Upír (bytosť)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Upír

Upír alebo vampír je tvor vyskytujúci sa v mýtoch, legendách, hororoch a fantasy, živiaci sa krvou, ktorú pije svojim – spravidla ľudským – obetiam.

Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]

Slovo upír je s najväčšou pravdepodobnosťou slovenského pôvodu. Vyskytuje sa vo všetkých slovanských jazykoch – po bulharsky je вампир, po slovensky a po česky upír (niekedy sa používa aj obmena vampír, prevzatá pravdepodobne z angličtiny), po poľsky wąpierz a upiór, po rusky упырь, po bielorusky упыр, po ukrajinsky упирь. Predpokladá sa, že v praslovančine bolo * ǫpirь, čo má ďalej nejasnú etymológiu. Niektorí vedci slovo ďalej spájajú s turkickým označením čarodejnice, ktoré napríklad po tatársky znie ubyr. Etymológ Machek spája slovo trochu kostrbato s dialekticky slovenským slovesom vrepiť, resp. hypotetickou prešmyčkovou podobou * vъ-pěrъ, čo sa prekladá ako zahryznúť sa, prisať sa, vraziť sa.

Prvé zdokumentované použitie je vo staroruskom kolofóne – knihe žalmov, ktorý je podpísaný žartovnou prezývkou Упирь Лихый (Zlý upír) a ktorý je datovaný rokom 1047. Niekedy sa ako prvé použitie uvádza ruský protipohanský traktát Slovo svätého Grigorija (Слово Святого Григория), ktorý sa zmieňuje o tom, že pohania uctievajú upírov. Tento spis pochádza pravdepodobne z 11.12. storočia.

Obmena vampír, používaná často v neslovanských jazykoch po (anglicky vampire, po francúzsky vampire, po nemecky Vampir) je odvodené z nazalizovaného srbského variantu вампир/Vampir. Z neho bolo pravdepodobne v 17. storočí odvodené nemecké Vampir a z nemčiny sa slovo rozšírilo ďalej.

Upír v tradičnej slovanskej kultúre[upraviť | upraviť zdroj]

Postava upíra sa vyskytuje v mytológii ako východných aj západných a južných Slovanov. V písomných prameňoch sa vyskytuje pod rôznymi názvami:

  • u Bulharov:

vapir, vipir, vъpir, vrapir, vrapirin, voper, drakus, žin, ustrel, lepir, vlepir, liter, lemptir, tenec, grobnik, brodnik, plъtnik, upir, samodiv

  • u Srbov:

vampir, vukodlak, vaper, lampir, lapir, lempijer, vuk, vjegodonja, jegodonja, tenac

  • u východných Slovanov:

po rusky upyrь, upir, oboroteň (tento výraz označuje akéhokoľvek lykantropa), krovosos, po bielorusky vupor, po ukrajinsky upir

Vznik upíra[upraviť | upraviť zdroj]

V pôvodnej mytológii Slovanov, ale tiež Germánov sa upírom stával človek zosnulý nečistým spôsobom, (samovrah, popravený zločinec), alebo vôbec osoba nejako sa vylučujúca zo spoločnosti ľudí, alebo skonavší nevhodnou smrťou (čarodejník používajúci čiernu mágiu, alebo obeť čarodejníka). V časoch po prijatí kresťanstva (keď sa navyše telá mŕtvych prestali spaľovať, alebo pochovávať stáročiami overenými spôsobmi) sa tiež začalo veriť, že sa upírom môže stať osoba pochovaná bez obradov (napr. nepokrstené dieťa), ak boli obrady vykonané zle, alebo osoba narodená v určitú dobu (napr. na Vianoce). Podľa srbských tradícií sa upírom mohol stať aj živý človek s vrodenými predpokladmi.

Vzhľad upíra[upraviť | upraviť zdroj]

Upír mal podobu človeka bez kostí alebo aj bez nosa, mohol mať červené oči alebo kovové zuby. Prípadne bolo jeho telo pokryté srsťou (ako u vlkolaka). U východných Slovanov mohol mať zmijí jazyk, mohol byť slepý alebo hluchý. U Bulharov naberal niekedy aj zvieraciu podobu: rysa, vlka, myši, zmije, kozy alebo bieleho koňa. Ak sa stala upírom žena, vynikala nad iné svojou neobyčajnou krásou a výnimočnosťou. Jej tvár bola mŕtvolne bledá, vlasy čierne ako havranie krídla, pery červené ako krv a pri pohľade do jej tmavých (alebo červených) očí sme mohli vidieť bábiku. Pre okolitý ľud bol neodhalený upír postavou záhadnou, ale vďaka svojej charizme a atraktivite veľmi vyhľadávanou osobou. Povestné sú upírove silné sexuálne očakávania, ktoré napĺňali so smrteľnými ľuďmi. (pozri Inkubus a Sukuba)

Vlastnosti upíra[upraviť | upraviť zdroj]

Upíri sa vo svojich možnostiach značne líšili. Ich pôsobnosť sa mohla obmedzovať na nočnú hodinu, keď strašili svojich blízkych, škodili domácim zvieratám (pili krv). Ráno sa vracali do hrobov, pretože keby ich zasiahol slnečný lúč, rozprskli by sa a zostala by po nich len krvavá škvrna. Ako prví príchod upíra do dediny cítili psy (začali štekať) a dobytok, ktorý sa začal plašiť. Na druhej strane v slovanskej mytológii mohol upír uzatvoriť manželstvo s človekom a dokonca mať aj deti.

Životnosť upíra je – nesmrteľnosť. Mohol zhorieť, ale hneď ako sa napil krvi tak mu bolo lepšie. Potrebuje ľudskú krv, nie zvieraciu. Hoci sa ňou mohol kŕmiť, oslabovalo ho to. V niektorých oblastiach sa upíri neobmedzovali vo svojej pôsobnosti len na nočnú hodinu. Verilo sa, že žijú medzi normálnymi ľuďmi (najčastejšie ako obchodníci alebo mäsiari) a do hrobu sa musia uložiť len v určitý deň v roku.

Niekde sa zas verilo, že vplyvom upírov prichádza hlad, zlé počasie, mor.

Čo sa týka ich slabostí, veľmi sa líšia. Niekde sa píše, že ich oslabia náboženské predmety (kríž, svätá hostia) alebo veľmi známy cesnak, ale inde (napr. Upírske denníky) ich tieto veci vôbec neoslabujú. Ale vždy ich zneškodníte prebodnutím kolom, odrezaním hlavy, spálením a samozrejme slnkom.

Archeologické doklady viery v upírov[upraviť | upraviť zdroj]

Viera v upírov, tak ako je doložená z písomných prameňov a etnografických pozorovaní, sa osobitným spôsobom prejavuje aj v archeologických nálezoch. Ako obrana proti upírom existovalo veľké množstvo metód, niektoré z nich sú archeologicky doložené. Väčšina z nich mala mŕtvemu fyzicky zabrániť, aby opustil hrob:

  • Mŕtvy bol prebodnutý kolom
  • Telo mŕtveho bolo dodatočne vyhrabané a spálené
  • Mŕtvola sa zabalila do rybárskej siete
  • Mŕtvy bol obrátený na brucho alebo ležal vo ohnutej polohe
  • Mŕtvy bol zavalený kameňmi
  • Mŕtvemu boli zapchaté ústa napr. kameňom, železom, hlinou
  • Telo mŕtveho bolo násilne porušené (odseknutá hlava a pod.)
  • Odseknutá hlava mŕtveho bola uložená do zvláštneho hrobu
  • Do hrobu sa strieľali šípy
  • Na hroboch alebo priamo v nich boli zapaľované ohne
  • Mŕtvemu bol sypaný do úst mak

Niektoré z týchto protiupírskych opatrení boli dokázané napr. na ranom stredovekom pohrebisku v Lahoviciach pri Bratislave, skúmanom v rokoch 1955-1960 archeologičkou Krumphanzlovou. Niekedy je však ťažké od seba odlíšiť protiupírske opatrenia a napr. obzvlášť krutý spôsob popravy alebo posmrtného trestu (o dôsledkoch činnosti vykrádačov hrobov nehovoriac). Každý takýto nález je preto potrebné správe posúdiť so zreteľom na dobové a miestne zvyky (či už pohrebné alebo hrdelno-právne).

Upíri v histórii[upraviť | upraviť zdroj]

Jeden z najstarších písomných opisov činnosti upíra podáva islandská sága o Erikovi Červenom z 13. storočia, zachycujúcu históriu osídľovania grónska Vikingami (okolo roku 1000). Príbeh epizódy, ktorá sa odohráva počas severskej zimy, rozpráva, ako po náhlej smrti jedného neobľúbeného muža začnú podivne umierať aj ďalší členovia jeho komunity (vrátane Erikoveho syna Thorsteina, ktorý osadenstvo odľahlej usadlosti viedol). Niektorí z mŕtvych (aj už pochovaných)sa potom znovu objavujú a snažia sa stretnúť so svojimi blízkymi, čím im spôsobujú smrť. Problémy s (ne)mŕtvymi sa vyrieši až exhumáciou tiel zomrelých a ich opätovným uložením v blízkosti kostola, za sprievodu kresťanských rituálov – s výnimkou tela prvého zosnulého, ktorý je ako upír spálený.

Ďalšie zmienky o upíroch (respektíve o pohanských zvykoch) prinášajú staroruské kresťanské spisy z 11. až 13. storočia.

Najznámejší upír Drakula súvisí so skutočnou historickou osobnosťou krutého kniežaťa Vlada len voľne. Zo skutočných legiend majú k vampírizmu bližšie tie o nemenej známej slovenskej grófke Alžbete Báthoryovej (15601614) alias Čachtická pani, dokonca je možné, že práve ona inšpirovala Stokerovho Draculu.

V roku 1725 v Rakúsko-Uhorsku zomrel Peter Plogojowitz. Nasledovala séria náhlych úmrtí, ktorá viedla k podozreniu z vampirizmus. Peter bol exhumovaný, prešetrený, zistilo sa, že má príznaky vampirizmu a potom mu bolo prebodnuté srdce kolom a bol spálený. Prípad bol pomerne dobre zdokumentovaný, správa o ňom bola prekladaná a distribuovaná s následnými ďalšími prípadmi. Hystériu ukončila Mária Terézia, keď nechala svojho osobného lekára prípady vyšetriť a po jeho závere že upíri neexistujú vydala zákon zakazujúci otváranie hrobov a zhanobovanie tiel.

Upír v súčasnej kultúre[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi upírmi v rôznych dielach existujú značné rozdiely.

Najčastejšie ide o nemŕtvych, teda nejakým spôsobom oživené ľudské telá. V romantickej literatúre a vo filme sa upírom stane človek len tým, že ho uhryzne iný upír. Premena potom trvá rôzne dlho. Iba málo premien sa podarí, pretože mnohí upíri nedokáže prestať cicať a obeť proste zabijú. Mnoho upírov nechce premieňať ľudí, ak to nie je nevyhnutné, nechcú im brať ich dušu. V novších dielach však môže ísť aj o druh démonov (napríklad u Sapkowského), prípadne polodémonov. V niektorých novších dielach sú upíri vlastne len iným živočíšnym druhom, prípadne je ich upírstvo vírusového pôvodu. Príkladom môže byť americká filmová séria Blade alebo ruská sága Nočná hliadka (Sergej Lukianenko), alebo sú to len prekliati ľudia.

Typickým znakom upírov je pitie alebo cicanie krvi pomocou predĺžených očných zubov, ktoré môžu byť duté, potom nimi priamo cicajú krv, alebo len prehryznú tepny a krv olizujú. Najčastejšie sa tým živia, a to buď vo fyzickom zmysle (teda využívajú chemické látky v krvi, takí upíri sa môžu živiť aj krvnými konzervami), alebo v zmysle metafyzickom (ide vlastne o vysávanie životnej sily). Niekedy musí ísť o krv ľudskú alebo je ľudská krv z nejakého dôvodu lepšia, inokedy je to jedno. Niektorí upíri prijímajú aj ľudskú potravu, alebo ju dokonca prijímať musia.

Prevažná väčšina upírov je nesmrteľná alebo dlhoveká. Keď nestarnú vôbec, tak ich fyzická podoba ustrnula vo veku, v ktorom boli iniciovaní, alebo na prahu dospelosti. Ak starnú, tak niekoľkokrát pomalšie ako človek (Napríklad v knihách od Darren Shan starnú upíri desaťkrát a poloupíri päťkrát pomalšie ako ľudia.)

Ak sa pohybujú v normálnej ľudskej spoločnosti, skrývajú sa a raz za čas sa sťahujú, aby svojou nemennou podobou a zvykmi (spanie vo dne) nevzbudili pozornosť. Ak pri kŕmení sa zabíjajú, nemávajú pevný domov. Často sú takmer všetci upíri kočovní samotári, ale existuje jedno alebo viac miest, kde žijú pohromade, prípadne sa raz za niekoľko rokov stretávajú.

Ďalšia častá vlastnosť upírov je, že sa neodráža v zrkadle. To môže mať súvislosť s tým, že predtým mala väčšina zrkadiel reflexné vrstvy na báze striebra (tzv. Benátske zrkadlá). Moderné zrkadlá majú vrstvu z hliníka alebo niklu. Okrem bežných zrkadiel nebolo upíra vidieť v objektíve kamery vo filme Dracula 2000- možnože jej objektív nejaké zrkadlo obsahoval. Tiež sa nedajú vyfotografovať (na celuloidovom filme je roztok halogénidu striebra, ale skoro žiadny autor to nespomína). V knihách Darrena Shana je to vysvetlené jednoducho tak, že sa atómy ich tiel pohybujú inak ako atómy ľudského tela. Iné vysvetlenie hovorí, že upíri vlastne pochádzajú z paralelného sveta nachádzajúceho sa za zrkadlami, a keď sú tu, tak za zrkadlami logicky chýbajú. Ďalšie vysvetlenie je založené na metafyzickosti upírov. To, že vidíme upíra, je potom spôsobené nie tým, že by sme ho skutočne videli, pretože upíri nemajú fyzické telo, ale tým, že upír nám vstúpil do mysle a spôsobil, že my sami si jeho obraz premietame. Skutočné veci (svetlo, steny) ním potom prechádzajú, alebo on nimi.

Medzi ich ďalšie vlastnosti patrí zvýšená sila a zlepšené zmysly, predovšetkým schopnosť vidieť v noci. Niekedy upíri lietajú, a to buď levitáciou, alebo v podobe netopiera. Drakula chodil alebo liezol po stenách hlavou nadol alebo priamo po strope. Okrem spomínaného netopiera sa podľa niektorých autorov môžu meniť na hmlu, vlka, hŕbu potkanov alebo červov. Upíri majú často hypnotické, telepatické, telekinetické či jednoducho magické schopnosti. Môžu ľuďom vstúpiť do snov. Tiež dokážu prechádzať stenami, cestovať priestorom i časom.

Klasický upír spí cez deň v rakve (niektorí dávajú prednosť výrazu sarkofág). Stokerov Drakula mal v prepravkách (neboli to rakvy) hlinu zo svojej krajiny, a ak by v nich nespal, zomrel by. Výraz "spánok" však väčšinou nie je úplne na mieste, pretože upírom sa nesníva, a keď spia, tak sú úplne mŕtvi. Prebudenie potom býva pomalé, ťažké, a niekedy aj bolestivé. Niektorí upíri však nespia nikdy.

Pitím krvi sa upíri (predovšetkým tí nemŕtvi) rozmnožujú. Podľa rôznych prameňov sa človek zmení na upíra, keď je upír úplne vycicaný, keď naopak nie je, alebo keď sám pije krv upíra. V niektorých dielach sa však upíri rozmnožujú aj bežným pohlavným kopírovaním, a to medzi sebou alebo s ľuďmi – oba varianty sa nevylučujú.

Nový upír je učeník, a ten, kto ho zasvätil krvou, je jeho majster. Ich vzťah je veľmi obľúbená téma, najmä ak bol upír zasvätený nedobrovoľne. Veľa takýchto upírov spočiatku odmieta piť ľudskú krv a radšej chcú zomrieť.

Potomok človeka a upíra, nazývaný dhampír, môže mať rôzne kombinácie upírskych schopností a slabostí. Často je napríklad odolný voči slnečnému svetlu (vo svetoch, kde čistých upírov svetlo zabíja) – pre túto vlastnosť sú upíri nazývaní "Denný tvor" (po anglicky Daywalker). Dhampíri sa často stávajú ideálnym typom zabijakov upírov. Medzi bytosti napoly ľudské a napoly upírske patrí tiež Blade, ktorý svoje schopnosti získal, keď jeho matku uhryzol upír krátko pred pôrodom, čím u neho došlo k čiastočnej premene.

Najstarším upírom býva v niektorých dieloch Dracula, inokedy existujú upíri oveľa dlhšie – za najstaršieho potom býva označená Adamova prvá žena Lilit (áno, pred Evou) alebo Kain. Samozrejme, nie vždy je vôbec najstarší upír známy alebo vymenovaný.

Zatiaľ čo niektoré zdroje miešajú upírov a lykantropov dokopy (ako Stokerov Dracula), alebo považujú lykantropov za upíriu podmnožinu, podľa iných (napr.Underworld: Boj v podsvetí) spolu vedú vojnu.

Upíri v umeleckých dielach[upraviť | upraviť zdroj]

Romány[upraviť | upraviť zdroj]

Filmy[upraviť | upraviť zdroj]

Seriály[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BRACCINI, Tommaso: Před Draculou : Archeologie upíra. Praha : Argo, 2013. 266 s. ISBN 978-80-257-0936-8
  • FRANCIS-CHEUNG, Theresa: The Element Encyclopedia Of Vampires. London : Harper Collins Publishers, 2009. ISBN: 9780007312795
  • KRUMPHANZLOVÁ, Zdena: K otázce vampyrismu na slovanských pohřebištích. In: Památky archeologické, r. III, 1961, 544 – 549.
  • MAIELLO, Giuseppe: Vampyrismus v kulturních dějinách Evropy. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2005, 190 s. ISBN 80-7106-724-5
  • NAVRÁTILOVÁ, A.: „Nečistí zemřelí“ v posmrtných a pohřebních rituálech českého lidu. In: Český lid, r. 83, 1996, č. 1, 21 – 31.
  • WOLLMANN, Frank: Vampyrické pověsti v oblasti středoevropské. In: Národopisný věstník českoslovanský, r. 14, 1920, zošit 1., s. 1 – 16; zošit 2., s. 1 – 57.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Upír (nemrtvý) na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).