Charta 77

Charta 77 bola občianska iniciatíva a neformálne spoločenstvo politickej opozície v normalizačnom Česko-Slovensku, nazvaná podľa svojho prvého dokumentu – Prohlášení Charty 77 z 1. januára 1977. Kritizovala „politickú a štátnu moc“ za nedodržiavanie ľudských a občianskych práv, k čomu sa ČSSR zaviazala pri podpise Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách v roku 1975.

Charta vydala celkovo 598 dokumentov, prevažne upozorňujúcich na porušovanie ľudských práv a náboženských slobôd. Chartu reprezentovali traja hovorcovia, ktorí overovali pravosť zverejnených dokumentov. Trestom za angažovanie bolo prenasledovanie tých, ktorí prehlásenie Charty podpísali, alebo s ňou spolupracovali. Aj z tohto dôvodu sa signatári Charty (chartisti) nazývali aj disidenti. Do roku 1989 podpísalo Chartu približne 1 883 signatárov, z ktorých bolo menej ako 50 zo Slovenska (najznámejší z nich boli Dominik Tatarka, Miroslav Kusý, Miklós Duray a Hana Ponická, ktorá však Chartu podpísala až v decembri 1989).

Význam

Hoci deklarovaným zámerom autorov Charty bolo, aby signatári reprezentovali rôzne povolania, politické postoje i náboženské vyznania, fakticky spoločenstvo okolo Charty tvorili takmer výhradne ľavicoví intelektuáli z pražského prostredia, často bývalí členovia komunistickej strany. Po Nežnej revolúcii v roku 1989 sa viacerí signatári Charty 77 výrazne zapojili do verejného života (napríklad Václav Havel).

Charta 77 je dnes historikmi považovaná za jednu z najvýznamnejších akcií odporu voči režimu v období normalizácie po roku 1968, čo je však spôsobené aj faktom, že v čase jej vzniku a pôsobenia žiadne ďalšie viditeľné organizované opozičné akcie proti režimu prakticky neexistovali. Skutočný vplyv Charty na dianie v krajine bol obmedzený tým, že počet signatárov Charty bol vzhľadom k celkovému počtu obyvateľov malý, a zároveň ich pôsobenie bolo cenzúrované a k občanom sa dostávalo najmä prostredníctvom vysielania „štvavých vysielačiek“ Slobodná Európa a Hlas Ameriky. Podiel na slabom povedomí obyvateľstva o dianí okolo Charty malo aj vysoko intelektuálske prostredie, ktoré sa okolo Charty utvorilo.

Tým, že nezískala výraznejšiu podporu obyvateľstva sa Charta 77 zásadne líšili od poľského odborového hnutia Solidarita, ktoré sa čoskoro po svojom vzniku v roku 1980 stalo masovým a vyzvalo komunistický režim k boju o politickú moc a neskôr aj prispelo k jeho pádu.

Vznik

Jedným z podnetov vzniku Charty 1977 bol represívny postup mocenských orgánov proti undergroundovej skupine The Plastic People of the Universe. Taký postup (zadržanie) bol možný preto, že v ČSSR sa v praxi nikdy nepristupovalo k dodržiavaniu ľudských práv tak, ako s k tomu zaviazal prezident Gustáv Husák svojím podpisom pod Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) v Helsinkách v roku 1975. Organizátori začali v decembri 1976 zhromažďovať podpisy občanov rôzneho politického aj profesijného zamerania pod vyhlásenie Charty 77. Text vyhlásenia poukazoval na to, že pakty podpísané v Helsinkách (Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach), ktoré boli v októbri 1976 zverejnené v Zbierke zákonov, nie sú dodržiavané a reálne tak platia iba na papieri.

Prvých 242 signatárov text podpísalo už koncom decembra 1976 na samostatných kartičkách s textom „Súhlasím s vyhlásením Charty 77 z 1.1.1977.“ Jeden z nich neskôr svoj podpis odvolal. Ďalšie podpisy napriek represiám pribúdali (väčšinou to boli listy, ktoré boli zhromažďované hovorcami). Viacej ich bolo z Česka ako zo Slovenska. Do konca roka 1989 Chartu podpísalo 1 889 signatárov. Mená signatárov boli priebežne zverejňované v podpisových dokumentoch, vydávaných hovorcami Charty. Nie všetky podpisové lístky sa však k hovorcom dostali. Straty, zničenia kartičiek, zásahy Verejnej bezpečnosti (VB) a Štátnej bezpečnosti (ŠtB) spôsobili, že identitu tejto skupiny signatárov bolo možné čiastočne zrekonštruovať až dodatočne, po roku 1989.

Ročné prírastky zverejňovaných podpisov podľa zoznamu 1 889 signatárov v zdroji
Tri mená bez uvedeného dátumu zverejnenia sú priradené k roku 1989.

Reakcia

Hoci samotný text vyhlásenia Charty nezverejnilo v januári 1977 žiadne oficiálne česko-slovenské médium, režim voči nemu spustil ostrú kampaň. Rudé právo uverejnilo 12. januára 1977 vyhlásenie pod názvom Ztroskotanci a samozvanci. Na 28. januára 1977 boli do Národného divadla v Prahe pozvaní národní umelci, herci a iné osobnosti známe z kultúrneho života. Na zhromaždení prečítala herečka Jiřina Švorcová vyhlásenie česko-slovenských výborov umeleckých zväzov Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru, ktoré vyjadrovalo lojalitu komunistickému režimu. Prítomní (a neskôr ďalší) podpisom vyjadrovali súhlas s týmto prejavom, čo dostalo názov anticharta.

ŠtB realizovala v rokoch 1978 – 1984 operáciu s krycím názvom Akcia Asanácia („Akce Asanace“), v rámci ktorej zastrašovala a šikanovala nepohodlné osoby, najmä signatárov Charty 77 a snažila sa ich donútiť vysťahovať sa z Česko-Slovenska. Pri akcii boli používané rôzne formy psychického aj fyzického nátlaku a vydierania. V rámci akcie boli k emigrácii nútení napr. Milan Hlavsa, Vratislav Brabenec, Jaroslav Hutka, Svatopluk Karásek, Václav Malý, Karol Sidon alebo Pavel Landovský, pričom časť z nich na emigráciu pristúpila. Celkovo opustilo Česko-Slovensko až 280 signatárov Charty, tzn. približne 15%.

Činnosť

Charta 77 si vytýčila za cieľ viesť konštruktívny dialóg s politickou a štátnou mocou. Upozorňovala najmä na rôzne konkrétne prípady porušovania ľudských práv, viedla ich dokumentáciu a tiež navrhovala riešenia.

Počas dobu svojej existencie sa vyjadrila k radu spoločenských problémov, ako napríklad k diskriminácii v zamestnaní a povolaní, ku slobode cestovania, ku stavu životného prostredia, k právam veriacich občanov a stavu rádov, stavu ekonomiky, problematike dôchodcov, k toxikománii a mnohým ďalším. Niekoľkokrát tiež žiadala amnestiu pre konkrétnych uväznených politických väzňov.

Od roku 1978 vydávala nezávislá skupina signatárov časopis Informácie o Charte 77 („Infoch“). V ňom boli publikované dokumenty Charty 77, vyjadrenia Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS) a informácie o samizdatových novinkách. Časopis bol nezávislý nielen od štátnej moci, ale aj od samotnej Charty 77. Avšak úzko spolupracoval s jej hovorcami.

Nadácia Charty 77

Na podporu Charty 77 bola v Štokholme v roku 1978 založená Nadácia Charty 77, v novembri 1989 presťahovaná do Česko-Slovenska a po jeho rozdelení bola tiež rozdelená na slovenskú a českú nadáciu.

Hovorcovia

Navonok bola skupina reprezentovaná hovorcami Charty 77, ktorí ručili za pravosť dokumentov, vydávaných v jej mene. Každý rok bola určená trojica hovorcov, celkovo sa v tejto funkcii počas činnosti Charty vystriedalo 44 rôznych osôb. Boli vyberaní tak, aby zastupovali čo možno najširšie spektrum Charty, v ktorej sa miešali rôzne filozofické, politické a spoločenské názory. Hovorcovia patrili k najviac prenasledovaným signatárom.

Na Slovensku

Počty uvádzaných slovenských signatárov sa pohybujú v rozsahu 36 – 42, tzn. približne len 2 % z celkových 1 889 signatárov. Článok Akcia „KNIHA“ : Charta 77 na Slovensku historika ÚPN Petra Baluna, vydaného v roku 2007 v periodiku Pamäť národa uvádza s odvolávkou na súkromný archív Miroslava Lehkého, jedného z trojice hovorcov Charty 77 v roku 1990, zoznam 36 signatárov. Publikácia Charta 77 historika a zakladateľa Ústavu soudobých dějin ČSAV Viléma Prečana z roku 1990 uvádza 38 signatárov. Slovenský historik žijúci v Prahe a jeden z prvých signatárov Charty Ján Mlynárik uvádza, že v zozname chýbajú najmenej štyria pražskí Slováci a ich celkový počet je aspoň 42.

Počet slovenských signatárov nielenže nikdy nedosiahol ani päťdesiatku, väčšina prvých slovenských signatárov navyše žila v Prahe alebo to boli slovenskí Česi. Na Slovensku okolo Charty 77 nikdy nevzniklo žiadne funkčné zoskupenie, zostalo to na jednotlivcoch, ktorých komunistická represívna moc oveľa ľahšie izolovala.

Dôvody, prečo Charta nenašla na Slovensku širšiu odozvu zhŕňa ďalší slovenský signatár z roku 1977, marxistický filozof Miroslav Kusý, nasledovne:

• normalizácia bola na Slovensku miernejšia než v Česku, bolo preto aj podstatne menej existenčne postihnutých Slovákov
• pre mnohých Slovákov zostávala prioritou nedoriešená slovensko-česká otázka, ktorej sa Charta nevenovala, hoci sa o nej aj medzi chartistickými kruhmi diskutovalo. „Tvrdenie, Že ‚Slováci boli federalizáciou saturovaní‘ nezodpovedá skutočnosti. Saturovaní boli iba husákovci, v normalizačných čistkách preverení Slováci, ktorým federácia poskytla nové príležitosti. Ten typ, o ktorom sa vtedy začalo v Prahe posmešne hovoriť: ‚on tady dělá Slováka‘. Lenže to bol len zlomok Slovákov.“
• slabé zastúpenie slovenských osobností v chartistickej reprezentácii, napriek tomu, že napr. Dominik Tatarka a Ján Mlynárik žili v tom čase v Prahe a boli medzi prvými signatármi. Slováci Miroslav Lehký a Hana Ponická sa stali hovorcami až v čase po Nežnej revolúcii.
• nezaangažovanie vrcholného predstaviteľa a symbolu Pražskej jari Alexandra Dubčeka do prípravy Charty
• Charta sa poukázaním na slobodu náboženského vyznania snažila osloviť aj veriacich. Otázka náboženských slobôd však už mala na Slovensku svojho zástancu – tzv. „tajnú cirkev“. Charta teda slovenským veriacim v tomto smere neprinášala nič výrazne nové. „Tajná cirkev na základe svojich dlhoročných skúseností postupovala inou cestou ako Charta, nešla do konfrontácie s režimom, volila skôr postup pomocou ‚mierneho pokroku v medziach Zákona‘... Slovenskí veriaci vtedy necítili potrebu prejsť do vyššej roviny boja za občianske a politické práva vôbec, reprezentovanej Chartou. Predstavitelia tajnej cirkvi (Biskup Korec a jeho asistent František Mikloško) mi vtedy povedali: naši veriaci nám nedali mandát na prechod do tejto občiansko-politickej roviny!“

S viacerými Kusého argumentami sa stotožňuje aj Ján Budaj, ktorý podobne ako ďalší slovenskí odporcovia režimu s rozširovaním Charty na Slovensku pomáhal, hoci nebol signatárom.

„Nenadchol ma [základný dokument Charty], pretože nebol proti komunistickému režimu. Bola to síce opozícia, ale zasadzujúca sa za dodržiavanie zákonov režimu.... Charta vracala do hry aj svet vyhnancov a exulantov, ku ktorým sme sa naučili chovať ako k mŕtvym. Bola to ‚svet vracajúca hra‘ s hrdinským pátosom – ale signatárovi dávala nulovú šancu pokračovať v ilegalite, v undergounde. A to bolo to, čo som robil v roku 1977 práve ja – a nemienil som prestať!“ Povedal Budaj.

Chartu pokladá z veľkej časti za dielo pražských ľavicových intelektuálov (hoci ich režim označoval ako „pravicových oportunistov“) a reformných komunistov. Vznik Charty zároveň pre jej charakter považuje za moment, kedy sa začal rozchod oboch národných komunít (Čechov a Slovákov) do vlastných štátov.

Ján Čarnogurský naopak považuje časť uvedených argumentov za mýty.

Podrobnejší rozbor vzťahu Charty 77 a Slovenska spracoval historik Vilém Prečan v príspevku Charta 77 na Slovensku aneb Slovensko a Charta 77, vydanom v roku 2007 v Česko-slovenskej historickej ročenke.

Zánik

V roku 1992 bola činnosť Charty 77, ktorá sa stala v 70. – 80. rokoch centrom opozície v Česko-Slovensku, oficiálne ukončená.

Kontroverzie a konšpiračné teórie

Publicista a bývalý politický väzeň Miroslav Dolejší publikoval v roku 1990 konšpiračné teóriu, podľa ktorej bola Charta 77 založená ako slobodomurárska lóža a ovládali ju Židia, slobodomurári a komunisti. V auguste 1991 v rozhovore povedal, že celú analýzu (Analýza 17. listopadu a změn ve východní Evropě v roce 1989) napísal za päť dní a že podkladom k niektorým tvrdeniam mu boli materiály ministerstva vnútra, ku ktorým sa dostal, keď bol v roku 1990 členom občianskej komisie, ktorá preverovala pracovníkov ŠtB.

Chartista a disident Jiří Wolf obvinil vedúcich predstaviteľov Charty, že spreneverovali zahraničnú finančnú pomoc.

Pozri aj

• Kategória:Signatári Charty 77

Literatúra

• PREČAN, Vilém. Charta 77 (1977 – 1989 : od morální k demokratické revoluci : dokumentace). [s.l.] : Čs. středisko nezávislé literatury, 1990. 525 s. ISBN 978-80-900422-1-6.
• CÍSAŘOVSKÁ, Blanka. Charta 77 očima současníků : po dvaceti letech. Praha : Ústav pro soudobé dějiny AV AČR, 1997. 331 s. ISBN 80-85270-58-7.
• CÍSAŘOVSKÁ, Blanka; PREČAN, Vilém. Charta 77 : Dokumenty 1977 – 1989. Praha : Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, 2007. 1804 s. Dostupné online. ISBN 978-80-7285-084-6.
• JECHOVÁ, Květa. Lidé Charty 77 : zpráva o biografickém výzkumu. 1. vyd. Praha : Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, 2003. 170 s. ISBN 80-7285-031-8.
• DEVÁTÁ, Markéta; SUK, Jiří; TŮMA, Oldřich. Charta 77 – od obhajoby lidských práv k demokratické revoluci 1977–1989 : sborník z konference k 30. výročí Charty 77, Praha, 21.–23. března 2007. Praha : Ústav pro soudobé dějiny AV ČR ve spolupráci s oddělením edice FFUK, [2008]. 415 s. ISBN 978-80-7285-090-7.
• HAVEL, Václav. Václav Havel – Vilém Prečan : korespondence 1983 – 1989. 1. vyd. Praha : Československé dokumentační středisko, 2011. 856 s. ISBN 978-80-904228-5-8.
• LEFEUVRE, Ivanka. Migrace 1982 : deníkové záznamy signatářky Charty 77 vystěhované v rámci akce "Asanace" z Československa. 1. vyd. Praha : Academia, 2014. 305 s. ISBN 978-80-200-2277-6.
• KOSATÍK, Pavel. Češi 1977 : Jak z rock'n'rollu vznikla Charta 77. [Praha] : Mladá fronta, 2016. 80 s. ISBN 978-80-204-3390-9.
• KUDRNA, Ladislav; STÁREK, František. „Kapela“ : pozadí akce, která stvořila Chartu 77. 1. vyd. Praha : Academia, 2017. 409 s. ISBN 978-80-200-2757-3.
• BLAŽEK, Petr; SCHOVÁNEK, Radek. Prvních 100 dnů Charty 77 : průvodce historickými událostmi. 1. vyd. Praha : Academia, 2018. 451 s. ISBN 978-80-200-2782-5.
• HAVEL, Václav. Někam jsem to ukryl : zápisky 77. 1. vyd. Praha : Knihovna Václava Havla, 2021. 329 s. ISBN 978-80-88417-01-9.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Charta 77

Externé odkazy

• Webová dokumentácia Charty 77 na stránke Československého dokumentačního střediska (po česky)
• Charta 77 : Dokumenty 1977 – 1989 – online verzia publikácie Blanky Císařovskej a Viléma Prečana (po česky)
• Nadácia Charty 77 (archív)
• Vyhlásenie Charty 77 zo dňa 1. 1. 1977 (po česky)
• Zoznam 1898 signatárov na totalita.cz (podľa českej wiki nepresný a neúplný)
• Databáza 268 naskenovaných / fotografovaných originálnych podpisových lístkov
• Charta 77 a Slovensko – videozáznam diskusného večera ÚPN (2017)
• Charta 77 na Slovensku aneb Slovensko a Charta 77 – text historika Viléma Prečana
• Skladačka (brožúra) ÚPN o Charte 77
• Charta 77 : signatári zo Slovenska – šesťdielny dokumentárny cyklus RTVS (2023)