Dubník (okres Nové Zámky)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Dubník
obec
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Nitriansky kraj
Okres Nové Zámky
Región Podunajsko
Vodné toky Paríž, Batov
Nadmorská výška 146 m n. m.
Súradnice 47°57′26″S 18°24′40″V / 47,9571°S 18,4111°V / 47.9571; 18.4111
Rozloha 41,01 km² (4 101 ha) [1]
Obyvateľstvo 1 547 (31. 12. 2022) [2]
Hustota 37,72 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1236
Starosta Jozef Ostrodický[3] (nezávislý)
PSČ 941 35
ŠÚJ 503169
EČV (do r. 2022) NZ
Tel. predvoľba +421-35
Adresa obecného
úradu
Dubník č. 244
E-mailová adresa obec.dubnik@konfer.eu
Telefón 035/649 53 01, 035/ 649 54 04
Fax 035/649 54 04
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce na Slovensku
Map
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Dubník
Webová stránka: obecdubnik.ocu.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Dubník je obec na Slovensku v okrese Nové Zámky.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Obec sa prvýkrát spomína v roku 1236 vo forme Chus. Pôvodne bola sčasti majetkom kráľovských koniarov, ktorí obsadili oblasť Széki, ale neskôr ju stratili. V roku 1247 kráľ daroval Alexandrovi de Semere do terajšieho Semerova majetky v obci Lót. Jeho brat Bertalan získal Gútu, ale nakoľko bol bezdetný, daroval obec ostrihomskému arcibiskupovi. Rod získal majetky aj z terajších obcí Jasová a Rúbaň. Je otázne, kde stál hrádok alebo kúria, pôvodné sídlo rodu Čúziovcov. Podľa historikov, kúria Čúziovcov bola v blízkosti dnešného rímskokatolíckeho kostola sv. Alžbety uhorskej, ktorý sa prvýkrát spomína v roku 1317, ale je určite staršieho založenia, zrejme okolo roku 1270, keď sa tu Čúziovcovci usadili. Roku 1416 sa tu spomína Mihály Čúzi. Po skončení tureckých vojen Pavol Čúzi s manželkou Annou Éršek okolo roku 1680 začali so stavbou prízemného neskororenesančného kaštieľa pôdorysu tvaru písmena L. Stará gotická kúria bola opravená a časom prechádzala rukami stále iných majiteľov.

V Dubníku stálo viacero kaštieľov a kúrií, ktorých osudy boli pohnuté. Južne v susedstve predchádzajúcej budovy si dal v roku 1780 postaviť Alexander Huňadi s manželkou klasicistický kaštieľ. Oproti čúziovskému kaštieľu stojí klasicistická kúria, ktorú si dal na mieste staršej stavby začiatkom 19. storočia postaviť barón Ignác Špléni. V bezprostrednej blízkosti sa nachádza secesný kaštieľ, ktorý dal začiatkom 20. storočia postaviť Dionýz Paál st. Nižšie, pri Hlavnej ulici, stál barokový kaštieľ, ktorý dal pred rokom 1750 postaviť Gašpar Čúzi. Južnejšie, opäť pri Hlavnej ulici, si dal Karol Segedy postaviť klasicistický kaštieľ na začiatku 19 storočia. Na vyvýšenine nad stretom Hlavnej a Ružovej ulice, dal začiatkom 19 storočia Ignác Heldt postaviť klasicistickú kúriu. Južne, oproti reformovanému kostolu, stála klasicistická kúria, ktorú na začiatku 19. storočia dal postaviť Michal Bathó. V susedstve reformovaného kostola dal postaviť na začiatku 20. storočia Július Petrovič, hlavný horár zemianskeho pôvodu, eklektickú kúriu. V západnej časti obce si dal začiatkom 19. storočia postaviť klasicistický kaštieľ gróf Jozef Erlach. Oproti sa nachádza secesná kúria zaujímavej histórie. Pri ceste vedúcej k rímskokatolíckemu kostolu stojí neoklasicistická kúria, ktorú dal po roku 1870 postaviť Jakub Steiner. V prvej polovici 19. storočia v obci stáli aj ďalšie kúrie, ktoré sú však buď zničené, alebo v dezolátnom stave.

Kultúra a zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

  • Kaštieľ Čúziovcov, jednopodlažná dvojtraktová pôvodne renesančná stavba na pôdoryse písmena L z konca 17. storočia. Stojí na mieste gotickej kúrie, ktorej časť hmoty stavba obsahuje. V polovici 18. storočia bol barokovo prestavaný Imrichom Čúzim, z tejto etapy sa dochovala kruhová vstupná hala zaklenutá kupolou s nástennou maľbou. Klasicisticky bol prestavaný na konci 18. storočia. V rokoch 1819-1822 sa v kaštieli zdržiaval historik František Palacký. Návštevníkmi tu boli aj hudobný skladateľ Franz Schubert, gróf Tadeáš Amade, klavírista a skladateľ Franz Liszt. Po smrti Jozefy Kvašai nastal úpadok budovy a neustála zmena majiteľov. Posledné majiteľky boli Nílašovcami odvlečené do koncentračného tábora, odkiaľ sa už nevrátili. Po roku 1945 budovu získali slovenské rodiny, ktoré sa tu usadili a prestavbami bola rozdelená na viacero obytných častí. Po roku 1985 neobývaný kaštieľ kúpil závod Vagónka Poprad n.p. Roku 1998 úplne schátranú stavbu odkúpili komárňanské tlačiarne a Vydavateľstvo KT a začala sa komplexná obnova. Kaštieľ je sídlom Vzdelávacieho a kultúrno-historického inštitútu. V budove je múzeum historického nábytku a zbraní, Lehárova, Košutova, Palackého a Pázmaňova izba, výstava kultúrnych pamiatok, v zrkadlovej sieni sa konajú konferencie. Pod budovou sa nachádza baroková pivnica zaklenutá valenými klenbami s lunetami.[4] Fasády kaštieľa sú dekorované nárožnou bosážou, okná majú profilované šambránay a polkruhové suprafenestry s reliéfnymi mytologickými motívmi. Priečeliu dominuje trojosový portikus ukončený trojuholníkovým štítom s tympanónom.
  • Rímskokatolícky kostol sv. Alžbety, jednoloďová pôvodne rokoková stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z rokov 1750-1754. V roku 1763 bol zničený zemetrasením, následne bol v roku 1764 výrazne prestavaný. Interiér je zaklenutý valenou klenbou so štukovými rokajovými dekormi. Nachádzajú sa tu tri obrazy znázorňujúce výjavy zo života sv. Alžbety od Karola Harmosa z roku 1929, ktoré kostolu daroval barón Hammerstein. Organ z roku 1935 má rovnakého donátora, ktorého pripomína erb.[5] Fasády kostola sú členené opornými piliermi a polkruhovo ukončenými oknami. Veža je členená kordónovými rímsami a lizénovými rámami, ukončená je ihlancovou helmicou.
  • Reformovaný kostol, jednoloďová ranoklasicistická tolerančná stavba s pravouhlým záverom a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z roku 1793. Veža bola vybudovaná v roku 1854. V roku 1857 bol rozšírený. Obnovený bol v roku 1993. Interiér kostola je plochostropý.[6] Zariadenie s drevenou emporou je novodobé. Fasády kostola sú hladké, členené segmentovo ukončenými oknami. Veža je členená kordónovou rímsou a lizénovými rámami, ukončená je ihlancovou helmicou. Vstup do kostola v podveží je riešený portálom so segmentovým ostením.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava: ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2023-04-03, [cit. 2023-04-12]. Dostupné online.
  3. Voľby do orgánov samosprávy obcí 2022 : Zoznam zvolených starostov [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, 2022-10-30. Dostupné online.
  4. Dubník [online]. Pamiatky na Slovensku. Dostupné online.
  5. Dubník - Kostol sv. Alžbety [online]. Pamiatky na Slovensku. Dostupné online.
  6. Dubník - Kalvínsky kostol [online]. Pamiatky na Slovensku. Dostupné online.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ing. Alexander Reško: „Malá vlastivedná knižnica č. 235“, Vydavateľstvo KT s.r.o. Komárno, 2003, zodpovedný vydavateľ Dr. Ing. Szénássy Árpád

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]