Preskočiť na obsah

Redaktor:LoverofBattle12/Habsbursko-osmanské vojny v Uhorsku (1526 – 1568)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Habsbursko-osmanské vojny v Uhorsku v rokoch 1526 až do roku 1568, predstavovali súhrn ozbrojených výprav, ťažení a vojen medzi rakúskymi Habsburgovcami a Osmanskou ríšou, ktoré prebiehali na území terajšieho Chorvátska, Maďarska, časti Sedmohradska ako aj južného Slovenska počnúc Bitkou pri Moháči až do uzavretia Drinopolského mieru dňa 17. februára roku 1568. Pre tento časový úsek bolo charakteristické postupné rozšírenie a prehĺbenie moci Osmanov v stredoeurópskom priestore, najmä na území južnej a centrálnej časti Uhorska. V rámci tohto obdobia však boli uzavreté viaceré prímeria a mierové dohody, ktoré boli obojstranne porušované. Preto nie je možné túto fázu chápať ako obdobie súvislého a neprerušovaného ozbrojeného konfliktu, ale ako sériu viacerých vojenských ťažení a bojov na území Uhorska. Toto obdobie je zároveň charakteristické súperením medzi Ferdinandom I. Habsburským a sedmohradským vojvodom Jánom I. Zápoľským (* 1487 – † 1540) (neskôr aj jeho synom Jánom Žigmundom), ktorého v roku 1526 v Tokaji časť uhorskej šľachty vyhlásila za uhorského (proti)kráľa. Aby získal vojenskú pomoc v boji proti svojmu súperovi, Ján I. Zápoľský sa stal spojencom, respektíve vazalom osmanského sultána. Vzájomné súperenie medzi nimi trvalo do roku 1538, keď bol vo Veľkom Varadíne podpísaný mier, v rámci ktorého sa dohodli na rozdelení sféry vplyvu. Tento konflikt do veľkej miery komplikoval akýkoľvek výraznejší postup a obranu proti osmanskej ofenzíve do strednej Európy.[1]

Bitka pri Moháči a jej bezprostredné dôsledky (29. august až 9. október 1526)

[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 29. augusta roku 1526 krátko pred piatou hodinou popoludní došlo k naplneniu osudu Uhorského kráľovstva. Asi pred poldruha hodinou sa na poli pri Moháči neďaleko rieky Dunaj streli v nerovnom boji stretli vojská uhorského a českého kráľa Ľudovíta II. Jagelovského proti obrovskej armáde osmanského sultána Sulejmana I. Uhorské oddiely, ku ktorým sa z dôvodu ich oneskoreného vyhlásenia nestihli pridať nemecké žoldnierske jednotky, vojsko českých stavov, bandériá chorvátskych stavov a vojsko sedmohradského vojvodu Jána I. Zápoľského, boli v sile menej než 25 tisíc vojakov. Proti uhorskej bojovej strane stála 60 až 70 tisícová armáda osmanského sultána. Po úspešnom útoku slavónskej ťažkej jazdy na pravom krídle sa podarilo Turkom odraziť nápor jazdy z ľavého krídla uhorskej zostavy, pričom pechota, ktorá tvorila jadro prvého sledu, sa spolu s druhým dostala pod paľbu osmanského delostrelectva. Zakrátko došlo ku katastrofe. Jazda sa dala na útek, pričom tisíce peších žoldnierov ostali vydané napospas Osmanom.

V boji alebo v chaose pri ústupe padol hlavný veliteľ, arcibiskup Pavol Tomori, arcibiskup Tomáš Szalkai a niekoľko desiatok magnátov, ktorí zastávali popredné úrady na kráľovskom dvore, cirkevnej hierarchii či v správe krajiny. Na úteku z bojiska sa v rozbahnenej riečke Csele ako prítoku Dunaja utopil aj mladý uhorský a český kráľ Ľudovít II. Jagelovský. Armáda uhorského kráľa utrpela pri Moháči obrovské a nenahraditeľné straty. Priamo na bojovom poli ostalo 10 tisíc pešiakov a niekoľko tisíc jazdcov, v najväčšom počte však 16-tisíc mužov. To, vzhľadom na počet obyvateľov krajiny, ktorí na konci vlády dynastie Jagelovcov prevyšoval tri a pol milióna, nebolo veľa, že by sa tieto straty nedali z existujúcej mužskej populácie nahradiť. Oveľa ťažšie dôsledky, než priame straty na životoch tak predstavovala skutočnosť, že na moháčskom poli ostala rozhodujúca časť elity vtedajšieho Uhorského kráľovstva. Okrem kráľa v bitke padli obidvaja arcibiskupi, piati biskupi, župani deviatich stolíc, stolíc, z hlavných hodnostárov kráľovstva krajinský sudca, pohárnik, niekoľkí komorníci a dvormajstri. Celkovo ostali na moháčskom poli takmer tri desiatky magnátov, majiteľov obrovských hradných panstiev, príslušníkov takých rodov ako Perényi, Séči, Zápoľskí, Baťán, Várdai, Forgáč či Palóci. V dôsledku katastrofy uhorského vojska tak došlo k úplnému rozpadu ústrednej kráľovskej a cirkevnej správy a stredného článku riadenia krajiny, stolíc a to na približne polovici územia.[2]:182, 183

Nájdenie telesných pozostatkov zosnulého uhorského a českého kráľa Ľudovíta II. Jagelovského po bitke pri Moháči. Olejomaľba od umelca Bertalana Székelya z roku 1860.

Po víťaznej bitke postupovali turecké vojská proti prúdu po pravom brehu rieky Dunaj smerom na sever. Dňa 12. septembra roku 1526, dva týždne po bitke pri Moháči, dorazili do Budína, kde však našli iba miestnych židov a zlomok mešťanov, ktorí sa ešte pred príchodom ponáhľali odovzdať padišahovi kľúče od mesta. Uhorská kráľovná Mária, vdova po Ľudovítovi II. Jagelovskom, s dvorom, vesprímskym biskupom, taverníkom, kráľovským kastelánom a veľkou časťou nemeckého meštianstva už predtým opustila hlavné mesto a odišla do Prešporku. V Budíne sa armáda osmanského sultána Sulejmana I. zdržala dva týždne Jeho vojaci za ten čas celé mesto vyplienili a okrem hradného paláca aj vypálili. Predsunutým osmanským oddielom (akindži, martalovci a ďalšie nepravidelné jednotky) popri tom pustošili široké okolie a zadunajské stolice až po mesto Šopron. Potom, keď dňa 25. septembra roku 1526 cez provizórny most prekročili rieku Dunaj, vyrabovali mesto Pešť a v dvoch sledoch postupovali na juh medzi Dunajom a Tisou. Úplne pritom vyplienili a zároveň vypálili široký pás územia, pričom nepravidelné jednotky ľahkej jazdy rabovali až na území Boršodskej a Hevešskej stolice. Do začiatku októbra roku 1526 sa osmanské vojská vrátili do Sriemu, ktorý z väčšej časti obsadili už v predchádzajúcom ťažení, pričom dňa 9. októbra toho istého roku prekročili rieku Dunaj. O dva dni neskôr sa armádam osmanských Turkov podarilo doraziť už do obsadeného Belehradu, ktorý dobyli ešte pred piatimi rokmi. Dôvodom rýchleho odchodu sultánovej armády z Uhorska bolo niekoľko. Ťaženie do začiatku októbra roku 1526 napokon splnilo svoj cieľ: uhorské vojsko, bolo úplne zničené, panovník mŕtvy, krajina paralyzovaná a ústredná správa rozrušená. Jej vojenské obsadenie malo byť cieľom nasledujúcej výpravy. Ďalším dôvodom odchodu bolo pokročilé ročné obdobie, keďže sa blížil Kásimov deň, 26. október, keď vojaci končili každé ťaženie a vracali sa domov a to z dôvodu, že nechceli vystaviť obrovskú armádu rizikám spojeným s jesennými dažďami, mrazmi a nedostatkom potravín.[2]:184

Bitka pri Moháči patrí medzi najvýznamnejšie míľniky v dejinách Uhorska. Ukončila viac než päťstoročnú existenciu jednotného Uhorského kráľovstva, prestalo byť nielen veľmocou, ale zo dňa na deň sa dostalo na perifériu dvoch ranonovekých superveľmocí. Jednou z nich bola Osmanská ríša a tou druhou Habsburská monarchia, ktorej vznik a s ním spojený mocenský vzostup dynastie Habsburgovcov takisto umožnila práve moháčska katastrofa. Bitka pri Moháči je teda právom považovaná za medzník medzi uhorským stredovekom a ranným novovekom. Z hľadiska vývinu kontinentu sa potom práve v dôsledku moháčskej katastrofy osmanská moc na dlhé desaťročia usadila v strednej Európe aby tak odtiaľ ohrozovala ostatné krajiny. Uhorsko tak síce na jednej strane zaniklo vo svojej stredovekej podobe, na strane druhej sa opäť (ako kedysi pri vpáde Mongolov v roku 1241) stalo hrádzou, ktorá zachytila turecký nápor a nepustila ho ďalej do západnej Európy.[2]:186, 187

Diplomatická rozbuška po moháčskej bitke (1526 až 1527)

[upraviť | upraviť zdroj]

Ešte v čase tureckého pustošenia v týždňoch po moháčskej bitke vystúpili s nárokom na uhorský kráľovský trón dvaja kandidáti: rakúsky arcivojvoda Ferdinand Habsburský a sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský. Ferdinand Habsburský, rakúsky arcivojvoda a zároveň brat uhorskej kráľovnej Márie a rímskonemeckého cisára a španielskeho kráľa Karola V., opieral legitimitu svojej kandidatúry o dynastické dohody, uzavreté kedysi medzi jeho starým otcom, cisárom Maximiliánom I. a uhorským kráľom Vladislavom II. Jagelovským. Konkrétnu podobu dostali habsburské nároky na uhorský trón vo viedenských svadobných zmluvách z roku 1506 a napokon dvojitom kráľovskom sobáši roku 1515. V ich zmysle sa uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský oženil s Máriou Habsburskou a Ferdinand Habsburský s Annou Jagelovskou. V prípade prvého alebo druhého panovníka bez mužských potomkov mal potom ich krajiny získať jeho švagor. Moháčska katastrofa, v ktorej zahynul kráľ Ľudovít II. Jagelovský tak Habsburgovcom otvorila cestu na český a uhorský kráľovský trón. Kým v Krajinách koruny českej Ferdinandove nároky (aj zo strachu pred Turkami) jednomyseľne akceptovali, v Uhorsku narazili na veľký odpor.

Rakúsky arcivojvoda Ferdinand Habsburský (* 1503 – † 1564) na maľbe od Jána Cornelisza Vermeyena.

Legitimitu Zápoľského kandidatúry na trón opierali jeho prívrženci o známy zákon z roku 1505, podľa ktorého mohol na čele Uhorska stáť iba príslušník domácej šľachty, zvolený na Rákošskom sneme pri Pešti. Zápas o trón s Ferdinandom bol tak v istom zmysle pokračovaním dlhotrvajúceho politického boja medzi magnátskou a tzv. národnou stranou, ktorý rozdeľoval uhorskú spoločnosť v predmoháčskom období. Pri svojich nárokoch sa mohol oprieť aj o príklad najúspešnejšieho uhorského kráľa Mateja I. Korvína, takisto zvoleného stavmi spomedzi uhorských magnátov. Aj on musel, ostatne, bojovať so svojimi habsburskými rivalmi. Kráľovná Mária začala bezprostredne po úteku z Budína do Prešporku intenzívne pripravovať pôdu pre nástup svojho brata na trón. Ferdinand bol však vtedy natoľko zaneprázdnený účasťou vo vojne Karola V. v severnom Taliansku, že nemohol zasiahnuť v Uhorsku. A to nielen proti Osmanom, ale ani v záujme zabezpečenia svojej kandidatúry. Dožadoval sa uznania svojich nárokov na korunu na základe nástupníckych dohôd. Kráľovná však lepšie poznala pomery v krajine a spolu so svojimi radcami sa rozhodla zvolať na koniec októbra snem do Komárna.

Zápoľský však podnikol energickejšie kroky na získanie kráľovského stolca, pričom mohol využiť svoju podporu u všetkých stavov. Už necelý týždeň po Sulejmanovom odchode, dňa 14. októbra roku 1526 zvolal do krajiny parciálny snem na svoj hrad Tokaj, kde sa stavy okrem obrany pred novým tureckým vpádom zaoberali najmä problémom nového panovníka. S tým cieľom zvolali dňa 5. novembra toho istého roku riadny krajinský snem do Stoličného Belehradu. Na sneme sa zúčastnil celý rad magnátov, väčšina kráľovských miest a delegáti dvadsiatich dvoch stolíc. Po jednoznačnom zvolení Zápoľského za kráľa mu dňa 11. novembra roku 1526 položil na hlavu Svätou korunu nitriansky biskup Štefan Podmanický. Okrem voľby a korunovácie kráľa sa snem zaoberal otázkami obrany, odsúdením násilností a zločinov po moháčskej bitke a opatreniami proti Ferdinandovi.[2]:188, 189

Vojna protikráľov v Uhorsku (1526 až 1528)

[upraviť | upraviť zdroj]

Počiatočná fáza vnútornej vojny uhorských protikráľov sa prejavila na bojovom poli vo Ferdinandov prospech. Dňa 8. júla roku 1527 rakúski landsknechti úspešne obkľúčili Devínsky hrad, ktorý sa napokon po ôsmich dňoch dostal do ich rúk. Najmenší odpor voči Ferdinandovi I. Habsburskému sa prejavil na území zadunajských stolíc, práve to bol dôsledok, ktorý znamenal, že dňa 20. augusta toho istého roku k vydobytiu mesta Budín od Jána I. Zápoľského. Následne došlo k vojenskému víťazstvu landsknechtov nad oddielmi Zápoľského a to dňa 27. septembra pri Tokaji, pričom zásluhu niesol habsburský veliteľ Mikuláša zo Salmu. Nasledujúca ofenzíva sa znovu niesla v znamení habsburských vojenských víťazstiev, keďže dňa 8. marca roku 1528 sa podarilo habsburským vojakom zvíťaziť v bitke pri Seni blízko Košíc na čele s Hansom Katzianera, pričom dôsledkom tejto bitky bolo stiahnutie sa Jána I. Zápoľského aj so zvyškom vlastnej armády na územie Poľska. Dňa 30. júna roku 1528 došlo k úspešnému obsadeniu Trenčianskeho hradu ako rodinného sídla Zápoľských.

Ešte predtým však Ján I. Zápoľský úspešne požiadal o pomoc sultána Sülejmana I., pričom práve po akceptovanej žiadosti ho v januári roku 1528 uznal za uhorského kráľa s prísľubom vojenskej pomoci. V skutočnosti však sultán sledoval predovšetkým vlastné ciele, čo znamenalo, že sa nevzdal plánov na ovládnutie strednej Európy. Spojenectvo s Osmanskou ríšou oslabilo pozíciu Jána I. Zápoľského v Uhorsku ale aj prípadnú podporu na území západnej Európy, lenže znamenalo veľkú vojensko-strategickú výhodu, čo sa dôsledne ukázalo, že Zápoľský sa na jeseň roku 1528 vrátil do Uhorska, kde získaval čoraz viac prívržencov. Ešte pred koncom zimy úspešne ovládol celú východnú polovicu Uhorska s výnimkou niekoľkých hradov a opevnených miest v Sedmohradsku.[3]

Výprava Sulejmana I. a podpora Jána Zápoľského (1528 až 1529)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: ťaženie Sulejmana I. v roku 1529

Na jar roku 1529 sa situácia začala meniť v prospech Jána I. Zápoľského. Už v máji roku 1529 sa vyše dvestotisícová armáda osmanských Turkov na čele so samotným sultánom vydala na pochod do Uhorska. Neďaleko mesta Moháč sa národný kráľ zišiel so sultánom a bozkom ruky mu vyjadril podriadenosť. Dňa 3. septembra roku 1529 boli už osmanské armády pod Budínom, ktorý bránili vojaci pod velením Tomáša Nádašdyho. Nemeckí žoldnieri však neboli ochotní položiť život za Ferdinanda I. Habsburského a po piatich dňoch pevnosť opustili. Sultán prenechal hlavné mesto svojmu kresťanskému spojencovi a ďalej postupoval popri Dunaji k Viedni.

Osmanský sultán Sulejman I. vládol Osmanskej ríši v rokoch 15201566.

Výboje pri Viedni (25. september až 14. október 1529)

[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Obliehanie Viedne

Na sklonku septembra roku 1529 armády osmanských Turkov postúpili natoľko, že mohli obliehať Viedeň.[4] Mesto však dokázalo ich vojenskému tlaku odolať šesť týždňov, kým začiatok zimy a predlžené zásobovacie línie neprinútili Turkov obrátiť sa.[5] V polovici októbra tak museli obliehanie ukončiť. Počas spiatočného pochodu zanechal sultán Jánovi I. Zápoľskému pomocné oddiely. Tak vďaka osmanskej intervencii získal kontrolu nad veľkou časťou uhorskej krajiny.[6]

Obliehanie Viedne v roku 1529.

Opätovná snaha dobytia „Zlatého jablka“ (5. až 30. august 1532)

[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Obliehanie Kőszegu

V roku 1532 sa armáda osmanského sultána Sulejmana I. znovu vydala na vojenský pochod s cieľom opätovného dobytia Viedne ale plány jej skrížila nečakane húževnatá obrana hradu Kysek na čele s jeho kapitánom Mikulášom Jurišičom.

Obliehanie Kyseku (5.30. august 1532).

Varadínsky mier a zrada kráľovnej Izabely (1538)

[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Nagyvarádsky mier

Vyčerpanosť oboch súperiacich strán o uhorský trón viedla v roku 1538 k uzavretiu mieru, na základe ktorého získal Ján I. Zápoľský pod svoju vládu Sedmohradsko, severovýchodné Uhorsko a slobodné kráľovské mesto Košice s časťou východného Slovenska. Ferdinand I. ako taktiež rakúsky arcivojvoda mal získať vládu v západnej časti Uhorska vrátane Chorvátska. Keď Ján I. Zápoľský umrel a podľa mierovej zmluvy malo dôjsť k spojeniu celého územia pod korunou Habsburgovcov, osmanskí Turci pod zámienkou, že obraňujú nástupnícke práva jeho syna Jána II. Žigmunda opäť vtrhli do Uhorska.[7]

Predohra zadunajskej expanzie (1536 až 1537)

[upraviť | upraviť zdroj]

Osmanskí Turci, ktorí boli posmelení vojenskou defenzívou Ferdinanda I. Habsburského, sa rozhodli opäť rozšíriť svoje územie na bývalej južnej hranici Uhorska. Potom, čo obsadili Jajce (1529) ako poslednú pevnosť od rieky Sáva, dobyli v lete roku 1536 ďalšie hrady na území Chorvátska a Slavónska, pričom išlo Požegu, Dubicu a Jasenovac. V záujme zastavenia ďalšieho postupu osmanských vojsk alebo na ich zastrašenia, sa v Ferdinand I. Habsburský rozhodol v roku 1537 naverbovať vojsko v sile približne 16-tisíc mužov a to na území dedičných a českých krajín. Na konci leta sa táto armáda pod velením Jána Katzianera odobrala do Chorvátska, kde obľahla opevnený turecký tábor. Po niekoľkých týždňoch bez činnosti sa veliteľ žoldnierov po príchode jesenného počasia rozhodol bez boja odtiahnuť. Armády osmanských Turkov však nečakane zaútočili, pričom práve silnejšie Ferdinandovo vojsko, paradoxne silnejšie, tak utrpelo v októbri roku 1537 zdrvujúcu porážku.

Dobytie horného Zadunajska (1541 až 1543)

[upraviť | upraviť zdroj]

Nová situácia v protitureckej obrane nastala dňa 29. augusta roku 1541, práve po víťaznom dobytí Budína zo strany tureckých vojsk, dôsledkom čoho sa práve sa osmanská moc natrvalo usadila v jadre Uhorského kráľovstva, pričom zároveň permanentne rozširovala svoje teritórium. Vojenské obsadenie Budína malo za následok veľké rozhorčenie v celej krajine, pričom sympatizanti oboch panovníkov očakávali od Ferdinanda I. Habsburského skoré znovudobytie hlavného mesta. Došlo k zmobilizovaniu vojsk tentokrát jediného uhorského kráľa, ktorý v roku 1542 zhromaždil za pomoci svojho brata, cisára Karola V., vojsko, ktoré spolu s naverbovanými oddielmi predstavovalo silu viac než 40-tisíc mužov a 200 lodí. Armáda pod vedením brandenburského markgrófa Joachima predstavovala síce obrovskú silu lenže bola ťažkopádnou. Začiatkom júla vyrazila spod Viedne k Budínu a to po viac než dvoch mesiacoch. Veliteľ napokon určil obliehanie slabšie opevnenej Pešti. Napriek delostreleckému ostreľovaniu a následne niekoľkým útokom sa však žoldnierom nepodarilo do mesta dostať, v dôsledku čoho nariadila Dvorská vojnová rada dňa 5. októbra ústup. Choroby, chlad ale aj turecké útoky zdecimovali veľké lenže slabo disciplinované vojsko, ktoré bolo, aj napriek sľubom rozpustené. V priebehu piatich rokov sa ukázalo druhé fiasko protitureckej politiky a účinnosti jeho západných spojencov.

Obliehanie Budína (29. august 1541).

Osmanský sultán Sulejman I. sa rozhodol v roku 1543 pre ďalšie ťaženie do Uhorska, pričom sa predpokladalo, že ide o opätovné dobytie Viedne. V úvode leta toho istého roku sa podarilo tureckým vojskám prekročiť rieku Drávu, obsadiť Valpovo a vtrhnúť do Zadunajska. Namiesto rýchleho pochodu smerom na sever začali turecké armády pod velením samotného sultána Sulejmana I. dobýjať zadunajské pevnosti a to iba so sporadickým odporom. Armádam osmanských Turkov sa bez boja vzdávali významné hrady ako Siklós, Päťkostolie, Szásvár aj Tata. Ostrihom, ktorý bol považovaný za nedobytnú pevnosť, sa vďaka obrane žoldnierskej posádky bránil týždeň, pričom neskôr veliteľ hrad vydal Turkom. Najväčšie boje boli osmanské vojská nutné zviesť o korunovačné mesto Stoličný Belehrad. Po tomto vojenskom triumfe sa osmanský sultán Sulejman I. rozhodol ukončiť ťaženia a obrátiť sa späť. Aj napriek tomu, že do Kásimovho dňa ostávali ešte dva mesiace, príčinou rýchleho odchodu jeho armád boli obavy z početného ríšskeho vojska, zhromaždeného na obranu Viedne. Lenže ani táto armáda, a ani približne 20 tisíc žoldnierov, ktorí boli sústredení pri Prešporku, však do bojov nezasiahli a obliehané hrady sa tak rozhodli nechať svojmu osudu.

Prvé preniknutie do Novohradu (1544)

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1544 však sultán Sulejman I. na určitý čas nepodnikol žiadnu vojenskú výpravu do Uhorska v rámci vlastného velenia, keďže nové výpravy viedol budínsky paša. Ten vďaka spojeným silám osmanských hradov zorganizoval a podnikol útoky na ďalšie zadunajské pevnosti. Po dlhšom čase sa osmanským armádam podarilo úspešne dobyť Vyšehrad, známy aj ako klin v tureckom zázemí. Na juhovýchode sa armádam osmanských Turkov podarilo taktiež získať vojensky pevnosti ako Ozora, Simontornya a Dobrokoz. Následne sa vojskám budínskeho pašu podarilo prekročiť rieku Dunaj a bez boja sa zmocniť Hatvanu a Novohradu. Spočiatku sa cisár Ferdinand I. Habsburský síce obával ďalšieho útoku na Viedeň a to z dôvodu samotných ťažení v rokoch 15431544, pričom napokon sa obavy ukázali ako zbytočné, keďže úlohou ťažení bolo rozšíriť osmanské územie s centrom v Budíne. Osmanskí Turci tak získali nové územia ako základňu pre ďalšiu expanziu jednak na západ, sever a východ.[2]:197-199

Prvý Drinopolský mier (1547)

[upraviť | upraviť zdroj]

Po predošlých vojenských úspechoch v Novohrade však nastal pre Osmanskú ríšu obrat na bojovom poli v strednej Európe a to prerušením operácii z dôvodu ďalšieho ozbrojeného konfliktu so safíjovskou Perziou pre snahu získať Basru a Jemen.[8] Cisár Ferdinand I. Habsburský mal takisto v pláne uvoľniť si ruky v súvislosti s prípravou Tridentského koncilu. Zároveň však chcel vojensky podporiť svojho staršieho brata, španielskeho a neapolského kráľa Karola V. počas zápasu so Šmalkaldským spolkom nemeckých protestantských kniežat. Dňa 19. júna roku 1547 bola podpísaná mierová zmluva v Drinopoli (Edirne). Jej platnosť bola stanovená v dĺžke trvania na päť rokov. Podľa podmienok mierovej zmluvy si Osmanská ríša podržala všetky dobyté územia, pričom cisár a kráľ Ferdinand I. Habsburský sa zaviazal každoročne odvádzať najneskôr do konca marca sultánovi čestný dar – 30-tisíc zlatých dukátov.[9]

Nová politika v Sedmohradsku a vypuknutie ďalšej vojny (1551)

[upraviť | upraviť zdroj]

Prímerie netrvalo príliš dlho. Habsburské angažovanie sa v Sedmohradsku spustilo ďalšiu vlnu bojových akcií. Po tom, čo sa Juraj Utešenič-Martinuzzi dohodol s Ferdinandovými splnomocnencami, habsburské žoldnierske vojská na čele so španielskym generálom Castaldom vstúpili na územie Sedmohradska. Matka Jána Žigmunda však informovala sultána o zrade jej bývalého spojenca a osmanské oddiely na čele s beglerbegom Rumélie Sokollum Mehmedom Pašom sa vydali ochrániť záujmy a dedičstvo Zápoľského rodu.

Fráter Juraj (* 1481 – † 1551)

Vojenské operácie Osmanov na juhovýchode Uhorska (október 1551 až august 1552)

[upraviť | upraviť zdroj]

Dobytie Lippy (august 1551)

[upraviť | upraviť zdroj]

Po tom, ako do Sedmohradska dorazili nemeckí žoldnieri pod velením generála Castolda, došlo k zaujatiu pohraničných hradov cisárskymi vojakmi, na čo osmanský sultán Sulejman I. reagoval zorganizovaním trestnej výpravy proti politike frátra Juraja. Vojenskú výpravu viedol tentokrát bosenský beglerbeg Mehmed Sokoli. Tomu sa na začiatku augusta roku 1551 na čele 50 tisícovej armády prekročil hranice Uhorska a pomerne ľahko dobyl viaceré hrady na juhozápade niekdajšieho Zápoľského územia, pričom išlo o pevnosť Becse, Veľký Bečkerek, či Čanád. Výraznú podporu získal od Srbov, ktorí sa odklonili od politiky frátra Juraja Utešenoviča a prešli na stranu osmanského sultána. Najväčší vojnový úspech dosiali armády osmanských Turkov na začiatku októbra toho istého roka, keď práve s pomocou miestnych Srbov obsadili silnú pevnosť Lippa, neďaleký Temešvár sa im však dobyť nepodarilo. Pre túto vojnu bolo príznačné, že sa generál Castoldo so svojimi žoldniermi nepokúsil zastaviť beglerbegovým armádam cestu, ani pomôcť obliehaným hradom. Sedmohradské vojsko sa ešte len zhromažďovalo a krajina tak zostala bez ochrany. Napokon sa osmanské oddiely podarilo zastaviť Frátrovi Jurajovi, ktorý zaplatil daň a presvedčil pašu o svojej vernosti sultánovi. Po odchode beglerbega sa mu spolu s Castaldom podarilo opätovne dobyť Lippu.

Generál Castoldo.

Obliehanie Temešváru (jún 1552)

[upraviť | upraviť zdroj]

Po zmene politickej orientácie v Sedmohradsku sa osmanská armáda rozhodla zaútočiť proti prívržencom Frátra Juraja a Ferdinanda I. Počiatky nového ťaženia a neskôr ďalšej vojny sa tentokrát presunuli na juhovýchod Uhorska. Na konci júna roku 1552 sa takmer stotisícovej osmanskej armáde podarilo úspešne obľahnúť Temešvár. Veliteľ tejto najvýznamnejšej pevnosti, Štefan Losonzcy mal pre obranu k dispozícii iba 2 500 vojakov. Uprostred horúceho leta sa podarilo armádam osmanských Turkov odrezať obrancov od zdrojov vody a vysušiť hradné priekopy. Po ťažkom poškodení opevnenia sa Losonczy pod tlakom dôstojníkov vzdal s podmienkou slobodného odchodu. Osmanskí Turci však jeho vojakov napadli a pobili.

Obliehanie Temešváru (1552)

Boje v Solnoku a prienik k Jágru (september 1552)

[upraviť | upraviť zdroj]

Po dobytí Temešváru sa vojskám osmanským Turkom podarilo obsadiť bez väčších problémov iba nedávno opevnenú Lippu, ktorú jej žoldniersky veliteľ zapálil a opustil. Generál Castoldo však do bojov nezasiahol, pričom jeho žoldnieri sa pre nezaplatený žold vzbúrili a napadli Koložvár. Po týchto úspechoch sa osmanské armády obrátili smerom na sever, kde sa spojili s vojskom budínskeho pašu. Ich spojenie sa uskutočnilo pod baštami pevnosti Solnok, ktoré panovník iba nedávno vybudoval. V modernej pevnosti bola umiestnená početná posádka so silnou delostreleckou výzbrojou a dostatkom zásob. Napriek tomu však väčšina žoldnierov svojvoľne hrad opustila a k zúfalému odporu sa odhodlal iba veliteľ s piatimi stovkami uhorských vojakov.

Obliehanie Jágru

[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Obliehanie Jágru

Po dobytí pevností Lippa a Solnok sa vrchný veliteľ spojených tureckých síl, paša Ahmed, rozhodol postupovať ďalej na sever, kde zamýšľal vytvoriť klin v uhorskom území medzi habsburskou a Zápoľského časťou krajiny. Zamýšľal sa pritom obsadiť Košice a ďalšie kráľovské mestá. V ceste mu však stál hrad Jáger, nazývaný vtedy „Bránou Horného Uhorska“.[2]:199, 200

Obliehanie Jágru (1552) na obraze od Bela Vízkeletyho z roku 1857.

Boje v Tekove (19. august 1552)

[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka pri Plášťovciach

Počas obliehania Jágru došlo dňa 19. augusta roku 1552 k bitke pri Plášťovciach v Tekovskej stolici medzi žoldniermi pod velením rakúskeho veliteľa v Rábe, Erazma Teuffela v počte desaťtisíc vojakov a armádami budínskeho pašu, pričom bitka sa skončila úplnou porážkou žoldnierov.[2]:201

Pamätník bitky pri Plášťovciach vyhotovený v roku 1968.

Dobytie Fiľakova (september 1554)

[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 21. septembra roku 1554 sečiansky beg Hamza v tichosti pritiahol so svojimi vojskami pod múry hradu Fiľakovo, pričom jeho vojaci, ktorí využili neprítomnosť hradného kapitána Františka Bebeka, sa zmocnili hornej časti hradu. Za pomoci tureckého zajatca, ktorý pracoval na hrade, využili okienko na vyhadzovanie odpadkov, vyliezli po rebríku a prekvapili opitých strážcov hradu na horných poschodiach. Zaskočená časť posádky, ktorá sa zdržiavala v dolnej časti, sa pokúšala Turkov vytlačiť ale skončilo sa to bez úspechu z dôvodu absencie diel. Keď sa o tom Bebek dozvedel, požiadal hornouhorského hlavného kapitána Gabriela Peréniho a zvolenského kapitána Jána Balašu o pomoc. Balaša, ktorý sústreďoval svoje sily pri Divíne, navrhoval prekvapiť Turkov a zaútočiť na nich z oboch strán. Dvaja velitelia to však odmietli a odporúčali sústrediť vojská a zaútočiť spoločne v jednom bode. Spolu mali k dispozícii asi osemtisíc mužov. Balaša mal v pláne zaútočiť okamžite, tí dvaja presadili názor, že útok sa odložil na druhý deň. V noci však prišli zvesti, že k Fiľakovu sa blíži budínsky paša s veľkým vojskom a jeho predvoj je už pri Sečanoch. V uhorskom vojsku, ktoré sa po týchto správach stiahlo k Hajnáčke, začal prepukať panika a medzi veliteľmi došlo k ďalším sporom. Peréni a Bebek odmietli riskovať bojové stretnutie a ustúpili na východ. Balaša sa od nich odpojil a ustúpil k Divínu. Po ceste sa od zajatého Turka dozvedel, že podľahli zbytočnej panike, keďže do Sečian neprišiel budínsky paša ale menšie oddiely troch pohraničných begov, ktorých vojenská sila nepredstavovala ani štvrtinu počtu vojakov, ktorých mali k dispozícii uhorskí kapitáni. Keď obliehaní príslušníci hradnej posádky videli, že pomoc neprichádza, pokúsili sa prebiť cez nepriateľské obkľúčenie. Väčšina z nich padla, ostatní sa dostali do zajatia.[10] V septembri roku 1554 sa tak Fiľakovo stalo centrom nového okresu (sandžaku).[11]

Dobýjanie dolného Zadunajska (1555 až 1556)

[upraviť | upraviť zdroj]

Po dobytí Fiľakova sa budínsky paša rozhodol rozšíriť svoje územie v Zadunajsku a zaútočil na kráľovské pevnosti južne od Balatonu. Bez väčších bojov sa jeho armádam podarilo zmocniť sa menších hradov ako Kaposújvár, Korotna a Babocsa. V roku 1556 nový budínsky paša výpravu zopakoval a obľahol významnú pevnosť Sihoť (Szigetvár) v južnom Zadunajsku. Niekoľko sto vojakov v zle udržiavanom hrade, vedených Markom Horvát-Stančičom mesiac odolávalo osmanskej presile. Zachránil ich však protiúder stoličných vojsk na čele s Tomášom Nádašdym, po ktorom sa armáda pašu stiahla.

Boje v Satmári (1555)

[upraviť | upraviť zdroj]

V čase bojov pri Sihoti sa osmanským vojskám nepodarilo dobyť Satmár. Následne sa nemeckým žoldnierom Ferdinanda I. podarilo obsadiť a zboriť menší hrad Hegyesd v Zadunajsku. Po týchto udalostiach uzavrel osmanský sultán Sulejman I. s Ferdinandom prímerie na osem rokov.[2]:201, 202

Bitka pri Sečanoch (1562)

[upraviť | upraviť zdroj]

Na jar roku 1562 Ján Balaša začal organizovať vojsko zo slovenských stolíc, z mestských posádok a vojsk banského kapitanátu. Mal v pláne využiť neprítomnosť budínskeho pašu, ktorý tiahol so svojimi armádami do Potisia, a chcel preraziť prstenec tureckých pevností ohrozujúcich banské mestá. Za cieľ útoku si vybral Sečany, odkiaľ sa prednedávnom vzdialil aj turecký veliteľ s časťou posádky. Pod Balašovým velením sa zhromaždilo približne 12-tisíc mužov, z toho však desatina bola bez výcviku a výzbroje. Chýbali najmä strelné zbrane. Balaša, dúfajúc v rýchly úspech, bral so sebou iba dve delá a málo pušného prachu. Jeho jazdectvo malo asi tisíc mužov. S týmto rôznorodým vojskom začal obliehať Sečiansky hrad. Narazil však na neočakávaný odpor a čoskoro sa ukázalo, že dobytie na múrov dve delá nestačia a privezený pušný prach nebude postačovať. Keď baníci v jeho vojsku navrhli, že podkopú múry a vyhodia ich do povetria, Balaša odmietol. Nepovažoval to za dostatočne rytiersky spôsob boja. Turkom sa podarilo poslať správu do Fiľakova k bojovnému begovi Hasanovi Prodovičovi so žiadosťou o pomoc. Balaša tiež požiadal o posily. Juraj Bebek mu poslal tisíc jazdcov a dve delá. Aj z Jágra sa pohlo 200 vojakov. Menší oddiel poslala i Banská Bystrica. Začali sa preteky o čas.

Ján Balaša (* asi 1510 až † 1576). Kapitán banských miest, hlavný kráľovský dverník a zvolenský, neskôr hontiansky župan.

Balaša rozhodol odlúčiť jazdectvo od pechoty a stiahnuť ho severne od Sečian, aby navrhol zadržať prípadný útok Turkov od Fiľakova. Tento manéver sa mu stal osudným. Turecká jazda, ktorá vyrazila na pomoc obliehaným, 4. apríla roku 1562 prudkým útokom prekvapila uhorské jazdectvo, ktoré sa nestihlo ani zoradiť na boj, a prinútila ho zutekať. Aj vojsko z Jágra, ktoré dorazilo na bojisko takmer súčasne s Turkami, bolo rozbité a jeho veliteľ sa utopil v Ipli. Balašovi sa síce nepodarilo zastaviť útek jazdectva ale prebil sa k svojej pechote. Po úspešnom útoku tureckého jazdectva časť hradnej posádky vyrazila spoza múrov a utiahla sa medzi ruiny Kostola svätého Juraja v tyle Balašovej pechoty, odkiaľ ju ostreľovala. Uhorská pechota sa takto dostala medzi dva ohne, keďže Turci obnovili paľbu aj z hradu a z druhej strany na ňu útočila fiľakovská jazda. Uhorské oddiely vytlačili Turkov spoza ruín až po veľkých stratách.

Na druhý deň, 5. apríla roku 1562, sa Balaša vydal späť na sever už bez jazdectva. Delá a vozy mu však uviazli v močaristom teréne. Keďže sa ich nechcel vzdať, zastavil ústup. Turci medzitým zablokovali všetky ústupové cesty, rozobrali most na rieke Ipeľ a vytlačili uhorských bojovníkov na čistinku, kde väčšina z nich zahynula. Balaša, pod ktorým zostrelili dva kone, sa zranený a s malou časťou vojska iba s ťažkosťami dostal do Zvolena.

Na bojisku pri Sečanoch zahynula takmer celá uhorská pechota, ktorá sa na boji zúčastnila. Do Banskej Bystrice sa z nej zo 700 mužov vrátilo iba 6, do Kremnice 9. Asi tisíc mužov padlo do zajatia. Začalo sa vyšetrovanie a Balaša bol uväznený. Spod obvinení ho síce oslobodili, ale stratil kráľovu milosť. Pri výsluchoch zachránení vypovedali, že tragédiu zavinil útek jazdectva. Skutočné dôvody porážky tkveli hlbšie: v samotnom systéme vojenskej politiky dvora, v nedostatku financií, nedokonalom systéme vojenskej obrany, rozdielnej kvalite vojenskej organizácie protivníkov a v mnohých ďalších faktoroch, vyplývajúcich z prístupu k obrane území mimo habsburských dedičných krajín. Výraznou mierou k zlyhaniam prispel aj egoizmus a nesvornosť uhorskej šľachty.[12]

Posledné boje osmanského sultána (august až september 1566)

[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Obliehanie Szigetváru

Posledný vojenský stret tohto prvého obdobia habsbursko-osmanských vojen nastal v roku 1566, keď sultán Sulejman I., podnecovaný novým veľkovezírom Sokollum Mehmedom Pašom, vyhlásil výpravu do Uhorska. Počas pochodu si sultán stanovil za cieľ dobyť spomínanú pevnosť Szigetvár. Jej obliehanie malo byť len dočasnou zastávkou pred dobytím Viedne. Začiatkom augusta 50-tisícová osmanská armáda pritiahla k hradu Szigetvár a začala ho obliehať. Správca pevnosti Mikuláš Šubič Zrínsky kládol útočníkom tvrdý odpor, no po mesiaci ich obrana bola prelomená a hrad dobytý. Hneď po obsadení hradu začali Osmani s prestavbou pevnosti. Krátko pred kapituláciou však 72-ročný osmanský sultán Sulejman I. zomrel, čo spôsobilo pozastavenie ďalšieho postupu osmanskej armády smerom k Viedni. Po tejto výprave cisár Maximilián II. (vládol v rokoch 15641576) a nový sultán Selim II. (panoval v rokoch 15661574) obnovili diplomatické styky a v roku 1568 bolo uzavreté prímerie v Drinopole.

Chorvátsky bán Mikuláš IV. Zrínsky počas posledného výpadu Obliehania Sihote (1566).

Drinopolský mier a „útlm“ ťažení (1568)

[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 17. februára roku 1568 bola podpísaná v meste Drinopol (Edirne) dvadsaťosembodová mierová zmluva medzi osmanským sultánom Selimom II. a Maximiliánom II. ako rímsko-nemeckým cisárom, kráľom Čiech a Uhorska. Platnosť jej trvania bola stanovená časovo na osem rokov. Uznesením platnosti samotných podmienok mierovej zmluvy sa skončilo obdobie územnej expanzie Osmanskej ríše do Uhorska, pričom jej moc zasahovala na južné územie terajšieho Slovenska. Dôležité je spomenúť fakt, ktorého pointa jasne naznačuje, že armádam osmanských Turkov sa aj napriek ich výbojom nepodarilo definitívne zničiť uhorskú štátnosť ani jej existenciu práve na našom území ako aj v západných oblastiach. V mierovej zmluve neboli síce stanovené hranice ale vymenované pevnosti patriace jednej alebo druhej strane. Sídla medzi nimi, nachádzajúce sa aj niekoľko desiatok kilometrov od pevností, nemali oficiálne stanoveného vlastníka a stali sa tak predmetom dvojitého spôsobu zdaňovania. Vzniklo tak územie, na ktorom dochádzalo k dvojitému zdaňovaniu (tzv. kondomínium), pričom bolo tvorené líniou od mesta Jáger cez Solnok, Hatvan, Fiľakovo, Vígľaš, odtiaľ smerom na západ k Leviciam a na juh k Ostrihomu.

Obsah zmluvy zároveň jasne stanovoval vylúčiť pustošenie na oboch stranách. Zároveň však nepriamo dovoľoval vojenské akcie s menším počtom vojakov, čo vo vojenskej praxi znamenalo zorganizovanie výpravy pre armádu, ktorá mala menej než päťtisíc vojakov a to bez použitia ťažkých palných zbraní. Striktne sa zakazovali individuálne súboje medzi osmanskými a kresťanskými vojakmi z dôvodu nepokojov na hraniciach. Narušenie pokoja a jednotlivých článkov zmluvy mali riešiť osmanský miestodržiteľ v Budíne a uhorský hlavný kapitán.

Ustanovilo sa, že prímeria medzi oboma stranami sa majú uzatvárať vždy na obdobie osem rokov. V mierovej zmluve bolo zakotvené uznesenie vyplácať ročný poplatok – tribút (tur. haradž; 30 000 zlatých), ktorý mal panovník každoročne odvádzať sultánovi pre vykúpenie mieru. Podľa dobového osmanského diplomatického myslenia teda boli jednak Kráľovské Uhorsko ale aj Sedmohradské kniežatstvo de facto vazalmi sultána, pretože mu platili tribút.[13]

Kráľovské Uhorsko po podpise Speyeskej zmluvy v roku 1570.

Dobýjania aj napriek zákazu (1570 – 1588)

[upraviť | upraviť zdroj]

Po podpísaní Drinopolskej zmluvy, vládol síce v rokoch 15681593 formálne mier, v skutočnosti však samotné nájazdy osmanských Turkov pokračovali do pohraničných oblastí. Zároveň sa však ani územia okupované Turkami nevyhli výpadom zo strany cisárskych posádok. V roku 1570 došlo k plieneniu osmanských armád na Spiši. O rok neskôr sa osmanským vojskám podarilo jednak dobyť a zbúrať hrad Hodejov ako aj prepadnúť dediny v okolí Banskej Štiavnice. Okrem iného sa pokúšali obsadiť Krupinu. Silný úder však zasadili osmanské vojská hradu Modrý Kameň pod velením skúseného stoličnobelehradského bega Kara Aliho, pričom obliehanie trvalo až tri dni, pričom počas neho sa aj napriek samotnému zákazu použili delá. Po nočnom útoku bola napokon dňa 19. júla roku 1575 vztýčená osmanská zástava. Svoju strategickú výhodu využili osmanské vojská v čase, keď úspešne obľahli hrad Divín, ktorý bol následne začlenený do Fiľakovského sandžaku. Do tretice sa armádam osmanských Turkov podarilo obsadiť aj hrad Drienov, pričom práve vojenským ziskom týchto troch hradov mali k dispozícii oporné body, z ktorých potom uskutočňovali výpady až na stredné Slovensko.[14] Paradoxne, po týchto výbojoch bola napokon dňa 22. novembra roku 1575 v Istanbule predlžená mierová zmluva medzi vyslancami cisára Maximiliána II. Habsburského a osmanského sultána Murada III. na ďalších osem rokov.[15]

Sultán Murad III. stál na čele Osmanskej ríše v rokoch 15741595.

V roku 1578 mali osmanskí Turci v pláne vynaložiť svoje dobyvačné úsilie pre ovládnutie kaukazských kniežatstiev, čo podnietilo mobilizáciu perzských armád. Začala sa tak tretia osmansko-perzská vojna medzi sunnitskými Osmanmi a šíitskymi Safíjovcami, ktorá trvala až do roku 1590.[16] Zaujímavosťou tohto konfliktu pre Uhorsko je fakt, ktorého pointa naznačuje, že práve Osmanská ríša aj napriek svojej vojnovej zaneprázdnenosti na Blízkom východe uskutočnila ďalšie ozbrojené dobýjania a výpravy v strednej Európe.

Dňa 14. septembra roku 1584 sa osmanským armádam pod velením fiľakovského bega Ferhada podarilo úspešne vyplieniť banícke mesto Dobšiná, odkiaľ odvliekli zajatcov do Fiľakova.[17] Oveľa zásadnejší význam však mala bitka, ku ktorej došlo dňa 8. októbra roku 1588 južne od Moldavy nad Bodvou pri Siksove v povodí rieky Hornád. Išlo o trestnú výpravu osmanských vojsk pod velením budínskeho pašu Sinana, keďže sa rozhodol potrestať samotnú obec z dôvodu odmietnutia platby daní. Bitka sa však nad tureckou armádou v počte osemtisíc mužov skončila pre Uhrov víťazstvom a to zásluhou vojakov okolitých posádok spolu s posádkou z Jágra. Na bojovom poli padlo približne 1 700 Turkov, pričom takmer 400 skončilo v zajatí. Cisárske straty predstavovali štatistiku asi 700 bojovníkov.[18] Významnú zásluhu v tejto bitke proti Turkom niesol Žigmund Rákoci, považovaný za zakladateľa rákociovskej dynastie sedmohradských kniežat.[19]

Žigmund Rákoci

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. . › index.php › Habsbursko-osm... Dostupné online.
  2. a b c d e f g h KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). [2. vyd.] [Bratislava] : Citadella, 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9.
  3. SEGEŠ, Vladimír a kol. Encyklopédia vojen. prvé. vyd. Bratislava : Ikar, a.s., 2020. ISBN 978-80-551-5611-8. S. 114.
  4. MRVA, Ivan; SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. prvé. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 146.
  5. TEEPLE, Bliss John. Kronika svetových dejín. prvé. vyd. Bratislava : Ikar, a.s., 2004. ISBN 80-551-0870-6. S. 276.
  6. MRVA, Ivan; SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. prvé. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 146.
  7. SEGEŠ, Vladimír a kol. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. prvé. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, s.r.o., 2015. ISBN 978-80-7451-469-2. S. 102, 103.
  8. TEEPLE, Blis John. Kronika svetových dejín. prvé. vyd. Bratislava : Ikar, a.s., 2004. ISBN 80-551-0870-6. S. 280.
  9. MRVA, Ivan; SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. prvé. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 148, 149.
  10. DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. prvé. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s., 2017. ISBN 978-80-8046-864-4. S. 151, 152.
  11. TURČAN, Vladimír a kol. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. prvé. vyd. Bratislava : SLOVART, s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 153.
  12. DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. prvé. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s., 2017. ISBN 978-80-8046-864-4. S. 152,153.
  13. BADA, Michal. Slovenské dejiny II - 1526 - 1780. prvé. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 34, 35.
  14. DANLG, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. prvé. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s, 2017. ISBN 978-80-8046-864-4. S. 156 - 159.
  15. TURČAN, Vladimír a kol. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. prvé. vyd. Bratislava : SLOVART, s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 157.
  16. TEEPLE, Bliss John. Kronika svetových dejín. prvé. vyd. Bratislava : Ikar, a.s., 2004. ISBN 80-551-0870-6. S. 286.
  17. TURČAN, Vladimír a kol. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. prvé. vyd. Bratislava : SLOVART, s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 159.
  18. DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. prvé. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s., 2017. ISBN 978-80-8046-864-4. S. 159.
  19. DUCHOŇ, Jozef. František II. Rákoci a jeho Košice. prvé. vyd. Košice : Interart, 2005. ISBN 80-969169-4-7. S. 3.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • BLISS - Teeple John. Kronika svetových dejín. Bratislava: Ikar, a.s., 2004. 666 s. ISBN 80-551-0870-6
  • SEGEŠ, Vladimír a kol. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo nakladatelství, s.r.o., 2015. 591 s. ISBN 978-80-7451-469-2
  • BADA, Michal. Slovenské dejiny II: 1526-1780. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2017. 385 s. ISBN 978-80-8119-103-9
  • DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava: Perfekt, a.s., 2017. 787 s. ISBN 978-80-8046-864-4
  • SEGEŠ Vladimír a kol. Encyklopédia vojen. Bratislava: Ikar, 2020. 357 s. ISBN 978-80-551-5611-

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ottoman–Habsburg wars na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).