Žralokovidné

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Selachii)
Názov žralokovidné môže znamenať aj Euselachii, pozri žralokovidné (Euselachii).
Žralokovidné
420 – 0 mil. Silúr (Přídol) – súčasnosť

žralok modrý (Carcharodon carcharias)
Vedecká klasifikácia
 
Vedecký názov
Selachimorpha, 1801
Synonymá
žraloky, Selachii, Pleurotremata
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Žralokovidné (iné názvy: žralokovidné drsnokožce, žraloky , staršie akúly[1];lat. Selachii, Selachimorpha, Pleurotremata) sú skupina (subdivisio) pásožiabrovcov.

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Žraloky sú predovšetkým morské predátory, obývajú väčšinu rozlohy morí a oceánov. Niektoré z nich sa vyskytujú aj v brakických vodách pri ústí riek a prenikajú do ich dolných tokov. Vyskytlo sa aj niekoľko druhov, ktoré sa adaptovali na život vo väčších sladkých jazerách.

Vývoj žralokov[upraviť | upraviť zdroj]

Žraloky patria do podtriedy pásožiabrovce, triedy paryby, čo je prastará trieda, ktorá sa objavila už v starších prvohorách. V súčasnosti sú okrem troch nadradov (žraloky, raje a chimérotvaré) všetky skupiny parýb vyhynuté.

Zo súčasnej fauny patria žraloky k najstarším skupinám živočíchov. Prvé žraloky boli vo fosílnych záznamoch nájdené už vo vrstvách ordoviku, čiže vo vrstvách z doby pred 450 – 420 miliónmi rokov, teda skôr ako sa objavili prvé suchozemské stavovce a pred kolonizáciou kontinentov rastlinami. Z prvých žralokov boli objavené len čeľuste a nie všetci paleontológovia sú presvedčení, že išlo o pravé žraloky. Najstaršie všobecne uznávané žraločie čeľuste boli objavené vo vrstvách starých 420 miliónov rokov, teda zo silúru. Vtedajšie žraloky boli však odlišné od súčasných žralokov. Väčšinu súčasných žralokov možno vysledovať späť až do doby pred 100 miliónov rokov.

Väčšina fosílnych nálezov sú žraločie zuby, často vo veľkom množstve. Odhady naznačujú, že žralokom rastú desaťtisíce zubov po celý život, čo vysvetľuje tak veľké množstvo nálezov zubov. Hromadný nález žraločích zubov v sedimentoch však neznamená hromadný úhyn žralokov, ale je dôsledkom naplavenia vypadnutých zubov vodnými prúdmi.

Medzi najstaršie primitívne žraloky patrí Cladoselache, žralok žijúci zhruba pred 370 miliónmi rokov v oblasti prvohorného Ohia, Kentucky a Tennessee. Vo vtedajších dobách sa v týchto miestach nachádzalo rozsiahle plytké more. Cladoselache bol len asi meter dlhý žralok s tuhými trojuholníkovitými plutvami a úzkymi čeľusťami. Jeho zuby boli niekoľkokrát lomené a opotrebovávali sa používaním. Z relatívne malého množstva celkom nájdených zubov je zrejmé, že Cladoselache svoje zuby pravidelne neobmeňoval, ako je tomu u moderných žralokov. Jeho chvostová plutva bola podobného tvaru, aké má žralok modrý a žralok mako. Fosílne nálezy naznačujú, že išlo o rýchleho a mrštného plavca.

Väčšina fosílnych žralokov pochádzajúcich zo sedimentov starých 300 až 150 miliónov rokov môže byť zaradená do jednej z dvoch skupín. Xenacanthida bola takmer exkluzívne sladkovodná. Než táto skupina žralokov vyhynula (pred 220 miliónmi rokmi) rozšírila sa po celom svete. Druhá skupina, Hybodontiformes, sa objavila približne pred 320 miliónmi rokov a väčšinou išlo o morské žraloky, aj keď sa medzi nimi nachádzali aj sladkovodné druhy.

Moderné žraloky sa začali objavovať približne pred 100 miliónmi rokov. Fosílie lamnotvarých sa datujú do obdobia spodnej kriedy. Jedna z najmladších skupín žralokov sú kladivohlavé žraloky (čeľaď Sphyrnidae), ktoré sa objavili v eocéne. Najstaršie nájdené zuby žraloka modrého sú datované do doby pred 60 – 65 miliónmi rokov, z obdobia vymretia dinosaurov. V samom začiatku ich evolúcie sa objavili dve vývojové vetvy. Jedna vetva predstavuje modrého žraloka s hrubo vrúbkovanými zubami a pravdepodobne z týchto sa vyvinul moderný veľký modrý žralok. Druhá vetva predstavovala žraloky s jemne vrúbkovanými zubami. Tieto žraloky dosiahli obrovských rozmerov a patrí k nim aj vyhynutý Carcharodon megalodon, ktorý žil v oceánoch neogénu ešte pred 1,5 miliónmi rokov, teda v dobe nášho prapredka človeka zručného. Rovnako ako väčšina vyhynutých žralokov, je aj megalodon známy predovšetkým z nálezov zubov a čeľustí. Tieto obrie žraloky dosahovali dĺžky okolo 16 metrov, pričom mohli pravdepodobne dorásť až do dĺžky 20 metrov, staršie odhady dokonca uvádzali až 30 metrov. Paleontologické nálezy naznačujú, že išlo o aktívneho predátora vtedajších veľrýb.

Stavba tela[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj vlastnosti pod pásožiabrovce

Žraloky sú veľmi dobre prispôsobené pohybu vo vode. Majú torpédovité, niekedy až hadovité pretiahnuté telo. Ich prsné plutvy nie sú spojené s osovou kostrou, ktorá je chrupavkovitá,[2] ale vyskytujú sa na nej známky kostnatenia.

Koža je krytá plakoidnými šupinami krytými sklovinou, ktoré spôsobujú veľkú drsnosť kože žralokov. Žiabrové štrbiny sú po stranách tela, pričom prúdenie vody cez ne zaisťuje len žralokov pohyb vpred. Voda pri tomto pohybe preniká ústami do ústnej dutiny a žiabrovými štrbinami zase von. To vedie k tomu, že ak sa zamotá žralok do siete, celkom rýchle sa udusí.

Po prvej žiabrovej štrbine zostal menší otvor zvaný spirákulum. U niektorých rýchlo plávajúcich druhov je redukované, alebo celkom mizne. Naopak u druhov, ktoré sa zdržujú pri dne, je výrazne väčšie a okysličuje krv pre oko a mozog. U raje privádza vodu k žiabram, keď ležia zahrabané do piesku.

Žraločie čeľuste majú v zvieracom svete celkom výnimočné vlastnosti. Praveké žraloky mali hornú čeľusť pevne spojenú s lebkou a museli sa teda spokojiť s pomerne malou korisťou. Počas vývoja sa však tlama posunula pod hlavu, horná čeľusť sa uvoľnila z lebečného spojenia a stala sa pohyblivou. Tým pádom môžu dnešné žraloky zožrať značne objemnú korisť alebo z nej vytrhávať veľké kusy mäsa. Čeľuste sú ovládané nepredstaviteľne výkonnými svalmi. Sila stisku čeľustí nameraná u žraloka dlhého tri metre činila 3 tony na 1 cm² (sila stisku ľudskej čeľuste je u sedemdesiatkilového človeka asi 220 kilogramov na 1 cm²). Ostré, spravidla trojuholníkové zuby kožného pôvodu sú zasadené v pevnom väzivovom tkanive a usporiadané v niekoľkých radoch, z ktorých funkčný je však len ten prvý. Žraločie zuby majú neobmedzenú schopnosť regenerácie. Po opotrebovaní alebo poškodení sa zuby ohnú dopredu a vypadnú, pričom na rad príde rad druhý. Počet radov nie je konečný, ďalšie stále dorastajú. Rýchlosť obnovy zubov sa líši podľa druhu, môže trvať 8 – 10 dní, ale tiež niekoľko mesiacov. Zuby v spodnej čeľusti slúžia k pridržaniu koristi, zatiaľ čo zuby v čeľusti hornej k rezaniu (to je spôsobené prudkým hádzaním hlavy do strán pri útoku).

Tráviaca sústava je pomerne krátka, na ústnu dutinu nadväzuje hltan, po ňom nasleduje krátky pažerák, žalúdok a tenké črevo a nakoniec hrubé črevo s tzv. špirálnou riasou a kloaka. Na túto os je napojená veľká pečeň s vysokým obsahom pečeňového tuku a vylučovacie ústrojenstvo s prvoobličkami.

Žraloky sú gonochoristi s vnútorným oplodnením. Sú vajcorodé, vajcoživorodé alebo živorodé, pričom u druhej skupiny môže dochádzať k vnútromaternicovému kanibalizmu. Vajíčka sú hranaté a veľké, u niektorých druhov cez 20 cm.

Chrbtová struna začína byť zaškrcovaná stavcami (ale stále je súvislá). Žraloky majú v tele zvláštnu látku skvalen. Slúži k nadľahčovaniu tela a lepšiemu pohybu vo vode.

Zmysly[upraviť | upraviť zdroj]

Žralok má k dispozícii zmyslové orgány, z ktorých niektoré sú v ríši zvierat celkom ojedinelé (Lorenziniho ampuly).

Sluch

Dosah žraločieho sluchu je niekoľko tisíc metrov. Pokusy preukázali, že žraloky sluchom zachytávajú aj veľmi nízke frekvencie, ktoré človek nepočuje, a zdroje týchto nízkych frekvencií ich dokonca priťahujú.

Čuch

V poradí citlivosti žraločích zmyslových orgánov stojí čuch s dosahom niekoľko sto metrov hneď na druhom mieste za sluchom. Žraloky sú schopné ucítiť jeden diel krvi v niekoľkých miliónoch dielov vody. Okrem pachu krvi reagujú aj na pach sekrétu, vydávaného vyplašenými rybami.

Postranná čiara

Postranná čiara

Postranná čiara funguje na spôsob detektoru zmeny polohy tým, že registruje najmenší záchvev vodného prúdu a teda aj vibrácie, ktoré z neho pramenia. Okrem toho má navyše rozhodujúcu úlohu v udržovaní rovnováhy. Často je porovnávaná so sonarom.

Ide o kanálik prebiehajúci pod kožou takmer po celej dĺžke oboch strán trupu, ktorý je s kožným povrchom spojený pomocou ďalších menších kanálikov. Ďalšie podobné kanáliky sú tiež umiestnené na hlave, kde okružujú oči a sledujú okraj čeľustí. Vo vnútri kanálikov sú zmyslové bunky nazývané neuromasty, ktoré registrujú tlaky, ktoré sa na ne prenášajú z tekutiny (tzv. lymfy), v ktorej sa vznášajú. Takto získané informácie sú potom odovzdávané do mozgu.

Zmyslové dutiny

Zmyslové dutiny sú rozdelené po celej dĺžke tela od hlavy až ku koreňu chvosta. Častejšie ich nachádzame u žralokov z hlbokých morí. Vznikajú vzájomným prekrytím dvoch priľahlých, od ostatných odlišných šupín. Vo vnútri každej takto vzniknutej dutinky je bradavka a jedna veľká senzitívna bunka (tzv. voľný neuromast). Toto usporiadanie je úplne totožné s bunkami, ktoré u človeka a ostatných živočíchov vytvárajú na jazyku orgány chuti. Pokusy dokázali, že sú tieto štruktúry citlivé na chemické podnety, čo podporuje domnienku, že skutočne ide o tieto orgány. Detekčná vzdialenosť zmyslových dutín je rovnako ako u postrannej čiary rádovo 100 – 200 metrov.

Zrak

Oko žraloka sa podobá oku stavovcov, ale je veľmi dobre prispôsobené morskému prostrediu. Sietnica obsahuje veľký počet tyčiniek (videnie v tme) a menší počet čípkov (ostrosť a vnímanie farieb). Zornička sa môže otvárať aj zatvárať veľmi rýchlo podľa intenzity svetla a kvôli minimálnemu osvetleniu v podmorskom prostredí má oko aj tapetum lucidum (vrstva buniek za sietnicou schopných odrážať naspäť svetlo, ktoré už raz sietnicou prestúpilo) vlastné nočným dravcom. Žraloky vidia na kratšiu vzdialenosť aj nad vodnou hladinou, najmä žralok modrý je známy vystrkovaním hlavy nad vodu. Niektoré druhy žralokov majú zvláštny druh viečka, tzv. mžurku, čo je membrána, ktorá im najmä pri útoku prepadáva ako ochrana cez oko. Iné druhy žralokov mžurku nemajú, ale často skôr ako zaútočia, stočia oči dozadu, aby si ich chránili.

Lorenziniho ampule a vetvenie postrannej čiary

Zrakový systém žraloka modrého vykazuje niektoré odchýlky od ostatných druhov. Má výborne adaptované oko pre dobré videnie cez deň a dokonalé rozlišovanie farieb, zato je menej špecializované na nočné videnie, čo zodpovedá tomu, že je denným dravcom.

Lorenziniho ampuly

Lorenziniho ampuly, ktoré sú umiestené pod papuľou žraloka, sú detektory teplotných a vibračných zmien a zaznamenávajú tiež zmeny slanosti, kontaktného tlaku, a aj celkom nepatrné zmeny elektrického poľa. Nespočetné pokusy dokázali, že aj v celkom kalnej vode dokážu žraloky lokalizovať svoju korisť, a to aj vtedy, ak je napríklad nehybná alebo dokonca zahrabaná v piesku (všetky živočíchy vrátane človeka vytvárajú slabé elektromagnetické pole). Tento orgán tiež veľmi pravdepodobne nahradzuje zrak, keď má žralok pri útoku zakryté oko mžurkou alebo ho pootočí dozadu.

Potrava[upraviť | upraviť zdroj]

Sú to dravci (s výnimkou niekoľkých planktónožravých druhov), najväčší podiel ich stravy tvoria ryby. Lovia však v podstate všetky morské živočíchy a aj morské vtáky a plutvonožce. Je prirodzene známych aj mnoho prípadov útokov na človeka, pričom väčšina posudkov vychádza z toho, že nešlo o útok na človeka ako taký, ale o zámenu s inými objektmi, na ktoré žralok inak útočí (tuleň atď.). Treba však dodať, že žralok (na rozdiel napríklad od kosatky) netrpí žiadnymi zábranami a človeka zožerie aj potom, keď zistí, že to tuleň nie je.

Význam pre človeka[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem systematického hubenia, založeného na tom, že žraloky sú nenávidení, človeku nebezpeční predátori, môžu byť lovené pre potravu (mäso mnohých je jedlé, nutrične veľmi výživná je pečeň). Žraločie plutvy sú v niektorých krajinách považované za vyhlásenú pochúťku; dopyt po nej naďalej rastie, čím sa významne zvyšuje ohrozenie žralokov. Číňania z plutiev okrem iného vyrábajú aj lepidlo.

Rozmnožovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Mláďatá žralokov prichádzajú na svet dvoma spôsobmi. Väčšina z nich sa liahne z vajec, kladených na dno. Tieto vajcia mávajú vlastné ochranné puzdro, ktoré chráni mláďa do vyliahnutia. Niektoré žraloky sú však živorodé a privádzajú na svet živé mláďatá. Hneď ako sa malý žralok vyliahne, okamžite odpláva a začína sa starať sám o seba. Matka mizne v hlbinách a jej starosť o mláďa končí. Samica v takých prípadoch porodí mláďatá priamo do mora. K matke sú mláďatá pripojené slabým vláknom, ktoré sa pretrhne a novorodený žralok je už odkázaný sám na seba. Schránky žraločích vajec sú veľmi pevné a odolné, u jednotlivých druhov aj odlišné. Každé vajce obsahuje žĺtok, ktorý zaisťuje výživu zárodku po dobu jeho vývoja. K vyliahnutiu dochádza za deväť mesiacov. Mláďa pripomína dospelého jedinca, je však menšie.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

U menších druhov žralokov (asi okolo 1 m) výskumníci zistili, že keď obrátia žraloka bruchom k hladine, tak sa žralok dostane do svalovej strnulosti (katalepsie). Ale je zaujímavé, že žralok nezomrie, pretože musí plávať, aby sa neudusil. Žraloky tiež vnímajú elektrické vlnenie, ktoré ich potom doháňa k agresivite. Ak sa človek niekedy stretne so žralokom, mal by byť v pokoji a pomaly dýchať, pretože ľudský mozog vysiela vlny, ktoré žralok zachytí a začne skúmať. Žraloky majú niekoľko radov zubov a neustále im rastú nové, ktoré nahradzujú staršie.

Známi zástupcovia[upraviť | upraviť zdroj]

Najväčším žralokom je planktónožravý žralok veľrybí (údajne až 20 metrov dlhý), za najnebezpečnejšieho človeku sa potom považujú žralok modrý, zvaný tiež ľudožravý, a ďalej žralok belavý, žralok belasý a žralok tigrí. V jazere Nikaragua žije až trojmetrový sladkovodný žralok Carcharhinus nicaraguensis.

Medzi ďalších zástupcov patria žralok dlhoplutvý, mlatkohlavé, Carcharhinus albimarginatus, žralok citrónový, žralok obrovský či žralok líščí.

Systematika[upraviť | upraviť zdroj]

Systematika je prevažne podľa Nelson 2006.

Do začiatku 21. storočia sa pod žralokovidné zvykli zaraďovať aj rajovidné (pod Hypnosqualea), ktoré sú dnes samostatná skupina.

Žralokovidné:

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ žraloci. In: Slovenský náučný slovník. Ed. Pavel Bujnák. Zväzok III N – Ž. Bratislava; Praha : Litevna, literárne a vedecké nakladateľstvo Vojtech Tilkovský, 1932. 348 s. S. 348.
  2. ↑ KINDERSLEY, Dorling. 1001 otázka a odpověď. 1. vyd. Bratislava : TIMY spol. s.r.o., 1996. ISBN 80-88799-24-4. S. 8 a 56.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Žraloci na českej Wikipédii.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • J. Hanzák a kol.: Světem zvířat IV. - Ryby, obojživelníci a plazi; Albatros 1939
  • X. Maniguet: Žraloci; Nakladatelství Svoboda 1994

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Žralokovidné&oldid=7576942“