Redaktor:Vrchovina/pieskovisko

============´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

Royal Society of Chemistry, RSC (Kráľovská chemická spoločnosť) je najstaršou chemickou spoločnosťou na svete so sídlom Londýne, ktorá bola založená v roku 1841. O sedem rokov neskôr kráľovná Viktória udelila spoločnosti Kráľovskú chartu, ktorá potvrdila jej účel všeobecného pokroku v chemickej vede.

História

V súčasnosti so svojimi viac ako 54 000 členmi po celom svete je medzinárodne uznávanou neziskovou vydavateľskou a znalostnou spoločnosťou. Sídli spolu s ďalšími siedmymi spoločnosťami porovnateľného postavenia v Burlington House, Piccadilly, Londýn. Má tiež kancelárie v Thomas Graham House v Cambridge, kde sídli jej vydavateľstvo RSC Publishing Home. RSC vykonáva výskum, vydáva časopisy, knihy a databázy, organizuje konferencie, semináre a workshopy. Je to profesionálny orgán pre chémiu v Spojenom kráľovstve právom udeľovať štatút Chartered Chemist (CChem). Označenie FRSC sa udeľuje skupine volených členov spoločnosti, ktorí významne prispeli k chémii a iným styčným disciplínam, ako je biologická chémia. Pred rokom 2006 boli mená Fellows zverejňované každý rok v The Times (Londýn). Honorary Fellowship of the Society (HonFRSC) sa udeľuje za vynikajúce výsledky v oblasti chémie. RSC vykonáva výskum, vydáva časopisy, knihy a databázy, ako aj organizuje konferencie, semináre a workshopy. Okrem svojej hlavnej činnosti napomáhať rozvoju chémie ako vedy, podporovať jej aplikácie a šíriť chemické poznatky, veľmi starostlivo analyzuje aj úroveň jednotlivých škôl v Británii. Jej akreditačné oddelenie má podrobný prehľad o všetkých školách a študijných programoch, ktoré cyklicky preveruje a predlžuje ich akreditáciu. RSC financuje rozsiahle programy pomoci učiteľom pri vyučovaní chémie, organizuje vzdelávacie aktivity na školách a univerzitách a pomáha svojim členom pri riešení profesionálnych problémov pri výkone povolania chemikov. Jej dosah na dianie na poli chémie je citeľný aj v medzinárodnom meradle, čo dokumentuje aj najväčším počtom zahraničných členov v porovnaní s inými chemickými spoločnosťami.

Typy členstva

Existuje viacero kategórií členstva. Každá z kategórií členstva odzrkadľuje konkrétnu fázu kariéry a úroveň skúseností so zameraním na výhody člena.

• Affiliate Member (pridružený člen). Kategória pre študentov a tých, ktorí sa zaoberajú chemickými vedami, ktorí nespĺňajú požiadavky pre nasledujúce kategórie.
• AMRSC: Associate Member of the Royal Society of Chemistry. Vstupná úroveň pre členstvo v RSC, AMRSC sa udeľuje absolventom (alebo ekvivalentom) v chemických vedách.
• MRSC: Member of the Royal Society of Chemistry. Udeľuje sa absolventom (alebo ekvivalentom) s najmenej 3-ročnou praxou, ktorí získali kľúčové zručnosti v chémii svojou profesionálnou činnosťou.
• FRSC: Fellow of the Royal Society of Chemistry sa udeľuje tým, ktorí mimoriadne prispeli k rozvoju chémie.
• HonFRSC: Honorary Fellow of the Royal Society of Chemistry sa udeľuje každej osobe, ktorá je významná vo vede alebo profesii chémie. Patria sem napr. nositelia Nobelovej ceny.
• CChem: Chartered Chemist. Udelenie CChem sa posudzuje oddelene od prijatia do kategórie členstva v RSC. Udeľuje sa aktívnym chemikom v chemických vedách s odpovedajúcou kvalifikáciou a profesionálnymi skúsenosťami. Všetci kandidáti na Chartered Chemist musia byť členom (MRSC) alebo Fellow (FRSC).
• CSci: Chartered Scientist RSC má licenciu od Science Council na registráciu Chartered Scientist.
• EurChem: Európsky chemik RSC je členom Rady pre chémiu Európskych spoločenstiev (ECCC) a môže toto označenie udeliť certifikovaným chemikom.
• MChemA: Mastership in Chemical Analysis RSC udeľuje túto postgraduálnu kvalifikáciu, ktorá je štatutárnou kvalifikáciou Spojeného kráľovstva pre prax verejného analytika. Sú vyžadované zákonom vo Veľkej Británii. Uchádzači musia poskytnúť písomný dôkaz o príslušnej kvalifikácii a zložiť písomnú a praktickú skúšku.

Časopisy, vydavateľská činnosť

Royal Society of Chemistry vydáva viac ako 50 popredných svetových časopisov, ktoré pokrývajú základné chemické vedy a príbuzné oblasti. RSC vydavateľstvo každoročne vydáva veľké množstvo vedeckých monografií, učebníc a populárno-vedeckých kníh. RCS databázy MarinLit, The Merck Index* Online, ChemSpider poskytujú vysoko kvalitné chemické informácie pre vedcov, odborníkov a študentov z oblasti chémie.

Referencie

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

(banský odborník)
Narodenie	1. august 1802 Levoča
Úmrtie	28. január 1853 (50 rokov) Belehrad
Národnosť	slovenská
Alma mater	Viedenská univerzita, Banská akadémia Banská Štiavnica
Rodičia	Ján Samuel Fuchs, Judita, rod. Kowalska
Súrodenci	Albert Fuchs
Biografický portál

V (* 1. august 1802, Levoča – † 28. január 1853, Belehrad) bol lekárnik, chemik, hutník, mineralóg, banský odborník.

Životopis

Viliam (Wilhelm) Fuchs pochádzal z rozvetvenej rodiny Fuchsovcov. Jeho otec Ján Samuel Fuchs bol evanjelickým farárom, profesorom kežmarského lýcea, haličským superintendentom so sídlom v Ľvove, autorom učebníc pre evanjelické stredné školy, filozofom, matematikom a literátom. Mal sedem súrodencov. Jeho mladším bratom bol fyzik Albert Fuchs a bratrancom priemyselník a novinár Rudolf Fuchs (* 1809 – † 1892). Po predčasnej smrti svojho otca sa musel boriť s existenčnými problémami. V snahe, čo najrýchlejšie si zabezpečiť živobytie po absolvovaní strednej školy vo Ľvove odišiel do Pešti, kde absolvoval farmaceutický kurz. Svoj záujem o chémiu a botaniku zavŕšil v roku 1826 štúdiom vo Viedni a doktorátom z chémie. V jeho záujme o chémiu a botaniku ho podporoval aj rodák z Banskej Štiavnice chemik a botanik Joseph Franz von Jacquin. Jeho snaha vydať herbár flóry Schneebergu, najvyššej hory Dolného Rakúska bola však neúspešná. Na výlete do Kamenice (Chemnitzu) zaujalo Fuchsa banícke povolanie natoľko, že sa neskôr rozhodol pre banícke štúdium. Podporu na štúdiom našiel u filantropa Viliama Bencúra, lekárnika v Šoproni, ktorý mu všemožne napomáhal v jeho ďalšej kariére. Bencúr rozpoznal jeho talent pre prírodné vedy a presvedčil ho, aby sa vzdal neúspešnej lekárnickej kariéry a išiel študovať baníctvo na Banskú akadémiu v Banskej Štiavnici. Dobre pripravený študent trojročné štúdium zvládol za jeden rok. Po úspešnom absolvovaní akadémie sa Fuchs stal významným odborníkom na baníctvo, mineralógiu a hutníctvo v Rakúsko-uhorskej monarchii. Bencúr, ako to mal vo zvyku, diskrétne a všestranne podporoval Viliama Fuchsa až do jeho predčasnej smrti v roku 1853.

Po štúdiu v Banskej Štiavnici v rokoch 1833 a 1834 praxoval Fuchs v baniach v Smolníku ako banský chemik. Od roku 1835 banský úradník v Agorde. V roku 1836 tavičský majster v Szászkabánya (Sasca Montană v terajšom Rumunsku). Od roku 1844 radca a správca hút v Banskej Štiavnici, kde vynašiel nový spôsob tavenia striebornej rudy. Pretože bol Fuchs zapojený do udalostí v roku 1848, bol v roku 1849 odvolaný zo svojej funkcie. V rokoch 1851 až 1853 viedol banský priemysel v Srbsku. Od roku 1849 bol členom korešpondentom cisárskej Rakúskej akadémie vied.

== Dielo (výber) == * FUCHS, Wilhelm. U''eber den Einfluss der Gestalt des Terrains auf die Resultate barometrischer und trigonometrischer Höhenmessung, so wie auf die Bestimmung der geographischen Lage eines Punktes auf der Oberfläche der Erde''. Wien Gedruckt und im Verlage bei Carl Gerold 1843. == Referencie == {{Referencie}} == Literatúra (výber)== * HERČKO, Ivan. ''Štúdium rudných žíl banskoštiavnického rudného revíru v 19. storočí a ich zobrazovanie v banských mapách.'' Zborník prednášok k dejinám baníctva na Slovensku 1 : seminár k životu a dielu G. Schweitzera a A. Pécha, 6. septembra 1995 . -Banská Štiavnica : Slovenské banské múzeum, 1995 . - S. 90-114 . == Externé odkazy == {{Autoritné údaje}} {{Biografický výhonok}} {{DEFAULTSORT: Viliam Fuchs (banský odborník)}} [[Kategória:Osobnosti z Levoče]] [[Kategória:Narodenia v 1802]] [[Kategória:Úmrtia v 1853]]

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

Jozef Bencúr ml.
vojenský historik, technik, maršal.
Narodenie	7. máj 1759 Kežmarok
Úmrtie	26. apríl 1846 (86 rokov) Viedeň
Národnosť	slovenská
Alma mater	Univerzita Friedricha Schillera v Jene, Univerzita Martina Luthera Halle-Wittenberg
Rodičia	otec Jozef Bencúr
Deti	J
Biografický portál

Jozef Bencúr ml. de Jeszenova (Benczur, Bentzur) (* 07. máj 1759, Kežmarok  – † 26. apríl 1846, Viedeň) bol vojenský historik, technik, maršal.

Životopis

Syn rektora Jozefa Bencúra sa zapísal do 1. ročníka kežmarskej školy roku 1775 ako šestnásťročný. Rodina sa však už o rok presťahovala do Prešporku. V roku 1779 vstúpil do cisárskej armády, kde rýchlo postupoval od podporučíka (1780), cez generalmajora (1812) až sa napokon stal poľným maršalom (nemecky Feldmarschall) (1823). V hodnosti plukovníka Bencúr sa 28. októbra 1827 stal

Bojoval predovšetkým v napoleonských vojnách – vyznamenal sa v tzv. Bitke národov v roku 1813 pri Lipsku, ktorá sa považuje za najväčšiu bitku v dejinách až do obdobia 1. svetovej vojny. V Bitke národov spojené armády Ruska, Pruska, Rakúska a Švédska porazili Napoleonovu francúzsku armádu. Bencúr nebol len vojenským veliteľom, ale navrhoval aj zdokonalenie výzbroje, uskutočnil viaceré inšpekčné cesty pevností vybudovaných na obranu Rakúskej monarchie v 18. storočí a navrhol ich modernizáciu a úpravy pre potreby armády v 19. storočí. Venoval sa vojenskej histórii. Bol nositeľom najvyššieho vyznamenania Rytierskeho kríža Radu Márie Terézie.

až sa napokon stal poľným maršalom (1820). Účastník vojen s Francúzskom, vyznamenal sa v bitke pri Lipsku roku 1813. Pôvodca návrhov na zdokonalenie výzbroje rakúskej armády. Bol nositeľom najvyššieho vyznamenania Rytierskeho kríža Radu Márie Terézie.

 Externé odkazy

{{DEFAULTSORT:Bencúr Jozef (pedagóg)}} [[Kategória:Príslušníci zemianskeho stavu]] [[Kategória:Narodenia v 1759]] [[Kategória:Úmrtia v 1846]] [[Kategória:Slovenskí šľachtici]] [[Kategória:Uhorskí šľachtici]] [[Kategória:Osobnosti z Kežmarku]]

======================================================

Vrchovina/pieskovisko
spisovateľ, pedagóg a osvietenec
Narodenie	28. február 1728 Jasenová
Úmrtie	21. august 1784 (56 rokov) Bratislava
Národnosť	slovenská
Alma mater	Univerzita Friedricha Schillera v Jene, Univerzita Martina Luthera Halle-Wittenberg
Manželka	Judita, rod. Fuhrmanová
Deti	Jozef Bencúr ml.
Biografický portál

cúr de Jeszenova (Benzur, Benczur, Bentzur) (* 28. február 1728, Jasenová - † 21. august 1784, Bratislava) bol spisovateľ, pedagóg, osvietenec a zeman.

Pseudonym: Eusebius Verinus.

Životopis

Po absolvovaní domácich škôl študoval históriu a právo na univerzite v Jene a Halle. Po návrate zo štúdií bol v rokoch 1755 – 1760 rektorom evanjelického gymnázia v Kežmarku. V Kežmarku Jozef Bencúr zaviedol reformný plán, ktorý zmodernizoval výučbu a školu priradil k najvýznamnejším evanjelickým vzdelávacím inštitúciám v Uhorsku (popri Bratislave, Šoprone a Prešove). Na podnet Michala Institorisa Mošovského Jozef Bencúr v roku 1760 prechádza do Bratislavy, kde desať rokov pôsobil vo funkcii rektora Evanjelického lýcea. Počas pôsobenia Bencúra sa bratislavské lýceum stalo najvýznamnejšou evanjelickou školou v Uhorsku. V roku 1771 sa Bencúr vrátil do Kežmarku. Počas svojho druhého rektorátu na kežmarskom gymnáziu (1771 až 1776) sa zaslúžil o ďalšie školské reformy, ale aj o výstavbu novej, kamennej budovy gymnázia. Od roku 1776 bratislavský senátor. V roku 1776 odišiel Bencúr z Kežmarku do Viedne, kde sa stal riaditeľom kráľovskej dvornej knižnice, pôsobil aj v Uhorskej kráľovskej komore – najvyššej finančnej inštitúcii Uhorska, a to v Budíne a Prešporku. Autor viacerých geograficko-historických, právnických a náboženských diel v latinčine. Obhajoval právo panovníka na absolutistickú formu vlády. Za svoje služby bol povýšený do šľachtického stavu. Pracoval v zmiešanej komisii pre reformu školstva v Uhorsku a spolupracoval so stúpencom osvietenského absolutizmu Adamom Františkom Kollárom. Po jeho smrti menovaný za riaditeľa cisárskej knižnice (Rakúska národná knižnica) vo Viedni. Umrel skôr ako mohol zaujať úrad. Jozef Bencúr zomrel 21. augusta 1784 vo veku 56 rokov v Bratislave.

Dielo (výber)

• BENCÚR, Jozef. De dominio eminenti apostolici regis Hungariae et iuribus cum eo connexis. Francof: [s. n.], 1784.
• BENCÚR, Jozef. Animadversiones in P. Chrysostomi Novák vindicias diplomatis Stephanei. Viennae: Joseph. Gerold, 1780.)
• BENCÚR, Jozef. Vorläufige Beantwortung der wichtigen Frage: Ob die Protestanten in Ungarn nach den Landesgesetzen verbunden sind die Stolar- oder Pfarramtsgebühren an die katolischen Pfarren zu entrichten. [S. l.]: [s. n.], 1783.
• BENCÚR, Jozef. Notulae in Agamantis Palladii Academiae Philaletorum Socii Responsa: Ad Dvbia Anonymi Adversus Privilegivm S. Stephani Abbatiae S. Martini de Monte Pannoniae Anno MI [1001] concessum Proposita. Viennae: Typis Josephi Gerold, 1780.
• BENCÚR, Jozef. Vorläufige Ausführung der Rechte des Königreichs Hungarn auf Klein oder Roth Reussen und Podolien, und des Königreichs Böheim auf die Herzogthümer Auschwitz und Zator. Wien: Johann Thomas Edlen von Trattnern, 1772.
• BENCÚR, Jozef. Vorläufige Ausführung der Rechte des Königreichs Hungarn auf Klein oder Roth Reussen und Podolien, und des Königreichs Böheim auf die Herzogthümer Auschwitz und Zator. Wien: [s.n.], 1773.

 Externé odkazy

• Záznam o narodení a krste v matrike farnosti v Dolnom Kubíne zo dna 4. apríla

{{DEFAULTSORT:Bencúr Jozef (pedagóg)}} [[Kategória:Slovenskí pedagógovia]] [[Kategória:Slovenskí autori náučnej literatúry]] [[Kategória:Príslušníci zemianskeho stavu]] [[Kategória:Narodenia v 1728]] [[Kategória:Úmrtia v 1784]] [[Kategória:Slovenskí šľachtici]] [[Kategória:Uhorskí šľachtici]] [[Kategória:Osobnosti z Jasenovej]]

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´=====================================

=============´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

Dušan
slovenský chemik a univerzitný docent
Narodenie	12.09.193712. september 1937 Martin, Česko-Slovensko
Úmrtie	28. jún 2022 (84 rokov) Bratislava, Slovensko
Zamestnanie	chemik
Alma mater	Fakulta chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave
Chemický portál  Biografický portál

Prof. Ing. Dušan Bustin, DrSc. (* 12. september 1937, Martin – † 19. september 2022, Bratislava) bol slovenský chemik, univerzitný pedagóg.

Životopis

Po maturite na gymnáziu v Rimavskej Sobote Dušan Bustin v roku 1955 nastúpil na štúdium chémie na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, kde v roku 1960 promoval na inžiniera chémie (Ing.). V rokoch 1961 – 2013 pôsobil na Katedre analytickej chémie Fakulty chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity. PhD v odbore fyzikálna chémia získal v roku 1965 na J. Heyrovského ústave fyzikálnej chémie a elektrochémie ČSAV v Prahe. V rokoch 1966 – 1967 bol na postdoktorandskom študijnom pobyte na Georgetown University vo Washingtone, neskôr získal docentúru (1973) v odbore analytická chémia, a v roku 1986 doktor chemických vied (DrSc.), vedný odbor analytická chémia. V roku 1987 sa stal univerzitným profesorom v odbore analytická chémia. Prodekan FCHPT 1994 – 1997, prorektor STU 1997 – 2000. Zakladateľ vedeckej školy elektroanalytickej chémie na Slovensku. Výsledky jeho výskumnej práce boli publikované vo viac ako 200 pôvodných prácach v prestížnych vedeckých zahraničných a slovenských časopisoch a zborníkoch. V zahraničí predniesol 20 pozvaných prednášok. Je spoluautorom 3 monografií a 14 učebníc.

Profesor Bustin bol nielen vynikajúci vedec, ale sa intenzívne venoval aj výchove novej generácie vedeckých a technických pracovníkov. Bol človekom, pre ktorého veda vždy bola poslaním a zmyslom života. Rovnako pozitívna a dôležitá bola pre neho rola univerzitného profesora. Vychoval 29 diplomantov a 10 doktorandov. Dvaja jeho žiaci sa stali profesormi a dvaja docentmi. Študenti a celá slovenská vedecká obec vysoko oceňovali jeho zásluhy a tiež jeho láskavý prístup k nim.

Bol členom redakčných rád vedeckých časopisov (Chemical Papers, Chemické listy). Dôležitá bola jeho spolková činnosť. Bol zahraničným členom Americkej chemickej spoločnosti, podpredsedom Slovenského národného výboru pre Čistú a aplikovaná chémiu (IUPAC) a národný zástupca v IUPAC.

Ocenenia (výber)

• 1987 – Medaila Slovenskej chemickej spoločnosti
• 1997 – Strieborná medaila Slovenskej chemickej spoločnosti

Literatúra

• Pamätnica k 50. výročiu Chemickotechnologickej fakulty SVŠT Bratislava: (1940-1990). Bratislava: Alfa, 1990. ISBN 8005005067.

Externé odkazy

• https://www.researchgate.net/profile/Dusan-Berek Profil Dušana Bereka na ResearchGate]

• Dušan Berek v súbornom katalógu Slovenskej národnej knižnice]

{{DEFAULTSORT:Berek, Dušan}} [[Kategória:Slovenskí chemici]] [[Kategória:Slovenskí univerzitní profesori]] [[Kategória:Vyučujúci na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave]] [[Kategória:Absolventi Fakulty chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave]] [[Kategória:Osobnosti z Martina]]

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´ {

================

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

Družstevníctvo na Slovensku

Úvod

Mladšie generácie narodené po druhej svetovej vojne a vyrastajúce v časoch „reálneho socializmu“ si zväčša pod pojmom družstvo predstavia jednotné roľnícke družstvo (JRD), druh poľnohospodárskeho družstva, ktoré boli v Česko-Slovensku počas vlády komunistov v rokoch 1948 – 1990 založené prakticky v každej dedine. Jeho členmi boli bývalí súkromní roľníci, ktorí odovzdali všetky svoje pozemky do vlastníctva družstva a museli povinne pracovať v družstve. Gazdovia museli družstvu odovzdať aj živý a mŕtvy inventár, osivo, sadivo a krmivo, hospodárske budovy a iné stavby, prípadne remeselnícke potreby. Ich neslávna história skončila pádom komunistického režimu v Česko-Slovensku po Nežnej revolúcii a v histórii svetového družstevníctva tvorí skôr smutnú epizódu toho, ako sa aj tá najušľachtilejšia myšlienka dá zneužiť skupinovými záujmami jednej štátostrany bažiacej po svetovláde.

Stručná história družstevníctva

Družstevné myšlienky sa v Európe objavujú už na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia a ich nositeľmi sú poprední utopickí socialisti Robert Owen (1771 – 1858) a François Marie Charles Fourier (1772 – 1837). Owen, samotný továrnik, sa snažil zo svojich robotníkov utvoriť prvú socialistickú spoločnosť, ktorú si predstavoval ako federáciu družstevných osád, v ktorých jedinou formou vlastníctva malo byť osobné vlastníctvo spotrebných predmetov. Iným známym utopistom bol Francúz Fourier, ktorý rozvíjal myšlienky francúzskych materialistov s cieľom vytvoriť také zriadenie, ktoré by umožňovalo plne uspokojiť ľudské potreby (vášne) a ich ďalší rozvoj. Utopisti však svoje myšlienky nevnucovali násilím (ako to bolo neskôr v prípade marxistov, ktorí nanucovali svoje myšlienky násilím a triednym bojom), ale skôr, aby ich myšlienky ľudia sami dobrovoľne prijali. Podľa ich predstáv nová spravodlivejšia spoločnosť mala byť založená na spoločnom vlastníctve, povinnej práci pre všetkých a rozdeľovaniu vytvorených hodnôt na zásade rovnosti. Ich realizácia v praxi sa však nestretla s veľkým úspechom a vo vytvorených dobrovoľných komunitách utopisti s ich zriadením a pojatím len experimentovali.

Prvé družstevné spolky

Myšlienky družstevníctva po utopistických socialistoch sa ďalej rozvíjali a v Európe sa zakladajú prvé spolky, v ktorých sa združujú roľníci alebo remeselníci za účelom spoločného nakupovania rôznych potrieb vo veľkom a za lepšie ceny. Potom si nakúpené potreby predávali lacnejšie medzi sebou a začali takto spolupracovať. Prvé družstvo vzniklo v Anglicku roku 1844 ako remeselnícky spolok (Rochdalské družstvo poctivých priekopníkov, angl. Rochdale society of equitable pioneers), zaniklo až v roku 1991. Toto svojpomocné družstvo bolo založené za účelom obchodovania s potravinami, oblečením, tabakom, výroby výrobkov, obrábania pôdy, stavby a nákupu domov. Jeho význam spočíva v jeho stanovách, ktoré sa stali vzorom pre ďalšie družstvá (tzv. Rochdalské princípy) a v modifikovanej podobe sa používajú družstvami dodnes.

Družstevné spolky v Uhorsku

Myšlienky spolčovania sa roľníkov do svojpomocných družstiev sa rozšírili aj do vtedajšieho Uhorska, zvlášť pre nás zaujímavých stolíc so slovenským obyvateľstvom. Rôzne spolky v ktorých za združovali rôzne vrstvy obyvateľstva existovali v Uhorsku už dávno. Odlišovali sa svojim špecifickým zameraním a aktivitami (spolky miernosti, čítacie spolky, robotnícke spolky, prírodovedné, lekárske a turistické spolky) a významne ovplyvňovali šírenie osvety a vzdelanosti na Slovensku. Roľníci sa do takýchto spolkov zapájali len sporadicky. V roku 1848 bolo v Uhorsku zrušené poddanstvo, čo pre poddaných roľníkov, ktorí dovtedy na pôdu, ktorú obrábali mali len užívacie právo, predstavovalo obrovskú zmenu v ich dovtedajšom živote. Vlastníkmi pôdy sa stali aj urbariálni roľníci (zapísaní v urbári) a aj ich pričinením dochádza k rozvoju poľnohospodárskej produkcie. Samostatne hospodáriaci roľníci a remeselníci začali pociťovať nedostatok úverov. Na viacerých miestach začali vznikať rôzne svojpomocné spolky, ktorých organizáciou sa iniciatívne ujímali národne uvedomelí učitelia a kňazi, ktorým nebol ľahostajný, popri duchovnom a hospodársky prospech obcí v ktorých vykonávali svoju službu.

Družstevníctvo na Slovensku

U nás bol priekopníkom družstevníctva Samuel Jurkovič (1796 – 1873), rodák z Brezovej pod Bradlom. Roku 1845 založil prvé úverové družstvo v Sobotišti, kde vtedy pôsobil ako učiteľ. Bol o prvý úverový ústav na kontinentálnej Európe. Jeho Gazdovský spolok sa stal neoddeliteľnou súčasťou slovenskej histórie a Slováci sa jeho počinom zaradili medzi priekopníkov družstevníctva v Európe. Počas svojho učiteľovania v Sobotišti úzko spolupracoval s miestnym evanjelickým kňazom Jánom Šulekom, ktorý bol typickým osvietencom a rozvíjal ľudovýchovné aktivity medzi miestnymi obyvateľmi. Cieľom Gazdovského spolku bolo sporenie a poskytovanie pôžičiek. Zlepšením hmotných pomerov ľudu sa začalo zaoberať viacero slovenských národovcov. Štefan Marko Daxner a Augustín Horislav Škultéty v roku 1847 založili v Tisovci Hospodársky spolok, ktorý obyvateľom Tisoveca okrem sporenia poskytoval pôžičky na dlžobné úpisy za nepatrný úrok. Zo spolku v roku 1871 vznikla Tisovská vzájomná pomocnica, ktorá sa pretvorila na svojpomocné družstvo. Pavol Dobšinský zriadil roku 1847 Úverný spolok v Ratkovej. V tomto období Gazdovské spolky boli založené aj v Brezovej, Myjave, Mošovciach, Brezne a inde. Ján Vansa, evanjelický kňaz v rodnej dedine Píla, sa inšpiroval špecifickou formou nemeckého družstevníctva, tzv. raiffeisenka, ktorej obdobu chcel zužitkovať v domácich pomeroch. V októbri 1893 založil prvé trojúčelové družstvo na Slovensku - Pílansko – hačavský hospodársky, potravný a úverný spolok, ktorý speňažoval domáce ľudové výrobky, predával potraviny, prijímal vklady a poskytoval svojim členom pôžičky za nízky úrok. Úspech družstva inicioval zakladanie podobných spolkov aj v iných regiónoch Slovenska. V decembri 1894 na Troch Sliačoch zriadil Gazdovský potravný a úverný spolok katolícky kňaz Andrej Hlinka. Vansov priateľ farár Ján Vološšák v tom istom roku zakladá obdobný trojúčelový spolok v Liptovskej Teplej. Na príklade týchto, ale aj ďalších družstiev sa v Jasenovej v roku 1897 z iniciatívy miestneho farára Miloslava Krčméryho rozhodli založiť gazdovsko-potravný a úverný spolok.

Socialistické družstevníctvo (roky 1948 – 1989)

Krátko po nástupe komunistov k moci vo februári 1948 sa zdalo, že súkromné vlastníctvo pôdy ostane zachované. Nový režim si uvedomoval, že poľnohospodárska produkcia v štáte je závislá na riadnom chode 1 400 000 gazdovstiev, ktoré by nová vláda mala podporovať (Slovenský týždenník č. 51, 1948). Krátko po prevzatí moci komunisti ústami ministra pôdohospodárstva súdruha Ďuriša a predsedu vlády súdruha Zápotockkého ešte deklarovali, že kolektivizácia sovietskeho typu našim roľníkom nehrozí. Podpora súkromného hospodárenia na vidieku sa rýchlo ukázala ako poťahovanie medových motúzov roľníkom s cieľom ich ovládnutia a následnej likvidácie. Už v roku 1949 sa naplno ukázali zámery komunistov, ktorí už nemuseli získavať roľníkov vo voľbách. V štáte vládli pevnou rukou a „na večné časy“. Minister Ďuriš, dovtedy dušujúci sa, že sovietske kolchozy u nás nebudú, sa stal jedným z hlavných protagonistov kolektivizácie podľa sovietskeho vzoru.

Násilná kolektivizácia sa začala prijatím zákona o jednotných roľníckych družstvách (JRD) vo februári 1949. Na základe tohto zákona v každej obci malo vzniknúť JRD. Mohlo sa začať celoplošne kolektivizovať. Do československého systému prenikol ruský pojem kulak. S cieľom narušiť po stáročia vytváranú súdržnosť a celistvosť roľníckeho stavu štátne orgány pristúpili k prísnej diferenciácii roľníkov podľa výmery pôdy, ktorú vlastnili. Z bohatších gazdov sa stali triedni nepriatelia na dedine, ktorí boli označovaní za hlavnú príčinu nedostatku potravín a zásobovacích problémov. V skutočnosti bohatší gazdovia sa podstatnou mierou podieľali na tržnej produkcii v štáte. Znižovanie produkcie a chaos spôsobovala násilná kolektivizácia. Direktívny systém roľníkom určoval, kto má koľko plochy a čím osiať, koľko a akého dobytka má chovať. Pri rozpise povinných kontingentov mäsa, mlieka, obilia a vajec roľníkom rozhodovali miestne národné výbory a špeciálne komisie, pričom v nich kvitla svojvôľa úradníkov. V boji proti reakčným živlom na dedine, ako ich nazývali komunisti, prijali 6. októbra 1948 zákon na ochranu republiky. Tento zákon sa masívne používal proti roľníkom s jasnou inštrukciou komunistickej strany využiť trestné predpisy ako pomôcku k uskutočneniu socializácie dediny. Cieľ bol jasný: naštrbiť, či zničiť majetkové a medziľudské vzťahy, z dedinského prostredia vytvoriť štruktúru ovládanú totalitným režimom. Masívne represívne opatrenia komunistov pri násilnej kolektivizácii viedli ku konfiškáciám všetkého majetku gazdu (vrátane domov, pôdy a poľnohospodárskeho majetku). Roľníci boli vo vykonštruovaných procesoch odsúdení na dlhé roky do väzenia, mladší roľníci miesto riadnej vojenskej služby strávili niekoľko rokov v baniach na nútených prácach ako príslušníci pomocných technických práporov (PTP). Celé rodiny potrestali vysťahovaním do českého pohraničia. Faktickému vyvlastneniu pôdy sa rovnalo zakladanie jednotných roľníckych družstiev, kam režim rôznymi nátlakovými prostriedkami nútil roľníkov vstupovať počas kolektivizácie. Tá neskôr prerástla do násilnej akcie komunistickej moci, ktorá od základov zmenila život a hospodárenie na dedinách a postihla státisíce ľudí. Hlavným cieľom komunistami pripraveného zákona bolo urobiť zo slobodných roľníkov ovládateľných nekvalifikovaných robotníkov, najmä tým, že sa im odoberie pôda, dobytok a stroje. To sa im napokon v troch fázach násilne presadenej kolektivizácie aj postupne podarilo. Z roľníka sa stal námezdný a najlacnejší robotník v štáte, ktorý na pozemku vloženom do družstva stratil všetky práva. Roľníci boli ako vrstva obyvateľstva prenasledovaní a takmer celkom zlikvidovaní.

Literatúra

• JANOVČÍK, Štefan, KRUŠOVSKÝ, Igor. Knižnica Pre Gazdovsko-Potravné A Úverné Spolky: Diel II. Kníhvedenie. Sostavil Štefan Janovcsik. V Ružomberku: Tlačou Kníhtlačiarne Karla Salvu, 1897.
  
• FABRICIUS, Miroslav. 150 rokov slovenského družstevníctva: Víťazstvá a prehry. Bratislava: VOPD Prúdy, 1995.
  
• FIAMOVÁ, Martina. (De)formovanie vidieka v procese kolektivizácie. Forum Historiae, 2016, roč. 10, č. 1, s. 1–4.
  
• FUKASOVÁ, Daniela. Zväz roľníckych vzájomných pokladníc. BIATEC: odborný bankový časopis. Bratislava: Národná banka Slovenska, 2011, 19(4), 23–25.
  
• HLAVOVÁ, Viera. Fenomén „kulaka“ v procese kolektivizácie na Slovensku v rokoch 1949 – 1960. Forum Historiae, 10(1) (2016) 35–55.
  
• RUTTKAY, Fraňo: Samuel Jurkovič. Priekopník slovenského družstevníctva a jeho doba. 2. preprac. a dopl. vyd. Bratislava: Obzor, 1965