Otto Smik
| Otto Smik | |
|---|---|
 |
|
| Štát | Česko-Slovensko |
| Narodenie | 20. január 1922 Boržom, neďaleko Tbilisi, Gruzínsko |
| Úmrtie | 28. november 1944 (22 rokov) Zwolle, Holandsko |
| Dosiahnuté zostrely | |
| Potvrdené | 9 + 2 v spolupráci, 3 strely V-1 |
| Pravdepodobné | 1 |
| Poškodené | 3 |
| Vyznamenania | |
| 5x Čs. vojnový kríž 1939 Čs. medaila za statočnosť Čs. medaila za zásluhy 1. st. Pamätná medaila čs. zahraničnej armády Rad M. R. Štefánika III. triedy Croix de Guerre avec palme DFC The 1939-1945 Star Air Crew Europe Star Defence Medal War Medal |
|
Otto Smik (* 20. január 1922, Boržom, neďaleko Tbilisi, Gruzínsko – † 28. november 1944, pri Zwolle, Holandsko) bol najúspešnejším slovenským pilotom a leteckým esom v službách britskej RAF.
Obsah |
Život [upraviť]
Otto Smik sa narodil a prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom (Sovietsky zväz, dnes Gruzínsko). Jeho slovenského otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, tam zajali počas prvej svetovej vojny, kde sa potom aj oženil s gruzínskou Židovkou. Návrat na Slovensko s rodinou mu bol umožnený až roku 1934.
Otto už od detstva prejavoval záujem o letectvo. V roku 1937, ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz (Masarykova letecká liga v Bratislave), kedy absolvoval prvé krátke lety v nízkych výškach. V lete roku 1939 začal lety na Straníku pri Žiline, kde kurz pravdepodobne aj úspešne dokončil.
Napriek svojmu ekonomickému vzdelaniu prijal pôvodne miesto na letisku vo Vajnoroch. Po rozpade Československa a vypuknutí druhej svetovej vojny sa rozhodol pripojiť k zahraničnému odboju.
18. marca 1940, krátko po vzniku Slovenského štátu, Otto Smik ilegálne odišiel zo Slovenska vo veku 18 rokov. Cez Juhosláviu, Grécko, Turecko a Irán sa dostal do Francúzska. Tu mal prejsť leteckým výcvikom v čs. leteckej skupine. Francúzsko však v bleskovej vojne padlo a Otto Smik odplával 24. júna 1940 do Anglicka.
Smik sa stal jedným z približne 250 Slovákov, ktorí po roku 1939 vstúpili do služieb RAF. V RAF však začal kariéru ako dôstojnícky sluha. Jeho základný letecký výcvik začal až v septembri 1941. Pokračovací výcvik začal v januári 1942 v Kanade, kde získal výborné hodnotenia. 5. januára 1943 bol zaradený k operačnej peruti (312. československá stíhacia peruť). Pri čs. perutiach mal problémy so svojimi hodnosťami (mal anglickú dôstojnícku, ale v čs. armáde mal len hodnosť desiatnika). Tie sa vyriešili na jeho vlastnú žiadosť zaradením do anglickej perute.
V 122. stíhacej peruti lietal na vtedy najnovšej verzii Supermarine Spitfire - F. Mk. IX. Hlavnou úlohou perute bol sprievod bombardérov na ciele v severnom Francúzsku, Belgicku a Holandsku. Prvé vzdušné víťazstvo získal 13. marca 1943. V súboji s Messerschmittmi Bf 109G a Focke-Wulfmi Fw 190 zostrelil jeden Bf 109G. Najskôr bol zostrel uznaný ako pravdepodobný, neskôr mu bol prvý zostrel potvrdený.
Neskôr slúžil v 222. stíhacej peruti. Tu aj 18. októbra 1943 dolietal svoj prvý letecký turnus, po ktorom nastúpil na odpočinok. V roku 1943 dosiahol 7 a 1/2 potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku. 20. októbra 1943 mu britské velenie udelilo vysoké vyznamenanie - záslužný letecký kríž D.F.C..
Do začiatku druhého operačného turnusu v marci 1944 pôsobil ako strelecký inštruktor. 15. marca 1944 nastúpil na druhý turnus v 310. čs. stíhacej peruti, ktorá sa v tom čase pripravovala na vylodenie v Normandii. Od 6. júna 1944 sa stala hlavnou úlohou perute ochrana inváznych pláží a útoky na nemeckú dopravu v Normadii.
3. júla 1944 bolo 134. krídlo (ku ktorému patrila aj 310. peruť) vyčlenené na obranu Británie, ktorú v tom čase začali trápiť strely V-1 (Fieseler Fi 103). Najväčšie úspechy proti V-1 dosiahol práve Otto Smik. 8. júla 1944 zničil tri V-1 a dostalo sa mu uznania aj v britskej tlači a následne sa stal veliteľom druhej letky 312. čs. stíhacej perute.
3. septembra 1944 310. a 312. peruť sprevádzali bombardéry Halifax pri nálete na letisko v Soesterbergu. Na ceste späť zaútočil Smik aj so svojím rojom na letisko Gilze-Rijen. Smikovi sa podarilo na zemi zničiť dva bombardéry Junkers Ju 88. Jeho Spitfire bol však zostrelený protilietadlovou obranou. Smik prežil núdzové pristátie a vďaka príslušníkom holandského odboja sa mu podarilo niekoľko týždňov skrývať pred Nemcami v rôznych dedinách a v meste Breda. Ešte v septembri sa dostal späť do Anglicka.
V novembri 1944 sa stal veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Peruť sa podieľala na leteckej podpore britských jednotiek, sprievode bombardérov a podnikala útoky na nemeckú dopravu. Útoky na pozemné ciele (angl. interdiction) boli kvôli silnej protileteckej ochrane obzvlášť nebezpečné a 28. novembra 1944 pri útoku na stanicu v Zwolle protilietadlová obrana Smikovo lietadlo ťažko poškodila. Pri pokuse o pristátie Smik havaroval a bol na mieste mŕtvy. Zahynul vo veku 22 rokov.
Smikovo telo bolo správne identifikované až v roku 1965[1]. Následne ho previezli do belgického Evére a neskôr do Gentu, kde bolo pochované na vojenskom cintoríne. V roku 1994 boli jeho pozostatky znovu exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne Slávičie údolie.
Otto Smik bol povýšený in memoriam do hodnosti generálmajora vzdušných síl Slovenskej republiky.
Poznámky [upraviť]
- V roku 1994 vznikol o Ottovi Smikovi dokumentárny film Stratený syn Slovenska. (Slovenská televízia Bratislava, scenár Drahoslav Machala, réžia Fedor Bartko).
- Po Ottovi Smikovi bola v roku 2012 pomenovaná aj putovná cena Best display Smik Trophy, ktorú dostane víťazná dynamická letecká ukážka na leteckých dňoch na Letisku Sliač.[2]
Iné projekty [upraviť]
Externé odkazy a referencie [upraviť]
- ↑ Otto Smik [online]. [Cit. 2011-12-07]. Dostupné online. (po slovensky)
- ↑ Best display Smik Trophy [online]. Banská Bystrica : Slovenská letecká agentúra, 18.05.2011, [cit. 2012-09-10]. Dostupné online. (slovenčina)
