Redaktor:Vrchovina/pieskovisko

=============´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

Ladislav Jurkovič
slovenský evanjelický kňaz, publicista, redaktor
Narodenie	28.11.190528. november 1905 Modra-Kráľová, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	1. máj 1997 (91 rokov) Košice, Slovensko
Alma mater	Evanjelická bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta Univerzity Komenského
Rodičia	Ján Vladimír Jurkovič (* 1865 – † 1943) Mária, rodená Melfeberová (* 1873 – † 1960)
Príbuzní	pravnuk Samuela Jurkoviča
Súrodenci	Miloš Jurkovič (* 1900 – † 1987) Ivan (* 1899 – † 1993 Želmira Emilia Jurkovičová (* 1893 – † 1895) Anna Procházková, rodená Jurkovičová (* 1897 – † 1981) Elena Pavlina Štetková, rodená Jurkovičová (* 1895 – † 1992)
Manželka	Gabriela, rodená Kraftová
Deti	Miloš (*1937) Branislav (*1941)
Biografický portál

Ing. Miloš Jurkovič (* 30. júl 1900, Modra – † 13. december 1987, Bratislava) bol slovenský historik, múzejník, publicista, fotograf.

Životopis

Miloš Jurkovič v rokoch 1906 – 1910 navštevoval evanjelickú ľudovú školu v Kráľovej, v rokoch 1910 – 1914 meštiansku školu v Modre, v rokoch 1914 – 1918 študoval na Evanjelickom lýceu v Šoprone. Po maturite na gymnáziu Miloš Jurkovič v roku 1919 nastúpil na štúdium poľnohospodárskeho inžinierstva na Českém vysokém učení technickém v Praze, kde v roku 1923 promoval na inžiniera (Ing.). Po absolvovaní základnej vojenskej služby v rokoch 1923 – 1924 pracoval v Štátnych výskumných ústavoch potravinárskych v Bratislave. V roku 1927 prešiel k Zemedelskému múzeu v Prahe, kde získal odbornú prax pod vedením profesora Josefa Kazimoura. V tomto čase podnikol študijné cesty do významných poľnohospodárskych múzeí vo Francuzsku, Taliansku, Švajčiarsku, Rakúsku a Maďarsku, z ktorých poznatky využil pri vytváraní poľnohospodárskeho múzea v Bratislave. Venoval sa najmä príprave expozícií, zhromažďovaniu zbierkových predmetov a literatúry, ale aj systematickému výskumu dejín slovenského poľnohospodárstva. V novo vytvorenom Zemedelskom múzeu v Bratislave bol najprv asistentom a v rokoch 1927 – 1940 správcom múzea. Tu viedol aj agendu Lesníckeho múzea a všestranne sa staral o jeho rozvoj. Spojením zemedelského a vlastivedného múzea v roku 1940 vzniklo Slovenské múzeum, kde Ing. Jurkovič bol v rokoch 1940 – 1948 hlavným správcom a v rokoch 1949 – 1955 jeho riaditeľom. V roku 1955 musel z politických dôvodov a pre náboženské zmýšlanie opustiť funkciu riaditeľa. V rokoch 1955 – 1959 bol vedúcim prírodovedného oddelenia múzea a v roku 1960 vedúci Kabinetu múzejnej a vlastivednej práce Slovenského múzea. V tom istom roku odišiel do dôchodku a žil v Bratislave. Zomrel 13. decembra 1987.

Dielo

Miloš Jurkovič patrí medzi zakladajúce osobnosti slovenského múzejníctva. Zaslúžil sa o vybudovanie zbierok a postavenie budovy Slovenského múzea na Vajanského nábreží v Bratislave. V Slovenskom múzeu vybudoval zbierkový fond, knižnicu a oddelenie galérie z ktorého v roku 1943 vznikla Slovenská galéria, predchodca Slovenskej národnej galérie. Spolu s Ing. Jurajom Martinkom, predsedom Miestneho výboru múzea má Miloš Jurkovič zásluhu na založení Lesníckeho múzea a vybudovanie zbierkového fondu v oblasti dokumentácie lesníctva, poľovníctva a drevárstva. Ako dôchodca sa sa aktívne činil pri znovuzakladaní Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre. Bol tvorcom včelárskych expozícií v rámci hospodárskych a lesníckych výstav v republike Bol členom výboru Zväzu slovenských múzeí a pôsobil v Muzeologickom kabinete. Bol členom komisie SAV pre poľnohospodársku terminológiu a pôsobil aj na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a Osvetovej škole v Bratislave, kde prednášal muzeológiu. Bol predsedom redakčnej rady zborníka Agrikultúra. Bol priekopníkom aplikovania vedy a techniky do moderného slovenského múzejníctva. Je autorom ôsmych kníh a viac ako 400 príspevkov v odborných časopisoch z oblasti slovenského ovocinárstva, lesníctva, zverolekárstva a poľnohospodárstva. Písal o osobnostiach národnobuditeľského a osvetovobuditeľského diania. Je autorom životopisných príspevkov viac ako osemdesiatich osobností.

== Knihy (výber) == * == Ocenenia (výber) == * [[1957]] – čestný člen Zväzu slovenských múzeí * [[1968]] – Cena Andreja Kmeťa * [[1968]] - čestný člen Slovenskej spoločnosti pre dejiny vied a techniky pri SAV == Referencie == {{Referencie}} == Literatúra == * HALMOVÁ, Žofia. ''Miloš Jurkovič: život a dielo.'' Bratislava: Ústr. správa múzeí a galérií, 1985. == Externé odkazy == * https://chamo.kis3g.sk/search/query?match_1=MUST&field_1&term_1=Milo%C5%A1+Jurkovi%C4%8D&filter_bl=a&filter_bl=b&sort=relevance&theme=snk_clanky Zoznam diel Miloša Jurkoviča] v súbornom katalógu Slovenskej národnej knižnice {{DEFAULTSORT:Jurkovič, Ladislav}} [[Kategória:Slovenskí evanjelickí kňazi]] [[Kategória:Slovenskí teológovia]] [[Kategória:Absolventi Evanjelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave]] [[Kategória:Absolventi Filozofickej fakulty Univerzity Komenského]] [[Kategória:Osobnosti z Modry]]

============´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´ =============´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´ {{Infobox Osobnosť | Meno = Alice Hux | Rodné meno = | Popis osoby = slovenská a švajčiarska biochemička | Portrét = <!-- stačí presný názov súboru na Commons --> | Veľkosť portrétu = | Popis portrétu = | Dátum narodenia = {{dn|1938|08|03}} | Miesto narodenia = [[Bratislava|Bratislava]], [[Česko-Slovensko]] | Dátum úmrtia = | Miesto úmrtia = | Iné mená = | Štát pôsobenia = | Národnosť = | Štátna príslušnosť = | Zamestnanie = biochemička | Známy vďaka = | Alma mater = [[Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave]] | Profesia = | Aktívne roky = | Rodičia = | Príbuzní = | Súrodenci = | Manželka = | Deti = (* 1968), (* 1975) | Podpis = <!-- stačí presný názov súboru na Commons --> | Webstránka = | Poznámky = | Portál1 = Chémia | Portál2 = | Portál3 = }} '''Alice Hux, rodená Lukačková''', [[Doctor philosophiæ|Ph.D.]] (* [[8. marec]] [[1957]], [[Bratislava|Bratislava]]) je slovenská [[biochemik|biochemička]], pôsobiaca vo [[Švajčiarsko|Švajčiarsku]] <ref>Huxley A, Miles N. ''Alice Huxley and Nick Miles of Speedel on the company's pipeline and future plans. Interview by Christopher Watson and Stephen Carney''. Drug Discov Today. 2005 Jul 1;10(13):881-3. doi: 10.1016/S1359-6446(05)03488-4. PMID: 15993805.</ref> == Životopis == Po maturite na gymnáziu v Bratislave Alica Lukačková v roku [[19]] začala študovť biochémiu na [[Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave|Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave]], kde v roku [[1982]] promovala. Doktor prírodných vied ([[RNDr.]]) [[1983]] v odbore [[biochémia]] na [[Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave|Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave]]. Po štúdiách v Bratislave odišla do [[Švajčiarsko|Švajčiarska]] a začala pôsobiť vo farmaceutickom výskume. V roku [[1982]] v rámci postdoktorandského štipendia nastúpila na biotechnologické oddelenie [[Ciba-Geigy]] v [[Bazilej|Bazileji]], kde postupne zastávala rôzne riadiace funkcie v oblasti endokrinologického výskumu a klinického vývoja liečiv pôsobiacich na kardiovaskulárny systém a nových kancerostatík. Po zlúčení [[Sandoz|Sandozu]] a [[Ciba-Geigy]] v roku [[1996]] v novo vytvorenom [[Novartis|Novartise]] prevzala úlohu globálnej projektovej manažérky, v ktorej viedla niekoľko multidisciplinárnych tímov vyvíjajúcich nové lieky v oblasti kardiovaskulárnych a transplantačných terapií. V roku [[1998]] Alice Huxley spolu so svojím manželom Mariusom Sutterom založila spoločnosť Speedel Pharma. V roku [[2000]] sa stala a generálnou riaditeľkou biotechnologickej spoločnosti [[Speedel Holding AG]]. V roku [[2008]] farmaceutická spoločnosť Novartis kúpila všetky registrované akcie spoločnosti a Speedel Holding AG zanikla.<ref>https://index.sme.sk/c/3969515/novartis-chce-prevziat-biotechnologicku-firmu-speedel.html</ref> Finančné prostriedky z predaja start-upu Speedel Alice Huxley Sutter použila na rozbehnutie nového projektu spoločnosti [[Aliophtha AG]] zameranej na výskum a vývoj v oblasti farmaceutických produktov vrátane biologických a biotechnologických produktov a výroby a komercializácie takýchto produktov. == Dielo == Dr. Huxley Sutter objavila Aliskiren, prvý inhibítor renínu, ktorý bol schválený [[FDA]] v [[USA]] v marci [[2007]] a [[EMEA]] v [[EÚ]] v auguste [[2007]] na liečbu esenciálnej hypertenzie. Pod vedením dr. Huxley [[Speedel Holding AG]] vyvíjal aj ďalšie generácie inhibítorov renínu, látky SPP301 (antagonista endotelínového receptora A) II, SPP200 (priamy inhibítor trombínu), SPP2745 (inhibítor syntázy aldosterónu), ktoré sa dostali do rôznych fáz klinického výskumu. Za objav Aliskirenu a jeho zavedenie do klinickej praxe Speedel s Novartisom získali Zlatú medailu v siedmom ročníku súťaže Wall Street Journal za technologickú inováciu. <ref>"Speedel and Novartis have won the overall Gold Award in the seventh annual Wall Street Journal contest for Technology Innovation for their work in discovering and developing SPP100 (aliskiren) the first direct renin inhibitor for treating hypertension" Internet Wire, 24 Sept. 2007, p. NA. Gale OneFile: Health and Medicine, link.gale.com/apps/doc/A169033605/HRCA?u=anon~e75eedb8&sid=sitemap&xid=46376bb2.</ref> == Publikácie (výber) == == Ocenenia (výber) == * [[2008]] – BioValley Life Sciences Award <ref>https://www.regbas.ch/files/news/480_BLSW_Program2008.pdf</ref> == Referencie == {{Referencie}} == Literatúra == * GRADMAN, Alan H., KAD, Rishi. ''Renin Inhibition in Hypertension'', Journal of the American College of Cardiology, Volume 51, Issue 5, 2008, Pages 519-528. * HANESSIAN S, GUESNÉ S, CHÉNARD E. ''Total synthesis of "aliskiren": the first Renin inhibitor in clinical practice for hypertension.'' Org Lett. 2010;12(8):1816‐1819. doi:10.1021/ol100427v {{DEFAULTSORT:Huxley, Alice}} [[Kategória:Slovenskí chemici]] [[Kategória: absolventi Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave]] [[Kategória:Osobnosti z Bratislavy]]

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

=============´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

Alice Hux
slovenská a švajčiarska biochemička
Narodenie	03.08.19383. august 1938 Bratislava, Československo
Zamestnanie	biochemička
Alma mater	Fakulta chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave
Rodičia	otec MUDr. Daniel Belluš, matka Augusta Bellušová, rod. Baxová
Príbuzní	strýko Emil Belluš
Manželka	Miriam, rodená Nováková
Deti	Jela (* 1968), Zuzana (* 1975)
Chemický portál  Biografický portál

Prof. Ing. Daniel Belluš, Ph.D. (* 8. marec 1938, Trnava) – † 18. september 2011, Bazilej, Švajčiarsko) bol slovenský chemik, univerzitný profesor pôsobiaci vo Švajčiarsku

Životopis

Po maturite na gymnáziu v Trnave Daniel B v roku 1952 nastúpil na štúdium chémie na vtedajšej Chemickej fakulte SVŠT, v súčasnosti Fakulte chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, kde v roku 1960 promoval na inžiniera chémie (Ing.). Po ukončení štúdia jeden rok pracoval vo Výskumnom ústave pre petrochémiu v Novákoch. V rokoch 1961 – 1967 pôsobil na Ústave polymérov Slovenskej akadémie vied, kde sa postupne stal vedúcim skupiny študujúcej fotoreaktívne polyméry. V roku 1967 na Ústave polymérov SAV obhájil kandidátsku dizertačnú prácu a získal vedecko-pedagogický titul CSc., v súčasnosti PhD. V rokoch 1967 – 1969 bol na študijnom pobyte na prestížnom Švajčiarskom federálnom technologickom inštitúte (ETH) v Zürichu. Tu nadviazal kontakty s vynikajúcimi chemikmi, ako boli nositeľ Nobelovej ceny za chémiu profesor Vladimír Prelog a profesor Albert Eschenmoser. S prof. Kurtom Schaffnerom pracoval najmä v oblasti fotochémie steroidov. Po okupácii Československa v roku 1968 sa profesor Belluš rozhodol zostať vo Švajčiarsku, kde postupne rozvinul svoj talent vedca a realizátora vedeckého výskumu spojeného s obdivuhodným funkčným postupom v centrálnych chemických laboratóriách firmy Ciba-Geigy Ltd. V Ciba-Geigy Ltd (po zlúčení v roku 1996 so spoločnosťou Sandoz vznikol Novartis) pôsobil v rokoch 1969 – 1997, od roku 1973 viedol výskumnú skupinu, v rokoch 1981 – 1985 bol riaditeľom Central Research laboratórií, v rokoch 1985 – 1991 bol vedúcim celosvetového výskumu a vývoja fy. Ciba-Geigy Ltd, v rokoch 1991 – 1996 riaditeľ Global Corporate Research Ciba-Geigy a Novartis. Po odchode do dôchodku z firmy Novartis v roku 1997 prof Belluš založil firmu Bellus Science and Innovation Int. Consulting, v ktorej uplatňoval svoje skvelé vedomosti, skúsenosti, odborné a spoločenské styky. V rokoch 1998 – 2001 bol vedúcim výskumu divízie "Additívy" fy. Ciba Specialty Chemicals Inc. v Bazileji. Profesor Daniel Belluš neočakávane zomrel 18. septembra 2011 v Bazileji. Pochovaný je na cintoríne Hörnli v Riehene, mestskej štvrti Bazileja.

Dielo

Profesor Belluš je autorom 92 publikácií, je držiteľom 48 patentov a spoluautorom 4 kapitol v knižných publikáciách. Sám sa venoval hlavne výskumu bioaktívnych heterocyklov a zlúčenín obsahujúcich malé kruhy. V roku 1978 objavil novú reakciu allyléterov s keténmi, ktorá je dnes známa v literatúre pod pomenovaním Belluš-Claisenov prešmyk. Neskôr, ako vedúci celosvetového výskumu fy. Ciba-Geigy Ltd so svojimi spolupracovníkmi hlavné výsledky dosiahol v oblastiach syntetických pyretroidov, fotoiniciátorov a v oblasti homogénnych chirálnych katalyzátorov. V roku 1987 koncipoval a presadil v oblasti agrochemikálií nový projekt „Chiralita", ktorý sa stal významným prelomom v oblasti agrochémie, pretože odvtedy je možné znížiť aplikačné množstvá chirálnych prípravkov na ochranu rastlín až o 50 %. Ako riaditeľ Central Research laboratórií a vedúci celosvetového výskumu a vývoja v Ciba-Geigy Ltd zodpovedal za výskum a vývoj v rámci koncernu zvlášť vo vybraných oblastiach bioorganickej chémie zlúčenín pre farmáciu, ochranu rastlín i nových oblastí materiálových a bioanalytických vied. Jednalo sa predovšetkým o therapeuticky využiteľnú koncepciu antisens technológie vedúcej k vôbec prvému farmaceutickému produktu na báze antisens. výskum a uvedenie na trh optických imunosensorov, nových materiálov na optické uchovávanie dát, nových materiálov na výrobu kontaktných šošoviek i latentných pigmentov.

Pedagogika

Profesor Daniel Belluš pôsobil od roku 1981 ako profesor organickej chémie na univerzite vo Fribourgu a ako hosťujúci profesor na univerzitách v Amsterdame, Zürichu, na Max Planckovom inštitúte v Mülheime a. d. Ruhr, Pittsburgu, Montreale a Nagoji. Viac ako 170-krát bol pozvaný prednášať na rôzne sympóziá a univerzity. Je jedným zo spoluvydavateľov 48 dielnej prestížnej série kníh Science of Synthesis (vyd. Thieme publishers, Stuttgart). Prof. Belluš bol členom redakčných rád vedeckých časopisov Helvetiva Chimica Acta, Angewandte Chemie, Synthesis, Chemical Papers a kompendia Progress in Heterocyclic Chemistry. Bol členom viacerých chemických spoločností (švajčiarskej, americkej, anglickej, slovenskej). Na troch univerzitách mu udelili titul Dr. h. c. Profesor Belluš sa významne podieľal aj na rozvoji slovenskej chémie po roku 1989. Prispel značnou mierou k nadviazaniu kontaktov medzi slovenskými a švajčiarskymi firmami. Svojimi radami, skúsenosťami a konatkmi v zahraničí napomohol k rozvoju kontrakčným syntetickým laboratóriám Synkola v Bratislave. Významne prispel k doplneniu prístrojového vybavenia viacerých slovenských chemických pracovísk. Slovenským vedcom umožnil vybrať si zariadenia priamo v skladoch firmy s použitými prístrojmi a zariadil ich darovanie. Mimoriadne sú zásluhy profesora Belluša o kvalitu chémie na Slovensku. V roku 1993 Inicioval a presadil sériu prednášok významných vedcov z rôznych oblastí chémie nazvaný Ciba Lectures v rámci ktorých mala chemická obec Slovenska, Maďarska a Českej republiky možnosť vidieť aj počuť skutočne špičkových reprezentantov európskej chémie. Tento seriál prednášok pokračuje od roku 1998 pod názvom Novartis Lectures. V rámci týchto prednášok priviedol na Slovensko vynikajúcich svetových vedcov v odbore organickej a farmaceutickej chémie, vrátane viacerých laureátov Nobelových cien. V roku 2006 ustanovila Slovenská chemická spoločnosť "Cenu Daniela Belluša". Medaila Daniela Belluša je cenou SCHS udeľovanou pri významných životných jubileách slovenským chemikom. . Svoju pracovitosť, cieľavedomosť a svoje nezištné ľudské vlastnosti uplatnil aj ako člen Rotary klub Bratislava.

Publikácie (výber)

• Belluš, D., D. R. Kearns, and K. Schaffner. "Photochemische Reaktionen. 52. Mitteilung [1]. Zur Photochemie von α, β‐ungesättigten cyclischen Ketonen: Spezifische Reaktionen der n, π*‐und π, π*‐Triplettzustände von O‐Acetyl‐testosteron und 10‐Methyl‐Δ1, 9‐octalon‐(2)." Helvetica Chimica Acta 52.4 (1969): 971-1009.
• Bellus, D., and B. Ernst. "Cyclobutanone und Cyclobutenone in der Natur und in der Synthese." Angewandte Chemie 100.6 (1988): 820-850.
• Belluš, Daniel, and Beat Ernst. "Cyclobutanones and cyclobutenones in nature and in synthesis [new synthetic methods (71)]." Angewandte Chemie International Edition in English 27.6 (1988): 797-827.
• Martin, P., H. Greuter, and D. Bellus. "Synthesis and reactivity of compounds with cyclobutane rings (s). 13. A simple, stereoselective, highly versatile synthesis of dichlorovinylcyclopropanecarboxylic acids via 2-chlorocyclobutanones." Journal of the American Chemical Society 101.19 (1979): 5853-5854.
• Bellus, Daniel. "Synthesis and reactivity of compounds with cyclobutane ring (s). 11.[2+ 2] Cycloadditions of tetraalkoxyethylenes with ketenes: a general route to 2-substituted 1-hydroxycyclobut-1-ene-3, 4-diones." Journal of the American Chemical Society 100.25 (1978): 8026-8028.
• Bellus, Daniel. "Synthesis and reactivity of compounds with cyclobutane ring (s). 10. Syntheses of squaric acid, its monoorthoesters, and related derivatives via [2+ 2] cycloadditions of tetraalkoxyethylenes with heterosubstituted ketenes." The Journal of Organic Chemistry 44.8 (1979): 1208-1211.
• Bellus, D. "Copper-catalyzed additions of organic polyhalides to olefins: a versatile synthetic tool." Pure and applied chemistry 57.12 (1985): 1827-1838.
• Tombo, Gerardo M. Ramos, and Daniel Belluš. "Chirality and crop protection." Angewandte Chemie International Edition in English 30.10 (1991): 1193-1215.

Ocenenia (výber)

• 1982 – vedecká cena mesta Basilej
• 1993 – Zlatá medaila Slovenskej chemickej spoločnosti
• 2004 - Votočkova medaila ČCHS Praha
• 2010 - Rad Ľudovíta Štúra I. triedy

== Referencie == {{Referencie}} == Externé odkazy == https://schems.sk/ocenenia-podla-mena/ {{DEFAULTSORT:Belluš, Daniel}} [[Kategória:Slovenskí chemici]] [[Kategória:Slovenskí univerzitní profesori]] [[Kategória:Absolventi Fakulty chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave]] [[Kategória:Osobnosti z Trnavy]]

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

=============´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

Július Chovan
slovenský pedagóg a univerzitný profesor
Narodenie	17.08.191417. august 1914 Ružomberok, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	17. september 1998 (84 rokov) Bratislava, Slovensko
Zamestnanie	telovýchovný pedagóg
Alma mater	Filozofická fakulta Karlovej Univerzity v Prahe
Rodičia	Július Chovan (*1882 – †1915), Mária, rod. Bučeková (*1888 – †1964)
Súrodenci	brat Vladimír Chovan (*1913 – †1998)
Manželka	Milota, rod. Piltzová (*1921 – †1949), Viera, rod. Šefranková (*1923 – †1998)
Portál Telovýchova  Biografický portál

Prof. PhDr. Julius Chovan, (* 12. august 1914, Ružomberok – † 17. september 1998, Bratislava) bol slovenský telovýchovný pedagóg, univerzitný pedagóg.

Životopis

V rokoch 1921 – 1925 navštevoval ľudové školy v Trenčíne a Liptovskom Mikuláši, 1925 – 1933 študoval na štátnych reálnych gymnáziách v Liptovskom Mikuláši a Trenčíne. Po maturite odišiel študovať do Prahy na Filozofickú fakultu Karlovej Univerzity, kde v roku 1938 promoval. V roku 1937 absolvoval jeden semester na Univerzite v Sorbone. Doktor filozofie (PhDr.) 1941 v odbore filozofia a pedagogika na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V rokoch 1938 – 1939 bol stredoškolským profesorom na Štátnom reálnom gynmńáziu v Skalici, v roku 1939 pôsobil na gymnáziách v Dolnom Kubíne, Martine a Spišskej Novej Vsi, v rokoch 1939 – 1940 bol stredoškolským profesorom na Cvičnom gymnáziu v Bratislave, v rokoch 1940 – 1948 bol lektorom na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (vtedy Slovenská univerzita). V roku 1944 sa zúčastnil SNP, v rokoch 1945 – 1948 prednosta telovýchovného sektoru Povereníctva školstva v Košiciach a Bratislave, 1947 – 1949 bol lektorom na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského, 1949 – 1952 pracoval na Ústave pre telesnú výchovu na vysokých školách v Bratislave. V rokoch 1952 – 1984 pôsobil ako vysokoškolský učiteľ na Katedre telesnej výchovy Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, 1952 – 1974 vedúci katedry. V roku 1992 sa stal profesorom pre odbor teória vyučovania telesnej výchovy.

Dielo

Július Chovan bol jedným z prvých organizátorov telovýchovného hnutia na Slovensku. Bol propagátorom myšlienok sokolského hnutia bratstva, rovnosti a voľnosti. Spolu so svojim starším bratom Vladimírom Chovanom patrili medzi významných členov a podporovateľov Sokola v Trenčíne. Bol aktívnym športovcom (športová gymnastika, atletika, volejbal, korolezectvo) a neskôr trénerom (atletika, basketbal, ľadový hokej). V rokoch 1938 – 1945 pôsobil v odboji proti fašizmu a v SNP, zakladal partizánske skupiny v oblasti Martina, Liptovského Mikuláša a Banskej Bystrice, pracoval priamo v ilegálnom vojenskom vedení SNP, spolu s Gabrielom Rapošom pripravoval rozhlasové vysielanie Slobodného slovenského vysielača, z vysokoškolákov vytvoril dobrovoľnícku vojenskú jednotku - vysokoškolský strážny oddiel, ktorý bol počas SNP štábnou rotou veliteľstva 1. československej armády na Slovensku..
Jeho rozsiahla vedecká a teoretická práca v oblasti telovýchovy a športu ho priviedla aj k štúdiu diela Ivana Branislava Zocha, spoluzakladateľa Sokola na Slovensku, ktorého právom slovenská historiografia zaraďuje medzi najvýznamnejších slovenských vedcov a pedagógov v 2. polovici 19. storočia a začiatku 20. storočia. Július Chovan sa podrobne zaoberal výskumom života a diela I. B. Zocha. Bol prvým, ktorý systematicky spracoval a zhodnotil jeho dielo.
Po skončení druhej svetovej vojny sa aktívne zapojil do organizovania telesnej výchovy v obnovenej Československej republike. V časoch komunistickej totality bol Július Chovan z politických dôvodov zbavený funkcií a politicky prenasledovaný. Výnimkou bolo len krátke obdobie politického odmäku prerušeného inváziou vojsk Varšavskej zmluvy. Po Nežnej revolúcii sa opäť zapojil do spoločenského života. Vydal viacero prác s reminiscenciami na SNP, úlohe študentov zapojených do povstania a verných demokracii a slobode. Podieľal sa na obnovení hnutia Sokola v novej demokratickej spoločnosti.

Knihy, učebnice (výber)

• CHOVAN, Július. Boj slovenských vysokoškolákov v národnom povstaní. Bratislava: Sväz bojujúcich vysokoškolákov, 1945.
• CHOVAN, Július. Vysokoškolský strážny oddiel. Bratislava: Vysoká škola ekonomická, 1969.
• CHOVAN, Július. Názvoslovie telesných cvičení a ich triedenie. Bratislava: SPN, 1972.
• CHOVAN, Július. Dr. Ivan Branislav Zoch k 50. výročiu smrti. [1. vyd.]. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1971.
• CHOVAN, Julius. Encyklopedista z Jasenovej: život Dr.Ivana Branislava Zocha.Fotogr.Z Archivu Aut. Bratislava: Tatran, 1987. Korene,zv.23.
• Dr. Ivan Branislav Zoch: Personálna bibliografia. [1. vyd.]. Bratislava: Vysoká škola ekonomická, 1972.
• CHOVAN, Július. Ivan Branislav Zoch 1843 - 1921. Martin: Matica slov, 1993. Metodika a propagácia. Fotosúbory. ISBN 8070902574.
• ZMETÁK, Igor, Ľubica DRŽKOVÁ, Július CHOVAN, Vladimír CHOVAN, Jela CHOVANOVÁ-SOVOVÁ, Peter MALÍK a Miroslava RYBÁRIKOVÁ. Sokol Trenčín 100 rokov. [Trenčín]: [Jednota SOKOL Trenčín], 2019. ISBN 9788057011620.

Ocenenia (výber)

• 1945 – Rad SNP I. triedy
• 1945 – Československý válečný kríž
• 1945 – Za zásluhy
• 1945 – Za chrabrosť
• 1964 – Pamätná medaila SNP
• 1968 – Medaila Dr. M. Tyrša

== Referencie == {{Referencie}} == Externé odkazy == https://chamo.kis3g.sk/search/query?match_1=MUST&field_1&term_1=Chovan&facet_bl=m&facet_author=Chovan,+J%C3%BAlius,+1914-1998&sort=dateBookAdded&theme=monografie {{DEFAULTSORT:Chovan, Július}} [[Kategória:Slovenskí odbojári]] [[Kategória:Slovenskí univerzitní profesori]] [[Kategória:Vyučujúci na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave v Bratislave]] [[Kategória:Absolventi Filozofickej fakulty Karlovej univerzity]] [[Kategória:Osobnosti z Ružomberka]]

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

Royal Society of Chemistry, RSC (Kráľovská chemická spoločnosť) je najstaršou chemickou spoločnosťou na svete so sídlom Londýne, ktorá bola založená v roku 1841. O sedem rokov neskôr kráľovná Viktória udelila spoločnosti Kráľovskú chartu, ktorá potvrdila jej účel všeobecného pokroku v chemickej vede.

História

V súčasnosti so svojimi viac ako 54 000 členmi po celom svete je medzinárodne uznávanou neziskovou vydavateľskou a znalostnou spoločnosťou. Sídli spolu s ďalšími siedmymi spoločnosťami porovnateľného postavenia v Burlington House, Piccadilly, Londýn. Má tiež kancelárie v Thomas Graham House v Cambridge, kde sídli jej vydavateľstvo RSC Publishing Home. RSC vykonáva výskum, vydáva časopisy, knihy a databázy, organizuje konferencie, semináre a workshopy. Je to profesionálny orgán pre chémiu v Spojenom kráľovstve právom udeľovať štatút Chartered Chemist (CChem). Označenie FRSC sa udeľuje skupine volených členov spoločnosti, ktorí významne prispeli k chémii a iným styčným disciplínam, ako je biologická chémia. Pred rokom 2006 boli mená Fellows zverejňované každý rok v The Times (Londýn). Honorary Fellowship of the Society (HonFRSC) sa udeľuje za vynikajúce výsledky v oblasti chémie. RSC vykonáva výskum, vydáva časopisy, knihy a databázy, ako aj organizuje konferencie, semináre a workshopy. Okrem svojej hlavnej činnosti napomáhať rozvoju chémie ako vedy, podporovať jej aplikácie a šíriť chemické poznatky, veľmi starostlivo analyzuje aj úroveň jednotlivých škôl v Británii. Jej akreditačné oddelenie má podrobný prehľad o všetkých školách a študijných programoch, ktoré cyklicky preveruje a predlžuje ich akreditáciu. RSC financuje rozsiahle programy pomoci učiteľom pri vyučovaní chémie, organizuje vzdelávacie aktivity na školách a univerzitách a pomáha svojim členom pri riešení profesionálnych problémov pri výkone povolania chemikov. Jej dosah na dianie na poli chémie je citeľný aj v medzinárodnom meradle, čo dokumentuje aj najväčším počtom zahraničných členov v porovnaní s inými chemickými spoločnosťami.

Typy členstva

Existuje viacero kategórií členstva. Každá z kategórií členstva odzrkadľuje konkrétnu fázu kariéry a úroveň skúseností so zameraním na výhody člena.

• Affiliate Member (pridružený člen). Kategória pre študentov a tých, ktorí sa zaoberajú chemickými vedami, ktorí nespĺňajú požiadavky pre nasledujúce kategórie.
• AMRSC: Associate Member of the Royal Society of Chemistry. Vstupná úroveň pre členstvo v RSC, AMRSC sa udeľuje absolventom (alebo ekvivalentom) v chemických vedách.
• MRSC: Member of the Royal Society of Chemistry. Udeľuje sa absolventom (alebo ekvivalentom) s najmenej 3-ročnou praxou, ktorí získali kľúčové zručnosti v chémii svojou profesionálnou činnosťou.
• FRSC: Fellow of the Royal Society of Chemistry sa udeľuje tým, ktorí mimoriadne prispeli k rozvoju chémie.
• HonFRSC: Honorary Fellow of the Royal Society of Chemistry sa udeľuje každej osobe, ktorá je významná vo vede alebo profesii chémie. Patria sem napr. nositelia Nobelovej ceny.
• CChem: Chartered Chemist. Udelenie CChem sa posudzuje oddelene od prijatia do kategórie členstva v RSC. Udeľuje sa aktívnym chemikom v chemických vedách s odpovedajúcou kvalifikáciou a profesionálnymi skúsenosťami. Všetci kandidáti na Chartered Chemist musia byť členom (MRSC) alebo Fellow (FRSC).
• CSci: Chartered Scientist RSC má licenciu od Science Council na registráciu Chartered Scientist.
• EurChem: Európsky chemik RSC je členom Rady pre chémiu Európskych spoločenstiev (ECCC) a môže toto označenie udeliť certifikovaným chemikom.
• MChemA: Mastership in Chemical Analysis RSC udeľuje túto postgraduálnu kvalifikáciu, ktorá je štatutárnou kvalifikáciou Spojeného kráľovstva pre prax verejného analytika. Sú vyžadované zákonom vo Veľkej Británii. Uchádzači musia poskytnúť písomný dôkaz o príslušnej kvalifikácii a zložiť písomnú a praktickú skúšku.

Časopisy, vydavateľská činnosť

Royal Society of Chemistry vydáva viac ako 50 popredných svetových časopisov, ktoré pokrývajú základné chemické vedy a príbuzné oblasti. RSC vydavateľstvo každoročne vydáva veľké množstvo vedeckých monografií, učebníc a populárno-vedeckých kníh. RCS databázy MarinLit, The Merck Index* Online, ChemSpider poskytujú vysoko kvalitné chemické informácie pre vedcov, odborníkov a študentov z oblasti chémie. == Referencie == {{Referencie}}

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

(banský odborník)
Narodenie	1. august 1802 Levoča
Úmrtie	28. január 1853 (50 rokov) Belehrad
Národnosť	slovenská
Alma mater	Viedenská univerzita, Banská akadémia Banská Štiavnica
Rodičia	Ján Samuel Fuchs, Judita, rod. Kowalska
Súrodenci	Albert Fuchs
Biografický portál

V (* 1. august 1802, Levoča – † 28. január 1853, Belehrad) bol lekárnik, chemik, hutník, mineralóg, banský odborník.

Životopis

Viliam (Wilhelm) Fuchs pochádzal z rozvetvenej rodiny Fuchsovcov. Jeho otec Ján Samuel Fuchs bol evanjelickým farárom, profesorom kežmarského lýcea, haličským superintendentom so sídlom v Ľvove, autorom učebníc pre evanjelické stredné školy, filozofom, matematikom a literátom. Mal sedem súrodencov. Jeho mladším bratom bol fyzik Albert Fuchs a bratrancom priemyselník a novinár Rudolf Fuchs (* 1809 – † 1892). Po predčasnej smrti svojho otca sa musel boriť s existenčnými problémami. V snahe, čo najrýchlejšie si zabezpečiť živobytie po absolvovaní strednej školy vo Ľvove odišiel do Pešti, kde absolvoval farmaceutický kurz. Svoj záujem o chémiu a botaniku zavŕšil v roku 1826 štúdiom vo Viedni a doktorátom z chémie. V jeho záujme o chémiu a botaniku ho podporoval aj rodák z Banskej Štiavnice chemik a botanik Joseph Franz von Jacquin. Jeho snaha vydať herbár flóry Schneebergu, najvyššej hory Dolného Rakúska bola však neúspešná. Na výlete do Kamenice (Chemnitzu) zaujalo Fuchsa banícke povolanie natoľko, že sa neskôr rozhodol pre banícke štúdium. Podporu na štúdiom našiel u filantropa Viliama Bencúra, lekárnika v Šoproni, ktorý mu všemožne napomáhal v jeho ďalšej kariére. Bencúr rozpoznal jeho talent pre prírodné vedy a presvedčil ho, aby sa vzdal neúspešnej lekárnickej kariéry a išiel študovať baníctvo na Banskú akadémiu v Banskej Štiavnici. Dobre pripravený študent trojročné štúdium zvládol za jeden rok. Po úspešnom absolvovaní akadémie sa Fuchs stal významným odborníkom na baníctvo, mineralógiu a hutníctvo v Rakúsko-uhorskej monarchii. Bencúr, ako to mal vo zvyku, diskrétne a všestranne podporoval Viliama Fuchsa až do jeho predčasnej smrti v roku 1853.

Po štúdiu v Banskej Štiavnici v rokoch 1833 a 1834 praxoval Fuchs v baniach v Smolníku ako banský chemik. Od roku 1835 banský úradník v Agorde. V roku 1836 tavičský majster v Szászkabánya (Sasca Montană v terajšom Rumunsku). Od roku 1844 radca a správca hút v Banskej Štiavnici, kde vynašiel nový spôsob tavenia striebornej rudy. Pretože bol Fuchs zapojený do udalostí v roku 1848, bol v roku 1849 odvolaný zo svojej funkcie. V rokoch 1851 až 1853 viedol banský priemysel v Srbsku. Od roku 1849 bol členom korešpondentom cisárskej Rakúskej akadémie vied.

== Dielo (výber) == * FUCHS, Wilhelm. U''eber den Einfluss der Gestalt des Terrains auf die Resultate barometrischer und trigonometrischer Höhenmessung, so wie auf die Bestimmung der geographischen Lage eines Punktes auf der Oberfläche der Erde''. Wien Gedruckt und im Verlage bei Carl Gerold 1843. == Referencie == {{Referencie}} == Literatúra (výber)== * HERČKO, Ivan. ''Štúdium rudných žíl banskoštiavnického rudného revíru v 19. storočí a ich zobrazovanie v banských mapách.'' Zborník prednášok k dejinám baníctva na Slovensku 1 : seminár k životu a dielu G. Schweitzera a A. Pécha, 6. septembra 1995 . -Banská Štiavnica : Slovenské banské múzeum, 1995 . - S. 90-114 . == Externé odkazy == {{Autoritné údaje}} {{Biografický výhonok}} {{DEFAULTSORT: Viliam Fuchs (banský odborník)}} [[Kategória:Osobnosti z Levoče]] [[Kategória:Narodenia v 1802]] [[Kategória:Úmrtia v 1853]]

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

Jozef Bencúr ml.
vojenský historik, technik, maršal.
Narodenie	7. máj 1759 Kežmarok
Úmrtie	26. apríl 1846 (86 rokov) Viedeň
Národnosť	slovenská
Alma mater	Univerzita Friedricha Schillera v Jene, Univerzita Martina Luthera Halle-Wittenberg
Rodičia	otec Jozef Bencúr
Deti	J
Biografický portál

Jozef Bencúr ml. de Jeszenova (Benczur, Bentzur) (* 07. máj 1759, Kežmarok  – † 26. apríl 1846, Viedeň) bol vojenský historik, technik, maršal.

Životopis

Syn rektora Jozefa Bencúra sa zapísal do 1. ročníka kežmarskej školy roku 1775 ako šestnásťročný. Rodina sa však už o rok presťahovala do Prešporku. V roku 1779 vstúpil do cisárskej armády, kde rýchlo postupoval od podporučíka (1780), cez generalmajora (1812) až sa napokon stal poľným maršalom (nemecky Feldmarschall) (1823). V hodnosti plukovníka Bencúr sa 28. októbra 1827 stal

Bojoval predovšetkým v napoleonských vojnách – vyznamenal sa v tzv. Bitke národov v roku 1813 pri Lipsku, ktorá sa považuje za najväčšiu bitku v dejinách až do obdobia 1. svetovej vojny. V Bitke národov spojené armády Ruska, Pruska, Rakúska a Švédska porazili Napoleonovu francúzsku armádu. Bencúr nebol len vojenským veliteľom, ale navrhoval aj zdokonalenie výzbroje, uskutočnil viaceré inšpekčné cesty pevností vybudovaných na obranu Rakúskej monarchie v 18. storočí a navrhol ich modernizáciu a úpravy pre potreby armády v 19. storočí. Venoval sa vojenskej histórii. Bol nositeľom najvyššieho vyznamenania Rytierskeho kríža Radu Márie Terézie.

až sa napokon stal poľným maršalom (1820). Účastník vojen s Francúzskom, vyznamenal sa v bitke pri Lipsku roku 1813. Pôvodca návrhov na zdokonalenie výzbroje rakúskej armády. Bol nositeľom najvyššieho vyznamenania Rytierskeho kríža Radu Márie Terézie.

 Externé odkazy

{{DEFAULTSORT:Bencúr Jozef (pedagóg)}} [[Kategória:Príslušníci zemianskeho stavu]] [[Kategória:Narodenia v 1759]] [[Kategória:Úmrtia v 1846]] [[Kategória:Slovenskí šľachtici]] [[Kategória:Uhorskí šľachtici]] [[Kategória:Osobnosti z Kežmarku]]

======================================================

Vrchovina/pieskovisko
spisovateľ, pedagóg a osvietenec
Narodenie	28. február 1728 Jasenová
Úmrtie	21. august 1784 (56 rokov) Bratislava
Národnosť	slovenská
Alma mater	Univerzita Friedricha Schillera v Jene, Univerzita Martina Luthera Halle-Wittenberg
Manželka	Judita, rod. Fuhrmanová
Deti	Jozef Bencúr ml.
Biografický portál

cúr de Jeszenova (Benzur, Benczur, Bentzur) (* 28. február 1728, Jasenová - † 21. august 1784, Bratislava) bol spisovateľ, pedagóg, osvietenec a zeman.

Pseudonym: Eusebius Verinus.

Životopis

Po absolvovaní domácich škôl študoval históriu a právo na univerzite v Jene a Halle. Po návrate zo štúdií bol v rokoch 1755 – 1760 rektorom evanjelického gymnázia v Kežmarku. V Kežmarku Jozef Bencúr zaviedol reformný plán, ktorý zmodernizoval výučbu a školu priradil k najvýznamnejším evanjelickým vzdelávacím inštitúciám v Uhorsku (popri Bratislave, Šoprone a Prešove). Na podnet Michala Institorisa Mošovského Jozef Bencúr v roku 1760 prechádza do Bratislavy, kde desať rokov pôsobil vo funkcii rektora Evanjelického lýcea. Počas pôsobenia Bencúra sa bratislavské lýceum stalo najvýznamnejšou evanjelickou školou v Uhorsku. V roku 1771 sa Bencúr vrátil do Kežmarku. Počas svojho druhého rektorátu na kežmarskom gymnáziu (1771 až 1776) sa zaslúžil o ďalšie školské reformy, ale aj o výstavbu novej, kamennej budovy gymnázia. Od roku 1776 bratislavský senátor. V roku 1776 odišiel Bencúr z Kežmarku do Viedne, kde sa stal riaditeľom kráľovskej dvornej knižnice, pôsobil aj v Uhorskej kráľovskej komore – najvyššej finančnej inštitúcii Uhorska, a to v Budíne a Prešporku. Autor viacerých geograficko-historických, právnických a náboženských diel v latinčine. Obhajoval právo panovníka na absolutistickú formu vlády. Za svoje služby bol povýšený do šľachtického stavu. Pracoval v zmiešanej komisii pre reformu školstva v Uhorsku a spolupracoval so stúpencom osvietenského absolutizmu Adamom Františkom Kollárom. Po jeho smrti menovaný za riaditeľa cisárskej knižnice (Rakúska národná knižnica) vo Viedni. Umrel skôr ako mohol zaujať úrad. Jozef Bencúr zomrel 21. augusta 1784 vo veku 56 rokov v Bratislave.

Dielo (výber)

• BENCÚR, Jozef. De dominio eminenti apostolici regis Hungariae et iuribus cum eo connexis. Francof: [s. n.], 1784.
• BENCÚR, Jozef. Animadversiones in P. Chrysostomi Novák vindicias diplomatis Stephanei. Viennae: Joseph. Gerold, 1780.)
• BENCÚR, Jozef. Vorläufige Beantwortung der wichtigen Frage: Ob die Protestanten in Ungarn nach den Landesgesetzen verbunden sind die Stolar- oder Pfarramtsgebühren an die katolischen Pfarren zu entrichten. [S. l.]: [s. n.], 1783.
• BENCÚR, Jozef. Notulae in Agamantis Palladii Academiae Philaletorum Socii Responsa: Ad Dvbia Anonymi Adversus Privilegivm S. Stephani Abbatiae S. Martini de Monte Pannoniae Anno MI [1001] concessum Proposita. Viennae: Typis Josephi Gerold, 1780.
• BENCÚR, Jozef. Vorläufige Ausführung der Rechte des Königreichs Hungarn auf Klein oder Roth Reussen und Podolien, und des Königreichs Böheim auf die Herzogthümer Auschwitz und Zator. Wien: Johann Thomas Edlen von Trattnern, 1772.
• BENCÚR, Jozef. Vorläufige Ausführung der Rechte des Königreichs Hungarn auf Klein oder Roth Reussen und Podolien, und des Königreichs Böheim auf die Herzogthümer Auschwitz und Zator. Wien: [s.n.], 1773.

 Externé odkazy

• Záznam o narodení a krste v matrike farnosti v Dolnom Kubíne zo dna 4. apríla

{{DEFAULTSORT:Bencúr Jozef (pedagóg)}} [[Kategória:Slovenskí pedagógovia]] [[Kategória:Slovenskí autori náučnej literatúry]] [[Kategória:Príslušníci zemianskeho stavu]] [[Kategória:Narodenia v 1728]] [[Kategória:Úmrtia v 1784]] [[Kategória:Slovenskí šľachtici]] [[Kategória:Uhorskí šľachtici]] [[Kategória:Osobnosti z Jasenovej]]

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´=====================================

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´ {

================

´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´´

Družstevníctvo na Slovensku

Úvod

Mladšie generácie narodené po druhej svetovej vojne a vyrastajúce v časoch „reálneho socializmu“ si zväčša pod pojmom družstvo predstavia jednotné roľnícke družstvo (JRD), druh poľnohospodárskeho družstva, ktoré boli v Česko-Slovensku počas vlády komunistov v rokoch 1948 – 1990 založené prakticky v každej dedine. Jeho členmi boli bývalí súkromní roľníci, ktorí odovzdali všetky svoje pozemky do vlastníctva družstva a museli povinne pracovať v družstve. Gazdovia museli družstvu odovzdať aj živý a mŕtvy inventár, osivo, sadivo a krmivo, hospodárske budovy a iné stavby, prípadne remeselnícke potreby. Ich neslávna história skončila pádom komunistického režimu v Česko-Slovensku po Nežnej revolúcii a v histórii svetového družstevníctva tvorí skôr smutnú epizódu toho, ako sa aj tá najušľachtilejšia myšlienka dá zneužiť skupinovými záujmami jednej štátostrany bažiacej po svetovláde.

Stručná história družstevníctva

Družstevné myšlienky sa v Európe objavujú už na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia a ich nositeľmi sú poprední utopickí socialisti Robert Owen (1771 – 1858) a François Marie Charles Fourier (1772 – 1837). Owen, samotný továrnik, sa snažil zo svojich robotníkov utvoriť prvú socialistickú spoločnosť, ktorú si predstavoval ako federáciu družstevných osád, v ktorých jedinou formou vlastníctva malo byť osobné vlastníctvo spotrebných predmetov. Iným známym utopistom bol Francúz Fourier, ktorý rozvíjal myšlienky francúzskych materialistov s cieľom vytvoriť také zriadenie, ktoré by umožňovalo plne uspokojiť ľudské potreby (vášne) a ich ďalší rozvoj. Utopisti však svoje myšlienky nevnucovali násilím (ako to bolo neskôr v prípade marxistov, ktorí nanucovali svoje myšlienky násilím a triednym bojom), ale skôr, aby ich myšlienky ľudia sami dobrovoľne prijali. Podľa ich predstáv nová spravodlivejšia spoločnosť mala byť založená na spoločnom vlastníctve, povinnej práci pre všetkých a rozdeľovaniu vytvorených hodnôt na zásade rovnosti. Ich realizácia v praxi sa však nestretla s veľkým úspechom a vo vytvorených dobrovoľných komunitách utopisti s ich zriadením a pojatím len experimentovali.

Prvé družstevné spolky

Myšlienky družstevníctva po utopistických socialistoch sa ďalej rozvíjali a v Európe sa zakladajú prvé spolky, v ktorých sa združujú roľníci alebo remeselníci za účelom spoločného nakupovania rôznych potrieb vo veľkom a za lepšie ceny. Potom si nakúpené potreby predávali lacnejšie medzi sebou a začali takto spolupracovať. Prvé družstvo vzniklo v Anglicku roku 1844 ako remeselnícky spolok (Rochdalské družstvo poctivých priekopníkov, angl. Rochdale society of equitable pioneers), zaniklo až v roku 1991. Toto svojpomocné družstvo bolo založené za účelom obchodovania s potravinami, oblečením, tabakom, výroby výrobkov, obrábania pôdy, stavby a nákupu domov. Jeho význam spočíva v jeho stanovách, ktoré sa stali vzorom pre ďalšie družstvá (tzv. Rochdalské princípy) a v modifikovanej podobe sa používajú družstvami dodnes.

Družstevné spolky v Uhorsku

Myšlienky spolčovania sa roľníkov do svojpomocných družstiev sa rozšírili aj do vtedajšieho Uhorska, zvlášť pre nás zaujímavých stolíc so slovenským obyvateľstvom. Rôzne spolky v ktorých za združovali rôzne vrstvy obyvateľstva existovali v Uhorsku už dávno. Odlišovali sa svojim špecifickým zameraním a aktivitami (spolky miernosti, čítacie spolky, robotnícke spolky, prírodovedné, lekárske a turistické spolky) a významne ovplyvňovali šírenie osvety a vzdelanosti na Slovensku. Roľníci sa do takýchto spolkov zapájali len sporadicky. V roku 1848 bolo v Uhorsku zrušené poddanstvo, čo pre poddaných roľníkov, ktorí dovtedy na pôdu, ktorú obrábali mali len užívacie právo, predstavovalo obrovskú zmenu v ich dovtedajšom živote. Vlastníkmi pôdy sa stali aj urbariálni roľníci (zapísaní v urbári) a aj ich pričinením dochádza k rozvoju poľnohospodárskej produkcie. Samostatne hospodáriaci roľníci a remeselníci začali pociťovať nedostatok úverov. Na viacerých miestach začali vznikať rôzne svojpomocné spolky, ktorých organizáciou sa iniciatívne ujímali národne uvedomelí učitelia a kňazi, ktorým nebol ľahostajný, popri duchovnom a hospodársky prospech obcí v ktorých vykonávali svoju službu.

Družstevníctvo na Slovensku

U nás bol priekopníkom družstevníctva Samuel Jurkovič (1796 – 1873), rodák z Brezovej pod Bradlom. Roku 1845 založil prvé úverové družstvo v Sobotišti, kde vtedy pôsobil ako učiteľ. Bol o prvý úverový ústav na kontinentálnej Európe. Jeho Gazdovský spolok sa stal neoddeliteľnou súčasťou slovenskej histórie a Slováci sa jeho počinom zaradili medzi priekopníkov družstevníctva v Európe. Počas svojho učiteľovania v Sobotišti úzko spolupracoval s miestnym evanjelickým kňazom Jánom Šulekom, ktorý bol typickým osvietencom a rozvíjal ľudovýchovné aktivity medzi miestnymi obyvateľmi. Cieľom Gazdovského spolku bolo sporenie a poskytovanie pôžičiek. Zlepšením hmotných pomerov ľudu sa začalo zaoberať viacero slovenských národovcov. Štefan Marko Daxner a Augustín Horislav Škultéty v roku 1847 založili v Tisovci Hospodársky spolok, ktorý obyvateľom Tisoveca okrem sporenia poskytoval pôžičky na dlžobné úpisy za nepatrný úrok. Zo spolku v roku 1871 vznikla Tisovská vzájomná pomocnica, ktorá sa pretvorila na svojpomocné družstvo. Pavol Dobšinský zriadil roku 1847 Úverný spolok v Ratkovej. V tomto období Gazdovské spolky boli založené aj v Brezovej, Myjave, Mošovciach, Brezne a inde. Ján Vansa, evanjelický kňaz v rodnej dedine Píla, sa inšpiroval špecifickou formou nemeckého družstevníctva, tzv. raiffeisenka, ktorej obdobu chcel zužitkovať v domácich pomeroch. V októbri 1893 založil prvé trojúčelové družstvo na Slovensku - Pílansko – hačavský hospodársky, potravný a úverný spolok, ktorý speňažoval domáce ľudové výrobky, predával potraviny, prijímal vklady a poskytoval svojim členom pôžičky za nízky úrok. Úspech družstva inicioval zakladanie podobných spolkov aj v iných regiónoch Slovenska. V decembri 1894 na Troch Sliačoch zriadil Gazdovský potravný a úverný spolok katolícky kňaz Andrej Hlinka. Vansov priateľ farár Ján Vološšák v tom istom roku zakladá obdobný trojúčelový spolok v Liptovskej Teplej. Na príklade týchto, ale aj ďalších družstiev sa v Jasenovej v roku 1897 z iniciatívy miestneho farára Miloslava Krčméryho rozhodli založiť gazdovsko-potravný a úverný spolok.

Socialistické družstevníctvo (roky 1948 – 1989)

Krátko po nástupe komunistov k moci vo februári 1948 sa zdalo, že súkromné vlastníctvo pôdy ostane zachované. Nový režim si uvedomoval, že poľnohospodárska produkcia v štáte je závislá na riadnom chode 1 400 000 gazdovstiev, ktoré by nová vláda mala podporovať (Slovenský týždenník č. 51, 1948). Krátko po prevzatí moci komunisti ústami ministra pôdohospodárstva súdruha Ďuriša a predsedu vlády súdruha Zápotockkého ešte deklarovali, že kolektivizácia sovietskeho typu našim roľníkom nehrozí. Podpora súkromného hospodárenia na vidieku sa rýchlo ukázala ako poťahovanie medových motúzov roľníkom s cieľom ich ovládnutia a následnej likvidácie. Už v roku 1949 sa naplno ukázali zámery komunistov, ktorí už nemuseli získavať roľníkov vo voľbách. V štáte vládli pevnou rukou a „na večné časy“. Minister Ďuriš, dovtedy dušujúci sa, že sovietske kolchozy u nás nebudú, sa stal jedným z hlavných protagonistov kolektivizácie podľa sovietskeho vzoru.

Násilná kolektivizácia sa začala prijatím zákona o jednotných roľníckych družstvách (JRD) vo februári 1949. Na základe tohto zákona v každej obci malo vzniknúť JRD. Mohlo sa začať celoplošne kolektivizovať. Do československého systému prenikol ruský pojem kulak. S cieľom narušiť po stáročia vytváranú súdržnosť a celistvosť roľníckeho stavu štátne orgány pristúpili k prísnej diferenciácii roľníkov podľa výmery pôdy, ktorú vlastnili. Z bohatších gazdov sa stali triedni nepriatelia na dedine, ktorí boli označovaní za hlavnú príčinu nedostatku potravín a zásobovacích problémov. V skutočnosti bohatší gazdovia sa podstatnou mierou podieľali na tržnej produkcii v štáte. Znižovanie produkcie a chaos spôsobovala násilná kolektivizácia. Direktívny systém roľníkom určoval, kto má koľko plochy a čím osiať, koľko a akého dobytka má chovať. Pri rozpise povinných kontingentov mäsa, mlieka, obilia a vajec roľníkom rozhodovali miestne národné výbory a špeciálne komisie, pričom v nich kvitla svojvôľa úradníkov. V boji proti reakčným živlom na dedine, ako ich nazývali komunisti, prijali 6. októbra 1948 zákon na ochranu republiky. Tento zákon sa masívne používal proti roľníkom s jasnou inštrukciou komunistickej strany využiť trestné predpisy ako pomôcku k uskutočneniu socializácie dediny. Cieľ bol jasný: naštrbiť, či zničiť majetkové a medziľudské vzťahy, z dedinského prostredia vytvoriť štruktúru ovládanú totalitným režimom. Masívne represívne opatrenia komunistov pri násilnej kolektivizácii viedli ku konfiškáciám všetkého majetku gazdu (vrátane domov, pôdy a poľnohospodárskeho majetku). Roľníci boli vo vykonštruovaných procesoch odsúdení na dlhé roky do väzenia, mladší roľníci miesto riadnej vojenskej služby strávili niekoľko rokov v baniach na nútených prácach ako príslušníci pomocných technických práporov (PTP). Celé rodiny potrestali vysťahovaním do českého pohraničia. Faktickému vyvlastneniu pôdy sa rovnalo zakladanie jednotných roľníckych družstiev, kam režim rôznymi nátlakovými prostriedkami nútil roľníkov vstupovať počas kolektivizácie. Tá neskôr prerástla do násilnej akcie komunistickej moci, ktorá od základov zmenila život a hospodárenie na dedinách a postihla státisíce ľudí. Hlavným cieľom komunistami pripraveného zákona bolo urobiť zo slobodných roľníkov ovládateľných nekvalifikovaných robotníkov, najmä tým, že sa im odoberie pôda, dobytok a stroje. To sa im napokon v troch fázach násilne presadenej kolektivizácie aj postupne podarilo. Z roľníka sa stal námezdný a najlacnejší robotník v štáte, ktorý na pozemku vloženom do družstva stratil všetky práva. Roľníci boli ako vrstva obyvateľstva prenasledovaní a takmer celkom zlikvidovaní.

Literatúra

• JANOVČÍK, Štefan, KRUŠOVSKÝ, Igor. Knižnica Pre Gazdovsko-Potravné A Úverné Spolky: Diel II. Kníhvedenie. Sostavil Štefan Janovcsik. V Ružomberku: Tlačou Kníhtlačiarne Karla Salvu, 1897.
  
• FABRICIUS, Miroslav. 150 rokov slovenského družstevníctva: Víťazstvá a prehry. Bratislava: VOPD Prúdy, 1995.
  
• FIAMOVÁ, Martina. (De)formovanie vidieka v procese kolektivizácie. Forum Historiae, 2016, roč. 10, č. 1, s. 1–4.
  
• FUKASOVÁ, Daniela. Zväz roľníckych vzájomných pokladníc. BIATEC: odborný bankový časopis. Bratislava: Národná banka Slovenska, 2011, 19(4), 23–25.
  
• HLAVOVÁ, Viera. Fenomén „kulaka“ v procese kolektivizácie na Slovensku v rokoch 1949 – 1960. Forum Historiae, 10(1) (2016) 35–55.
  
• RUTTKAY, Fraňo: Samuel Jurkovič. Priekopník slovenského družstevníctva a jeho doba. 2. preprac. a dopl. vyd. Bratislava: Obzor, 1965