Taliančina
taliančina (italiano) | |
Štáty | Taliansko a 29 iných štátov |
---|---|
Región | Južná Európa |
Počet hovoriacich | 70 miliónov |
Poradie | 21 (?) |
Klasifikácia | indoeurópske jazyky
|
Písmo | latinka |
Postavenie | |
Úradný jazyk | Taliansko Švajčiarsko San Maríno Európska únia Jazyk menšiny: Slovinsko oblasť Istria v Chorvátsku |
Regulátor | Accademia della Crusca |
Jazykové kódy | |
ISO 639-1 | it |
ISO 639-2 | ita |
Wikipédia | |
Adresa | it.wikipedia.org |
Pomenovanie | Wikipédia, L'enciclopedia libera |
Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov | |
Taliančina je románsky jazyk, hovorí ním asi 70 miliónov ľudí, z ktorých väčšina žije v Taliansku.
Štandardná taliančina je založená na toskánskych dialektoch a je „kompromisom“ medzi jazykmi južného Talianska a galo-románskymi jazykmi na severe. Ustálený toskánsky štandard bol však v priebehu posledných desaťročí mierne ovplyvnený dialektmi, ktorými sa rozpráva v Miláne, ekonomickom centre krajiny.
Taliančina má zdvojené (alebo dlhé) spoluhlásky ako latinčina (na rozdiel od väčšiny dnešných románskych jazykov ako sú francúzština a španielčina). Ako vo väčšine románskych jazykov (s významnou výnimkou francúzštiny) na prízvuku závisí význam.
História
[upraviť | upraviť zdroj]História talianskeho jazyka je pomerne zložitá, ale moderný štandard jazyka zväčša formovali pomerne nedávne udalosti. Najskoršie zachované texty v jazyku, ktorý možno s určitosťou nazvať taliančinou (na rozdiel od jej predchodcu vulgárnej latinčiny), sú právne dokumenty z regiónu Benevento datované medzi 960-963.
Taliančina bola prvýkrát formalizovaná v 14. storočí prácami Dante Alighieriho, ktorý vo svojich básňach spolu známych ako Komédia (k čomu autor diela Dekameron Boccaccio neskôr pridal titul Božská) zmiešal juhotalianske dialekty, obzvlášť sicílsky, s jeho rodnou toskánčinou. Danteho milované práce boli čítané po celom Taliansku a jeho písaný dialekt sa stal kanonickým štandardom, ktorému ostatní rozumeli. Dantemu sa dodnes pripisuje štandardizácia talianskeho jazyka.
Vždy existoval odlišný dialekt taliančiny v každom meste, pretože mestá boli donedávna mestskými štátmi. V roku 1861, keď došlo k zjednoteniu Talianska, bol ustálený spisovný taliansky jazyk, ktorého základom bol toskánsky dialekt mesta Florencie a okolia.[1] Hovorilo ním ale iba 2,5% populácie, takže v školách bolo povolené aj vyučovanie v dialektoch.[1] Jednotný povinný vyučovací jazyk bol zavedený až v roku 1934 za fašistického Talianska.[1]
Na rozdiel od severotalianskych dialektov zostali staré južné dialekty zväčša nedotknuté francúzsko-okcitánskymi vplyvmi hlavne zo strany bardov z Francúzska v stredoveku (pozri línia La Spezia-Rimini). Ekonomická moc a na vtedajšiu dobu (neskorý stredovek) pomerne vysoké vývojové štádium Toskánska dali jeho dialektu váhu, hoci benátčina zostala rozšírenou v stredovekom talianskom obchodnom živote. Taktiež narastajúci kultúrny význam Florencie v obdobiach humanizmu a renesancie pomohli k ustáleniu jej ľudového dialektu v umení.
Klasifikácia
[upraviť | upraviť zdroj]Spisovná taliančina (spolu so severotalianskymi a stredotalianskymi nárečiami) je súčasťou východorománskych jazykov, kým juhotalianske nárečia patria do západorománskych jazykov. Románske jazyky patria medzi indoeurópske jazyky.
V iných deleniach je taliančina jediný príslušník tzv. italo-románskych jazykov, ktoré sú časťou románskych jazykov.
Na web stránke Etnologue majú vlastné delenie románskych jazykov na južné, západné a východné, pričom taliančinu zaraďujú veľmi neobvykle spolu s dalmatínčinou do jednej skupiny „italo-dalmatínske jazyky“, tú zase do „talianskych západorománskych jazykov“ a tie do (ich) západorománskych jazykov.
Geografické rozšírenie
[upraviť | upraviť zdroj]Taliančina je úradným jazykom Talianska, San Marína a je úradným jazykom kantónochv Ticino a Graubünden (Grigioni) vo Švajčiarsku. Je najpoužívanejším jazykom vo Vatikáne a druhým úradným jazykom v niektorých oblastiach Istrie v Chorvátsku a Slovinsku s talianskou menšinou. Vo veľkom rozsahu ju používajú imigrantské skupiny v Luxembursku, Nemecku, Belgicku, USA, Kanade, Venezuele, Brazílii, Argentíne a Austrálii. Rozpráva sa ňou aj v susednom Albánsku. V menšom rozsahu sa používa v častiach Afriky s bývalou talianskou nadvládou ako Somálsko, Líbya a Eritrea. Do veľkej miery sa taliančina učí v Monaku a na ostrove Malta a bola úradným jazykom krajiny do zavedenia angličtiny ústavou v roku 1934.
Oficiálne postavenie
[upraviť | upraviť zdroj]Taliančina je úradným jazykom v Taliansku, San Maríne, Švajčiarsku, na Istrii v Chorvátsku a v samosprávnych celkoch Koper, Piran a Izola v Slovinsku.
Dialekty
[upraviť | upraviť zdroj]Delenie
[upraviť | upraviť zdroj]- galoitalská skupina dialektov[1]
- ligúrsky dialekt
- piemontský dialekt
- hornopiemontské nárečie
- dolnopiemontské nárečie
- lombardský dialekt
- západne nárečie
- východné nárečie
- alpské nárečie
- novarské nárečie
- západotridentské
- emiliánsky dialekt
- západné nárečie
- východné nárečie
- mantovské nárečie
- voghersko-pavijské nárečie
- lumidžánske nárečie
- romaňolské nárečie
- severomarkidžánske nárečie
- venetský dialekt
- lagúnové nárečie
- južné nárečie
- stredoseverné nárečie
- veronské nárečie
- tridentsko-julské nárečie
- východotridentské
- toskánska skupina dialektov[1]
- florentský dialekt
- siensky dialekt
- západný dialekt
- pizansko-livornsko-albanské nárečie
- pistojské nárečie
- luccské nárečie
- arezzský dialekt
- grossetsko-amiatinský dialekt
- stredná skupina dialektov[1]
- apuánsky dialekt
- stredomarkidžánsky dialekt
- ankonské nárečie
- maceratské nárečie
- severné nárečie
- umbrijský dialekt
- centrálno-južné nárečie
- viterbské nárečie
- juhovýchodné nárečie
- lacijský dialekt
- lacijsko-centrálno-severné nárečie
- rímske nárečie
- čikolansko-rietijsko-aquilský dialekt
- južná prechodná skupina dialektov[1]
- markidžánsko-juhoabruzzský dialekt
- juhomarkidžánske nárečie
- teramské nárečie
- juhoabruzzské nárečie
- jadranské nárečie
- západoabruzzské nárečie
- molizský dialekt
- apúlijský dialekt
- dauno-apeninské nárečie
- garganské nárečie
- apúlijsko-barijské nárečie
- lácijský južný a kampánsky dialekt
- juholácijské nárečie
- neapolské nárečie
- irpinské nárečie
- čilentské nárečie
- lukánsko-severokalábrijský dialekt
- lukánske severozápadné nárečie
- lukánske severovýchodné nárečie
- stredolukánske nárečie
- lukánsko-kalábrijské arenské nárečie
- severokalábrijské nárečie
- markidžánsko-juhoabruzzský dialekt
- krajná južná skupina dialektov[1]
- salentský dialekt
- severosalentské nárečie
- stredosalentské nárečie
- juhosalentské nárečie
- stredojužný kalábrijský dialekt
- stredokalábrijské nárečie
- juhokalábrijské nárečie
- západné nárečie
- sicílsky dialekt
- centrálne metafonické nárečie
- juhovýchodné metafonické nárečie
- východné metafonické nárečie
- messinské nárečie
- eolské nárečie
- salentský dialekt
Situácia talianskych dialektov je pomerne komplikovaná. Keďže historicky Taliansko nebolo jednotným štátom a vyvíjalo sa na jeho území viacero rečí,[pozn 1] formálne spisovný taliansky jazyk z roku 1861 sa nikdy nestal hovorovým jazykom všetkých obyvateľov. Väčšina obyvateľstva je schopná dohovoriť sa aj v spisovnej taliančine, no popri tom v bežnej komunikácii používa aj svoje nárečie.[1]
Kultúrne prijatie nárečí
[upraviť | upraviť zdroj]Taliansko sa delí na tzv. „italofónov“ (zastancov spisovnej taliančiny) a „dialektofónov“ (zastancov nárečí).[1]
Nárečia sa často používajú napr. vo filmoch pre komický efekt alebo dojem stereotypu; severné dialekty zvyknú vyjadrovať nenásytných, úzkoprsých kupcov; rímsky prízvuk sa spája s arogantnými primitívnymi násilníkmi; neapolský pripomína nečestných šikovných flákačov a sicílčina sa dokonca aj v Taliansku spája s mafiou. Mnohí scenáristi však objavujú aj expresívnejšie a spontánnejšie črty nárečí, často na prelomenie klišé a prezentáciu bohatšej, menej známej skutočnosti.
Poznámky
[upraviť | upraviť zdroj]Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e f g h i j MRUŠKOVIČ, Viliam. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia. Martin : Matica slovenská, 2008. 517 s. ISBN 978-80-7090-858-7. S. 153-156.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- BERLOCO, Fabrizio. The Big Book of Italian Verbs: 900 Fully Conjugated Verbs in All Tenses. With IPA Transcription, 2nd Edition. [s.l.] : Lengu, 2018. Dostupné online. ISBN 978-8894034813.
- CANEPARI, Luciano. Il MªPi – Manuale di pronuncia italiana. [s.l.] : Zanichelli, 1992. ISBN 978-88-08-24624-0.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Taliančina
- Wikislovník ponúka heslo Taliančina
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Preklady Talianskych dialektov Odkaz na taliansku stránku s prekladmi medzi talianskymi dialektami a taliančinou