Protiturecká pevnosť (Komárno)
| Protiturecká pevnosť | |
| fortifikácia, pevnosť | |
 Brána do Novej pevnosti
| |
| Štát |  Slovensko
|
|---|---|
| Región | Nitriansky kraj |
| Okres | Komárno |
| Obec | Komárno |
| Súradnice | 47°45′18″S 18°08′07″V / 47,755100597°S 18,135359287°V |
| Vznik | 1546 |
| Pre verejnosť | prístupný |
| Najľahší výstup | pešo z centra mesta, autom z parkoviska na Hradnej ulici |
 Národná kultúrna pamiatka SR
| |
| Pred r. 2002[1] | |
| - názov | Protiturecká pevnosť |
| - dátum vyhlásenia | 1970 |
| ÚZPF[2] | |
| - číslo | 302/1-7 |
| - dátum zápisu | 31. 5. 1963 |
  Poloha na mape Slovenska
| |
 Poloha na mape Nitrianskeho kraja
| |
| Wikimedia Commons: Komárno Fortress | |
| Webová stránka: http://www.pevnost-komarno.sk/ | |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
na rytine A. E. Burkharda z r. 1698
Protiturecká pevnosť v Komárne je pevnosť vystavaná v dvoch obdobiach. Na základoch staršieho hradu sa začala roku 1546 výstavba Starej pevnosti a roku 1658 začala výstavba Novej pevnosti. 31. mája 1963 bol súbor siedmich objektov starej a novej pevnosti vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a je registrovaný v ÚZPF pod č. 302.[3]
Spolu s Fortifikačným systémom mesta Komárno, vytvoreným v období Napoleonskych vojen, tvorí Protiturecká pevnosť Komárňanský pevnostný systém alebo aj Pevnosť Komárno. Tento systém je najväčším fortifikačným komplexom na Slovensku a s Dunajským predmostím, Sandbergskou a Igmándskou pevnosťou na území Maďarska, ktoré boli vo svojom období súčasťou tohoto opevnenia, tvoria najväčší fortifikačný komplex v rámci bývalého Uhorska.
Komárňanský pevnostný systém je zapísaný do predbežného zoznamu svetového dedičstva UNESCO pod názvom Systém opevnenia na sútoku riek Dunaja a Váhu v Komárne – Komárom[4], o zápis ktorého požiadalo Slovensko roku 2002 a Maďarsko sa pridalo roku 2007.
Stará pevnosť[upraviť | upraviť zdroj]
Je najstarším objektom protitureckej pevnosti. Bola postavená na sútoku riek Váh a Dunaj, podľa plánov talianskeho fortifikačného staviteľa Pietra Ferraboscu. Impulzom bolo pravdepodobne dobytie Budína Turkami v roku 1541. Stavba začala 23. marca 1546 a bola ukončená v roku 1557. V roku 1570 povodeň pevnosť silne poškodila a došlo k zrúteniu časti kurtín (spojovacie opevnenie medzi bastiónmi). Opravená bola v rokoch 1572 – 1592 pod vedením Urbana Sϋessa. V roku 1594 preukázala svoju funkčnosť, keď odolala mesačnému obliehaniu stotisícovým vojskom Sinanského pašu na jeho výprave do Uhorska. V rokoch 1673 – 1683 bola pevnosť počas výstavby Novej pevnosti rozšírená o korunnú hradbu, napájajúcu sa na západné bastióny. V rokoch 1826 – 1839 sa uskutočnila posledná veľká prestavba, v 19. a 20. storočí boli na nej vykonané už len malé prestavby.
Stará pevnosť ma päť bastiónov. Východný bastión nazývaný aj špicový smeruje do sútoku riek. Dva mestské, severný a južný, tvoria základ obrany od Žitného ostrova a sú prepojené kurtínou. Obranu smerom k Dunaju a Váhu tvoria dva bastióny vedľa špicového bastiónu. Tieto majú nepravidelný, terénom determinovaný tvar. Pevnosť má dve nádvoria, malé východné a veľké západné oddelené kurtínou. Po obvode pevnosti sú kazematné priestory slúžiace posádke. Murované časti pevnosti boli chránené zeminovými násypmi. Okolo pevnosti bola vodná priekopa. Jedinou bránou bola Ferdinandova brána pri južnom mestskom bastióne a západnej kurtíne.
Na stavbu bol použitý stavebný kameň, pálená tehla a zemina.
Nová pevnosť[upraviť | upraviť zdroj]
Rozširuje starú pevnosť, k jej stavbe bola impulzom ofenzíva Osmanskej ríše a dobytie pevnosti v Nových Zámkoch. Hneď po dobytí Nových Zámkov v roku 1663 sa začalo stavať. Najprv boli vybudované len zemné opevnenia, ktoré boli neskôr upravené na murované opevnenie. Opevňovacie práce boli vykonané podľa plánov Františka Wymesa. Nová pevnosť mala päť bastiónov, tri západné s najmohutnejším stredovým a dva východné, ktoré sa voľne pripájali na Starú pevnosť. Medzi tromi západnými bastiónmi boli dva ravelíny, ktoré ich spájali, pričom južný z nich chránil vchod do novej pevnosti - Leopoldovu bránu. Jednotlivé bastióny a ravelíny mali nasledovné názvy:
- Juhozápadný bastión – Bastión Strážneho anjela
- Južný ravelín – Ravelín imperátorky
- Západný bastión – Bastión Madony
- Severný ravelín – Ravelín imperátora
- Severozápadný bastión – Bastión sv. Xavera
- Severovýchodný bastión – Bastión sv. Ľudovíta
- Juhovýchodný bastión – Bastión sv. Krištofa
Aj nová pevnosť mala širokú vodnú priekopu, do nej viedlo niekoľko brán. Pred pevnosťou boli vybudované kontreskarpy, kryjúce kurtíny a bastióny pevnosti. Stará a Nová pevnosť, volané aj Citadela, boli prvkom obrannej línie, ktorá mala brániť prenikaniu Osmanov na Stredné Považie.
V rovnakom období bol vybudovaný aj pevnostný objekt Leopoldov pri Hlohovci.
V 1682 roku bola pevnosť poškodená povodňou, ale Leopold I. zabezpečil jej opravu. Následne v roku 1683 odolávala vojskám Imricha Tökölyho. Po porážke Osmanských vojsk pred Viedňou v tom istom roku, nastala zmena pomerov, ktoré spôsobili stratu významu tejto pevnosti ako pohraničnej. Jej osud spečatili zemetrasenia v roku 1763 a 1783. Kvôli nerentabilnosti opráv bola pevnosť armádou opustená a nakoniec Jozef II. daroval pozemok pevnosti mestu a budovy boli vydražené.
Stavebné materiály zodpovedali účelu stavby a boli to: kameň, pálená tehla a zemina. Aj napriek prestavbám sa stavebný základ pevnosti prakticky nezmenil. Fasády kazematných traktov sú tehlové s kamennou rímsou na vrchu. Hradby pevnosti sú tehlové a posilnené v nárožiach vápencovými kvádrami.
Pevnosť v 19. storočí[upraviť | upraviť zdroj]
Až v 19. storočí nastala zmena. Výbojné správanie revolučného Francúzska spôsobilo, že v roku 1807 bol vykonaný prieskum a plánovanie a nakoniec bola pevnosť v roku 1808 opravená, a južné a severné krídlo bolo vymurované, nakoľko dovtedy bolo len v zemnej podobe. Bola dobudovaná korunná hradba. Pamätná tabuľa na dobudovanej časti pevnosti hovorí, že prestavba severného a južného bastiónu sa začala 20. augusta 1808 a ukončená bola toho istého roku 4. novembra.
V roku 1810 boli na nádvorí novej pevnosti vybudované kasárne v tvare U rovnobežne s tvarom kurtín a následne roku 1815 bola postavená veliteľská budova v južnej časti nádvoria v tvare nepravidelného štvoruholníka.
V rokoch 1827 – 1839 boli postavené v starej pevnosti za obvodovými múrmi kazematné priestory, slúžiace na ubytovanie a skladovanie. Tvar obvodových obranných múrov zostal nezmenený.
V následnom období boli budované ďalšie prvky opevnenia, ktoré sa týkali mesta, tzv. Fortifikačný systém mesta Komárno a to prestavba Palatínskej línie (1839 – 1847), stavba Sandbergskej (Monoštorskej) pevnosti (1851), prestavba Dunajského a Vážskeho predmostia (1851 – 1871) s pevnosťou Csillág, ukončenie Vážskej línie (1871) a výstavba Igmandskej pevnosti (1871 – 1877).
Pevnosť – od 20. storočia doteraz[upraviť | upraviť zdroj]
V samotnej pevnosti nenastali počas tohoto storočia zásadnejšie zmeny, len rozrastanie mesta dosiahlo obrannú líniu pevnosti. Taktiež výstavba železnice spôsobila prerušenie obranného valu Palatínskej línie v priestore medzibastionu III.-IV. V roku 1908 bola situovaná na hranici pevnosti v priestore tzv. envelope pri Váhu fabrika na výrobu munície. Pri muničnej továrni bol zriadený aj výskumný ústav a celý komplex sa nazýval Cisársko – kráľovský delostrelecký výskumný ústav (Kaiser-königliche Artillerie Forschung Anstalt). Po prvej svetovej vojne však zanikol. Po vojne a rozpade Rakúsko-Uhorska došlo k rozdeleniu mesta medzi Maďarskom a Československom, nakoľko Dunaj bol určený ako hraničný tok. Tým stratil obranný val okolo mesta význam ako ucelený reťazec. V roku 1919 po vzniku Maďarskej republiky rád došlo k ostreľovaniu Komárna. K väčším škodám na pevnosti nedošlo, ale bol zasiahnutý muničný sklad nachádzajúci sa v pevnosti Vážskeho predmostia, spôsobený výbuch poškodil objekt, ktorý chátral a to sa ešte zhoršilo počas druhej svetovej vojny. Roku 1923 prešli objekty pevnosti a pevnostného systému pod správu armády ČSR a do starej pevnosti bol umiestnený sklad 12. streleckého pluku M. R. Štefánika, ktorý bol mestskou posádkou až do roku 1938.
V roku 1930 došlo k asanácii Bastiónu I. kvôli výstavbe cestného spojenia do Bratislavy. V Medzivojnovom období, v čase budovania pevností na hraniciach s Nemeckom, došlo k rozhodnutiu vybudovať v priestore Komárna 5 pechotných zrubových objektov, nakoniec došlo ale len k výstavbe KO-S1 a KO-S3 na obranu železničného mosta a KO-S4 na obranu cestného mosta. Zruby boli spojené linkou s Veliteľstvom v Bastióne IV. Formálne bola výstavba zrubov ukončená 11. mája 1938. Po Viedeňskej arbitráži 2. novembra 1938 došlo k strate rozsiahleho územia Československa v prospech Nemecka. Keďže Komárno patrilo k územiam, ktoré si nárokovalo Maďarsko, pevnostné kupole a veže boli demontované a zruby zostali poškodené.
Územie Komárna bolo oslobodené Sovietskou armádou 30. marca 1945. Mesto sa po otrasoch z vojny začalo konsolidovať a industriálny rozvoj mesta situovaný najmä do západnej časti mesta zasiahol aj pevnostný systém Palatínskej línie. Citadela – Stará a nová pevnosť bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku a to 18. marca 1970 rozhodnutím vlády SSR č. 84 a súbor objektov Palatínskej a Vážskej línie 15. marca 1985 rozhodnutím vlády SSR č. 54. Objekty citadely boli po roku 1968 využívané Sovietskou armádou a v tomto období bola pevnosť značne zdevastovaná. Po odchode Sovietskych vojsk roku 1993 sa pevnosť stáva majetkom Slovenskej armády, ale medzitým dochádza k devastácii objektov obyvateľstvom. Niektoré objekty Vážskej a Palatínskej línie sa stávajú súkromným majetkom, alebo dochádza k ich prenájmu. Objekty citadely a pevnostného systému Komárna sú zapísané do zoznamu kandidátov Svetového dedičstva UNESCO, o čo Slovensko požiadalo 12. júna 2002[5] a Maďarsko sa pridalo s objektami na jeho území roku 2007.[6] V roku 2003 mesto Komárno odkupuje Starú a Novú pevnosť, aby mohlo začať s jej revitalizáciou.[7]
2009 – 2011 reštaurovanie Ferdinandovej brány[8]
Roku 2012 poškodenie strechy objektu Kasárne v Novej pevnosti[9], k oprave mesto pristúpilo roku 2013 s plánovaným ukončením roku 2014.[10]
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Protiturecká pevnosť (Komárno)
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Protiturecká pevnosť (Komárno)
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Zoznam vybraných národných kultúrnych pamiatok [online]. Bratislava: Pamiatkový úrad SR, [cit. 2015-12-08]. Dostupné online.
- ↑ Register nehnuteľných NKP [online]. Bratislava: Pamiatkový úrad SR, [cit. 2015-12-08]. Dostupné online.
- ↑ http://www.pamiatky.sk/po/po/Details?id=5702
- ↑ UNESCO predbežný zoznam zápis System of Fortifications at the Confluence of the Rivers Danube and Váh in Komárno - Komárom
- ↑ http://whc.unesco.org/en/tentativelists/1733/
- ↑ http://whc.unesco.org/en/tentativelists/1498/
- ↑ Pevnosť Komárno na Travel Guide.sk
- ↑ http://www.renon.sk/sk/images/katalogus%20ok.pdf Rekonštrukcia Ferdinandovej brány. str. 16 – 19
- ↑ Viď príloh č. 4 Správy [online]. [Cit. 2014-12-14]. Dostupné online. Archivované 2022-03-03 z originálu.
- ↑ http://www.obnova.sk/clanok/kasarne-v-novej-pevnosti-dostanu-novu-strechu
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- http://komarno.sk/content/necarte/svk/predslov.htm
- http://pevnosti.sk/foto8.htm
- http://www.spoznaj.eu/komarno-pevnost-vylet
- J. Gregorová, M. Škrovina: Proces formovania strtégie obnovy pevnosti v Komárne, Architektonické Listy FA STU, Ročník 9, 3-4, 2005 s. 20-29.
- GRÁFEL, Ľ. : Nec arte, nec marte – komárňanský pevnostný systém. – 1. vyd., Komárno: MÚ a NEC ARTE s.r.o.,1999. 112 s., príl. – ISBN 80-967930-1-2
- HUSÁROVÁ, S.: Analýza Starej a Novej pevnosti z hľadiska pamiatkovej starostlivosti.
