Anton Neuwirth

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Anton Neuwirth
slovenský lekár, politický väzeň, politik a diplomat
poslanec Slovenskej národnej rady a Národnej rady Slovenskej republiky
V úrade
23. jún 1992 – júl 1994
1. veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici
V úrade
júl 1994 – marec 1998
Predchodca funkcia vznikla Marián Servátka Nástupca
Biografické údaje
Narodenie22. január 1921
Bystričany, ČSR
Úmrtie21. september 2004 (83 rokov)
Bojnice, Slovensko
Politická stranaKDH
Alma materUniverzita Komenského v Bratislave
Profesialekár, politik, diplomat
Vierovyznanierímskokatolík
Rodina
Manželka
Eva Neuwirthová
Deti4: Anna, Katarína, František, Anton

MUDr. Anton Neuwirth, Dr.h.c. (* 22. január 1921, Bystričany – † 21. september 2004, Bojnice) bol slovenský lekár, politický väzeň, politik a diplomat. Bol predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska, pôsobil ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, prvý slovenský veľvyslanec pri Svätej Stolici a čestný predseda Spoločenstva Ladislava Hanusa a Kresťanskodemokratického hnutia. Je po ňom pomenované Kolégium Antona Neuwirtha ako vzdelávacia akademická inštitúcia so sídlom v Ivanke pri Dunaji.[1]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Neuwirth sa narodil sa 22. januára 1921 v osade Chalmová v Bystričanoch ako syn Dezidera Neuwirtha a Antónie, rodenej Denkovej.[2][3] Po otcovi bol židovského pôvodu, jeho rodičia absolvovali cirkevný sobáš v roku 1930.[2][3] Rodina sa často sťahovala – detstvo prežil v Kapušanoch, Prešove, Žiline a nakoniec v Bojniciach. Zmaturoval v roku 1939 v Prievidzi. Po maturite išiel študovať na Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde ukončil štúdium rigoróznymi skúškami v roku 1945.[2] Počas štúdia býval na internáte Svoradov a bol členom Spolku svätého Vojtecha.[2] V rokoch 1945 – 1947 študoval tiež chémiu na Prírodovedeckej fakulte UK.[3] V roku 1946 začal pracovať na Ústave lekárskej chémie LF UK v Košiciach, zároveň absolvoval vojenskú službu v Prahe a Martine. Z ústavu odišiel ako vedecký pracovník na štipendijný pobyt do Zürichu, kde spolupracoval s nositeľom Nobelovej ceny za chémiu profesorom Paulom Karrerom.[3] Na Zurichskej univerzite absolvoval ďalšie dva semestre chémie. Následne sa v roku 1949 sa vrátil s rodinou do Československa, kde bol poverený vedením Ústavu lekárskej chémie a prednášaním na LF UK a na Vysokej škole veterinárskej.[3]

V roku 1943 sa ako študent medicíny Neuwirth stretol s chorvátskym jezuitom Tomislavom Kolakovičom. Stal sa členom jeho krúžku Rodina.[3]

Väzenie a lekárska prax[upraviť | upraviť zdroj]

Neuwirth sa dostal do problémov pre jeho nesúhlas s politikou komunistického režimu v ČSR. Ešte v roku 1951 odmietol podpísať telegram za odsúdenie biskupov Gojdiča, Vojtaššáka a Buzalku.[3] 30. novembra 1953 bol v Košiciach zatknutý a vzatý do vyšetrovacej väzby najprv v Košiciach, neskôr v Prahe-Ruzyni.[3] Po takmer roku väzby bol v októbri 1954 Najvyšším súdom v Prahe odsúdený na 12 rokov väzenia, prepadnutie majetku a 10 rokov straty občianskych práv.[2] Doma zanechal manželku so štyrmi deťmi, pričom najmladší Anton mal v čase zatknutia iba 7 mesiacov. Postupne bol väznený na Pankráci, v Ilave a v Leopoldove.[2] Z väzenia bol prepustený po šesť a pol roku väznenia 9. mája 1960 po amnestii prezidenta Novotného pre politických väzňov.[3]

Po prepustení sa zamestnal na pôrodnici v Žiline, neskôr na Okresnom ústave národného zdravia (OÚNZ) v Čadci v zdravotníckom laboratóriu.[3] Následne sa stal ako primárom Oddelenia klinickej biochémie. Počas pôsobenia v Čadci stál za významným objavom výskytu alkaptonúrie, dedičnej choroby, postihujúcej najmä pohybové ústrojenstvo. V roku 1960 si urobil atestáciu z internej medicíny a v roku 1962 z klinickej biochémie.[3] V roku 1966 sa stal primárom Oddelenia klinickej biochémie nemocnice LF UK v Martine. Na jar 1973 bol v martinskej nemocnici vyzvaný osobitnou komisiou, aby vystúpil z katolíckej cirkvi.[3] Keďže odmietol, bol odvolaný z postu primára a až do odchodu do dôchodku v roku 1987 pracoval na poste zástupcu primára. Ako dôchodca pracoval do novembra 1989 na Oddelení klinickej biochémie OÚNZ v Bojniciach.[3]

Život po roku 1989, politické a diplomatické pôsobenie[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1989 sa Anton Neuwirth začal aktívne angažovať vo vznikajúcom Kresťanskodemokratickom hnutí.[4] V rokoch 19921994 bol poslancom Slovenskej národnej rady, resp. Národnej rady Slovenskej republiky. V roku 1993 ako nominant KDH kandidoval na prezidenta SR. Stal sa členom Predsedníctva KDH a v roku 1993 čestným predsedom KDH.[5]

V roku 1994 sa stal prvým veľvyslancom SR pri Svätej stolici vo Vatikáne. Mal blízky vzťah s pápežom Jánom Pavlom II. a vo Vatikáne požíval všeobecnú úctu. V apríli 1996 ho vláda Vladimíra Mečiara z Vatikánu stiahla a chcela ho odvolať. Prezident Michal Kováč odmietol odvolanie podpísať, Neuwirth tak zostal až do februára 1997 na „konzultáciách“ v Bratislave. Potom sa znovu vrátil do Vatikánu, avšak keď pominulo funkčné obdobie prezidenta Kováča, Mečiarova vláda ho z postu veľvyslanca už úspešne odvolala.[3]

Neuwrith bol hlavným architektom tzv. Základnej zmluvy Slovenskej republiky s Vatikánom a dvoch čiastkových zmlúv: o duchovnej službe v ozbrojených silách a zboroch a o náboženskej výchove a vzdelávaní.[3] Tieto zmluvy majú s vládou SR podpísané rovnako všetky registrované cirkvi a náboženské spoločnosti v SR. Základná zmluva má v sebe zakomponované štyri čiastkové zmluvy. Tretia zmluva je o finančnom zabezpečení Katolíckej cirkvi a štvrtá o tzv. výhrade vo svedomí. Čiastková zmluva o výhrade vo svedomí bola originálna myšlienka Neuwirtha, v rámci zmlúv štátov sveta so Svätou stolicou niečo úplne nové, keďže takúto zmluvu dovtedy neprijal žiadny štát na svete.[3] Neuwrith vo intuícii predvídal, že otázka svedomia kresťanov bude v legislatívach, najmä vyspelých západných štátov, vystavená v budúcnosti obrovskému tlaku.[3] Prijatie zmluvy, pripravenej v roku 2005 pod gesciou ministra spravodlivosti SR Daniela Lipšica, by bolo precedensom pre všetky krajiny sveta. Vtedajší predseda vlády Mikuláš Dzurinda nakoniec odmietol dať do vlády hlasovať o tejto zmluve, hoci by ju väčšina vlády podporila. Reakciou na tento krok bol vo februári 2006 odchod KDH z vlády a predčasné parlamentné voľby.

Anton Neuwirth zomrel nečakane 21. septembra 2004 v Bojniciach.[6]

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Anton Neuwirth sa 12. júla 1947 zosobášil s Evou Adámkovou (* 1925 – † 1995), rovnako členkou Kolakovičovej Rodiny.[3][2] Mali spolu štyri deti, v roku 1948 sa im v Zürichu narodila prvá dcéra Anna, v roku 1949 dcéra Katarína, v roku 1951 syn František a v apríli 1953 najmladší syn Anton. Všetky štyri deti vyštudovali medicínu, najstaršia Anna sa neskôr stala političkou, poslankyňou Národnej rady SR aj Európskeho parlamentu.

Ovládal šesť jazykov vrátane taliančiny a latinčiny.[3]

Odkaz[upraviť | upraviť zdroj]

Po Neuwirthovi bolo pomenované Kolégium Antona Neuwirtha, vzdelávacia inštitúcia zameraná na výchovu spoločensky angažovaných mladých ľudí v duchu kresťanských hodnôt a kultúrneho odkazu západnej civilizácie, sídliaca v Ivanke pri Dunaji.

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Anton Neuwirth, Rudolf Lesňák: Liečiť zlo láskou, Kalligram, 2001, autobiografia, ISBN 8071493902.

Literatúra, dokumenty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Anton Neuwirth - lekár, filozof, humanista, dokumentárny film, 2014

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Kolégium Antona Neuwirtha [online]. [Cit. 2021-01-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. a b c d e f g Zomrel Dr. Anton Neuwirth - aktualizované [online]. Bratislava: TK KBS, 2004-09-22, [cit. 2021-09-21]. Dostupné online.
  3. a b c d e f g h i j k l m n o p q r s MIKLOŠKO, František. Déjà vu Dr. Neuwirtha [online]. impulzrevue.sk, [cit. 2021-09-21]. Dostupné online.
  4. Anton Neuwirth – svedok storočia - jancarnogursky.sk
  5. Anton Neuwirth – stručný životopis [online]. www.kdhza.sk, [cit. 2019-06-11]. Dostupné online.
  6. Kardinál Korec k odchodu MUDr. A. Neuwirtha do večnosti [online]. Bratislava: TK KBS, 2004-09-30, [cit. 2021-09-21]. Dostupné online.
  7. Anton Neuwirth – stručný životopis - kdhza.sk
  8. Minister Ivan Korčok udelil najvyššie ocenenie rezortu diplomacie Antonovi Neuwirthovi in memoriam - Detail web obsahu - Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR [online]. www.mzv.sk, [cit. 2021-01-21]. Dostupné online.
  9. TASR. Cenu J. M. Hurbana získalo sedem osobností, piati in memoriam. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2021-09-16. Dostupné online [cit. 2021-09-21]. ISSN 1336-197X.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]