Radošina
| Radošina | |
| obec | |
 | |
| Štát |  Slovensko
|
|---|---|
| Kraj | Nitriansky kraj |
| Okres | Topoľčany |
| Región | Ponitrie |
| Nadmorská výška | 216 m n. m. |
| Súradnice | 48°32′44″S 17°56′17″V / 48,545556°S 17,938056°V |
| Rozloha | 27,67 km² (2 767 ha) [1] |
| Obyvateľstvo | 1 862 (31. 12. 2023) [2] |
| Hustota | 67,29 obyv./km² |
| Prvá pís. zmienka | 1277 |
| Starosta | Marta Kolková[3] (SDKÚ-DS) |
| PSČ | 956 05 |
| ŠÚJ | 505421 |
| EČV (do r. 2022) | TO |
| Tel. predvoľba | +421-38 |
| Adresa obecného úradu |
OcÚ Radošina 956 05, Školská 416, Radošina |
| E-mailová adresa | ou@radosina.sk |
| Telefón | 038 53 98 184 |
| Fax | 038 53 99 105 |
  Poloha obce na Slovensku
| |
 Interaktívna mapa obce
| |
| Wikimedia Commons: Radošina | |
| Webová stránka: radosina.sk | |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |
Radošina je obec na Slovensku.Nachádza sa v Nitrianskom kraji, v juhozápadnej časti Topoľčianskeho okresu, na rozhraní pohoria Považského Inovca a Nitrianskej pahorkatiny. Zemepisnú polohu charakterizujú súradnice 17° 56´ 17" v.z.d. a 48° 32´ 44" s.z.š.. Obec leží vo výške 216 m n. m., jej katastrálne územie sa rozprestiera na rozlohe 3 438 ha. Podľa regionálneho geomorfologického členenia patrí celku Považský Inovec a do dvoch podcelkov Krahulčie vrchy a Inovecké predhorie. Najvyšší vrch Marhát má 749 m n. m.
V obci je rímskokatolícky kostol Najsvätejšej Trojice z roku 1636.
Dejiny
Radošina vznikla na komunikačne veľmi exponovanom mieste, v jej chotári sa už vo včasnom stredoveku križovali dôležité diaľkové cesty. Názov obce pochádza pravdepodobne od potoka, ktorý sa prvýkrát spomína v listine nitrianskeho archidiakona Vincenta z roku 1249 ako Radusna. V priebehu 13. storočia Radošina vyrástla na pomerne ľudnatú dedinu. Už v tretine 14. storočia bola majetkom nitrianskeho biskupstva. V tomto období mali Radošinčania časté spory so susedmi o chotárne hranice. Obdobie 15. storočia už v žiadnom prípade nemožno charakterizovať ako pokojný čas hospodárskeho rozmachu. Skôr naopak. Práve v tomto čase husiti z topoľčianskej posádky začali organizovať „spanilé jazdy“ do širokého okolia. Koncom stredoveku predstavovala Radošina veľké a ľudnaté sídlo. Na prelome 15. a 16. storočia mala okolo 40 sedliackych usadlostí čo predstavovalo asi 300 obyvateľov. Nepokojné 16. a 17. storočie poznamenali vpády Turkov po roku 1530, šľachtické povstania od 17. storočia do roku 1711, reformácia a protireformácia. Nie je známe, kedy sa Radošina stala mestečkom, lebo privilégium povyšujúce obec na mesto sa nezachovalo. Keďže sa v polovici 16. storočia spomína už ako oppidum, mohlo sa tak stať od polovice 15. do začiatku 17. storočia. V druhej polovici 16. storočia (v roku 1576) sa zmenilo sociálne postavenie obyvateľov mestečka. Radošina trpela nielen plienením pravidelného tureckého vojska, ale aj vyčíňaním zbojníckych tlúp, zložených s domácich i tureckých vojenských zbehov. Radošina v roku 1605 vyhorela.
Osemnáste storočie, poznamenané na začiatku posledným protihabsburským povstaním kurucov na čele s Františkom II. Rákocim, je známe v ďalšom období spoločenským rozvojom a hospodárskou stabilizáciou pomerov v monarchii. Keď kurucké vojská obsadili sídlo župy Nitru, konali sa v Radošine (v rokoch 1705 a 1706) župné zhromaždenia. Odvtedy pochádzajú kaplnky na kopci nad mestečkom, ktoré okrem modlenia slúžili aj ako strážne a signalizačné zariadenia. Na začiatku 18.storočia pôsobil v Radošine kamaldulský mních fráter Cyprián. Bol známy ako lietajúci mních - lietal na primitívnom rogale. Počas 18. storočia sa v Radošine vybudovali viaceré dôležité stavby - pánsky hostinec, xenodochium (chudobinec), dom radošinského chirurga, panský pivovar, pálenica, mäsiarstvo, tehelňa, kováčska vyhňa, vínny sklep s peknou maľovanou izbou pre hostí, slúžiacou v čase vinobrania s kapacitou 500 urien vína. V popredí slovenských národných snáh v 18 stor. stálo Slovenské učené tovarišstvo v Trnave, ktoré si dalo za cieľ šíriť slovenský jazyk a literatúru. Medzi jeho zakladateľov v roku 1792 patrili aj radošinskí farári Gabriel Fejerpataky-Belopotocký a Andrej Rišák. Všetky dostupné štatistiky potvrdzujú, že obyvatelia Radošiny boli v prevažnej miere Slováci vyznávajúci katolícku vieru. Ostatné skupiny obyvateľov odlišnej národnosti a konfesie tvorili v porovnaní s nimi iba nepatrnú menšinu. Koniec 18. a začiatok 19. storočia poznamenali napoleonské vojny a verbovačky do vojska, časté požiare a neúroda. V obci sa objavovla cholera najhorší priebeh mala v roku 1866, kedy obyvateľov infikovali vojaci prechádzajúci mestečkom. Zo 149 chorých zomrelo 89 Radošinčanov. Radošina sa v roku 1871 stala sídlom obvodného notárskeho úradu s obvodom Radošina, Bzince, Krtovce, Nitrianska Blatnica a Vozokany. Na ochranu práv urbárnikov vzniklo v Radošine urbárske spoločenstvo, v ktorom malo 109 bývalých urbárskych gazdov hlasovacie právo. Pred začiatkom prvej svetovej vojny mali Radošinčania vo volebných komisiách troch svojich zástupcov. Počas vojny nebola situácia v mestečku jednoduchá a jej predstavitelia sa usilovali zmierniť biedu obyvateľov.
Rodáci
- Karol Andel (* 1897 – † 1977), archeológ, etnograf a notár [4]
- Katarína Kolníková (* 1921 – † 2006), herečka
- Ľudmila Cvengrošová (* 1937), sochárka a medailérka
- Stanislav Štepka (* 1944), spisovateľ
Referencie
- ↑ Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava: ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
- ↑ Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2024-03-28, [cit. 2024-04-10]. Dostupné online.
- ↑ Zoznam zvolených starostov obcí, mestských častí a primátorov miest vo voľbách do orgánov samosprávy obcí [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, 2010-11-28. Dostupné online.
- ↑ Augustín Maťovčík: Biografický slovnk dejateľov Oravy, Námestovo, 2010.