Portál:Pes/Odporúčané články (2006)

2006 - 2007 - 2008 - 2009

2006

21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51

21/2006

Foxteriérov vyšľachtili v Spojenom kráľovstve. Pôvodnejší je hladkosrstý foxteriér, ktorého vyšľachtili zo starého anglického teriéra. Drsnosrstý foxteriér vznikol neskôr prikrížením bližšie neznámych drnosrstých teriérov s hladkosrstým foxteriérom.

Traduje sa, že psy podobné foxteriérom sa na území Spojeného kráľovstva objavovali už v keltskom období. Isté však je, že prví foxteriéry sú známi až z prvej polovice 19. storočia. Používali ich najmä pri love líšok, podľa čoho dostali aj svoje meno (fox = líška a terra = zem). Poľovníci uprednostňovali biele zafarbených psov, aby sa nedali pomýliť s líškou.

Na rozdiel od iných loveckých psov sa foxteriéry vozili v špeciálnych brašniach pripnutých o koňa a čakali na svoju príležitosť. Tá prišla vo chvíli, keď líška utiekla do nory a bolo ju treba z nej vyduriť. Foxteriérov využívali tiež pri love kačíc alebo vydier. Ďalšie uplatnenie mali v stajniach, chlievoch a stodolách, kde lovili krysy, myši a vyháňali mačky.

...celý článok

22/2006

Dalmatínsky pes je psie plemeno uznané v FCI v skupine 6, pod číslom 153. Hoci sa za jeho domovinu považuje Dalmácia, pochádza toto plemeno pravdepodobne z Indie a cielene šľachtený bol najmä v Spojenom kráľovstve (iné zdroje uvádzajú, že prvých dalmatínov priviezli do Indie námorníci z Dalmácie (časopis Svět psů, 12/2005)). Typickým plemenným znakom je biela srsť pokrytá čiernymi, alebo hnedými škvrnami

Pôvod

Dalmatín patrí medzi najstaršie známe plemená a ich vzhľad zmenil iba neveľmi. Pochádza z Dalmácie, odkiaľ sa do Európy po vodnej ceste - britskí námorníci si dalmatína natoľko obľúbili, že si ho priviezli do rodného Anglicka. Tu sa čoskoro stali obľúbeným plemenom šľachty, ktorú sprevádzal pri vychádzkach v kočoch. Neskôr klusal aj popri poštových vozoch, či hasičských autách. ...čítaj ďalej

23/2006

Slovenský hrubosrstý stavač je slovenské národné psie plemeno. Vyznačuje sa typickou hrubou srsťou sivej farby.

Pôvod a história plemena

Šľachtenie slovenského hrubosrstého stavača (ďalej SHS) ako nášho pôvodného plemena sa začalo približne v 40.- tych rokoch 20. storočia. Nestor slovenskej kynológie, pán Koloman Slimák začal vtedy podchytávať hrubosrstých jedincov zaujímavého sivastého zafarbenia, ktoré sa v tej dobe v chovoch hrubosrstých plemien vyskytovali. Na procese tvorby tohto plemena sa podieľali weimarský stavač, český fúzač a nemecký drôtosrstý stavač. Potomkovia vzájomných párení týchto plemien, avšak iba hrubosrstí a jednofarební, boli zapisovaní ako hrubosrstí weimarskí stavači do experimentálnej plemennej knihy, zastrešovanej od roku 1950 Slovenským poľovníckym zväzom. ...čítaj ďalej

24/2006

Boxer je plemeno služobných a strážnych psov pôvodom z Nemecka, uznaný FCI v 2. skupine (pinče a bradáče, molosy, švajčiarske salašnícke psy a ďalšie plemená), v sekcii 2.1 (molosy, dogovité psy, so skúškou) pod číslom 144.

História

Prapredkami dnešného boxera boli psy, ktoré sa používali pri love medveďov, vlkov a diviakov, ktoré nazývali Bullenbeisser (čiže býkohryz). Okrem iného sa tiež používali na prácu pri stádach hovädzieho dobytka, spravidla ho strážil na cestách na trhy či jatky. Ich podobu nachádzame na rozličných starých rytinách a boli to najmä potomkovia starovekých a stredovekých bojových, vojnových a gladiátorských psov dogovitého typu. Boli to zavalité, dobre viazané psy, smelé a málo citlivé na utŕžené rany. Ich spoločným znakom bola ťažká hlava s krátkym, ale mohutným nosom, ktorý nenechával pochybnosti o sile záhryzu. Ináč si neboli navzájom podobné a na rôznych miestach sa vyskytovali odlišné typy týchto psov pod rozličnými krajovými názvami podľa toho, na čo sa používali. Svoju odvahu dokazovali aj v zápasoch, ktoré sa usporadúvali buď navzájom medzi sebou, alebo s inými zvieratami, napr. s býkmi. >> čítaj ďalej

25/2006

Slovenský čuvač je slovenské psie plemeno, ktoré patrí ku skupine bielych horských a pastierskych psov. FCI ho vedie v skupine 1 pod číslom 142. Je to zatiaľ najmladšie slovenské národné plemeno.

História

Čuvač ako pastiersky a strážny pes sa choval na území Slovenska už veľmi dávno a bol známy ako tatranský čuvač. Začiatkom 20. storočia bol pomerne dosť rozšírený, ale v tridsiatych rokoch sa začal údajne hromadne vyvážať do Poľska a Nemecka. V snahe podchytiť a udržať toto plemeno, došľachtiť ho a ustáliť, doviezol Prof. Antonín Hrůza, pedagóg Vysokej školy veterinárneho lekárstva v Brne, dve nepríbuzné šteňatá z oblasti Tatier a umiestnil ich u svojho zaťa Jozefa Skoupila, majiteľa chovnej stanice "Zlatá studna" v Skalici n. Svitavou. Tieto dve šteňatá dali základ organizovaného chovu tatranského čuvača u nás. Pes Jerry bol zapísaný do plemennej knihy pod č. 1 a sučka Kora pod č. 2. Pvý vrh bol zapísaný 4.6. 1929 po rodičoch Jerry a Kora, v chovateľskej stanici ze Zlaté studny. Spočiatku sa používala úzka príbuzenská plemenitba, neskôr sa začali využívat v chove i zvieratá z pôvodného chovu. >> čítaj ďalej

26/2006

Jemnosrstý pšeničný teriér je psie plemeno uznané v FCI v skupine 3 pod číslom 40. Patrí medzi najstaršie teriéry a vyznačuje sa jemnou srsťou farby pšenice, od ktorej bol odvodený aj jeho názov.

Pôvod a história plemena

Predpokladá sa, že tento pes je najstarším plemenom teriéra v Írsku, ktoré sa vyskytovalo v okolí grófstiev Kerry a Cork. Vzniklo asi v 18. storočí. Bežne je označovaný za predchodcu írskeho teriéra a modrého teriéra z Kerry.

Po prvýkrát bol registrovaný ako samostatné plemeno v roku 1937 v Írskom kynologickom klube, Anglický kynologický klub ho uznal o 6 rokov neskôr. >> čítaj ďalej

27/2006

Nemecký pinč je psie plemeno. Radí sa medzi spoločenské plemená, do 2. skupiny FCI. Veľmi sa podobá dobermanovi, ktorý bol z neho a pomocou iných plemien vyšľachtený. Takisto je blízkym príbuzným stredného bradáča, od ktorého sa odlišuje iba osrstením.

História

Nemecký pinč je pôvodné nemecké plemeno, ktoré bolo do dnešnej podoby vyšľachtené už koncom 19. storočia. Pred 1. svetovou vojnou bol pomerne rozšírený, ale po invázii anglických plemien, najmä teriérov, na kontinent jeho obľuba postupne upadala.

Vzhľad a povaha

Nemecký pinč je ušľachtilý, inteligentný, ostrý a nebojácny pes s dokonale elegantnou stavbou tela. Je to veľmi čulý a pohyblivý pes strednej veľkosti, štvorcovej postavy, šľachovitý a svalnatý, s podobnými anatomickými a charakteristickými vlastnosťami ako má bradáč. Vždy je smelý, zvedavý a pozorný. >> čítaj ďalej

28/2006

Chorvátsky ovčiak je psie plemeno uznané v FCI v skupine č. 1 pod štandardom č. 277.

História

Hoci je chorvátsky ovčiak najstarším chorvátskym národným plemenom, za hranicami Chorvátska je to málo známe plemeno. Celé storočia pomáhal a pomáha chorvátskym pastierom pri práci so stádami kráv, oviec, kôz i svíň.

Vzhľad a povaha

Chorvátsky ovčiak sa so svojimi 50 cm v kohútiku a 15 kg radí medzi stredne veľké plemená. Jeho uši môžu byť vztýčené alebo poloklopené, uprednostňujú sa však vztýčené. Má polodlhú až dlhú mäkkú a vlnitú až kučeravú čiernej farby srsť. Povolené sú biele odznaky. Je príbuzný s maďarským mudim. >> čítaj ďalej

29/2006

Airedalský teriér je psie plemeno uznané v FCI v 3. skupine pod číslom 7.

Airedalský teriér je prezývaný aj "kráľ teriérov" pre svoju veľkosť v porovnaní s ostatnými teriérmi. Svoje meno dostal podľa údolia rieky Aire v grófstve Yorkshire vo Veľkej Británii.

Názov

Pôvodne sa nazýval brokenhaired terrier. Bol však známy aj ako bingley terrier a waterside terrier (pobrežný teriér) či rough-haired terrier (drsnosrstý teriér). Dnešný názov navrhol na výstave v Bingley v roku 1879 Dr. Gordon Stadles, ktorý názov odvodil od názvu rieky Aire nachádzajúcej sa v strednom Anglicku. O 3 roky neskôr bolo pomenovanie plemena oficiálne uznané.

História

Airedalský teriér nie je tzv. pôvodné plemeno s históriou siahajúcou do praveku. Je to pomerne mladé plemeno, ktoré človek vyšľachtil cieľavedomým krížením. Prvé jedince sa narodili približne v prvej polovici 19. storočia a išlo o krížence vydrára (otterhound) s dnes už vyhynutým čierno-trieslovým teriérom. Chovatelia sa snažili o vytvorenie všestranne upotrebiteľného loveckého plemena, je však pravdepodobné, že pre ustálenie čierno-trieslového sfarbenia bola pri šľachtení využitá aj kólia. Znalci plemena nevylučujú ani prikríženie írskeho teriéra, bulteriéra a gordonsetra. >>čítaj ďalej

30/2006

Československý vlčiak je psie plemeno uznané v FCI v skupine 1 pod číslom 332. Bol vyšľachtený z nemeckého ovčiaka a karpatského vlka.

História

Pod vedením Ing. Karla Hartla bol v roku 1955 vypracovaný projekt pre získanie služobného plemena spĺňajúceho mimoriadne požiadavky kladené na psa službu v pohraničnej stráži ČSSR. Krížením karpatského vlka a nemeckého ovčiaka mali vzniknúť odolné, vytrvalé a ostražité jedince strážiace západné hranice ČSSR.

Náčelník služobnej kynológie pohraničnej stráže Karel Hartl vypracoval projekt pre získanie krížencov vlka so psom. Projekt zahŕňal okrem preskúmania otázok medzidruhového kríženia v rámci biológie, dedičnosti a biometrie tiež problematiku fyziologických rozdielov medzi psami, vlkmi a ich krížencami. V rámci projektu sa tiež skúmali otázky vytvárania podmienených reflexov, endogénna aktivita, sociálne chovanie a pod. >>čítaj ďalej

31/2006

Srdcová forma dirofilariózy (srdce nemeckého ovčiaka)

Dirofilarióza je choroba spôsobená parazitujúcimi vlasovcami dirofilaria immitis a dirofilaria repens z čeľade onchocercidae. Postihuje najmä psov a mačky a voľne žijúce dravce. Toto ochorenie sa dá liečiť len veľmi obťažne a často končí smrťou. Predstavuje závažný problém najmä v USA, Kanade, Afrike, Ázii, Austrálii a južnej Európe (najmä v oblasti Stredozemného mora – Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Grécko). Ojedinele sa vyskytuje aj v strednej Európe, oblasť jej výskytu sa však neustále rozširuje. >>celý článok

32/2006

Foxteriér je psie plemeno pochádzajúce zo Spojeného kráľovstva, uznané v FCI v 3. skupine a 1. sekcii (teriéry) pod číslami 12 a 169.

Vzhľad

Foxteriér sa vyskytuje dvoch variantoch – hladkosrstý a drsnosrstý. Obaja patria vďaka dlhým nohám a pekne tvarovaným telám k najelegantnejším plemenám. Aj preto sa zrejme 20. a 30. rokoch 20. storočia dostali do módy a to najmä drsnosrstí foxteriéry, ktorí sú aj dnes známejší ako ich hladkosrstí súkmeňovci.

Oba varianty sa od seba odlišujú predovšetkým druhom srsti. Drsnosrstí majú husté a drsné chlpy a sú väčšinou trojfarební bielo – hnedo – čierny. Takmer nepĺznu, treba ich však minimálne dvakrát ročne trimovať. Hladkosrstí foxíci majú priliehavé, hladké a tvrdé chlpy. Sú bieli s hnedými a/alebo čiernymi znakmi.

Foxteriér sa vyznačuje vysokou inteligenciou, je veselý a činorodý, ale tiež ostražitý a učenlivý. Známy je svojou tvrdohlavosťou a nie je vhodné cvičiť ho drilom.[[>>čítaj ďalej]]

33/2006

Agility (po slovensky pohyblivosť, obratnosť, zručnosť) je kynologický šport, pri ktorom pes pod vedením psovoda prekonáva prekážky rozostavané na parkúre v poradí určenom rozhodcom na preteku a trénerom na tréningu. Víťazom na preteku sa stáva tím, ktorý prebehne parkúr v čo najkratšom čase a bez trestných bodov.

Prekážky

Prekážky sa v agility delia do troch kategórií. Poznáme prekážky skokové, zónové a priebežné. Pre všetky prekážky platí, že nesmú byť nebezpečné pre psa ani pre psovoda a musia svojimi rozmermi zodpovedať ustanoveniam daným Reglementom FCI a Skúšobným poriadkom agility SR. >>čítaj ďalej

34/2006

Švajčiarsky durič (Schweizer Laufhund, Chien Courant Suisse, Swiss Hound) je psie plemeno uznané v FCI pod číslom 59. Patrí medzi duriče a vyskytuje sa v štyroch variantoch: bernský, jurský, luzernský a schwyczký durič.

Vzhľad

Švajčiarsky durič je pes strednej kohútikovej výšky, telesná stavba svedčí o sile a vytrvalosti, suchá hlava s dlhým nosom a dlhými ušami mu dáva ušľachtilý výraz. Má živú, citlivú, vernú a prítulnú povahu, je vášnivý lovec, ľahko sa ovláda. Jednotlivé varianty sa od seba odlišujú prakticky iba kožou a srsťou. Vo všeobecnosti má mať švajčiarsky durič krátku, hladkú, hustú srsť.

História

Ide o plemeno starobylého pôvodu, ktoré sa vo Švajčiarsku zrejme vyskytovalo už za doby starých Rimanov, ako môžeme zaznamenať na mozaike v Avenches, na ktorej je zobrazená svorka loveckých psov podobajúcich sa na dnešných švajčiarskych duričov. Na katedrále v Zürichu možno vidieť vyobrazených psov, ktorí sa od dnešných duričov prakticky nelíšia. Predpokladá sa, že všetky európske duriče sú potomkami duričov chovaných Keltami, hoci majú rozdielnu kohútikovú výšku (najvyššie sú duriče francúzske), majú rovnakú stavbu tela.

V 15. storočí boli duriče obľúbené a vyhľadávané hlavne v Taliansku a neskôr v 18. storočí boli používané vo Francúzsku na lov zajacov. >>čítaj ďalej

35/2006

Pôvod

Prvé zmienky o šar pejoch pochádzajú z roku 206 pred Kr., kedy boli psy podobné šar pejom zobrazované v dielach epochy dynastie Chan. S veľkou pravdepodobnosťou ho Číňania a Tibaťania používali na psie zápasy. Až do roku 1947 patril medzi obľúbené plemená v Číne, avšak komunistická vláda zaviedla neúmernú daň za psa a tak sa spolu s ostatnými plemenami dostal až na pokraj vyhynutia. Chovateľovi Matgo Lawovi z Honkongu sa podarilo v 70. rokoch 20. storočia s pomocou amerických priateľov rasu obrodiť, avšak s pôvodným typom šar peja má dnešný typ neveľa spoločného. Trojuholníkové uši, modrý jazyk, tvrdá srsť a zakrútený chvost mu zostali, dnešný šar pej je však masívnejší, má väčšiu hlavu a menšieho vzrastu.

Vzhľad

Šar pej je pes strednej veľkosti, štvorcového rámca. Má mohutné telo s primerane veľkou hlavou. Šar pei má plochú a širokú lebku, malé tmavé oči a malé, klopené uši trojuholníkového tvaru. Má široký a tupý nos a mohutné pysky. Hrubý chvost nesie šar pej vysoko a pretočený nad líniou chrbta. Šar pej má typickú krátku a na dotyk tvrdú srsť v rôznych jednofarebných variáciách. Nezameniteľný vzhľad mu prepožičiava voľná koža, ktorá nesmie byť príliš voľná. Srsť nevyžaduje špeciálnu starostlivosť, jeho koži je však treba venovať zvýšenú starostlivosť, pretože je náchylná na rôzne kožné ochorenia.>>čítaj ďalej

36/2006

Canisterapia (lat. canis = pes) je jednou z foriem animoterapie.

Canisterapia využíva pozitívne pôsobenie psa domáceho na fyzickú, psychickú a sociálnu pohodu človeka. Uplatňuje sa hlavne ako pomocná psychoterapeutická metóda v situáciách, keď iné metódy nemožno použiť alebo nie sú účinné. Kladie dôraz na riešenie psychologických, citových a sociálno - integračných problémov. Pôsobenie na fyzické zdravie človeka je u canisterapie druhotné, motivuje k rehabilitácii a povzbudzuje imunitu prostredníctvom psychiky.

Canisterapia sa delí na:

živelnú - klasické držanie psa v domácnosti ako spoločníka a priateľa,
riadenú - pes patrí terapeutovi, ktorí so psom navštevuje pacientov. >>čítaj ďalej

37/2006

Slovenský hrubosrstý stavač je slovenské národné psie plemeno. Vyznačuje sa typickou hrubou srsťou sivej farby.

Pôvod a história plemena

Šľachtenie slovenského hrubosrstého stavača (ďalej SHS) ako nášho pôvodného plemena sa začalo približne v 40.- tych rokoch 20. storočia. Nestor slovenskej kynológie, pán Koloman Slimák začal vtedy podchytávať hrubosrstých jedincov zaujímavého sivastého zafarbenia, ktoré sa v tej dobe v chovoch hrubosrstých plemien vyskytovali. Na procese tvorby tohto plemena sa podieľali weimarský stavač, český fúzač a nemecký drôtosrstý stavač. Potomkovia vzájomných párení týchto plemien, avšak iba hrubosrstí a jednofarební, boli zapisovaní ako hrubosrstí weimarskí stavači do experimentálnej plemennej knihy, zastrešovanej od roku 1950 Slovenským poľovníckym zväzom. ...čítaj ďalej

38/2006

Argentínska doga je psie plemeno uznané v FCI v 2. skupine pod číslom 292.

História

Toto relatívne mladé plemeno vyšľachtil Dr. Antonio Nores Martínez z miestneho (Cordóbskeho) mohutného bieleho psa zvaného cordóbska doga (perro de pelea Córdobes). Tohto psa využívali miestni ľudia na zábavu - psie zápasy. Okrem toho však strážil majetok a ochraňoval stáda pred pumami, jaguármi či diviakmi.

Dr. Martínez ako vášnivý poľovník chcel vyšľachtiť mohutného a mrštného loveckého psa so silným zákusom a tak ku cordóbskej doge prikrížil nemeckú dogu a írskeho vlkodava pre výšku a rýchlosť, anglického pointra a boxera pre zlepšenie čuchu a eleganciu tela, bulteriéra, anglického buldoga a bordeauxkú dogu pre silný zákus, razantnosť a mohutnosť tela a pyrenejského mastifa, ktorý dodal argentínskej doge pevnú kostru.

Po smrti Dr. Martíneza v roku 1956 pokračoval v šľachtení jeho brat Augustín, ktorý pod hlavičkou svojej chovateľskej stanice del Chubut pokračoval v ustaľovaní plemenných znakov. Jeho úsilie vyvrcholilo v roku 1964, kedy plemeno uznala Argentínska kynologická federácia a tiež 31. júla 1973 uznaním plemena v FCI.

Do Európy prenikli argentínske dogy najmä zásluhou pána Dr. Ericha Schneider-Leyera, nemeckého kynológa, ktorý si z chovateľskej stanice del Chubut priviezol dve suky a jedného psa. Na Slovensko si prvú argentínsku dogu, Gitanu vom Knausser-Totoral, doviezli v roku 1988 z Rakúska manželia Saksunoví z Košíc. >>čítaj ďalej

39/2006

Anatómia psa

Telo psa sa skladá z niekoľkých sústav orgánov, z ktorých každá vykonáva určité funkcie. Osou kostry psa je chrbtica, na ktorej stranách sa nachádzajú rebrá a končatiny a ku ktorej je pripojená lebka. K lebke je pripojená sánka, ktorá v závislosti od plemena umožňuje silný záhryz. Na sánke a v čeľusti sú uložené zuby. Na kostre sú upevnené jednotlivé svaly psa. Tie umožňujú jeho pohyb, dýchanie.

Kostra a telo psa

Kostra je podporný a zjednocovací systém organizmu a spolu so svalovou sústavou tvorí pohybové ústrojenstvo psa. Skladá sa z 271 až 282 kostí spojených navzájom sponami, kostnými a chrupavkovými švami, väzmi a kĺbami.

Lebka

Lebka psa sa skladá z lebečnej a tvárovej časti. Lebečnú časť tvorí lebečná dutina, v ktorej je uložený mozog psa. Tvárová časť je klinovitá a u každého plemena nesie rozličné znaky popísané v štandarde. Pomer medzi lebečnou a tvárovou časťou je tiež pre každé plemeno špecifický. K lebke je kĺbom pripojená spodná čeľusť, ktorú ovládajú veľké žuvacie svaly.

Zuby

V hornej a dolnej čeľusti psa sa nachádzajú zuby. Chrup dospelého psa sa skladá z 42 zubov, mliečny chrup obsahuje 28 zubov. Mliečny chrup je šedobiely a skladá sa z 6 rezákov, 2 špiciakov a 6 črenových zubov v každej čeľusti. K výmene mliečneho chrupu dochádza v polovici 4. mesiaca a nezriedka pes prezubuje až do začiatku 6. mesiaca života.

>> čítaj ďalej

40/2006

Anglický kokeršpaniel je psie plemeno pochádzajúce zo Spojeného kráľovstva. V systematike FCI sa radí do 8. skupiny.

Vzhľad

Anglický kokeršpaniel dorastá do výšky 41 cm v kohútiku, čím sa radí medzi stredne veľké plemená. Je to robustný pes. Temeno a nos sú rovnakej dĺžky, ňufák je hranatý. Oči nesmú byť svetlo sfarbené, majú mať tmavohnedý alebo tmavoorieškový odtieň. Uši sú nasadené nízko, sú dlhé a porastené dlhou, hodvábnou srsťou. Chvost je nesený v jednej rovine s chrbtovou líniou.

Typická je pre toto plemeno hustá, hodvábna srsť vyžadujúca si zvýšenú starostlivosť. Môže byť zafarbená rôzne, jednofarebné jedince však okrem odznaku na hrudi nesmú mať na tele bielu farbu. Anglický kokeršpaniel sa vyskytuje najmä vo farbách: zlatá, čierna, hnedá, modrá a oranžová. Tieto farby sa vyskytujú aj vo variantoch bicolor, tricolor, beláň, beláň s pálením. >>čítaj ďalej

41/2006

Doberman je psie plemeno, uznané FCI a klasifikované v skupine II (Pinče, bradáce, molosoidné plemená a švajčiarske salašnícke psy), v sekcii 1 pod číslom 143. Ide o najväčší druh pinča.

Vzhľad

Doberman je krátkosrsté veľké plemeno, vyznačujúce sa veľkou dynamikou a energiou. Vyskytuje sa v dvoch farebných variantoch – čierna s pálením a hnedá s pálením, existujú však aj iné sfarbenia, ktoré nie sú oficiálne uznané v FCI, ktorej štandardy sú v Európe uznávané.

História

Doberman (v origináli Dobermann) je služobné (strážne a obranárske) plemeno vyšľachtené v Nemecku, v súčasnosti je však rozšírený po celom svete a je veľmi obľúbený aj ako rodinný pes. Plemeno začal šľachtiť v 19. storočí Friedrich Louis Dobermann (po ňom i názov plemena). Cieľom jeho raných šľachtiteľských pokusov bolo vytvoriť plemeno poslušného a engergického obranára a strážneho psa. Ostrá povaha prvých dobermanov bola neskôr korigovaná ďalšími chovateľmi s dôrazom na spoločenskú uplatniteľnosť plemena. Dnes je doberman chovaný ako služobný pes, ale predovšetkým ako rodinný pes a spoločník v športe a najrôznejších aktivitách.

Pôvodne sa týmto psom kupírovali uši a chvost, dnes sa už od tohoto trendu v civilizovaných krajinách upúšťa. Na Slovensku, ako aj v iných európskych krajinách, je tento postup zakázaný zákonom. >>čítaj ďalej

42/2006

Rotvajler je psie plemeno uznané v FCI v skupine 2 (Pinče, bradáče, molosoidné plemená a švajčiarske salašnícke psy), sekcii 2 (molosoidné plemená) pod číslom 147. Je to jedno z najstarších psích plemien. Plemeno pochádza z Nemecka, jeho predkovia sú však latinské molosy. Ide o veľké a silné plemeno pevnej kostry, štandardne čierneho sfarbenia s pálením.

Pôvod a história

História rotvajlera siaha až na samý začiatok známej histórie šľachtenia psích plemien. Priami predkovia tohoto plemena, známe latinské molosoidné psy, slúžili ľuďom na Apeninskom poloostrove ako pastierske a strážne psy. Neskôr tiahli s rímskymi légiami cez Alpy do vnútrozemskej Európy ako vojnové psy. Na území dnešného Nemecka, v okolí mesta Rottweil (odtiaľ i jeho názov) sa títo robustní psi stretli s miestnymi pastierskymi plemenami a položili základ dnešného plemena rotvajler. Najskôr bolo toto plemená známe ako nemecký dobytkársky pes, resp. nemecký mäsiarsky pes. V roku 1910 bol rotvajler v Nemecku uznaný ako policajné plemeno. >>čítaj ďalej

43/2006

Bígl je stredne veľké plemeno psa uznaného v FCI v 6. skupine pod číslom 161.

Vzhľad

Bígl je kompaktne stavaný pes. Má silnú, ale nie hrubú hlavu bez vrások, so stredne širokou lebkou a výrazným stopom. Ňufák je široký, nos má byť čierny, ale u svetlo sfarbených psov je slabšia pigmentácia prípustná. Oči má pomerne veľké, majú tmavohnedú alebo orieškovú farbu. Uši má bígl nízko nasadené, previsnuté, dlhé, preklopené dopredu a predným okrajom priliehajúce tesne k lícam. Telo má hlboký hrudník, rovný chrbát a silné, krátke, dobre klenuté bedrá. Chvost je nasadený vysoko, je stredne dlhý a silný, nesený veselo nahor, ale nie zatočený nad chrbát.

História

Pôvod tohto plemena je zrejme niekde v starovekom Grécku. O malých poľovných psoch, požívaných pri honoch na zajace sa zmieňujú aj spisy starogréckych spisovateľov a je zrejmé, že ide o predchodcu dnešného bígla. Tieto psy však boli menšie ako dnes, a v Anglicku, kde sa dostali v roku 1066, ich lovci na koňoch vozili v sedlových brašniach. Bígl je pravdepodobne potomkom hariérov a starých anglických duričov. >>čítaj ďalej

44/2006

Rodézsky ridžbek

Rodézsky ridžbek je psie plemeno uznané v FCI v skupine 6 (Duriči, farbiari a príbuzné plemená), sekcii 3 (príbuzné plemená bez pracovnej skúšky) pod číslom 146. Plemeno pochádza z Afriky, za krajinu pôvodu sa považuje Juhoafrická republika. Ide o veľké krátkosrsté plemeno s charakteristickým ridžom – pásom opačne rastúcej srsti na chrbte.

Ridžbek má teda meno podľa pásu srsti, ktorá sa tiahne v protichodnom smere pozdĺž celého chrbta. „Ridge“ znamená „horský hrebeň“ a „back“ znamená „chrbát“.

Tento ridž je veľmi výnimočný znak, ktorý sa vyskytuje už jedine u plemena thajský ridžbek. Je hlavným plemenným znakom rodézskeho ridžbeka.

Pôvod a história

Predkovia tohoto plemena sa dajú vystopovať do Kapskej kolónie v južnej Afrike, kde boli krížení so psami prvých usadlíkov a polodomestikovanými poľovnými psami Hotentotov. Po týchto psoch zdedili tzv. „ridže“. Pôvodným poslaním týchto afrických psov bolo vystopovať korisť a zabrániť jej úteku, až do príchodu lovca. Boli využívaní na lov divej zvery, špeciálne levov. Od vtedy sa používa pre rodézskych ridžbekov pomenovanie „leví pes“.

Často si ľudia myslia že títo psi levy zabíjali. Nie je to pravda – rodézsky ridžbek nie je schopný zabiť leva – a to ani vo svorke. Psy vždy len nahnali zviera smerom k lovcovi. >>čítaj ďalej

45/2006

Belgický ovčiak

Belgický ovčiak je ovčiarske plemeno, príbuzné nemeckému ovčiakovi a iným stredo a servero-európskym ovčiarskym plemenám. Vyskytuje sa v troch exteriérovo pomerne odlišných variantoch: Groenendael, Laekenois, Malinois a Tervueren. FCI uznáva len jedno plemeno belgický ovčiak, so štyrmi uvedenými variantmi. V niektorých štátoch, ktoré nie sú združené v FCI, napr. v USA sa uznáva každý z uvedených plemenných variantov ako samostatné plemeno.

Belgický ovčiak je vynikajúce pastierske plemeno, v súčasnosti sa intenzívne využíva aj ako služobné plemeno (na policajné a vojenské účely) a na výcvik obrany.

Celkový vzhľad

Belgický ovčiak vo všetkých variantoch je harmonicky stavaný pes strednej až väčšej veľkosti, odolný a zvyknutý na život pod holým nebom. Vzhľadom k tomu, že bol vyšľachtený v Belgicku, je schopný odolávať všetkým vrtochom počasia. Harmónia proporcií a hrdé držanie hlavy dávajú belgickému ovčiakovi vzhľad elegantnej robustnosti. Varianty Tervueren a Groenendael sú dlhosrsté, s krásnou splývavou srsťou, bohatou hlavne v oblasti hlavy, krku a hrude. Majú ušľachtilý vzhľad, ich srsť však vyžaduje starostlivosť. Variant Malinois je krátkosrstý so športovým vzhľadom. Variant Laekenois (hrubosrstá) má tvrdú odolnú srsť, ktorý psa chráni pred každým počasím a druhom prostredia.

Povaha a pracovné upotrebenie

Belgický ovčiak je inteligentný a učenlivý pes. Okrem výborných pastierskych schopností, na ktoré bol pôvodne vyšľachtený, je aj výborným strážcom pána a jeho majetku. Ak je to potrebné, bez váhania účinne bráni svojho pána. V súčasnosti je obľúbený v služobných prácach u polície, vojska a súkromných bezpečnostných služieb, ale aj v športovej kynológii. Okrem obrany je používaný aj v psích športoch, napr. v agility. Je ostražitý a pozorný. >>čítaj ďalej

46/2006

Borderská kólia

Borderská kólia je psie plemeno uznané v FCI v sekcii 1 pod číslom 297. Je to atraktívny pes s živou, pozornou povahou. Je známa ako jeden z najlepších ovčiakov na svete. Na pasenie oviec sa využíva už niekoľko storočí.

Vzhľad

Borderská kólia je pes atraktívneho vzhľadu, strednej veľkosti, s pomerne ľahko udržovateľnou srsťou rôznych farieb, pričom prevažujú bielo-čierne jedince. V žiadnom farebnom variante však nesmie prevažovať biela.

Štandard tohto plemena je značne voľný a toleruje sa pomerne veľká variabilita vo vzhľade. Dnes sa preto môžeme stretnúť s dvoma hlavnými líniami borderských kólií a to "pracovnou borderkou" a "show borderkou" ("exteriérová borderka"). Show borderka má svoje korene najmä v Austrálii a na Novom Zélande, kde sa chovateľom podarilo vyšľachtiť borderskú kóliu s elegantnejším exteriérom, ktorá na výstavách žne úspechy. Exteriérové borderské kólie sú jedince s vyšším telesným rámcom, výraznejšou hlavou a bohatším osrstením. Na úkor väčšej elegancie však táto línia stratila typické držanie hlavy, chýba jej správny pohyb a držanie chvosta, ktoré je priamo úmerné so správnou prácou zadných nôh pri pasení.

Takzvané pracovné borderky sú jedince subtílnejšieho telesného rámca. Správne nasadenia chvosta sledujúceho obrys zadných nôh úzko súvisí s kvalitou práce jedinca. Pracovné borderky nesú hlavu nižšie ako telo, vďaka čomu sa pohybujú špecifickým spôsobom.

Dnes sa chovatelia pokúšajú šľachtiť jedince vhodné na prácu aj na výstavy. >>čítaj ďalej

47/2006

Jazvečík je veľmi známe psie plemeno vyskytuje sa v niekoľkých variantoch rozdelených na základe veľkosti a druhu osrstenia.

Vzhľad

Jazvečík je plemeno typické svojími nízkymi nohami a dlhým kompaktným telom. Môže vážiť 3 až 9 kg - podľa toho, či ide o štandardného, trpasličieho alebo králičieho jazvečíka. Krátka, dlhá alebo drsná srsť môže byť rôzne sfarbená (jednofarebná, dvojfarebná, škvrnitá), pričom biela farba nie je žiaduca. Jazvečíky delíme:

Štandardný jazvečík
- krátkosrstý
- dlhosrstý
- drsnosrstý
Trpasličí jazvečík
- krátkosrstý
- dlhosrstý
- drsnosrstý
Králičí jazvečík
- krátkosrstý
- dlhosrstý
- drsnosrstý

Tieto rôzne varianty jazvečíka vznikli na základe rozličných požiadaviek na určité pracovné nasadenie psa a s tým spojenú potrebu jeho špecializácie. >>čítaj ďalej

48/2006

Írsky seter je plemeno psa. Je to lovecké plemeno charakteristické svojou nádhernou hustou gaštanovou srsťou strednej dĺžky.

Vzhľad

Veľkosť a stavba tela Tento elegantný poľovný pes dorastá do výšky okolo 60 cm a hmotnosti približne 20 až 25 kg. Stavba jeho tela pôsobí v porovnaní s inými setrami štíhlejšie a pohyblivejšie, má aj mierne užší hrudník. Srsť Srsť írskeho setra je dlhá, hodvábna a hladká. Zástavice (dlhšie strapce srsti) sa nachádzajú na zadnej strane nôh, na chvoste, na hrdle a na hrudi. Farba srsti tohto plemena je červenohnedá.

Povaha a temperament

Toto plemeno je veľmi temperamentné. Napriek tomu, že mu niektorí pripisujú sklon k nezávislosti, sa dá írsky seter veľmi dobre vycvičiť. Trpezlivou výchovou a správnym výcvikom môžete získať spoľahlivého psa s výbornými loveckými schopnosťami. Okrem temperamentu a množstva energie, vďaka ktorým získal írsky seter povesť roztržitého extroverta, sú typické pre toto plemeno aj jeho prítulnosť a vernosť. >>čítaj ďalej

49/2006

Boseron alebo Beauceron je plemeno psa francúzskeho pôvodu.

Vzhľad

Boseron je pes veľkého harmonického rámca obdĺžnikového tvaru, s pevnou kostrou a dobrým osvalením. Na prvý pohľad pripomína plemeno medzi dobermanom a rotvajlerom. Má jemne modelovanú hlavu s klopenými alebo poloklopenými ušami. Chvost ani uši sa nekupírujú, chvost nesie boseron nízko a má siahať aspoň ku kolennému kĺbu a tvorí mierny háčik vo forme písmena J. Boseron sa pohybuje pružne a priestorne s dlhým klusom.

Srsť boserona je krátka, uzavrená a prilieha k telu. Chlpy dorastajú do dĺžky 4 cm. Podsada je jemná a hustá, uprednostňuje sa sivá farba a nesmie presvitať cez kryciu srsť. Boseron môže byť čierny s pálením alebo modroškvrnitý s pálením, tzv. harlekýn. Znaky pálenia sa môžu nachádzať nad očami, na bočných stranách papule, na hrudi, hrdle, pod chvostom a na končatinách, pričom nesmú presiahnuť 1/3 výšky nohy. Pomer čiernej a sivej u harlekýna by mal byť rovnaký.

Povaha a využitie

Boseron je rozvážny, hrdý, inteligentný, energicky a neúnavný. Vďaka svojej srsti je odolný voči výkyvom počasia a môže tak podávať stabilný pracovný výkon za rôznych podmienok. Jeho vernosť a obetavosť z neho robí dobrého rodinného psa. Je to neúnavné pracovné plemeno, schopné stádo nielen udržať pokope na veľkom otvorenom priestore, ale je aj rýchly pri presune. Jeho kvality však využije iba skúsený kynológ. >>čítaj ďalej

50/2006

Nemecký špic je nemecké psie plemeno uznané Medzinárodnou kynologickou federáciou v 5. skupine pod číslom 97.

História

Nemecký špic sprevádzal človeka už v dobe kamennej. Vyvinul sa zo starovekých špicov a rašelinových psov (Canis familiaris palustris).

Vzhľad a povaha

Dnes existuje špic v piatich veľkostiach (od 18 do 55 cm) a niekoľkých farebných variantoch (čierny, biely, vlkosivý, hnedý, black & tan, oranžový). >>čítaj ďalej

51/2006

Čivava je plemeno psov uznané v FCI v skupine 9 (spoločenské a toy psy) pod číslom 218.

Vzhľad

Charakteristické znaky sú okrúhla "jablková" hlava so stojatými veľkými ušami, ako netopier. Ňufáčik malý, hore rovný, dole zaoblený. Výška okolo 20 cm, hmotnosť okolo 2 kg. Chvost zdvihnutý, zahnutý. Varianty - krátkoststá a dlhosrstá.

Povahou je milý, prítulný a priateľský. Spoločník do každej nálady, odbúrava samotu. Dá sa cvičiť, naučí sa hocaké kúsky. Rád má spoločnosť a venovanie sa iba jemu. Vie človeka zamestnať a vynútiť si svoje.>>čítaj ďalej