Redaktor:Železná Lady/pieskovisko

Nezávislé Albánsko Shqipëri ←  1912 – 1914  → vlajka
Hymna: Himni i Flamurit
Geografia Územie nezávislého Albánska kontrolované vlorskou (dočasnou) vládou
Hlavné mesto	Vlorë
Obyvateľstvo
Jazyky	albánčina
Náboženstvo	islam, kresťanstvo
Štátny útvar
Štátne zriadenie	parlamentná republika
Mena	frank latinskej menovej únie
Vznik	28. november 1912 (deklarácia nezávislosti)
Zánik	21. február 1914 (transformácia na kniežatstvo)
Predchádzajúce štáty: Osmanská ríša Nástupnícke štáty: Albánske kniežatstvo

Nezávislé Albánsko je označenie albánskeho štátu v období od vyhlásenia nezávislosti Albánska od Osmanskej ríše 28. novembra 1912 v meste Vlora (Vlorë) po 21. február 1914, kedy nemecký princ Wilhelm prijal titul albánskeho kniežaťa a štát sa tak z parlamentnej republiky pretransformoval na konštitučnú monarchiu.

Medzinárodne uznanie a charakter štátu boli výsledkom londýnskej konferencie veľvyslancov (1912 – 1913). Albánska politická reprezentácia na čele s prezidentom Ismailom Qemalom predložila konferencii memorandum požadujúce garanciu suverenity albánskeho štátu. Veľmoci spočiatku kalkulovali s Albánskom ako autonómnym územím v rámci Osmanskej ríše, táto alternatíva ale bola v marci 1913 definitívne zamietnutá ako nereálna. Otázka delimitácie hraníc nového štátu sa stala predmetom sporu medzi veľmocami – najmä Rakúsko-Uhorskom a Ruskom, ktoré malo záujem na rozšírení svojho vplyvu na Balkáne prostredníctvom hájenia záujmov okolitých balkánskych štátov – Srbska, Čiernej Hory a Grécka. Do diplomatického konfliktu vstupovalo na strane Rakúsko-Uhorska Taliansko.

Názov

Vo vyhlásení nezávislosti sa ako názov štátu uvádza Shqipëria (Albánsko). Ďalším dobovým názvom je nezávislé Albánsko (Shqipëria e Mosvarme). V zahraničných historiografiách sa používajú aj označenia Albánsky štát (Shteti Shqiptar), nezávislý štát Albánska (Shteti i pavarur shqiptar), Albánska republika a Republika Albánska.

Dejiny

Vyhlásenie nezávislosti a bezprostredná odozva

Ismail Qemali so svojím vládnym kabinetom oslavuje prvé výročie vyhlásenia nezávislosti Albánska (Vlora, 28. november 1913).

Ismail Qemal (1844 – 1919), prvý prezident Albánska, vo funkcii od 29. novembra 1912 do 22. januára 1914.

28. novembra 1912 bola v meste Vlora (Vlorë) vyhlásená nezávislosť Albánska, na znak čoho zaviala na budove tmavočervená zástava s čiernou dvojhlavou orlicou.

Životaschopnosť nového balkánskeho štátu sa ale ocitala v ohrození. Obdobne ako pri vzniku Prizrenskej ligy v roku 1878, aj pri vyhlásení nezávislosti išlo z pohľadu Albáncov o krok sebazáchovy pred začlenením albánskeho územia okolitých štátov. Srbi a Gréci vstupovali do prvej balkánskej vojny s úmyslom rozdeliť si albánske územie približne na rieke Shkumbini, zatiaľ čo Čiernohorci hľadeli na mesto Skadar (Shkodër), kvôli ktorému rozpútali 8. októbra vojnový konflikt. Osmanská ríša tiež nepriala odčleneniu Albáncov, no jej vojská nedokázali zastaviť nápor armád Balkánskeho zväzu, nieto ešte aby mohli pomýšľať na vystúpenie proti snahám albánskej politickej reprezentácie vo Vlore. Zbory albánskych dobrovoľníkov, ktoré sa postavili na odpor proti srbsko-grécko-čiernohorskej ofenzíve, zaznamenali iba prechodné úspechy. Disponujúc len skromnou osmanskou výzbrojou nedokázali dlhodobo vzdorovať kvalitnejšími armádami Balkánskeho zväzu.

Ubránenie myšlienky národnej samostatnosti nebolo možné bez medzinárodnopolitických faktorov a diplomatickej intervencie veľmocí. Albánsko sa so svojou štátotvornou snahou dostalo na pomedzie záujmových sfér Rakúsko-Uhorska a Ruska na západnom Balkáne.

Albánska politická reprezentácia si uvedomovala dôležitosť medzinárodných garancií novovzniknutého štátu. Na jej čele stál Ismail Qemali, vlorský bej, ktorý získa politické skúsenosti počas pôsobenia v istanbulskom parlamente. Bezprostredne po svojom zvolení za prezidenta dočasnej vlády odtelegrafoval nóty európskym veľmociam:

„

The National Assembly, consisting of delegates from all parts of Albania, without distinction of religion, who have met to-day in the town of Vlora, have proclaimed the political independence of Albania and con-stituted a Provisional Government entrusted with the tast of defending the rights of the Albanian people, menaced with extermination by the Serbian Armies, and of freeing the national soil invaded by foreign forces. (...) The Albanians, who have entered into the family of the peoples of Eastern Europe, (...) are pursuing one only aim, to live in peace with all the Balkan States and become an element of equilibrium. They are convinced that the Government of His Majesty, as well as the whole civilised world, will accord them a benevolent welcome by pro-tecting them against all attacks on their national existence and against any dismemberment of their territory.

“

O vyhlásení nezávislosti boli informované aj okolité balkánske štáty a Vysoká porta. Dočasná vláda zároveň deklarovala neutralitu v prebiehajúcom vojnovom konflikte.

Ako prvá sa o akte dozvedela srbská armáda, ktorej jednotky v tom čase vstupovali do Tirany. Snaha o ustanovenie nezávislého Albánska bola v priamom rozpore so záujmami Srbska, ktoré si – rovnako ako aj Čierna Hora a Grécko – chcelo pripojiť časť albánskych a predovšetkým získať prístup k Jadranskému moru. Preto srbská armáda odignorovala aj nótu zaslanú veliteľstvu v Ochride (28. novembra), v ktorej Qemali protestoval proti jej vojenským akciám, označujúc ich za akt agresie proti nezávislému štátu, a pokračovala ďalej v ofenzíve. Už 30. novembra obsadila Drač (Durrës), kde srbskí kavaleristi od nadšenia, že pre svoju vlasť získali prístup k moru, premenovali Jadranské more na „Srbské more“.

V centre pozornosti Čiernej Hory bolo získanie Skadary, ktorá sa stala primárnym cieľom ofenzívy čiernohorskej armády spustenej 8. októbra. Vytvorenie „predpolia“ na južnom brehu Skadarského jazera by umožnilo zasahovať do vnútorných pomerom albánskeho územia, najmä ovplyvňovaním katolíckych Albáncov. Kráľ Mikuláš I. plánoval presunúť hlavné mesto z Cetinje do Skadary.

Vzniku nezávislého Albánska sa snažila zabrániť aj Vysoká porta, no jej akcie nemohli mať viac než symbolický charakter, keďže pod tlakom štátov Balkánskeho zväzu strácala reálnu kontrolu nad svojimi východobalkánskymi územiami. Na Qemaliovu nótu odpovedal veľkovezír ponukou „vazalského pomeru“ pre Albánsko, na ktorého čele sa mal ocitnúť ako panovník príslušník sultánskeho rodu. No dočasná vláda nejavila záujem vyjednávať s Istanbulom a plne sa spoliehala na podporu veľmocí. Jej pozornosť sa obracala osobitne na Rakúsko-Uhorsko, keďže Qemali získal v otázke nezávislého štátu podporu rakúsko-uhorského ministra zahraničných vecí grófom Leopoldom Berchtoldom.

Spoločným záujmom Rakúsko-Uhorska a Talianska bolo zabrániť vstupu tretej mocnosti do jadranského priestoru, ako aj zamedziť posilneniu Srbska a Čiernej Hory. U oboch veľmocí sa prejavil čulý záujem o územie Albánska už po Berlínskom kongrese, keďže si uvedomovali jeho strategickú polohu pri Otrantskom prielive. Rakúsko-uhorská zahraničná politika sledovala zaistenie bezpečného prieplavu prielivom pre svoje loďstvo. Z tohto dôvodu bolo jej jednoznačným cieľom zamedziť prístup Srbska k moru. U rakúskych diplomatov tkvela obava, že by to mohlo vytvoriť priestor pre námornú základňu Ruska, ktoré tradične vystupovalo ako „patrón“ pravoslávnych (ortodoxných) balkánskych národov. Hoci by sa tento – z pohľadu Viedne katastrofický – scenár nenaplnil, už len samotné územné posilnenie Srbska, vzrast jeho ekonomickej nezávislosti na monarchii a nárast prestíže medzi juhoslovanskými národmi ohrozovalo rakúsko-uhorskú záujmovú sféru na Balkáne.

Taliansko by si ovládnutím albánskeho pobrežia zabezpečilo kontrolu nad oboma po-brežiami prielivu, ktorý je v najužšom bode len 75 km široký, čím by dokázalo vytvoriť účinnú blokádu Jadranského mora. Navyše Taliani celú záležitosť vnímali aj ako otázku národnej bezpečnosti, keďže prípadná námorná základňa cudzej mocnosti v Albánsku by bola vzdialená len cca 80 km od talianskej pevniny.

Albánska otázka na londýnskej konferencii

Delimitačné návrhy prednesené na londýnskej konferencii veľvyslancov.

Essad Paša (1863 – 1920), Qemalov hlavný politický konkurent, neskôr premiér Albánska (6. október 1914 – 23. február 1916).

Rýchly postup vojsk Balkánskeho zväzu prekvapil európske veľmoci. Ich prvoradým záujmom bolo zachovať si kontrolu nad delením bývalých osmanských území. Vyhrocujúci sa spor o budúcnosť Albánska medzi Rakúsko-Uhorskom a Ruskom viedol britského ministra zahraničných vecí sira Edwarda Greya k obavám, že prípadný rakúsko-ruský konflikt v tomto regióne môže prerásť do európskej vojny medzi mocenskými blokmi. Preto navrhol vyriešiť sporné otázky na nezáväznom stretnutí v niektorom z hlavných miest. Ostatné vlády s tým súhlasili a 11. decembra bolo ohlásené konanie neoficiálnej konferencie v Londýne. Na nej sa pod predsedníctvom Greya zišli veľvyslanci veľmocí v Londýne – za Francúzsko Pierre Paul Cambon, za Rusko gróf Aleksandr Konstantinovič Benckendorff, za Nemecko Karl Max Fürst von Lichnowsky, za Rakúsko-Uhorsko gróf Albert von Mensdorff-Pouilly-Dietrichstein a za Taliansko markíz Guglielmo Imperiali.

Medzitým 3. decembra bolo v Çatalce na brehu Čierneho mora uzavreté prímerie medzi štátmi balkánskeho zväzu (okrem Grécka) a Osmanskou ríšou. Konečný verdikt mal byť dosiahnutý na mierovej konferencii v Londýne. Britská metropola sa tak napokon stala dejiskom dvoch samostatne prebiehajúcich konferencií – 16. decembra sa začali mierové rokovania balkánskych štátov s Osmanmi (pozri londýnska konferencia), 17. decembra za rokovací stôl zasadli veľvyslanci šiestich veľmocí (pozri londýnska konferencia veľvyslancov). V januári 1913 do Londýna pricestovala aj albánska delegácia na čele s Qemalom, aby bezprostredne sledovala riešenie albánskej otázky.

Diskusia o budúcnosti Albánska sa niesla v dvoch rovinách – v určení jeho štátoprávneho postavenia (autonómia alebo suverenita) a vo vymedzení jeho hraníc. Ešte v decembri medzi veľmocami panovala zhoda, že Albánsko formálne zotrvá v Osmanskej ríši ako autonómny celok, no v marci – po obnovení bojov a fakticky definitívnej porážke Osmanov – už jednoznačne zvíťazila koncepcia nezávislého štátu. Udialo sa tak pod vplyvom Rakúsko-Uhorska, ktoré revidovalo svoju zahraničnopolitickú líniu podpory Vysokej porty ako „bariéry proti Slovanom“ – novou brzdou srbských ašpirácií na západnom Balkáne sa mal stať nezávislý albánsky štát. Voči osamostatneniu resp. čo i len zautonómneniu Albánska sa preto prirodzene stavalo Srbsko, Čierna Hora a Grécko. Tie svoje požiadavky na rozdelenie celého územia hájili historickými dôvodmi (napr. spravovanie regiónu Grékmi, Srbmi a Bulharmi počas obdobia Byzantskej ríše) či popieraním existencie Albáncov ako národa, o ktorom hovorili ako o islamizovaných Srboch resp. Grékoch, čo rázne odmietlo Rakúsko-Uhorsko a Taliansko. Veľmoci si uvedomovali, že ustanovenie Albánska je nevyhnutným prvkom udržania rovnováhy medzi rakúsko-uhorskou a ruskou záujmovou sférou na Balkáne. Omnoho náročnejšia úloha spočívala v druhej rovine riešenia albánskej otázky – v delimitácii štátnych hraníc.

Pri delimitačných diskusiách sa uvažovalo nad štyrmi návrhmi (albánskym, rakúsko-uhorským, srbsko-čiernohorsko-gréckym a ruským). Z hľadiska územného rozsahu najambicióznejší z nich bol predložený albánskou dočasnou vládou, podľa ktorej sa mali hranice vytýčiť nasledovne:

„

...starting from the present frontier with the Kingdom of Montenegro and including all hinterlands, the towns of Peja, Mitrovica, Shkup until Metchova, plus the territory inside today’s frontier as far south as Preveza.

“

Qemalova vláda tak nadviazala na staršiu koncepciu „štvorvilálejtového Albánska“, z ktorej vynechala sandžak Novi Pazar a ďalšie územia na východ od Skopje a na juh od Prevezy. Avšak v diplomatických kruhoch bolo vopred zrejmé, že tento návrh je nepriechodný.

V záujme Albáncov vystupovalo Rakúsko-Uhorsko (podporované Talianskom), ktoré hájilo delimitáciu na etnickom princípe, t. j. podľa etnicity väčšinového obyvateľstva. Prvoradým cieľom rakúsko-uhorskej diplomacie bolo zamedziť Srbsku prístup k moru. Preto už na prvej schôdzi presadila, že Albánsku pripadne nepretržitá línia územia na jadranskom pobreží od aktuálnych hraníc Čiernej Hory po Grécko, pričom Srbsku sa poskytne exteritoriálne obchodné spojenie s morom, čo Srbi odmietali. Taliansko sa zasadzovalo o naplnenie albánskych nárokov na územia Epiru. Rím si od toho sľuboval možnosť rozšíriť svoj vplyv aj do východného Stredomoria, kde v taliansko-osmanskej vojne (1911 – 1912) získal Dodekanéske ostrovy. Viedeň s obavou hľadela aj na ambície Čiernej Hory a preto presadzovala začlenenie Skadary do Albánska, čo sa neskôr stalo predmetom značných kontroverzií. Rakúsko-taliansky návrh tak rátal s územím siahajúcim od Skadary až okolie mesta Peć (Pejë) na severe, ďalej so zahrnutím Ðjakovice (Gjakova), Prizrene, Debaru a Ochridu na východe, pričom na juhu mala hranica siahať až takmer k Preveze.

Srbsko, Čierna Hora a Grécko sa potom, čo narazili na odpor voči zámeru prerozdeliť si celé albánske územie, snažili prinajmenšom čo najväčšmi minimalizovať rozsah albánskeho štátu. Ich návrh „malého moslimského Albánska“ počítal len s oblasťou okolo Draču, Tirany, Elbasanu, Beratu a Vlory. Sever si nárokovali Čiernohorci, severovýchod a východ mal pripadnúť Srbsku, ktoré trvalo na aspoň jednom prístave na Jadrane (konkrétne uvažovalo o meste Drač). Gréci prejavovali záujem o celý Janinský vilájet a sandžak Korçë.

Ako zástanca nárokov štátov Balkánskeho zväzu vystúpilo Rusko, ktorého návrh sa od „malého moslimského Albánska“ prakticky odlišoval len priznaním oblasti Gjirokastry (Gjirokastër) na juhu. Naproti tomu mala Skadar pripadnúť Čiernej Hore, Kosovo a Metohija spolu so severo-východným územím Srbsku a južné oblasti po okolie mesta Korçë Grécku. Ruská diplomacia vo svojom zámere získala podporu Francúzska.

Diskusia o delimitácii hraníc sa niesla v mimoriadne napätej atmosfére. S obavami sa hľadelo na rakúsko-uhorské vojenské prípravy prebiehajúce od začiatku novembra, na ktoré Petrohrad reagoval povolaním záložného vojska. Po dosiahnutí konsenzu nad problémom srbského nároku na prístupu k Jadranu v decembri 1912, sa objektom ďalších kontroverzií stala otázka Skadary. Rakúsko-Uhorsko rozhodne trvalo na jej začlenení do Albánska, oddôvodňujúc to etnickými (väčšinu obyvateľstva mesta tvorili Albánci) aj ekonomickými argumentmi. To bolo v protiklade so záujmami Čiernej Hory, ktorá vstupovala do vojny s vidinou získania Skadary, a tým aj v rozpore s postojom Ruska. Neoblomnosť oboch strán umierňovalo Nemecko a Spojené kráľovstvo. Britskí diplomati sa oprávnene obávali, že Petrohrad nebude po ústupku vo veci srbského spojenia s morom ochotný ustúpiť požiadavkám Viedne, hoci uznávali opodstatnenosť rakúsko-uhorských argumentov ohľadne Skadary. Postoj Londýna navyše ovplyvňovalo riziko zhoršenia britsko-ruských vzťahov. Ako podotkol stály námestník britského ministerstva zahraničných vecí barón Arthur Nicolson v telegrame veľvyslancovi v Petrohrade:

„

Strictly speaking it (Skadar – pozn. aut.) should logically no doubt belong to Albania, (...) but it is of great importance that we should adopt no line which would in any way weaken or impair our understanding with Russia. There is evidently (...) a feeling in Russia that the Triple Entente has not been very successful or sufficiently firm, and if we were to adopt the Austrian view in regard to Scutari and thereby render it exceedingly difficult for Russia to obtain her object in that respect I have very little doubt in my own mind that our friendship with Russia would suffer a very severe, if not irreparable shock. It is therefore quite clear that we cannot do otherwise than act cordially with Russia in regard to that question.

“

Patovú situáciu napokon vyriešil ústupok Rakúsko-Uhorska. 21. marca Rusko pristúpilo na ponechanie Skadary Albánsku, výmenou za značné územné zisky pre Čiernu Horu a Srbsko na severe a severovýchode regiónu. Mimo Albánska sa tak ocitlo územie kmeňov Gruda a Hoti na severe od Skadarského jazera, ako aj Kosovský vilájet s mestami Peć, Ðjakovica, Prizren a Debar. Rakúsko-uhorská diplomacia bola nútená učiniť tento „kompromis“ aj z dôvodu, že počas rokovaní nenašla dostatočnú oporu u Nemecka a Talianska.

Srbsko a Čierna Hora boli o dohode oboznámené 28. marca, no odmietli rešpektovať rozhodnutie veľmocí a pokračovali v okupácii vymedzeného územia a obliehaní Skadary. Viedni neprialo aj to, že reálny záujem na presadení záverov konferencie malo z veľmocí len Rakúsko-Uhorsko. Berchtold preto informoval ostatné veľmoci o odhodlaní využiť „donucovacími prostriedkami“ ponúkané medzinárodným právom pre mierovú dobu (uvažovalo sa o námornej blokáde), pričom následne zdôraznil, že pokiaľ sa k rakúsko-uhorskému kroku nepridajú, Viedeň učiní tak sama. Riziko separátnej akcie donútilo veľmoci k akcii – spoločnej námornej demonštrácii. 5. apríla dorazila k prístavnému mestu Bar medzinárodná flotila. Jej veliteľ, britský viceadmirál sir Cecil Burney, požadoval pod hrozbou námornej blokády bezodkladné ukončenie obkľúčenia Skadary. Ani to však nedonútilo kráľa Mikuláša I. zmeniť postoj a Burney začal 10. apríla blokovať pobrežie od Baru po ústie rieky Drin. Hoci Srbsko následne stiahlo svoju armádu, čiernohorský panovník naďalej odolával vôli veľmocí.

Situáciu navyše skomplikovala kapitulácia veliteľa skadarskej posádky Essada Pašu uzavretá 23. apríla. Čiernohorský kráľ Mikuláš I. pristúpil na Essadove podmienky – jeho štyridsaťtisícovému vojsku umožnil „čestne“ opustiť mesto, s výzbrojou a zásobami potravín na tri týždne, uznal ho za albánske knieža pod suverenitou osmanského sultána a navyše mu poskytol sumu 10 000 libier šterlingov. Nasledujúci deň korunný princ Danilo triumfálne vkročil do mesta. Neoblomnosť Mikuláša I. odstúpiť mesto ohrozovala prestíž Rakúsko-Uhorska, ktoré počítalo s nutnosťou vojenskej intervencie. Motiváciou mal byť aj prísľub veľmocí poskytnúť kráľovstvu finančnú pomoc ak uposlúchne ich rozhodnutie. V opačnom prípade hrozilo, že nezíska žiadne financie, tak potrebné na zregenerovanie hospodárstva po vojne. Mikuláš I. sa preto – len deň pred vypršaním rakúsko-uhorského ultimáta (4. mája) – podvolil požiadavke veľmocí. Predanie mesta pod medzinárodnú kontrolu sa ale nezaobišlo bez rozbrojov – 13. mája odchádzajúci čiernohorskí vojaci zapálili a vyrabovali mestský bazár. Napokon v lete 1913 získala Čierna Hora ako „odmenu“ pôžičku 6 000 000 frankov.

Vyriešením skadarskej krízy sa zabránilo prepuknutiu konfliktu, ktorý mohol prerásť do celoeurópskej vojny. Avšak otázka albánskych hraníc týmto nebola uzavretá. Podpisom mierovej zmluvy s Osmanskou ríšou (30. mája) sa balkánske štáty zaviazali rešpektovať vznik nezávislého Albánska v hraniciach vymedzených rozhodnutím veľmocí. Delimitačné rokovania konferencie boli definitívne ukončené 11. augusta, ustanovením južnej hranice. Na jej presnom vyčlenení pracovala ešte ďalšie štyri mesiace šesťčlenná komisia zložená z veľmocami delegovaných odborníkov. Tá sa snažila vyčleniť územie na základe objektívnych kritérií. Do úvahy sa pôvodne brala etnicita a jazyková príslušnosť (obcovací jazyk) obyvateľstva. Pre veľkú jazykovú premiešanosť územia, keďže často aj členovia jednej rodiny používali viacero jazykov, napokon prihliadali na geografické a hospodárske faktory. Rámcová dohoda bola podpísaná 17. decembra 1913. Zatiaľ čo severná a východná hranica bola vytýčená na úkor albánskych záujmov, delimitáciu grécko-albánskeho pohraničia možno v istom zmysle vnímať ako „spravodlivejší“ krok. Do Albánska sa totiž dostal približne rovnaký počet Grékov (cca 35 000), ako bol počet Albáncov na území prenechanému Grécku.

Albánska politická reprezentácia bola z výsledkov sklamaná, keďže cca 30 % etnických Albáncov sa ocitlo mimo hraníc nového štátu. Mocnosti ale delimitácie hraníc neposudzovali primárne z etnického či ekonomického hľadiska. Ich cieľom bolo v prvom rade nájsť rovnováhu medzi záujmami Rakúsko-Uhorska a Ruska. Túto skutočnosť výstižne ilustruje vyjadrenie E. Greya v Dolnej snemovni:

„

I am quite aware that when the whole comes to be stated it will be open on many points to a great deal of criticism from anyone with local knowledge who looks at it purely on the merits of the locality itself. It is to be borne in mind that in making that agreement the primary essential was to preserve agreement between the Great Powers themselves, and if the agreement about Albania has secured that it has done the work which is most essential in the interests of the peace of Europe.

“

Navyše, ako sa domnieva český historik Pavel Hradečný, ideálne rozdelenie etnicky silne premiešaného územia na severovýchode ani nebolo možné stanoviť.

Na politickej forme a pravidlách vnútorného usporiadania sa veľmoci zhodli 29. júla. V jedenásťbodovom vyhlásení sa veľmoci dohodli na tom, že Albánsko bude neutrálnym dedičným kniežatstvom, ktorého neutralitu bude garantovať šestica veľmocí. Na minimálne desaťročné obdobie sa ustanovila Medzinárodná kontrolná komisia (MKK), do ktorého mala každá veľmoc delegovať po jednom zástupcovi, pričom ďalším členom bol jeden delegát z Albáncov. Do jej kompetencie spadala príprava ústavy, dohliadanie nad vnútornou správou krajiny a konečnou demarkáciou hraníc. Organizácia žandárstva sa mala dostať do kompetencie malej neutrálnej mocnosti. Spočiatku sa rátalo so Švédskom, napokon bolo touto úlohou poverené Holandsko.

Vývoj do ustanovenia Albánskeho kniežatstva

Princ Viliam so svojou manželkou Sofiou pri príchode do mesta Drač (7. marec 1914).

Vysoký stupeň „internacionalizácie“, t. j. podielu vonkajšieho sveta v počiatočnom období fungovania štátu, bol dôsledkom dvoch faktorov. Jednak veľmoci zastávali názor, že Albánci ešte nedosiahli stupeň politickej vyspelosti potrebný pre úplnú samosprávu, jednak medzi mocenskými blokmi pretrvávala značná animozita a nedôvera a takýmto zdieľaným, kolektívnym dohľadom nad novovzniknutým štátom sa mali navzájom kontrolovať.

Legislatívnu iniciatívu malo časom prebrať Národné zhromaždenie, zložené z 21 poslancov volených priamo, po troch z každej zo siedmych administratívnych jednotiek, a 10 poslancoch menovaných kniežaťom. Členmi ex officio mali byť predstavení moslimských, pravoslávnych a katolíckych veriacich ako aj komisár Národnej banky. Funkčné obdobie Národného zhromaždenia trvalo štyri roky. Vládny kabinet sa zodpovedal kniežaťu.

Výber kniežaťa mali na starosti veľmoci. Diplomati vyberali vhodného panovníka na základe toho, aby nepredstavoval žiadnu národnostnú či konfesijnú prekážku, ktorá by mohla prispieť k ďalšej eskalácii napätia. Albánska politická elita si uvedomovala, že monarcha nemôže byť moslimom, katolíkom ani pravoslávnym, nakoľko by sa s ním značná časť obyvateľstva nedokázala stotožniť. Ich ambícia posadiť na trón člena britskej kráľovskej rodiny narazila na odpor Rakúsko-Uhorska, ktoré taktiež vylúčilo šľachtica francúzskeho či talianskeho pôvodu. Neúspešní boli aj katolíci, ktorých Rím vnímal ako rakúsko-uhorských „protežantov“. Knieža katolíckej konfesije bolo tiež v rozpore s ruskými záujmami. Nakoniec v novembri 1913 padlo definitívne rozhodnutie na princa Wilhelma Friedricha Heinricha z Wiedu, príbuzného nemeckého cisára Viliama II., vierovyznaním protestanta, ktorý napokon do Albánska dorazil 7. marca 1914.

Členovia MKK dorazili do Albánska v lete 1913. Prakticky od začiatku vyvstávali konflikty medzi MKK a dočasnou vládou vo Vlore, ktorú veľmoci vnímali ako exponenta rakúsko-uhorských záujmov a nepokladali ju za rovnocenného partnera. Qemaliovi naproti tomu prekážalo, že zahraniční zástupcovia rozhodujú o nakladaní s peniazmi, ktoré do Albánska prúdili aj z niektorých albánskych emigrantských kolónii. Nezhody medzi MKK a vlorskou vládou využil Essad Paša, ktorý v októbri 1913 založil vlastnú vládu v Drači. Tá nadviazala kontakty s MKK a začala konkurovať vláde vo Vlore. Mocenské súperenie sa spolu s protichodnými záujmami veľmocí v MKK podpísali na politickej nestabilite, ktorá po vypuknutí prvej svetovej vojny prerástla až do stavu anarchie. Viliam opustil Albánsko 3. septembra 1914 a tým zaniklo šesťmesačné albánske kniežatstvo.

Politický systém

Politický systém, t. j. komplex vzťahov v oblasti politiky medzi štátnymi orgánmi, politickými organizáciami, záujmovými skupinami a všetkými ďalšími aktérmi, sa začal utvárať bezprostredne po deklarácii nezávislosti z 28. novembra 1912, ktorou došlo k vyhláseniu prvého albánskeho štátu v moderných dejinách. Nezávislé Albánsko sa konštituovalo ako parlamentná republika.

Zhromaždenie vo Vlore dospelo k štyrom zásadným ústavným rozhodnutiam, ktoré utvorili charakter nového štátu:

1. Albánsko má byť slobodný a suverénny štát,
2. na ktorého čele je dočasná vláda,
3. bude zvolená skupina „múdrych mužov“ (de facto senát) slúžiaca ako poradný a kontrolný orgán dočasnej vlády,
4. do Európy bude vyslaná delegácia, aby zastupovala albánske záujmy pred veľmocami.

Literatúra

Primárne zdroje

Publikované dokumenty

• House of Commons Debates. 1913-08-12, vol. 56, cols. 2281-2297.
• Memorandum presented to Lord Edward Grey, British Minister of Foreign Affairs and President-in-Chief of the Conference of Ambassadors of the Great Powers in London. In Ersoy, Ahmet – Górny, Maciej – Kechriotis, Vangelis (eds.). Modernism : the creation of nation states. Budapest; New York, NY : Central European University Press, 2010. ISBN 9789637326615, pp. 234-240.
• Treaty of London (May 17/30, 1913). In PHILLIPSON, Coleman. Termination of war and treaties of peace. Clark : The Lawbook Exchange, 2008. ISBN 1584778601, pp. 434-436.
• Gooch, G. P. – Temperley, Harold (eds.). British documents on the origins of the war, 1898–1914. Vol. 9, Pt. 2. The League and Turkey. London : Her Britannic Majesty's Stationery Office, 1934.

Memoárová literatúra

• STORY, Sommerville (ed.). The memoirs of Ismail Kemal Bey. London : Constable and Company, 1920.

Sekundárne a terciárne zdroje

Monografie

• BRIDGE, F. R. – BULLEN, Roger. The Great Powers and the European States system 1814–1914. 2nd ed. Oxon; New York : Routledge, 2005. ISBN 1317867920.
• ELSIE, Robert. Historical dictionary of Albania. 2nd ed. Lanham; Toronto; Plymouth : The Scarecrow Press, 2010. ISBN 9780810873803.
• HEATON-ARMSTRON, Duncam. The six month kingdom : Albania 1914. London; New York : I.B. Tauris, 2005. ISBN 142373159X.
• HRADEČNÝ, Pavel – HLADKÝ, Ladislav. Dějiny Albánie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2008. ISBN 9788071069393.
• CHEKREZI, Constantine A. Albania : past and present. New York : Macmillan Company, 1919.
• JELAVICH, Barbara. History of the Balkans. Vol. 2, Twentieth century. Cambridge : Cambridge University Press, 1983. ISBN 0521274591.
• JELAVICH, Charles – JELAVICH, Barbara. The establishment of the Balkan national states, 1804–1920. Seattle; London : University of Washington Press, 1977. ISBN 0295964138.
• JOWETT, Philip S. Armies of the Balkan Wars 1912–13 : the priming charge for the Great War. Oxford : Osprey Publishing, 2011. ISBN 9781849084192.
• PEARSON, Owen. Albania in the twentieth century : a history. Vol. I. Albania and King Zog : independence, republic and monarchy, 1908–1939. London : The Centre for Albanian Studies, 2004. ISBN 1845110137.
• SKŘIVAN, Aleš. Císařská politika : Rakousko-Uhersko a Německo v evropské politice v letech 1906 – 1914. Praha : Karolinum, 1996. ISBN 8071840815.
• SOMEL, Selçuk Akşin. Historical dictionary of the Ottoman Empire. Lanham; Oxford: Scarecrow Press, 2003. ISBN 0810843323.
• VICKERS, Miranda. The Albanians : a modern history. London : I.B. Tauris, 1999. ISBN 9781441645005.

Články v periodikách

• DUGGAN, Stephen P. European diplomacy and the Balkan problem. In Political Science Quarterly. 1913-03, vol. 28, no. 1, pp. 95-122.
• HAYES, Carlton – SAIT, E. M. Record of political events [from November 6, 1912, to May 1, 1913]. In Political Science Quarterly. 1913-06, vol. 28, no. 2, pp. 350-351.

Internetové zdroje 1913 The Conference of London. In ELSIE, Robert. Texts and Documents of Albanian History. Berlin : AlbanianHistory.net, 2014-01-25 [cit. 2015-11-17].

[[Kategória:Dejiny Albánska]]