Preskočiť na obsah

Bitka o Britániu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Bitka o Britániu pozri Bitka o Britániu (rozlišovacia stránka).
Bitka o Britániu
Súčasť druhej svetovej vojny

Zhora v smere hodinových ručičiek:
Nemecká propagandistická fotomontáž zobrazujúca bombardér He 111 nad Londýnom, 1940; nemecké bombardéry Do 17Z nad Londýnom, 7. september 1940; dôstojník RNVR z Medway River Patrol kontroluje trosky britskej stíhačky Spitfire, ktorá bola zostrelená začiatkom septembra 1940; príslušníci londýnskej pomocnej protipožiarnej služby; pozorovateľ z Royal Observer Corps pozoruje oblohu nad Londýnom; formácia nemeckých bombardérov He 111 počas bitky o Britániu; zničený autobus v zbombardovanom meste Coventry po veľkom nálete Luftwaffe v noci zo 14. na 15. novembra 1940; Winston Churchill v Coventry po bombardovaní. V pozadí trosky katedrály sv. Michala
Dátum 10. júl – 31. október 1940[pozn. 1]
Miesto vzdušný priestor nad Veľkou Britániou a kanálom Lamanšským prielivom
Výsledok britské víťazstvo
Protivníci
Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo
Kanada (1921-1957) Kanada
Piloti z krajín Commonwealthu:
Austrália Austrália
Barbados
Írsko Írsko
Jamajka
Južná Afrika (1928-1994) Južná Afrika
Južná Rodézia
Newfoundland
Nový Zéland Nový Zéland
Prielivové osady
Severná Rodézia
Zahraniční piloti:
Belgicko Belgicko
Česko-Slovensko Česko-Slovensko
Francúzsko
Poľsko
USA (1912-1959) Spojené štáty 		Nacistické Nemecko Nemecko
Taliansko (1861-1946) Taliansko[pozn. 2]
Velitelia
Spojené kráľovstvo Hugh Dowding
Spojené kráľovstvo Keith Park
Spojené kráľovstvo Trafford Leigh-Mallory
Spojené kráľovstvo Quintin Brand
Spojené kráľovstvo Richard Saul
Kanada (1921-1957) Lloyd Samuel Breadner
Zdzisław Krasnodębski 		Nacistické Nemecko Hermann Göring
Nacistické Nemecko Albert Kesselring
Nacistické Nemecko Hugo Sperrle
Nacistické Nemecko Hans-Jürgen Stumpff
Taliansko (1861-1946) Rino Corso Fougier
Sila
1 963 použiteľných lietadiel[pozn. 3] 2 550 použiteľných lietadiel[pozn. 4][pozn. 5]
Straty
1 542 mŕtvych členov posádok lietadiel[pozn. 6]
422 nezvestných členov posádok lietadiel[6]
1 744 zničených lietadiel[pozn. 7]
14 286 mŕtvych civilistov
20 325 zranených[8] 		2 585 mŕtvych a nezvestných členov posádok lietadiel, 925 zajatých, 735 zranených[9]
1 977 zničených lietadiel, 1 634 v boji a 343 pri nebojových incidentoch[pozn. 8]

Bitka o Britániu (angl. Battle of Britain; nem. Luftschlacht um England) bola séria leteckých bitiek počas druhej svetovej vojny v lete a na jeseň 1940, ktoré sa odohrávali vo vzdušnom priestore Spojeného kráľovstva, najmä nad južným Anglickom a Lamanšským prielivom.

Išlo o prvý významný konflikt v dejinách vojen vybojovaný výhradne prostredníctvom leteckých síl (žiadne pozemné vojská sa nezapojili). Cieľom tejto bitky, ktorú po skončení bitky o Francúzsko rozpútala nemecká strana, bolo zničiť alebo výrazne oslabiť britské Royal Air Force (Kráľovské vzdušné sily/letectvo) a získať úplnú vzdušnú prevahu nad Lamanšským prielivom a Britániou, čo bolo pre nemecké velenie nutnou podmienkou na uskutočnenie invázie do Anglicka (plánovaná operácia Seelöwe). Bez vzdušnej prevahy by táto akcia bola príliš riskantná až neuskutočniteľná.

Koncom októbra 1940 Nemci pochopili, že nie sú schopní dosiahnuť svoj cieľ a zničiť britské Royal Air Force. Začali tak obmedzovať svoje akcie a ťažisko útokov presúvať na nálety uskutočňované v noci, v období Britmi nazývanom Blitz. V roku 1941 bola nakoniec väčšina kapacít Luftwaffe prevelená na iné bojiská, a to najmä do Stredomoria a na východný front.

Prípravy

[upraviť | upraviť zdroj]

Po úspešnom nemeckom útoku cez Ardeny na Sedan, porážke spojených britsko-francúzskych vojsk a ich obkľúčení v severovýchodnom Francúzsku, museli byť britské expedičné jednotky stiahnuté z okolia prístavu Dunkerque do vlasti bez väčšiny ťažkej výzbroje. Britské pozemné sily tak boli celkom oslabené. Navyše po kapitulácii Francúzska, 22. júna 1940, zostalo Spojené kráľovstvo jedinou krajinou v Európe stojacou proti Nacistickému Nemecku. Briti sa v dôsledku obáv z nemeckého vylodenia začali intenzívne pripravovať na obranu na súši a odrazenie veľkého vylodenia. Z východného a juhovýchodného pobrežia krajiny bolo evakuovaných asi 120 000 ľudí, ďalších 80 000 z pobrežia Kentu[10]. V krajine panovali obavy z nepriateľských výsadkov a činnosti sabotérov a špiónov. V rámci príprav boli dokonca niektoré letecké jednotky cvičené na použitie chemických zbraní[11], realizovali sa aj bizarné pokusy, podľa ktorých mali byť predpokladané miesta obojživelných výsadkov pri nemeckom vylodení zapálené.

Pôvodný plán kampane Luftwaffe počítal s tým, že v priebehu 4 – 7 dní bude stíhacie letectvo RAF v južnom Anglicku zničené. Po tom malo bombardovacie letectvo s podporou stíhačiek s dlhým doletom počas 4 týždňov zničiť letecké sily RAF a letecký priemysel v zvyšnej časti Anglicka. Nemecké velenie pritom malo dbať na čo najnižšie straty stíhacieho letectva tak, aby bola Luftwaffe v nasledujúcom období schopná poskytnúť krytie vyloďovacím jednotkám pri následnej invázii na Britské ostrovy[11].

Nemecký maršal letectva a veliteľ Luftwaffe, Hermann Göring, mal k útoku na Spojené kráľovstvo k dispozícii tri letecké armády (Luftflotte). Najväčšia z nich bola Luftflotte 2, pod vedením Alberta Kesselringa, ktorá disponovala 1 206 lietadlami[11], z toho vyše polovica boli stíhačky. Luftflotte 3, pod vedením generála Huga Sperrleho, disponovala na letiskách v okupovanom severnom Francúzsku 1 042 lietadlami[11]. Menej podstatnou silou bola Luftflotte 5, maršala Hansa-Jürgena Stumpffa, dislokovaná v Nórsku disponovala len 155 strojmi použiteľnými k útokom na Britániu[11].

Základom britskej obrany, ktorá sa spoliehala najmä na 754 stíhacích lietadiel[11] Hawker Hurricane a Supermarine Spitfire bola komplexná infraštruktúra zahrňujúca detekciu nepriateľských lietadiel pomocou radaru spojenú s veliteľstvom, ktoré malo presný prehľad o dianí na oblohe, a preto mohlo účinne riadiť a rozmiestňovať svoje stíhacie jednotky presne podľa aktuálnej situácie. Tento britský systém sa stal známy ako „Dowdingov systém“ podľa Sira Hugha Dowdinga, veliteľa Fighter Command RAF. Britské letecké sily boli rozdelené do štyroch leteckých skupín (Group). 10. skupina Air Vice Marshala Sira Q. Branda, bránila juhozápad Spojeného kráľovstva. 11. skupina Air vice-marshala Keitha Parka bránila juhovýchod krajiny a niesla hlavnú ťarchu nemeckých úderov. 12. skupina Air vice-marshala Trafforda Leigh-Malloryho bránila strednú časť ostrovov, zatiaľ čo 13. skupina Air vice-marshala Richarda Saula bránila sever krajiny.

Bitka

[upraviť | upraviť zdroj]

K prvým leteckým súbojom medzi britskými a nemeckými lietadlami po skončení bojov vo Francúzsku došlo od 4. júla 1940. Dňa 10. júla 1940 Nemci napadli konvoj v Lamanšskom prielive a stretli sa s jeho leteckou eskortou. Nasledujúce obdobie označované po nemecky ako Kanalkampf (bitka o kanál) trvalo do 11. augusta 1940. Išlo jednak o prvú fázu útokov vedených veliteľmi nemeckých leteckých armád, ktorí spočiatku hľadali najvhodnejší spôsob, ako si vynútiť otvorený konflikt s britskými leteckými silami a otestovať britskú obranu.

Hawker Hurricane Mk.I 32. perute RAF na základni Hawkinge, 29. júl 1940

Nemci skoro po začiatku náletov pochopili,[chýba zdroj] že veľmi dôležitým cieľom bude zničenie pobrežných radarových zariadení. Keďže dovtedy nemali s touto zbraňou žiadne skúsenosti, nevedeli, že ich útok sa nemá zameriavať na vysoké stožiarové konštrukcie, ktoré sa ničili pomerne ťažko, ale na ich riadiace centrá a obsluhu. Počas celej bitky tak neboli schopní eliminovať svoju nevýhodu, ktorú predstavovalo použitie radaru zabezpečujúceho včasné varovanie Britov pred nepriateľskými útokmi. Göring navyše nemal vôbec žiadne správy rozviedky a aj jeho rozhodnutia pri vyberaní cieľov útokov vyznievali skôr náhodne než koncepčne. Koncentrované útoky sa začali 12. augusta 1940, kedy Nemci zaútočili a vyradili radarové stanice v Doveri, Pevensey a Rye. Stanicu Ventnor sa im podarilo vyradiť na 3 dni. Nasledujúci deň 13. augusta 1940 došlo k silnému útoku všetkých troch nemeckých leteckých armád známemu ako Adlerangriff (Orlí útok) alebo Adlertag (Deň orla). Náletov sa zúčastnilo 1 485 nemeckých lietadiel. Nemci zaútočili na mnohé pobrežné letiská vrátane Manstonu a Hawkinge. Vo vzdušných bojoch bolo toho dňa zostrelených 13 britských stíhačiek, 47 ďalších lietadiel bolo zničených na zemi. Nemci stratili 34 strojov. Ďalší deň boli bojové operácie prerušené v dôsledku zlého počasia. Už 14. augusta však opäť pokračovali v plnej sile. Nemci tento deň stratili 70 strojov, čo bolo vyše dvakrát viac než ich nepriateľ. 15. augusta nemecké jednotky uskutočnili najväčší počet letov počas celej bitky. Nemci tento deň zaútočili strojmi Luftflotte 5 z Nórska a Dánska na severnejšie oblasti predpokladajúc, že oslabení Briti nebudú v oblasti disponovať dostatkom strojov. Briti zhodou okolností premiestnili časť svojich stíhacích jednotiek na oddych práve sem. 115 nemeckých bombardovacích strojov narazilo na tvrdý odpor. Veľkou slabinou Nemcov pri týchto bojoch sa stal malý dolet sprievodných stíhačiek Bf 109, ktoré mohli nad cieľovou oblasťou operovať iba 10 minút, kým ich nedostatok paliva prinútil k návratu. To znamenalo, že mnoho náletov prebehlo bez dostatočnej stíhacej ochrany. Keďže sa tieto ciele nachádzali mimo dosahu stíhačiek Bf 109, bolo na ochranu bombardérov použitých 34 ťažkých dvojmotorových stíhacích strojov Messerschmitt Bf 110. Nálety 65 Heinkelov He 111 pod ochranou 34 Bf 110 alebo nálet 50 Junkersov Ju 88 bez stíhacej ochrany sa skončili pre Nemcov ťažkými stratami 16 zostrelených bombardérov a 7 stíhačiek. Luftflotte 5 viac do bojov o Britániu nezasiahla.

Schematické znázornenie situácie a rozloženia síl. Mapa zobrazuje základne RAF Fighter Command, základne stíhacieho a bombardovacieho letectva Luftwaffe, hranice jednotlivých skupín RAF, hranice leteckých armád (Luftflotte), dolet nemeckých stíhačiek Bf 109 a dosah radarov systému včasnej výstrahy Chain Home

Dňa 18. augusta utrpeli v bojoch obe strany najťažšie straty.[chýba zdroj] Tento deň bol v Spojenom kráľovstve známy ako The Hardest Day (Najťažší deň). Nemci zaútočili na letiská Kenley, Biggin Hill a West Malling. Briti stratili asi 30 stíhačiek vo vzduchu a 8 na zemi, pričom mali 10 mŕtvych a 11 ťažko zranených letcov. Nemci prišli o 60 až 70 strojov, ďalších 31 bolo poškodených. Straty počítali 94 mŕtvych, 40 zajatých a 25 zranených letcov. Tento deň britské stíhačky zničili veľké množstvo strmhlavých bombardérov Ju 87 „Stuka“ a prinútili tým nemecké velenie nenasadzovať viac tieto stroje do bojov v oblasti.

V dovtedajších bojoch sa Luftwaffe sústredila na bombardovanie okrajových letísk a boje nad pobrežím a kanálom. Potom, čo sa Adolf Hitler po britskom nálete na Berlín v noci z 25. na 26. augusta 1940 nechal vyprovokovať k strategickému bombardovaniu Londýna, sa vojnové šťastie priklonilo na stranu Britov.[chýba zdroj] Tento krok ďalej zvýšil straty Luftwaffe, ktorá potom musela dlhodobo operovať v podmienkach pre ňu nevýhodných. Patrilo medzi ne najmä neschopnosť zabezpečiť svojim bombardérom dostatočnú ochranu stíhačkami po celej trase, čo zvýšilo ich straty. Nemeckí stíhači mali nad Londýnom málo paliva, keďže museli rátať aj s cestou naspäť a nad cieľom mohli poskytovať ochranu bombardovacím zväzom len krátky čas. Briti mali viac času na reakciu a zoskupenie stíhacích skupín, a to aj vďaka technickej novinke – ako tak použiteľnému radaru. Boje sa navyše odohrávali relatívne ďaleko od nemeckých základní nad nepriateľským územím, čo znamenalo, že straty nemeckých pilotov boli definitívne. Väčšinou sa poškodené lietadlá nedostali dostatočne blízko k vlastným jednotkám a posádky boli zajaté Britmi. Naopak piloti RAF zostrelení nad domácim územím v prípade, že neutrpeli zranenie, sa mohli už onedlho vrátiť späť k bojovej jednotke.

Stíhačky Supermarine Spitfire Mk.IA 610. perute RAF zo základne Biggin Hill počas letu vo formácii, 24. júl 1940

Pre Britov boli piloti podstatne dôležitejší ako lietadlá. Ich výroba ako aj dodávky z USA sa rozbiehali pomerne rýchlo, no RAF spočiatku nemala dostatok stíhacích letcov najmä kvôli predošlej leteckej doktríne, ktorá uprednostňovala vytváranie bombardovacieho letectva.[12] Veľa letcov, ktorí sa zapojili do bojov, boli nováčikovia vyberaní z radov miestnych víkendových letcov. Celkovo na britskej strane bojovalo 2 353 britských a 574 letcov zo zahraničia (ktorí odlietali aspoň 1 operačný let v rámci RAF alebo Fleet Air Arm). Bitky sa tak zúčastnilo aj 139 Poliakov, 98 pilotov z Nového Zélandu, 86 Kanaďanov, 84 pilotov z Česko-Slovenska, 29 Belgičanov, 21 Austrálčanov, 20 z Južnej Afriky, 13 Francúzov, 10 Írov, 7 Američanov, Jamajčan, Žid z Palestíny a pilot z Južnej Rodézie. 544 letcov RAF počas bitky padlo. Zahraniční letci počas bitky postupne vytvorili viacero perutí. Najúspešnejšia z nich sa stala 303. (poľská) peruť, ktorej letci viedli úspešnú štatistiku strát 1:14, pričom si mohli na konci bitky pripísať celkovo 126 zostrelených nepriateľských lietadiel.

Od 24. augusta sa boje zmenili na duel medzi Kesselringovou Luftflotte 2 a Parkovou 11. skupinou. Luftwaffe opakovane útočila na letiská. Z 33 ťažkých útokov v priebehu nasledujúcich 14 dní prebehlo 24 náletov na letiská. Dôležité letiská boli napadané opakovane: Biggin Hill a Hornchurch (4×), Debden a North Weald (2×). Letiská Croydon, Gravesend, Rochford, Hawkinge a Manston boli napadnuté tiež. Sedem útokov zasiahlo aj Eastchurch, ktorý síce nebol letiskom Fighter Command, ale Nemci, ktorí nemali dostatok spravodajských informácií, ho zaň považovali. V tejto dobe sa podarilo Nemcom viackrát ťažko narušiť britské veliteľské stanice, čím výrazne narušili integritu Dowdingovho systému.[chýba zdroj] Briti museli následne prijať rôzne opatrenia, aby predišli kolapsu svojej obrany.

Piloti 303. (poľskej) perute RAF

Práve v tejto dobe konečne prišlo Fighter Command s myšlienkou použiť poľských a česko-slovenských letcov. Tieto jednotky boli zatiaľ držané Dowdingom v zálohe, pretože sa očakávalo, že budú mať problémy pri riadení a koordinácii v dôsledku nedostatočných znalostí anglického jazyka. Tieto obavy sa však ukázali ako neopodstatnené. Letci z okupovaných krajín sa čoskoro vyznamenali.

Od júla do 7. septembra 1940, kedy sa začal prvý veľký nálet na Londýn, bolo pri útokoch na britské mestá zabitých vyše 1 250 civilistov. Dňa 7. septembra sa Göring rozhodol zmeniť taktiku. Začal sa takzvaný „blitz“. Nemci ten deň napadli prístavisko v štvrti East End, nálet pokračoval až do rána nasledujúceho dňa. Ukončenie silných náletov na letiská dalo možnosť britským letcom vydýchnuť.

Boje vrcholili 15. septembra 1940, kedy dve vlny silného nemeckého útoku utrpeli pomerne silné straty. Nemci celkovo stratili 60 strojov, RAF však len 26. O dva dni Adolf Hitler pozastavil prípravy na inváziu do Británie. Luftwaffe v dôsledku značných strát na strojoch aj posádkach prešla na nočné bombardovanie. Táto fáza bitky o Britániu priniesla aj historicky jedny z prvých súbojov elektronickej vojny. Luftwaffe na presné nočné bombardovanie používalo rádiové navigačné systémy Knickebein, X-Gerät a Y-Gerät. Proti nim boli nasadené britské rušičky Aspirin, Bromide, Domino a Benjamin.[13] Nebezpečenstvo nemeckej invázie a „blitz“ na Londýn a ďalšie britské mestá pokračovali až do roku 1941. V noci 14. novembra 1940 zasiahol „blitz“ aj mesto Coventry. Nálet, ktorý prakticky zrovnal celé mesto so zemou pripravil o život 568 jeho obyvateľov.

Dohra

[upraviť | upraviť zdroj]
Odpočívajúci nemeckí letci a lietadlá Messerschmitt Bf 109E IV. skupiny Stíhacej eskadry 51 (IV./JG 51) na poľnom letisku vo Francúzsku, august 1940
Nemecké bombardéry Heinkel He 111 letia nad Lamanšským prielivom
Vraky nemeckých bombardovacích lietadiel

Nemecké velenie podcenilo silu britského letectva a jeho kapacít nahrádzať straty ako aj možnosti britského priemyslu produkovať potrebné množstvo stíhacích lietadiel, pričom Nemci samotní neboli schopní dostatočne rýchlo nahradzovať svoje straty. Hlavnou príčinou nemeckej porážky bol fakt, že velenie nemeckého letectva nedokázalo viesť improvizovanú kampaň strategického bombardovania, pretože na ňu nemalo dostatok prostriedkov, akúkoľvek doktrínu ani dopredu pripravené plány. Luftwaffe nemalo s podobnými údermi na pripraveného nepriateľa, disponujúceho fungujúcim radarovým systémom včasnej výstrahy, o ktorý sa opieral vynikajúci systém velenia a riadenia s efektívnou komunikačnou sieťou, ktorý mohol účinne a flexibilne operovať so stíhacími jednotkami počas boja. Ruku v ruke s úspechom britského letectva odvrátiť hrozbu leteckých útokov, ktoré mohli výrazne podryť schopnosť krajiny viesť efektívnu obranu bola bitka aj víťazstvom anglického námorníctva Royal Navy, ktoré bolo dostatočne odstrašujúcou silou v porovnaní s málopočetnou nemeckou Kriegsmarine[14].

Počas bitky padlo 544 letcov RAF, ďalších 422 bolo zranených. Britské letectvo stratilo celkovo 1 547 lietadiel. Britské straty civilného obyvateľstva od júla do decembra 1940 boli 23 002 mŕtvych a 32 138 zranených. Pri najväčšom nálete, 29. decembra 1940, zahynulo takmer 3 000 civilistov. Nemci stratili počas bojov 2 698 letcov a členov posádok, 967 bolo zajatých. Briti potvrdili smrť 638 osôb, ktoré boli identifikované v troskách zničených lietadiel. Luftwaffe prišla počas bojov o 1 887 lietadiel.

V dôsledku narastajúcich strát boli útoky na Spojené kráľovstvo Hitlerom zastavené. Počas roku 1941 bola väčšina kapacít Luftwaffe prevelená na iné bojiská v Stredomorí alebo sa začala pripravovať na ofenzívu proti Sovietskemu zväzu. Uvoľnenie tlaku na Britániu umožnilo britským vojskám zregenerovať svoje sily a postupne s pomocou USA rozvinúť leteckú ofenzívu proti Nemecku.

Česi a Slováci v bitke

[upraviť | upraviť zdroj]

Bitky o Britániu sa zúčastnilo aj množstvo pilotov z Česko-Slovenska (v drvivej väčšine Čechov). Zúčastnili sa jej najmä v rámci prvých dvoch česko-slovenských stíhacích perutí (310. a 312. peruť, 311. (česko-slovenská) peruť bola bombardovacia), ale aj v rámci ďalších. Josef František bojujúci v rámci 303. (poľskej) perute sa stal so 17 zostrelmi 4. najúspešnejším spojeneckým stíhacím pilotom počas bitky o Britániu (zahynul ešte pred jej skončením). Zo slovenských pilotov to boli napríklad Ján Ambruš.

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Britskí historici datujú bitku do obdobia od 10. júla do 31. októbra 1940, kedy bolo nemecké bombardovanie za denného svetla najintenzívnejšie. Nemeckí historici začiatok bitky zvyčajne datujú od mája 1940 a koniec do polovice augusta 1941, kedy došlo k stiahnutiu jednotiek bombardérov kvôli prebiehajúcej operácii Barbarossa, napadnutie Sovietskeho zväzu, ktoré začalo 22. júna 1941.
  2. ↑ Expedičný zbor talianskeho kráľovského letectva nazvaný Corpo Aereo Italiano, so silou približne 180 bojových lietadiel, operoval proti Británii medzi 24. októbrom 1940 a januárom 1941, ale bez väčších úspechov alebo vplyvu na priebeh bitky.[1]
  3. ↑ 754 jednomiestnych stíhačiek, 149 dvojmiestnych stíhačiek, 560 bombardérov a 500 pobrežných lietadiel. Stav stíhačiek je z 1. júla 1940 a bombardérov z 11. júla 1940.[2]
  4. ↑ Dňa 29. júna 1940 Luftwaffe disponovala 4 074 lietadlami, ale nie všetky boli nasadené proti Británii. Išlo o 1 107 jednomiestnych stíhačiek, 357 dvojmiestnych stíhačiek, 1 380 stredných bombardérov, 428 strmhlavých bombardérov, 569 prieskumných a 233 pobrežných lietadiel, vrátane nepoužiteľných lietadiel.[2]
  5. ↑ Dňa 10. augusta 1940 mohla Luftwaffe nasadiť proti Británii 3 358 lietadiel, z ktorých 2 550 bolo použiteľných. Išlo o 934 jednomiestnych stíhačiek, 289 dvojmiestnych stíhačiek, 1 482 stredných bombardérov, 327 strmhlavých bombardérov, 195 prieskumných a 93 pobrežných lietadiel, vrátane nepoužiteľných lietadiel. Počet použiteľných lietadiel predstavoval 805 jednomiestnych stíhačiek, 224 dvojmiestnych stíhačiek, 998 stredných bombardérov, 261 strmhlavých bombardérov, 151 prieskumných a 80 pobrežných lietadiel.[3]
  6. ↑ 544 z RAF Fighter Command, 718 z RAF Bomber Command a 280 z RAF Coastal Command.[4][5]
  7. ↑ 1 220 stíhačiek (753 Hurricanov, 467 Spitfirov),[7] 376 bombardérov a 148 lietadiel z RAF Coastal Command.[4]
  8. ↑ 812 stíhačiek (569 Bf 109, 243 Bf 110), 822 bombardérov (65 Ju 87, 271 Ju 88, 184 Do 17, 223 He 111, 29 He 59, 24 He 159 a 34 ostatných lietadiel).
    343 zničených lietadiel pri nebojových incidentoch (76 Bf 109, 29 Bf 110, 25 Ju 87, 54 Ju 88, 31 Do 17, 66 He 111, 7 He 59, 7 He 159 a 48 ostatných lietadiel).[9]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ ŠNAJDR, Miroslav. Letecká bitva o Anglii po italsku. Historie a plastikové modelářství. Leden 1995, roč. V., čís. 1, s. 22 – 25. ISSN 1210-1427.
  2. ↑ a b BUNGAY, Stephen. The Most Dangerous Enemy (A History of the Battle of Britain). Londýn : Aurum Press, 2000. 492 s. ISBN 978-1-85410-721-3. S. 107.
  3. ↑ DEMPSTER, Derek; WOOD, Derek. The Narrow Margin. Barnsley : Pen and Sword, 2010. 376 s. ISBN 978-1-84884-314-1. S. 318.
  4. ↑ a b BUNGAY, Stephen. The Most Dangerous Enemy (A History of the Battle of Britain). Londýn : Aurum Press, 2000. 492 s. ISBN 978-1-85410-721-3. S. 368.
  5. ↑ RAMSEY, Winston G.. The Battle of Britain Then and Now. Londýn : Battle of Britain Prints International, 2000. 816 s. ISBN 978-0-900913-46-4. S. 251 – 297.
  6. ↑ DEMPSTER, Derek; WOOD, Derek. The Narrow Margin. Barnsley : Pen and Sword, 2010. 376 s. ISBN 978-1-84884-314-1. S. 309.
  7. ↑ OVERY, R. J.. The Battle of Britain (The Myth and the Reality). New York : W.W. Norton, 2001. 177 s. ISBN 978-0-393-02008-3. S. 161.
  8. ↑ CLODFELTER, Micheal. Warfare and Armed Conflicts (A Statistical Encyclopedia of Casualty and Other Figures, 1492-2015, 4th ed.). Jefferson : McFarland, 2017. 844 s. ISBN 978-0-7864-7470-7. S. 440.
  9. ↑ a b Hans Ring, „Die Luftschlacht über England 1940“, Luftfahrt international Ausgabe 12, 1980 s. 580.
  10. ↑ Deighton, L., Battle of Britain. Jonathan Cape Ltd., Londýn, 1980, s. 83
  11. ↑ a b c d e f Blackburn, A., Britain, Battle of (10 July–30 September 1940). in Tucker, S. C. (Ed.) World War II A Student Encyclopedia. ABC Clio, Santa Barbara, 2005, s. 217-222
  12. ↑ Macdonald, J.: Veľké bitky druhej svetovej vojny ISBN 80-7145-185-1. Bratislava, Slovart 1995, s. 22
  13. ↑ PRICE, Alfred. Nástroje temnot. Historie elektronické války 1939 – 1945. Praha : Mladá fronta, 2006. 272 + 16 s. ISBN 80-204-1373-1. (česky)
  14. ↑ Nolan, C. J., The Concise Encyclopedia of World War II. ABC-CLIO, LLC. Santa Barbara, 2010, s. 188-190

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Bitka_o_Britániu&oldid=7950484“