Preskočiť na obsah

Vojenský a špitálsky rád svätého Lazara Jeruzalemského

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Vojenský a špitálsky rád svätého Lazára Jeruzalemského

znak rádu
Základné informácie
Latinský názovOrdo Militaris et Hospitalis Sancti Lazari Ierosolymitani
Krátky názovOSLJ
MottoGuerre et en paix
(Vo vojne a v mieri)
Atavis et Armis
(Predkom a zbraniam)
Patrónsvätý Lazár
Panna Mária
svätý Bazil Veľký
svätý Hieronym
bl. Gerard Tenc
svätý Ľudovít IX.
svätá Alžbeta Uhorská
svätý Eleazár de Sabran
Vznik1098/1119, 1830?
Zánik1572, 1830
Typpôvodne: rytiersko-vojenský rád; dnes: ekumenický rytierský rád
Úlohaslužba chorým a obrana kresťanskej viery
ZakladateľBl. Gerard Tenc
Sídlo
Veľmajster
  • Francisco de Borbón von Hardenberg
    (Maltsko-parížska obediencia)
  • Jan Josef IV. Dobřenský
    (Orleánska obediencia)
  • Sixtus Henrich Bourbonsko-Parmský
    (Švajčiarska obediencia)
    • Pôsobeniepôvodne Blízky východ, západna, stredná a južná Európa, celosvetová organizácia
    Jazykfrancúzština, latinčina alebo miestne jazyky
    Celkový počet členovpribližne 5 000
    Odznak
    Zelený heraldický a osemcípy kríž (maltézský kríž) na bielom poli.
    OdevČierny (pôvodne biely) odev doplnený o osemcípy zelený kríž, dnes obyvkle má ešte zlatý lem
    Rádová stuha
    Ďalšie informácie
    Wikimedia CommonsVojenský a špitálsky rád svätého Lazára Jeruzalemského
    Webová stránkawww.st-lazarus-gp.sk

    Vojenský a špitálsky rád svätého Lazára Jeruzalemského (lat. Ordo Militaris et Hospitalis Sancti Lazari Ierosolymitani, OSLJ) je rytiersky rád, ktorý vznikol vo Svätej zemi počas križiackych vojen. Po viacerých rozkoloch a pokusoch o zlúčenie v druhej polovici 20. storočia v súčasnosti pod týmto názvom pôsobí viac organizácií, ktoré o sebe prehlasujú, že sú jediným skutočným pokračovateľom pôvodného rádu. Všetky tieto organizácie sa hlásia k ekumenizmu a venujú sa dobročinnosti, hlavne v oblasti zdravotníctva a rozvojovej pomoci.

    Dejiny rádu

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Prvá písomná zmienka o ráde je z roku 1043 v bule pápeža Benedikta IX., ktorou rádu priznáva určité privilégiá. Pôvodné aktivity rádu boli zamerané výlučne na špitálsku službu. Vojenské funkcie začal vykonávať až pod vplyvom toho, že ostatné rytierske rády do neho preveľovali rádových bratov, ktorí ochoreli na malomocenstvo. V správach o bitke pri Montgisarde v roku 1177 sa spomína účasť väčšieho počtu rytierov rádu.

    Prví veľmajstri Rádu sv. Lazára boli volení z radov malomocných bratov. V roku 1244 utŕžil rád v Gaze, roku 1250 v Al-Mansúre a v roku 1252 pri Ramalláhu zdrvujúcu sériu porážok, kedy sa rád ocitol na hranici úplného vyhladenia. Pápež Inocent IV., ktorý v roku 1253, prakticky okamžite po nešťastnej bitke pri Ramalláhu, povolil rádu voliť za svojho veľmajstra aj zdravého rytiera spomedzi ostatných (bratov) domu keďže, ako uvádza vo svojej bule: všetci malomocní rytieri spomenutého domu boli nemilosrdne pobití nepriateľmi viery.[1][2] V roku 1255 ten istý pápež o ráde hovorí ako o konvente aktívnych rytierov a ostatných, zdravých či malomocných.

    Už v priebehu 12. storočia sa začal rád rozširovať aj v Európe, hlavnou náplňou bola starostlivosť o malomocných. Francúzsky kráľ Ľudovít VII. udelil rádu v roku 1154 kráľovský status a pridelil im za sídlo Boigny-sur-Bionne v blízkosti Orleánu. V súlade s historickou tradíciou popri ústrednej špitálskej činnosti rád prevádzkoval vojenskú akadémiu a jej kadeti slúžili v kráľovskej armáde pri presadzovaní francúzskych záujmov predovšetkým v Stredozemnom mori a pri pobreží Atlantického oceánu.[3] V roku 1291 sa obrany Akkonu zúčastnilo dvadsaťpäť rytierov rádu, ktorí počas bojov zahynuli.[4] Po strate Akkonu bol rád prinútený opustiť Svätú zem a sídlom veľmajstra sa stal zámok Boigny.

    Aby bol akýkoľvek rád právne uznaný ako Rád rytiersky,[5] musí mať zaistenú ochranu legitímnym Fons Honorum, t. j. vznešeným zakladateľom patrónom a protektorom, ktorý bol panujúcim suverénom v čase vzniku Rádu alebo v čase, kedy tento suverén prijal rád pod svoju ochranu. To sa v prípade rádu sv. Lazára stalo v roku 1308, kedy ho pod svoju ochranu prijal francúzsky kráľ Filip IV. Od tohto roku obsahuje kompletná francúzska kráľovská titulatúra aj titul Ochranca Rádu sv. Lazára. Neskôr v roku 1517 rozhodnutím Pápeža Leva X. sa úrad veľmajstra Rádu sv. Lazára stal francúzskou prelatúrou s právom kráľa menovať prelátov, čím sa väzba rádu na francúzsku korunu a postavenie kráľa ako Fons Honorum ešte umocnila.[6]

    V roku 1824 počas vlády Ľudovíta XVIII. je v kráľovskom almanachu uvedený ako protektor Rádu sv. Lazára nástupca kráľa Karol. Vývoj rádu po roku 1830 – po júlovej revolúcii a abdikácii Karola nie je celkom jasný. Na jednej strane je názor, že rád zanikol, iní historici zastávajú názor, že rád po roku 1830 bol vedený radou dôstojníkov a v roku 1841 sa protektorom rádu stal melchitský gréckokatolícky patriarcha Jeruzalema. Zhoda panuje v tom, že okolo roku 1910 sa vo Francúzsku objavila skupina osôb vyvíjajúcich činnosť pod názvom sv. Lazára. V roku 1930 bol za provizórneho generálneho miestodržiteľa zvolený don Francisco de Borbón, vojvoda zo Sevilly (1882 – 1953), ktorý sa v roku 1935 stal novým veľmajstrom.

    Rád na území Česko-Slovenska po roku 1918

    [upraviť | upraviť zdroj]

    V Česko-Slovensku rád pôsobil od roku 1937, kedy bola jeho činnosť obnovená kniežaťom Karolom VI. Schwarzenbergom[7] a vzniklo České veľkopriorstvo (České velkopřevorství). Na slovenskom území sa členom Rádu sv. Lazára stal gróf Ján Kanty Zamoyski, syn Andreja Przemyslava Zamoyski a Márie Caroliny de Bourbon, princeznej Dvoch Sicílií. Za rytiera rádu bol gróf Zamoyski prijatý v roku 1936 ako veľkokrížnik s kolanou (rádovou reťazou).[8] Rodina Zamoyski žila až do konca roka 1944 na v kaštieli v Starej Ľubovni. České veľkopriorstvo (po roku 1948 v exile) sa pod vedením 1. veľkopriora Karla Schwarzenberga po roku 1967 prihlásilo k Parížskej obediencii. Schwarzenberg určil ako svojho nástupcu grófa Radslava Kinského (členom Rádu bol od roku 1973). Kinský bol 2. českým veľkopriorom po Schwarzenbergovom úmrtí v roku 1986.

    Symboly a štruktúra rádu

    [upraviť | upraviť zdroj]
    Nákrčná insígnia  – ľalia odkazuje na súvis z heraldickým znakom Francúzskeho kráľovstva

    Symbolom Rádu sv. Lazára je osemhrotý kríž so všetkými ramenami rovnako dlhými, tvarom identický s maltézskym (takto je tento kríž nazývaný v heraldickej terminológii). Na rozdiel od maltézskeho kríža, ktorý je biely, má kríž Lazáriánsky zelenú farbu. Zaujímavosťou je, že v súčasnosti oficiálne používaným znakom lekární je jednoduchý zelený kríž. Jeho zelená farba je prevzatá z kríža Rádu[chýba zdroj], a symbolizuje pôvodné rádové poslanie – bylinkárstvo a liečiteľstvo.

    Na čele rádu stojí veľmajster. Rád má svoj erb, vlajku, insígnie a rádový odev, zvyky, tradície a štruktúru. Medzinárodná skratka názvu rádu je OSLJ (The Military and Hospitaller Order of Saint Lazárus of Jerusalem).

    Štruktúra medzinárodného rádu

    [upraviť | upraviť zdroj]
    1. Veľmajster
    2. Ústavná rada
    3. Medzinárodná rádová vláda
    4. Veľká magistrálna rada

    Štruktúra rádu v rámci národných jurisdikcií

    [upraviť | upraviť zdroj]
    Erb slovenskej Komendy Českého Veľkopriorstva OSLJ-B

    Rád vytvára svoje zastúpenia v jednotlivých štátoch prostredníctvom veľkopriorátov alebo bailivikov.[6] V rámci každého štátu môže vzniknúť komenda, čo je menšia územná jednotka (napr. s pôsobením v určitom kraji či župe), najmenšia územná jednotka je delegácia. Každá národná jurisdikcia má svoj erb, ktorý pozostáva z veľkého znaku rádu s tým rozdielom, že v heraldicky pravom hornom poli štítu je národný symbol (Slovensko – dvojkríž na trojvrší, Česko – lev, Kanada – javorový list a pod.)[9] Národná jurisdikcia má aj svoju vlajku s obsiahnutým národným symbolom podľa rovnakého pravidla, ako je tvorený erb. Štruktúra národnej jurisdikcie je nasledovná:[6]

    1. Veľkoprior/Veľkobaili
    2. Prior/Baili
    3. Rytieri, ktorí sa delia na justičných (po práve – potomkovia šľachty) a graciálnych rytierov (osoby občianskeho pôvodu – za zásluhy)

    Rytieri môžu podľa zásluh dosiahnuť hodnosti, resp. funkcie:

    • Rytier komtúr
    • Špitálnik
    • Almužník
    • Kapitulár

    Rád v súčasnosti

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Trvanie pôvodného rádu, a teda aj kontinuita existencie organizácie do roku 1830 je bezvýhradne akceptovaná. Nie však jeho novodobá história od roku 1910. Súčasný rád je ekumenicky zameraný a združuje kresťanov všetkých vyznaní, ktoré (vyznania) uznáva Svätá stolica. Jeho novodobá história je však poznamenaná rozkolom na rôzne obediencie a spormi o veľmajstra. Moderný rád uznáva niekoľko cirkevných hodnostárov a lokálnych biskupských konferencií, alebo príslušníkov šľachty vrátane nevládnucích kráľovských domov (pretendentov). Ale rád ako rytiersky oficiálne neuznáva Svätá stolica,[10] ani kráľovské hlavy monarchií a ako rytiersky ho neuznáva ani Medzinárodná komisia rytierskych rádov.[11] Je potrebné poznamenať, že Svätá stolica neuznáva žiadne iné rytierske rády okrem vlastných. Uznáva iba tie, ktoré sú pod jej ochranou (napr. Maltézsky rád, či Rád Božieho hrobu). V súčasnosti existuje množstvo dynastických rádov, ktoré sú legitímne, ale nespadajú pod ochranu či jurisdikciu Vatikánu. Rád sv. Lazára sa okrem starostlivosti o pacientov v terminálnych štádiách ochorení orientuje predovšetkým na zaistenie dostatku pitnej vody v utečeneckých táboroch v štátoch Afriky a boj s malomocenstvom najmä na Srí Lanke.[12]

    Spor o veľmajstra

    [upraviť | upraviť zdroj]

    S ohľadom na geografické rozdelenie (magistrálne sídlo v Madride a administratívne v Paríži), jazykovú i kultúrnu rozdielnosť, ako aj rozdielny prístup k intenzite práce na charitatívnych projektoch v prospech francúzskeho členstva bolo ťažké dlhodobo udržiavať jeho jednotné vedenie.[13] V roku 1967 bol preto vo Francúzsku zvolený nový veľmajster, princ Charles-Philippe d'Orléans, vojvoda z Nemours, a doterajší veľmajster bol zosadený.[14] Tento krok bol v rozpore s platnými radovými predpismi, pretože veľmajster môže buď zomrieť, alebo abdikovať, k čomu nedošlo. Toto sa stalo základom roztržky a vytvorenie Sevillskej obediencie, ktorá sa ako prvá odtrhla od rádu. Rozdelenie rádu prehĺbili spory vo veci prijímania nekatolíkov do svojich radov. Vojvoda z Nemours, známy anglofil, hromadne naberal členov z tradične protestantských anglosaských krajín a presunom magistrálneho sídla na Maltu, politicky blízku Veľkej Británii, vytvoril tzv. Maltézsku obedienciu. S týmto postupom nesúhlasilo katolícke krídlo reprezentované vojvodom z Brissacu. Zatiaľ čo väčšina francúzskych a nemeckých rytierov rádu zostala verná Brissacovi a vytvorila tzv. Parížsku obedienciu, Španieli naďalej podporovali vojvodu Sevillského, Angličania s Američanmi zas vojvodu z Nemours a jeho Maltézsku obedienciu. Po smrti vojvodu z Nemours v roku 1970 sa skupina členov okolo vojvodu Sevillského pripojila k Maltézskej obediencii a od tejto chvíle na dlhý čas vedľa seba pôsobili dve vetvy rádu – Parížska obediencia a Maltézska obediencia.[15] V rokoch 1979 – 1986 došlo k neúspešnej snahe o vyriešenie sporov a zriadenie jednotného vedenia s jediným veľmajstrom.

    V roku 2003 ohlásil Vojvoda z Brissacu svoj zámer abdikovať z pozície veľmajstra s cieľom umožniť voľbu nového najvyššieho predstaveného a znova zjednotiť obidve vetvy rádu. Do volieb naplánovaných na rok 2004 v Toronte boli riadne zaregistrovaní 2 kandidáti:

    1. Don Francisco, vojvoda Sevillský (existujúci veľmajster Maltézskej obediencie),
    2. Charles-Philippe, princ Orléansky.

    Jeruzalemský Patriarcha, ako duchovný protektor, ešte v roku 2003 podmienil kandidatúru vojvodu Sevillského usporiadaním jeho rodinnej situácie (bol tretíkrát ženatý bez predchádzajúceho pápežského dišpenzu).[13] Vojvoda však túto podmienku do volieb v roku 2004, a ani neskôr nesplnil. Bol tak z hľadiska cirkevného práva, ako aj rádovej ústavy, nespôsobilý zúčastniť sa voľby a vykonávať úrad veľmajstra. Napriek protestom väčšiny európskych jurisdikcií patriarcha voľby umožnil (v rozpore so svojim predchádzajúcim vyhlásením) a vojvoda Sevillský bol zvolený za de iure nelegitímneho veľmajstra. Zástupcovia prevažne Parížskej obediencie túto voľbu neuznali, a v septembri 2004 zvolili na zámku v Blois pri meste Orléans za veľmajstra Charlesa-Philippa d'Orléans, neskoršieho Vojvodu z Anjou.[16] Tuto voľbu však odmietol uznať duchovný protektor, patriarcha Gregorios III.

    Rozkol rádu – obediencie

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Pod názvom Rád sv. Lazára v súčasnosti pôsobí viacero organizácií, z ktorých každá sama seba prehlasuje za pravý rád. Asi najvýznamnejšie sú tri z nich:

    1. Vojenský a špitálsky rád sv. Lazára – Jeruzalemského (tzv. Orleánska obediencia). Táto organizácia bola v rokoch 2004 – 2012 vďaka ochrane a patronátu Francúzskeho kráľovského domu na krátke obdobie ôsmych rokov jediným rytierskym rádom podľa medzinárodného práva. V roku 2012 však Hlava kráľovského domu, JKV Henri d´Orleáns túto ochranu odobral.[17] 50. veľmajster (vzdoroveľmajster) obediencie je od roku 2010 gróf Ján Dobrzenský z Dobrzenicz,[18] predseda rádovej vlády Princ Charles-Philipp d'Orléans, vojvoda z Anjou (synovec JKV Henriho d´Oreláns). Pôvodným duchovným protektorom bol emeritný arcibiskup a prímas maďarský, László Paskai O.F.M., ktorého v úrade vystriedal kardinál Dominik Duka OP súčasný generálny kaplán obediencie (Cappelanus Generalis). Organizácia pôsobí v približne dvadsiatich krajinách a má okolo 300 členov. V Česku obedienciu rešpektuje Česká katolícka cirkev. Česká biskupská konferencia na 89. plenárnom zasadnutí 24. apríla 2012 (po odobratí kráľovskej ochrany) schválila Rád sv. Lazára (presnejšie Vojenský a špitální Řád svatého Lazara Jeruzalémského – Bohemia, skratka OSLJ–B) ako súkromné združenie kresťanov podľa kánonu 322 CIC.[19] OSLJ–B na oficiálnej úrovni spolupracuje s Armádou Českej republiky. Z globálnejšieho pohľadu má táto cirkevná organizácia diplomatické zastúpenie v Maďarsku, Chorvátsku a v Čiernej Hore. Obrat poskytnutej charitatívnej pomoci v roku 2011 dosahoval úroveň 2,4 mil. EUR, z toho viac ako 600 tis. EUR na projektoch v Afrike. V roku 2015 prijal delegáciu obediencie JJ Albert II., monacké knieža počas charitatívnej akcie pre Nemocnicu princeznej Grace v Monaku.[20] V roku 2005 boli z tejto obediencie vylúčení niektorí českí členovia, což boľo verdiktom súdu označeno ako nespravodlivé.[21] Napriek historickej tradícii došlo v orleánskej obediencii tiež k odmietnutie ekumenickej otvorenosti a tato je len katolická.[22]
    2. Vojenský a špitálsky rád sv. Lazára Jeruzalemského, Zjedotený rád (pôvodná Maltézska obediencia), inak tiež maltsko-parížská obediencia. Táto organizácia taktiež používa názov Rád sv. Lazára a odvoláva sa na tradíciu, zvyky a symboliku pôvodného rádu. Je bez Fons Honorum francúzskeho panovníckeho domu, jeho legitimitu dokazuje tradíčna ochrana zo strany melchitských gréckokatolíckych patriarchov[23] a rozhodnutie medzinárodného súdu v Bernu.[24] Španielsko tiež uznáva obedienciu ako rytiersky rád. Jej hlavným predstaviteľom, 49. veľmajstrom, je od septembra 2008, po abdikácii nelegitímneho veľmajstra vojvodu Sevillského, Don Carlos Gereda de Borbón, markíz de Almazán. Táto organizácia, ktorej býva z cirkevného hľadiska často vyčítané prijímanie členov pochybnej povesti (najmä z radov slobodomurárov)[25] je omnoho početnejšia ako obediencia pod vedením Jána Dobrzenského a pôsobí približne v 36 krajinách. Má okolo 5000 členov. Uvedenie markíza de Almazán do funkcie bolo vykonané v manchesterskej anglikánskej katedrále duchovným protektorom organizácie Gregoriom III. Lahamom, patriarchom Melchitskej gréckokatolíckej cirkvi. Organizácia sa venuje humanitárnej pomoci a dobročinnosti. Oficiálne sídlo Rádu je v pevnosti Castello Lanzun na Malte.[26] 31. októbra 2016 prijal veľmajstra Don Carlosa Geredu de Borbón na súkromnej audiencii emeritný španielsky kráľ Juan Carlos I.[27] Súčasným duchovným protektorom je Jeho Blaženosť patriarcha Josef Absi a po smrti veľmajstra Dona Carlosa Geredy de Borbón, markíze de Almazán († 2017), je rád do doby novej voľby zatial spravovaný koadjutorom Franciscom de Borbón von Hardenberg.
    3. Vojenský a špitálsky rád sv. Lazára – Jeruzalemského, Švajčiarska obediencia, ktorej generálnym administrátorom je princ Sixtus Henrich Bourbonsko-Parmský.[28] Duchovným veľkopriorom je anglikánsky biskup Richard Garrard.[29] Táto obediencia, ktorá sa oddelila tzv. Orleánskej obediencie, rovnako ako vyššie dve menované nemá legitímneho Fons Honorum. V niektorých zdrojoch sa táto obediencia nazýva aj Jeruzalemská, pretože má sídlo v Jeruzaleme.[30]

    Rád sa vo svojej histórii, ako vlastne každá organizácia presahujúca hranice jednej krajiny, nevyhol osobným, mocenským či majetkovým sporom. Do rádu boli niekedy prijímané kontroverzné osoby, s pochybnosťami o ich politickej minulosti, či šľachtickom pôvode, ku ktorému sa hlásili. Tomu sa v rámci organizácie, ktorá pôsobí na celom svete, nedá úplne vyhnúť. Za tieto osoby býva rád často kritizovaný a niektoré cirkevné organizácie voči rádu zaujímajú rezervovaný postoj. Rozkol rádu na rôzne skupiny vnáša zmätok do chápania rádu navonok a neprospieva cieľom a snaženiam, ktoré sú nosným pilierom jeho činnosti, založenej na kresťanstve, charite a rytierstve. Je dôležité spomenúť aj fakt, že moderná organizácia (organizácie) pod názvom Rád sv. Lazára je v jeho novodobej histórii azda najrozdelenejšou a najspornejšou (vonkajšie i vnútorne) organizáciou na svete, ktorá sa odvoláva na rytierske tradície. Celosvetovým zjednocujúcim projektom obidvoch organizácií je koordinácia programu OSN – Dekáda čistej vody. Národné jurisdikcie majú svoje vlastné projekty.


    Dominik Duka OP
    Generálna kapitula Českého veľkopriorstva – Bludov 2011
    Lazáriánska pomoc na Slovensku

    Rád na území Slovenska

    [upraviť | upraviť zdroj]

    O pôsobení rádu na Slovensku po odchode rodiny Zamoyských až do začiatku 21. storočia nie sú takmer žiadne informácie. V roku 2002 začínajú pôsobiť na Slovensku organizácie odvolávajúce sa na Rád sv. Lazára. V roku 2011 vznikla Slovenská komenda Českého veľkopriorstva OSLJ-B ešte pod patronátom Francúzskeho kráľovského domu (patronát bol odobratý v roku 2012). Slovenská komenda má právny status "organizačná zložka medzinárodnej mimovládnej organizácie". Na Slovensku existujú aj iné organizácie, ktoré sa hlásia k Zjednotenému rádu – Maltézskej obediencii a rovnako sa odvolávajú na tradície, symboly, insígnie či heraldiku Rádu sv. Lazára. Spravidla majú právny status občianskych združení. Toto opätovne vnáša veľký zmätok do chápania organizácie (tej-ktorej) ako seriózneho cirkevného partnera.

    Patronátnym zariadením Slovenskej komendy na Slovensku je od roku 2011 hospic a dom sociálnych služieb Dom Božieho Milosrdenstva v Banskej Bystrici. Hospic a domov prevádzkuje 16 lôžok pre pacientov s terminálnou diagnózou a ďalších 42 lôžok pre seniorov so zdravotným postihnutím alebo klientov v sociálnej núdzi (rok 2015). V snahe zmierniť utrpenie a napomôcť v zaistení dôstojnejších podmienok pacientov v ich posledných chvíľach prispieva rád vecnými a finančnými prostriedkami na podporu uvedeného zariadenia. V súlade s historickou tradíciou ochrany a starostlivosti o pútnikov počas krížových výprav do Svätej zeme vytvorila komenda zbor dobrovoľníkov poskytujúcich zdravotnícke asistenčné služby predovšetkým pri katolíckych púťach, či iných významných spoločenských udalostiach. Tento zbor sa nazýva Lazariánska pomoc a má status neziskovej organizácie.

    Kaplnka sv. Lazára z Betánie

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Dňa 30. augusta 2015 bola v Novej Bystrici slávnostne požehnaná prvá kaplnka na Slovensku, ktorá je zasvätená sv. Lazárovi z Betánie. Kaplnka bola obnovená z iniciatívy Novej Bystrice a Slovenskej komendy rádu sv. Lazára Jeruzalemského, ktorá patrí pod České veľkopriorstvo.[31] Sv. Lazár je v interiéri objektu stvárnený ako biskup Latinskej cirkvi.[32] Kaplnku posvätil kardinál Dominik Duka OP a žilinský diecézny biskup Mons. Tomáš Galis.   

    Posviacka kaplnky sv. Lazára z Betánie v Novej Bystrici, 30. august 2015

       

    Rádové hodnosti

    [upraviť | upraviť zdroj]

    V orleánskej obediencii sa používa nasledovná titulatúra:[33]

    Mladí členovia (do 18. rokov)
    • EsqLJ (Esquire – Ecuyer – Scutarius – kadet)
    • DemLJ (Demoiselle – Dominicella – kadet(ka))
    • NovLJ (Novice – Novitius – novic, platí pre študentov teológie)
    Riadni členovia
    • BLJ (Brother – Frère – Frater – brat)
    • SLJ (Sister – Sœur – Soror – sestra)
    • SBLJ (Servant Brother – Frère Servant – Frater Servus – služobný brat)
    • SSLJ (Servant Sister – Sœur Servante – Soror Servus – služobná sestra)
    • KLJ (Knight – Chevalier – Eques – rytier)
    • DLJ (Dame – Dame – Domina – dáma)
    • KCLJ (Knight Commander – Chevalier Commandeur – Eques Commendator – rytier komtúr)
    • DCLJ (Dame Commander – Dame Commandeur – Domina Commendatrix – dáma komtúr)
    • GCLJ (Knight/Dame Grand Cross – Chevalier/Dame Grand-Croix – Eques/Domina Magnæ Crucis – rytier/dáma Veľkokríža)
    Členovia z radov duchovných
    • ChLJ (Chaplain – Chapelain – Cappellanus – kaplán)
    • SChLJ (Senior Chaplain – Chapelain Supérieur – Cappellanus Maior – kaplán jurisdikcie)
    • ECLJ (Ecclesiastical Commander – Commandeur Ecclésiastique – Cappellanus Conventualis – cirkevný komtúr)
    • GCLJ (Prelate Grand Cross – Prélat Grand-Croix – Prælatus Magnæ – nositeľ cirkevného Veľkokríža)
    Čestné rádové hodnosti

    Tieto hodnosti sú udeľované osobám kresťanského vierovyznania, ktorí nie sú členmí Rádu, ale sa o jeho činnosť mimoriadne zaslúžili.

    • MMLJ (Member of Merit – Membre de Mérite – Sodalit pro Merito – záslužný kríž)
    • OMLJ (Officer of Merit – Officier de Mérite – Officialis pro Merito – dôstojnícky záslužný kríž)
    • CMLJ (Commander of Merit – Commandeur de Mérite – Commendator /-trix pro Merito – veliteľský záslužný kríž)
    • GOMLJ (Grand Officer of Merit – Grand Officier de Mérite – Officialis Magnus pro Merito – dôstojnícky záslužný Veľkokríž)
    • GCMLJ (Knight/Dame/Prelat Grand Cross OF Merit – Chevalier/Dame/Pré­lat Grand-Croix de Mérite – Eques/Domina/Pre­latus Magna Crucis pro Merito – Rytier/Dáma/Prelát záslužného Veľkokríža)
    Ostatné čestné hodnosti

    Ak chce Rád mimoriadne vyznamenať osobu, ktorá je iného, ako kresťanského vierovyznania, takejto osobe udelí hodnosť (titul):

    • CompLJ (Companion – Compagnon – Socius/Socia – pridružený člen)

    Zoznam Veľmajstrov Rádu sv. Lazára – Jeruzalemského do súčasnosti

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Jeruzalem

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • (?) Renault de Bichers (asi 1070 – asi 1080)
    • bl. Gerard de Martigues
    • Boyand Roger (1120 – 1131)
    • Jean (1131 – 1153)
    • Itier (1154 – 1155)
    • Hugo de Saint-Pol (1155 – 1257)
    • bl. Raymond du Puy (1157 – 1159/1160)
    • Rainier (... 1164...)
    • Raymond (... 1168...)
    • Gerárd de Montclar (1169 – 1185)
    • Bernard (1185 – 1186)

    Akko

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • Walter de Châteauneuf (?1187 – ?1230/1234)
    • Raynaud de Flory (1234 – 1254)
    • Jean de Meaux (1254 – ?1276)

    Boigny

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • Thomas de Sainville (1277 – 1312)
    • Adam de Veau (...1304 – 1314...)
    • Jean de Paris (1342 – 1349)
    • Jean de Coaraze (?1350 – 1355)
    • Jean le Conte (1355 – 1361)
    • Jean de Besnes (1368 – 1413)
    • Pierre des Ruaux (1413 – 1454)
    • Wilhelm des Mares (?1453 – ?1469)
    • Jean le Cornu (1469 – 1493)
    • François d'Amboise, (1493 – 1500)
    • Agnan de Mareul (1500 – 1519)
    • Claude de Maurel (1519 – 1524)
    • František Bourbon, gróf de Saint-Pol a Chaumont (1521)
    • Jean Conti (1524 – 1557)
    • Jean de Levis (1557 – 1564)
    • Michel de Seure (1564 – 1578)
    • Francois Salviati (1578 – 1586)
    • Michel de Seure (1586 – 1593)
    • Aymard de Clermont de Chaste (1593 – 1603)
    • Hugo Catelan de Castelmore (1603)
    • Jean-Charles de Gayand (1603 – 1604)
    • Philibert de Nérestang (1604 – 1620)
    • Claude, markýz de Nerestang (1620 – 1639)
    • Charles de Nérestang (1639 – 1644)
    • Izaak Tybald de Courville (1644 – 1645)
    • Charles-Achille de Nérestang (1645 – 1673)
    • Francois Michael le Tellier, markýz de Louvois (1673 – 1691)
    • Rada dôstojníkov (1691 – 1693)

    Paríž

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • Philippe de Courcillon, markýz de Dangeau (1693 – 1720)
    • Ludvík I Bourbon- Orleans, knieža de Chartres, potom vojvoda Orleans, de Valois, de Nemours, de Montpensier, de Joinville
    • Rada důstojníků (1752 – 1757)
    • Ludvík XVI. (1757 – 1773), vojvoda de Berry, poté Dauphin a král Francie (1774 – 1792)
    • Ludvík XVIII.(1773 – 1814), kráľ Francúzska
    • Claude Luis, knieža de La Chatre (1814 – 1824)
    • Jean Luis de Beaumont, markýz d'Autichamp
    • Rada dôstojníkov (1831 – 1841)

    Damask

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • Patriarcha Maximos III. Mazloum (1841 – 1855)
    • Patriarcha Gregorios I. Youssef (1864 – 1897)
    • Patriarcha Peter IV. Geraigiri (1898 – 1902)
    • Patriarcha Ciril VIII. Ghea (1902 – 1910)
    • radová kapitula – (1910 – 1930 Patriarchové Demetrios I. Kadi a Kyrillos IX. Moghabghab)

    Madrid

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • Francisco de Paula de Borbón y de la Torre, vojvoda zo Sevilly (1930 – 1952)
    • Francisco Enrique de Borbón y de Borbón, vojvoda zo Sevilly (1952 – 1967)

    Boigny

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • Charles Philippe de Bourbon-Orléans, duc d’Alençon, Vendôme et Nemours, Premier Prince du Sang (1967 – 1969)

    Boigny (parížska obediencia)

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • Pierre de Cossé, Duc de Brissac (1969 – 1986)
    • François de Cossé, Duc de Brissac (1986 – 2006), (v 2006 menovaný veľmajstrom emeritus)

    Castello Lanzun (maltská obediencia)

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • Francisco Enrique de Borbón y de Borbón (1973 – 1995)
    • Francisco de Paula de Borbón y Escasany, vojvoda zo Sevilly (1995 – 2008), (v 2008 menovaný veľmajstrom emeritus)

    Castello Lanzun[34] (zjednotená Maltská a Parížska obediencia)

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • Don Carlos Gereda de Borbón, Marquis de Almazàn (2008 - 2017).

    Orléanska obediencia

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • Charles-Philippe de Bourbon-Orléans, duc d´Anjou (2004 – 2010)
    • Jan gróf Dobrzenský z Dobrzenic (od 2010)

    Švajčiarska obediencia

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • Sixtus Henrich Bourbonsko-Parmský (od 2012)

    Zoznam zostavený podľa M. Bubena:[35]

    Don Carlos Gereda de Borbon, Marques de Almazan, súčasný veľmajster zjednotenej Parížskej a Maltskej obediencie
    • Gerard Tum, 1. Veľmajster OSLJ a S.M.O.M.
      Gerard Tum, 1. Veľmajster OSLJ a S.M.O.M.
    • Pierre de Cossé Vojvoda z Brissacu, 47. Veľmajster
      Pierre de Cossé Vojvoda z Brissacu, 47. Veľmajster
    • Ján Dobrzenský z Dobrzenic, súčasný veľmajster Orléanskej obediencie
      Ján Dobrzenský z Dobrzenic, súčasný veľmajster Orléanskej obediencie
    • Ľudovít XVIII., Francúzsky kráľ s Veľkokrížom OSLJ, 43. Veľmajster
      Ľudovít XVIII., Francúzsky kráľ s Veľkokrížom OSLJ, 43. Veľmajster

    Významní členovia Rádu sv. Lazára

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Osobnosti spoločenského života

    [upraviť | upraviť zdroj]
    JEx maršal António Óscar de Fragoso Carmona [36], Portugalský prezident
    JEx Quentin Bryce, 25. a aktuálna guvernérka Austrálie
    Sir Anand Stayanand, bývalý guvernér Nového Zélandu
    JEx Daniel Roland Mishener, KLJ, Generálny guvernér Kanady
    • António Óscar de Fragoso Carmona
      António Óscar de Fragoso Carmona
    • Quentin Bryce
      Quentin Bryce

    Vysokí cirkevní hodnostári

    [upraviť | upraviť zdroj]
    JEm Miloslav kardinál Vlk, hlavný kaplan českej provincie Maltsko-parížskej obediencie.
    JEm Arcibiskup Dominik Duka OP, generálny kaplan Orléanskej obediencie
    JEm László Paskai O.F.M., emeritný Arcibiskup a Prímas Maďarska
    JEm Arcibiskup Karel Otčenášek
    JEm Goncalves kardinál Cerejeira, Patriarcha lisabonský
    JEm Mons. Sagna, Ziguinchorský Biskup, delegát OSLJ pre Senegal
    JEm Mons. Plumey, garouaský Biskup delegát OSLJ pre Kamerun
    JEm Arcibiskup Scanlan, Glasgowský arcibiskup
    JEm Dr. Marian Tumler, Veľmajster rádu nemeckých rytierov, Veľkokrížnik OSLJ
    JEm Arcibiskup Bruno Bernard Heim, pápežský nuncius v Londýne (o. i. významný cirkevný heraldik)
    • Karel Otčenášek
      Karel Otčenášek

    Compagnoni (Kompaňoni)

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Compagnoni sú osobnosti svetového formátu, ktoré sú iného ako kresťanského vierovyznania. Títo ľudia Rád podporujú a súhlasia s jeho cieľmi a poslaním.

    JKV Kangh Mandžuský Cisár
    JKV 14. Dalai Lama, Veľkokrížnik OSLJ
    JKV Norodom Sihamoni, Kráľ Kambodže, Veľkokrížnik OSLJ
    JKV Maharadža Patialu a Jaipuru
    • Norodom Sihamoni
      Norodom Sihamoni
    • 14. Dalajláma
      14. Dalajláma

    Členovia z radov šľachty

    [upraviť | upraviť zdroj]
    C.K.Výsosť Arcivojvoda Otto von Habsburg, nositeľ Čestného prsteňa za rytierskosť OSLJ (r. 1972)
    Imperátor a Samovládca celého Ruska, Cár Nikolaj Alexandrovič Romanov (Mikuláš II.)
    JKV Vladimír Kyrillovič Romanov, Veľkoknieža ruský
    JKV Kráľ Boris Bulharský
    JKV Princezná Ileana Rumunská (1931)
    JKV Princ Konstantin von Lichtenstein, Veľkokancelár pre Švajčiarsko (1967)
    The Right Honorary Lord Charles Stourton, XXVI baron of Mowbray, etc., titulárny Veľkoprior OSLJ pre Anglicko
    The Right Honorary Marquis of Huntley, last Marquise of Scotland, titulárny Veľkokomandér Škótska
    JKV Princ Alfonso de Bourbón (Španielsko)
    • Otto von Habsburg
      Otto von Habsburg

    Vysvetlivky titulov

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • JEx – Jeho (Jej) Excelencia
    • JEm – Jeho Eminencia
    • JKV – Jeho (Jej) Kráľovská Výsosť

    Referencie

    [upraviť | upraviť zdroj]
    1. ↑ BARBER, Malcolm. The Order of Saint Lazarus and the Crusades, In: The Catholic Historica Review, Vol. 80, No. 3. Washington : Academic Press, 1994. S. 447 – 448.
    2. ↑ MARCOMBE, David. Leper knights: The Order of Sanit Lazarus of Jerusalem in England,c. 1150-1544. NY USA : Boydell & Brewer Inc, 2004. S. 14.
    3. ↑ Rád sv.Lazara - história [online]. [Cit. 2012-11-15]. Dostupné online. Archivované 2013-10-07 z originálu.
    4. ↑ Desmond Seward: The Monks of War. The Military Religious Orders. Penguin Books, London 1995, ISBN 0-14-019501-7.
    5. ↑ Principles involved in assessing the validity of Orders of Chivalry
    6. ↑ a b c www.rslj.sk - vysvetlivky [online]. [Cit. 2012-11-15]. Dostupné online. Archivované 2013-10-07 z originálu.
    7. ↑ www.oslj.cz - Historie řádu v Českých zemích
    8. ↑ www.rslj.sk - Rád na území Slovenska [online]. [Cit. 2012-11-19]. Dostupné online. Archivované 2013-10-07 z originálu.
    9. ↑ www.rslj.sk - heraldika [online]. [Cit. 2012-11-15]. Dostupné online. Archivované 2013-10-07 z originálu.
    10. ↑ Note of clarification from the Secretariat of State" Archivované 2016-10-18 na Archive.today (Press release). Vatican City: Vatican Information Service, Holy See. Retrieved 25 May 2015.
    11. ↑ http://www.heraldica.org/topics/orders/lazarus.htm
    12. ↑ LANGOD. www.rslj.sk [online]. www.rslj.sk, [cit. 2016-12-22]. Dostupné online. Archivované 2012-08-04 z originálu.
    13. ↑ a b ELLUL, Max Joseph. The green eight pointed cross. Malta : [s.n.], 2004. S. 81 – 82.
    14. ↑ SAVONA-VENTURA, Charles. The Hospitaller Knights of Saint Lazarus. Malta : [s.n.], 2006. S. 109.
    15. ↑ SAVONA-VENTURA, Charles. The Hospitaller Knights of Saint Lazarus. Malta : [s.n.], 2006. S. 112.
    16. ↑ ELLUL, Max Joseph. The green eight pointed cross. Malta : [s.n.], 2004. S. 106.
    17. ↑ Communiqué de Monseigneur le Comte de Paris. archive.is, 2014-02-02. Dostupné online [cit. 2016-12-22].
    18. ↑ www.tisk.cirkev.cz
    19. ↑ www.tisk.cirkev.cz
    20. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2015-07-02]. Dostupné online. Archivované 2015-07-03 z originálu.
    21. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2017-11-02]. Dostupné online. Archivované 2017-11-07 z originálu.
    22. ↑ http://www.oslj.cz/kdo-jsme/
    23. ↑ http://files.st-lazarus0.webnode.cz/200000072-024c40346e/kevelaerdeklarace.pdf[nefunkčný odkaz]
    24. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2017-11-02]. Dostupné online. Archivované 2017-11-07 z originálu.
    25. ↑ Dr. Earle Scott Sharam [online]. [Cit. 2012-11-19]. Dostupné online. Archivované 2014-12-29 z originálu.
    26. ↑ https://www.st-lazarus.net/en/the-order/castello-lanzun, [cit. 2016-12-22].
    27. ↑ The Grand master had a private audience with the His Majesty, the King Emeritus of Spain, D. Juan Carlos I. https://www.st-lazarus.net/en/events-news/news/15-news/members/301-the-grand-master-had-a-private-audience-with-the-his-majesty-the-king-emeritus-of-spain-d-juan-carlos-i, 16. 11. 2016, [cit. 2016-12-22].
    28. ↑ JÉRUSALEM, OSLJ International, Militärischer und Hospitalischer Orden des Heiligen Lazarus von Jerusalem, Military and Hospitaller Order of Saint Lazarus of Jerusalem, Ordre Militaire et Hospitalier de Saint Lazare de. www.oslj.org [online]. www.oslj.org, [cit. 2016-12-22]. Dostupné online. Archivované 2016-03-05 z originálu.
    29. ↑ JÉRUSALEM, OSLJ International, Militärischer und Hospitalischer Orden des Heiligen Lazarus von Jerusalem, Military and Hospitaller Order of Saint Lazarus of Jerusalem, Ordre Militaire et Hospitalier de Saint Lazare de. www.oslj.org [online]. www.oslj.org, [cit. 2016-12-22]. Dostupné online. Archivované 2016-12-23 z originálu.
    30. ↑ JÉRUSALEM, OSLJ International, Militärischer und Hospitalischer Orden des Heiligen Lazarus von Jerusalem, Military and Hospitaller Order of Saint Lazarus of Jerusalem, Ordre Militaire et Hospitalier de Saint Lazare de. www.saint-lazare.org [online]. www.saint-lazare.org, [cit. 2017-01-04]. Dostupné online.
    31. ↑ http://www.dominikduka.cz/ze-zivota-dominika-duky/pozehnani-kaplicky-sv-lazara/
    32. ↑ Sobola, Marek: Kaplnka sv. Lazára z Betánie v Novej Bystrici. [S.l.], Slovenská komenda vojenského a špitálskeho rádu sv. Lazára Jeruzalemského, 2015, s. 10 – 13. ISBN 978-80-972071-4-4.
    33. ↑ www.oslj.cz - hodnosti
    34. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2014-12-30]. Dostupné online. Archivované 2015-06-29 z originálu.
    35. ↑ Milan Buben, Encyklopedie řádů a kongregací v českých zemích, I. díl, Libri Praha 2002, ISBN 80-7277-085-3
    36. ↑ http://www.rslj.sk,http://www.rslj.sk/osobnosti-radu/ Archivované 2013-10-07 na Wayback Machine

    Externé odkazy

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Lazarus-Orden#Geschichte na nemeckej Wikipédii. Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Řád svatého Lazara#Vznik řádu na českej Wikipédii.

    Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Vojenský_a_špitálsky_rád_svätého_Lazara_Jeruzalemského&oldid=7875381“