Preskočiť na obsah

Portál:Astronómia/Obrázky týždňa

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie


2005 - 2006 - 2007 - 2008 - 2009 - 2010 - 2011 - 2012 - 2013 - 2014 - 2015 - 2016 - 2017 - 2019 - 2019 - 2020

1 | 2 | 3 | 9 | 5 | | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52


Špirálová galaxia NGC 3982. Na jasnom jadre sú navinuté pravidelné špirálové ramená s množstvom medzihviezdnej hmoty a otvorených hviezdokôp. Vzdialenosť tejto galaxie od Zeme je asi 60 miliónov ly.


Wolf-Rayetova hviezda na zábere Hubbleovho vesmírneho ďalkohľadu. Wolf-Rayetove hviezdy sú horúce masívne hviezdy s intenzívnym hviezdnym vetrom. Patria medzi kandidátov na pôvodcu dlhých gama zábleskov. Hviezdu obklopuje hmlovina s označením M1-67.


Spitzerov vesmírny ďalekohľad (SIRTF) pred štartom. Spitzer je určený na pozorovanie objektov v infračervenej oblasti spektra. S jeho pomocou bola vytvorená fotografická mozaika Mliečnej cesty skladajúca sa z 800 tisíc samostatných snímok.


Stredoveká čínska mapa severnej hviezdnej oblohy. Je súčasťou atlasu Dunhuang, najstaršieho známeho úplneho atlasu hviezd. Na mape možno rozoznať aj Veľký voz, asterizmus, ktorý pretrval dodnes.


Jemná štruktúra planetárnej hmloviny Spirograf (IC 418). Vzory v hmlovine vďačia za svoj vznik pravdepodobne chaotickým hviezdnym vetrom z centrálnej hviezdy, ktorá je premenná. Hmlovina má priemer 0,3 ly.


Okolie veľmi masívnej hviezdy Éta Carinae zachytáva hmlovinu pochádzajúcu z hmoty vyvrhnutej touto hviezdou. Hubbleov vesmírny ďalekohľad urobil túto snímku v roku 2002 s použitím ultrafialového, viditeľného, a infračerveného filtra.


Centaurus A, aktívna galaxia, z ktorej vybiehajú dva dlhé laloky viditeľné v rádiovom žiarení. Centaurus A nie je typickou obrou eliptickou galaxiou. Na snímke je zreteľný tmavý pruh medzihviezdnej hmoty, ktorý vznikol zrejme po zrážke s inou galaxiou.


Hmlovina Boomerang, chladná hmlovina v súhvezdí Kentaura, v ktorej je najnižšia známa teplota vo vesmíre, len jeden stupeň nad absolútnou nulou.


Osmičková hmlovina (NGC 3132), planetárna hmlovina v súhvezdí Plachty. Na fotografii z Hubblovho ďalekohľadu sa dá rozoznať viacero tmavých vláknitých útvarov. Vytvárajú ich prachové častice, ktoré sa skondenzovali z atómov hmloviny.


Časť Mliečnej cesty so súhvezdím Južný kríž. Viditeľná je aj tmavá hmlovina Uhoľné vrece vo vnútri súhvezdia, ako aj bieloružová emisná hmlovina obklopujúca hviezdu Éta Carinae.


Nákres ohybu svetla pod vplyvom gravitácie. Svetlo zo vzdialených zdrojov, ktoré prechádza popri veľmi hmotnom objekte (galaxii, kope galaxií či tmavej hmote) sa pod vplyvom jeho gravitácie ohne a obraz objektu je pre pozorovateľa na Zemi zdeformovaný, ale zároveň zosilnený (gravitačná šošovka).


Garnetová hviezda (známa aj ako Erakis) zo súhvezdia Cefea. Jej spektrálny typ je M2, preto je výrazne červená. Hviezdu obklopuje emisná hmlovina IC 1396, ktorej zdanlivý priemer je desaťkrát väčší ako priemer Mesiaca v splne.


Trapéz, viacnásobná hviezda v strede Veľkej hmloviny v Orióne, ktorá sa najviac podieľa na budení hmloviny k žiareniu. Voľným okom je viditeľná ako jediná hviezda, v malom ďalekohľade vyzerá ako štvorhviezda v tvare lichobežníka (podľa toho je pomenovaná), ktorého strany sú približne rovnako dlhé. V skutočnosti ide o systém s minimálne 10-timi hviezdami.


Pražský orloj, ktorý je jedným z najznámejších orlojov na svete. Je súčasťou južnej steny Staromestskej radnice v Prahe. Najstaršia časť orloja sú mechanický hodinový stroj a astronomický číselník z roku 1410.


Otvorená hviezdokopa v súhvezdí Hada. Tento záber v infračervenom spektre, ktorý urobil Spitzerov vesmírny teleskop zachytáva asi 50 mladých hviezd. Vo viditeľnej časti spektra zakrýva astronómom výhľad na hviezdokopu medzihviezdna hmota.


Planetárna hmlovina NGC 2818 nasnímaná Hubbleovym vesmírnym ďalekohľadom. Rozličné farby zvýrazňujú emisie v mrakoch hmloviny. Červená reprezentuje dusík, zelená vodík, modrá kyslík.


Lovellov teleskop, rádiový ďalekohľad, ktorý je súčasťou observatória Jodrell Bank Observatory v Anglicku. S priemerom parabolickej antény 76 m patrí k najväčším samostatným rádioteleskopom na svete.


Nepravidelná galaxia NGC 4449 zachytená Hubbleovým teleskopom. V galaxii sa nachádza veľa hviezdotvorných oblastí podobne ako v ramenách špirálových galaxií. NGC 4449 leží v súhvezdí Poľovné psy.


Obrázok z atlasu Uranographia, na ktorom je dnes už neexistujúce súhvezdie Býk Poniatowského. Na oblohu ho zaviedol poľský astronóm Marcin Odlanicki Poczobut na počesť kráľa Stanislava Poniatowského. Toto súhvezdie sa nachádzalo medzi Orlom, Herkulom, Hadonosom, a Chvostom hada a bolo vytvorené z hviezd v tvare V (podobne ako Hyády).


Zimný šesťuholník, asterizmus z jasných hviezd rôznych súhvezdí zimnej oblohy, nad štvoricou teleskopov VLT (Very large Telescope). Jasne viditeľný je tiež pás Mliečnej cesty. VLT sa nachádzajú na južnej pologuli, čomu zodpovedá aj obrátená pozícia Zimného šesťuholníka: vrchol tvorený hviezdou Capella je najnižšie a vrchol tvorený Síriom najnižšie. Na severnej pologuli je to naopak.


Saturnov mesiac Tethys na zábere sondy Cassini. Tethys má svetlý, vysoko odrazivý povrch pokrytý krátermi a údoliami. Údolia vrátane výraznej ryhy Ithaka Chasma sú geologicky oveľa staršie a pravdepodobne vznikli pri chladnutí mesiaca.


Tmavý molekulárny oblak Barnard 68 pohlcuje svetlo hviezd, ktoré sa nachádzajú za ním. Priemer mraku je 12 500 AU a jeho vzdialenosť od Zeme 410 ly.


Emisná Hmlovina Orión (M42) na astrofotografii urobenej ďalekohľadom zo Zeme. Vľavo sa nachádza modrá reflexná hmlovina NGC 1977 a medzi nimi malá M43, ktorá je však v skutočnosti súčasťou M42. Hmlovina Orión je jedna z najjasnejších hmlovín a je viditeľná voľným okom.


Umelecká predstava o akréčnom disku v okolí pulzaru (konkrétne pulzaru 4U 0142+61). Pulzary sú rotujúce neutrónové hviezdy, u ktorých sa intenzita pozorovaného žiarenia mení v pravidelnej perióde.


Kométa 73P/Schwassmann-Wachmann prelietavajúca v zdanlivej blízkosti hmloviny Prstenec (M57). Tento záber v ultrafialovom spektre urobila družica Swift. Schwassmann-Wachmann bola krátkoperiodická kométa, ktorá sa postupne rozpadla na množstvo menších častí.


Súprava rôznych typov okulárov. Okulár je nevyhnutná časť astronomických ďalekohľadov. Posúvaním okuláru pomocou okulárového výťahu, možno obraz získaný ďalekohľadom zaostriť. Priemer okuláru rozhoduje o výslednej veľkosti obrazu.


Hmlovina NGC 7635 zachytená kamerou Wide Field Planetary Camera 2 Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu. Hmlovina sa pre svoj guľatý tvar nazýva "Bublinová". Centrálna hviezda hmloviny je postavená dosť excentricky.


Hmlovina M8 známa pod názvom Lagúna, je emisná hmlovina v súhvezdí Strelec. Lagúna obklopuje veľmi mladú hviezdokopu starú asi 2 milióny rokov. Hmlovina dostala pomenovanie „Lagúna“ na základe pásu prachu naľavo od stredu hviezdokopy.


Svetelné echo obklopujúce zvláštnu premennú hviezdu V838 Monocerotis. Svetelné echá zo vzplanutí hviezdy začiatkom roku 2002 presvetlili priezračné obálky vyvrhnutého materiálu a v ich strede sa nachádza žiarivo červená hviezda spektrálneho typu K. Obálky boli vyvrhnuté hviezdou v minulosti, ale až do vzplanutí zostávli neviditeľné.


NGC 6888 zvaná tiež Kosáčikovitá hmlovina. emisná hmlovina v súhvezdí Labuť. Je vytvorená intenzívnym hviezdnym vetrom z veľmi mladej a hmotnej Wolf-Rayetovej hviezdy. Hmlovina pochádza z jej vrchných vrstiev, ktoré odvrhla rýchlosťou okolo 35 000 km/h pred približne 250 000 rokmi.


Záber Merkúra zo sondy MESSENGER urobený zo vzdialenosti 27 000 km počas druhého preletu tejto sondy okolo Merkúra. Svetlé lúče, ktoré vznikli pri impakte, pripomínajú poludníky nakreslené na povrch planéty.


Schematický nákres vzniku supernovy typu Ia. Podľa najširšie akceptovanej teórie je tento typ supernov výsledkom procesu, pri ktorom uhlíko-kyslíkový biely trpaslík zhromažďuje hmotu z blízkeho hviezdneho sprievodcu, zvyčajne červeného obra, až nakoniec dosiahne Chandrasekharovu medzu. Nárast tlaku zvýši teplotu v okolí centra a začne perióda konvekcie. V istom bode tejto fázy slabého vrenia sa zapáli deflagračný plameň živený jadrovou fúziou.


Časť Mliečnej cesty popretkávaná tmavými molekulárnymi mrakmi. V pravej časti snímky je komplex svietiacich a tmavých hmlovín známych ako Ró Ophiuchi. Snímka vznikla na observatóriu Paranal.


Otvorená hviezdokopa Plejády (vľavo) s kométou C/2004 Q2 Machholz (vpravo). Nádherná, voľným okom bez problémov pozorovateľná otvorená hviezdokopa, patrí podľa záznamov k najstarším známym objektom na oblohe. Kométa prelietala v zdanlivej blízkosti hviezdokopy začiatkom roku 2005.


Hmlovina Tarantula na snímke z Európskeho južného observatória (ESO). Tarantula sa nachádza v severovýchodnej časti Veľkého Magellanovho mraku a je to najjasnejší objekt v tejto galaxii. Hmlovina obsahuje veľmi mladú hviezdokopu R136.


Detail galaxie Sombrero. Táto galaxia má rozľahlé, svetlé jadro, nezvyčajne veľkú stredovú vypuklinu a nápaditú prachovú uličku čiže pás prachu v galaktickom disku.


Veľká eliptická galaxia NGC 4696 má v jadre aktívnu supermasívnu čiernu dieru. Energia padajúceho materiálu z nej tiež vystupuje vo výtryskoch. Tie nafukujú obrovské bubliny s priemerom až 10 000 ly vytvárajúce rádiové vlny.


Protoplanetárny disk okolo hviezdy HD 107146 vo falošných farbách. Hviezda HD 107146 je žltý trpaslík veľmi podobný Slnku, ale oveľa mladší, ktorý je od nás vzdialený 88 ly.


Umelecká predstava supermasívnej čiernej diery v jadre našej Galaxie. Tento gigantický objekt pomenovaný Sagittarius A*, okolo ktorého obiehajú všetky ostatné telesá Galaxie vrátane Slnka, má hmotnosť 3,7 milióna Sĺnk. Plyn a prach padajúci do čiernej diery vysiela vysokoenergetické röntgenové a gama žiarenie.


Tabuľka všetkých 110 Messierovych objektov. Väčšina z nich patrí medzi najľahšie pozorovateľné deep-sky na severnej nočnej oblohe. Zopár ich vidno aj voľným okom.


Veľký Magellanov mrak, najväčšia satelitná galaxia naše Galaxie. Nachádza sa v súhvezdiach Stolový vrch a Mečiar. Od Slnka je vzdialený asi 160 000 svetelných rokov. Dosahuje veľkosť asi 1/3 priemeru Mliečnej cesty a 1/10 počtu hviezd Mliečnej cesty.


Zložený obrázok Zeme v noci ukazuje, ktoré oblasti sveta majú najväčšie problémy so svetelným znečistením. Okrem nepriaznivých dopadov na životné prostredie spôsobuje svetelné znečistenie značné problémy aj astronómom. Na stavbu observatórií svetového významu sa teda vyberajú odľahlé a vysoko položené miesta, kde je svetelné znečistenie najmenšie.


Prvý obrázok zo sondy Solar Dynamics Observatory zachytáva slnečnú protuberanciu v pásme extrémneho ultrafialového žiarenia. Protuberancie sú pozorovateľné len na okrajoch slnečného disku. Ak sa premietajú na slnečný disk, pozorujeme ich ako tmavé pásy – filamenty.


Pulzar PSR B1509-58 s okolitou hmlovinou, ktorá tvarom pripomína ľudskú ruku. Snímku v röntgenovom žiarení urobilo observatórium Chandra.


Hviezdokopa s hmlovinou NGC 2362 na zábere zo Spitzerovho vesmírneho ďalekohľadu. Patrí medzi najmladšie známe hviezdokopy, čo sa usudzuje podľa pomerne veľkej jasnosti jej hviezd. Jej vek sa odhaduje asi na 1 milión rokov podobne ako u známej dvojitej hviezdokopy v Perzeovi.


Hmlovina Omega, známa oblasť H II v súhvezdí Strelca. Plyn v hmlovine budí k žiareniu horúca hviezda 8,9 mag. a spektrálneho typu A05e. Podobne ako Veľká hmlovina v Orióne, aj Omega je veľmi aktívnym miestom zrodu hviezd.


Podrobný záber vrcholu jedného zo "Stĺpov stvorenia" Orlej hmloviny (M16). Vo vnútri stĺpov sa najhustejšie oblasti vodíka a hélia spolu s prachovými časticami uhlíka a kremíka zhlukujú a zohrievajú, až vytvoria nové hviezdy.


Zvyšok po supernove SN 1987A, ktorá vzplanula v roku 1987 vo Veľkom Magellanovom mraku vo vzdialenosti 12 miliónov ly. Záber zvyškov po supernove vytvoril Hubbleov vesmírny ďalekohľad.


Oblasť formovania hviezd v galaxii NGC 4214 v súhvezdí Poľovné psy. Snímka bola urobená Hubbleovym vesmírnym ďalekohľadom v blízkom (krátkovlnnom) infračervenom spektre.


Percival Lowell (1855–1916), americký astronóm. Od roku 1894 sa intenzívne venoval štúdiu Marsu a snažil sa preukázať umelý pôvod marsovských vodných kanálov. Vďaka svojím výpočtom predpovedal aj existenciu Pluta, ktoré bolo objavené 14 rokov po jeho smrti.


Rádioteleskopy stanice Fuchsstadt v Nemecku. Jeho 50 parabolických antén patrí medzi najväčšie satelitné komunikačné systémy na svete. Štyri najväčšie antény majú priemer 16,4 metra, ostatné sú menšie.


Emisná hmlovina s otvorenou hviezdokopou NGC 6357 v súhvezdí Škorpión. Komplex leží vo vzdialenosti uvádzanej v rozsahu 6 500 ly – 8 000 ly od nás. V jeho jasnej centrálnej časti sú piliere z molekulárneho prachu podobne ako v známejšej Orlej hmlovine v Hadovi.