Diskos

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Diskos s astereikom z kremeľskej dielne (súbor aj kalichom vznikol na príkaz cárovnej Iriny Godunovovej do hrobky cára Fiodora I. v Archanjelskom chráme v Kremli; zlato), 1598,

Diskos (iné názvy: dískos[1]; starogr. δίσκος – diskos) je v byzantskom obrade liturgický predmet v tvare misy alebo taniera s nožičkou a vyvýšeným okrajom väčšinou vyrobeného z cenného kovu, na ktorý sa ukladajú časti chleba určeného na slávenie eucharistickej bohoslužby.[2] Počas prípravy proskomídie sa kvasený eucharistický chlieb pri prenose počas svätej liturgie zakryje astereikom a posväcuje sa v Telo Kristovo. Diskos a kalich ako súprava patriaca k sebe sa od 7. storočia označuje ako diskopotirion. Menšou obdobou v latinskom obrade je paténa.[3]

Materiál a tvar[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa súčasných nariadení gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi má byť diskos zhotovený z cenného kovu ako zlato alebo striebro či pokrytý týmito kovmi. Ak je z menej cenného kovu ako zlato musí byť z takého, ktorý nehrdzavie. Podobne ako ostatné liturgické predmety taký tvar, aký bol určený kompetentným cirkevným vedením.[4][5] Diskos by mal mať okrúhly tvar s nožičkou alebo stojanom a vyvýšeným okrajom ohraničujúce plytké dno, čo má odkazovať na Poslednú večeru. Kruhový tvar diskosu je symbolom večnosti a celistvosti Cirkvi. Počas proskomídie predstavuje betlehemské jasličky. V hlavnej časti liturgie diskos symbolizuje hrob, kde spočívalo Kristovo Telo a udialo sa Zmŕtvychvstanie Pána.[6]

Stojan alebo nožička diskosu okrem praktickej funkcii lepšieho úchopu počas prenosu má aj symbolický význam. Primárne ide o dve navzájom spojený kruhy, čo odpovedá dvom podstatám Ježiša Krista, podobne ako dva kruhy prosfory. To zodpovedá aj dvom častiam (nebeskej a pozemskej) Cirkvi, dvom oblastiam stvorenia, ktoré sú úzko spojené, ale nie zlúčené. Okrem toho stojan alebo nožička dvíha diskos, a odlišuje ho od svetských nádob, ktoré majú čisto domáce využitie.[6] Nad diskosom sa nachádza astereikom, ktorý podporuje patronát motívu umiestnený pod ním počas Božskej liturgii. Diskos je zvyčajne zdobený drahými kameňmi alebo figurálnymi motívmi, ako napr. kríž, Posledná večera, Ukrižovanie Krista, mandylion, zriedkavo biblické postavy alebo svätci. Diskos môže byť doplnený o dedikačné nápisy, citáty z posvätných textov (často z anafor byzantskej liturgie). V súčasnej Ruskej pravoslávnej cirkvi diskos zdobí motív Narodenia Krista s nápisom: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta“.[5]

Použitie[upraviť | upraviť zdroj]

V gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi musí byť diskos, kalich a iné liturgické nádoby pokropené svätenou vodou počas posviacky chrámu. Následne sa na nich slávi Božská liturgia bez modlitby.[5]

Diskos sa v pravoslávnej cirkvi používa len počas Božskej liturgie. Jediným príkladom iného použitia je obrad posvätenia chrámu, keď sa na diskos položia relikvie, ktoré sa vložia do posväteného prestolu. Používanie diskosu na akékoľvek neliturgické účely bolo zakázané podľa kánonu X. štvrtého konštantínopolského koncilu v rokoch 879 – 880. Podľa cirkevnej tradície sa diskos považuje za posvätný predmet, pretože sa zúčastňuje na Božskej liturgii a priamo sa dotýka Kristovho tela. V súčasnej praxi môže diskos vziať do rúk len duchovenstvo.[5]

Teológia[upraviť | upraviť zdroj]

Byzantské liturgické výklady pripisujú diskosu niekoľko symbolických paralel. Príkladom je prirovnanie k oblaku ako symbol Ducha Svätého, čo vzniklo mylným pripisovaním výkladu Božskej liturgie svätému Sofroniovi Jeruzalemskému. Oblak predstavuje náznak Ducha Svätého pri vtelení a narodení Ježiša Krista v evanjeliu podľa Jána alebo v listoch jeruzalemského diakona Timoteja o Matke Božej. Prípadne sa prirovnáva k rukám Jozefa z Arimatie a Nikodéma, ktorí sňali Krista z kríža a uložili ho do hrobu. Ďalej v Cirkevných dejinách od svätého Bazila Veľkého alebo svätého Germana I. je diskos považovaný za nebeský kruh, ktorý obklopuje Kristovo Telo a Kristus je svetlo. Táto interpretácia je založená na slovnej hre slová diskos, ktoré sa používalo aj v astronómii v súvislosti s okolnosťami Narodenia a Ukrižovania Krista.[5]

História[upraviť | upraviť zdroj]

Diskos z pokladu Beth Misona (striebro), asi 6. – 7. storočie, dnes Cleveland Museum of Art, Cleveland

Prvé použitie diskosu sa s najväčšou pravdepodobnosťou datuje už od Poslednej večere. Evanjeliá však túto nádobu nijak nezmieňujú, ale v židovskej tradícii sa chlieb počas sviatkov podával len na tanieroch. Zobrazenie chlebu na miskách symbolizujúce Eucharistiu sú prítomné na ranokresťanský freskách v rímskych katakombách z 3. a 4. storočia. Najstaršie strieborné diskosy boli nádejné v Sýrii v poklade Beth Misona (dnes Cleveland Museum of Art) a poklade Kaper Koraon (roztrúsený v niekoľkých inštitúciách).[5] V byzantských textoch sa okrem označenia diskos používalo i slovo starogr. δισκάριον – diskarion, a spolu s kalichom ako starogr. δισκοποτήριον – diskopotirion. Tieto slová sa objavujú v niektorých vydaniach najstaršieho textu hagiografickej tradície svätého Mikuláš z Myry. Ďalej v Živote svätého Teodora Sykeónskeho alebo v Živote svätého Nila mladšieho. V tomto období sa samotné slávenie liturgie na diskose považovalo za dostatočné zasvätenie[5]

Byzantský votívny diskos z konštantínopolskej dielni (pozlatené striebro), koniec 12. storočia, dnes Kulturstiftung Sachsen-Anhalt (pokladnica Dómu svätých Štefana a Sixta v Halberstadte), Halberstadt

Niekoľko byzantských diskosov sa dostalo na Západ ako korisť plienenia Konštantínopola počas štvrtej križiackej výpravy. Išlo hlavne o predmety z obdobia macedónskej renesancie, keď sa používala pestrá škála umeleckých techník a vzácne materiály. Príkladom je diskos vyrobený zo sardónyxu z prelomu 9. a 10. storočia (dnes Musée du Louvre). Uprostred je smaltovaný medailón s motívom Poslednej večere, ktorý je vytvorený technikou cloisonné (priehradkový email).[7] Ďalej diskos v pokladnici Dómu svätých Štefana a Sixta v Halberstadte, ktorý je považovaný za vrcholné zlatnícke dielo obdobia macedónskej renesancie. Diskos bol vyrobený z striebra procesom odlievania do strateného vosku a následným pozlátením. Ústredným motívom je ukrižovaný Kristus, evanjelista Ján, Panna Mária, archanjeli Michael a Gabriel, ktorí ukazujú na Krista. Okraj diskosu zdobí grécky nápis, ktorý podčiarkuje jeho liturgické využitie. Zvyšok priestoru dopĺňajú jemný rastlinný motív úponkov a medailóny s plastickým zobrazením hlavy a časti hrude mučeníkov, biskupov, teológov i divotvorcov.[8] Materiál a motívy diskosu z Halberstadtu vychádzajú zo starších schém pred obdobím obrazoborectva v Byzancii. Po vyplienení Konštantínopola boli mnohé vzácne liturgické nádoby v palaiologovskom a postbyzantskom období prenesené do pokladníc kláštorov na Hore Athos, napríklad v Monastieri Vatopedi sa nachádza diskos z konca 14. storočia, ktorý sa spája s epirským despotom Tomášom II. Preljubovićom. Centrálnym motívom je emailový medailón Oplakávania Krista.[9]

Pravoslávne liturgické nádoby (zlato, súbor diskosov s kalichom vznikol ako dar od ruskej princeznej Márii Alexejevnej), 17./18. storočie, Uspenský monastier, Alexandrov

V gréckych Euchológiach z 14. – 16. storočia (sinajského alebo cyperského pôvodu) sa nachádzajú zmienky o dvoch obradoch posvätenia nových liturgických nádob. Jeden z nich zahŕňa litánie, pomazanie nádob svätou myrhou, modlitbou nad kalichom a požehnanie diskosu. Druhý obrad je modlitba nad diskosom, kalichom a pomazanie nádob svätou myrhou. Obe obrady publikoval dominikánsky mních, historik a lingvista Jacques Goar vo svojej knihe Euchologion sive Rituale Graecorum complectens ritus et ordines divinae liturgiae. Pravdepodobne obrady spojené s modlitbou siahajú až ku koptskej tradícii. V slovanskom prostredí pred 17. storočím nie sú v rukopisnej tradícií známe modlitby na posvätenie liturgických nádob alebo chrámu. Po prvýkrát sa takéto modlitby objavujú v trebniku metropolitu Petra z Kyjeva (1646), ktorý do nich zakomponoval niekoľko úplne nových obradov. Metropolita Peter považoval ich zavedenie do pravoslávnej liturgickej praxe za nevyhnutné z dôvodu prítomnosti podobných obradov v rímskych liturgických knihách. Podľa prvého obradu bol diskos posvätený, vrátane pomazania svätou myrhou, prenesením Žalmu 23. Druhý obrad sa vzťahoval na posvätenie kalicha spolu s diskosom prenesením modlitby a pokropenia svätenou vodou. V moskovských vydaniach trebníka zo 17. storočia nebol tento obrad zahrnutý, ale od 19. storočia ho obsahovali kyjevské vydania. Išlo o mierne upravenú modlitbu nad diskosom, kde je označená ako modlitba nad diskosom alebo liturgickými nádobami. Avšak zachovala sa len modlitba na posvätenie kalicha oddelene od diskosu, a prostredníctvom jej sprostredkovania sa na začiatku 20. storočia stala súčasťou vydania trebníka v dvoch zväzkoch, ktorú stále používa Ruská pravoslávna cirkev. V roku 1956 konštantínopolský ekumenický patriarchát oficiálne zrušil používanie oboch obradov.[5]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ MIRKOVIČ, Lazar, et al. Pravoslávna liturgika, alebo, Náuka o bohoslužbe Pravoslávnej východnej cirkvi. 2. vyd. Prešov : Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity, 2001. ISBN 80-8068-079-5. S. 120 – 121.
  2. ↑ diskos. In: BUZÁSSYOVÁ, Klára; JAROŠOVÁ, Alexandra, et al. Slovník súčasného slovenského jazyka [online]. Bratislava: VEDA, [cit. 2023-09-01]. S. 648. Dostupné online. ISBN 80-224-0932-4.
  3. ↑ Marlia M. Mango, Laskarina Bouras. PATEN AND ASTERISKOS. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. Vol 3. New York : Oxford University Press, 1991. 2332 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1594 – 1595. (po anglicky)
  4. ↑ BOUMIS, Panagiotis I; KOUNTOURIS, Georgios Pan. Kanonické právo pravoslávnej cirkvi. Prešov : Prešovská univerzita, 1997. ISBN 80-88885-21-3. S. 191.
  5. ↑ a b c d e f g h DISKOS. In: Pravoslavnaja enciklopedija [online]. Moskva: Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, [cit. 2023-09-01]. S. 399 – 401. Dostupné online. ISBN 978-5-89572-026-4. (po rusky)
  6. ↑ a b Богослужебная утварь [online]. 2016-11-14, [cit. 2023-09-03]. Dostupné online. Archivované 2016-11-14 z originálu. (po rusky)
  7. ↑ Holger A. Klein. Liturgical Objects. In: The Oxford Handbook of Byzantine Art and Architecture. Ed. Ellen Schwartz. New York : Oxford University Press, 2021. (Oxford handbooks.) ISBN 9780190277352. S. 505. (po anglicky)
  8. ↑ RICHTER, Jörg; STEKOVICS, János. Der Domschatz zu Halberstadt: Führer durch die Ausstellung. Dößel : Verlag Janos Stekovics, 2009. ISBN 9783899232295. S. 154. (po nemecky)
  9. ↑ Holger A. Klein. Liturgical Objects. In: The Oxford Handbook of Byzantine Art and Architecture. s. 509.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Diskos
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Diskos&oldid=7700953“