Christian de Portzamparc

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Christian de Portzamparc
francúzsky architekt
Narodenie 9. máj 1944 (72 rokov)
Casablanca, Maroko
Odkazy
Webstránka portzamparc.com
Commons Spolupracuj na Commons Christian de Portzamparc

Christian de Portzamparc, celým menom Christian Urvoy de Portzamparc (* 9. máj 1944, Casablanca, Maroko) je francúzsky architekt a urbanista. Je držiteľom mnohých ocenení. V roku 1994 sa stal prvým francúzskym architektom oceneným najprestížnejšou Pritzkerovou cenou udeľovanou za architektúru, ktorá je v tomto odbore ekvivalentom Nobelovej ceny. Toto vyznamenanie ho zaradilo medzi renomovaných svetových architektov. Tento, v čase ocenenia, relatívne mladý francúzsky architekt, vysoko rešpektovaný odborníkmi z celého sveta tvrdí, že bol „návrhárom, ktorý maľoval predtým, ako sa rozhodol byť architektom.”

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Christian Urvoy de Portzamparc sa narodil 9. mája 1944 v hlavnom meste Maroka Casablance, v rodine francúzskych rodičov bretónskeho pôvodu. Len pár mesiacov po jeho narodení sa rodina presťahovala do Marseille.

„Keď som mal trinásť rokov, začal som sa zaujímať o umenie. Pamätám si, ako som videl Le Corbusierove skice, a to zvýšilo môj záujem nielen o umenie, ale začal som uvažovať aj o architektúre,” hovorí Portzamparc. Jeho tvorba bola ovplyvnená svetovými architektmi, ako napríklad Richard Meier a Kenzo Tange.

Štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 19621969 študoval Christian de Portzamparc na École Nationale Supérieure des Beaux – Arts v Paríži, menovite v ateliéri Eugènea Beaudouina, ktorý výrazne podporoval jeho talent. Neskôr pokračoval pod vedením Georga Candilisa. Počas štúdia bol jeho názor na povolanie architekta značne odlišný. „Architektúra mi pripadá príliš byrokratická a nedostatočne slobodná, v porovnaní s umením, a modernistickými ideálmi, ktoré som predtým uctieval. Začínam sa kriticky pozerať na môj prvý vzor, ktorým bol Le Corbusier.”

V roku 1966 strávil rok štúdiom teórie architektúry a histórie na Columbia University v New Yorku, USA. Býval v Greenwich Village a užíval si život umelca. „Čítal som, písal a stretával ľudí. Bol som fascinovaný New Yorkom,” tvrdí.

Po ukončení štúdia, v roku 1969, nezačal pracovať ako architekt. Stal sa členom skupiny sociológov a psycho-sociológov. Predmetom ich štúdia bol život ľudí v rezidenčných štvrtiach. Počas tohoto obdobia našiel cestu k pochopeniu architektúry a sociálnej zodpovednosti. „Uvedomil som si, že architektúra nemusí byť schopná vytvoriť dokonalú skutočnosť, ale ja ako architekt, sa o to môžem pokúsiť.”

Práca architekta[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1970 si v Paríži založil vlastnú architektonickú firmu. Jeho ateliér zamestnáva od 15 do 30 ľudí. Je situovaný v päťpodlažnej budove so svetlíkom, ktorá v minulosti slúžila ako umelecké štúdio. „Je to stará budova, ale v porovnaní s väčšinou budov v meste je moderná, z 30. rokov, svetlá a biela, v štýle esprit nouveau, ktorý bol inšpirovaný Le Corbusierom.” Jeho vlastná kancelária má približné rozmery 16x14 stôp. Nachádza sa tu pracovný stôl, voľné plochy zaberá množstvo kníh, skicárov, modelov a všetko, čo sa nahromadilo rokmi práce. „Väčšinu mojich prác robím tak, že sa pohybujem po celom ateliéri, nielen v mojom malom priestore.”

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Rodinné korene sú v Bretónsku, kde žijú jeho rodičia. Otec je vodným inžinierom. Má dvoch bratov, bankára a psychoanalytika a tri sestry, z ktorých jedna je urbanistická sociologička. V súčasnosti žije Portzamparc v Paríži s manželkou Elizabeth, a dvomi synmi, Sergeom a Philipom. Manželka Elizabeth de Porzamparc prišla do Francúzska z brazílskeho Rio de Janeira, keď mala 18 rokov. Stretli sa v roku 1981 na urbanistickom workshope a diskusiách o dizajne a architektúre. Ich milostný vzťah prerástol do manželstva. Elizabeth je nábytkovou dizajnérkou. Spravuje vlastnú galériu v Paríži, ktorá je známa množstvom novátorských výstav nábytku, dizajnu a architektúry. Nábytok z jej dizajnérskej dielne je možné vidieť v National Assembly a v zbierkach múzea Arts Decoratifs v Paríži.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Prvým významným zrealizovaným projektom bola vodná veža v Marné-la-Vallé neďaleko Paríža (1971-74). Nasledovala verejná výstavba Les Hautes Formes v Paríži (1975-79). Tu Portzamparc rozvíjal lyrické, rozcítené tvary, ktoré boli prirovnávané k priam hudobnému priblíženiu sa k moderne.

V priebehu ďalších piatich rokov prešlo Francúzsko dôležitými spoločenskými zmenami, ktoré boli podnietené študentskými štrajkmi. Výsledkom týchto zmien bolo, že väčšina architektov Portzamparcovej generácie smerovala k radikálnejšej ľavicovej filozofii. Medzi nimi sa našli takí, ktorí verili, že architektúra nemôže napomáhať sociálnej revolúcii, z dôvodu, že je buržoáznym umením. Portzamparcova filozofia je realistickým zlúčením pragmatizmu a politiky. Portzamparc hovorí: „Architekt sa podieľa na pozitívnom budovaní sveta. Keď vám bola daná úloha, ktorú máte realizovať, stávate sa súčasťou spoločnosti. Musíte si uvedomiť zodpovednosť za konštrukčný aspekt , zašpiniť si ruky v procese tvorby sveta a ovplyvňovaní kvantity poriadku či zmätku.”

Napriek skoro barokovému vzhľadu jeho kompozícii, je Portzamparcova tvorba jasným príkladom postmodernistických tendencií.

Väčšina stavieb sa nachádza vo Francúzsku. Jednou z najznámejších je Cité de la Musique. Súbor objemov bol situovaný na parížske predmestie a postavený v dvoch fázach. Prvá časť, sídlo Národného konzervatória hudby a tanca bolo dokončené v roku 1990. Druhá časť sálových priestorov pre verejnosť bola daná do prevádzky začiatkom roku 1995. Cité de la Musique, známe v celej Európe, bolo jedným z veľkolepých projektov, ktorý bol publikovaný v architektonickej tlači po celom svete. Španielsky časopis DiseñoInterior píše: „ Stavba lyrických kvalít, plan belostí a neprehľadnuteľností, je protikladom transparentných a iných technologických prístupov, tak typických pre nový francúzsky akademizmus.” Táto stavba priniesla Portzamparcovi Pritzkerovu cenu v roku 1994.

Ďalším z projektov bolo Erik Satie konzervatórium. Tento projekt sa začal realizovať v roku 1981, keď Portzamparc vyhral súťaž na jeho realizáciu. Bol zaradený do skupiny postmodernistických stavieb. Architekt osobne ho nekategorizoval, a upozornil na jeho ďalšie kvality, ktoré sú dôkazom množstva vlastného štýlu.

Nasledovali projekty ako rozšírenie Bourdelleovho múzea v Paríži (1988-92), bytová výstavba Nexus World, vo Fukoke (1989-92), sídlo Paul Riquet v Nanterre (1990), obytný komplex ZAC Bercy v Paríži (1991-94),veža Crédit Lyonnais, postavená nad železničnou stanicou v Lille v tvare čižmy (1992-95), sídlo Parc Nord v Nanterre (1994), obnova a prístavba k Palais des Congres Porte Maillot v Paríži (1996-99), veža LVHM v New Yorku (1996-99), veža pre japonskú spoločnosť Bandai, zaoberajúcu sa produkciou hračiek v Tokiu (1999), nová koncertná sieň v Luxembergu (1996-03), budova súdu v Grasse (2000), administratívna budova a televízne štúdio Boulogne-Billancourt v Bologni (2000), francúzske veľvyslanectvo v Berlíne (2002), Tour Granite pre Société générale v Parížskom La Défense, ktoré je vo výstavbe(2002-07), Cidada de Musica v Rio de Janeire (2002-07), sídlo du Monde v Paríži (2004), knižnica, médiatéka a planetárium Les Champs-Libres v Rennes (2006), múzeum Hergé v Louvain-la-Neuve (2007-2009).

Realizácie[upraviť | upraviť zdroj]

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

Publikácie o Christianovi de Portzamparc[upraviť | upraviť zdroj]

  • La Cité de la musique. Paris : Société française de promotion artistique, 1996.
  • Euralille : the making of a new city center : Koolhaas, Nouvel, Portzamparc, Vasconti, Duthilleul : architects, 1996.
  • Christian de Portzamparc : scènes d'atelier : album de l'exposition, 1996.
  • Christian de Portzamparc : généalogie des formes = genealogy of forms,1996.
  • The Pritzker Architecture Prize 1994 : presented to Christian de Portzamparc, 1994.
  • Christian de Portzamparc architecte de la danse : École du ballet de l'Opéra de Paris à Nanterre, 1990.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Steele J.: Architecture today, Phaidon Press, 1997, London.
  • The Phaidon Atlas of contemporary world architecture, Phaidon Press, 2004, London.
  • Jodidio P.: Architecture now!, Taschen, 2001.
  • Jodidio P.: Súčasní architekti , Taschen, 2003.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]