Mir

O iných významoch výrazu Mir pozri Mir (rozlišovacia stránka).

Mir

Znak misie
Znak Miru
Údaje o misii
Názov misie	Mir (1986-017A)
Volací znak	Mir
Štart	19. február, 1986 21:28:23 UTC Bajkonur, ZSSR
Návrat	23. marec, 2001 05:50:00 UTC
Posádky	28 stálých posádok
Obývaná	4 594 dní
Na obežnej dráhe	5 511 dní
Počet obletov Zeme	89,067
Apogeum	393 km
Perigeum	385 km
Obežná doba	89,1 min
Sklon dráhy	51,6°
Preletená vzdialenosť	3 638 470 307 km
Celková hmotnosť	124 340 kg
Plán
Vesmírna stanica Mir

Mir (Мир, čiže svet alebo mier) bola prvá ruská permanentne obývaná vesmírna stanica. Bola vybudovaná na obežnej dráhe prepojením modulov Mir, Kvant-1 (typový rad 37), Kvant-2, Kristal, Spektrum, Priroda a DM, ktoré boli do vesmíru oddelene vypustené v rokoch 1986–1996. Mir bol založený na základoch vesmírnych staníc Saľut, skôr vypustených a prevádzkovaných Sovietskym zväzom. Počas programu Shuttle-Mir spojil ruský Mir svoje skúsenosti s raketoplánmi Spojených štátov amerických. Mir vo vesmíre predstavoval veľké a živé kozmické vedecké laboratórium, ktorú obsluhovali pilotované transportné kozmické lode Sojuz a automatické nákladné lode Progress. Tiež navštevujúce raketoplány dodávali zásoby a dočasne zväčšovali obytné a pracovné priestory, čím vzniklo v tej dobe najväčšie umelé kozmické teleso s celkovou hmotnosťou 250 ton. Celkový počet experimentov a pozorovaní vykonaných na jeho palube bol vyše 23 000.

Mir bol veľký ako šesť školských autobusov. Vo vnútri vyzeral ako labyrint plný hadíc, drôtov a vedeckých nástrojov, ako aj každodenných predmetov ako sú fotografie, detské kresby, knižky a gitara. Bežne v ňom žili traja ľudia, ale niekedy poskytol útočisko až šiestim osobám, vrátane prvného afganského kozmonauta menom Abdul Ahad Mohmand. Až na tri krátke obdobia bol Mir nepretržite obývaný do októbra 1999. Na palube Miru sa celkove vystriedalo 104 kozmonautov, z toho 62 cudzincov (inej, ako ruskej národnosti). Riadiace stredicko Miru, CUP (Centr upravlenija poljotom), sídlilo v Kaliningrade (Koroljove).

Cesta 15 rokov starej ruskej vesmírnej stanice skončila 23. marca 2001, keď Mir bol cielene navedený do zemskej atmosféry, z väčšej časti v nej zhorel a jeho zvyšky dopadli blízko Nadi (Fidži) do Pacifiku. Na konci jeho životnosti boli plány predať ho súkromým spoločnostiam ako prvé mimozemské vesmírne televízne a filmové štúdio, ale vybavenie sa správalo príliš nespoľahlivo, aby bolo ďalej použiteľné.

Plánovanie a vývoj

Mir nadväzoval na prvé sovietske orbitálne stanice Saľut. Pôvodne sa uvažovalo o vypustení novej stanice označovanej ako Saľut 8, ktorá bude síce dokonalejšia, ale veľmi podobná predchádzajúcim Saľutom. Niektorí odborníci uvažovali aj o spojení viacerých Saľutov, ku ktorým by boli postupne pridávané laboratóriá a zásobovacie lode. Stanica Mir sa napokon stala úplne inou, samostatnou stanicou, aj keď vychádzala z konštrukcie Saľutov. Bola zvolená modulová koncepcia s jedným hlavným blokom, ku ktorému sa dal pomocou spojovacích uzlov pripojiť minimálne rovnaký počet ďalších laboratórií. Toto riešenie malo jednu obrovskú výhodu - konfiguráciu základne bolo možné podľa potreby meniť, či dopĺňať o ďalšie časti.

Prvý návrh viacmodulovej orbitálnej stanice vytvoril v 70. rokoch konštruktér Valentin Gluško. V roku 1976 padlo rozhodnutie vyvíjať raketu RLA-135, z ktorej sa neskôr stala nosná raketa Energija a dvojicu orbitálnych staníc predbežne označovaných ako DOS-7 a DOS-8 (Dolgovremennaja Orbitalnaja Stancija - dlhodobá orbitálna stanica). Prvá z nich sa neskôr stala Mirom, druhá mala byť plánovaný Mir-2, ktorý bol napokon zlúčený s americkým projektom Freedom a viedol k výstavbe Medzinárodnej vesmírnej stanice. Na rozdiel od staníc Saľut, ktoré mali len dva spojovacie uzoly, DOS-7 mala mať až štyri uzly, čo značne rozširovalo možnosti jej využitia. Neskôr konštruktéri pridali ešte ďalšie dva uzly, takže stanica mohla súčasne prijať až 6 nezávislých lodí. V tom istom roku padlo rozhodnutie o inštalácii štyroch bočných blokov na miesta štyroch uzlov.

Replika základného bloku stanice Mir vystavená v Toulouse vo Francúzsku

Konštrukcia

Základný blok

Reálne práce na konštrukcii stanice ešte stále označovanej ako DOS-7 zahájila konštrukčná kancelária NPO Saljut v júli 1979. Oproti predchádzajúcim typom sa počítalo napríklad s novými a väčšími solárnymi panelmi či s novým navigačným systémom Kurs. Pre Mir bol vyvinutý nový prístroj na získavanie kyslíka z odpadovej vody - Elektron a tiež systém na odfiltrovanie oxidu uhličitého z atmosféry stanice, ktorý bol pomenovaný Vozduch. 21. októbra 1980 boli stavebné práce pozastavené a následná revízia ukázala, že DOS-7 bude výrazne ťažší, než sa očakávalo. To viedlo k rozhodnutiu umiestniť čo najviac vybavenia do prídavných modulov.

Práce na výstavbe stanice sa obnovili v januári 1982, ale približne o rok bola prerušená, pretože paralelne bežiace projekty stavby ruského raketoplánu Buranu a jeho nosnej rakety Energije boli finančne príliš náročné. Po vyriešení finančných problémov revízia ukázala opäť preťaženie stanice, tentoraz až o 100 až 4 500 kg. Okrem ďalších presunnov zariadená na iné moduly sa zmenila predpokladaná dráha stanice na energeticky menej náročnú, aby bola raketa Proton schopná ju na obežnú dráhu dostať. V priebehu vývojových prác sa vykonávali testy na celkove štrnástich prototypoch stanice.

Základný modul DOS-7 dokončili v decembri 1984 a 6. mája 1985 previezli na kozmodróm Bajkonur, kde sa mali realizovať záverečné testy. Prvý dátum štartu základného bloku bol 16. februára 1986. Niekoľko desiatok sekúnd pred štartom však riadiace stredisko stratilo spojenie s modulom a preto sa štart odvolal. Modul úspešne odštartoval o štyri dni neskôr s nosnou raketou Proton K.

Vývoj ostatných modulov

Podľa pôvodných predstáv firmy NPO Energija sa mali k základnému bloku pripojiť sedemtonové moduly, ktoré by boli vynášané raketou Sojuz a časom pravidelne obmieňané. Tento návrh bol neskôr nahradený návrhom dvadsaťtonových modulov s označením 37K. Prvý z týchto modulov, 37KE mal byť pôvodne vyslaný k stanici Saľut 7, ktorá istý čas obiehala Zem zároveň s Mirom, no vzhľadom na časový sklz sovietski predstavitelia prijali rozhodnutie poslať modul radšej na Mir. Podobne ako základný blok, aj 37KE najprv prekračoval svojou hmotnosťou nosnosť rakety Proton. Po redukcii vybavenia a paliva sa jeho štartovacia hmotnosť ustálila na 22 797 kg. Po technických problémoch napokon modul 37KE pomenovaný Kvant odštartoval v marci roku 1987. K Miru ho doviedol ťahač, ale kvôli predchádzajúcim neúspešným pokusom o pripojenie spotreboval priveľa paliva a nebol riadene navedený do atmosféry.

Ďalšie moduly sa podobne ako Kvant mali skladať z dvoch častí - z vlastného modulu a z kozmického ťahača, ktorý sa po pripojení modulu k stanici mal od neho oddeliť a zhorieť v atmosfére. Tento plán bol nakoniec zamietnutý ako neekonomický. Po odstránení ťahača z tretieho vyvíjaného modulu 37KD vzrástli možnosti jeho využitia až o dve tony vybavenia. Už vyrobené ťahače boli rozobrané a zakomponované do nových modulov. V októbri 1984 bola schválená výroba štyroch veľkých modulov s označením 77KSD. Tie boli neskôr pomenované ako Kvant-2, Kristall, Spektr a Priroda. Ich štarty mali nasledovať krátko po štarte modulu Kvant, ale postupne sa omeškávali za termínmi. Niektoré moduly sa dostali do vesmíru až s niekoľkoročným oneskorením. Na ich výstavbu, skúšky a vypustenie doliehali predovšetkým vtedajšie finančné a technologické podmienky.

Napriek tomu, že sa pôvodne predpokladalo, že všetky moduly stanice budú vypustené v priebehu dvoch rokov a celková doba činnosti stanice bude 6 rokov, posledný modul odštartoval do vesmíru až desať rokov po vypustení prvej časti stanice.

Moduly

Vesmírna stanica Mir sa skladala z týchto modulov:

Základný blok

Obytný a riadiaci modul, prvý modul stanice. Konštrukčne sa skladal zo 4 základných častí: prechodového úseku, pracovného úseku, prístrojového úseku a z prechodovej komory. Bol dlhý 13,13 m, jeho maximálny priemer bol 4,15 a pri štarte vážil približne 21 ton. Guľovitý modul s päticou voľných uzlov slúžil zároveň ako prechodová komora pre výstup kozmonautov do otvoreného vesmíru. Z modulu vychádzali dve krídla solárnych panelov s celkovým rozpätím 75 m², ku ktorým sa v roku 1987 pridalo ďalších 22 m².

Kvant (niekedy Kvant 1)

Astrofyzikálny modul pozostávajúci z laboratórneho úseku, prechodovej komory a externého úseku prístrojov. Laboratórny úsek mal tvar valca a prechádzal vpredu do kónickej časti s aktívnym spojovacím uzlom. Z opačnej strany bol potom ohraničený guľovým dnom. Hlavnú časť vedeckého vybavenia modulu Kvant predstavovalo medzinárodné observatórium Röntgen s celkovou hmotnosťou 800 kg. Dĺžka celého modulu bola 5,8 metra a jeho hmotnosť 11 050 kg.

Modul Kavnt 2 ako súčasť Miru

Kvant 2

Modul určený na dovybavenie Miru zariadením, ktoré pre priveľkú hmotnosť nemohlo odštartovať v Základnom bloku, palivom a spotrebnými látkami. Jeho konštrukcia je odvodená od transportnej kabíny pôvodne určenej pre vojenské stanice Almaz. Modul sa skladal z troch hermetizovaných častí: z nákladnej s prístrojmi, pozorovacej vedeckej a špeciálnej prechodovej kabíny. Nachádzali sa v ňom aj komora pre výstup do otvoreného priestoru, systém regenerácie pitnej vody a sprchovací kút. Modul bol dlhý 12,4 m, široký 4,35 metra (v maximálnom priemere) a vážil 18,5 tony. Niesol dve krídla solárnych panelov s celkovou plochou 53 m².

Kristall

Technologický modul. Bol určený na vedecké a technologické pokusy, ako aj na spojenie s raketoplánom Buran, ku ktorému však nikdy nedošlo. Skladal sa z dvoch hermetizovaných častí a jeho dĺžka bola 11,9 metra. Jeho maximálny priemer bol 4,35 metra a vážil 19 640 kg. Boli tu tiež schránky s prístrojmi a potravinami. Niesol dve krídla solárnych panelov s plochou 70 m². Okrem uzlu na pripojenie k Miru a uzlu na spojenie s raketoplánom mal ešte tretí uzol, ku ktorému sa mal pripojiť modul vykonávajúci astronomické pozorovania.

Spektr

Modul slúžiaci na pozorovanie Zeme, zvlášť prírodných zdrojov a atmosféry. Bol vybavený ruskými aj americkými prístrojmi. V okamihu štartu mal hmotnosť 23 500 kg, z čoho na samotný modul bez zásob a pohonných hmôt vážil 19 640 kg. Obsahoval vybavenie pre atmosférický prieskum, technologické experimenty, monitorovanie a sledovanie atmosféry Zeme a monitorovanie röntgenového a gama žiarenia. Mal dĺžku 12 metrov a maximálny priemer 4,35 m. Niesol až 4 slenčné panely.

Docking Module (DM)

Modul zaisťujúci spojenie s americkým raketoplánom, pretože spojenie cez modul Kristall bolo komplikované. Cez DM sa mohla s Mirom spojiť aj loď Sojuz. Jeho vedecké vybavenie bolo minimálne. Dĺžka modulu bola 4,7 a pripájali sa k nemu dva solárne panely, z toho jeden čisto ruskej výroby, druhý bol výsledkom americko-ruskej spolupráce.

Priroda

Modul pre diaľkový prieskum Zeme. Prebiehalo na ňom meranie prímesí rôznych látok v atmosfére, sledovanie globálnej tepelnej výmeny, pozorovanie cirkulácie mrakov, meranie erózie, rádioaktivity, monitorovanie ekologickej situácie a i. Jeho dĺžka bola 12 m, priemer 4,35 m a hmotnosť 19 700 kg. Modul niesol tiež väčšie množstvo amerických prístrojov. Nebol vybavený solárnymi panelmi a do príletu k Miru mu elektrickú energiu zaisťovalo 168 batérií. Po spojení s Mirom sa pripojil na jeho energetické zdroje a batérie sa naložili do lode Progress, v ktorej spolu s ostatným odpadom zhoreli v atmosfére.

Prielezy medzi modulmi mali jednotný priemer 0,8 metra. Manévrovanie každého modulu na dráhe, jeho priblíženie a spojenie s orbitálnym komplexom Mir zaisťoval systém služobnej a motorovej sekcie. Spájanie trvalo 22 minút a uskutočňovalo sa na vysokej obežnej dráhe. Priťahovanie modulov k stanici a hermetizáciu zabezpečili spojovacie sústavy.

Prehľad modulov:

Modul	Dátum štartu	Nosná raketa	Dátum pripojenia	Hmotnosť modulu	Sojuz	Nákres	Poloha modulu v konfigurácii s Mirom
Základný blok	19. február, 1986	Proton 8K82K	N/A	20,100 kg	N/A
Kvant-1	31. marec, 1987	Proton 8K82K	~9. apríl, 1987	10,000 kg	TM-2
Kvant-2	26. november, 1989	Proton 8K82K	6. december, 1989	19,640 kg	TM-8
Kristall	31. máj, 1990	Proton 8K82K	10. jún, 1990	19,640 kg	TM-9
Spektr	20. máj, 1995	Proton 8K82K	1. jún, 1995	19,640 kg	TM-21
Docking Module	12. november, 1995	Atlantis (STS-74)	15. november, 1995	6,134 kg	TM-22
Priroda	23. apríl, 1996	Proton 8K82K	26. apríl, 1996	19,000 kg	TM-23

Palubné systémy

Kontrolný a riadiaci systém: Jeho základ predstavovalo 7 počítačov, ktoré umožnili maximálne automatizovať riadenie letu, činnosť palubných systémov a vedecké aparatúry. S palubnou automatikou boli spojené tiež pulty povelovej a výstrahovej signalizácie, riadenie motorových jednotiek, systémov elektrického zásobovania, regenerácie vody, termoregulácie a zaistenie výstupu kozmonautov do otvoreného priestoru.

Systém riadenia letu: Úlohou tohoto systému bolo udržiavať stanicu v požadovanej polohe a orientácii. Systém prijímal údaje zo snímačov uhlových rýchlostí (akcelerometrov), slnečných a astronavigačných čidiel, infračervených čidiel a optických zameriavačov. Významnou novinkou v systéme orientácie bolo použitie gyroskopických stabilizátorov.

Motorový systém: Vlastný motorový systém tvorili dva hlavné motory s ťahom 2943 N. Používali sa pri korekciách obežnej dráhy. Okrem toho stanica obsahovala ešte 32 malých reaktívnych motorov s ťahom 137,3 N. Všetky motory spaľovali jednotnú pohonnú hmota so spoločnej nádrže. Motory boli umiestnené na častiach modulov nazývaných prístrojové úseky.

Energetické systémy: Primárnym zdrojom elektrickej energie boli solárne panely pracujúce na báze arzenidu gália. Vďaka snímačom polohy Slnka boli vždy automaticky orientované na Slnko. Tento primárny zdroj sa napájal na systém paralelne pripojených akumulátorových batérií, ktoré bezprostredne napájali palubnú rozvodnú sieť napätím 28.5 V s rovnakým smerom. Ak bolo treba zvýšiť výkon elektrickej siete, zapájali sa aj záložné batérie.

Pohľad na kompletný Mir z paluby raketoplánu Discovery pri misii STS-91

Systém termoregulácie: Rovnakú teplotu a vlhkosť na Mire udržiavali citlivé kontrolné čidlá, bloky systému automatickej a ručnej regulácie, výkonné ústroje a zariadenie odvádzajúce do kozmického priestoru odpadové teplo. Teplota sa mohla meniť v rozsahu 18 až 28 C°, relatívna vlhkosť vzduchu v rozsahu 30 až 70% a atmosférický tlak 1066.4 hPa až 1293 hPa.

Systém zabezpečenia životných podmienok: Hlavnú zásobu vody predstavovala pozemská voda zakonzervovaná pomocov iónov striebra a uskladnená v desaťlitrových nádržiach. Ďalšia voda sa získavala z atmosférickej vlhkosti. denný príjemn vody na kozmonauta bol 2 litre. Dehydrované potraviny sa skladovali v mrazničke pri teplote 3 až -10°C. Skladovalo sa v nej asi 40 kg rôznych produktov vrátane chleba, ovocia, zeleniny, čaju a kávy. Na palube existovalo tiež "umývadlo" tvorené guľovým plášťom s výrezmi pre ruky a tvár. Prídel vody na umývanie na osobu bol len 0,3 litra denne, ako umývací prostriedok sa väčšinou používali navlhčené špongie. Na údržbu čistoty stanice slúžil vysávač a vlhké prachovky. Toaleta pripomínala pozemskú toaletu, výnimku tvoril len systém odsávania a vetrania.

Posádka

Na palube Miru mohlo spoločne pracovať až 6 kozmonautov, väčšinou však ich počet nebol väčší ako 3. Dopravu kozmonautov zabezpečovali kozmické lode Sojuz-TM alebo Sojuz-T, materiál nákladné lode Progress a Progress M. Neskôr zaisťovali zásobovanie a výmenu člena posádky aj americké raketoplány. Prvá, dvojčlenná posádka vstúpila na Mir 15. marca 1986, posledná ho opustila 15. júna 2000.

Typický denný program posádky

Kozmonauti sa riadili moskovským časom s tým rozdielom, že sa neprechádzalo na letný čas.

• 08:00 - prebúdzanie, ranná toaleta, inšpekcia stanice
• 09:00 - raňajky
• 09:40 - začiatok práce, cvičenie, komunikácia so Zemou
• 14:00 - obed
• 15:00 - práca, cvičenie, komunikácia so Zemou
• 19:00 - večera, príprava práce na ďalší deň
• 21:30 - voľný čas
• 23:00 - začiatok spánku

V prípade mimoriadne silných slnečných erupcií mali kozmonauti pracovnú dobu obmedzenú a museli tráviť viac času v súkromných kójach, ktoré boli lepšie tienené voči slnečnej radiácii.

Kvôli výskumu, montáži, ale aj rôznym opravám museli kozmonauti niekedy vystúpiť v skafandroch z Miru do otvoreného vesmíru. Celkový počet výstupov do kozmu bol 78 v celkovom trvaní 359 hodín.

Priebeh letu

Rok 1986

Základný blok bol na obežnú dráhu vypustený 19. 2. 1986 s nosnou raketou Proton K. V dátume štartu sa niektoré zdroje od seba líšia, lebo hoci Základný blok odštartoval 19. februára o 21:28 svetového času, na kozmodróme Bajkonur bol v tom čase už 20. február. Z východiskovej obežnej dráhy sa stanica vlastnými motorickými manévrami dostala 7. marca toho istého roku na pracovnú obežnú dráhu. Pôvodné plány sovietských inžinierov hovorili o tom, že by všetky vedecké moduly zamierili do kozmu v najbližších dvoch rokoch. Nakoniec, ale predovšetkým vinou technických a rozpočtových problémov došlo k tomu, že posledný z modulov vzlietol až 10 rokov po štarte základného bloku Mir.

Súbor:Cosmonaut Polyakov Watches Discovery's Rendezvous With Mir.jpg

Základný blok stanice Mir, záber bol urobený z paluby raketoplánu počas misie STS-63

Spočiatku sa Základný blok pohyboval po značne excentrickej dráhe (171 - 302 km v deň vypustenia), neskôr sa dráha upravovala a 26. marca 1986 bol rozdiel medzi apogeom a perigeom iba 20 km (priemerná výška 348 km). 15. marca 1986 sa nad Atlantickým oceánom spojila so Základným blokom transportná loď Sojuz-T 15, ktorá odštartovala z Bajkonuru 13. marca. Po kontrole hermetickosti spoja kozmonauti Leonid Denisovič Kizim a Vladimir Aleksejevič Solovjov prešli do stanice ako jej prvá základná posádka. Let Sojuz T-15 nesledoval veľa vedeckých cieľov, úlohou kozmonautov bola hlavne previerka systémov stanice a ich uvedenie do funkcie. V tom čase bola v obytnej časti stanice teplota 24 °C a tlak 1147 hPa. 21. marca sa ku komplexu pripojila i zásobovacia loď Progress 25. Kozmonauti skúšali okrem iného aj rôzne spôsoby riadenia komplexu, nový systém rádiového spojenia a vyfotografovali tiež Halleyovu kométu. Prvá posádka opustila stanicu 5. mája. Po ukončení 51-dňového pobytu na stanici Mir však loď Sojuz T-15 neppristála hneď na Zemi, ale preletela ku kozmickej stanici Saľut 7 a spojila sa s ňou. Takýto prelet medzi dvoma stanicami sa uskutočnil po prvýkrát v histórii kozmonautiky.

V období od 5. mája do 26. júna ostala stanica bez posádky. 22. mája vzlietla k Miru bezpilotná loď Sojuz TM-1. Jej automatická misia bola zakončená úspešným pristátím ešte pred návratom kozmonautov. 26. júna sa na stanicu vrátili Kizim a Solovjov a zostali tam až do 16. júla. Súhrnný čas, ktorý prvá posádka strávila na Mire bol 70 dní, 10 hodín a 57 minút. Ich odchodom sa začalo posledné obdobie bez posádky, ktoré ukončil prílet Jurija V. Romanenka a Aleksandra I. Lavejkina 7. februára 1987.

Rok 1987

Začiatkom roku 1987 zlyhala nosná raketa Proton vynášajúca do kozmu komunikačnú družicu Luč, ktorá mala zlepšiť možnosti spojenia Miru s riadiacim strediskom v Kaliningrade. V priebehu roku 1987 sa na Mire vystriedali 4 stále posádky a k Základnému bloku bol pripojený modul Kvant. Túto udalosť sprevádzalo množstvo problémov. Pre prípad možnej havárie sedeli členovia posádky Romanenko a Lavejkin počas spojovacieho manévru v transportnej lodi Sojuz oblečení v skafandroch. Pri prvom pokuse o spojenie sa obe telesá minuli o 10 metrov. 9. apríla prebehol druhý pokus: astrofyzikálny modul sa zachytil o spojovací uzol stanice, nedošlo však k pevnému mechanickému spojeniu. Pri elektromechanickom priťahovaní modulu sa posun zastavil vo vzdialenosti 375 mm z potrebných 384 mm. O dva dni neskôr riadiace stredisko rozhodlo o neplánovanom výstupe vtedajšej posádky, Romanenka a Lavjejkina do otvoreného priestoru. Kozmonauti prerúčkovali k zadnej časti stanice a okolo 20:43 UT oznámili riadiacemu stredisku, že plochy oboch spojovacích uzlov asi o centimeter nedoliehajú. Po vyšroubovaní spojovacej tyče Kantu a vzdialení telies sa zistilo, že príčinou bol textilný vak - podľa jedného zdroja sáčok s hygienickými potrebami, podľa iného vak s odpadom, ktorý sa tam nedopatrením dostal. Kozmonauti predmet odstránili a očistili spojovacie plochy. Potom, ako prví ľudia v histórii, priamo sledovali automatické spojenie modulov. Po troch hodinách a 40 minútach výstup do otvoreného priestoru skončil. Kozmonauti potom postupne oživovali modul Kvant, v ktorom začali prebiehať prvé experimenty a pozorovania.

Prvé dva moduly Miru - Základný blok a Kvant 1

Keď sa v máji s Mirom spojila nákladná loď Progress-30, po prvýkrát v histórii kozmonautiky tak vznikol komplex zložený zo štyroch telies (Základný bol - Kvant - Sojuz TM-2 - Progress-30). 9. júna začalo medzinárodné observatórium Rentgen pozorovať výbuch známej supernovy SN 1987a. V júni tiež kozmonauti J. Romanenko a A. Lavejkin nainštalovali solárny panel s celkovou plochou 22 m². 22. júla odštartovala kozmická loď Sojuz TM-3, ktorej posádku tvorili Alexander Viktorenko a Alexander Alexandrov. Po návrate lode na Zem sovietski predstavitelia oznámili, že Mir bude trvalo osídlení a posádky sa budú striedať priamo za prevádzky (predtým príletu novej posádky predchádzal vždy odlet starej, podľa nového plánu mali na krátke obdobie pracovať na Mire súčasne predchádzajúca a nasledujúca posádka).

Roky 1988-1989

V roku 1988 sa na Mire vystriedalo 12 kozmonautov. Medzi nimi aj prvý afganistanský kozmonaut Abdul Ahad Mohmand. Pokračovala práca predovšetkým vo vedeckých experimentoch: príprava polovodičových materiálov, geofyzikálne experimenty, diaľkový prieskum Zeme, fotografovanie oblohy a ulrafialovej oblasti spektra, sledovanie zdravotného stavu a pracovných schopností kozmonautov a iné. 26. februára, 3. júna a 20. októbra prebehli výstupy do otvoreného priestoru. Na poslednom z nich bolo zaujímavé to, že skafandre kozmonautov Titova a Manarova neboli v autonómonom režime, ale boli pripojené na palubný systém zabezpečenia životných podmienok. Tretí člen posádky, Poljakov, bol počas výstupu v návratovom module lode Sojuz-TM 6. Ak by nastala nejaká havária, mohol sa okamžite oddeliť od stanice a pristáť. Tento postup bol v prípade nebezpečných operácií použitý viackrát.

V období od 26. apríla do 7. septembra 1989 bola stanica opäť bez posádky, pretože sa zdržala výroba ďalších vedeckých modulov. Počas tohto obdobia zásobovacia loď Progress-41 naviedla Mir na vyššiu obežnú dráhu, samotnej lodi však už nezostával dostatok pohonných hmôt na riadené navedenie do atmosféry a tak po štyroch dňoch vstúpila do zemskej amtosféry neriadene.

Posádka sa vrátila na stanicu v kozmickej lodu Sojuz TM-8 a tvorili ju Alexander Viktorenko a Gennadij Seberov. Pri stretávaní so stanicou nastali komplikácie a z dvadsaťmetrovej vzdialenosti musela posádka pripojiť loď ručným riadením. Keďže manéver sa neplánovane odohrával nad nočnou stranou Zeme, museli si spojovací uzol osvetľovať svetlometom. Po spojení posádka oživila a skontrolovala stanicu a vyložila zásoby z nákladnej lode Progress M-1.

Jednou z najvýznamnejších udalostí tohoto roka je pripojenie modulu Kvant-2, ktorý odštartoval 26. novembra. Štart komplikovali technické problémy s navigačným systémom Miru Kurs. Naviac sa krátko po štarte zistilo, že jeden z dvoch slnečných panelov sa otvoril len neúplne. Neskôr sa ho podarilo otvoriť. 2. decembra prebehol neúspešný pokus o pripojenie modulu k stanici. Počas stretávacieho manévru totiž zlyhalo 6 gyroskopov stanice. Na druhý pokus, 6. decembra sa modul úspešne pripojil ku komplexu. Modul obohatil stanicu o komoru na výstup do otvoreného priestoru, systém regenerácie pitnej vody a vzduchu, sprchovací kút a ďalšie vybavenie.

Súbor:Posádka STS-71 a Miru.jpg

Spoločná fotografia posádky Miru a raketoplánu Altantis STS-71

Roky 1990-1995

Začiatkom roku 1990 vykonali Viktorenko a Seberov tri výstupy do otvoreného priestoru. Počas tretieho výstupu po prvýkrát vyskúšali novú prechodovú komoru v module Kvant-2 a odskúšali nové skafandre typu Orlan. 1. februára bolo počas ďalšieho výstupu odskúšané kozmické kreslo Ikaros, ktoré umožňuje kozmonautovi pohybovať sa nezávisle od kozmickej lode alebo stanice. NASA vyvinula podobné zariadenie označované ako MMU, ale rovnako ako MMU, ani Ikaros sa napokon v praxi nepoužíval.

11. februára odštartovala k Miru loď Sojuz TM-9 s novou posádkou, ktorú tvorili Anatolij Solovjov a Alexander Balandin. Vo vesmíre zistili poškodenie tepelnej izolačnej vrstvy na povrchu návratového modulu, ktorá ich mala chrániť pred extrémnymi teplotami. Po spojení s Mirom preto uskutočnili opravársky výstup, ktorý trval rekordných 7 hodín 16 minút. Pri návrate nastal problém s uzavretím krytu prechodovej komory v module Kvant-2 a preto sa museli vrátiť cez starú komoru v Základnom bloku.

31. mája 1990 odštartoval modul Kristall, ktorý sa spojil s komplexom na druhý pokus. 8. januára 1994 na stanicu priletel lekár a kozmonaut Valerij Poljakov a na Zem sa vrátil o 437 dní neskôr. Doteraz je držiteľom rekordu v najdlhšom neprerušenom pobyte vo vesmíre. Prvenstvo v najdlhšom pobyte vo vesmíre vôbec patrí Sergejovi Avdějevovi. Tento ruský komonaut pri troch letoch na Mir v rokoch 1992 až 1998 strávil vo vesmíre spolu 747 dní.

3. októbra 1994 k Miru vycestoval po prvýkrát európsky kozmonaut, Nemec Ulf Merbold. Bol nielen prvým európanmom na palube Miru, ale aj prvým európanom na palube raketoplánu. Koncom roku sa n a Mir v lodi Sojuz TM-11 dostal aj prvý reportér vo vesmíre - štyridsaťosemročný Japonec Tojohiro Akijama. Niesol si so sebou šesť kamier a štyridsať hodín prázdnych pásiek.

14. marca 1995 sa začala spolupráca na Mire medzi Ruskom a USA. Vo vesmírnej lodi Sojuz TM-21 okrem ruských pilotov sedel aj americký astronaut Notman E. Thagard. Tým sa stal prvým americkým kozmonautom (prvým Američanom, ktorý letel v ruskej vesmírnej lodi). Štart spôsobil na rampe problémy, ktoré vyústili do menšieho požiaru. Thagard sa vrátil na Zem raketoplánom Atlantis STS-71 po 115-dňovom lete. Atlantis bol prvý raketoplán, ktorý sa spojil s Mirom (29. júna 1995 o 13:00 UT). Pri odpojení raketoplánu sa oddelila aj loď Sojuz TM-21, ktorá mala raketoplán so stanicou fotografovať. Vo chvíli, keď stanica ostala bez posádky, však hlavný počítač zlyhal a spolu s ním aj stabilizačný a orientačný systém. Kozmonauti po návrate túto závadu odstránili.

Súbor:Atlantis Docked to Mir.jpg

Raketoplán Atlantis pripojený k Miru, pohľad zo Sojuzu TM-21

Po niekoľkoročnej prestávke sa Mir rozšíril až v máji 1995, kedy sa ku komplexu pripojil modul Spektrum. Technici však vybavili modul tak, aby v prípade, že sa prvý pokus nevydarí, mohol modul lietať samostatne vo vesmíre ešte 90 dní. Modul bol vybavený tiež 4 solárnymi panelmi.

12. novembra 1995 odštartoval raketoplán Atlantis STS-74, ktorý v nákladovom priestore niesol spojovací modul DM. 15. novembra sa modul stal súčasťou komplexu.

Roky 1996-1998

22. marca 1996 priviezol raketoplán Atlantis na palubu Miru prvú americkú astronautku, Shannon Lucidovú, ktorá tam ostala dlhšiu dobu.

23. apríla 1996 sa do vesmíru vydala posledná časť komplexu, modul Priroda. Po jeho štarte sa vyskytol problém s dodávkou elektrickej energie. Po úspešnom spojení bol komplex konečne kompletný.

26. februára 1997 vypukol na palube Miru požiar. Príčinou bolo vzplanutie zariadenia slúžiace na regeneráciu vzduchu. Kozmonauti Valerij Korzun a Alexander Kaleri požiar okamžite zaregistrovali a nasadili si plynové masky. Podľa amerického člena posádky Linengera plamene siahali do výšky 1 a pol metra a naviac blokovali prístup do lode Sojuz, ktorou mali v prípade nebezpečenstva uniknúť zo stanice. Po štvrťhodine sa podarilo požiar uhasiť, ale stanica bola plná čierneho dymu. Následne sa vyskytlo množstvo závad: zlyhala aparatúra na filtráciu vzduchu aj systém orientácie solárnych panelov. Začiatkom apríla začala unikať chladiaca kvapalina zo systému modulu Kvant-2. Kozmonauti museli zmeniť orientáciu stanice, aby bol poškodený modul zatienený pred slnečným žiarením ďalšími modulmi a tak sa zabránilo jeho prehriatiu.

NASA bola rozhorčená z pretrvávajúcich problémov a tiež z toho, že bola o požiari na stanici informovaná až po niekoľkých hodinách napriek tomu, že v tom čase bol na jej palube americký astronaut. Nasledujúci rok uvažovala o tom, či je bezpečné posielať na Mir amerických astronautov. Vedúci strediska letov v Korľove prehlásil, že USA situáciu príliš dramatizujú a situácia na palube nie je nijako mimoriadna ani nebezpečná. Až potom, čo 21. marca vysvitlo, že kozmonautovi Lazutkinovi vnikol pri oprave chladiaceho systému do oka glykol Rusko prvýkrát pripustilo, že vážne uvažuje o evakuácii posádky.

Zrážka s Progressom

Za najhorší a najnebezpečnejší problém, aký kedy Mir postihol, sa považuje zrážka s nákladnou loďou Progress M-34. Ku kolízii došlo 25. júna 1997 v čase 11:20 SELČ. Deň predtým bol Progress odpojený od stanice. 25. júna sa posádka pokúsila pri ručnom navádzaní o opätovné spojenie, aby sa preverila funkčnosť nového navigačného systému TORU. Loď však namiesto toho narazila do vedeckého modulu Spektr, najprv do jeho solárnych panelov, v ktorých ostala asi 40 cm diera, potom do samotného modulu, ktorý ťažko poškodila. Podľa niektorých zdrojov to bolo vinou kozmonautov Vasilija Ciblijeva a Alexandera Lazutkina, ktorí, možno v dôsledku prepracovania a únavy Progress zle naviedli. Podľa iných bolo príčinou zlyhanie navádzacieho systému Progressu. Náraz spôsobil dekompresiu modulu Spektr - z modulu začal unikať vzduch. Len zázrakom nedošlo k obetiam na životoch. Mir tak prišiel o jeden zo svojich modulov, ktorý musela posádka núdzovo uzavrieť a preťať káble zaisťujúce 40% elektrickej energie. Z desiatich solárnych panelov stratil Mir hneď 4 umiestnené na module Spektr, ktoré navyše patrili medzi najnovšie a najvýkonnejšie. Spolu s modulom stratili tiež množstvo amerických a ruských experimentov a tiež kajutu a všetky osobné veci vtedajšieho amerického člena posádky, Michaela Foaleho.

Táto kolízia mala za následok množstvo ďalších problémov. 27. júna sa stanica na viac než hodinu vymkla spod kontroly. 3. júla nastali problémy so stabilizačným systémom. Kvôli pokusu o opravu Spektra ho museli kozmonauti odpojiť, ale tým sa Mir otočil do nevhodného uhla a na jeho solárne panely dopadalo ešte menej energie ako predtým. Kozmonauti napokon natočili Mir do správnej polohy pomocou manévrovacích rakiet. Nastala tiež porucha kyslíkového systému Elektron. Plánovaný výstup ohrozili tiež kardiovaskulárne problémy veliteľa Ciblijeva. Napokon bolo rozhodnuté, že do kozmu vystúpi až ďalšia posádka.

zničené solárne panely modulu Spektr po kolízii s Progressom

Ruskí špecialisti vypracovali plán aspoň na čiastočnú obnovu modulu Spektr, ktorý podľa všetkého neprišiel o všetok vzduch, ale tlak v ňom bol nebezpečne nízky. Na zásobovacej lodi Progress M-35 (štart 5. júla pripojený ku stanici o dva dni neskôr) dodali na Mir niekoľko špeciálnych súčiastok, ktoré umožnili prepojiť káble zo slnečných betérií Spektra s elektroinštaláciou Miru. Nová posádka, Anatolij Solovjov a Pavel Vinogradov pri výstupe do otvoreného priestoru spojovacie súčiastky medzi Mirom a Spektrom nainštalovala.

Roky 1998-2001

2. júna 1998 odštartoval raketoplán Discovery STS-91. Išlo o deviatu a poslednú misiu, ktorej cieľom bola vesmírna stanica Mir. Raketoplánom sa na Zem vrátil astronaut Andrew Thomas. 15. júna 2000 opustila Mir posledná stála posádka, Sergej V. Zaljotin a Aleksandr J. Kaleri. Tri dni predtým absolvovali posledný výstup do kozmu, ktorý trval 4 hodiny 52 minút. Pri výstupe demontovali vedecké prístroje, ktoré boli umiestnené na vonkajšej časti stanice. Nepotrebné vybavenie a odpadky naložili do lode Progress-M1 2, potrebný náklad a vzorky umietnili na palubu svojej návratovej lode Sojuz-TM 30. O 19:10 UT bol uzavretý prielez medzi Sojuzom a Mirom, o 21:24:49 UT sa posledný Sojuz oddelil od stanice. 15. októbra ho nasledoval aj Progress M-1 2. V čase od 2. októbra do 25. októbra bola stanica riadená zo Zeme. Ku koncu roka strácalo riadiace stredisko so stanicou spojenie. 30. decembra 2000 vydala Vláda Ruskej federácie nariadenie organizácii Rosaviakosmos, aby zaistila bezpečné stiiahnutie komplexu z obežnej dráhy.

Zánik stanice

24. januára 2001 v 04:28:42 UT z Bajkonuru odštartovala nákladná loď Progress M1-5 s nákladom 2677 kg paliva, z toho 1797 kg bolo určené pre navedenie Miru do atmosféry Zeme. Ak by sa jej pripojenie k Miru nepodarilo, bola pripravená tzv. záchranná expedícia na lodi Sojuz. Jej posádku tvorili Gennadij I. Padalka a Nikolaj M. Budarin. Tá mala v prípade potreby zaistiť ručné spojenie s Mirom, no vyslanie misie napokon nebolo potrebné. O deň neskôr - 25. januára 2001 o 05:20 UT sa od Miru oddelila predchádzajúca nákladná loď Progress M-43 a uvolnila tak zadný stykovací uzol +X (na module Kvant) pre Progress M1-5. 27. januára o 05:33 UT sa Progress M1-5 v automatickom režime úspešne spojil s Mirom (ten bol v tom čase na dráhe vo výške okolo 292 km). Predchádzajúci Progress M-43 bol dňa 29. januára o 02:12 UT brzdiacim manévrom navedený do hustých vrstiev atmosféry, kde okolo 02:58 UT zanikol.

Progress M1-5 nakoniec 23. marca (keď priemerná výška dráhy klesla pod 220 km) naviedol neobývaný Mir do hustých vrstiev atmosféry tak, aby jeho zvyšky dopadli do Tichého oceánu mezi Austráliou a Južnou Amerikou. Prvý korekčný manéver bol zahájený o 00:32:47 UT (t=1251 s, Dv=9.3 m/s) motormi systému DPO (Dvigateli Pričalivanija i Orientacii) s ťahom okolo 900 N nákladnou loďou Progress M1-5. Výsledná dráha mala výšku približne 187 až 218 km. O 02:01:11 UT bol zahájený druhý korekčný manéver (t=1394 s, Dv=10.4 m/s) motormi systému DPO. Výsledná dráha mala výšku približne 159 až 218 km. V oboch prípadoch pracovali motory DPO približne 32.5 minút. Posledný brzdiaci manéver bol zahájený o 05:07:34 UT (t=1950 s, Dv=28 m/s) hlavným korekčným motorom SKD (Sbližajušče-Korrektirujuščij Dvigatel') s ťahom 3.1 kN, ktorý pracoval až do vyhorenia všetkých zásob pohonných látok. Manéver sa začal nad Stredozemným morom. V čase 05:40 UT bol posledný brzdiaci manéver úspešne ukončený a Mir bol na plánovanej zostupovej dráhe.

Okolo 05:41 UT Mir vstúpil do atmosféry vo výške 120 km východne od Filipín. Najskôr sa odlomili a boli zničené antény a solárne panely. Potom došlo k vlastnému rozpadu stanice na jednotlivé moduly a ich zničenie pôsobením aerodynamického ohrevu a aerodynamických síl vo výškach medzi 90 až 40 km. Táto fáza zániku bola pozorovaná množstvom svedkov z ostrovov Fidži.

Okolo 06:00 UT dopadli zvyšky Miru do Tichého oceánu. Väčšina úlomkov sa roztavila a zhorela v atmosfére, ale množstvo z nich s celkovou hmotnosťou 20 až 25 ton dopadlo na hladinu oceánu. Najväčšie zachované časti mohli dosahovať hmotnosť okolo 700 kg. Rozmery dopadovej elipsy sa odhadujú na 6000×200 km so stredom v bode so súradnicami 44.25° j.š., 150.4° z.d.

Úvahy o komerčnom využití

Ako sa Mir blížil ku koncu svojej životnosti, množili sa návrhy nenechať stanicu zaniknúť v atmosfére ale poskytnúť ju na komerčné účely. 17. februára 2000 bola založená spoločnosť MirCorp, ktorú zo 40% vlastnila skupina investorov americkej skupiny Gold and Appel. Jedným z prvých plánov spoločnosti MirCorp bolo natočiť film režiséra Jurija Karu s kozmonautickou tematikou, pričom niektoré scény mali byť natáčané práve na stanici Mir. Z tohto dôvodu mal byť jedným z troch členov posádky misie Sojuz TM-30 neprofesionálny kozmonaut, herec Vladimir Stekov (pôvodne sa dokonca uvažovalo o tom, že loď Sojuz TM-30 vynesie na orbitu dvoch hercov a len jedného profesionálneho kozmonauta). Stekov absolvoval aj časť kozmonautického výcviku, ale 16. marca 2000 bolo rozhodnuté, že z finančných dôvodov nepoletí. Rozpočet len tej časti filmu, ktorú predstavovalo nakrúcanie v kozme bol približne 20 miliónov dolárov.

Medzi ďalšie nerealizované plány spoločnosti MirCorp patrilo urobiť z Miru reklamné centrum, vybudovať v ňom internetový portál či posielať naň platiacich vesmírnych turistov. Niektoré zastaralé moduly stanice mali byť nahradené novými. Na tlačovej konferencii usporiadanej krátko po pristátí lode Sojuz TM-30 bol predstavený prvý platiaci kozmický turista Dennis Tito. Hoci Dennis Tito sa na Mir napokon nikdy nedostal, aj tak sa stal prvým kozmickým turistom sveta, keď v roku 2001 vzlietol do vesmíru v kozmickej lodi Sojuz TM-32.

O využitie Miru prejavila záujem aj televízna stanica NBC, ktorá chcela natáčať program s názvom Destination:Mir. Dvanásť dobrovoľníkov malo absolvovať výcvik v Hviezdnom mestečku a po ich postupnom vyraďovaní by zostal jediný víťaz, ktorý by skutočne poletel na Mir. Ku koncu roku 2000 však silneli obavy s neustálych porúch zariadenia stanice. K nim sa pridal ešte aj tlak zahraničných partnerov, aby Rusko sústredilo všetky svoje sily na budovanie Medzinárodnej vesmírnej stanice a nesnažilo sa udržať v prevádzke dosluhujúci Mir. Riešenie technických problémov stálo v roku 2000 posádky 80% pracovného času. Ruská vláda napokon na jeseň 2000 uvoľnila čiastku 25 miliónov dolárov na ukončenie prevádzky Miru.

Zdroje

• Vesmírná stanica Mir v encyklopédii SPACE-40 (po česky)
• Mir v Malej encyklopédii kozmonautiky (MEK)
• Mir na stránkach vesmir.sk
• Mark Traa. Člověk a vesmír. [s.l.] : [s.n.], 2006. ISBN 80-7234-525-7.
• Tomáš Přibyl. Příběh stanice Mir. [s.l.] : Vlastný náklad, 2001. ISBN 80-238-6789-X.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mir