Slovania

O iných významoch výrazu Slovania pozri Slovania (rozlišovacia stránka).

Štáty so slovanskou populáciou.

     Majoritná slovanská populácia

     Významná (10%+) menšinova populácia

Slovania (zastarano: Slovani, Slaviani, Slávi, Slováci v širšom zmysle, Sloviaci [resp. Slovjaci] v širšom zmysle; historicky pravdepodobne: Slov(i)eni/Sloväni) sú najpočetnejšia etnická a jazyková skupina v Európe. Obývajú najmä východnú, južnú a strednú Európu. Patria k nim aj Slováci.

Pôvod

Pôvodné rozšírenie

Pri otázke pôvodu Slovanov dochádzajú jazykovedci, etnológovia a archeológovia k čiastočne odlišným výsledkom.

Z jazykového hľadiska sa praslovanský jazyk vyčlenil z indoeurópskej jazykovej skupiny už okolo roku 1500 pred Kr.

Z historicko-archeologického hľadiska možno údajne bez akýchkoľvek pochybností hovoriť o Slovanoch až asi od roku 500 (čo však neznamená, že neexistujú viac-menej sporné písomné odkazy a hmotné nálezy z oveľa starších období).

Otázkou pôvodu Slovanov sa zaoberajú dve hlavné teórie:

a) Migračná teória (teória pravlasti) hovorí, že Slovania prišli na svoje dnešné územia z nejakej pravlasti. Podľa archeologických nálezov sa nachádzala severne od Karpát medzi Odrou, Vislou a stredným Dneprom a Slovania sa z nej rozšírili v 5. storočí. Teóriu pôvodne vytvoril český etnograf Lubor Niederle (1865-1944). Táto teória je v konečnom dôsledku založená na a) zistení poľského botanika a kultúrneho vedca Józefa Thomasza Rostafińskeho (1850-1928), že pravlasť Slovanov muselo byť územie bez buka, smrekovca a tisa, pretože vo všetkých slovanských jazykoch sú názvy týchto stromov prevzaté z cudzích jazykov, b) zistení (1901) ruského historika a slavistu Alexandra Ľvoviča Pogodina (1872-1947) že územiami s najstaršími slovanskými názvami riek sú Podolie (dnes juhoukrajinské územie na Dnestri) a Volyň (medzi Bugom a Dneprom). Český slavista Lubor Niederle (1865 – 1944) upresnil lokalizáciu tohto územia na základe výsledkov archeologických vykopávok. Podľa Niederleho Slovania opustili toto územie z dôvodov zmeny podnebia v 2.-3. storočí po Kr. V Sovietskom zväze sa ešte počas 2. svetovej vojny zastávala prevažne téza, že pravlasť Slovanov ležala medzi Labe a Sálou - Egejským morom - Baltským morom - Okou a Volgou. Po intenzívnych vykopávkach v 50. rokoch však aj sovietski archeológovia zredukovali toto územie na rôzne definované územia zhruba v dnešnej Ukrajine a Poľsku.

b) Autochtónna teória hovorí, že etnogenéza Slovanov prebehla na iných územiach východnej Európy, kde Slovania sídlia aj dnes. Potvrdzuje slovenský historik Juraj Papánek v roku 1780 v diele Prvé dejiny Slovenského národa. Toto tvrdil už ruský kronikár Nestor v 12. storočí. Novšie jeho názor potvrdil významný ruský jazykovedec Oleg Nikolajevič Trubačov (hlavný redaktor dlhodobého projektu obrovského etymologického slovníka slovanských jazykov), podľa ktorého etnogenéza Slovanov prebehla približne v dnešnom Maďarsku a južnom Slovensku. Tento názor dnes zastáva menšina autorov. Na Slovensku sa k tomuto názoru "odvážil" v poslednom čase pridať v polovici 90. rokov P. Mačala (Etnogenéza Slovanov v archeológii, 1995), ktorý dokazuje, že Slovanov možno vo východnej Európe doložiť už po roku 1000 pred Kr., pričom sa opiera o archeologické pramene. Najnovšie záhorský etnológ R. Irša (Slovo o Slovanoch, ich démonoch a bohoch, 2006) na základe analýzy slovanskej mytológie a jazykových rozborov mien slovanských bohov a toponymických názvov považuje Slovanov za autochtónne obyvateľstvo v Karpatskej kotline, v povodí Dunaja, ktorý Slovania (Sloveni) nazývali Slavom (Slovom), podľa svojho božstva „Slava“ („Slova") a "údajný" príchod Slovanov v 5. storočí podľa oficiálnych textov interpretuje len ako príchod východných Slovanov do strednej Európy.

Nemeckí a maďarskí historici radi zastávajú teóriu, že Slovania z etnického hľadiska vznikli akousi náhlou „záhadnou“ premenou pôvodného obyvateľstva až v 6. stor. v oblastiach, kde sídlia aj dnes. Takto sa to často učia aj študenti v uvedených krajinách. V nacionalisticky orientovaných (ale častých) maďarských prameňoch sa zas dokonca možno stretnúť s tým, že "maďarské" kmene prichádzajú na neobývané územie, kde predtým žili len Avari a pred nimi Huni, napriek tomu, že samotné najstaršie maďarské kroniky tvrdia niečo celkom iné (dobýjanie územia od Slovanov). Aj medzi archeológmi je všeobecne známy značne laxný a negatívny postoj ich maďarských kolegov voči akýmkoľvek slovanským nálezom z územia Maďarska.

Pomenovanie

V kronikách a letopisoch sú označovaní rôzne, napríklad Sloveni, Sclavini, Anti, Veneti, Venedi, ale je sporné, či sa niektoré z týchto názvov naozaj vzťahujú na Slovanov.

Pôvod slova Sloveni [j. č. Slovenin] (a tým aj Slovania, Slováci a Slovinci) je sporný. Uvádza sa napríklad:

• názov rieky
• slovný kmeň *slo-/*sla- vo význame voda; indoeurópsky slovný kmeň *kleu- vo význame tiecť (spodobňovalo sa na -sleu- -slav -slov...)
• osoba menom Slov (Sloveni sú potom "Slovovi ľudia")
• slovo otrok (pozri nižšie)
• drávidské slovo "Solveni" vo význame vyznávači [boha] Volosa/Šivu - teória Cyrila A. Hromníka (juhoafrického etnológa slovenského pôvodu)
• podľa kmeňového božstva Slava (Slova), podľa ktorého bola pomenovaná rieka (Dunaj) - teória R. Iršu

Staršie sa predpokladala súvislosť:

• so slovom "slovo", ktorá je prakticky nemožná, pretože prípona -enin (a pod.) sa vyskytuje len s názvami lokalít, ale lokalita s kmeňom Slov- (*Slovy) nie je doložená, alebo
• so slovom "sláva", ktoré je však zrejme neskoršieho pôvodu

Vysoká frekvencia etymológie súvisiacej s vodou je podporovaná aj teóriou, že Slovania zrejme svojho času obývali jazerné, pobrežné a prímorské oblasti (Baltu). Boli výborní plavci a vedeli sa aj potápať.

V najstarších zmienkach (neskorá antika, včasný stredovek) o Slovanoch v gréckych, latinských, arabských (ale aj iných) textoch sa príslušné slovo vždy začína na skl- (sclavus; sklav; saqáliba; skloven atď.) a nie na sl-, pričom tvary na skl- znamenali v latinčine, arabčine a podobne v tomto období aj otrok ("sclavus" označoval aj rímske putá pre otrokov). Na to existujú dve vysvetlenia. Jednak je možné, že -k- bolo vsunuté do pôvodného tvaru z dôvodu ťažkej výslovnosti skupiny -sl- v daných jazykoch (v latinčine a gréčtine existuje len skupina -zl-, arabské slovo zrejme pochádza z latinského) a slovo Slovania nemá s otrokmi nič spoločné alebo - čo je veľmi pravdepodobné - slovo otrok v spomínaných a iných jazykoch vzniklo zo slova Slovania, pretože Slovania (východná Európa) tvorili (popri Germánoch, Baltoch a Ugrofínoch) v neskorej antike hlavný rezervoár otrokov. Je však tiež možné, že názov Slovan naopak pochádza zo slova sklavus/saqáliba a pod. (otrok) v spomínaných jazykoch, pričom je pozoruhodné, že tento súvis spomína už Juraj Papánek v roku 1793 vo svojom Historia gentis Slavae, kde v kap. II tvrdí: "Meno Slovanov nepochádza zo slova Sláva, ale z arabského pomenovania Seclaba, pretože vraj (quod) Seclaba jazykovým skreslením (per corruptionem linguae) je odvodené v slove Sclava".

Genetika

Haploskupina N-M231 (N)

Haploskupina R1b (Y-DNA)

Je lákavé stotožniť Slovanov s niektorou konkrétnou genetickou haploskupinou. V skutočnosti sú však Slovania z pohľadu haploskupiny rôznorodí: Napríklad haploskupina R-1a1 sa vyskytuje u veľkého percenta slovanských obyvateľov: má ju 63 % lužických Srbov, 56 % Poliakov , 41,5–54 % Ukrajincov , 47 % Rusov , 39–46 % Bielorusov, viac ako 30 % Slovincov, Chorvátov a Macedóncov, no vyskytuje sa aj u obyvateľov Ázie príbuzných Slovanom: Iránu (Iškašimovia) (68 %), Tadžikistanu (64 %), Paštúnska (40-45 %), Kirgizska (63 %). U Maďarov sa percento nosičov tejto haploskupiny mení v závislosti od výskumu od 20,4 % do 60 % a u Litovčanov a Lotyšov je to 30-45 %.^{[chýba zdroj]}

Na druhej strane južným Slovanom dominuje haploskupina I-M170, ktorá je u 65 % obyvateľov Bosny a Hercegoviny, 38 % Chorvátov z pevniny a 66 % Chorvátov z dalmatínskych ostrovov, 38,5 % Srbov, 38 % Čiernohorcov, 34 % Macedóncov.^{[chýba zdroj]}

Napokon asi 10 - 20 % Rusov je nositeľmi haploskupiny N-M231, ako aj asi 35 % Čechov a Slovákov, 20 % Poliakov a Slovincov a 10 % Srbov - haploskupiny R-M269 (predtým R1b).^{[chýba zdroj]}

Kultúra, život a náboženstvo

Bosnianska abeceda

Slovanské veľkonočné vajíčko

Základnú spoločenskú jednotku Slovanov tvorili rody a kmene. Na ich čele stáli náčelníci, volení staršinami rodov, prípadne ľudovým zhromaždením - veča. Rodiny boli monogamné, žili v jednoduchých drevených príbytkoch čiastočne zapustených do zeme (drevozemnice).

Letopisy antických dejepiscov zo 6. storočia hovoria o Slovanoch ako o pohanskom ľude. Hlavnými božstvami boli Perún (boh blesku a hromu), Veles (boh podsvetia, dobytka a múdrosti), Svarog (zo slova „svárožič“ - boh slnka, ohňa a vojny), Simargl (boh nejasného významu) a Mokoš (bohyňa zeme, plodivej moci, lásky, rodiny). Známy bol aj trojhlavý Triglav či sedemhlavý Rugievit, ďalej Radegast, Svantovít a iní. Rôzne mená bohov však boli v podstate len prezývkami Perúna a Veles, aj keď neskôr boli vnímané ako mená samostatných bohov a démonov. Podľa starších názorov dualizmus dobra a zla predstavovali Černoboh a Belboh. Toto vysvetlenie sa opiera o nepochopenie mien slovanských bohov, ktoré sa v odbornej literatúre traduje od 19. storočia. Černoboh bol v skutočnosti bohom dobytka, jeho keltskou obdobou je Cernunos. „Belboh“ je výmysel z čias národného obrodenia. Slovania nerozdeľovali bohov na dobrých a zlých. Sile bohov podľa byzantského historika Prokopia neprisudzovali Slovania veľký vplyv. K bohom sa prikláňali iba v dobe, keď sa blížila smrť, choroba, či keď išli do vojny. Uctievali však rieky, vodné víly a verili vo veštby. Podľa Prokopia žili Slovania v žalostných chatrčiach a často sa sťahovali. Do boja tiahli zväčša pešo, s kopijou. Niektorí nemali ani košeľu ani plášť, obliekali si len nohavice do pása a tak sa vydávali do boja proti nepriateľom. Ich život opísal ako drsný a primitívny, ich zovňajšok ako špinavý, hneď však dodáva, že nie sú zlomyseľní ani zákerní.

Slovania pôvodne svojich mŕtvych spaľovali, na kostrové pochovávanie prechádzali postupne. Na území Slovenska, to bolo v dôsledku styku s Avarmi. Definitívny prechod na kostrové pochovávanie a koniec pohanským zvykom znamenal až prechod na kresťanskú vieru. Na Slovensku to bolo už začiatkom 9. storočia.

Slovanské hospodárstvo bolo tradične zamerané na poľnohospodárstvo a pastierstvo. Poznali dvojpoľný systém obrábania pôdy. Pestovali všetky vtedy bežné druhy obilnín, strukoviny, olejnaté rastliny, ovocie, zeleninu, ale i technické plodiny ako ľan. Chovali ošípané, hydinu, ovce, kozy, rožný dobytok a kone. Boli tiež rybári, poľovníci a brtníci. Mali pomerne vyspelé kováčstvo, tkáčstvo i hrnčiarstvo (napriek tomu, že nepoznali hrnčiarsky kruh). Vyrábali kvalitné šperky.

Rozdelenie

Územie Európy obývané Slovanmi:

     západní Slovania

     východní Slovania

     južní Slovania

Z hľadiska etnickej a jazykovej príbuznosti sa Slovania delia zhruba nasledovne:

južní Slovania Bulhari Bosniaci Čiernohorci Gorani Chorváti Macedónci Pomáci Srbi Slovinci

západní Slovania Kašubovia Lužickí Srbi Moravania Poliaci Slezania Pomoranskí Slovinci Slováci Česi

východní Slovania Bielorusi Rusi Ukrajinci Rusíni

Pozri aj

• slovanské jazyky

Iné projekty

Commons

Wikislovník

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Slovania
• Wikislovník ponúka heslo Slovan

Externé odkazy

• Slovania a Európa v ranom stredoveku
• Šafárikove diela o Slovanoch na google.books (v mnohých bodoch už zastarané):
  • Text Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten (po nemecky) - jazyky Slovanov
  • Text Slowanský národopis (po česky) - etnológia Slovanov
  • Text Slovanské starožitnosti I (po česky)
  • Text Slovanské starožitnosti II (po česky) - Dejiny Slovanov