Kysáč

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 45°21′1″S 19°43′26″V / 45.35028°S 19.72389°V / 45.35028; 19.72389
Kysáč
obec
View from the Evangelical Church Tower in Kisach.JPG
Kysáč
Coat of arms of Kisac.png
Erb
Štát Srbsko Srbsko
Kraj Vojvodina Vojvodina
Región Juhobáčsky obvod
Obec Nový Sad
Historický región Báčsko-bodrocká župa
Stred 85
 - súradnice 45°21′1″S 19°43′26″V / 45.35028°S 19.72389°V / 45.35028; 19.72389
Rozloha 26,8 km² (2 680 ha)
Obyvateľstvo 5 576
Hustota 208,06 obyv./km²
Prvá písomná zmienka 1457
Primátor Ján Slávik
Časové pásmo SEČ (UTC+1)
 - letný čas SELČ (UTC+2)
PSČ 21 211
Tel. predvoľba +381-21
EČV NS
Poloha na mape Srbska – Vojvodiny
Red pog.svg
Poloha na mape Srbska – Vojvodiny
Webová stránka: kic-kisac.co.rs

Kysáč (srb. Кисач – Kisač, maď. Kiszács, nem. Kissatsch, alebo v slovenčine nesprávne Kisáč) je obec v Srbsku, vo Vojvodinskom autonómnom kraji v okrese Nový Sad.

Prvá písomná zmienka pochádza z 14. storočia. V dedine sa nachádza evanjelický kostol z roku 1795 a pravoslávny chrám z roku 1773. Na základných školách v dedine sa vyučuje srbsky aj slovensky.

Demografia[upraviť | upraviť zdroj]

V obci žije 5 576 obyvateľov. Priemerný vek je 40,3 rokov (38,9 u mužov a 41,6 u žien). Obec má približne 1 966 domácností, priemerný počet osôb na jednu domácnosť je 2,78. Táto obec je väčšinou obývaná Slovákmi (podľa sčítania ľudu v roku 2010). Posledné tri sčítania zaznamenali pokles populácie. V roku 1964 bolo založené kultúrno-informačné stredisko (KIS), ktorého súčasťou je aj Rádio Kysáč, najstaršia lokálna rozhlasová stanica vo Vojvodine.

Sťahovanie Slovákov do Kysáča[upraviť | upraviť zdroj]

Prvým slovenským osadníkom v Kysáči bol Michal Vardžík (1736 – 29. 11. 1792), syn Jána Vardžíka a Anny N., ktorý prišiel s manželkou Evou, rod. Malíkovou (1742 – 20. 11. 1812), so synom Jánom a s dcérami Juditou (1771) a Máriou (1773), ktorí sa do Kysáča prisťahovali z Piliša, z Peštianskej stolice roku 1773 (v niektorých spisoch sa hovorí, že prvým slovenským osadníkom Kysáča bol Juraj Vardžík). Po príchode rodiny Vardžíkovej sa vlastne začína postupné sťahovanie Slovákov do Kysáča. V tom istom roku na príkaz panstva z Futogu do Kysáča sa presťahovali ďalšie tri evanjelické rodiny: Čizmadia, Német a Pap.

Sťahovanie Slovákov prebiehalo zhruba v troch časovo vymedzených etapách, a to: v prvej etape v období rokov 16901710, v druhej etape v období rokov 17111740 a v tretej v období rokov 17401790. Sťahovanie potom pokračovalo v 19. storočí (s presahom až do začiatku 20. storočia), keď sa slovenskí poddaní postupne posúvajú zo severnejších slovenských stolíc do južnejších a v neustálom pohybe prenikajú na juh, zo Zadunajska, do dolnozemských oblastí medzi Dunajom a Tisou, ako aj do Zátisia. Tam potom znovuzakladali početné obce, ba neraz i kompaktnejšie zoskupenia týchto obcí, a to jednak sami, jednak i s príslušníkmi iných národov (s Maďarmi, Nemcami, Srbmi, Rumunmi a s inými). Všetko to bolo podmienené rôznorodými kolonizačnými akciami a procesmi, aké nemali obdobu nikde inde vo vtedajšej Európe a dajú sa prirovnať azda iba k migráciám do USA.

Miestne spoločenstvo Kysáč

Typickým príkladom sťahovania Slovákov v tomto období je vznik slovenskej osady Kysáč na bývalom Futockom panstve, kde sa v 50. rokoch 18. storočia zemepánom Čarnojevićovcom podarilo do starších obcí získať ďalších srbských poddaných a znovu založiť srbské osady Hložany a Kysáč.
Dnešný Kysáč, ktorý dnes administratívne patrí do širšieho spoločenstva obcí mesta Nového Sadu, bol znovu osídlený srbským obyvateľstvom asi roku 1750. Nespokojní poddaní sa v dôsledku takých nepriaznivých pomerov a v snahe zlepšiť si postavenie vysťahovali z Futockého panstva. Tak napríklad keď Čarnojvićovci roku 1765 nanucovali poddaným novú zmluvu a keď i fyzicky trestali a palicovali svojich poddaných osadených v Hložanoch a v Kysáči, väčšina kysáčskych rodín sa chcela odsťahovať do Potisia a 18 rodín na komorský majetok do Šovy (dnes Ravno Selo), kam sa niekoľko rodín presťahovalo. Takto teda neprekvapuje skutočnosť, že roku 1767 z pôvodných srbských zakladateľov obce zostalo len 39 rodín. Súčasne s presťahovaním prebiehal aj opačný proces, keď na opustené poddanské usadlosti prichádzali nové rodiny. Tak napríklad do Kysáča sa roku 1766 prisťahovalo 10 rumunských rodín a roku 1768 ďalších 26 srbských rodín. Práve takéto nepriaznivé pomery a to nie len na Futockom panstve, ale aj v celokrajinských rámcoch, boli medzi iným príčinou rozsiahlej reformy, známej urbárskej regulácie Márie Terézie v Uhorsku, ktorou sa v rokoch 17671773 mali upraviť dane a stabilizovať vzťahy medzi zemepánmi, poddanými a štátom. Práve v tomto období novým majiteľom Futockého panstva sa stal gróf Andrej Hadík, známy dôstojník, generál a poľný maršal a župan Báčskej stolice. V roku 1773 z Kysáča odchádza 15 srbských rodín čo umožnil príchod nových osadníkov, a to nie len príchod srbských, ale aj nových nemeckých a francúzskych rodín do Futogu, maďarských rodín do Piroša (dnes Rumenka), ako aj prvých slovenských osadníkov do Hložian (po roku 1770) a do Kysáča (od roku 1773).

Základným prameňom pri výskume sťahovania Slovákov do Kysáča nám bola Pamätnica cirkve Františka Jesenského, druhého kysáčskeho evanjelického farára, ktorý tu pôsobil v rozpätí rokov 17941805, a najmä jeho súpis Tabella, locum originis et annum adventus ad Kysáč illorum evangelicorum qui anno 1798 in septembri Kysačini erant, ostendens, ktorý vznikol na základe tzv.koledových záznamov kurátorov pri príležitosti kanonickej vizitácie superintendenta banského okolia Martina Hamaliara v Kysáči 15.septembra 1798. K týmto prameňom bolo treba tiež prirátať doplnené a opravené súpisy z roku 1802, ako aj iné záznamy zachované v tejto vzácnej kronike. František Jesenský v tejto kronike uvádza zakaždým tieto údaje: meno hlavy rodiny, kto teda platil cirkevnú daň, potom pôvodnú stolicu, osadu, odkiaľ prišiel, ako aj rok, v ktorom sa prisťahoval (žiaľ, tieto vzácne súpisy vznikli po uplynutí dvadsaťpäť až tridsať rokov od začiatku sťahovania Slovákov, keď z prvých osadníkov už viacerí aj boli pomreli, aj sa boli odsťahovali z Kysáča). Hoci tieto vzácne pramene neboli dosiaľ uverejnené, viacerí autori, ktorí sa zaoberali minulosťou Kysáča, najmä miestni evanjelický farári Friedrich Steltzer, J. Langhoffer, Pavel Turčan, ale i historici J. Maliak, J. Sirácky a iní, nekriticky, útržkovito a skôr ilustratívne preberali údaje z týchto súpisov, ba nesprávne uvádzali aj meno prvého prisťahovalca a iné veci.

Kňazi v Kysáči

V snahe získať čím viacej informácií o sťahovaní Slovákov do Kysáča sú dôkladne porovnané Jesenského súpisy, urbárske a iné pramene, a najmä matričné knihy. Žiaľ, zatiaľ sa nepodarilo objaviť matričné záznamy z rokov 17731783, teda z prvých desiatich rokov, keď kysáčski Slováci patrili pod správu novofutockej rímskokatolíckej cirkvi. Zato sme však, snažiac sa získať čím viacej genealogických údajov o prvých slovenských kysáčskych rodinách a jednotlivcoch, preštudovali prvú petrovskú cirkevnú matriku do roku 1800, najmä zápisy z rokov 17831786, keď Kysáč bol fíliou evanjelického cirkevného zboru v susednom Petrovci, a osobitne prvú kysáčsku matričnú knihu z rokov 17861831.

Demografia 17731780[upraviť | upraviť zdroj]

Po prvých štyroch evanjelických rodinách, ktoré do Kysáča prišli roku 1773, v ďalšom roku sa prisťahovala 1 rodina, v roku 1775 ani jedna a potom v roku 1776 až 26, v roku 1777 ich prišlo 17, v roku 1778 prišli 3 a v roku 1779 iba 2 rodiny, resp.jednotlivci. Keď 14. októbra 1779 Futocké panstvo vykonalo súpis slovenských evanjelikov v Kysáči, ukázalo sa, že v 47 domoch bývalo 325 obyvateľov, a to 77 mužov a žien, čiže 154 dospelých a 171 detí (94 chlapcov a 77 dievčat), ktorí boli užívateľmi 23 poddanských usadlostí. Roku 1780 sa prisťahovali ďalší 4 osadníci, a tak v rokoch 17731780 bolo v Kysáči spolu 57 osadníkov.

Ďalšia vlna sťahovania sa do Kysáča (17801790)[upraviť | upraviť zdroj]

Z analýzy súpisov poddaných v urbárskych tabuľkách z tzv. druhého premeriavania chotára v Kysáči 12. januára 1781 vidieť, že v obci bolo zapísaných 130 gazdov, 1 pravoslávny kňaz a traja želiari s domom, spolu teda 134 daňovníkov, srbských, rumunských a slovenských poddaných. Hoci prešlo iba 7 rokov od začiatku sťahovania Slovákov do Kysáča, tento údaj svedčí o pomerne značnom tempe rastu slovenského obyvateľstva.

Príchod nových slovenských prisťahovalcov intenzívne pokračoval v ďalších rokoch: roku 1781 prišlo 13 rodín, v roku 1782 neprišiel nik, v roku 1783 ich prišlo 9, v roku 1784 26, v roku 1785 21, v roku 1786 73, v roku 1787 33, v roku 1788 24, v roku 1789 26 a v roku 1790 40 rodín, alebo jednotlivcov. Súčasne s usadzovaním, výstavbou skromných príbytkov, usilovným obrábaním pôdy, postupným narastaním počtu slovenského obyvateľstva a s vytváraním väčšinovej slovenskej komunity sa čoraz výraznejšie prejavuje snaha kysáčskych osadníkov o vytvorenie podmienok pre spoločensko – kultúrny a najmä cirkevný a školský život. Tieto snahy sa u nich začali zjavne ukazovať najmä po roku 1781, keď bol vydaný Tolerančný patent cisára Jozefa II. V týchto, pre evanjelikov a.v. priaznivejších časoch Kysáčania boli fíliou cirkevného zboru v Petrovci. V roku 1785 si už založili slovenskú ľudovú školu, keď už mali aj učiteľa a v škole súčasne aj modlitebnicu.

V období zakladania školy v Kysáči bolo 541 obyvateľov, ibaže ich presný súpis sa zatiaľ nepodarilo objaviť. Roku 1788 sa Kysáčania cirkevne osamostatnili od matkocirkvi v Petrovci a založili slovenský evanjelický a.v. cirkevný zbor. Vtedy si povolali aj prvého farára. Bol to Michal Slamay, ktorý tu pôsobil v rokoch 1788 – 1794. V osemdesiatych rokoch 18. storočia, a najmä v potolerančných rokoch, ako to vidno z uvedených údajov, v Kysáči naďalej prebiehal azda najintenzívnejší proces prisťahovávania slovenských poddaných, lebo sa v tomto desaťročí prisťahovalo 225 osadníckych rodín, resp. jednotlivcov. Niektorí autori uvádzajú, že najviac Slovákov sa do Kysáča prisťahovalo v rokoch 1776 – 1786. V roku 1787 v prvom tzv. Jozefínskom súpise obyvateľstva v Kysáči bolo 1 720 obyvateľov, 236 rodín a 197 domov, ale v tomto súpise nebola vykázaná národnostná príslušnosť obyvateľstva. Roku 1789 v Kysáči bolo 919 slovenských obyvateľov.

Prisťahovalectvo v 90. rokoch 18. storočia a začiatkom 19. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Príchody nových slovenských osadníkov sú zaznamenávané aj v deväťdesiatych rokoch 18. storočia,

Roky Počet prisťahovalcov
1790 40
1791 20
1792 10
1793 16
1794 23
1795 4
1796 17
1797 8
1798 12
1799 3
  • čo je spolu 153 nových osadníkov v tomto desaťročí. Súhrne sme v rokoch 1773 – 1803 zaznamenali 435 rodín, respektíve jednotlivcov.

V januári 1795 v Kysáči bolo 1 289 Slovákov. V rokoch 1794 – 1805 bol v Kysáči druhým farárom František Jesenský, príčinlivý evanjelický farár a vynikajúci organizátor, pedantný kronikár, vzdelanec a jeden z prvých slovenských spisovateľov. Počas jeho pôsobenia bol medzi inými vystavaný aj evanjelický kostol v Kysáči (v rokoch 1794 – 1799). Intenzívny primárny proces sťahovania Slovákov do Kysáča prebiehal v rokoch 1773 – 1798, teda v priebehu jedného štvrťstoročia, v podstate do konca 18. storočia, a to už bol čas, keď sa slovenská dedina sformovala, o čom svedčia aj údaje o počte obyvateľov.

Roky Počet
1798 1314
1799 1326
1800 1306
1801 1349

Z týchto údajov je zrejmé, že sa nové prisťahovanie takmer zastavilo a do Kysáča potom prichádzajú, respektíve odtiaľ odchádzajú iba jednotlivci alebo rodiny iba z okolitých báčskych osád (nevesty, zaťovia, príbuzní). Zastavenie príchodu ďalších slovenských osadníkov súvisel z malou rozlohou kysáčskeho chotára, teda s nedostatkom pôdy, respektíve voľných poddanských usadlostí, a preto si viacerí osadníci už v deväťdesiatych rokoch 18. storočia kupovali pôdu, domy alebo pozemky na stavbu domov od srbských, rumunských, ale i od skôr odsťahovaných slovenských spoluobyvateľov. Už v minulosti starší slovenský vojvodinský historik Jozef Maliak v jednom svojom rukopise konštatoval, že prvé slovenské obyvateľstvo Kysáča „sa podobalo štrku, ktorý znášajú strmé horské riavy do dolín“ a potvrdili to aj naše výskumy, lebo prvých 428 rodín a jednotlivcov sa prisťahovali z 87 rozličných obcí a z 19 stolíc.

Slovenskí prisťahovalci prišli z nasledovných stolíc: Békešská stolica (v rokoch 1783 – 1801 prisťahovalo 11 osadníkov zo štyroch obcí), Komárňanská stolica (rokoch 1773 – 1781 sa prisťahovali 2 osadníci), Peštianska stolica (1773 – 1804 sa prisťahovalo 70 osadníkov zo 16 obcí), Novohradská stolica (1776 – 1827 sa prisťahovalo 183 osadníkov z 25 obcí), Sabolčská stolica (sa roku 1791 presťahoval 1 osadník), Šomoďská stolica (Zo Šomodskej stolice dedina Táb, sa v roku 1805 údajne prisťahovali 2 osadníci), Tolnianska stolica (1773 – 1794 sa prisťahovali 5 osadníci údajne z troch obcí), Železná stolica (Zo Železnej stolice, z obce Šimon, sa údajne prisťahoval 1 osadník).

Súhrne sa do Kysáča prisťahovalo 252 osadníkov z 8 stolíc a z 52 slovenských obcí v Maďarsku. Najviac rodín a jednotlivcov prišlo z Novohradskej stolice, a to 183 osadníkov z 25 obcí, pri čom najviac ich bolo z Terian 38, z Luciny 26, zo Šámšonu 23, z Guty 16, z Gengelagu 10, z Bíru 8 a zo Siráku 7 osadníkov. Teda iba z 8 južno – novohradských obcí prišlo 136 osadníkov. Prevaha Novohradčanov, podobne ako aj v iných starších dolnozemských obciach je ešte výraznejšia, keď sa k nim pripočíta ďalších 14 osadníkov z 11 obcí Novohradskej stolice na Slovensku. Po Novohradskej stolici ohľadom pôvodu Kysáčanov a čo do ich počtu, nasleduje Peštianske stolica, odkiaľ sa prisťahovali 70 osadníci zo 16 obcí, a to najviac z Malého Kereša 35, z Eďházu 6 a z Piliša 6 osadníkov, čiže z 3 obcí 47 osadníkov. Teda z 10 novohradských a peštianskych obcí prišlo do Kysáča súhrne 183 rodín a jednotlivcov, čo medziiným nasvedčuje, že zakladateľmi Kysáča boli v podstate osadníci zo starších slovenských obcí v Maďarsku, ktorí sa po desaťročiach a neraz i po storočí znovu sťahovali ešte južnejšie a zakladali tam ďalšie obce. Môžeme konštatovať, že predovšetkým usilovní predkovia dnešných krajanov z Maďarska založili Kysáč, dnes druhú najväčšiu slovenskú dedinu v Báčke, vyznačujúcu sa bohatým spoločenským, cirkevným a národno-kultúrnym životom v minulosti i súčasnosti.

Kultúra a zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenský evanjelický a srbský pravoslávny kostol – Kysáč

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Kysáč od 2010 roku ma svoju vlastnú galériu. Otvorená bola za prítomnosti vyše 200 ctiteľov výtvarného umenia ako z Kysáča tak i z okolia, v miestnostiach Slovenského národného domu v Kysáči. Slávnostný deň otvárania Galérie SND bolo v piatok 10. decembra 2010, kde vernisážou spoločnej výstavy 13-tich kysáčskych výtvarných umelcov, akademických maliarov a členov profesionálnych výtvarníckych združení.

Po príhovoroch a predstaveniach mládeže z Kysáča na záver vernisáže, slovami "Nech žije Galéria SND" otvorili samotní kysáčski výtvarní umelci prvú galériu v Kysáči symbolicky podaním rúk dokopy.

V galérii boli od svojho otvorenia už mnohopočetné výstavy umelcov, fotografov, tiež boli usporiadané aj posedenia so spisovateľmi.

Knižnice[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá písomná zmienka o knižnici v Kysáči je z roku 1862.

Založili ju Ján Mičátek a evanjelický farár Juraj Jesenský. Vo svojich začiatkoch mala knižnica iba 63 kníh. V roku 1934 sa knižnica presťahovala do Národného domu a vtedy už počítala 322 kníh a mala 103 členov. V septembri roku 1974 sa knižnica presťahovala do miestností Kultúrno-informačného strediska kde pôsobí až dodnes.

Najviac slovenských kníh podľa štatistiky je zaradené počas sedemdesiatych rokov (20. st), kedy mala až 4020 slovenských kníh a z toho 912 detských. 90-te roky 20. storočia zaznamenali veľký pád. Nové tisícročie do knižnice neprinieslo viac kníh, ale naopak omnoho menej. Dnes knižnica počíta 13252 kníh z čoho je 5818 slovenských.

FK Tatra - Kysáč

Od 5. novembra 1962 knižnica v Kysáči pôsobí ako pobočka Národnej knižnice v Novom Sade.

Taktiež na Základnej škole „Ľudovíta Štúra“ pôsobí školská knižnica, ktorá je vždy k dispozícii žiakom a profesorom.

Šport[upraviť | upraviť zdroj]

Epicentrom športového diania v Kysáči je športový areál, v ktorom sa nachádzajú: futbalové ihrisko (škvára, tráva + tribúna), tenisový kurt, malé futbalové ihrisko – asfaltované a obyčajné a v budúcnosti je naplánované nastaviť aj ihrisko pre basketbal. V letných mesiacoch terén je vhodný pre beh. Zároveň v obci jesto oddelené priestory pre strelecký klub. Na účeli športu je tu i veľká hala Základnej školy Ľudovíta Štúra, kde možno hrať: basketbal, volejbal, hádzanú, futbal

Kysáč má svoj dedinský športový klub Tatra. Svoje logo futbalový klub Tatra Kysáč má podobné futbalovému klubu Slovan z Bratislavy. Mladší a Starší žiaci hrajú I. ligu, Mladší dorast, ako aj Starší dorast hrajú v II. lige. Dlhú tradíciu majú poľovníctvo a rybolov

Pravidelné podujatia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Detský folklórny festival Zlatá brána
  • Kysáčsky spevník
  • Novoročná estráda
  • Deň Kysáčskej sármy
  • Motokiss…Weekend
  • Slnečná jeseň života

Dejiny Evanjelického zboru a. v. v Kysáči[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenský Evanjelický a.v. kostol

Začiatkom leta 1773 do Kysáča prichádzajú prvé evanjelické rodiny. Priviedol ich gróf Andrej Hadík. Taktiež v tom istom roku prichádza do Kysáča prvý evanjelik Ďuro Vardžík z Pilišu, Piešťanskej stolice. Zakladatelia Slov. evanj. a.v. cirkevného Zboru v Kysáči pochádzali z 10 stolíc a 55 rozličných osád. Za prvých 10 rokov evanjelici z Kysáča krstievali svoje deti a sobášili sa u katolíckeho kňaza vo Futogu, lebo vtedy ešte nemali svoj chrám a tiež duchovného pastiera. Keď tolerančným patentom cisár Jozef II. Petrovčanom (Petrovec, dedina neďaleko Kysáča) v auguste 1783 dostávajú prvého kňaza Andreja Stehlu, a vtedy sa Kysáčania pripájajú k evanjelikom do Petrovca. Roku 1785 Kysáčania prosia krajinskú vrchnosť, aby mohli mať učiteľa, čo im bolo 21. marca 1785 dovolené. Roku 1787 Kysáčania zase prosia, aby si mohli povolať kňaza a utvoriť tak samostatný zbor, na ktorý dostali povolenie 22. decembra 1787. Vtedy zároveň povolávajú aj kňaza Michala Slamaya, ktorý vykonáva prvé služby Bože na Kvetnú nedeľu 16. marca 1788.

Práce v evanjelickom cirkevnom zbore[upraviť | upraviť zdroj]

Vnútro slovenského Evanjelického a.v. kostola
Jedna z troch fresiek v evanjelickom kostole
  • V roku 1787 začínajú stavať Boží chrám. Slávnosť založenia chrámu Božieho bola práve na Petra a Pavla, za pôsobenie Františka Jesenského, miestneho kňaza a superintendenta Michala Sinovca.
  • 1. novembra 1797 chrám Boží bol posvätený a odovzdaný do služby. Túto posviacku vykonal senior Andrej Stehlo. A kvôli tomu sa teraz Kysáč môže pýšiť kostolom, ktorý vytrval až do dnes.
  • 1799 bola dostavaná veža.
  • 1855 cirkevný zbor kúpil organ od Karola Veselého.
  • 1860 vystavaná bola druhá škola.
  • 1865 kvôli zväčšeniu počtu evanjelikov sa chrám musel zväčšiť a to aj evanjelici urobili. Práce boli ukončené v roku 1866 a 11. novembra, práve na Martina, bol posvätený báč – seniorským seniorom Gabrielom Belohorským.
  • 1868 renovuje sa veža.
  • 1878 vystavaná tretia škola.
  • 1889 bola vystavaná štvrtá škola.
  • 1895 cirkev kúpila panskú krčmu, kde stavajú piatu školu.
  • 1904 šiesta škola.
  • 1972 je vybudovaný cirkevno-zborový dom 5. novembra posviacku vykonal dp. Biskup Dr. Juro Struhár.
  • V septembri 1998 bola vykonaná výmena starých okien na kostole.
  • 1999 v septembri sa menil črep.
  • 10. mája 2001 sa renovovala kostolná veža.
  • Neskôr v roku 2006 bola generálna oprava organu.
  • V tom istom roku (2006) bol vymaľovaný interiér kostola, posviacku vykonal biskup Samuel Vrbovský
  • V roku 2010 bola na cirkevnej fare vykonaná výmena okien.
  • V roku 2012 bola vynovená podlaha pod lavicami a taktiež bolo i farbenie lavíc. Maliarske práce mal na starosti majster Michal Marčok, ktorý so svojimi pomocníkmi nafarbil lavice, chór, organ a časť oltára a tak Kysáčsky kostol dostáva nový vzhľad.
  • 2. mája 2012 sa začalo s výstavbou parkoviska pred kostolom a farou, na čo im pomocou prispelo mesto Nový Sad a to tak, že im dali materiál a práce vykonávali sami.
  • 18. júna 2012 boli do kostola namontované nové schody na chór, ktoré robil pán majster Michal Mokoš a tým vylepšil interiér kostola

Kňazi v cirkvi[upraviť | upraviť zdroj]

Za 200 rokov od prvého evanj. kňaza v Kysáči pôsobili nasledovní kňazi:

Kňazi Roky pôsobenia
Michal Slamay 1788 – 1794
František Jesenský 1794 – 1805
Michal Laukonides 1806 – 1827
Juraj Jesenský 1827 – 1864
Friedrich Steltzer 1865 – 1894
Karol Langhoffer 1894 – 1918
Pavel Turčan 1918 – 1961
Andrej Beredi 1962 – 1983
Ján Valent 1984 – 1996
Ondrej a Darina Marčok 1997 – dodnes

Od roku 1997 v Kysáči slovo Božie slúžia farári Mgr. Ondrej Marčok spolu so svojou manželkou Mgr. Darinou Marčokovou, ktorá je zároveň kantorkou a osobnou kaplánkou.

Srbská pravoslávna cirkev v Kysáči[upraviť | upraviť zdroj]

Srbský pravoslávny chrám

Srbský Pravoslávny chrám „Sveta tri jerarha“ bol vybudovaný v roku 1773, v období keď do Kysáča prichádza prvý Slovák Ďuro Vardžík. Stavaný oltár je výnimočný vzácnosťou a zriedkavosťou. To isté platí aj pre omietky alebo betón ikonostas.To určite nehovorí o bohatstve tých, ktorí postavili a vyzdobili chrám. V oltárnych priehlbinách, vľavo a vpravo od kráľovských dverí, sú koruny, ktoré sa používajú pri sobášoch. Chrám bol rekonštruovaný roku 2001 kde aj cirkevný zbor renovoval vežu chrámu. V chráme je zachovaných niekoľko starých náhrobných pomníkov.

Kňazom Srbskej Pravoslávnej cirkvi v Kysáči je Vinko Stojaković

Autobusová a železničná doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Kysáč je z mestom Nový Sad prepojený autobusovou linkou 42, pre Kysáč, a zároveň 43, ktorá smeruje do susednej dediny, Stepanovićeva. Cez Kysáč prechádza verejná doprava Vrbas, s ktoru sa taktiež možno dostať do mesta. Počas školského roka, Kysáčom prevádzkuje spoločnosť Dunavprevoz, ktorý je na linke Nový Sad – Kysáč – Báčsky Petrovec, a preváža hlavne žiakov tamojšieho gymnáziá. Nachádza sa tu aj Železničná stanica Kysáč, ktorá sa nachádza na trase Subotica – Nový Sad – Belehrad.

Udalosti po prvýkrát v Kysáči[upraviť | upraviť zdroj]

KIS Kysáč
  • Prví Slováci do Kysáča prišli roku 1773. Prvý Slovák evanjelik bol Ďuro Vardžík z Pilišu.
  • Roku 1789 do Kysáča prichádza prvý slovenský učiteľ Samuel Záborský.
  • Prvý Slov. Evanj a.v. farár bol Michal Slamay (1788).
  • Kostol bol vystavaný v roku 1795. Vežu dokončili v rokoch 1799 – 1800.
  • Prvý drevený bicykel urobil majster Juraj Gombár v roku 1893.
  • Prvý automobil značky Ford kúpil a došoféroval do Kysáča Ján Litavsky v roku 1928.
  • Prvý futbalový zápas zohrali 30. novembra 1929 v organizácii Sokolskej jednoty. V rovnaký deň kysáčska mládež predviela divadelnú hru Slovenská sirota od M. Horvátovej.
  • Prvé kino začalo s prácou vo vojnových rokoch 1942 – 1943 u pána Jána Súdiho. Ich spoločníkom bol Ján Teplý- krajčír.
  • Prvý rozhlasový prijímač bol umiestnený v knižnici Slovenského Národného domu, ešte pred Druhou sv. vojnou. Bol to dar od dobrodincov zo Slovenska.
  • V Kysáči bol založený Národnooslobodzovací spolok, v decembri roku 1943. Na prvej schôdzi dr. Janko Gombár informoval prítomných o uzneseniach AVNOJa (Antifašistická rada národného oslobodenia Juhoslávie), ktorý prebiehal ňa 29. novembra 1943 v Jajci.
  • Prvý Národnooslobodzovací výbor v oslobodenom Kysáči prevzal moc od partizánskych jednotiek 12. októbra 1944.
  • V roku 1970, vtedajšia malá srbská dedinka, Tankosićevo a dedina Kysáč sa zjednotili a tak vytvorili novú dedinu menovanú Kysáč.
  • Prvé oslavy prisťahovania Slovákov do Kysáča boli v roku 1973 a vzvrcholili 13. októbra na deň oslobodenia Kysáča.
  • Po oslobodení v Báčskom Petrovci 11. novembra 1944 na gymnaziálnom dvore bola založená XIV SÚVB. Jej prvým veliteľom sa stal Kysáčan Ján Pálik-Ďuro. Do brigádz sa prihlásilo 215 Kysáčanov, ktorý šli oslobodzovať ešte stále okupované časti Juhoslávie aj potom, keď vojna v celom svete prestala.
  • Prvá radio amatérska stanica zo všetkých slovenských osád bola založená v Kysáči 13. októbra 1961 na iniciatívu rádioamatéra a kysáčskeho učiteľa Jána Lomena.
  • Rok predtým, začala spievať prvá dievčenská spevácka skupina zo slovenských osád, v Novosadskom rozhlase. Skupinu založil a navzájom aj nacvičil uč Ján Lomen. Táto skupina vydala aj prvú gramoplatňu so slovenskými ľudovými piesňami v Juhoslavii.
Stred osady vedľa Srbského Pravoslávného chrámu
  • Prvého mája roku 1965 začala vysielať prvá lokálna rozhlasová stanica v Báčke, Lokálna rozhlasová stanica Kysáč na strednej vlne, 191, 7 metra. Založil ju a prvú stanicu vyhotovil uč. Ján Lomen, za pomoci administratívnej pomoci tedajšieho mládežnickeho vedenia v Kysáči.
  • Prvý festival slovenských ľudových piesní a iných v Juhoslávii, bol v Kysáči 27. mája 1961. Organizatorom bola mládežnicka organizácia v Kysáči, ktoréj predsedom bol uč. Ján Lomen. Festival mal úlohu angažovať mladé sily a prehlbovať hudobnú tvorivosť po všetkých slovenských osadách počas dlhých zimných večerí a prázdnin, aby sa aj stredoškoláci a študujúca mládež mohli zapojiť do kultúrno-umeleckej činnosti vo svojej osade. Začala sa diferenciácia sedliackej a robotníckej evanjelickéj študujúcej mládeže. Bolo treba nájsť spôsob, aby sa priblížili. Festival sa konal v Kysáči 13 rokov z príležitosti Dňa mladosti okolo 25. mája prvú najbližšiu sobotu a nedeľu a venoval sa Májové stretnutie. Potom ho Kysáčania odovzdali do Pivnice a od roku 1974 sa stretnutie spevákov na úradnom festival poradia v Pivnici. Všetky ostatné interpretácie okolo tohoto festival sú mynulé.
  • Prvý detský folklórny festival Zlatá brana bol založený a poriadaný v Kysáči roku 1993 v organizácii Kultúrneho a informačného strediska Kysáč (KIS Kysáč), na iniciatívu choreografa Jána Slávika a riaditeľa Jána Lomena.
  • Prvá dáma vojvodinekého filmu je Želmíra Břízová (rod. Pavlovová) (1968) z Kysáča. Pre novozaloženú vojvodinskú filmovú produkciu Neoplanta hrala hlavnú ženskú postavu vo filme Svätý piesok, ktorý podľa vlastnej predlohy režíroval Miroslav – Mika Antić.

Turizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Dievčence v kysáčskom slovenskom ľudovom kroji

Turistika v Kysáči je úzko spätá s početnými športovo-rekreačnými združeniami. Sú to poľnohospodári, poľovníci, rybári, ako aj Spolok kysáčskych žien ktorí organizujú podujatia. Jedno z novších združení je aj motoklub Kisach Crows, ktoré je založené roku 2005. Klub každoročne v prvý augustový víkend organizuje podujatie „Moto Kiss weekend“ a tým spôsobom v moto kempe na kanáli DTD privíta početných tak domácich ako i zahraničných návštevníkov a tí vždy konajú defilé po uliciach Kysáča.

Najväčší počet turistov z roka na rok priláka Detský folklórny festival pokrajinského rázu Zlatá brána, ktorý sa v organizácii Kultúrno-informačného strediska Kysáč pravidelne koná od roku 1993.

Čo si pozrieť v Kysáči:

Čo Adresa
Slovenský Evanjelický a.v. kostol Dr. Janka Gombára 102
Evanjelická Metodistická cirkev Dr. Janka Gombára 24
Knižnica Michala Babinku Slovenská 20
Kultúrno-informačné stredisko KIS Kysáč Slovenská 20 - 22
Slovenská etno izba Spolku kysáčskych žien Priestory Starej fary, Slovenská 45
Galéria SND Slovenská 47
Slovenský Národný dom Slovenská 47
Srbský Pravoslávny chrám Slovenská 57
Predškolská ustanovizen Lienka Železničná 1
Základná škola Ľudovíta Štúra Železničná 3

Polohopis[upraviť | upraviť zdroj]

Obec Kysáč je jediná Slovenská obec v okrese Nový Sad. Nachádza sa vedľa kanála DTD (Dunaj-Tisa-Dunaj). Od Nového Sadu je vzdialená 16 kilometrov, od Subotice 98 kilometrov a od Belehradu 99 kilometrov. Vedľa Kysáča prechádza Európska cesta 75

Časti dediny[upraviť | upraviť zdroj]

  • Borďoš
  • Briesťov
  • Kurtašor
  • Most
  • Nový Kysáč
  • Pažiť
  • Salajka
  • Šimandra
  • Široká ulic
  • Štvrtá ulic
  • Tankosićevo
  • Torina
  • Tretia ulic
  • Vrabačí zámok

Tankosićevo[upraviť | upraviť zdroj]

Tankosićevo (Tankosiťevo) je časť Kysáča, nachádzajúca sa v severnej časti obce. V minulosti bolo Tankosićevo samostatná dedina, ale v roku 1970 bolo pripojené ku Kysáču.

Populácia v rokoch:

Rok Populácia
1948 277
1953 308
1961 348
1971 424

Mená ulíc[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1. mája, 13. októbra, Benešova, Dr. Janka Gombára, Generála Štefánika, Hurbanova, Jána Kolára, Jána Martinka, Janka Čmelíka, Janka Jesenkého, Jánošíková, Masarykova, Mičátkova, Michala Babinku, Michala Kardelisa, Milana Tepiťa, Mládežnicka, Nová, Ondreja Marčoka, Slovenská, Šafárikova, Štúrova, Svätosavska, Vinohradská, Vojvode Tankosiťa, Vojvodinská, Vuka Karadžiťa, Železničná.

srb. : 1. maja, 13. oktobra, Benešova, Dr. Janka Gombara, Generala Štefanika, Hurbanova, Jana Kolara, Jana Martinka, Janka Čmelika, Janka Jesenskog, Janošikova, Masarikova, Mičatkova, Mihala Babinke, Mihala Kardelisa, Milana Tepića, Omladinska, Nova, Ondreja Marčoka, Slovačka, Šafarikova, Šturova, Svetosavska, Vinogradska, Vojvode Tankosića, Vojvođanska, Vuka Karadžića, Železnička.

Námestia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Námestie Jána Ámosa Komenského (srb. Trg. Jana Amosa Komenskog)

Vodné nádrže[upraviť | upraviť zdroj]

Kysáčania sa môžu pýšiť, že majú more, ktoré aj v zime zamrzne. Čiže keď povedia Kysáčske more, myslia na tzv. Gujdovky. Je to vodná nádrž vzdialená od centra dediny necelý kilometer, smerom do Nového Sadu. Takmer polovica dediny by Vám povedala, že sa práve tam naučila plávať, tam ulovily prvé ryby, atď. Ďalšia vodná nádrž sú Mlynské jamy, nachádzajúce sa neďaleko Základnej školy.

Z dejín školstva v Kysáči[upraviť | upraviť zdroj]

Nová športová hala Základnej školy Ľudovíta Štúra

Hneď po príchode Slovákov do Kysáča v roku 1773 sa rozmýšľalo o založení základnej školy. To sa podarilo už roku 1785. Samotný proces výučby bol veľmi ťažký. Bolo málo tried, veľký počet žiakov, nebolo názorných pomôcok a nedostatok odborných učebníc. Vyučovalo sa na viacerých miestach až do roku 1968, keď bola vystavaná nová školská budova.

Základná škola Ľudovíta Štúra[upraviť | upraviť zdroj]

Škola vo svojich dejinách prechádzala mnohými zmenami a reformami. Dnes je škole zhruba 500 žiakov, rozdelených do 25 tried z čoho sú 17 s vyučovacím jazykom slovenským a 8 tried s vyučovacím jazykom srbským. Kolektív počíta 45 členov z čoho je 32 učiteľov, 9 pomocno – technických pracovníkov, dvaja administratívni pracovníci, jeden pedagóg a riaditeľ školy. Všetky predmety sú 100 percentne odborne zastúpené. V škole pôsobia mnohé krúžky a voľnočasové aktivity, ktoré sú rozdelené na: predmetové, kultúrno-umelecké, športové a ostatné. Na nich a dodatkových hodinách (hodiny pre talentov) žiaci trávia svoj voľný čas a chystajú sa na rôzne súťaže. Spevácky učiteľský zbor bol založený v marci 1998. V rámci školy pôsobí aj vysunuté oddelenie špeciálnej školy Dr. Milana Petrovića a to od 1. Decembra 1975. Od roku 1986 sa dovtedajšie predškolské oddelenie presťahovalo do novej budovy (vedľa základnej školy), ktorá pôsobí v rámci predškolskej ustanovizne „Radosno detinjstvo“ v Novom Sade. Škola má vlastnú knižnicu a kuchyňu. Riaditeľkou Základnej školy Ľudovíta Štúra v Kysáči je Anna Gašparovičová.

Z histórie MOMS-a Kysáč[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenský Národný Dom

Miestny Odbor Matice Slovenskej v Juhoslávii (MO MSJ) v Srbsku v Kysáči bol založený 18. novembra, 1990 a patrí medzi najväčšie MO MS v Srbsku, počíta niečo nad 2 500 členov. Jeho prvým predsedom bol učiteľ Pavel Grňa a po ňom sa predsedom stál učiteľ Rastislav Surový. Kysáčski matičiari pracujú na zachovávaní slovenskej národnej identity. V tej práci vždy majú spolupracovníkov členov slovenského ev. a. v. cirkevného zboru a iných cirkevných zborov, medzi učiteľmi ZŠ, pracovníkov Kultúrno-informačného strediska, športových združení v Kysáči a ďalších.

Populácia[upraviť | upraviť zdroj]

Rok Populácia
1798 1 314
1801 1 349
1948 5 664
1953 5 671
1961 5 907
1971 6 022
1981 6 220
1991 5 850
2002 5 568
2011 5 344

Partnerské mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • slovackizavod.org
  • MOMS Kysáč