Želovce

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 48°07′12″S 19°21′00″V / 48.120000°S 19.350000°V / 48.120000; 19.350000
Želovce
obec
Zsely.jpg
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Banskobystrický kraj
Okres Veľký Krtíš
Región Novohrad
Rieky Krtíš, Želovský potok
Nadmorská výška 156 m n. m.
Súradnice 48°07′12″S 19°21′00″V / 48.120000°S 19.350000°V / 48.120000; 19.350000
Rozloha 18,76 km² (1 876 ha) [1]
Obyvateľstvo 1 289 (31. 12. 2014) [2]
Hustota 68,71 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1327
Starosta Július Makó[3] (SMER-SD, SMS, NOVA, SNS)
PSČ 991 06
ŠÚJ 516571
EČV VK
Tel. predvoľba +421-47
Adresa obecného
úradu
Obecný úrad Želovce
Zdravotnícka 255
Želovce
E-mailová adresa obec@zelovce.sk
Telefón 451 4158
Fax 451 4159
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce v rámci Banskobystrického kraja.
Red pog.svg
Poloha obce v rámci Banskobystrického kraja.
Wikimedia Commons: Želovce
Štatistika: MOŠ/MIS
Webová stránka: zelovce.sk
Freemap.sk: mapa
Portal.svg Slovenský portál

Želovceobec na Slovensku v okrese Veľký Krtíš.

Polohopis[upraviť | upraviť zdroj]

Obec sa nachádza v Ipeľskej kotline, v údolí riečky Krtíš, asi 8 km južne od Veľkého Krtíša a 7 km od štátnej hranice s Maďarskom. Zo severozápadu na juhovýchod preteká obcou Želovský potok, na ktorom je pred obcou vybudovaná menšia vodná nádrž. Západným okrajom prechádza cesta II/527 zo Šiah a Slovenských Ďarmôt do Veľkého Krtíša, na ktorú sa tu napája cesta do Kiarova.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Pahorkatinná oblasť s úrodnými údoliami vytvárala vhodné podmienky na život a preto aj v oblasti Želoviec sa dochovali dôkazy prítomnosti ľudí už od eneolitu (3500 - 2000 pred Kr.). Dôkazom toho sú štiepané kamenné nástroje, ktoré boli nájdené v chotári dnešnej obce. Územím prešli mnohé národy, medzi nimi Kvádi, Huni, Longobardi, Avari, Slovania a Maďari. Z obdobia raného stredoveku, kedy tu žili najmä Avari a Slovania, sa tu našlo 840 hrobov a v nich množstvo zbraní, šperkov, úžitkových predmetov a slovanských nádob.

Samotná obec je písomne doložená v listine z 30. júna 1296, kedy sa spomína ako Zsély. Zánik pôvodnej osady, ležiacej na ľavom brehu Krtíša spôsobili osmanské vojská, ktoré v druhej polovici 16. storočia spustošili celý región a Želovce vypálili. Preživší si založili novú obec na súčasnom mieste. Obec patrila do majetku Bettéra, Balassovcov a Koháryovcov, po vyhnaní Turkov ju získal gróf Štefan Zichy. V roku 1625 si Želovčania postavili kostol, ktorý bol však zničený a súčasný, na novom mieste pochádza z roku 1771. O rok neskôr pribudol v obci kaštieľ a v roku 1773 aj budova fary. Práve zásluhou Zichyovských grófov sa začali v obci rozvíjať remeslá a rozšírili tak dovtedy výhradne poľnohospodársky spôsob obživy obyvateľov.

Čiernym dňom v dejinách je aj nedeľa 17. augusta 1862, kedy takmer celú obec zničil rozsiahly požiar. Nepoškodený zostal iba kaštieľ, kostol a jediný dom, preto vtedajší majiteľ panstva Ábel Zichy daroval poškodeným pozemky a nariadil rozparcelovanie územia a výstavbu od seba dostatočne vzdialených domov. Práve prílišná blízkosť a slamené strechy najviac prispeli k rozšíreniu požiaru a veľkým škodám na majetku. Želovce boli obnovené a postupne sa stali významným poľnohospodárskym a remeselníckym strediskom s tehelňou, vodným a neskôr parným mlynom. Ťažilo sa tu uhlie a soľ a viackrát ročne sa tu konali jarmoky a dobytčie trhy. Z remeselníkov tu bol zastúpený kováč, kolár, tesár, stolár, šuster, murár, remenár a mlynár.

V novodobých dejinách bola vybudovaná pošta, telefón, telegraf a v lokalite Šóšár pri prameňoch minerálnej vody aj kúpele. V medzivojnovom období boli Želovce kultúrnym a hospodárskym centrom užšieho regiónu. Od roku 1932 fungoval Gazdovský spolok, ktorý pripravoval osivo, o dva roky neskôr sa začal chov šľachteného dobytka a bolo zavedené zavlažované záhradníctvo. V kultúrno-spoločenskej oblasti vznikol spolok Victoria, ktorý sa podporoval šport, kultúru, tradície a vzdelávanie. Činnosť divadelnej skupiny pretrvala až do konca 70. rokov minulého storočia. Po druhej svetovej vojne sa s rozmachom individuálnej výstavby začalo aj masové cestovanie za prácou. Zjednodušenie života miestnych znamenalo v roku 1948 vybudovanie elektrickej siete, v roku 1964 dokončili modernú základnú školu a neskôr aj kultúrny dom s kinosálou. Zamestnanie prinieslo otvorenie pobočky závodu Kovohron, ktorý však v roku 1990 zanikol.

Po roku 1989 zaniklo aj Poľnohospodárske družstvo a zánikom veľkých firiem v okolí prinieslo vysokú nezamestnanosť. Len pomaly vznikajú súkromnú prevádzky výroby a služieb, ktoré zamestnávajú desiatky ľudí. Tak ako v mnohých obciach na okolí, aj tu stagnuje rozvoj, kultúra aj šport.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2014 [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2015-04-30. Dostupné online.
  3. Zoznam zvolených starostov a primátorov podľa obcí, miest a mestských častí [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-11-21. Dostupné online.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]