Kronika česká Přibíka Pulkavu
Kronika česká Přibíka Pulkavu | |
---|---|
Cronica Przibiconis dicti Pulkaua | |
Text najstaršieho rukopisu kroniky Přibíka Pulkavy z Radenína | |
| |
Autor | Přibík Pulkava z Radenína[1] |
Pôvodný jazyk | latinčina |
Krajina vydania | České kráľovstvo |
Dátum 1. vydania originálu | 14. storočie |
Literárne obdobie | stredoveká literatúra |
Literárny žáner | Kronika |
Kronika česká Přibíka Pulkavu (lat. Cronica Przibiconis dicti Pulkaua[1]:335), v najstarších rukopisoch len „kronika česká“, alebo naopak „kronika najjasnejšieho kniežaťa Karla, kráľa českého a cisára rímskeho, vždy rozmnožiteľa ríše, ktorú sám spísal a staorstlivo z iných spisov zložil“[2]:572 je jedna z českých kroník napísaných za vlády Karla IV. v 14. storočí. Z kroník doby Karla IV. ako jediná zaznamenala širšiu popularitu[2]:572 a dočkala sa ešte v 14. storočí českého a nemeckého prekladu.
Autor[upraviť | upraviť zdroj]
Otázka autorstva nebola jednoznačne doriešená dodnes. Na diele mal značný podiel sám Karol IV., dokonca jeden z rukopisov mu pripisuje autorstvo.[2]:572. Pomerne neskorý rukopis kroniky (SK ČSR 1 D 10 z 2. polovice 15. storočia) prinášajúci najširšie znenie kroniky, menuje explicitne ako autora Přibíka z Tradenína, doktora slobodných umení, ktorý ju mal spísať na príkaz Karla IV. podľa iných kroník.[2]:572 Osobu Přibík Pulkavu sa podarilo historicky doložiť Františkovi Palackému a Václavovi Vladivojovi Tomkovi.[2]:572
Přibík Pulkava z Radenína († 1380) bol český spisovateľ, kronikár a farár. Stal sa majstrom pražskej univerzity a v rokoch 1373 – 1377 bol rektorom školy pri kostole sv. Egídia na Starom Pražskom Meste. V roku 1378 získal ako obročie faru v Chudeniciach, nie je však známe, či bol vysvätený na kňaza (duchovnú službu v Chudeniciach zaisťoval pravdepodobne prostredníctvom vikára).[1]:335 Okrem kroniky českej Přibík Pulkava na prianie Karla IV. přeložil jeho vlastný životopis Vita Caroli.
Kronika[upraviť | upraviť zdroj]
Kronika vznikala postupne vo viacerých recenziách kompiláciou starších prameňov (Karol IV. údajne sám zozbieral a prehliadol dostupné kroniky a zveril ich Přibíkovi). Začína odchodom Slovanov od nedokončenej Babylonskej veže a ich príchodom do Čiech. Postupne boli zakomponované Kosmova kronika, kronika Kanovníka vyšehradského, druhé pokračovanie Kosmovo a Zbraslavká kronika, kde však nie je jasné, či autor čerpal priamo z nej, alebo z jej spracovania Benešom Krabicom z Weitmile.[2]:574 Už v prvej recenzii bola zdôrazňovaná náväznosť Českého kráľovstva na Veľkú Moravu, kde kráľovstvo zaniknuvšie smrťou Svätoplukovou bolo roku 1086 prenesená na Čechy a Vratislavovi II. bol udelený kráľovský titul.[2]:574 Takisto je vyzdvihovaná přemyslovská tradícia od dôb Přemysla Oráča slbodná voľba panovníka českou šľachtou bez zásahu rímsko-nemeckého kráľa alebo cisára.[2]:575 Do neskorších recenzií boli zapracované nové zdroje – kronika mnícha sázavského, Vincetiov a Jarlochov letopis, Ansbertova história výpravy cisára Fridricha ako aj Dalimilova kronika. V záverečných recenziách potom, ako roku 1373 Karol IV. získal Brandebursko, bola do kroniky zakomponovaná nezachovaná brandenburská kronika.[2]:576
Autor vkladal do kroniky aj priamo texty listín pochádzajúcich z archívu Českej koruny (napríklad aj text Zlatej buly sicílskej[2]:351), posledné kapitoly sú z veľkej časti tvorené prepisom listím spojených textom.[2]:574
Rukopisy a vydania[upraviť | upraviť zdroj]
Kronika česká bola napísaná latinsky. Český preklad napísal sám Pulkava a zachoval sa v dvou exemplároch z 15. storočia[3]. Je zaujímavé, že ide o pomerne nepresný preklad, Kuzmík udáva, že preklad bol dokončený iným prekladateľom.[1]:335 Presný novočeský preklad s komentářem vyšel až roku 1987.[2]
K najvýznamnejším zachovaným rukopisom kroniky patria rukopis pulawský zo 14.storočia, ktorý je v kapitulskej knižnici v Krakove, dalej parížsky rukopis, rukopis augustiniánského kláštora v Brne, zlomok Múzejnej knižnice v Prahe zo 14. storočia a iné. V mestskej knižnici vo Vratislavi sa zachoval nemecký preklad tejto kroniky. Prvé Menckenovo vydanie je z roku 1617, druhé je od J.P. Ludewiga z roku 1737, tretie od G. Dobnera z roku 1774, štvrté vydanie od J. Emlera vo Fontes rerum Bohemicarum zväzok V. (1893, s. 1-326) okrem dalších. Rukopisný staročeský preklad uverejnil F.F. Procházka roku 1786.[1]:335
Kronika a Veľká Morava[upraviť | upraviť zdroj]
Kronika zmieňuje viacero udalostí týkajúcich sa Veľkej Moravy.
„ | Léta Páně 894, za časů císaře Arnulfa, bylo kníže Bořivoj se svou manželkou, blahoslavenou Ludmilou, na hradě velehradském pokřtěn blahoslaveným Metodějem, arcibiskupem moravským, na popud moravského krále Svätopluka. | “ |
– [2]:280 Metod umrel roku 885, krst musel vykonať iný kňaz.[1]:335 |
„ | Tomuto moravskému králi byl v oněch dobách český kníže podřízen. Témuž králi také podléhaly země, totiž Polsko a Rusko, a hlavou království moravského byl hrad Velehrad. Stalo se pak téhož roku, že král Svatopluk neprávem pozvedl zbraň proti svému pánu a kmotru císaři Arnulfovi. Proto tento císař, jeho pán a kmotr, s celým Německem na straně jedné a Huny neboli Uhry na druhé shromáždil proti němu vojsko. Král Svatopluk však, vida, že nemůže císaři odporovat, tajně zmizel na poli uprostřed svého vojska, odvedl tajně koně a utekl odtud. I přišel na nějaké místo na vrcholu jakési hory, zvané Zobor, na kterémžto místě tehdy žili tři poustevníci. Potom král Svatopluk, aby zůstal ne-poznán, zabil svého koně a meč ukryl do země a přistoupil neznámý ke zmíněným poustevníkům. Ti ho přijali za dru-ha a ostříhali jako spolupoustevníka; a tak přijal stav poustevnický. I zůstal tam s nimi, dokud nepocítil, že mu hrozí nebezpečí a hodina smrti. Tehdy řečený král nejprve zjevil oněm poustevníkům, kdo je, a potom hned vypustil ducha. | “ |
– Smrť Svätoplukova[2]:280 |
„ | Tomuto moravskému králi byl v oněch dobách český kníže podřízen. Témuž králi také podléhaly země, totiž Polsko a Rusko, a hlavou království moravského byl hrad Velehrad. Stalo se pak téhož roku, že král Svatopluk neprávem pozvedl zbraň proti svému pánu a kmotru císaři Arnulfovi. Proto tento císař, jeho pán a kmotr, s celým Německem na straně jedné a Huny neboli Uhry na druhé shromáždil proti němu vojsko. Král Svatopluk však, vida, že nemůže císaři odporovat, tajně zmizel na poli uprostřed svého vojska, odvedl tajně koně a utekl odtud. I přišel na nějaké místo na vrcholu jakési hory, zvané Zobor, na kterémžto místě tehdy žili tři poustevníci. Potom král Svatopluk, aby zůstal ne-poznán, zabil svého koně a meč ukryl do země a přistoupil neznámý ke zmíněným poustevníkům. Ti ho přijali za dru-ha a ostříhali jako spolupoustevníka; a tak přijal stav poustevnický. I zůstal tam s nimi, dokud nepocítil, že mu hrozí nebezpečí a hodina smrti. Tehdy řečený král nejprve zjevil oněm poustevníkům, kdo je, a potom hned vypustil ducha. | “ |
– Smrť Svätoplukova.[2]:280 Reálne Svätopluk vo vojne roku 892 zvíťazil.[1]:336 |
„ | Jeho (Svätoplukov) syn, který vládl v království po něm, totiž chtěl jednoho svátečního dne lovit u hradu Velehradu v lese který se nazývá Křečin. Oznámil arcibiskupovi, svatému Metoději, aby na něho počkal se slavnou mší, dokud se nevrátí. Blahoslavený arcibiskup čekal až do poledne. A protože se bál, aby nezanedbal služby boží, sloužil mši a na krále již nečekal. Když však král přišel z lovu a slyšel, že arcibiskup slouží mši a již posvětil tělo Páně, pohoršen vešel do kostela se psy a lovci a tropil velký hluk a hřmot loveckými trubkami a štěkotem psů. Takto přišel až k oltáři, vysmál se arcibiskupovi, svatému Metoději, a odešel z kostela. Pro toto pohrdání a rouhání arcibiskup po skončení mše exkomunikoval řečeného krále a uložil interdikt a církevní klatbu po celém království moravském. | “ |
– Údajná exkomunikácia Svätoplukovho syna.[2]:280 Nie je jasný prameň, odkiaľ Pulkava čerpal.[1]:336 |
„ | Onen blahoslavený Cyril také kdysi, vida zatvrzelost a nevěřícnost Moravanů a Slovanú, žádal od papeže, aby ráčil povolit a připustit, aby mše a ostatní služby boží mohly být slouženy ve slovanském jazyce. Nevěřil totiž, že by je, jinak mohl utvrdit ve víře. Papež považoval takovou prosbu za žert, a když o tom jednal a uvažoval v radě kardinalu a mnoha biskupů, náhle zazněl hlas z nebe a pravil: „Ať vše, co dýchá, chválí Hospodina a všechen jazyk ho vyznává". Tehdy papež, vyslechnuv tento zázrak, ustanovil na věčné časy, že se mše i jiné služby boží mohou sloužit ve slovanském jazyce." A tak v arcibiskupstvích a provinciích splitské, dubrovnické a zadarské i ve všech jejich sufragánnich, i v mnoha jiných biskupstvích slouží jak biskupové, tak kněží mše i ostatní bohoslužby až dodnes slovansky. | “ |
– Slovanská liturgia.[2]:280 Kronika obsahuje aj ďalšie úryvky z Konštantínovho a Metodovho života.[2]:280 |
Oficiálna kronika Karlovho dvora zdôrazňuje náväznosť Českého kráľovstva na Veľkú Moravu a nárok českých kniežat na kráľovskú korunu od Svätopluka:
„ | Když byl zmíněný král, syn řečeného zesnulého moravského krále Svatopluka, exkomunikován svrchu řečeným arcibiskupem, svatým Metodějem, jak bylo předesláno, žil krátký čas a ztratil své království moravské, které tak zaniklo. Neboť je zčásti Uhři, zčásti východní Němci neboli Rakušané, a zčásti Poláci po částech rozchvátili a silnou mocí mezi sebou rozdělili. Tak bylo království moravské úpině zničeno, zbaveno obyvatel, roztrháno a rozděleno a hrad velehradský se do základů zřítil. Potom král, království i arcibiskupství moravské úplně zašly a přestaly nadále existovat. Toto království moravské bylo však později po stodevadesáti dvou letech, totiž léta Páně 1086, se souhlasem říšských knížat obnoveno Jindřichem, císařem toho jména třetím, a přeneseno na Čechy. Neboť týž císař povýšil českého knížete Vratislava na krále a Čechy ustanovil královstvím, učiniv z moravského království markrabství, a toto markrabství s knížectvími a zeměmi, totiž Polskem, Ruskem a mnoha jinými vévodstvími a zeměmi, které dříve, za časů posledního moravského krále Svatopluka patřily ke království moravskému, podřídil království a koruně české, jak je toto obnovení a přenesení věrněji vylíčeno v následujícím vyprávění, totiž v kapitole o životě a vládě prvního českého krále Vratislava. | “ |
– [2]:281 |
Udalosti sa detailne venuje aj kapitola „O obnovení kdysi upostošeného království moravského a o tom jak ho císař Jindřich přenesl do Čech a českého knížetě Vratislava proto povýšil na krále.“[2]:306
Kronika a Uhorsko[upraviť | upraviť zdroj]
Kronika obsahuje početné záznamy týkajúce sa Uhorska.
- krst uhorského kráľa Štefana
„ | A tak svatý Vojtěch přišel do Uher a pokřtil jejich prvního krále, svatého Štěpána. Tento svatý Štěpán po smrti svatého Vojtěcha postavil a zbudoval metropolitní kostel ostrihomský k poctě svatého Vojtěcha, a tak obrátil (Vojtěch) na víru celou Panonii a Polsko ... | “ |
– [2]:288 |
- Břetislavov vpád do Uhorska až po Ostrihom roku 1037[2]:298
- Roku 1056 dal uhorský kráľ Ondrej I. kniežaťu Vratislavovi za manželku svoju dcéru Adleitu[2]:303
- Roku 1057 umrela Judita, čo sa vydala za uhorského kráľa Petra.[2]:303
- Rok 1108: vpád českého kniežaťa Svatopluka do Uhorska, odvetný vpád uhorského kráľa Kolomana na Moravu, opakovaný vpád Svatopluka k Nitre[2]:315-316
- Bitka na Luckom poli roku 1116[2]:319
- Pomoc kniežaťa Soběslava uhorskému kráľovi Belovi II. v boji s Borisom Kolomanovičom v rokoch 1132 – 1133[2]:322, stretnutie Soběslava s Belom a potvrdenie mieru roku 1137[2]:323
- Intervencia českých vojsk v Uhorsku v roku 1162 (v kronike vročené k roku 1164) v dynastickom spore Arpádovcov medzi kráľom Štefanom III. na jednej strane a jeho strýkom protikráľom Štefanom IV., ktorý sa opieral o svojho švagra byzantského cisára Manuela Komnéna[2]:341
- Rok 1177: Gejza, brat uhorského kráľa Bela III., utiekol do Čiech, bol tam uväznený a vrátený do Uhorska[2]:344
- Smrť kráľovnej Konštancie Uhorskej, manželky kráľa Přemysla Otakara I., ktorú kronika chválorečí okrem iného za založenie Trnavy a hradu Červený Kameň.[2]:357
- Opis vpádu Mongolov roku 1241[2]:357
- Vpád uhorských vojsk a Kumánov pod vedením uhorského kráľa Bela IV. na Moravu v rokoch 1252 a 1253[2]:360-361
- Bitka pri Kressenbrune medzi českým kráľom Přemyslom Otakarom II. a uhorským kráľom Belom IV. roku 1260[2]:366
- Svadba českého kráľa Přemysla Otakara II. v Bratislave[2]:368
- Bitka pri Rábe medzi českým kráľom Přemyslom Otakarom II. a uhorským kráľom Štefanom V. roku 1271[2]:371
- Bitka na Moravskom poli[2]:373
- Václav III. uhorským kráľom[2]:387
- Český kráľ Václav II. berie syna Václava III. z Uhorska[2]:389
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f g h 275. PŘIBÍK PULKAVA Z RADENÍNA. In: KUZMÍK, Jozef. Slovník starovekých a stredovekých autorov, prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi. Vyd. 1. Martin : Matica slovenská, 1983. 608 s. (Dokumentácia.) S. 335 – 337.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa ab ac ad ae af ag ah ai aj ak al am Přibíka z Radenína, řečeného Pulkava, Kronika česká. In: BLÁHOVÁ, Marie. Kroniky doby Karla IV.. Praha : Svoboda, 1987. S. 271 – 444.
- ↑ V Národnej knižnici v Prahe a v Knižnici Národného múzea, sign. V B 24, Faksimile online
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- Zoznam diel v Súbornom katalógu ČR, ktorých autorom alebo témou je Přibík Pulkava z Radenína
- Přibíka z Radenína, řečeného Pulkava, „Kronika česká“, na stránkach Moravia Magna
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Přibík Pulkava z Radenína na českej Wikipédii.