Bojnický zámok

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bojnický zámok
Zámok
Slovakia Bojnice Castle 2004 hires.jpg
Bojnický zámok
Štát Slovensko Slovensko
Región Trenčiansky
Okres Prievidza
Súradnice 48°46′48″S 18°34′39″V / 48.78000°S 18.57750°V / 48.78000; 18.57750
Vznik 12. storočie
Pre verejnosť verejnosti prístupný
Najľahší výstup mesto Bojnice
Poloha Bojnického zámku na Slovensku
Poloha Bojnického zámku na Slovensku
RedHut.svg
Poloha Bojnického zámku na Slovensku
Poloha Bojnického zámku v Trenčianskom kraji
Poloha Bojnického zámku v Trenčianskom kraji
RedHut.svg
Poloha Bojnického zámku v Trenčianskom kraji
Wikimedia Commons: Bojnice Castle
Webová stránka: http://www.bojnicecastle.sk/
Freemap.sk: mapa

Bojnický zámok je romantický zámok, s čiastočne ponechaným pôvodne gotickým a renesančným základom hradu. Nachádza sa v trenčianskom kraji a leží na západnom okraji mesta Bojnice. Zámok je viditeľný z väčšej časti horného Ponitria. Je postavený na travertínovej skale a tvorí ho vnútorný a vonkajší hrad s tromi nádvoriami. V roku 1970 bol vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku.[1]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

12. - 13. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Archívne doložené správy o hrade, respektíve o hradisku nachádzajúcom sa na tomto mieste, siahajú až do začiatku 12. storočia. Prvá písomná zmienka o hrade sa nachádza v listine zoborského opátstva z roku 1113.[1][2]

Pôvodné hradisko bolo drevené. Až v priebehu 13. storočia, kedy hrad patril rodu Poznanovcov (niektoré zdroje uvádzajú meno rodu ako Hont-Poznanovci[3]), bol prestavaný na kamenný hrad. Prvými feudálnymi majiteľmi, ktorých mená sa dochovali v historických prameňoch, boli práve synovia veľmoža Kazimíra z rodu Poznanovcov. Na konci 13. storočia hrad získal Matúš Čák Trenčiansky, ktorý bol jeho majiteľom až do roku 1321.[1]

14. – 15. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Po smrti Matúša Čáka Trenčianskeho sa hrad stal kráľovským majetkom, a tak niekoľkokrát zmenil majiteľov. V priebehu 14. a 15. storočia patril hrad rodom Gilethovcom, Ladislavovi z Opole, Leustachovcom, pánom z Jelšavy a Noffryovcom.[1] Práve Noffryovci sa pričnili o rozšírenie hradu a vybudovali aj opevnenie.

Po vymretí ich rodu prešiel hrad do vlastníctva Jána Korvína, ktorý bol nemanželským synom Mateja Korvína. Podľa povestí kráľ Matej často navštevoval Bojnice. Úradné listiny diktoval a podpisoval pod lipou nachádzajúcou sa pred vstupom do hradu. Dokumenty končil vždy vetou: „Sub nostris dilectis tillis bojniciensibus“, teda „Pod našimi milými lipami bojnickými.“[1][2][4]

16. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Po smrti Mateja Korvína hrad získali Zápoľskovci, ktorí boli jeho majiteľmi od konca 15. storočia až do roku 1526. Po nich získali v roku 1527 hrad Turzovci.[1] František Turzo hrad značne rozšíril a nechal spevniť opevnenie. Zmenil aj charakter stavby - dovtedy gotický hrad nechal prestavať na renesančný zámok.

17. - 19. storočie - Obdobie Pálfyovcov[upraviť | upraviť zdroj]

Bojnický zámok

Keď rod Turzovcov vymrel, zámok sa stal kráľovským majetkom. V roku 1644 ho kráľ daroval rodine Pálfyovcom, ktorý ho v druhej polovici 17. storočia prestavali do barokového štýlu. Túto prestavbu rešpektovali pre vysokú umeleckú hodnotu aj pri neskorších stavebných úpravách. Pri tejto prestavbe zámku vznikla v roku 1662 baroková kaplnka s jedinečnou štukovou klenbou, ktorá bola doplnená o figurálnu fresku s náboženskými motívmi. Vybudovali sa aj nové obytné budovy, ktoré sa situovali do niekdajšieho predhradia. V rokoch 18891910 uskutočnil posledný feudálny majiteľ Ján František Pálfy poslednú rozsiahlu prestavbu zámku, ktorá bola v neogotickom štýle.[2] Práve vďaka tejto prestavbe zámok nadobudol svoje charakteristické črty a súčasný vzhľad. Ján František Pálfy sa osobne, až do svojej smrti v roku 1908, zúčastňoval prestavby zámku.[5] Za vzor mu poslúžili najmä monumentálne stredoveké európske architektúry z Talianska a Francúzska.[5]

20. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1939 zámok a k nemu patriace pozemky kúpila firma Baťa. Na základe Benešových dekrétov po vojne pripadol jej majetok štátu [6].

O päť rokov neskôr, dňa 9. mája 1950 zámok vyhorel. Na náklady štátu sa odstránili následky požiaru a previedla sa celková obnova zámku. Súčasne sa rozhodlo, že tu bude zriadené múzeum, ktoré je súčasťou Slovenského národného múzea. Zámok bol v roku 1970 vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. 42 rokov po smrti Jána Františka Pálfyho sa teda splnilo jeho prianie, aby sa zo zámku stalo múzeum prístupné verejnosti.[2]

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Lipa kráľa Mateja

Bojnický zámok má v súčasnosti romantický charakter, čo vidieť aj na fasáde obytnej veže, ktorá je veľmi členená. Takisto aj otvory v hradbách, portály, steny, atiky a rôzne kované detaily sú typické pre romantickú architektúru.

V súčasnosti je zámok súčasťou Slovenského národného múzea. V roku 1970 bol vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku a je prístupný verejnosti [1]. V päťdesiatych rokoch bola objavená pod zámkom jaskyňa.

Okolie zámku[upraviť | upraviť zdroj]

K Bojnickému zámku patrí aj priľahlý zámocký park, v ktorom rastie veľa rôznych exemplárov stromov a vzácna, približne sedemstoročná, lipa pred vchodom do zámku. Táto lipa je pravdepodobne najstarší strom na Slovensku. Súčasťou zámockého parku je aj zoologická záhrada, v ktorej sa nachádzajú vzácne exempláre cudzokrajných živočíchov. Park pokračuje ďalej lesoparkom v Strážovských vrchoch.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Zámky.sk – zdroj, z ktorého (pôvodne) čerpal tento článok.