Preskočiť na obsah

Portál:Astronómia/Obrázky týždňa (2014)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie


2005 - 2006 - 2007 - 2008 - 2009 - 2010 - 2011 - 2012 - 2013 - 2014 - 2015 - 2016 - 2017 - 2018 - 2019 - 2020

1 | 2 | 3 | 9 | 5 | | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52

Bodeova galaxia M 81 (vľavo), ktorá svojou gravitačnou príťažlivosťou zdeformovala aj blízku galaxiu M 82 (vpravo). Galaxia M 82 je známa aj ako Cigareta.

NGC 3521, špirálová galaxia v súhvezdí Leva. Má nepravidelné špirálové ramená pretkávané prachom, kopami mladých modrých hviezd a ružovými hviezdotvornými oblasťami. Galaxia je zahalená do pozoruhodných obrovských bublinových obálok, ktoré sú pravdepodobne prúdmi hviezd vytrhnutých z galaxií, ktoré NGC 3521 v minulosti pohltila.

Panoramatický pohľad na komplex hmlovín Éta Carinae. Hmlovina Éta Carinae alebo NGC 3372 je jedna z najväčších a najjasnejších hmlovín, aké boli kedy objavené. Jej priemer je viac ako 200 svetelných rokov a s vonkajšími vláknami dosahuje veľkosť približne 300 svetelných rokov.

Hoagov objekt, galaxia nezvyčajného typu – kruhová. Okolo žltého jadra sa otáča takmer dokonalý kruh modrých hviezd, ktorý je od jadra zdanlivo úplne izolovaný. Jeho pôvod je neznámy, existuje však niekoľko hypotéz.

Hmlovina a hviezdokopa hmlovina 30 Doradus (R136 alebo NGC 2070). Táto kompaktná otvorená hviezdokopa tvorená niekoľkými tisíckami nedávno zrodených veľmi jasných masívnych hviezd modeluje celú okolitú hmlovinu Tarantula.

NGC 3190, špirálová galaxia v súhvezdí Leva, ktorá k nám natočená zboku. Voči svojmu stredu je asymetrická a jej disk je skrútený. Dá sa pozorovať už malým ďalekohľadom. Jej priemer je odhadovaný na 75 000 ly.

Veľká hviezdokopa NGC 1850 ležiaca v blízkosti stredovej priečky Veľkého Magellanovho mraku, vo vzdialenosti približne 166 000-168 000 ly. Nesie znaky guľovej aj otvorenej hviezdokopy. Jej ďalšou zvláštnosťou je, že je dvojitá – asi 200 ly od stredu väčšej kopy sa nachádza menšia a kompaktnejšia kopa.

NGC 1705, malá galaxia v súhvezdí Maliara. Na fotografii vytvorenej z údajov zozbieraných Hubblovým ďalekohľadom v rokoch 1999 a 2000 sa dajú rozoznať aj jednotlivé hviezdy v nej. Nemá organizované štruktúry, ako sú napríklad špirálové ramená a predpokladá sa, že nejako podobne mohli vyzerať aj prvé galaxie vyvíjajúce sa v ranom vesmíre.

Kopa galaxií Abell 2218 známa tým, že vytvára ukážkovú gravitačnú šošovku. Hmotnosť tejto kopy s asi 250 členmi je taká veľká, že zreteľne deformuje svetelné lúče kopy galaxií ležiacej za ňou a vytvára jej zdeformovaný, znásobený, ale zjasnený obraz.

Pozostatok supernovy SNR 0104, ktorý má neobvyklý tvar. Jedno z možných vysvetlení znie, že výbuch supernovy bol veľmi asymetrický a sprevádzali ho výtrisky, druhé, že rozpínajúce sa mračno trosiek naráža na chuchvalce medzihviezdneho materiálu a tak vytvára tieto podivuhodné útvary.

NGC 5907, špirálová galaxia, ktorá je k nám natočená bokom, takže pripomína vreteno. To viedlo aj k jej málo známemu názvu – Galaxia Trieska. Na veľmi dlhých expozíciách sa ukážu pozoruhodné prúdy hviezd vyformované do nejasných slučiek. Pravdepodobne ide o pozostatky trpasličej galaxie.

Centrálna oblasť hviezdokopy NGC 6397 na snímke z Hubbleovho ďalekohľadu. Obsahuje mladé hmotné modré hviezdy, navyše navzájom blízke. Vznik týchto záhadných mladých hviezd nazývaných „modrí oneskorenci“ sa vysvetľuje zrážkou dvoch či dokonca troch málo hmotných hviezd.

Hviezdna asociácia Ara OB1, skupina mladých, horúcich modrých hviezd obklopených hmlovinou NGC 6188. Väčšinu svetla hmloviny však zatieňuje tmavý prach, ktorý asi pochádza hlavne z obálok chladnejších hviezd a z výbuchov supernov.

Špirálová galaxia s priečkou NGC 1313. Jej štruktúra je značne rozhádzaná: jej špirálové ramená sú sklonené a rotačná os neprechádza stredom jej jasnej priečky. Prebieha v nej intenzívna tvorba hviezd označovaná ako “starburst”.

Otvorená hviezdokopa Šperkovnica (NGC 4755). Vďaka magnitúde 4,2-5,2 je viditeľná aj voľným okom. V blízkosti jej stredu, medzi modrobielymi iskrivými hviezdami, sa nachádza prudko kontrastujúci rubínovočervený nadobor.

NGC 3603, vizuálne veľmi slabá hviezdotvorná oblasť s hviezdokopou (9,1 mag), ale Hubblov vesmírny ďalekohľad vytvoril jej pôsobivé snímky, akou je táto. Centrálna hviezdokopa s priemerom asi 17 ly obsahuje tisícky hviezd pravdepodobne len jeden či dva milióny rokov starých a omnoho hmotnejších než Slnko.

NGC 7049, galaxia, ktorej jadro obklopuje neobyčajne výrazný nepriehľadný prachový prstenec. Priemer galaxie je asi 150 tisíc ly a vzdialenosť od Slnka približne 100 miliónov ly. Hviezda v hornej časti galaxie je v skutočnosti v popredí a nemá s NGC 7049 nič spoločné.

Na tejto dlho exponovanej snímke je viditeľné celé súhvezdie Južný kríž, farba hviezd aj najvýraznejšie objekty. Hmlovina Uhoľné vrece so západným okrajom ležiacim medzi Mimosou a Acruxom sa zreteľne vyníma na jasnom pozadí Mliečnej cesty.

NGC 6872, jedna z najväčších známych špirálových galaxií s priečkou. Má veľmi pretiahnutý tvar, čo je následok gravitačného pôsobenia menšej galaxie IC 4970. Tú vidíme nad stredom dominantnej galaxie na snímke z Európskeho južného observatória.

Obrovský tmavý molekulárny mrak pomenovaný Sloní chobot. Jeho tvar vymodeloval hviezdny vietor z hviezdy HD 206267. Sloní chobot je súčasťou hmloviny IC 1396 v súhvezdí Cefea.

Hmlovina Tarantula (NGC 2070) na snímke z Európskeho južného observatória. Je to obrovská emisná hmlovina zdanlivého priemeru 20´-40´ (čiže ako Mesiac v splne) nachádzajúca sa v juhovýchodnej časti Veľkého Magellanovho mraku ako jeho najjasnejšia časť. Názov dostala podľa pavúka tarantuly, ktorého svojím tvarom pripomína.

NGC 6752, guľová hviezdokopa, ktorá patrí k najväčším a najjasnejším na oblohe. Skutočný priemer hviezdokopy dosahuje 111 svetelných rokov. Vzdialenosť NGC 6752 od Zeme sa odhaduje na 12 700-20 000 svetelných rokov.

Veľká špirálová galaxia s nevýraznou priečkouNGC 6744. Jej štruktúru pripomínajúcu štruktúru našej Galaxie možno rozlíšiť iba pri pozorovaní mohutným ďalekohľadom. Tvorí ju viac než sto miliárd hviezd.

Snímka observatória Chandra zachytávajúca masívnu premennú hviezdu Éta Carinae s hviezdokopami Trumpler 14, Trumpler 15 a Trumpler 16. Ich energetické hviezde vetry vytvorili dutinu v hustom mračne, v ktorom sa nachádzali, a zaplnili ju zahriatym plynom, ktorý emituje röntgenové žiarenie.

T Tauri, známa premenná hviezda, (žltá hviezda na fotografii) obklopená vejárovitým prachovým mračnom NGC 1555/1554 známym tiež ako Hindova premenná hmlovina. Hmlovina tiež mení jasnosť, ale nie súčasne s hviezdou, čo si doteraz nevieme vysvetliť.

Hmlovina IC 2118 s názvom Hlava čarodejnice, respektíve Hlava Bosorky. Je to modrá prachová reflexná hmlovina, ktorej jemný prach odráža svetlo vzdialeného Rigelu. Vizuálne je nepozorovateľná, ale zobrazí sa na snímkach s dlhou expozičnou dobou.

Pár zrážajúcich sa galaxií katalogizovaný ako AMO500-620 v súhvezdí Mečiara. Zaujímavé je, že ide o galaxie dvoch rôznych typov. Bližšie k nám je to špirálová galaxia a ďalej od nás eliptická galaxia.

Najjasnejšia galaxia v súhvezdí Pastier, NGC 5248, s magnitúdou 10,1. Je to špirálová galaxia pretiahnutého tvaru. Má jasnejšie jadro a väčšie ďalekohľady rozlíšia aj jej škvrnitú štruktúru.

Hviezdokopa NGC 2419, tretia najžiarivejšia z vyše 150 guľových hviezdokôp našej Galaxie. Jej zdanlivá magnitúda je však veľmi nízka, pretože je od nás extrémne vzdialená – leží ešte o 275 000 ly ďalej než Veľký Magellanov mrak, naša satelitná galaxia. Pôvodne sa dokonca predpokladalo, že voľne putuje medzi galaxiami, ale dnes už vieme, že je predsa len s našou Galaxiou pevne gravitačne zviazaná.

Hviezda Alfa Centauri a jej okolie. Alfa Centauri je tretia najjasnejšia hviezda na oblohe a Slnku najbližší hviezdny systém. Jej vzdialenosť od Slnka je „len“ 4,28 svetelného roka, čím je od nás 270 700-krát ďalej než Slnko.

NGC 4631, špirálová galaxia, ktorá nesie meno Galaxia Veľryba. Pozeráme sa na ňu zboku, v rovine jej disku. V malom ďalekohľade sa javí ako jasná plôška, ktorá v skutočnosti v sebe ukrýva hmotu 46 miliárd slnečných hmotností. Veľrybu sprevádza malá eliptická galaxia NGC 4627.


NGC 6888 zvaná tiež Kosáčikovitá hmlovina, emisná hmlovina vytvorená intenzívnym hviezdnym vetrom z Wolf-Rayetovej hviezdy. Táto masívna hviezda mala ešte len 4,5 milióna rokov, keď jej jadrové palivo vyhorelo a ona sa nafúkla. Hmlovina pochádza z jej vrchných vrstiev. Celková hmotnosť vypudeného materiálu v priebehu vekov dosiahla každých 10 000 rokov hmotnosť Slnka, a utvorili sa z neho sústredné obálky s priemerom tri svetelné roky.

Časť hmloviny Riasy s označením NGC 6090, ktorá sa nazýva Metla čarodejnice. Tento fragment hmloviny Riasy zaberá trojnásobok priemeru Mesiaca v splne a v skutočnosti dosahuje dĺžku približne 35 ly. Jasná hviezda v strede fotografie je 52 Cygni a dá sa vidieť aj voľným okom, ale k hmlovine NGC 6960 nemá žiadny vzťah.

Galaxia M 106. Pri röntgenových a rádiových pozorovaniach boli objavené dve ďalšie ramená tejto galaxie. Na snímke hore ich vidíme v červenej farbe. Následný výskum ukázal, že by to mohli byť filamenty žiariaceho vodíka vychádzajúce z jadra. Zahriali ich nárazové vlny, ktoré pravdepodobne vyvolali silné výtrisky z centrálnej čiernej diery M 106.

NGC 7027, planetárna hmlovina v súhvezdí Labuť. Hoci bola objavená už v roku 1878, dlho sa nevedelo, že ide o planetárnu hmlovinu. Nemá okrúhly tvar a v ďalekohľadoch sa javí iba ako neurčitá škvrna. Až snímky z Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu ukázali podrobnosti, na základe ktorých astronómovia usúdili, že ide o planetárnu hmlovinu neobyčajnej hmotnosti, až trojnásobku hmotnosti Slnka.


Malý Magellanov mrak, trpasličia nepravidelná galaxia obiehajúca okolo Mliečnej cesty. Nachádza sa od Slnka približne vo vzdialenosti 200 000 svetelných rokov, čím sa zaraďuje medzi najbližšie galaxie. Súčasne je to jeden z najvzdialenejších objektov viditeľných voľným okom.

Hmlovina IC 1805, ktorá sa pre svoj tvar zodpovedajúci symbolu srdca a červenú farbu nazýva Hmlovina Srdce. Je to zmes žiariaceho medzihviezdneho plynu a tmavých prachových mračien. V jej strede je rodiaca sa hviezdokopa Melotte 15 s vekom iba 1,5 milióna rokov.

Prstencová hmlovina M 57, jedna z najznámejších planetárnych hmlovín na oblohe, ak nie najznámejšia planetárna hmlovina vôbec. Pozorovania obrovskými ďalekohľadmi ukázali za známym prstencom rozsiahle slučkovité štruktúry. Uhlovo blízko pri M 57 sa nachádza špirálová galaxia IC 1296, ktorá je jej atraktívnym vizuálnym sprievodcom. IC 1296 je od nás zhruba o 200 miliónov svetelných rokov, 100 000-krát ďalej ako Prstencová hmlovina.

Špirálová galaxia s priečkou NGC 2442 v súhvezdí Lietajúca ryba. Jej dve špirálové ramená vyrastajúce z centrálnej priečky na širokouhlých záberoch vyzerajú ako háky. Okolo jadra aj v roztiahnutých špirálových ramenách sú červené hviezdotvorné oblasti. Jej štruktúra je zrejme následkom blízkeho priblíženia menšej galaxie, momentálne asi 150 000 ly vzdialenej od NGC 2442.

Cygnus X, hviezdotvorná oblasť s priemerom viac ako 600 ly. Obsahuje hmotu viac ako miliónnásobku hmotnosti Slnka. Jej spletité štruktúry sú viditeľné na infračervených záberoch ďalekohľadu Herschel. Novovzniknuté hviezdy vytláčajú od seba svojimi hviezdnymi vetrami bubliny, ktoré niekedy vytvárajú zahustenia, z ktorých sa tvoria ďalšie hviezdy.


Arecibo Observatory, rádioastronomické observatórium na ostrove Portoriko. Observatórium je známe najmä svojím parabolickým rádioteleskopom, ktorý bol do roku 2016 najväčším jednoaparátovým rádioteleskopom na svete, priemer jeho paraboly bol 305 m. V roku 2020 došlo k jeho ťažkému poškodeniu a následne bol demontovaný. Bol umiestený v kráterovitom údolí pohoria Montanas Guarionex a bol nepohyblivý.

BHR 71, tmavé molekulárne mračno vo vzdialenosti 600 ly od nás. Snímku vytvoril Spitzerov vesmírny ďalekohľad v infračervenom spektre. Je to malá hmlovina s priemerom len okolo jedného svetleného roka. V jej vnútri sa nachádzajú síce vizuálne nepozorovateľné, ale pre infračervených a rádiových astornómov zaujímavé zdroje - rodiaca sa dvojhviezda.

Hmlovina Uhoľné vrece (hore) a Tmavá vecička (Dark Doodad, dole). Tmavá vecička je tmavý prachový útvar, ktorý sa tiahne cez bohaté hviezdne pozadie. Meria asi tri stupne a je súčasťou väčších molekulárnych mračien v Muche. Objekt je v skutočnosti asi 700 svetelných rokov ďaleko a v priestore meria okolo 30 svetelných rokov.


M 94, špirálová galaxia, ktorej ramená sú dosť tesne navinuté na jasnom kompaktnom dobre pozorovateľnom jadre. Jej vnútorná viditeľná časť meria 30 000 ly a okolo nej je slabý prstenec modrých hviezd, ktorý jej dáva dosť neobvyklý vzhľad. Výskum na rôznych vlnových dĺžkach však ukázal, že to, čo bolo pôvodne považované za prstenec, sú ďalšie, predtým neznáme špirálové ramená.


Prachová reflexná hmlovina so štruktúrou NGC 7023 s menom Kosatec či Iris, ktorá patrí medzi najjasnejšie reflexné hmloviny vôbec. Meno dostala podľa svojho symetrického vzhľadu a dominujúcej modrej farby. Osvetľuje ju centrálna hviezda, ktorej vek sa odhaduje len na 5 000 rokov.


Špirálová galaxia NGC 5866 natočená k nám takmer zboku. Pripomína cigaru a má meno Galaxia Vreteno. Niekedy sa klasifikuje aj ako šošovkovitá galaxia. Galaktickú rovinu pretína línia prachových oblastí.

Mozaika jadra kométy 67P/Churyumov-Gerasimenko. 12. novembra 2014 na jeho povrchu pristál modul Philae zo sondy Rosetta. Pristátie síce neprebehlo podľa predpokladov, modul sa od kométy dvakrát odrazil, a vzdialil sa od miesta plánovaného pristátia asi kilometer, jeho vedecké prístroje však pracovali a spojenie s materskou sondou fungovalo.

Zvyšok supernovy SN 1987A. Obálka po supernove sa stále veľkou rýchlosťou rozpína a naráža na medzihviezdny materiál, v ktorom vytvára prstenec žiariaceho plynu. Očakáva sa, že po supernove zostala neutrónová hviezdapulzar, ale nijaký sa nenašiel.

Plejády, otvorená hviezdokopa v Býkovi, a ich hviezdne a hmlovinové okolie. Dnes v Plejádach poznáme vyše tisíc hviezd, z ktorých asi 250 je do 17. mag. Hviezdokopa zaberá na oblohe 3 stupne a jej celková jasnosť je 1,4 mag. Má skutočný priemer 20 ly (light year - svetelný rok) a je od Slnka vzdialená 380 ly.

Kompozitný záber hmloviny Éta Carinae. Na snímke je samotná hviezda Éta Carinae, hmlovina Kľúčová diera a blízka hviezdokopa Trumpler 14. Celá hmlovina je viditeľná aj voľným okom podobne ako Veľká hmlovina v Orióne, hoci je 5-krát ďalej ako ona (7 500 ly).

Hmlovina Konská hlava. Tento nezvyčajný útvar pripomínajúci morského koníka alebo jazdca na šachovnici má katalógové označenie Barnard 33. Vyčnieva z rozsiahleho tmavého oblaku. Je to mimoriadne husté, tmavé a studené mračno plynu a prachu. Vytvára siluetu oproti jasnej hmlovine v pozadí, IC 434 , ktorá je od nás ďalej.

Zložený záber priebehu zatmenia Mesiaca, ktoré nastalo 15. júna 2011. Pod ním je aténsky Parthenón. Svetlo je po prechode atmosférou Zeme v dôsledku rozptylu ochudobnené o modrú zložku a dodáva Mesiacu červenú až tmavočervenú farbu.