Redaktor:Martingazak:pieskovisko4

Boje na Poľane
Súčasť Slovenského národného povstania
Dátum 22. október – 17. november 1944 Miesto Poľana Výsledok Koniec organizovaného odporu povstalcov
Protivníci
18. SS divízia Horst Wessel, brigáda SS Dirlewanger, bojová skupina SS Schill, bojová skupina SS Wildner	3. taktická skupina, časť 4. taktickej skupiny, časť druhej paradesantnej brigády, letecká skupina mjr. Jozefa Tótha partizáni
Velitelia
	plk. Mikuláš Markus
Straty
nezistené	1 500 zajatých, guľometov, 391 ručných strelných zbraní, 24 protitankových pušiek, 5 diel, skladište munície a spojovacích prostreiedkov, väčšie množstva munície a granátov.
Historický portál

Slovenské národné povstanie
Strečno – Kartoffelernte – Obišovce – Telgárt – Priekopa – Ostrô – Baťovany – Prievidza – Svätý Kríž nad Hronom – Čremošné – Poľana

Boje na Poľane boli posledné organizované boje Slovenského národného povstania medzi nemeckými jednotkami a povstaleckými jednotkami spadajúcimi pod 1. česko-slovenskú armádu na Slovensku, ktoré sa odohrávali 22. októbra – 17. novembra 1944 v masíve Poľany. Boje, ktoré znamenali koniec organizovaného odporu povstalcov, skončili 20 dní po nemeckom obsadení Banskej Bystrice.

Predohra

18. – 22. októbra 1944 začali nemecké vojská generálnu ofenzívu proti Povstaniu z 11 smerov. Smer Lučenec – Kriváň – Zvolen bol jedným z najdôležitejších. Nemecké jednotky v sile štyroch divízií obkľúčili zostávajúce slobodné územie SNP (strategický trojuholník Zvolen – Banská Bystrica – Brezno s krycím menom Zuzana) a dosiahli prevahu vojenskej techniky, najmä ťažkých zbraní a letectva.

Na porade štábu 1. československej armády na Slovensku 22. októbra v Banskej Bystrici bolo pod tlakom nemeckých útokov prijaté rozhodnutie, že jednotky 1., 2., 4., 5. a 6. taktickej skupiny (TS) povstaleckej armády ustúpia do obranných postavení na horských svahoch Starohorských vrchov, Nízkych Tatier a Veľkej Fatry so štábom na Donovaloch. Tretia TS, časť 4. TS, časť druhej paradesantnej brigády pod velením pplk. V. Lichnera a Letecká skupina (pozemný personál) mjr. J. Tótha dostali rozkaz zaujať pohyblivú obranu v priestore Poľana – Ľubietovský Vepor – Slovenské rudohorie. Na Poľane sa mala vybudovať druhá hlavná a rezervná a základňa pre povstaleckú amrádu a jej velenie, ktorá zároveň mala slúžiť ako predsunutý bod k postupujúcim osloboditeľským armádam.

HŠPO vydal podobný rozkaz o prechode na obranné pozície v horách 25. októbra 1944 aj partizánskym jednotkám, ktoré sa podieľali spolu s armádou na frontových bojoch alebo boli dislokované na strednom Slovensku. Na Poľanu mala ustúpiť partizánska brigáda Za slobodu Slovanov na čele s kpt. J. P. Voľanským a partizánsky zväzok Alexandra Nevského pod velením pplk. V. A. Karasjova - Stepanova. Velenie SNP očakávalo, že sa povstalci na Poľane udržia až do spojenia s postupujúcimi frontovými jednotkami Červenej armády, rumunskej armády a 1. čs. armádneho zboru. Rýchly postup Nemcov koncom októbra 1944 z juhu znemožnil plánované prípravy na organizovaný ústup do hôr a materiálnu prípravu vyššie uvedených základní realizovať. Útok Nemcov z juhu druhej polovici mesiaca október 1944 bol pre neúspech povstaleckých jednotiek rozhodujúci.

Prípravy velenie 1. ČSA na Slovensku a štábu 3. TS na vybudovanie vojenskej základne v horskom masíve Poľana v druhej polovici októbra 1944 boli narušené nečakaným a rýchlym postupom nemeckých jednotiek z juhu z územia horthyovského Maďarska. Terén za účelom výberu miesta pre rezervný tábor štábu povstaleckej armády ešte pred ústupom do hôr rekognoskovali pplk. M. Ferjenčík a kpt. M. Polák z VČSA a kpt. V. Kužel a por. F. Duchoň z 3. TS. Až 20. októbra začal štáb 3. TS vyvážať zo Zvolena vojenský materiál, zbrane, strelivo, výstroj, potraviny autami do Očovej a odtiaľ lesnou úzkokoľajnou železničkou a povozmi do hôr pod Poľanou. Sem sa priebehu evakuácie presunul dostatok potravín (múka, slanina, cukor, stáda hovädzieho dobytka, ošípaných a oviec), lôžkovín a odevov, hygienických potrieb, liehu, cigariet a do istej miery aj zdravotníckeho materiálu pre potreby trvalých zásobovacích základní. Ako sídlo štábu 3. TS bola vybraná chata a horáreň na Poľane. Tam sa vynášal materiál a budoval sa sklad munície. Horský masív Poľany sa zmenil koncom októbra 1944 na vojenský tábor. Bolo tu niekoľko tisíc povstaleckých vojakov a partizánov, dostatok materiálu a zásob pre život v horách i pre boj s nepriateľom. Vojenské a partizánske velenie však nepredpokladalo trvalé útoky nepriateľa aj v horskom a lesnatom teréne, a pre únavu a zlý psychický stav vojakov a partizánov po vyše dvojmesačných ústupových bojoch, sa tento povstalecký priestor nepodarilo udržať.

Boje na Poľane

Veliteľstvo 3. TS sa 24. a 25. októbra 1944 postupne presúvalo zo Zvolena cez Čerín do Hrochotskej doliny a odtiaľ na Kyslinky. V masíve Poľany mali jednotky v obrannom boji do spojenia s oslobodzovacími armádami. Podľa rozkazov veliteľa 3. TS plk. M. Markusa mala obrana v masíve Poľany vyzerať nasledovne: od východu mal Poľanu brániť prápor mjr. Š. Želinského, od západu a od Brezna jednotky mjr. J. Kovačoviča a od Vígľaša skupina letcov mjr. J. Tótha.

25. októbra 1944 jednotky 18. SS divízie Horst Wessel dočistili priestor Podkriváňa, Detvy a Detvianskej Huty a začali vytláčať povstalcov do masívu Poľany a Slovenského Rudohoria. Ľavé krídlo 18. SS divízie Horst Wessel v sile pluku postupne obsadilo Očovú, Zvolenskú Slatinu, Zolnú, Sebedín a cez Dolnú a Hornú Mičinú sa prebojovalo do Banskej Bystrice. Druhá bojová skupina 18. SS divízie Horst Wessel obsadila Poniky, Ľubietovú a Slovenskú Ľupču, uzatvorila kruh okolo Slovenského Rudohoria a zabránila hlavnému prúdu povstalcov v Nízkych Tatrách prebojovať sa na rezervnú povstaleckú základňu v horách na Poľane, kam smerovali po nemeckom obsadení základne na Donovaloch a po zostupe z Prašivej do obce Pohronský Bukovec aj generáli R. Viest a J. Golian, ktorí boli 3. novembra v Pohronskom Bukovci následne zajatí.

25. a 26. októbra 1944 ustupovali na Poľanu trény, vojenské autokolóny, pešie a delostrelecké jednotky, ku ktorým sa pridávali stovky civilistov.

„	Na ceste sú vojenské jednotky, partizáni, obyvatelia. Je to neorganizovaný pohyb. Nikto nevie, kde ide, ale všetci vedia, že utekajú pred Nemcami.	“
– M. Glíder, príslušník 2. parabrigády, S kinoaparatom v tylu vraga, (Moskva 1946)

Kpt. B. Horváth, veliteľ delostrelectva 3. TS opísal situáciu delostreleckých batérií pri presune na Poľanu:

„	Nepreskúmané horské cesty, nepripravené prechody mali katastrofálne následky — batérie uviazli na úpätí hôr, nastali zápchy na cestách, čo využili nemecké jednotky a koncentrovanou paľbou ničili batérie na presune. Pechota, ktorá mala kryť batérie pri presune do masívu Poľany, nevydržala nápor, a tak prestal organizovaný boj. Jednotky ničili delá.	“
–

.

„	Prvá noc v horách. Všade stretávaš ľudí, povozy, na začiatkoch lesných ciest horia autá. Nesmú sa dostať do rúk Nemcov. Nálada ťažká, smutná. Senníky a chaty sa premenili na domčeky. Nikdy nebolo na Pol'ane toľko ľudí. Ďalšie dni a týždne v horách. Nemci neostali v dolinách. Obsadili všetky podhorské dediny. Obkolesili celú Poľanu. Prečesávajú v silných hliadkach hory krížom-krážom. Prestrelky sa ozývajú na všetkých stranách. Tu zúri boj na život a na smrť. Zajatci neexistujú. Koho Nemci prichytia, bez milosti zastrelia. Pália všetky senníky a chaty. Vysoká divá Poľana zavalená hlbokým snehom, sa stala nepríhodným javiskom pre ďalší boj, niet kde bývať, niet sena, neľahkým sa stalo zásobovanie z dedín. Je potrebné prebiť sa cez nepriateľský kruh. Cieľom sa stal Vepor a Klenovské vrchy s roztrúsenými lazmi	“
– O. Pavlík, člen predstaviteľa povstaleckého ústredného vedenia KSS v Banskej Bystrici

.

27. a 28. októbra nemecké prepadové skupiny napadli veliteľstvo 3. TS na Kyslinkách. Tieto útoky povstalci odrazili. Do 30. októbra 1944 útvary 18. SS divízie, brigády SS Dirlewanger, bojových skupín SS Wildner a Schill uzavreli obkľučovací kruh okolo masívu Poľany. Na ceste z Čierneho Balogu do Hriňovej rozmiestnili tanky a obrnené vozidlá, aby odrezali povstalcom na Poľane ústupovú cestu na východ. Nemecké oddiely denne uskutočňovali prepady povstalcov zo severu, juhu a západu. Nemecké delostrelectvo a mínomety ostreľovali horský masív Poľany. Nemci systematicky ničili v tejto oblasti všetky stavby, koliby, chaty, a senníky. Povstalecké jednotky trpeli bojmi v obkľúčení v daždi so snehom, došlo k rozpadu velenia a niektorých jednotiek. 11. novembra 1944 sa nemecké jednotky prebojovali prechodne až na samý vrchol masívu Poľany. Po úporných bojoch v tomto priestore 11. novembra partizánska brigáda Za slobodu Slovanov ustúpila bojom pri Sihle a Lome nad Rimavicou do priestoru Čierna Lehota a masívu Kohút na základňu partizánskej brigády mjr. V. M. Kozlova.13. novembra 1944 padol v týchto bojoch aj veliteľ detvianskej čaty partizánov Peter Ostrihoň. Do východnej časti Slovenského Rudohoria sa z Poľany prebojovali aj jednotky partizánskeho oddieluAlexander Nevský. Aj po odchode partizánov kládli povstaleckí vojaci z 3. TS naďalej ozbrojený odpor v tomto priestore. Boje, prepady, prestrelky a postupná likvidácia povstaleckého územia na Poľane pokračovali do 14. novembra 1944, keď ešte aj v tento deň padlo 17 povstalcov a 378 Nemci zajali.

„	Očisťovacia akcia v priestore Poľany sa predbežne skončila. Podľa doterajších výsledkov: 1 500 zajatých, guľometov, 391 ručných strelných zbraní, 24 protitankových pušiek, 5 diel, skladište munície a spojovacích prostreiedkov, väčšie množstva munície a granátov.	“
– 1944, november 17. Bratislava - Bleskový ďalekopis šéfa pohotovostnej skupiny H bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby dr. Witisku

Dohra

17. novembra 1944, tri týždne po páde Banskej Bystrice a 20 dní po obsadení prvej základne 1. ČSA určenej pre ozbrojený odpor v horách na Donovaloch, mohol generál H. Höfle, nemecký veliteľ na Slovensku, do Berlína hlásiť zlomenie organizovaného vojenského odporu povstaleckej armády. Povstaleckí vojaci a partizáni však nielen v horskom masíve Poľana a v Slovenskom rudohorí, ale aj na mnohých ďalších miestach Slovenska, pokračovali v boji proti nemeckým a maďarským okupantom až do príchodu vojsk Sovietskej a rumunskej armády a 1. čs. armádneho zboru.

Americká misia Day OSS

Na Poľanu ustúpila aj americká spravodajská skupina Day OSS, ktorej veliteľom bol kpt. Edward V. Baranský, radista Daniel Pavletich a Anton Novak, alias Anton Facuna (pôvodom Slovák z Turca). Úlohou skupiny Day bolo získavanie spravodajských informácií z južných a západných úsekov povstaleckého frontu a prenikať cez bojové línie do nemeckého tylu. Skupina priletela na povstalecké letisko Tri Duby 7. októbra 1944 a usadila sa vo Zvolenskej Slatine, odkiaľ členovia skupiny navštevovali frontové úseky. Pri ústupe do hôr sa skupina presunula na Poľanu, kde sa pridala k delostreleckej jednotke kpt. Dubského. Skupina mala pravidelné rádiové spojenie so základňou v Bari, ktorú informovali o vývoji situácie. Po útokoch nemeckých vojsk na horský masív Poľany zostúpila skupina z Poľany 8. novembra do osady Piešť pri Detve, kde sa skryli v dome roľníka Jána Vrťa. 9. decembra 1944 nacisti zajali kpt. E. V. Baranského a rádistu Daniela Pavleticha. Následne ich odvliekli spolu s inými členmi britskej skupiny SOE a americkej spravodajskej skupiny OSS zajatými v chate na Veľkom Boku 26. decembra 1944 protipartizánskou jednotkou Edelweiss do koncentračného tábora Mauthausen, kde ich 24. januára 1945 po výsluchoch všetkých zastrelili.

Delostrelecká batéria Duchoň

Múzeum SNP v Banskej Bystrici obsahuje vo svojch zbierkach 7,5 cm horský kanón vz.15 výrobného čísla 372 z roku 1916. Tento kanón patril batérii Duchoň, ktorá po ústupe 3. taktickej skupiny do masívu Poľany prešla 27. októbra 1944 do obce Hrochoť a nasledujúci deň zaujala palebné postavenie s výstrelom na Hrochoťskú dolinu. Batéria mala podporovať jednotky mjr.pech. Štefana Želinského, tie sa však rozpadli a nezaujali obranu. Batéria držala palebné postavenie do 8. novembra 1944, kedy hrozil priamy útok nemeckých jednotiek. Delá boli rozobraté a zakopané, veliteľ Fedor Duchoň 11. novembra 1944 svoju batériu rozpustil a spolu s časťou personálu sa pridal k partizánom. Časť vojakov padla do zajatia a zvyšku sa podarilo dostať domov. Po vojne boli kanóny batérie Duchoň vykopané a presunuté do vojenskej posádky Brezno. Kanón výrobného čísla 372 sa dostal z breznianskych kasární do zbierok Múzea SNP