Drnava

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 48°38′20″S 20°39′18″V / 48,638889°S 20,655000°V / 48.638889; 20.655000
Drnava
Dernő (maďarsky) Dernau (nemecky)
obec
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Košický kraj
Okres Rožňava
Región Gemer
Rieka Čremošná
Nadmorská výška 376 m n. m.
Súradnice 48°38′20″S 20°39′18″V / 48,638889°S 20,655000°V / 48.638889; 20.655000
Rozloha 26,9 km² (2 690 ha) [1]
Obyvateľstvo 716 (31. 12. 2016) [2]
Hustota 26,62 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1364
Starosta Tibor Balázs[3] (nezávislý)
PSČ 049 42
ŠÚJ 525642
EČV RV
Tel. predvoľba +421-58
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce v rámci Košického kraja.
Red pog.svg
Poloha obce v rámci Košického kraja.
Webová stránka: www.obecdrnava.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portal.svg Slovenský portál

Drnava je obec na Slovensku v okrese Rožňava, ktorá sa nachádza 12 km od Rožňavy smerom na Košice. Má 719 obyvateľov (k 31. 12. 2015), žijú tu obyvatelia maďarskej, slovenskej a rómskej národnosti. Drnava je obklopená vrchmi, z ktorých je najväčší Drienovec, ktorý bol v roku 2002 vyhlásený za chránenú oblasť Slovenského krasu.

V minulosti to bola banícka obec, kde sa spracovávalo železo. Je známa aj tým, že sa tu vyrobili oká na známy Reťazový most v Budapešti.

Neďaleko sa nachádza aj Zádielska tiesňava.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Obec sa rozprestiera v údolí potoku Čremošná, obklopená vrchmi Haršaš, Drienovec, Bukovec, PipítkaČertovým hradom. Vznikla v 13. – 14. storočí ako banská osada pod názvom Dewrnev neskôr Dernawa, Drňany, Dernau až do dnešného názvu Dernő teda Drnava.

Obec patrila k Turnianskej župe až do roku 1881, kedy bola pripojená k Gemersko–malolehotskej župe. Osada sa po prvýkrát spomína v písomnostiach z roku 1364. Patrila k hradnému panstvu Krásna Hôrka najprv rodu Bebekovcov a od 16. storočia Andrássyovcom.

K Drnave patrila aj osada Kornalippa puszta, ktorá bola známa už v stredoveku. Ako písomnosti ďalej uvádzajú, pravdepodobne išlo o väčšiu osadu. Podľa ústnej tradície sa nachádzala na mieste zvanom Mocsárka (Močárka) medzi Drnavou a obcou Kováčová. V roku 1570 Kornalippu vyrabovali a podpálili Turci. Niektorým obyvateľom osady sa podarilo utiecť do Drnavy cestou, ktorú nazvali Vésztorok, t. j. v doslovnom preklade „hrdlo strachu“. Toto pomenovanie sa zachovalo dodnes.

V roku 1642 daroval Ferdinand II. Matejovi Andrássyovi do večnej držby v mužskom pokolení hrad Krásna Hôrka. Podľa darovacej listiny patrila k hradu aj obec Drnava. V roku 1645 bola vykonaná deľba majetku medzi synmi Mikuláša I., Petrom a Jurajom. Pokračovateľom rodu bol Juraj, ktorého syn Štefan mal s Máriou Festichovou syna Juraja, ktorý sa venoval rozvoju železiarstva a poľnohospodárstvu na svojich majetkoch. Po svojej matke Márii zdedil rozsiahly majetok a podľa súpisu z roku 1849 k tomuto majetku patrilo i drnavské panstvo. Juraj Andrássy mal v katastrálnom území obce 96 jutier (1 jutro = 0,575 ha) poľnohospodárskej pôdy, kde pestoval ďatelinu, obilie, strukoviny a kŕmnu repu. Okrem toho na rovine drnavského vrchu mal 40 jutár pôdy, na ktorej pestoval raž, ovos, zemiaky a od r. 1864 aj repu.

Po Jurajovi dedil majetok syn Dionýz, ktorý zomrel v roku 1913 bez potomkov, takže majetok bol rozdelený medzi prvorodených synov dvoch dcér. Aladárovi Szcéchénimu, synovi Alžbety rodenej Andrássyovej, boli odovzdané nehnuteľnosti patriace do chotára ako aj zariadenie železiarne. V roku 1918 A. Széchényi predal železiareň s celým zariadením a zásobami Rimavskomuránsko – šalgotarjánskej spoločnosti.

Rodina Sonthágovcov vlastnila v Drnave železorudnú baňu už v roku 1650. V roku 1691 tu pracoval hámor, ktorého cenu spolu s baňami odhalili na 300 zlatých. Roku 1700 vlastnil hámor v obci Andreh Egerer. Roku 1745 ho mal v prenájme Gyorgy N. Rhaell. Roku 1771 pracoval v Drnave železný hámor spolu s dvoma pecami a v chotári boli bane na železnú rudu.

6.7.1840 sa v chotári obce odohrali menšie boje pri ktorých zahynulo 9 honvédov, ktorým čítací spolok 20. 8. 1988 postavil na miestnom cintoríne pomník odliaty v drnavskej železiarni.

Drnavský katolícky čítací spolok bol založený v roku 1884 a pracoval do obdobia II. svetovej vojny.

Stará škola bola prestavaná v roku 1879. V roku 1891 vznikla učňovská škola železiarskej spoločnosti, ktorej vyučovanie prebiehalo v základnej škole.                       

Železiarstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Železiarstvo zohralo v dejinách obce významnú úlohu. V roku 1730 boli v Drnave dve pece v správe Andrássyovcov. V rokoch 1804 – 1805 boli v obci štyri pece a štyri hámre vo vlastníctve Štefana Andrássyho.

V r. 1804 – 1805 navštívil železiareň saský odborník E. Becker. Matka Juraja Andrássyho Mária Festichová postavila v roku 1817 prvú vysokú pec a súčasne päť skujňovacích vyhní a tri hámre. Písomnosti ďalej uvádzajú, že začiatkom 19. storočia tu pracovali štyri pece a štyri hámre, namiesto ktorých r. 1821 postavil gróf Juraj Andrássy pec vysokú 12,64 m a nechal k nej zo Sliezska (Gleiwitz) doviesť valcové/piestové dúchadlo.

Anglický technik John Paget, ktorý v roku 1835 precestoval celé Uhorsko a navštívil aj Drnavu, vyslovuje obdiv nad jej vybavením. Vyrábalo sa v nej surové železo, ktoré sa skujňovalo pudlovaním, liatinové odliatky odlievaním priamo z vysokej alebo kuplovej pece a opravované strojové súčiastky. Gróf Andrássy zveľaďoval podnik na základe poznatkov získaných v rámci študijných ciest v zahraničí. Do zahraničia vysielal aj vlastných technikov, aby si osvojili nové metódy. Dvoch hámorníkov dal vyučiť na vlastné náklady v Nemecku, kde ich pobyt trval dva roky. Dobré výsledky zaregistrovali v prevádzkárni zlievárne, zriadenej roku 1838. Jej výrobky rozširoval v Pešti veľkoobchodník Lipót Grossinger. Výrobky nachádzali odbyt aj v Košiciach, Debrecíne, v okolí Tokaja, v Segedíne a Sedmohradsku. Zlievareň sa zameriavala najmä na výrobu veľkých odliatkov určených pre stavebníctvo a priemyselné účely.

V roku 1845 pracovalo v podniku 225 zamestnancov. Z nich bolo 145 Maďarov, 56 Nemcov a 45 Slovákov. Dobré meno získala zlieváreň, keď jej odliatky (nosné stĺpy, liatinové vráta) určené pre Reťazový most nad Dunajom medzi Pešťou a Budínom po vykonaní prísnych technických skúšok vyhoveli zahraničnej konkurencii. Spracúvali železo dovezené z Anglicka.

Po revolúcii v r. 1848 došlo k ďalšiemu rozvoju podniku. Okrem bežných zlievárenských výrobkov tu vyrábali napr.: rozličné sporáky, platne, nádoby, kotle, závažia, súčiastky do hodín a od začiatku 60. rokov 19. storočia a najmä v druhej polovici desaťročia aj železničné kolesá. Súčasťou výrobného programu boli aj drobné predmety potrebné v zámočníckych dielňach, ako skrutky, strojové súčiastky a pod., ďalej zariadenie pre papierne (napr. v Slavošovciach) cukrovary, mlyny, pekárne a iné podniky, kvalitné potrubie na vodu a paru pod vysokým tlakom. V roku 1852 bola postavená ďalšia vysoká pec a vtedy už pracovali aj štyri pudlovacie pece, jedna kuplová pec a zlievareň.          

Zlieváreň za zlievárenské výrobky dostala Veľkú cenu na výstave v Pešti v r. 1846. V roku 1855 na priemyselnej výstave v Paríži udelili továrni medailu 2. stupňa. Železiareň sa zúčastnila aj na priemyselnej výstave v Košiciach r. 1857 a na krajinskej výstave v Budapešti r. 1885, kde získala Veľkú cenu za konkurenčnú schopnosť.

V roku 1840 bola Jurajom Andrássym založená tzv. bratská pokladnica. Robotníci do pokladnice prispievali z každej zarobenej zlatky jeden grajciar a za to im pokladnica poskytovala liečenie a lieky. V prípade úmrtia sa poskytol jednorazový príspevok ako pohrebné. Iba v r. 1867 v niekoľkých prípadoch vyplatili jednorazový príspevok vdovám a sirotám aj mimo pohrebného. Podporu v chorobe nevyplácala, takže úlohy bratskej pokladnice plnila len čiastočne.

U zlievačov boli časté a vážne prípady ochorenia reumatizmom. Ak to povolila správa Andrássyho panstva, z bratskej pokladnice sa poskytovali peniaze i na kúpeľnú liečbu. Pracovný čas bol prakticky neobmedzený. Napr. tlčiari železnej rudy avápenca pracovali od ráno do večera a boli platení podľa množstva vykonanej práce. Mzdy boli o niečo vyššie než na Spiši. Napriek tomu bolo postavenie robotníkov ťažké a boli nútení pracovať i na malom poli či už na vlastnom prenajatom od statkára. Robotníkom pracujúcim v železiarni sa prideľoval do používania kus pôdy za určitý peňažný poplatok, ktorý vyberal správca. Úradníci okrem platov mali vždy svoj určený deputát, ktorý pozostával z obilia, strukovín, palivového dreva, vína, soli a pod. Deputát dostávali takisto aj majstri a hámorní čeľadníci. Na sviatok Vstúpenia dával majiteľ všetkým robotníkom pohostenie.

Železiareň potrebovala aj veľké množstvo drevného uhlia, ktoré vypaľovali uhliari v okolitých lesoch. Stopy po pálení uhlia sa tu nachádzajú dodnes a svedčia o tom aj chotárne názvy ako napr. Szénhely (Sénhej).

Po smrti Juraja Andrásssyho dal nový užívateľ gróf Andrássy v r. 1894 železiareň do prenájmu nemeckým podnikateľom Sárkányovi a Sochneiderovi, ktorí založili firmu Spoločnosť nájomcov drnavskej železiarne. Od roku 1900 prevzala prenájom sama Rimamuránska spoločnosť. V r. 1908 sa podstatne obmedzila výroba a železiareň bola zatvorená v roku 1915.        

Baníctvo[upraviť | upraviť zdroj]

Prvými banskými podnikateľmi, ako to uvádzajú dokumenty, boli rožňavskí, smolnícki a gelnickí baníci, ktorí v 17. a 18. storočí pod Pipiťkou a na území Pače kutali a dobývali medené a strieborné rudy. Mohutné prepadliská a odvaly, najmä po Pipiťkou, svedčia o tejto starodávnej baníckej činnosti. Baníctvo na tomto území nemalo predtým takmer žiadny význam. Ťažba železných rúd sa obmedzila len pre potreby panstva. Obrat nastal iba v r. 1825, po vystavaní na tú dobu modernej železiarne.

V roku 1894 boli na území obce nasledovné železorudné bane – Karoly, Francziska, Cajetama, Dénes, Rebeka, Clemens, Erzébet, Arnold, Lajos, Irma, Ferdinand, Nathália, Anna, Rudolf, Boldizsár, Géza, Imre, Hedvig. Ich majiteľom bol gróf Dionýz Andrássy, ktorý dal bane do prenájmu. Prvým nájomníkom bola spoločnosť Dernoi vasgyár berlo tarsulat, od roku 1898 spoločnosť Unio a nakoniec do roku 1945 Rimamuránska spoločnosť.

Rimamuránska spoločnosť pokračovala v otvárkových prácach na hlavnej žile Dénes. Počas I. svetovej vojny sa rozvoj ťažby spomalil. Roku 1929 bola zriadená samostatná závodná správa a baňa v Drnave sa stala samostatnou organizačnou jednotkou. V roku 1935 sa začala ťažba na ložisku Dénes. Výstavbou úzkokoľajového spojenia dvoch hlavných revírov Drnavy a Malého vrchu a výstavbou lanovky medzi Malým vrchom a Rožňava Baňou v rokoch 1940 – 41  sa vytvorili podmienky k zintenzívneniu ťažby. Počas okupácie bol závod Drnava a okolie priradený k Maďarsku, čím však nebol ohrozený chod prevádzky. V r. 1945 boli bane pričlenené k národnému podniku Železorudné bane. V roku 1950 zomreli v bani dvaja robotníci chybou banského majstra, ktorý zle uložil výbušniny. Napokon v roku 1965 podnik pre nedostatok zásob baňu zatvoril.                 

Príroda[upraviť | upraviť zdroj]

Drnava leží v doline Čremošná v Slovenskom rudohorí. V Slovenskom krase na Hornom vrchu sa nachádza vápencový krasový tvrdoš Drieňovec (804 m n. m., štátna prírodná rezervácia od 30. 04. 1984) s rozlohou 186 ha. Je bohatý na výskyt zriedkavých druhov rastlín a živočíchov. Na Drieňovci sa nachádza Veterná priepasť, jej ústie leží na východnom okraji vrchu niekoľko desiatok metrov pod vrcholom. Priepasť sa začína na povrchu pretiahnutým závrtom. Z neho vedie niekoľko metrov dlhá puklinovitá chodba do vlastnej priepasti. Celú dutinu vytvárajú jednoduché puklinové priestory. Najväčšia šírka priepasti, ktorá vznikla prevažne leptaním vody, je 25 mm. Na utváraní priestorov sa v menšej miere podieľalo i rúcanie balvanov, ktoré sa miestami zaklinovali a vytvorili v priepasti niekoľko stupňov. Šachty priepasti prikrášľujú kaskádovité sintrové polevy, záclony a rôzne stalaktity. Zvlášť bohaté sú vo väčších hĺbkach. Veterná priepasť bola podľa odhadov pokladaná za jednu z najhlbších priepastí, jej hĺbku odhadli na 185 m. Až prvý zostup jaskyniarov v r. 1956, vedených F. Skřivánkom, určil jej presnú hĺbku na 120 m.

Zaujímavosť je povesť, podľa ktorej pred Tatármi utekajúcemu Bélovi IV. ako prvá zastávka na oddych poslúžila pevnosť nachádzajúca sa na Drieňovci, posilnená balvanmi a kameňmi. Na mieste pevnosti sa vraj našli šípy a oštepy.                      

Kultúra a zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Rímskokatolícky kostol sv. Mikuláša[upraviť | upraviť zdroj]

Kostol sv. Mikuláša je barokovo-klasicistická stavba z roku 1779. Pôvodne išlo len o jednoduchý kostol so slamenou strechou, bez veže. Obnovený bol v roku 1839, ale stále ešte bez veže. V tom istom roku, na deň svätého Mikuláša, bol vysvätený. Zrekonštruovaný bol v roku 1897, kedy bola k nemu pristavená veža. Naposledy bol interiér chrámu kompletne obnovovaný v roku 2000.[4]

Jednoloďová stavba má segmentovo zakončené presbytérium. Priestory má zaklenuté pruskými klenbami. Nad vstupom je murovaný orgánový chór, arkádovite sa otvárajúci do lode. Fasády sú hladké okrem čelnej s predstavanou vežou, zakončenou ihlanom, ktorá ma klasicistickú úpravu. Kazateľnica je renesančno-baroková, z konca 17. storočia. V kostole sa nachádza aj plastika Madony z 19. storočia, drevená ľudová práca. Ďalšou z pamiatok je obraz sv. Mikuláša (patróna tunajších baníkov), ktorý je súčasťou hlavného oltára. Toto dielo darovala obci II. grófka Andrášiová (prvé meno obecná kronika neuvádza) a dosiaľ nie je známe, kto je jeho autorom. I tento obraz bol v roku 2000 reštaurovaný.

Kaštieľ Štefana Andrášiho[upraviť | upraviť zdroj]

Kaštieľ bol vybudovaný koncom 18. storočia pre Štefana Andrášiho. Jedná sa o barokovo-klasicistickú stavbu, upravenú v 20. storočí. Je to dvojpodlažná stavba s obdĺžnikovým pôdorysom, zakrytá manzardovou strechou. Na začiatku 20. storočia slúžil ako úradnícky byt, potom ako škola. Neskôr sa tam nachádzali dielne na šitie odevov, v súčasnosti je nevyužitý. V obci sa nachádza aj ďalší kaštieľ, v ktorom dnes sídli obecný úrad a miestna knižnica.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2016 [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2017-03-20. Dostupné online.
  3. Zoznam zvolených starostov a primátorov podľa obcí, miest a mestských častí [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-11-21. Dostupné online.
  4. Drnava [online]. Rožňava a okolie. Dostupné online.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • KRAJŇÁK, Marek: História obce Drnava [stredoškolská odborná činnosť]. Nižná Slaná: SOU Dobšiná, 2005.
  • Kronika obce Drnava
  • Štátny archív v Košiciach – pobočka Rožňava
  • Banícke múzeum Rožňava

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]