Mikojan-Gurevič MiG-23

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
MiG-23
Mig-23-DNST8908431 JPG.jpg
Sovietsky MiG-23MLD (Flogger-K)
Typ stíhacie lietadlo (verzie M)
stíhací bombardér (verzie B)
Výrobca Mikojan-Gurevič
Prvý let 10. júna 1967
Zavedený 1970
Vyradený 1994 (Rusko)
Charakter v niektorých krajinách stále v službe
Hlavný používateľ Sýrske arabské vzdušné sily
Líbyjské vzdušné sily
Jemenské vzdušné sily
Bulharské vzdušné sily
Výroba 19671985
Vyrobených 5 047
Cena za kus 3,6 až 6,6 milióna USD
Varianty Mikojan-Gurevič MiG-27

Mikojan-Gurevič MiG-23 (rus. Микоян и Гуревич МиГ-23) (v kóde NATO: "Flogger") je sovietske prúdové stíhacie lietadlo z obdobia studenej vojny, ktoré je v niektorých štátoch používané do súčasnosti.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľad do kokpitu MiGu-23
Radar Zafír-23D použitý na MiGu-23M a MiG-23MF

Počiatky vzniku MiGu-23 je možné nájsť už začiatkom 60. rokov 20. storočia. Vtedy konštrukčná kancelária MiG poverená vývojom stíhačky, ktorá by nahradila MiG-21. Prvotné požiadavky určovali použitie čo najväčšieho počtu dielov z MiGu-21. Prototyp tohoto stroja s označením E-8, sa po prvýkrát vzniesol 17. apríla 1962, pilotovaný skúšobným pilotom G.K. Mosolovom. Na dvoch prototypoch stroja E-8 sa uskutočnilo množstvo letov, no po havárii jedného z nich bol v septembri 1962 program ukončený a začalo sa s vývojom nového stroja. Za hlavného konštruktéra bol určený G.A. Sedov, pričom na projekt dohliadal Arťom Mikojan a po jeho smrti R.A. Beľjakov. Nový stroj mal dosahovať rýchlosť do 2 700 km/h a byť vybavený raketami R-23 stredného doletu. Avšak zanedlho sa požiadavky zákazníka zmenili a bola vydaná podmienka, aby nový stroj bol schopný štartovať z malých a neupravených vzletových a pristávacích dráh. Rovnako ako pri vývoji MiGu-21, aj pri návrhu konštrukcie MiGu-23 bol zvolený dvojitý postup, pričom prototypy, ktoré z tohto vývoja vzišli, mali byť podrobené porovnávacím letovým skúškam. Model 23-01, známy aj ako MiG-23PD "Faithless", sa vyznačoval delta krídlom a nezvyčajnou inštaláciou jedného hlavného a dvoch zdvihových motorov, ktoré mu umožňovali skrátenie vzletovej dráhy. Počas skúšobných letov bol pilotovaný Piotrom Maximovičom Ostapenkom.

Poľský MiG-23MF

Druhý stroj, model 23-11 mal namiesto troch motorov len jeden a na dosiahnutie potrebných vlastností STOL, ktoré boli hlavnou požiadavkou kladenou na nový stroj, mal inštalované krídlo s meniteľnou geometriou. Počas letových skúšok ho pilotoval Alexander Vasilievič Fedotov a po prvýkrát sa s nim vzniesol 10. júna 1967. Obidva stroje boli na verejnosti po prvýkrát predstavené na letisku Domodedovo v roku 1967 počas leteckej show. Zatiaľčo pre model 23-01 to bol koniec jeho kariéry, pre model 23-11 len jej začiatok. Bol vybraný do sériovej výroby pod názvom MiG-23S (Flogger-A) a pod týmto označením prvýkrát vzlietol v máji 1969. Avšak bolo postavených len 50 ks tejto verzie, než sa v roku 1970 začala vyrábať vylepšená verzia MiG-23M (Flogger-B). Špeciálne pre nový MiG-23 bolo navrhnuté nové ovládanie zbraňových systémov S-23. Ten zabezpečoval detekciu a odpálenie riadených striel mimo priamej viditeľnosti. MiG-23 bol navrhnutý ako hornoplošník, s meniteľnou geometriou krídla. Krídlo môže byť nastavené do troch polôh: 16°, 45° a 72°. Pod trupom je stabilizačný kýl, ktorý je pri pobyte lietadla na zemi sklopený na pravú stranu pod uhlom 95°. Podvozok je uspôsobený na štart z nespevnených a neupravených vzletových a pristávacích dráh. Pri konštrukcii trupu boli vo veľkom množstve použité oceľové zliatiny. Sériová výroba nového jednomiestneho MiGu prebiehala v moskovskom závode "Znamja Truda" a jeho dvojmiestna verzia MiG-23UB bola vyrábaná v Irkutsku. Spolu bolo vyrobených 5 047 strojov, z toho 4278 ks v závode "Znamja Truda" a 768 ks v Irkutsku. Sériová výroba bola ukončená v roku 1985.[1] MiG-23 znamenal radikálny odklon od predošlých návrhov konštrukčnej kancelárie MiG. Namiesto charakteristického nasávacieho otvoru v nose lietadla boli zvolené bočné nasávacie otvory. To uvoľnilo miesto pre inštaláciu rozmerného radaru Zafír-23. Použitie krídla s meniteľnou geometriou znamenalo vynikajúce letové vlastnosti pri vysokých rýchlostiach a ľahkú ovládateľnosť pri nízkych rýchlostiach. Ďalší vývoj vyústil do špecializovaných bojových a prepadových verzií.

Operačné nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Blízky východ[upraviť | upraviť zdroj]

Bývalý egyptský MiG-23 v múzeu v Číne
Zničený iracký MiG-23

Prvé MiGy-23 sa na Blízkom východe objavili v roku 1974. Išlo o verziu MiG-23MS a prvým zákazníkom bol Egypt. Onedlho ním bola vyzbrojená Líbya, Irak, Alžírsko a Sýria. Tieto krajiny však MiG-23 požadovali už začiatkom 70. rokov 20. storočia, čo však Sovietsky zväz odmietal z dôvodu obáv z možnej dezercie niektorého z arabských pilotov, čím by sa na Západ dostala najmodernejšia technológia používaná letectvom ZSSR. Najväčšími používateľmi MiGu-23 v tomto regióne sa nakoniec stala Sýria a Líbya. Prvé boje s izraelským letectvom sa začali koncom 70. rokov 20. storočia. Tie sa odohrávali najmä nad Libanonom. Prvý doložený súboj sa odohral 19. septembra 1979, keď MiG-23MS napadol izraelský RF-4E Phantom II, pričom pilotovi Phantomu sa podarilo uniknúť vystrelenej rakete a z boja ušiel. Dňa 23. septembra 1979 pár sýrskych MiGov-23MS zaútočil na ďalší izraelský prieskumný RF-4E, pričom sa zopakoval predošlý scenár. Začiatkom roku 1981 Sýria prišla o svoj prvý MiG-23, kedy libanonská kresťanská milícia zostrelila MiG-23UB. Izraelskí piloti zostrelili MiG-23 po prvýkrát 21. apríla 1982, pričom išlo až o 2 zostrely. Začiatkom 80. rokov 20. storočia, kedy sa situácia na Blízkom východe začala znovu vyostrovať, bolo Sýrii jasné, že sa bude musieť vysporiadať s novými stíhačkami F-15 Eagle a F-16 Falcon a lietadlami AWACS - E-2C Hawkeye, ktoré v tom čase Izrael zakúpil od USA. Sýria vzniknutú situáciu riešila nákupom nových strojov MiG-21bis, MiG-25P a MiG-23MF. V tom čase celkovo zaobstarala 24 ks MiG-23MF a 3-5 ks MiG-23UB. Stroje sa dostali do výzbroje stíhacieho pluku 17. leteckej brigády, pričom zvyšné 2 pluky tejto brigády boli vyzbrojené strojmi MiG-23BN. S novými stíhačkami dorazili do Sýrie aj sovietski inštruktori, ktorých úlohou bolo vypracovať taktiku proti izraelskému letectvu. Avšak situácia bola pre sýrske letectvo nepriaznivá - proti 24 ks MiG-23 stálo 25 ks F-15A/B, pričom malo byť dodaných ďalších 26 ks F-15C a začali sa tiež dodávky 75 ks stíhačiek F-16. Sovietski inštruktori pri vypracovávaní taktiky považovali za najväčšie nebezpečenstvo stíhačky F-15, keďže predpokladali, že stroje F-16 budú nasadzované hlavne na pozemnú podporu vojsk. Pri strete s F-16 sa mal MiG-23MF spoľahnúť na výhodu väčšieho doletu rakiet R-23R, ktoré mali byť odpálené skôr než sa do podobnej šance dostane aj F-16.

Izraelom ukoristený MiG-23ML v múzeu Hatzerim

Problém nastal pri strete s F-15. Na boj s týmito stíhačkami bola zvolená taktika prečíslenia. MiGy-23 mali vzlietať v tesnej trojčlennej formácii, aby boli radarom vyhodnotené ako jeden stroj. Mali by tak číselnú prevahu nad dvojčlenným rojom F-15, ktoré Izrael v takýchto prípadoch nasadzoval. Po začatí boja mali MiGy-23 odlákať F-15 do hornatej oblasti Jabal Lubnan, kde mali lietadlá AWACS značne znížené schopnosti. Napriek značnému úsiliu sa sovietskym inštruktorom nepodarilo výcvik ukončiť, pretože začala nová vojna. Dňa 6. júna 1982 izraelská armáda začala operáciu Oranim a vstúpila do Libanonu. Letecké súboje sa začali na ďalší deň, kedy F-15 zostrelila jeden MiG-23MS. Na ďalší deň stíhačky F-15 a F-16 zostrelili štyri MiGy-23 a tri MiGy-21. Dňa 9. júna sa nad údolím Bikaa odohrala jedna z najväčších leteckých bitiek prúdových stíhačiek v histórii. Izrael vyslal skupinu viac než 90 lietadiel, ktoré mali za úlohu zničiť sýrske raketové komplexy. Sýria proti nim vyslala 54 stíhačiek MiG-21 a MiG-23. Stretnutie sa pre sýrske letectvo skončilo ťažkými stratami, keď izraelské F-15 zostrelili sedem MiGov-21 a štyri MiGy-23 a stíhačky F-16 zničili 16 nepriateľských strojov. Izrael pri tom údajne neutrpel žiadne straty, okrem jednej poškodenej F-15, ktorú zasiahla raketa R-23R vystrelená MiGom-23MF.

Líbyjský MiG-23 s americkým F-4J Phantom II nad zálivom Veľká Syrta, august 1981

Na druhej strane však sýrske zdroje uvádzajú stratu 12 lietadiel - šesť MiGov-23MS/MF a šesť MiG-21MF. Pritom sa im však podľa ich vyhlásenia podarilo zostreliť sedem izraelských lietadiel - tri F-16, dve F-15, jeden F-4 a jeden Kfir. Letecké boje pokračovali aj ďalší deň, kedy mali podľa izraelských zdrojov stíhačky F-15 zostreliť dva MiGy-23, päť MiGov-21 a jeden vrtuľník SA.342 Gazelle. Stíhačky F-16 údajne v ten deň dosiahli 18 sýrskych lietadiel a 2 vrtuľníky. Do ukončenia bojov údajne izraelskí piloti zostrelili spolu 95 lietadiel a vrtuľníkov. Z tohto počtu bolo 36 ks MiG-23MS/MF/BN/UB. Izrael pri tom hlási stratu len 3 strojov - F-4E, A-4M a UH-1N. Tieto údaje sú však spochybňované sovietskymi zdrojmi, ktoré tam v tom čase pôsobili. Podľa ich údajov dosiahli sýrski piloti 23 zostrelov izraelských lietadiel oproti 47 vlastným stratám. Sýria opisuje priebeh tohto konfliktu takto: Dňa 6. júna 1982 sýrske MiGy-23 zaznamenali svoj prvý úspech - kpt. Zakariyah na svojom stroji MiG-23MF zničil raketou R-23 bezpilotný stroj BQM-34. Na ďalší deň mala trojica MiGov-23MF formáciu stíhačiek F-16. Prvú F-16 zničil údajne kpt. Merzah zo vzdialenosti 9 km za pomoci rakety R-23R a zo 7 km sa mu podarilo raketou R-60 zostreliť aj druhú F-16. O krátku chvíľu však bol sám v manévrovom boji zostrelený. Podarilo sa mu však zachrániť a vrátiť sa na svoju základňu. Dňa 8. júna 1982 sa scenár opakoval. Pilot MiGu-23 mjr. Haw zničil jednu F-16, avšak rovnako ako jeho kolega bol zostrelený raketou AIM-9 Sidewinder. Dňa 9. júna 1982 sa malo sýrskym MiGom-23 podariť dosiahnuť opäť niekoľko zostrelov. MiG-23MF, pilotovaný mjr. Deebom zničil raketou R-23 izraelskú F-16 a pilot ďalšieho MiGu-23MF zničil jednu F-16 s pomocou rakety R-60. Zvyšné stíhačky F-16 ich však oboch zostrelili. Úspešným bol aj pilot Hazah, ktorý v ten deň tiež zničil jednu F-16. Prvou obeťou na MiGu-23 v tejto vojne sa stal pilot Sofi, ktorého zostrelili stíhačky F-15 spolu s ďalším MiGom-23. Stíhačky MiG-23MS sa činili a dvojica týchto lietadiel zostrelila izraelský F-4 Phantom II, avšak privolaná formácia F-15 obe MiGy zostrelila.

Dňa 11. júna 1982 malo dosiahnuť sýrske letectvo posledné zostrely izraelských lietadiel v tejto vojne. V ten deň mala byť skupina stíhačiek F-4 Phantom II napadnutá dvojicou MiG-23MS a jeden z Phantomov mal padnúť za obeť rakete R-3S. Prítomné F-15 však zostrelili aj tieto dva MiGy. Celková bilancia sýrskych zdrojov hovorí o 9 zničených izraelských lietadlách a desiatich stratách MiGov-23. Aj po uzatvorení prímeria však letecké súboje nad Libanonom pokračovali a izraelská F-15 zostrelila dňa 25. júna 1982 dvojicu MiGov-23. V druhej polovici roku 1982 začal ZSSR dodávať nové stroje MiG-23, ktoré mali nahradiť straty utrpené vo vojne. Okrem iného bolo dodaných približne 50 stíhačiek MiG-23ML s novými raketami R-24. Tieto stroje boli onedlho nasadené a v boji sa opäť stretli s izraelským letectvom. Dňa 4. októbra 1982 mali sýrske MiGy-23 zničiť tri F-15 a jeden F-4E, čo však Izrael nepriznáva. Občasné šarvátky trvali až do novembra 1985, kedy boli 2 MiGy-23 zostrelené stíhačkami F-15C/D.

Dňa 11. októbra 1989 o 11:10 na izraelské letisko Bezet na Golanských výšinách dosadol mjr. Mohamed Abdul Bass, so svojim MiGom-23ML s číslom 2786 bez výzbroje. Štartoval zo základne Blai a jeho úlohou bol obyčajný cvičný let. MiG-23 bol Izraelčanmi podrobne preskúmaný a v roku 1990 bol verejnosti predvedený na leteckom dni vo formácii, spolu s lietadlami F-15C a F-16D. V súčasnosti je vystavený v múzeu Hatzerim.

Afganistan[upraviť | upraviť zdroj]

Sovietsky MiG-23M

V roku 1979 sa začala sovietska intervencia v Afganistane. Medzi lietadlami, ktoré ZSSR vyslal boli aj MiGy-23. Boli umiestnené na leteckých základniach v Kábule a Bagrame. Okrem svojej prvotnej úlohy, ktorou bola ochrana pred možným zásahom pakistanských vzdušných síl, boli MiGy-23MLD hojne používané na útoky na pozemné ciele. Straty zo strany nepriateľských protilietadlových riadených striel boli minimálne, vďaka vysokému ťahu motora MiGu-23, ktorý mu umožňoval okamžite po štarte prudko stúpať a uniknúť tak z dostrelu týchto rakiet. Úspešnému nasadeniu MiGu-23 napomáhali aj skvelé vzletovo-pristávacie vlastnosti, ktoré mu dávala meniteľná geometria krídel. Vo vzdušných bojoch zostrelili sovietske MiGy-23MLD pakistanskú F-16A, pričom pakistanským pilotom sa podarilo zničiť 2 MiGy-23 patriace afganským vzdušným silám.

Iracko-iránska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Iracký MiG-23MLA

Irak aktívne nasadzoval stíhačky MiG-23MF a MiG-23MS vo vojne s Iránom v rokoch 1980 – 1988. Ich hlavnou úlohou bolo vybojovanie nadvlády vo vzduchu, ničenie iránskych lietadiel a útoky na pozemné ciele. Údaje o stratách a víťazstvách irackých MiGov sú málo známe. Podľa niektorých zdrojov iracký MiG-23 poškodil dňa 21. apríla 1981 iránsky F-14 Tomcat paľbou z palubného kanónu. Ďalšie úspechy dosiahol MiG-23ML 11. augusta 1984 a 17. januára 1987, kedy zostrelil ďalšie stroje F-14. [2]

Angola[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalším dejiskom vojnových udalostí, do ktorých sa MiG-23 zapojil bola Angola. Vládne vojská tam v tom čase bojovali s rebelmi z organizácie UNITA, ktorých neskrývane podporovala aj Juhoafrická republika. Na pomoc vládnym vojskám prišli v roku 1985 Kubánci pod patronátom Sovietskeho Zväzu, aj s približne 50 ks MiG-23ML a MiG-23UB, ktoré pilotovali takzvaný "kubánski dobrovoľníci". Ich hlavnou úlohou bola ochrana životne dôležitých oblastí krajiny a najmä hlavného mesta. Po eskalácii konfliktu v roku 1987 boli však MiGy-23 premiestnené na juh. Jedna z eskadier sa usídlila na letisku Namibe, približne 170 km od hraníc s Namíbiou. V tom čase sa na juhu uskutočnilo niekoľko súbojov medzi kubánskymi MiGmi-23 a juhoafrickými stíhačkami Mirage F1, ktoré skončili zostrelením troch MiGov-23MF. Avšak onedlho pocítili prvé straty aj juhoafrické stíhačky. Začiatkom roka 1987 bol nad územím severnej Namíbie zostrelený Mirage F-1AZ. O niekoľko mesiacov sa scenár opakoval, pričom pilotovi Mirage sa podarilo preletieť hranicu a tam sa katapultovať, avšak lietadlo bolo zničené. Angolským vzdušným silám sa nakoniec s kubánskou pomocou podarilo vybojovať nadvládu vo vzduchu. Jeden z nemnohých vzdušných súbojov sa odohral aj koncom septembra 1987. Vtedy 2 kubánske MiGy-23 vzlietli na prieskum počasia. Vedúcim dvojice bol mjr. Alberto Ley Rivas a kryl ho poručík Chao Gondin. Po vystúpaní do výšky im bolo pozemným riadiacim strediskom oznámené, že sa vo vzduchu nachádzajú 2 rýchlo letiace ciele neznámeho pôvodu a naviedli ich na stretávací kurz. Zanedlho sa im ciele objavili aj na obrazovkách palubných radarov. Rivas prikázal druhému pilotovi zaujať polohu za narušiteľmi, nakoľko čelný odpal rakety R-23R v danej rýchlosti nebol možný. Čoskoro piloti MiGov spoznali svojich protivníkov - išlo o juhoafrické stíhačky Mirage F-1. Major Rivas odpálil zo vzdialenosti 800 m raketu R-60 a zničil jeden Mirage F-1. Na druhý Mirage F-1 boli odpálené 2 rakety R-60, avšak len jedna z nich ho čiastočne poškodila.[3] Podarilo sa mu však z boja ujsť, no jeho pilot bol pri pristávaní vážne poranený, keď zistil že mu zlyhala hydraulika a rozhodol sa katapultovať v malej výške. V dôsledku toho utrpel vážne poranenia chrbtice. [4] Tieto straty však juhoafrické letectvo nepriznáva. V opise udalostí z toho dňa Juhoafričania uvádzajú, že zostrelená nebola žiadna ich stíhačka, len poškodený stroj kpt. Arthura Pierceyho. Niektoré zdroje uvádzajú, že MiGy-23 zostrelili počas tohto konfliktu vrtuľník Puma, lietadlo Impala a dopravný C-130 Hercules. Po ukončení bojov sa všetky zvyšné kubánske MiGy-23 vrátili domov a jeden z nich je v súčasnosti vystavovaný v havanskom múzeu ako "Angolský veterán".

Verzie lietadla[upraviť | upraviť zdroj]

MiG-23UB
  • MiG-23S Flogger-A - prvá sériová verzia vyrábaná od roku 1969 do roku 1970 v počte 50 kusov
  • MiG-23SM Flogger-A - verzia S vybavená štyrmi zbraňovými pylónmi
  • MiG-23M Flogger-B - verzia s novým motorom Tumanskij R-27 s ťahom 120 kN
  • MiG-23MF Flogger-B - exportný variant verzie M určený pre členské krajiny Varšavskej zmluvy, Kubu a Angolu. V Česko-Slovensku slúžil od 24. augusta 1978
  • MiG-23MS Flogger-E - exportná verzia do ostatných krajín
  • MiG-23ML Flogger-G - verzia z roku 1976 bola vybavená novým motorom R-35-300 s ťahom 130 kN. Znížila sa hmotnosť lietadla, rozšírená výzbroj
  • MiG-23P (MLA) Flogger-G - záchytný stíhač z roku 1977. Od verzie M sa líšil iba elektronikou. Vyrábal sa len pre potreby protivzdušnej obrany ZSSR
  • MiG-23MLD Flogger-K - modifikácia verzie P - záchytný stíhač so zlepšenou manévrovateľnosťou
  • MiG-23UB - dvojmiestna verzia odvodená od MiG-23MF určená pre výcvik, úplne bojaschopná
  • MiG-23B/BN/BK/BM Flogger-F/H - útočná verzia lietadla bez palubného rádiolokátora

Súčasní používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Používatelia strojov MiG-23 (bývalí používatelia sú vyznačení červenou farbou)

Špecifikácie (MiG-23MLD Flogger-K)[upraviť | upraviť zdroj]

MiG-23MF.svg

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 16,70 m
  • Rozpätie: 13,97 m (šíp 72°)
  • Plocha krídel: 37,35 m²
  • Výška: 4,82 m
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 9 595 kg
  • Vzletová hmotnosť: 15 700 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 18 030 kg
  • Pohonná jednotka: 1 × prúdový motor Chačaturov R-35-300 s prídavným spaľovaním, ťah bez prídavného spaľovania 83,6 kN, s prídavným spaľovaním 127 kN

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maximálna rýchlosť: 2 445 km/h (vo výške 12 500 m) – 1 350 km/h (pri hladine mora)
  • Dolet: 1 150 km – 2 820 km
  • Dostup: 18 500 m
  • Stúpavosť: 240 m/s
  • Plošné zaťaženie: 420 kg/m²
  • Ťah/hmotnosť: 0,88

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1× kanón GŠ-23L kalibru 23 mm so zásobou 200 nábojov
  • Dva závesníky pod krídlami a pod trupom s nosnosťou 3 000 kg, na každom závesníku môže byť podvesená protilietadlová riadená strela typu:
  • R-23/24 (AA-7 "Apex")
  • R-60 (AA-8 "Aphid")

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • March, Peter R.,Directory of military aircraft of the world, Cassel&Co, ISBN 1-85409-527-7
  • Letectví a Kosmonautika LXXVII, ročník 2001, č.6. ISSN 0024-1156

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]