Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Slovenskje pohladi na vedi, umeňje a literatúru, ktorých vydavateľom a hlavným redaktorom bol Jozef Miloslav Hurban, bol prvý slovenský literárny časopis. Vychádzal v rokoch 1846 – 47 a v rokoch 1851 – 52. Zaoberal sa hlavne vo svojich prvých dvoch ročníkoch aj popularizáciou spoločenských vied a umení. Zanikol vinou nového tlačového zákona – produktu reakčnej a protiľudovej vlády bachovského absolutizmu.

Úvod[upraviť | upraviť zdroj]

Za veľmi významné a v slovenskej žurnalistike, priamo za prevratné považujeme Hurbanove vystúpenia so Slovenskými pohľadmi „na vedi umeňja a literatúru“ na Veľkú noc roku 1846 – v dobe vrcholenia predrevolučnej činnosti štúrovskej generácie. Vtedy sa kládli základy kultúry a literatúry v novej spisovnej slovenčine, ktorú aj sám úspešne rozvíjal. Zo Slovenských pohľadov chcel, ako sám spomínal, vytvoriť časopis, v ktorom by sa „vedeňja a videňja rozvíjalo“. Mienil z neho spraviť dôstojného partnera štúrových politických novín a ich literárnej prílohy.

Spočiatku chcel vydávať riadny periodický časopis, o ktorého povolenie mienil žiadať priamo cisára a Uhorskú dvorskú kanceláriu vo Viedni. Veľké ťažkosti Ľudovíta Štúra spojené s bojom o povolenie Slovenských národných novín ho však od toho odradili. Preto sa rozhodol vydávať časopis v nepravidelných intervaloch, na čo mu stačil obyčajný súhlas cenzúry.

Hurban sa takto stáva jedným z tvorcov modernej slovenskej žurnalistiky v novej spisovnej reči, pretože si uvedomoval, že „časopisectvo je teraz tak tuho až so životom národnom vzdelaných spojenuo, že žiaden človek, ktorý na svoj vek, svoj národ a sociálny život puosobiť chce, bez neho byť nemuože“. Svoju samostatnú novinársku činnosť začínal, keď ešte nemal ani tridsať rokov, teda vo veku, v ktorom sa na takéto pole púšťal ako Karol Kuzmány a Ľudovít Štúr.

Charakter[upraviť | upraviť zdroj]

Hurbanove Slovenské pohľady označujú v poslednej dobe niektorí slovenskí literárni historici za „prvý vedecký časopis v novej slovenčine“. My sa však domnievame, že tento atribút patrí až Letopisu Matice slovenskej (1864 – 1875). Hurbanovi, ako sám píše, tu nešlo o vedecké poznanie a preto sa aj v Pohľadoch snažil publikovať len to, o čom “z vlastného videnia a uvažovania tak...presvedčený bol". Nejde tu teda v pravom slova zmysle o vedu, ale len o jej popularizáciu, aj keď nepopierame, že Hurban sa postupne chcel dostať ku tzv. „slovenskej vede“. Veď už Hurbanov súčasník Ctiboh Zoch označoval štúdie J. M. Hurbana publikované v Slovenských pohľadoch “za subjektívne náhľady na objektívnosť ešte nepovýšené". Preto ich právom nepovažoval “za vedu vo zmysle absolútnom, aká má byť". Pritom však ani on nepochyboval, že časom sa z tohto časopisu môže stať „obľúbený orgán pre vedomcov slovenských“.

Predrevolučné Slovenskje pohladi (1846 – 1847)[upraviť | upraviť zdroj]

Hurban už svoj úvodník „Veda a Slovenskje pohľadi“ zaplnil úvahami o zmysle vedeckého poznania pre slovenskú a slovanskú spoločnosť. Svojím časopisom chcel “kriesiť život čistejší a kresťanskejší, vyšší v národe našom, menovite učiť vedu, umenia, literatúru, jednak poznávať duokladnejšie, jednak tvoriť ich vystavovaním ideálu vedy slovanskej". Program novinárskej práce si tu Hurban staval veľmi náročne a vzhľadom na obmedzené slovenské možnosti aj priširoko. Osvedčil sa, že chce “našimi Pohľadmi vynahradiť nedostatok časopisov, s akým napospol chudobnejší vzdelancovia slolancovia slovenskí sa potýkajú".

Časopis mienil orientovať na Vedu, ktorej chcel venovať najviac rubrík na Umenie a Literatúru. Tieto state mali dopĺňať špecifické Prehľady časopisov a rubrika Dopisovateľ zostavená z listov dopisovateľov, ale aj z iných prameňov tak, aby v nej bývalo aktuálne kultúrne a literárne spravodajstvo. Z vedy chcel tu mať príspevky z filozofie, jazykovedy, etnografie, histórie, ale aj prírodovedecké disciplíny. „Menšie vedecké články“ sa mali skladať “z úvah, reflexií, náhľadov a túžieb". Umenie v Slovenských pohľadoch mali reprezentovať „vyššej poézie pokusy, básnické úchvaty v próze a vo veršoch“ – čím chcel Hurban do veľkej miery suplovať úlohy Orla tatranského. Okrem toho sľuboval uverejňovať aj články z estetiky, literárnej histórie a kritiky, z dejín umenia, biografie a pod. Veľký význam pripisoval rubrike „Literatúra časopisná“, v ktorej formou Obzoru tlače registroval i komentoval výboje slovenskej i českej publicistiky.

Všetky tieto náročné úlohy vo svojich predrevolučných Slovenských pohľadoch nesplnil zo spomínaných dôvodov, ale aj pre nedostatok spolupracovníkov a dopisovateľov, Takmer sám vyplnil ich prvý zväzok a podstatnú časť materiálu napísal aj do druhého zväzku. Tu začal uverejňovať aj jednu z najvydarenejších prác svojho života “Slovensko a jeho život literárny", v ktorom sa dôstojne zaradil medzi znalcov slovenskej literárnej minulosti a prítomnosti hodnotiac ju, pravda, z hľadiska potrieb a názorov svojej generácie.

Slovenský život a novú spisovnú reč Hurban v Pohľadoch bránil aj v polemikách s Jánom Kollárom. Hurban aj tu bol síce ostrým Kollárovým protivníkom, no nikdy nerozbíjal česko-slovenskú jednotu, ako sa to pokúšali nahovoriť jeho protivníci. Odmietal však podceňovanie slovenčiny a tvrdil, že keď sa Slováci chcú vzdelať „musia najprv svoju reč mať vzdelanú“. Nechceme tu bližšie analyzovať ďalšie Hurbanove vystúpenia proti nepriateľom slovenčiny a škodcom nášho národa typu grófa Karola Zaya a Karola Adamiša, pretože tieto jeho polemiky a články v Slovenských pohľadoch sa v odbornej literatúre už častejšie spomínali. Chceme si však tento časopis všímať z novinárskych hľadísk.

Hurban sa v prvých dvoch zväzkoch časopisu ukázal nielen ako znamenitý polemik a kritik, ako autor vynikajúcich recenzií súdobej slovenskej knižnej produkcie (napr. Lichardovej Domovej pokladnice na rok 1847), ale aj novín a časopisov (Slovenskje národňje novini a Orol tatránski, Danica Horvatsko-Slovansko-Dalmatínska, Pražské noviny a Česká Včela…). Chcel aj v týchto recenziách ukázať, aký veľký vplyv malo štúrovské literárne a politické hnutie a aký ohlas vzbudilo v slovanskom svete.

Druhý zväzok Slovenských pohľadov, ktorý vyšiel na Nový rok 1847 (90 strán), sa nesie naďalej v znamení obrany spisovnej slovenčiny a národného účinkovania štúrovcov. Má protimaďarizačné ostrie a propaguje slovanskú vzájomnosť. Hurbanovi sa vtedy ku časopisu podarilo pritiahnuť nových dopisovateľov – Eugena Geromettu a Sama B. Hroboňa. Prínosom Hurbanovho časopisu sú aj jeho komentáre pod čiarou, ktoré podľa dobových zvyklostí pripojil ku článkom obidvoch dopisovateľov. V nich vyzdvihoval túžbu slovanských národov po slobode a odsudzoval kupčenie s otrokmi v Severnej Amerike. Súčasne bránil slovanskú vzájomnosť proti tým, ktorí v nej videli „knuty a reťaze ruského carizmu“ tvrdiac, že Slovania tiahnu „k slobode ducha, kde kvitne kvieťa vied, umení a štestia duchovného národu“.

Hurban publikovaním tohto Geromettovho príspevku sledoval aj národnozjednocovacie snahy evanjelikov a katolíkov v slovenskej spisovnej reči a v národnej ideológii, a preto aj odporúčal spojenie budínskeho Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej s novozaloženým Tatrínom. Pozoruhodný je aj jeho Prehľad literatúry slovenskej v najnovších časoch. Je to vlastne bibliografia doplnená výstižnými anotáciami. Referát, kritika, recenzia a anotácia boli v Slovenských pohľadoch častou formou interpretácie materiálu. V tejto osožnej recenznej a bibliografickej práci pokračoval v Pohľadoch aj po roku 1851 jeho spoluredaktor Mikuláš Dohnány.

Hurban v predrevolučných Slovenských pohľadoch obohatil naše novinárstvo tematicky i žánrovo. Pestoval tu essay, popularizačnovedecký článok, kritickú recenziu, polemiku. Novým tu bol tiež obzor tlače. Slovenskí národovci vítali tento časopis podobný „tuhému a prudkému vetru, ktorý keď poduje, dajednému aj mráz prejde do kosti“. Ctiboh Zoch obdivuje Hurbana už aj preto, že sa ako redaktor mohol opierať len o malú hŕstku „pomocníkov a pracovateľov“ pri vypĺňaní tejto „docela holej ničím u nás nezapísanej tabuli“. Zoch vysoko hodnotil hlavne Hurbanove polemiky a literárne kritiky, pretože “tuto je on celkom doma, tu on má už svoj vybitý takt a tón".

Zákaz vydávania[upraviť | upraviť zdroj]

Tretí zväzok Slovenských pohľadov sa Hurban chystal vydať v júli roku 1847, no k tomu už nedošlo. Jeho polemiky s grófom Karolom Zayom a s inými nepriateľmi slovenského národa, priniesli svoje ovocie. Úradná vrchnosť z formálnych administratívnych príčin zakázala ďalšie vydávanie tohto časopisu. 7. mája 1847 Cenzorské kolégium v Budíne konštatovalo, že sa Slovenskje pohľadi menia z nepravidelného zborníka na pravidelný časopis. Preto pokarhalo jeho skalického cenzora Ambroža Ernyeya za nedodržiavanie predpisov. Postup Cenzorského kolégia schválila Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada v Budíne a Uhorská dvorská kancelária vo Viedni. Tieto úrady zakázali ďalšie vydávanie Slovenských pohľadov. Hurban pritom ľutoval hlavne to, že pre neho zle obišiel skalický cenzor Ernyey, ktorého si veľmi vážil už aj preto, že pustil do tlače už prvý zväzok Slovenských pohľadov, nebojac sa “napriek svetu nespravodlivému podpísať pravdu národa ubiedeného mocným vtedy slovom: Imprimatur".

Hurban si chcel čo najrýchlejšie vybaviť najvyššie povolenie, potrebné k ďalšiemu vydávaniu časopisu. Získal pre tento účel odporúčanie superitendantov Jána Seberínyho a Pavla Jozeffyho i Jána Lottnera – farára a vicearcidiakona kysucko-novomestského. 10. októbra 1847 si podal takto opatrenú žiadosť o povolenie vydávať „Slovenskje pohľadi na vedecki, cirkevni a literárni život“, pričom sa osvedčil, že jeho časopis nebude mať politické tendencie. Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada síce neodporúčala vyhovieť Hurbanovej žiadosti, no po vyjdení nového tlačového zákona v marci 1848 nebolo už nijakých prekážok na uskutočnenie tejto Hurbanovej prosby. V tejto dobe však, ako sa Hurban sám vyjadril, už “písať nemal kedy…, keď bolo už všetko čím hore, tým dole, v pohyboch breznových roku 1848. Vtedy sa i mne zdalo, že nie je moja úloha sedieť na jednom mieste a písať, ale ta ísť všade, kde sa koľvek topili hlasy života a zachodila nádeje Slovenstva".

Porevolučné Slovenskje pohladi (1851 – 1852)[upraviť | upraviť zdroj]

Keď sa nádeje na založenie slovenských politických novín po revolúcii zmarili, rozhodol sa Hurban obnoviť svoje Slovenskje pohľadi, a to tretím zväzkom ich prvého ročníka, ktorý vyšiel 25. apríla 1851. Sám sa však napriek tomu, že mohol vydávať iba nepolitický časopis, nechcel vzdať i za sťažených podmienok života v dobe bachovského absolutizmu, politického pôsobenia na slovenských činiteľov. Preto aj v obnovených Pohľadoch otvoril osobitnú rubriku zvanú Varta slovenská, ktorá mala aspoň z časti nahrádzať politické noviny. Jej poslanie Hurban takto charakterizoval: „Pod záhlavím týmto budeme podávať kratšie i dlhšie články zo života slovanského vzatie, a naň sa vzťahujúce. Slovenská varta bude obraňuvať....ona bude pozor ostrý dávať na všetko to, čo by mohlo škodiť kvetu aj ovocú života spoločenského Slovenstva“.

Tematiku tejto rubriky Hurban zámerne staval tak široko, aby v nej mohol sledovať zložité vzťahy medzi našim národným hnutím a vnútropolitickým vývojom rakúskej monarchie, problematiku slovanskej spolupráce i vnútorné spory medzi slovenskými národovcami pre spisovný jazyk a vzťah k cisárskej Viedni. Musel to však urobiť tak šikovne, aby ho nadriadené úrady nemohli obviniť z publikovania politických článkov v nepolitickom časopise. Varta slovenská mala bohaté spravodajstvo, ktoré Hurban čerpal nielen z listov dopisovateľov, zo slovenských a českých novín, ale aj z časopisov slovinských (Bčela) a poľských (Czas).

Redaktor však nechcel premeniť Slovenskje pohľadi na spravodajský orgán, pretože sa nemienil vzdať jeho literárneho a umeleckého zamerania.

Slovenskje pohľadi postupne nadobúdali na útočnosti, irónii a sarkazme, hlavne od mája 1851, keď ich vydavateľ a redaktor začal na ich stránkach odpovedať na útoky viedenských Staroslovákov. Tak sa začali medzi Slovenskými novinami a Slovenskými pohľadmi zdĺhavé polemiky, ktoré síce napomohli upevneniu spisovnej slovenčiny a literárneho romantizmu nad staroslovenčinou a literárnym klasicizmom, no vývoju slovenského novinárstva dosť škodili a oslabovali ho, takže ich zakončenie slovenskí národovci prijali s úľavou.

Slovenskí vlastenci, verní štúrovskej spisovnej reči, ešte roku 1851 žiadali Ľudovíta Štúra, aby sa nevzdával boja a hľadal nové cesty, vedúce k založeniu politických novín, čo sa mu však nepodarilo. Podobne aj Hurban spomínal v Pohľadoch v polovici júla 1851 listy čitateľov, ktorí ho žiadali, aby premenil svoju revue „na vedi, umeňja, a literatúru“ na politický časopis. Sám bol však pred verejnosťou nútený priznať, že pre nepriazeň spločenských pomerov „naprosto nemuože sa oddať na vydávanie politického časopisu“. Sľubuje však, že v rámci možnosti bude viesť Pohľady tak, aby sa stali prístupnými všetkým „precitlejším Slovákom“. Sám časom chcel zo Slovenských pohľadov vylúčiť polytématičnosť a špecifikovať ich v súlade s programom, ktorý im určil už pri založení.

Podmienkou špecifického zamerania Slovenských pohľadov bolo však založenie ďalších slovenských novín a časopisov, s vyhraneným programom. Len tak by mohli Pohľady prestať suplovať iné, s ich literárnym a vedeckým zameraním nesúvisiace úlohy.

Preto aj podporoval úsilie Jána Kadavého o založenie ľudového časopisu v Skalici pod názvom Priateľ ľudu. Hurban vtedy tiež navrhoval, aby niektorý zo slovenských odborníkov na poľnohospodárstvo začal vydávať hospodárske noviny, určené výlučne potrebám a záujmom slovenských roľníkov. Vtedy sa však Hurbanovi nepodarilo realizovať tieto plány a tak musel aj v Slovenských pohľadoch naďalej uverejňovať články z rozličných spoločenských, hospodárskych i vedeckých oblastí v súlade s momentálnymi potrebami slovenského národného hnutia. Robil tak aj vtedy, keď tieto príspevky nemali nič spoločného so zameraním jeho časopisu.

Hurban v treťom zväzku Slovenských pohľadov, dokončil staršie príspevky uverejňované tu na pokračovanie. V podstate bez zmeny ponechal v časopise aj jeho staré rubriky. Novou bol len Knihopis prinášajúci bibliografický prehľad „znamenitejších aspoň kníh v slovenskej reči spísaných, alebo na slovenský život sa vzťahujúcich“. Redaktor vyzýval častejšie „národných spisovateľov”, aby mu do Pohľadov posielali svoje pôvodné práce, úvahy, ale aj recenzie slovenskej spisby.

Výdatným pomocníkom Slovenských pohľadov sa stal Ľudovít Štúr, ktorý poslal do ich redakcie recenziu spisu Samuela Vozára: Hlas od Tatier. Štúr tu odmieta spojenectvo Slovákov s maďarskými konzervatívcami, ale aj s liberálmi. Na inom mieste pozitívne hodnotil Hattalovu gramatiku „opravenej slovenčiny“, kritizoval Radičevovu básnickú zbierku a uverejnil tu aj iné články. Sám považoval Hurbanov časopis za “pole, na ktorom slobodne sa budeme muocť stretávať jedni s druhými v myšlienkach našich, pripravovať majúcich...deje nové“. Obetavo pomáhal Slovenským pohľadom, ako jedinému reprezentatívnemu tlačovému orgánu stúpencov spisovnej slovenčiny a získaval pre ne aj dopisovateľov a predplatiteľov. Takto sa vyjadril o význame časopisu pre slovenskú spoločnosť: “Pohľady slovenské napomáhajte prácami a rozširujte; je to teraz jediné naše slovo v tejto tichosti mrzútej".

Hurban chcel vyjsť v ústrety „národným potrebám“ aj tým, že roku 1851 premenil svoj časopis na mesačník preto, aby mohol takto rýchlejšie reagovať na vývin pomerov. V tejto dobe už väčšinu miesta v Slovenských pohľadoch zaberali polemiky stúpencov spisovnej slovenčiny a literárneho romantizmu proti Staroslovákom a ich literárnemu klasicizmu. Tento boj, ktorý vošiel do našich národných dejín, ako „boj o Žehry“ Jonáša Záborského, okrem J. M. Hurbana v Pohľadoch rozvírili hlavne Janko Kalinčiak, Ján Palárik i Mikuláš Dohnány. Ich príspevky boli pokrokové a odborné, takže zvyšovali úroveň Slovenských pohľadov.

Hurban mienil podstatne zvýšiť kvalitatívnu úroveň svojho časopisu a pritiahnuť k nemu oveľa viacej spolupracovníkov, dopisovateľov a čitateľov. V dusných pomeroch bachovského absolutizmu sa mu to však nepodarilo. Nepriaznivú atmosféru tejto doby takto charakterizoval jeden z dopisovateľov Hurbanovho časopisu: “A kdeže sú bratia a priatelia naši od roku 1848? Všetko bez spojenia!...Nieto jednuot, niet spevokolov, a kolá naše kde sú? Všetko to utíchlo!...(Od Pohľadov) čakáme, že zase vyvolajú driemajúce sily naše a my sa zmuožeme pri práci a usilovnosti našej".

Do druhého ročníka Slovenských pohľadov, ktorý začal vychádzať v zmenených mesačných zväzkoch od 25. júla 1851 vstupoval Hurban už nie sám, ale so spolupracovníkom a neskorším redaktorom časopisu Mikulášom Dohnánym, ktorý prešiel bývať do Skalice, aby mohol lepšie zabezpečovať spojenie medzi redakciou časopisu v Hlbokom a skalickou tlačiarňou. Hurban mal v tomto prípade šťastnú ruku, pretože Dohnány bol nielen jeho ctiteľom a trochu aj žiakom, ale aj talentovaným publicistom. Ovládal latinčinu a gréčtinu, nemčinu a maďarčinu, francúzštinu i taliančinu, a mal za sebou v dobe vstupu do redakcie Hurbanovho časopisu, už činnosť spisovateľskú, básnickú i dramatickú. Bol známy nielen ako účastník slovenského povstania v rokoch 1848/49, ale aj ako autor prvých dejín tejto významnej epochy národného života Slovákov. Okrem toho bol už predtým dopisovateľom „veľa novín slovanských a nemeckých“, takže mu písanie článkov i redigovanie Slovenských pohľadov nerobilo veľké starosti.

V stiesnených pomeroch bachovského absolutizmu Hurban viedol svoj časopis v národneobrannom duchu. Snažil sa chrániť jeho prostredníctvom „slovenské zvuky zlatých Tatier“ a „obrodiť zmŕtvený národ náš“. Bránil sa proti kritikom, ktorí mu vyčítali stupňovanie boja proti Staroslovákom v Slovenských pohľadoch. Vysvetľuje im, že mu tento boj vnútili a považuje ho sám len za prechodné zlo.

Aj na tomto mieste však Hurban odmietal ústupčivosť a kompromisy, lebo „tichuo písaňja, lavíruvanie, sympátii k slovanským mestám zapierania, učesaný a uhladený, pokluon plný slov, békania barančie, všetko to nepomohlo národu“. Preto ani nasledujúceho roku nesúhlasil s ukončením boja proti Staroslovákom a nedbal ani na výzvy k zmierlivej dohode, o ktorých hovoril aj Jonathan (Čipkay) 10. februára 1852 v liste A. H. Škultétymu: “Len by bolo k vinšovaní, aby Hlboké a Viedeň medzi sebou pokoj mali. Tie ustavičné trenice nie sú ku vzdelávaní, ale k pohoršení. Jedna i druhá stránka má zásluhy o Slovákov, dobre by bolo tedy, aby sa ešte i tieto najstrannejšie stránky zjednotili, a to sa nestane, len tak, keď vo svojich časopisoch jeden druhému ani nespomenú, ale len písať budú čo najlepšie a čo najviac".

Hurban chcel svojim časopisom aj naďalej pomáhať hlavne básnikom, filológom a „vedomcom“, brániť sa proti fanatizmu „straníctva národnieho“ (Staroslováci), ale aj proti fanatizmu straníctva politického (maďarizátori). Podľa neho Pohľady majú rozvíjať život Slovákov prostredníctvom vedy a literatúry. Osvedčuje sa pritom, že stránky svojho časopisu otvorí “každému Slovákovi...nevynímajúc ani mienky pre nás samých odpornej, lebo nemilej".

Druhý ročník svojho časopisu Hurban aj tematicky obohatil. Zaviedol do neho dôležitú rubriku „Obozrenia novejších literatúr slovanských“, ktorá vychádzala na pokračovanie v piatich číslach druhého ročníka. V nej sa vhodne a výstižne konfrontovala slovenská literatúra s umeleckou tvorbou ostatných slovanských národov. Tak ju prijímali aj čitatelia, ktorí vtedy Pohľady označovali “za jedinú studnicu", z ktorej možno čerpať správy “rozvíjajúceho sa širokého života slovanského”.

Vtedy už prejavoval veľké úsilie zo Slovenských pohľadov vytvoriť celonárodný tlačový orgán na dobrej úrovni a to aj napriek tomu, že mal obmedzené možnosti. Trpel nedostatkom spolupracovníkov a odbornej literatúry. Veď žil v Hlbokom – v malej západoslovenskej dedine, odtrhnutý od veľkomestského strediska, centrálnych úradov, vedeckých ústavov, knižníc i vysokých škôl. Nedal sa však odvrátiť od svojho úmyslu a začal kampaň za rozšírenie počtu dopisovateľov svojho časopisu. Dúfal, že sa postupne aj “činnosť literárna stvorí… i dobrý politický časopis". Preto aj vyzýval učených Slovákov, “aby mu o všetkom, čo sa duoležitého prihodí a stane na Slovensku, zavčasu hodnoverné správy posielať sa nesťažovali, aby sa tak Slovenskje pohľadi stať mohli živým svedkom, verným zrkadlom nášho života a hodnoverným prameňom pravdivých zpráv i pre druhé národné i cudzojazyčné noviny a časopisy".

V augustovom čísle Slovenských pohľadov z roku 1851 sa už ukazujú pozitívne výsledky tejto kampane. Rozširuje sa počet skúsených spisovateľov a novinárov, ktorí v tomto časopise začínajú publikovať. Okrem Ľudovíta Štúra, Mikuláša Dohnányho, Jána Palárika bol to aj Peter Kellner-Hostinský, Karol Sucháč z Brezovej, A. H. Krčméry, Samuel Štúr, Andrej Radlinský a iní. Aby urobil spravodajský materiál čo najpríťažlivejším, Hurban kvôli nemu zaviedol ďalšie rubriky a používal nové formy jeho interpretácie. Názvy týchto rubrík nie sú ustálené a časom sa menia. (Zlaté klásky, Literárne novinky, Ohlasy a pod.). Slovenskými pohľadmi sa ako červená niť tiahne Hurbanova národnozjednocovacia snaha, jeho túžba preklenúť konfesionálne i jazykové rozpory a napomôcť víťazstvu “reči spisovnej slovenskej a jej pravopisu".

Neutešená situácia v národnom živote a v slovenskej žurnalistike prinútila Hurbana k zmene Slovenských pohľadov v ich treťom ročníku, čo vyjadril aj v ich podtitule „Slovenské pohľady na literatúru, umenie a život“. Od 1. IV. 1852 ich tlačila nie skalická, ale trnavská Spanraftova tlačiareň. Od nového roku 1852 vychádzalo „každý týždeň jedno číslo a síce po tri týždne na jednom, štvrtý ale týždeň s obšírnou Vartou slovenskou na poldruha hárku“. Vydávaním týždenníka chcel byť jeho majiteľ a hlavný redaktor Hurban čo najužšie spojený s národným hnutím, ktoré sa snažil nielen ovplyvňovať, ale aj viesť. Vtedy sa aj formálne zriekol „vedeckého“ charakteru časopisu.

Slovenské pohľady ako týždenník zmenili nielen svoju grafickú úpravu, ale dostali aj nové rubriky, väčšinou spravodajského a recenzného charakteru. (Chýrnik, Novinársky krámec, Najnovšia pošta, Literatúra, Z denníka a pod.). Zodpovedný redaktor v nich začal uverejňovať aj kvalitné úvodníky i prozaické a básnické práce významnejších autorov. (Napr. Janko Kalinčiak: Knieža liptovské.) Neobmedzoval sa tu však len na slovanskú literatúru, ale začal prinášať aj ukážky zo zahraničnej umeleckej spisby, predovšetkým z chorvátskej a ruskej. Aby časopis bol príťažlivým aj pre menej školených čitateľov, zaviedol do neho aj tzv. oddychové čítanie v rubrike Zábavník.

Zánik[upraviť | upraviť zdroj]

Hurbanovi sa podstatne zhoršila situácia, keď jeho nadaný a obetavý spolupracovník v redakcii Mikuláš Dohnány upadol 23. mája 1852 do ťažkej duševnej choroby, ktorej ako 26- ročný za krátky čas podľahol. Pretože Hurban býval aj naďalej v Hlbokom, “ďaleko od väčších miest", len s vypätím všetkých síl mohol časopis redigovať a starať sa, aby bol v dosť vzdialenej Trnave dobre a načas vytlačený a distribuovaný čitateľom. V auguste 1852-ho roku síce prišiel do redakcie po Mikulášovi Dohnánym Pavol Dobšinský, no ten už podstatnejšie nemohol ovplyvniť ani formu, ani obsah časopisu.

Životu Slovenských pohľadov hrozilo nové, vážne nebezpečenstvo. Viedenská vláda v snahe upevniť policajný režim a zlikvidovať pokrokové noviny a časopisy vydáva v júni 1852 nový tlačový zákon, ktorým ruší slobodu tlače kodifikovanú 13. marca 1848. Okrem toho zavádza systém vysokých kaucií, ako aj nariadenie, podľa ktorého redaktor musí bývať v mieste vychádzania svojich novín, alebo časopisu. Podstatne tiež obmedzila ďalšie povolenia na zakladanie novín a časopisov a zaviedla predpis o troch výstrahách, ktorý umožňoval administratívnou cestou zastaviť akékoľvek noviny, nevyhovujúce vláde.

To sa týkalo aj Hurbana, ktorý však z existenčných dôvodov nemohol opustiť Hlboké a prejsť bývať do Trnavy. Sám sa potom priam zúfalo pokúšal zachrániť svoj časopis pred záhubou. Túto jeho snahu podporoval aj A. H. Krčméry, ktorý pod pseudonymom A. Pohronský napísal v lete 1852 do Pohľadov úvodník s výzvou k národu, aby podporoval tento, ale aj ostatné slovenské noviny a časopisy, lebo doteraz “celá národnia záležitosť len na niektorých jednotlivcoch spočíva".

Hurban stále veril, že sa mu podarí z tejto ťažkej situácie vyviaznuť. Keď mu časť peňazí na kauciu sľúbil “jeden šľachetný národovec", tešil sa, že už “kritickuo položenie prekonal", takže bude môcť naďalej viesť svoj časopis “k umeleckým výškam". Oprávňoval ho k tejto nádeji aj relatívny mier v domácom tábore, v ktorom už “hoje o literky umĺkli, mysle (rozumej Staroslovákov a Novoslovákov-štúrovcov), sa zmiernili". Neskoršie, keď videl, že potrebnú kauciu na týždenník nezoženie, sľuboval, že Slovenské pohľady od jesene 1852 bude vydávať aspoň ako štvrťročník.

Nový tlačový zákon ani vydávanie štvrťročníka nepripúšťal, ak redaktor nebýval v mieste jeho vychádzania. Hurban bol preto prinútený 31. augusta 1852 vydať posledné číslo Slovenských pohľadov, v ktorom nie bez trpkosti hovoril: „My sme čakali do poslednej chvíle na ochotu a dobrú vôľu bohatších Rodomilov a teraz na konci tohto jedného oddielu vyslovujeme sa so žalosťou, že my sme chudobní na poklady svetské a poklady svetské chudobné na lásku k úbohému Slovenstvu“.

Slovensko takto stráca významný časopis, ktorý práve v tejto dobe naliehavo potrebovalo. Slovenskými pohľadmi vrcholí Hurbanova publicistika. Veď v dobe ich vychádzania, ako napísal Andrej Mráz, bol Hurban “v zenite svojich mladistvých rokov, keď prekypoval veľkými schopnosťami a keď veľkými ideálmi chcel rozplameňovať deptaný slovenský život, vystavený ťažkým otrasom".