Rohov (okres Senica)

Rohov (okres Senica)
Symboly obce
Poloha
Základné údaje
Kraj	Trnavský
Okres	Senica
Poloha	00° 00' 00" 00° 00' 00"
Nadmorská výška	210 m n. m.
Obyvateľov	399 (31. december 2010)
Prvá písomná zmienka	1394
Nacionále
ŠÚJ	556122
EČV	SE
PSČ	906 04
Tel. predvoľba	034
Oficiálne adresy
Telefón	0346511024
Starosta
Juraj Králiček (SMER)
Zdroje údajov
MOŠ/MIS Informačný portál o mestách a obciach Slovenska

Rohov je obec na Slovensku v okrese Senica

Prírodné podmienky

Obec leží uprostred Myjavskej pohorkatiny, v doline Paseckého potoka. Nadmorská výška je v chotáry od 205 po 350 metrov. Pohorkatinný povrch chotára tvoria mladšie treťohorné íly, pieskovce, štrky a na povrchu čiastočne treťohorná spraš. Nachádza sa tu sírnatý prameň.

Prvá písomná zmienka

Obec, ako sa uvádza v oficiálnych prameňoch, sa spomína v roku 1471 odkedy patrila hradu Branč. Ale Stibor zo Stiboríc (mladší) v testamente, napísanom 5. septembra 1431 na Beckove, ustanovil svojho maršala Adama Bress de Rohov (z Rohova) exekútora testamentu. Najnovšie však pri štúdiu Žigmundových privilegiálnych listín Mgr. Vladimír Petrovič (historik Záhorského múzea v Skalici) zistil v donačnej listine z roku 1392 opisujúcej majetky prináležiace hradu Holíč, že sa tu spomína i Ekfalwa – Rohov, i keď vtom čase ako osada spustošená a opustená (populosis Item desertis). Je to prvá písomná zmienka o Rohove.

Dejiny

Obec patrila panstvu Branč, od r. 1569 rodine Amádeovcov, neskôr rodina Gvadányiovcov, Hederváriovcov, Nyáryovcov, Zichiovcov, Esterháziovcov, Erdodyovcov a Horeckých. V roku 1715 mala 4 poddanské a 10 želiarských domácností. Už v roku 1720 boli v obci vinice. V r. 1752 žilo v Rohove 18 rodín, v r. 1787 bolo v obci už 60 domov a 333 obyvateľov. V r. 1828 tu bolo 44 domov a 307 obyvateľov. Pôvodne sa zaoberali vinohradníctvom a neskoršie poľnohospodárstvom. V r. 1843 je Rohov vedený ako slovenská obec, v ktorej žije 302 obyvateľov, z toho 256 katolíkov, 15 evanjelikov a 31 židov. Bol tam vodný mlyn.

Na prelome 19. a 20. storočia vlastnil Rohovské majetky veľkostatkár Alfréd Murányi. Ráz obce sa zachoval i po r. 1918, v roku 1924 bol v Rohove veľký požiar.

Do r. 1948 tu pracoval spomínaný mlyn. Odkedy bol v obci nevieme, zachovala sa však listina v origináli, kde barón Jozef Horecký prenajal mlyn v rokoch 1769 a 1790 rodine Zelenkových.

V roku 1960 sa obec Rohov zlúčila s Rybkami, vznikla obec Rohovské Rybky. V roku 1990 v dôsledku zmien a následným zvýšením právomocí rozhodovania obecných zastupiteľstiev sa Rohovské Rybky rozčlenili.

18. storočie

V minulosti sa obyvateľstvo skladalo z poddaných, chalupárov a šľachty. U nás ako šľachtici vystupujú : barón Horecký Ferdinand a barón Schmercing.Zemani : Krokovič Štepanay, Zguritz, Eichelberg. Poddaní : Babaly Martin, Pokorný Jozef, Hercek Imrich, Nemček Martin, Perička Pavol ml., Nemček Jozef, Uher Martin, Blanárik Pavol, Nemček Pavol, Perička Ján, Blažek Jozef, Ravas Jozef, Ravas Ferdinand, Hercek Ján, Perička Pavol. Celkový počet poddaných bol 22. Zväčša patrili Horeckému a časť aj Schmercingovi, ktorý bol zaťom Horeckého. Horecký bol zaťom panstva Nyaryovcov na Branči. Rohov patril panstvu Branč a Horecký ho dostal do vena. Patrila mu 1/3 chotára. Horecký vybudoval v Rohove na Lúkach aj teheľňu. Tá mala slúžiť ako dodávateľ stavebného materiálu na výstavbu jeho objektov. V r. 1872 zaujal miesto rodu Horeckých Herber Laurinc. Herber bol brnenský bankár a panstvo v Rohove odkúpil od Horeckých. 1. augusta 1878 mu bol prepožičán uhorský šlachtický predikát. Podpísal sa odvtedy po nemecky Herber von Rohow. <SCHRAM Wilhelm: Mährisches Magazin für Biographie und Kulturgeschichte. Bd. 1 / herausgegeben von Wilhelm Schram. -- Brünn : [s.n.] 1908, Über der Ursprung einiger mährischer Adelsfamilien, p. 180>Podľa vúpovedí starších ľudí bol Herber dobrý pán. Za jeho panstva bola väčšina rohovského chotára pasienkom, kde sa chovali ovce a lovná zver. Panstvo si občas vyšlo na poľovačku a poľovalo sa z koča. Dedinský chlapci sa zúčastňovali poľovačiek ako náhončí a pán vždy po poľovačke vyplácal náhončích novými, bielučkými šestákmi z koženého vrecka.Za Herbera existovala v Rohove už aj škola a bola na tom istom mieste, kde v súčasnosti stojí Materská škôlka.

V časti Háje sa nachádzala stromková škôlka a štrkovisko. Háje slúžili aj ako pastvisko. Na začiatku dediny bola pastierňa, z ktorej sa denne vyháňali ovce na obecnú pašu. Celková výmera Hájov bola 46 kat. jutár a z toho Herber vlastnil 8 kat. jutár. V týchto dobách sú aj vinohrady spoločné vlastníctvo, nakoľko vinič vyhynul.

Do r. 1872 sa pochovávalo v starom cintoríne, ale nakoľko jeho plocha nebola dostačujúca, k starému cintorínu bol pribraný kus zeme z vedľajšieho pastviska.Na konci pastviska bola aj obecná teheľňa a pálenica. Kostol bol postavený na pasienku, ktorému sa hovorilo Bahno. Z tohto bahnišťa sa ťažila hlina potrebná na výrobu tehál. Tu sa nachádzal aj morový cintorín, o čom svedčia kostry objavené pri vykopávkach základov pre stavby. Existujú záznamy, že v Rohove bol aj židovský cintorín. Nachádzal sa na Brehu. V Rohove žili židia Grünvaldi, ktorí vlastnili v chotári veľa pôdy. Tú naši predkovia prepili a židia z ich nevedomosti bohatli. Najväčšími vlastníkmi pôdy v tých časoch boli : Herber, Pokorný, Grünvald.Herber odpredal majetok grófovi Murányimu. Murányi bol pôvodom Rus. Bol vyslancom v Tokiu. Keď prišlo v r. 1805 k vojne medzi Ruskom a Japonskom, Murányi údajne zapredal tajné vojnové plány Japoncom. Bol prezradený, a tak sa nemohol vrátiť do Ruska. Musel emigrovať. Od Herbera kúpil majetok v Rohove a usadil sa tu ako gróf Murányi. Za ženu si vzal maďarskú grófku z rodu Bakonyi. Mali spolu dve dcéry. Murányi nevedel dobre po maďarsky, prihováral sa k ľuďom po rusky. V tom čase vyučoval na rohovskej škole učiteľ Janda. Vyučovalo sa po maďarsky. Deti nesmeli prehovoriť po slovensky, inak by doslali bitku. Aj cez prestávku na dvore museli rozprávať po maďarsky. Jedným slovom, vykrikovali po sebe slová, ktoré sa naučili v škole. Učiteľ učil najschopnejšie deti k Vianociam vinš po maďarsky a celá škola na čele s učiteľom išlo k pani grófke do kaštieľa vinšovať. Uviedli ich do salónnu, kde stál stromček až po povalu a deti odrecitovali vinše. Tie, ktoré recitovali, dostali nejaký kúsok látky a ostatné po salonke. Muranyiovci udržovali styky s okolitými panstvami, navzájom sa navštevovali a Rohov bol stredobodom panstva. Pravdepodobne kvôli grófskym dcéram. Na balkóne kaštieľa sa robili pravidelné večierky. Gróf mal svojho lekára, dcéry pestúnky, učiteľov. Učili sa francúžštinu, jazdu na koni. V dedine patrilo panstvu niekoľko domov. Tu bývali panské zamestnanci ako napr. nadlesný. Zvláštne postavenie mali kočišia záhradník. V záhrade boli zamestané aj deti. Postavenie robotníkov bolo biedne. Rodiny boli mnohopočetné. O tom svedčí aj udalosť, ktorá sa odohrala v jednej bírešskej rodine. Rodičia sa o deti nemohli starať, lebo obaja boli zamestnaní, takže deti boli doma bez dozoru. Dve malé sestry videli, že v sporáku horí oheň. Jedna z nich vybrala žeravé uhlie zo sporáka do zásterky. Druhá jej chcela pomôcť, ale aj tej sa chytili šaty a začala horieť. Horiace vybehli von a tam obe uhoreli. Nedá sa povedať, že by si z toho rodičia robili ťažkú hlavu : „Pán Boh dal, Pán Boh vzal. Však bude druhé.“ O dva hladné krky bolo menej, ale počet sa zase onedlho doplnil. Všeliekom v tom čase bolo pálené. Keď sa dostalo do domu, zavládla radosť. Do taniera sa nadrobilo chleba, zalialo páleným a to boli pre nich výdatné a bohaté raňajky. Konzumovalo sa to lyžicou ako polievka. Úzkostlivo sa dbalo, aby ani kvapka páleného nevyšla na zmar. Postavenie bírešov bolo oveľa horšie, než sa dá opísať.
V období I.svetovej vojny nastal hlad. Muži a mládenci boli na frontoch a doma zostali na obrábanie pôdy len ženy a malé deti. Horko-ťažko obrobili pôdu a niečo sa im predsa len urodilo. Ale ani to nebolo ich. Boli rekvirácie. Rekviranti prehádzali každý kút usadlosti, bodákmi a kopijami, aby našli ukrytú múku, alebo obilie. Príšera hladu sa však netýkala panstva. Hostiny a večierky pokračovali. Dobre sa mali tí, ktorí boli zamestnaní v kaštieli. Z bohatého panského stola im ušli nejaké zvyšky a zamestnané matky si neraz odtrhli od úst, aby priniesli domov hladujúcim deťom.
Vojna sa skončila, domov sa začali vracať vojaci. Niektorí boli vo vojne asi 5 rokov, niektorí z obce padli. Je zaujímavé, že takmer každá obec má pamätnú tabuľu s menami padlých vo vojne. Hoci z Rohova padli štyria ľudia, žiadny pamätník tu nie je.
Nastalo mové štátne zriadenie a gróf Murányi sa rozhodol z Rohova odísť. Na svoj majetok si našiel kupca. Bol to Dr. Otto Beck, viedenský továrnik a bankár. Dohodli sa medzi sebou, že do zmluvy uvedú cenu len jeden milión. Beck bol ale výnimočný obchodník. Trval na zmluve a Murányimu zaplatil len toľko, koľko bolo uvedené v zmluve – teda rovný milión. Samozrejme, že Murányi s tým nesúhlasil, ale nemohol si pomôcť. Beckom najatí ľudia ho po nociach plašili streľbou. Vyzeralo to akoby ho ohrozovali na živote. Murányi sa rýchlo pobalil, nabral niekoľko bedien cenností a vydal sa na cestu do Talianska. Pravdepodobne tam žili jeho známy, alebo rodina. Mal však smolu. Keď prechádzal cez Rakúsko, na viedenskom nádraží ho olúpili. Vo Viedni práve prebiehala revolučná stávka. Murányisa napokom dostal do Talianska aj s rodinou. V Rohove začal hospodáriť Beck. Mal židovskú vieru. Chcel však šľachtický titul a ten mohol byť v Rakúsku udelený len kresťanovi. Beck prestúpil na katolícku vieru, zaplatil a dostal titul baróna. Vlastnil tri továrne. Vo Viedni mu patrila celá štvrť obytných činžiakov, bol akcionárom niekoľkých bánk. Mal ženu a dvoch synov. Rohov mal byť len ich letné sídlo. Slávili prvé Vianoce v Rohove, a vtedy kaštieľ vyhorel. Očitý svedkovia požiaru potvrdili, že Beck spokojne chodil s cigarou okolo horiaceho kaštieľa a netrápilo ho, že horí. Tento požiar využili aj mnohí obyvatelia Rohova a pod zámienkou, že idú hasiť, kradli a vynášali kožuchy, odevy, náradie, príbory. Nikto im v tom nebránil. Vyzeralo to tak, že sa to všetko deje s tichým súhlasom Becka. Požiar zapríčinila horúca pec, od ktorej vzbĺklo drevené obloženie stien. Po uhasení požiaru kaštieľ vyzeral ako ruina. Začala sa prestavba a výstavba objektu. Budova bola zvýšená a jedno poschodie. Bola prevedená vnútorná úprava, zriadené veľké salóny a rôzne miestnosti, zavedená elektrina a ústredné kúrenie. Elektrina sa vyrábala pomocou naftového motora. Na elektrinu bola zároveň pripojená aj škola, fara a kostol. Vyrábal sa jednosmerný prúd. Zavládla obrovská radosť, keď sa v škole, kostole a fare mohlo svietiť bez sviečok. Také čosi nevedeli pochopiť obyčajní ľudia, keď sa otočením vypínača stalo svetlo. Ale radosť netrvala dlho. Dynamo bolo slabé a nestačilo súčasne zásobovať energiou všetky objekty. Nebolo iného riešenia, len faru, školu a kostol odpojiť. Takže elektrina slúžila len kaštieľu. Barón vybavil kaštieľ prepychovým nábytkom. Po kompletnom zariadení sa Beck začal venovať hospodárstvu. Nakoľko nemal vedomosti o poľnohospodárstve, poveril vedením veľkostatku školeného úradníka – správcu, ktorému pomáhali dozorcovia.
Do dediny sa začali hrnúť prisťahovalci, výlúčne českej národnosti. Boli to odborníci v rôznych profesiách. Napr. Beck založil teheľňu na Hrbatej. Ktomu potreboval odborníka – tehliara. Bol to Šebesta z Moravy. Spolu s pomocníkmi pálil tehlu, z ktorej sa postavili na veľkostatku byty, maštale, mliekáreň, sýpka a iné. Do nových bytov sa nasťahovali bíreši – depulátnici. Do maštale nasadili dobytok. Boli dodané ementálky zo Švajčiarska. Spolu s nimi prišli aj odborníci – dvaja Švajčiari : Shleppi, Réber. Ementálky boli vysoko produktívne a postavila sa mliekáreň, ktorej výrobky boli denne dodávanédo Bratislavy a do Viedne.
Postavenie bíreša – deputátnika : Mal s panstvom pracovnú zmluvu. Podľa nej sa staral o pár koní a s nimi vykonával všetky poľnohospodárske práce. V lete pracoval šesťnásť hodín, v zime dvanásť. Mesačne dostával 30 korún, denne 2 l mlieka, za rok 5 l petroleja, jeden pár podrážok, 12 m³ tvrdého dreva a 12 kg tvrdého obilia. K dispozícii mal bezplatný byt. Peniaze nestačili a tak si rodiny pomáhali, ako najlepšie vedeli. Odpredávali drevo a obilie, aby si zohnali nejakú korunu na to najnutnejšie.
Lepšie na tom boli robotníci, ktorí pracovali za dennú mzdu. Za 12 – 14 hod. dennú prácu na poli zarobil 6 – 8 korún. Vždy v sobotu večer bývala výplata. Ťažko zarobené peniaze sa hneď večer niesli do krčmy. Povyplácali sa dlhy narobené za celý týždeň a zvýšok za ešte v ten deň prepil. V pondelok sa znovu nastúpilo do tvrdej driny.
Naproti tomu Beck, ten žil v prepychu. Keď nastúpil k moci v Nemecku fašizmus, Beck predvídal, ako to všetko dopadne. Na svoj majetok v Republike urobil veľkú hypotéku. Celkove si vypožičial 35 miliónov korún, peniaze uložil do banky vo Švajčiarsku a v r. 1983 sa tam aj s rodinou presťahoval. V Rohove zanechal zariadený kaštieľ a veľkostatok. Keďže banka nemohla na Beckov kapitál siahnuť, tak siahla na jeho nemovitý majetok.
Rohovský veľkostatok bol daný do prenájmu švajčiarskej spoločnosti „Bratia Ueltschi“, krotá prenajímala podobné veľkostatky po celej Európe a snažila sa vyťažiť z nich, čo najviac. Z Rebera, ošetrovateľa kráv v maštali, sa stal zo dňa na deň „šéf majetku“ – správca. Titul šéfa používal až do svojho odchodu z Rohova. Reber začal hospodáriť na opustenom majetku. Ak bolo vykorisťovanie za Becka veľké, tak potom za šéfa bolo hrozné.
Prišla konjuktúra, začala sa II. svetová vojna. Je pravda, že deputátnikom sa zvýšili mzdy na 60 korún, ale v porovnaní so zvýšením cien to bolo veľmi málo. Zvyšovali sa ceny poľnohospodárskych výrobkov, mäsa, mlieka, obilia. Cena dreva prudko stúpla, dokonca sa oplatilo predávať na trhu v Senici nasekané fašiny. Jednoducho z dreva nevyšlo nič nazmar. Reber začal drancovať lesy, ktoré patrili k veľkostatku. Dal krute pocítiť svoju moc. Hoci predtým bol len ošetrovateľ dobytka, teraz museli v ňom jeho býbalí spolupracovníci vidieť neobmedzeného pána rozhodujúceho o ich holej existencii. Stali sa aj prípady, že niektorí robotníci nechceli v ňom vidieť zosobnenú všemohúcnosť a doplatili na to. Napríklad okamžite prepustil istého bíreša Horňáka s mnohopočetnou rodinou – Horňák bol potom odkázaný na milodary občanov a dokonca vyhodený aj z deputátnického bytu. Nikto sa ho nedokázal zastať. Reber si nepretržite udržiaval švajčiarske ovčianstvo a nevstúpil do žiadneho nemeckého spolku ani organizácie. S Nemcami však výhodne obchodoval. Celé vojnové obdobie bohatol na mozoľoch našich ľudí. Zaujímavé bolo, že opustený kaštieľ nikoho nezaujímal. Okolo sa rozprestieral park s veľkou ovocnou záhradou. U všetkých bolo toto miesto v akejsi posvätnej úcte. Každý sa mu vyhýbal. Nikomu nenapadlo preliezť cez plot do parku. Predsa sa však jeden malý školák odvážil vliezť do kaštieľa a potom rozprával, čo videl dnu. Dlážka bola pokrytá akýmisi farebnými látkami (nevedel, čo sú to koberce), v skriniach plno šiat, v skrinkách veľa všelijakých pohárov a „žltých kotuliek“. Po ňom sa už nikto iný neodvážil vstúpiť do kaštieľa. Počas II. svetovej vojny tu boli ubytované nemecké deti. Pravdepodobne deti prominentov z miest, ktoré boli bombardované, alebo im hrozilo bombardovanie. Pred tým, než sa sem nasťahovali, Reber so svojimi dôvernými zamestnancami vyraboval celý kaštiel. Dal odvliecť všetko zlato, striebro, kryštáľ, heraldiku a dal to všetko zakopať na tajné miesta. Cez vojnu veľmi bohatol a pokiaľ sa dalo, peniaze ukladal do švajčiarskej banky.
9. 4. 1945 prešiel cez Rohov front, Nemci opustili dedinu. Pri ústupe obstreľovali dedinu delami. Nenarobili veľa škôl. Zasiahnuté boli len tri domy. Hneď ako utíchla streľba, ľudia vychádzali z krytov a podávali si ruky, objímali sa a hovorili si, aby sa už nikdy neopakovalo to peklo.
Život sa pomaly začal vracať do normálnych koľají. Ľudia, vychádzali do polí s obavou, či pri oračke nenarazia na zabudnutú vojnovú muníciu. Nič podobné sa našťastie nestalo. Nikto neprišiel o život, hoci sa našlo dosť odbehnutých zbraní. Prišli prvé slobodné voľby. Ľudia sa zišli do školy a zo všetkých prítomných sa volil starosta. Začali navrhovať kanditátov, mená ktorých sa napísali na tabuľu a potom sa tajne hlasovalo. Starostom bol zvolený Jozef Balún, rozdielom jedného hlasu nad Pavlom Polákom. Politické strany ešte v obci neboli. Neskôršie sa ustanovila Demokratická a Komunistická strana. Po dlhých predvolebných bojoch zvíťazili komunisti. Napokom sa pristúpilo k parcelácii veľkostatku. V prvom rade mali nárok na pôdu bíreši a potom až malí roľníci. Keď im pridelili pôdu, museli Reberovi zaplatiť investíciu do pôdy. Bola to prijateľná položka. Chyba však bola v tom, že Reberovi dovolili odpredať všetko zariadenie.Vozy, pluhy, dobytok, kone, proste všetko. Nepredal to však obyvateľom Rohova, ale mäsiarom, obchodníkom a pod. Vyzeralo to tak, že bíreš mal pridelenú pôdu a mal len časť náradia potrebného na jej obrábenie. Reber, keď sa zbavil zariadenia, znovu previedol peniaze do Švajčiarska. Pri parcelácii sa ako žiadateľ prihlásil aj senický notár Ponca. Nemal však záujem o pridelenie pôdy, ale chcel Borník. Bol to prekrásny kus zeme, na vŕšku vysadený veľkými smrekmi. Borník mu bol pridelený. Smreky dal vyrúbať, drevo popredával, peniaze prehazardoval a potom odišiel do cudziny. A Rohov prišiel o cennú, čarokrásnu prírodnú pamiatku. Holá plocha, porastená tŕním pripomína a bude pripomínať generáciám nebezpečenstvo ľudskej ľahkomyselnosti. Po ukončení parcelácie utiekol aj Reber. Vykopal všetko zlato, striebo, kryštáľ, všetky cennosti po Beckovi a za pomoci úradov to vyviezol do Švajčiarska. Za všetky tieto veci mu nerobilo problém nakúpiť hotely. A to všetko za peniaze vyžmýkané z krvi a sĺz prostých ľudí.
Kaštieľ zostal dlhšiu dobu zanedbaný, ale po niekoľkých rokoch si ho všimla štátna správa. Po úpravách tu zriadili domov dôchodcov. Po ich odchode tu boli umiestnené oligofrenné deti, ktorým patrí kaštieľ dodnes.
V majeri bola Strojno – traktorová stanica, ktorej stroje slúžili drobným roľníkom pri poľnohospodárskych prácach. Rok 1947 bol v znamení katastrofálnej neúrody, čo pocítili najmä deputátnici. Preto, keď sa po februári 1948 začali šíriť myšlienky kolektivizácie, našlo to kladný ohlas aj v Rohove a založilo sa tu JRD. Zakladatelia boli deputátnici a malí roľníci. Snaha bola veľká, ale vyskytol sa problém. Nebolo čo sústrediť. Predpokladalo sa, že keď do JRD vstúpi celá obec, situácia sa zlepší. Skolektivizovala sa celá obec, do JRD vstúpili aj väčší roľníci. Títo však dobytok odpredali. Preto sa nakupovalo od štátu, ktorý požadoval splátky. Pracovanú morálku bola nízka, zárobky malé. Po niekoľkých rokoch živorenia JRD v Rohove ho prevzali ŠM, ktorým sa vodilo lepšie. V súčasnosti už tiež nefungujú.
V r. 1960 sa obec spojila s Rybkami a vznikli Rohovské Rybky. Po „nežnej revolúcii“ sa Rohovské Rybky rozdelili na Rohov a Rybky.
Cez Rohov sa prevalilo množstvo udalostí, ale zdá sa, že ľudia sú tu dáky netýkaví, pre nič sa nedokážu nadchnúť a sú nepriebojní. Snáď je to aj skromnosť, ktorá pramení v dávnych predkoch, roky utlačovaných a ponižovaných.

Názov obce

Názov Rohov vznikol podľa polohy prvého domu. Stál na rohu lesa a jeho vlastníkom bol mlynár. Z toho zjednodušením vznikol názov Rohov. Názov sa veľmi nemenil : 1431 – Rohov 1471 – Rohov 1569 - Rohov 1769 – Roho 1773 – Roho, Rohow 1786 – Rohó 1790 – Roho 1808 – Rohó, Rohow 1808 – Rohó, Rohow 1808 – Rohó, Rohow 1863, 1877 až 1882 – Rohov 1873, 1888 až 1913 – Rohó 1920 – sučasnosť – Rohov

Kultúra

Z materiálnej kultúry sú to predovšetkým pamiatky. Vlastná dedina je koncipovaná ako hromadná cestná zástavba. Ešte začiatkom 20. storočia bolo známe paličkovanie čipiek z hrubších konopných a bavlnených nití do kútnice, úvodnice, na uteráky a obrusy.

Pamiatky

Kaštieľ.Je to klasicistická stavba, postavená v štvrtine 19. storočia s použitím staršej stavby. Ide o blokovú pozdĺžnu dvojpodlažnú budovu s ústredným stĺpovým portikom na čelnej strane. Na dvorovej fasáde je trojosový stredný rizalit, zakončený tympanónom. Fasády sú členené priebežnou kordónovou rímsou a nadokenými rovnými rímsami. Strecha je rizalbová s novými manzardovými oknami. Miestnosti s rovným stropom sú komunikačne spojené chodbou, zaklenutou českými plackami. Od r. 1953 je tu ústav sociálnej starostlivosti pre mládež so 105 posteľmi.
Kostol. Je katolícky, renesančná stavba s neskoršími barokovými úpravami postavená v rokoch 1628 – 1636, prestavaná v polovici 18. storočia. Jednoloďová budová s polygonálne uzatvoreným presbytériom, pristavanou sakristiou a do štítového priečelia vstavanou vežou. Interiér je zaklenutý pruskými a českými klenbami. Na západnej strane lode nad vchodom je drevená organová empora. Vonkajšia úprava kostola je klasicistická, členená lizénami a na priečelí zakončená trojhraným štítom, z ktorého vyrastá hranolová veža, zastrešená novým ihlancom. Na lodi a na uzávere presbytéria sú múry spevnené dvojstupňovými opornými piliermi. Okolo kostola je vysoká ohrada, ktorá slúžila vo vojnových časoch 17. a 18. storočia ako obranný múr.
Hlavný oltár je neskorobarokový z druhej polovice 18. storočia, v strede stĺpovej architektúry je obraz sv. Kataríny, flankovaný barokovými sochami sv. Štefana a Ladislava. Dva bočné oltáre sú z poslednej tretiny 18. storočia s totožnou luiséznou architektúrou a novšími bezcennými doplnkami. Kazateľnica je neskorobaroková z konca 18. storočia, na rezonančnej strieške skupina najsv. Trojice. Krstiteľnica je klasicistická, na balustrovej nohe s lupeňovitou nádržou. Krucifix monumentálnych rozmerov je barokový z čias okolo roku 1700 so silným emotívnym obsahom realistického podania. Je tam i náhrobná doska maďarského básnika J. Gvadányiho zhotovená v roku 1909.

Prícestná socha.Kamenná socha sv. Floriána je rokoková z polovice 18. storočia. Na vysokom pdstavci celková postava svätca vo vlajúcom rúchu.

Mariánsky stĺp.Postavený pred kostolom so sochou Immaculaty, kamennou plastikou neobarokových tvarov z roku 1873.

Kaplnka.

Zatiaľ nezaradená do súpisu pamiatok kam ale iste patrí. Je tam hlavný obraz Sedembolestnej Panny Márie z roku 1875 a staršia drevená soška – plastika anjela (možno až neskorogotická ?). Ostatné sošky a obrazy sú menejcenné. Ku kaplnke v minulosti chodievali procesie.

Osobnosti

Dezider Janda Jediná uvádzaná osobnosť. Narodil sa 10. januára 1913 v Rohove (zomrel 18. 12. 1965), bol významným hercom a režisérom.

Horecký František, barón Takmer neznáma osobnosť. Pochádzal z významnej barónskej rodiny Horeckých, vlastniacej majetky v Rohove. Bol biskupom a pápežským hodnostárom bratislavského prepošstva. Narodil sa 8. augusta 1819 a zomrel v Bratislave 16. júna 1904. Napísal dielo : „ Gvadányi Jozsef madyar lovasgeneralis emlekezete. „

Gvadányi Jozef, gróf. Je pochovaný v Rohove. Narodil sa 16. októbra 1725 v Rudabányi. Za prvú manželku mal sestru baróna Jozefa Horeckého z Rohova. Okrem grófskeho titulu dosiahol vojenskej hodnosti – generál jazdy. Keď ho penzionovali, usadil sa so svojou druhou manželkou Katarínou Seleckou v roku 1785 natrvalo v Skalici, kde ona vlastnila veľký majetok a dodnes zachovalú krásnu starobilú kúriu na námestí (dnes budova mestskej knižnice). Tu rozvinul svoju bohatú literárnu činnosť. Písal články, príbehy, básne, romány a eposy. Jeho hlavné dielo je román „ Cesta dedinského notára do Budína. „ Napísal i epos o živote a príbehoch svojho súčasníka grófa Mórica Beňovského – svetoznámeho cestovateľa a dobrodruha a mnohé iné diela. Zomrel 21. decembra 1801 v Skalici, pochovali ho do krypty františkánskeho kostola, kde odpočíval pol storočia. Potom ho exhumovali, preniesli do rodinnej hrobky v kostole v Rohove, kde odpočíva dodnes. Jeho portrét je možno vidieť vo vestibule mestskej knižnici v Sklalici, na ktorej je i jeho erb.

Zaujímavosti

ROHOVSKÉ ZAUJÍMAVOSTI Plačúce dieťa. Útulné okolie Rohova nebolo jedinou príčinou, prečo sa sem barón Horecký presťahoval. Jeho manželka z pomsty ubodala na smrť svoje dieťa, ktoré na násleky týchto zranení zomrelo. Dieťa v noci o dvanástej hodine plakalo a budilo celý kaštieľ. Horecký dal z hnevu nad touto udalosťou kaštieľ v Rovensku zváľať a z tohto materiálu vystavať v Rohove. Ale barónka nenašla ani v Rohove pokoj a vždy, tak ako v Rovensku, o polnoci musela vstať a chodiť po kaštieli, oplakavajúc svoje dieťa.

Znamenie (Tri kríže). Naši predkovia chceli kostol stavať na vŕšku Breh, kde bol donedávna drevený kríž. Posledný z troch krížov, ktoré určovali pôvodne vybrané miesto pre kostol. Všetko bolo pripravené pre stavbu kostola, len sa pustiť do práce. Vtom sa stalo čosi neočakávané, keď do rána napadol na miesto, kde v súčasnosti stojí kostol, bielučký sneh. Bolo to v máji. Pre našich predkov to bolo znamenie, že dobrotivý Boh si sám vyvolil miesto pre svoj stánok a preto bol z „Brehu“ všetok materiál prevezený. Od tej doby týčili sa k nemu tieto tri kríže.

Rohovský silák. Od tureckých výbojov nebol uchránený ani Rohov. O týchto udalostiach vypovedá aj plastický reliéf, ktorý bol umiestnený v kostole. Znázorňoval boj zemana s Turkom, ako víťazný zeman držal v ruke meč s nastknutou hlavou Turka. S tým súvisí aj nasledujúca povesť. Turci napadli Rohov a neznámy silák z Rohova viedol s ich vodcom boj na život a na smrť. Silák Turka porazil, odťal mu hlavu a víťazne si je nastokol na meč. Tým uchránil dedinu pred lúpením.

Iné projekty

• Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rohov (okres Senica)