Preskočiť na obsah

Dolnozemskí Slováci

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
 Niektorý z redaktorov požiadal o revíziu tohto článku.
Redaktor si napríklad nie je istý, či neobsahuje obsahové chyby alebo je dostatočne zrozumiteľný.
Prosím, opravte a zlepšite tento článok. Po úprave článku môžete túto poznámku odstrániť.
Dolnozemskí Slováci
Populácia
29 647 Maďarsko (2011),
50 321 Vojvodina (2021),
10 232 Rumunsko (2021)
Krajina s významnou populáciou
juhozápadné Uhorsko, Vojvodina, severozápadné Rumunsko
Jazyk(y)

slovenčina, maďarčina

Príbuzné národy

Slováci

Podiel národnostných skupín v Uhorsku v roku 1880
Domy dolnozemských Slovákov zo začiatku 19, storočia.
Manželský pár Dolnozemských Slovákov v kroji. Polovica 19. storočia.
Manželský pár Dolnozemských Slovákov v kroji. Polovica 19. storočia.

Dolnozemskí Slováci sú etnická skupina žijúca na území Dolnej zeme. Historicky bolo územie osídlené etnickými Slovákmi po skončení uhorsko-osmanských vojen po roku 1699 (po zatlačení Osmanov k Belehradu), ktorí osídľovali územia oslobodené od osmanského záboru. Motívom ich sťahovania bola aj náboženská sloboda pred vyhlásením Tolerančného patentu (1781). Problematike sa výrazne venoval Ján Sirácky v diele Dlhé hľadanie domova.[1]

Dôvody presídlenia Slovákov na Dolnú zem

[upraviť | upraviť zdroj]

Posledné skupiny osmanských dobyvateľov z územia Uhorska boli vyhnané z Békešskej stolice v roku 1695. Práve táto oblasť sa stala najviac vyľudnenou oblasťou v dôsledku osmanských represálií. To využil Rakušan Ján Juraj Harruckern, ktorý zorganizoval osídľovanie oblastí Maďarmi, Nemcami ale najmä Slovákmi v rokoch 1718 – 1723.

Prvá vlna presídlenia

[upraviť | upraviť zdroj]

Presídlenci prišli do zanedbaných poľnohospodárskych oblasti. Slováci sa usídlili a znovu zaľudnili staroveké mesto Čaba, kde už pôvodní obyvatelia takmer nežili. Založili mesto Sarvaš. Ďalšie vlny kolonizácií boli na mierené do oblasti Vojvodiny (Nový Sad, Báčsky Petrovec) v dnešnom Srbsku a do Nadlakskej oblasti v dnešnom Rumunsku.[2]

Motiváciou pre presídlenie Slovákov bol najmä prísľub úrodnej pôdy, vysoké daňové zaťaženie, nepokoje o povstaniach (Rákocziho) a násilná rekatolizácia v Hornom Uhorsku. Prichádzali najmä poddaní z Rimavskej Doliny a Novohradskej stolice, ale aj zo Šariša, Liptova a iných oblastí.[3][4]

Druhá a tretia vlna presídlenia

[upraviť | upraviť zdroj]

V druhej vlne osídlenia roku 1746 sa začali sťahovať Slováci z zo slovenských dedín v rámci Dolnej zeme. Tak vzniklo mesto Nyíregyháza, ktoré založili Slováci (Tirpáci) na najmä zo Sarvaša, Čaby, Berinčoka a Orosházy. Presun organizoval Ján Petrikovič a súhlas na presídlenie vo svojej župe dal gróf František Károly.[5] V roku 1756 sa k nim prisťahovali aj Slováci zo Zvolenskej župy. Druhotnou kolonizáciou boli založené aj dediny Slovenský Komlóš, Ambrózfalva a mnoho iných.

Tretia vlna kolonizácie bola do najjužnejších oblastí pôvodného Uhorska, do Báčky, Banátu a Sriemu kde sa Slováci sťahovali v rokoch 1740 – 1790. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa stali oblasťou autonómnej oblasti Vojvodina  v Juhoslávii (neskôr v Srbsku) a v Rumunsku. Títo Slováci si najviac uchovali svoju reč a tradície zo všetkých dolnozemských Slovákov. [6]

Život na Dolnej zemi

[upraviť | upraviť zdroj]

Snahou Harruckena bolo, aby nevznikali národnostné a náboženské trenice, preto osídľoval jednu oblasť len jedným etnikom. Slováci tvorili uzavretú komunitu, preto si dlho uchovali slovenčinu ako komunikačný jazyk. O kultúrny rozvoj sa zaslúžil kňaz Samuel Tešedík v druhej polovici 18. storočia. Jeho meno sa zachovalo v názve ulice v Békešskej Čabe. Po druhej svetovej vojne bola po ňom pomenovaná obec na Slovensku (Tešedíkovo). Slováci sa na Dolnej zemi venovali sa najmä poľnohospodárstvu. Preslávili územie výrobou klobás. Tvorili značnú čast miest Békešská Čaba, Gyula, Orosháza, Slovenský Komlóš, Sarvaš a Vojvodina a taktiež malých usadlostí na juhu Uhorska.[7]

V 19. storočí tvorili Slováci v Békešskej župe 62 % obyvateľstva.

K politickým reprezentantom dolnozemských Slovákov patril na prelome 19. a 20. storočia Ondrej Áchim, ktorého smrteľne postrelili v roku 1911 jeho politickí odporcovia.[8]

Najmä po rozpade Rakúsko-Uhorska postihla dolnozemských Slovákov silná maďarizácia, ktorá sa zrýchlila po druhej svetovej vojne, hlavne po výmene obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom v roku 1948.[9][10][11] Slováci boli repatriovaní do dedín južného Slovenska, Kolárovo, Dedina Mládeže, Hurbanovo-Pavlov Dvor, Galanta, Neded a iné.

Tí, ktorí ostali na Dolnej zemi, boli socialistickom Maďarsku postupne pomaďarčení. Naviac si svoju kultúrnu identitu uchovali Vojvodinskí Slováci. Majú lokálne rádiá (napr. Radio-televizija Vojvodine v Novom Sade), ktoré vysielajú aj v slovenskom jazyku. Známe je naivné maliarske umenia v Kovačici.[12][13]

K úbytku obyvateľstva slovenskej národnosti prispela aj vlna sociálneho vysťahovalectva z konca 19. a začiatku 20. storočia. Smerovala do rozvinutých priemyselných krajín západnej Európy (Francúzsko, Nemecko, Belgicko, Rakúsko) a do zámoria (USA, Kanada, Argentína, Austrália a ďalšie).

Po vstupe Slovenska do Európskej únie stúpla spätná migrácia Slovákov z Vojvodiny na Slovensko, hlavne z ekonomických dôvodov. [14]

V roku 1802 založil v Berinčoku demänovský rodák Daniel Bocka gymnázium. Vyučovacím jazykom bola latinčina. Študovali tam viacerí významní dolnozemskí Slováci. V roku 1834 gymnázium premiestnil do Sarvaša a k vyučovaciemu jazyku pribudla aj Slovenčina. Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní v roku 1867 vyučovací slovenský jazyk zo škôl postupne zanikol. [9]

V rokoch 1894 – 1898 študoval na gymnáziu v Sarvaši Milan Rastislav Štefánik, vyučovací jazyk bola však Maďarčina.[15][16]

Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa školstvo stalo nástrojom maďarizácie a odnárodňovania Slovákov. V súčasnosti sa vyučuje Slovenčina len ako nepovinný predmet.[9]

Súvisiace články

[upraviť | upraviť zdroj]

Osobnosti dolnozemských Slovákov

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ TOMKOVÁ, Tatiana. Medzinárodný odborný seminár venovaný 100. výročiu narodenia Jána Siráckeho úspešne prebehol v Bratislave [online]. 2025-06-03, [cit. 2025-06-19]. Dostupné online.
  2. ↑ Michal Franko: Založenie Békešskej Čaby v roku 1718 – PITVAROŠ A PITVAROŠANIA [online]. 2018-10-20, [cit. 2024-09-27]. Dostupné online.
  3. ↑ Novohrad kolískou sťahovania Slovákov na Dolnú zem [online]. www.kulpin.net, [cit. 2024-09-27]. Dostupné online.
  4. ↑ SIRÁCKY, Ján. Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1966. 297 s. (Edícia Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV; zv. 11.)
  5. ↑ Petrikovics János. | Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai | Kézikönyvtár [online]. www.arcanum.com, [cit. 2024-10-11]. Dostupné online. (po maďarsky)
  6. ↑ Ako dolnozemskí Slováci zo Srbska vidia život na Slovensku? - Ústav aplikovanej psychológie FSEV UK - (blog.sme.sk) [online]. blog.sme.sk, [cit. 2024-10-11]. Dostupné online.
  7. ↑ II. PÔVOD (ÚTEK, USADENIE SA, MIGRÁCIA) [online]. www.sulinet.hu, [cit. 2024-09-27]. Dostupné online.
  8. ↑ SEDLIACKY KRÁĽ [online]. www.extraplus.sk, [cit. 2024-09-27]. Dostupné online.
  9. 1 2 3 BORGUĽA, Michal; ŠVIHRAN, Ladislav. Tu sa usadíme - Slováci v čabianskej oblasti. [s.l.] : Tatran, 1979. ISBN 61-029-79 Chybné ISBN. S. 172.
  10. ↑ prof. PaedDr. Miroslav Kmeť, PhD. [online]. www.ff.umb.sk, [cit. 2024-09-22]. Dostupné online.
  11. ↑ Dôvody sťahovania sa Slovákov na Dolnú zem [online]. www.czsk.net, [cit. 2024-09-22]. Dostupné online.
  12. ↑ Vojvodinskí Slováci, alebo ako sa dostali Slováci do Juhoslávie - Tibor Kališ - (blog.sme.sk) [online]. blog.sme.sk, [cit. 2025-01-04]. Dostupné online.
  13. ↑ SK dejiny (Život Slovákov v Vojvodine v 20. storočí) [online]. rtvs.sk, [cit. 2025-01-04]. Dostupné online.
  14. ↑ BELLA, Vitalia. Slováci z Vojvodiny odchádzajú za lepším životom na Slovensko, menšine hrozí zánik [online]. Denník N, 2020-01-12, [cit. 2024-10-11]. Dostupné online.
  15. ↑ DEMMEL, József. Mladý Štefánik : uhorské roky Milana Rastislava Štefánika od narodenia po maturitu 1880 – 1898. 1. vyd. Bratislava : Slovenské literárne centrum, 2024. 223 s. ISBN 978-80-8119-158-9.
  16. ↑ Szlovák Iskola, Szarvas [online]. www.szlovak-szarvas.edu.hu, [cit. 2024-10-11]. Dostupné online.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • KUKUČKA, Ján: Nadlak v procese slovenského osídľovania Dolnej zeme. Nadlak/Nădlac - Bratislava : Vydavateľstvo Ivan Krasko - Vydavateľstvo ESA, 2003. 147 s. (aj s obrazovou prílohou) ISBN 973-8324-29-7
  • KMEŤ, Miroslav: Krátke dejiny dolnozemských Slovákov 1. Nadlak/Nădlac : Vydavateľstvo Ivan Krasko, 2012. 383 s. (aj s obrazovou prílohou) ISBN 978-973-107-076-6 (2. vydanie: Nadlak/Nădlac : Vydavateľstvo - Editura Ivan Krasko, 2021. 322 s. ISBN 978-973-107-180-0)
  • KMEŤ, Miroslav: Krátke dejiny dolnozemských Slovákov 2. Nadlak/Nădlac : Vydavateľstvo - Editura Ivan Krasko, 2023. 310 s. ISBN 978-973-107-204-3
  • KMEŤ, Miroslav  – KURHAJCOVÁ, Alica  – POLÓNYOVÁ, Soňa: Dokumenty k dejinám dolnozemských Slovákov 1. Krakov/Kraków : Spolok Slovákov v Poľsku/Towarzystwo Słowaków w Polsce, 2013. 355 s. ISBN 978-83-7490-680-7
  • KMEŤ, Miroslav  – POLÓNYOVÁ, Soňa  – DRUGA, Ondrej: Dokumenty k dejinám dolnozemských Slovákov 2. Krakov/Kraków : Spolok Slovákov v Poľsku/Towarzystwo Słowaków w Polsce, 2016. 240 s. ISBN 978-83-7490-997-6
  • POLÓNYOVÁ, Soňa: Z kultúrnych dejín Slovákov v Maďarsku (1945 - 1990). Krakov/Kraków : Spolok Slovákov v Poľsku/Towarzystwo Słowaków w Polsce, 2016. 178 s. (aj s obrazovou prílohou) ISBN 978-83-7490-620-3
  • SIRÁCKY, Ján a kol.: Slováci vo svete 1. Martin : Matica slovenská, 1980. 304 s.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Dolnozemskí_Slováci&oldid=8120659“