Trianonská mierová zmluva: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
d →‎Parížska mierová konferencia: gramatika, štylistika
Riadok 11: Riadok 11:
V roku 1919, počas [[Parížska mierová konferencia|Parížskej mierovej konferencie]] boli dojednané mierové zmluvy medzi víťaznými [[Dohoda (prvá svetová vojna)|štátmi Dohody]] a porazenými [[Ústredné veľmoci|Centrálnymi (ústrednými) mocnosťami]]. Na konferencii boli uzatvorené mierové zmluvy s Nemeckom, Rakúskom, Maďarskom, Bulharskom a Osmanskou ríšou. Na riadenie konferencie a vyjednávanie mali najväčší vplyv štáty, ktoré mali najväčší podiel na konečnom víťazstve, išlo o "Veľkú päťku", teda Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Taliansko, USA a Japonsko. Konferencia bola zahájená 18. januára 1919 a s niekoľkými prestávkami trvala až do 21. januára 1920.
V roku 1919, počas [[Parížska mierová konferencia|Parížskej mierovej konferencie]] boli dojednané mierové zmluvy medzi víťaznými [[Dohoda (prvá svetová vojna)|štátmi Dohody]] a porazenými [[Ústredné veľmoci|Centrálnymi (ústrednými) mocnosťami]]. Na konferencii boli uzatvorené mierové zmluvy s Nemeckom, Rakúskom, Maďarskom, Bulharskom a Osmanskou ríšou. Na riadenie konferencie a vyjednávanie mali najväčší vplyv štáty, ktoré mali najväčší podiel na konečnom víťazstve, išlo o "Veľkú päťku", teda Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Taliansko, USA a Japonsko. Konferencia bola zahájená 18. januára 1919 a s niekoľkými prestávkami trvala až do 21. januára 1920.


Na základe mierového programu, štrnástich bodov, ktoré spísal a 8. januára 1918 predniesol v Kongrese USA prezident Spojených štátov amerických [[Woodrow Wilson]], boli s jednotlivými porazenými štátmi uzavreté Parížskej predmestskej zmluvy, každá pomenovaná podľa iného parížskeho predmestia, v ktorom bola podpísaná (Versailles, Saint-Germain-en-Laye, Treaty of Neuilly-sur-Seine, Trianon, Sèvres).
Na základe mierového programu, štrnástich bodov, ktoré spísal a 8. januára 1918 predniesol v Kongrese USA prezident Spojených štátov amerických [[Woodrow Wilson]], boli s jednotlivými porazenými štátmi uzavreté Parížske predmestské zmluvy, každá pomenovaná podľa iného parížskeho predmestia, v ktorom bola podpísaná (Versailles, Saint-Germain-en-Laye, Treaty of Neuilly-sur-Seine, Trianon, Sèvres).


Zo zoznamu tzv. „mierových zmlúv z okolia Paríža” boli len nemecká a maďarská delegácia pozvaná do Versailles,<ref name=":1">{{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=|meno=|autor=|odkaz na autora=|titul=Trianon: Čo sa presne stalo 4. júna 1920?|url=http://madari.sk/magazin/historiasucasnost/trianon-co-sa-presne-stalo-4-juna-1920|vydavateľ=madari.sk|dátum vydania=|dátum aktualizácie=|dátum prístupu=2020-06-15|miesto=|jazyk=}}</ref> Hlavnými účastníkmi tejto konferencie boli [[Dohoda (prvá svetová vojna)|víťazné (dohodové) mocnosti]], ich spojenci a krajiny, ktoré vojnu prehrali. Na strane víťazných mocností stáli [[Spojené štáty]], [[Spojené kráľovstvo|Británia]], [[Francúzsko]] a [[Taliansko]] a ich spojenci [[Rumunsko]], [[Juhoslávia|Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov]] (premenované v roku [[1929]] na Juhosláviu) a [[Česko-Slovensko]].
Zo zoznamu tzv. „mierových zmlúv z okolia Paríža” boli len nemecká a maďarská delegácia pozvaná do Versailles,<ref name=":1">{{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=|meno=|autor=|odkaz na autora=|titul=Trianon: Čo sa presne stalo 4. júna 1920?|url=http://madari.sk/magazin/historiasucasnost/trianon-co-sa-presne-stalo-4-juna-1920|vydavateľ=madari.sk|dátum vydania=|dátum aktualizácie=|dátum prístupu=2020-06-15|miesto=|jazyk=}}</ref> Hlavnými účastníkmi tejto konferencie boli [[Dohoda (prvá svetová vojna)|víťazné (dohodové) mocnosti]], ich spojenci a krajiny, ktoré vojnu prehrali. Na strane víťazných mocností stáli [[Spojené štáty]], [[Spojené kráľovstvo|Británia]], [[Francúzsko]] a [[Taliansko]] a ich spojenci [[Rumunsko]], [[Juhoslávia|Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov]] (premenované v roku [[1929]] na Juhosláviu) a [[Česko-Slovensko]].


=== Postavenie Maďarska ===
=== Postavenie Maďarska ===
Porazená strana, bývalá [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-uhorská monarchia]] bola zastúpená [[Maďarsko]]m. Podmienky mieru boli odovzdané maďarskej delegácii v máji 1920, ktorá po ich prečítaní rezignovala.<ref name=":2">{{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=|meno=|autor=|odkaz na autora=|titul=Trianonský prejav Alberta Apponyiho v Kossuth Radio pred sto rokmi (Apponyi Albert száz éve mondott trianoni védőbeszéde a Kossuth Rádióban)|url=https://ma7.sk/hagyomany/apponyi-albert-szaz-eve-mondott-trianoni-vedobeszede-a-kossuth-radioban|vydavateľ=ma7.sk|dátum vydania=|dátum aktualizácie=|dátum prístupu=2020-06-15|miesto=|jazyk=maďarský}}</ref> Vláda vedená [[Sándor Simonyi-Semadam|Sándorom Simonyi-Semadamom]] váhala koho vyslať. Gróf [[Albert Apponyi]] už v januári 1920 predniesol v Paríži svoju vlasteneckú obrannú reč<ref name=":2" /> ale minister zahraničia [[Pál Teleki]] s jeho vyslaním nesúhlasil (a sám pochádzal zo [[Sedmohradsko|Sedmohradska]], takže by pri podpisovaní bol v konflikte záujmov). Hľadali sa teda takí dvaja „dobrovoľníci”, ktorí sa už aj tak chceli stiahnuť z politického života<ref name=":1" /> a ich podpis by sa dal ľahko spochybniť. Voľba tak padla na [[Ágosta Benárd|Ágosta Benárda]] (minister práce a sociálnych vecí) a Alfréda Drasche-Lazára (mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister).
Porazená strana, bývalá [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-uhorská monarchia]] bola zastúpená [[Maďarsko]]m. Podmienky mieru boli odovzdané maďarskej delegácii v máji 1920, ktorá po ich prečítaní rezignovala.<ref name=":2">{{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=|meno=|autor=|odkaz na autora=|titul=Trianonský prejav Alberta Apponyiho v Kossuth Radio pred sto rokmi (Apponyi Albert száz éve mondott trianoni védőbeszéde a Kossuth Rádióban)|url=https://ma7.sk/hagyomany/apponyi-albert-szaz-eve-mondott-trianoni-vedobeszede-a-kossuth-radioban|vydavateľ=ma7.sk|dátum vydania=|dátum aktualizácie=|dátum prístupu=2020-06-15|miesto=|jazyk=maďarský}}</ref> Vláda vedená [[Sándor Simonyi-Semadam|Sándorom Simonyi-Semadamom]] váhala, koho vyslať. Gróf [[Albert Apponyi]] už v januári 1920 predniesol v Paríži svoju vlasteneckú obrannú reč<ref name=":2" />, ale minister zahraničia [[Pál Teleki]] s jeho vyslaním nesúhlasil (a sám pochádzal zo [[Sedmohradsko|Sedmohradska]], takže by pri podpisovaní bol v konflikte záujmov). Hľadali sa teda takí dvaja „dobrovoľníci”, ktorí sa už aj tak chceli stiahnuť z politického života<ref name=":1" /> a ich podpis by sa dal ľahko spochybniť. Voľba tak padla na [[Ágosta Benárd|Ágosta Benárda]] (minister práce a sociálnych vecí) a Alfréda Drasche-Lazára (mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister).


[[Alfréd Drasche-Lazár]] bol členom holandskej rodiny Drasche, ktorá získala majetok v textilnom priemysle a do Maďarska sa prisťahovala. V roku 1904 pre svoje bohaté jazykové znalosti zložil diplomovú skúšku na ministerstve zahraničných vecí. Okrem toho napísal viacero kníh (do roku 1920 päť) a jeho divadelné hry sa hrali okrem Budapešti aj v Bratislave. Jeho osud nebol spojený s Trianonom, čo dokazuje jeho pokračujúca diplomatická kariéra. Druhý maďarský minister Bernard krátko po pripojení podpisu pod  mierovú zmluvu vyhlásil, že z vojenských, národnostných a hospodárskych dôvodov je pre Maďarov neprijateľná. Podpísal ju len narýchlo a formálne. Odmietol slávnostné pero, ale z vrecka vytiahol také, čo zobral v hoteli a po použití ho zahodil.<ref>{{Citácia periodika|priezvisko=MRVA|meno=Ivan|autor=|odkaz na autora=|titul=Sto rokov od mierovej zmluvy v Trianone|periodikum=Slovenské národné noviny|odkaz na periodikum=|url=https://snn.sk/news/sto-rokov-od-mierovej-zmluvy-v-trianone/|issn=|vydavateľ=Matica slovenská|miesto=Martin|dátum=2020-06-05|dátum prístupu=2020-06-15}}</ref>
[[Alfréd Drasche-Lazár]] bol členom holandskej rodiny Drasche, ktorá získala majetok v textilnom priemysle a do Maďarska sa prisťahovala. V roku 1904 pre svoje bohaté jazykové znalosti zložil diplomovú skúšku na ministerstve zahraničných vecí. Okrem toho napísal viacero kníh (do roku 1920 päť) a jeho divadelné hry sa hrali okrem Budapešti aj v Bratislave. Jeho osud nebol spojený s Trianonom, čo dokazuje jeho pokračujúca diplomatická kariéra. Druhý maďarský minister Bernard krátko po pripojení podpisu pod  mierovú zmluvu vyhlásil, že z vojenských, národnostných a hospodárskych dôvodov je pre Maďarov neprijateľná. Podpísal ju len narýchlo a formálne. Odmietol slávnostné pero, ale z vrecka vytiahol také, čo zobral v hoteli, a po použití ho zahodil.<ref>{{Citácia periodika|priezvisko=MRVA|meno=Ivan|autor=|odkaz na autora=|titul=Sto rokov od mierovej zmluvy v Trianone|periodikum=Slovenské národné noviny|odkaz na periodikum=|url=https://snn.sk/news/sto-rokov-od-mierovej-zmluvy-v-trianone/|issn=|vydavateľ=Matica slovenská|miesto=Martin|dátum=2020-06-05|dátum prístupu=2020-06-15}}</ref>


O 10:00 4. júna 1920 - v plánovanom čase podpisu - v Maďarsku zvonili zvony, hučali sirény, v továrňach, školách a úradoch sa uskutočnili smútočné "prestávky", vlajky boli stiahnuté na polovicu, doprava na desať minút zastavená a obchody zatvorené.
O 10:00 4. júna 1920 - v plánovanom čase podpisu - v Maďarsku zvonili zvony, hučali sirény, v továrňach, školách a úradoch sa uskutočnili smútočné "prestávky", vlajky boli stiahnuté na polovicu, doprava bola na desať minút zastavená a obchody zatvorené.


=== Vznik ČSR a hranice s Maďarskom ===
=== Vznik ČSR a hranice s Maďarskom ===
{{Hlavný článok|Vznik Česko-Slovenska}}
{{Hlavný článok|Vznik Česko-Slovenska}}
Slovenský a český vojnový exil na čele s bývalým ríšskym poslancom [[Tomáš Garrigue Masaryk|Tomášom Garriguom Masarykom]], generálom [[Milan Rastislav Štefánik|Milanom Rastislavom Štefánikom]] a diplomatom [[Edvard Beneš|Eduardom Benešom]] presadzoval počas vojny u mocností [[Dohoda (prvá svetová vojna)|Dohody]] vznik samostatného štátu Čechov a Slovákov a územné spojenie bývalých [[Krajiny českej koruny|Zemí Koruny českej]] a Horného Uhorska. Tomu tiež napomáhali rôzne krajanské zbierky (prevažne v USA) a [[Česko-slovenské légie]]. Samostatného [[Česko-Slovensko|Česko-Slovenska]] bolo vyhlásené [[28. október|28. októbra]] [[1918]] a jeho hranice boli vymedzené mierovými zmluvami.
Slovenský a český vojnový exil na čele s bývalým ríšskym poslancom [[Tomáš Garrigue Masaryk|Tomášom Garriguom Masarykom]], generálom [[Milan Rastislav Štefánik|Milanom Rastislavom Štefánikom]] a diplomatom [[Edvard Beneš|Edvardom Benešom]] presadzoval počas vojny u mocností [[Dohoda (prvá svetová vojna)|Dohody]] vznik samostatného štátu Čechov a Slovákov a územné spojenie bývalých [[Krajiny českej koruny|Zemí Koruny českej]] a Horného Uhorska. Tomu tiež napomáhali rôzne krajanské zbierky (prevažne v USA) a [[Česko-slovenské légie]]. Samostatné [[Česko-Slovensko]] bolo vyhlásené [[28. október|28. októbra]] [[1918]] a jeho hranice boli vymedzené mierovými zmluvami.


Trianonská mierová zmluva mala deklaratórny význam. Hranice, v tej podobe, ako ich opisovala (až na menšie výnimky), totiž stanovila už ''Najvyššia rada [[Parížska mierová konferencia|Parížskej mierovej konferencie]]'' vo svojom uznesení z [[12. jún]]a [[1919]]. Tento stav zodpovedal [[Demarkačná línia|demarkačnej línii]] ukončenia bojov z novembra a decembra 1918. Trianonská zmluva formálne ukončila vojnu medzi Maďarskom a väčšinou dohodových mocností a definovala aj Maďarsko ako nezávislý nástupnícky štát po bývalej [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-uhorskej monarchii]].
Trianonská mierová zmluva mala deklaratórny význam. Hranice, v tej podobe, ako ich opisovala (až na menšie výnimky), totiž stanovila už ''Najvyššia rada [[Parížska mierová konferencia|Parížskej mierovej konferencie]]'' vo svojom uznesení z [[12. jún]]a [[1919]]. Tento stav zodpovedal [[Demarkačná línia|demarkačnej línii]] ukončenia bojov z novembra a decembra 1918. Trianonská zmluva formálne ukončila vojnu medzi Maďarskom a väčšinou dohodových mocností a definovala aj Maďarsko ako nezávislý nástupnícky štát po bývalej [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-uhorskej monarchii]].
Riadok 31: Riadok 31:


=== Obsadenie územia Slovenska ===
=== Obsadenie územia Slovenska ===
3. a 4. novembra 1918 boli 25 streleckým plukom česko-slovenského vojska ako prvé obsadené mestá Holič, Gbely a Malacky. 4. novembra bola v [[Skalica (mesto)|Skalici]] ustanovená dočasná slovenská vláda na čele s [[Vavro Šrobár|Vavrom Šrobárom]]. Okrem armády sa do ďalších bojov zapojili aj českí četníci a vojaci lučeneckého pluku. 13. novembra vyhlásil Národný výbor [[Dočasná ústava|Dočasnú ústavu]], ktorá prenášala moc na [[Národné zhromaždenie]]. 14. novembra sa konala prvá schôdza Národného zhromaždenia, na ktorej bol česko-slovenský štát vyhlásený republikou a [[Tomáš Garrigue Masaryk]] bol zvolený jej prezidentom. Do 12 decembra bolo obsadené územie po líniu Devín, Malé Karpaty, Pezinok, Sereď, Nitra, Považie, Žilina a Čadca.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=|meno=|titul=Trianon v dokumentoch|vydanie=2020|vydavateľ=Min. vnútra|miesto=|rok=|isbn=|strany=1}}</ref> Dočasná vláda 14. novembra bola zmenená na Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska a zo [[Skalica (mesto)|Skalice]] sa presunula do [[Žilina|Žiliny]] a od [[4. február|4. februára]] [[1919]] do [[Bratislava|Bratislavy]] (vtedy sa stala hlavným mestom Slovenska). V januári 1919 obsadili vojská Bratislavu, Lučenec, Nové Zámky, Komárno, Lučenec až po južný breh Ipľa. Už v novembri 1919 došlo k prvým stretom v [[Maďarsko-česko-slovenská vojna|maďarsko-československej vojne]] a 15. novembra 1918 vydala maďarská vláda vyhlásenie proti postupu českých jednotiek na [[Slovensko]] a sama vyslala vojenské oddiely. Vzájomná vojna trvala od roku [[1918]] až do augusta [[1919]]. V marci 1919 vznikla [[Maďarská republika rád]] ([[Boľševik|boľševický]] [[Štátny prevrat|prevrat]]) a v apríli 1919 sa maďarská armáda pokúsila dobyť Slovensko a Sedmohradsko, čím vyvolala vojnu s Česko-Slovenskom a Rumunskom. Vo finálnej fáze vojny na oboch stranách stálo viac ako 120 tisíc vojakov. Porážka [[Maďarská republika rád|Maďarskej republiky rád]] a rumunská [[Vojenská okupácia|okupácia]] [[Budapešť|Budapešti]] v auguste 1919 ukončila vojnu.
3. a 4. novembra 1918 boli 25 streleckým plukom česko-slovenského vojska ako prvé obsadené mestá Holíč, Gbely a Malacky. 4. novembra bola v [[Skalica (mesto)|Skalici]] ustanovená dočasná slovenská vláda na čele s [[Vavro Šrobár|Vavrom Šrobárom]]. Okrem armády sa do ďalších bojov zapojili aj českí četníci a vojaci lučeneckého pluku. 13. novembra vyhlásil Národný výbor [[Dočasná ústava|Dočasnú ústavu]], ktorá prenášala moc na [[Národné zhromaždenie]]. 14. novembra sa konala prvá schôdza Národného zhromaždenia, na ktorej bol česko-slovenský štát vyhlásený za republiku a [[Tomáš Garrigue Masaryk]] bol zvolený za jej prezidenta. Do 12 decembra bolo obsadené územie po líniu Devín, Malé Karpaty, Pezinok, Sereď, Nitra, Považie, Žilina a Čadca.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=|meno=|titul=Trianon v dokumentoch|vydanie=2020|vydavateľ=Min. vnútra|miesto=|rok=|isbn=|strany=1}}</ref> Dočasná vláda bola 14. novembra zmenená na Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska a zo [[Skalica (mesto)|Skalice]] sa presunula do [[Žilina|Žiliny]] a od [[4. február|4. februára]] [[1919]] do [[Bratislava|Bratislavy]] (vtedy sa stala hlavným mestom Slovenska). V januári 1919 obsadili vojská Bratislavu, Lučenec, Nové Zámky, Komárno, Lučenec až po južný breh Ipľa. Už v novembri 1919 došlo k prvým stretom v [[Maďarsko-česko-slovenská vojna|maďarsko-československej vojne]] a 15. novembra 1918 vydala maďarská vláda vyhlásenie proti postupu českých jednotiek na [[Slovensko]] a sama vyslala vojenské oddiely. Vzájomná vojna trvala od roku [[1918]] až do augusta [[1919]]. V marci 1919 vznikla [[Maďarská republika rád]] ([[Boľševik|boľševický]] [[Štátny prevrat|prevrat]]) a v apríli 1919 sa maďarská armáda pokúsila dobyť Slovensko a Sedmohradsko, čím vyvolala vojnu s Česko-Slovenskom a Rumunskom. Vo finálnej fáze vojny na oboch stranách stálo viac ako 120 tisíc vojakov. Porážka [[Maďarská republika rád|Maďarskej republiky rád]] a rumunská [[Vojenská okupácia|okupácia]] [[Budapešť|Budapešti]] v auguste 1919 ukončila vojnu.
{{Hlavný článok|Maďarsko-česko-slovenská vojna}}
{{Hlavný článok|Maďarsko-česko-slovenská vojna}}


Riadok 47: Riadok 47:


== Revízia ==
== Revízia ==
Maďarsko získalo časť území bývalého Uhorska pred [[Druhá svetová vojna|druhou svetovou vojnou]] na základe [[Mníchovská dohoda|Mníchovskej dohody]] ([[1938]]), [[Prvá viedenská arbitráž|prvej]] (1938) a [[Druhá viedenská arbitráž|druhej viedenskej arbitráže]] ([[1940]]). Po vojne však muselo prakticky všetky nadobudnuté územia znovu vrátiť na základe [[Parížska mierová zmluva|Parížskej mierovej zmluvy]] z roku [[1947]], ktorá aj rozhodla, že tieto zmluvy boli od začiatku do konca podľa medzinárodného práva neplatné („[[ex tunc]]“).
Maďarsko získalo späť časť území bývalého Uhorska pred [[Druhá svetová vojna|druhou svetovou vojnou]] na základe [[Mníchovská dohoda|Mníchovskej dohody]] ([[1938]]), [[Prvá viedenská arbitráž|prvej]] (1938) a [[Druhá viedenská arbitráž|druhej viedenskej arbitráže]] ([[1940]]). Po vojne však muselo prakticky všetky nadobudnuté územia znovu vrátiť na základe [[Parížska mierová zmluva|Parížskej mierovej zmluvy]] z roku [[1947]], ktorá aj rozhodla, že vyššie spomenuté zmluvy boli od začiatku do konca podľa medzinárodného práva neplatné („[[ex tunc]]“).


== Trianon a maďarsko-slovenské vzťahy ==
== Trianon a maďarsko-slovenské vzťahy ==
Dôsledky Trianonu boli pre Budapešť zdrvujúce. Vari najbolestivejšie niesla stratu Sedmohradska, považovaného za srdce národa, ktoré sa odteraz stalo aj oficiálne súčasťou Rumunska. Ťažké však bolo pre ňu aj odstúpenie Horného Uhorska (Felvidéku), čiže Slovenska, Československej republike.<ref name=":0" />
Dôsledky Trianonu boli pre Budapešť zdrvujúce. Vari najbolestivejšie niesla stratu Sedmohradska, považovaného za srdce národa, ktoré sa odteraz stalo aj oficiálne súčasťou Rumunska. Ťažké však bolo pre ňu aj odstúpenie Horného Uhorska (Felvidéku), čiže Slovenska, Československej republike.<ref name=":0" />


Pre väčšinu Slovákov sa Trianon nikdy nestal symbolom národného víťazstva. Lebo vždy sa spájal so slovami [[Iredentizmus|iredenta]] a [[revizionizmus]], vyvolával zhoršenie susedských vzťahov. Oslavoval sa vznik ČSR a neskôr SNP, nie však podpísanie zmluvy vo Versailles.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Holec|meno=Roman|titul=Trianon – triumf alebo katastrofa?|vydanie=|vydavateľ=Marenčin PT|miesto=|rok=|isbn=9788056905883|strany=}}</ref>
Pre väčšinu Slovákov sa Trianon nikdy nestal symbolom národného víťazstva. Pretože sa vždy spájal so slovami [[Iredentizmus|iredenta]] a [[revizionizmus]], vyvolával zhoršenie susedských vzťahov. Na Slovensku sa oslavoval vznik ČSR a neskôr SNP, nie však podpísanie zmluvy vo Versailles.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Holec|meno=Roman|titul=Trianon – triumf alebo katastrofa?|vydanie=|vydavateľ=Marenčin PT|miesto=|rok=|isbn=9788056905883|strany=}}</ref>


Prevažná väčšina Maďarov vníma rozsah územných strát s troma miliónmi Maďarov oddelených hranicou od materského štátu ako národnú krivdu a nespravodlivosť, ktorá sa v Maďarsku od roku 2010 pripomína pamätným Dňom národnej spolupatričnosti.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=|meno=|autor=Ondrej Ficeri, historik, Spoločenskovedný ústav – CSPV SAV|odkaz na autora=|titul=Trianon ani po sto rokoch nezmenil maďarskú politiku pamäti|url=https://www.sav.sk/index.php?lang=sk&doc=services-news&source_no=20&news_no=8898|vydavateľ=Slovenská akadémia vied|dátum vydania=|dátum aktualizácie=|dátum prístupu=2020-06-04|miesto=Bratislava|jazyk=}}</ref>
Prevažná väčšina Maďarov vníma rozsah územných strát s troma miliónmi Maďarov oddelených hranicou od materského štátu ako národnú krivdu a nespravodlivosť, ktorá sa v Maďarsku od roku 2010 pripomína pamätným Dňom národnej spolupatričnosti.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=|meno=|autor=Ondrej Ficeri, historik, Spoločenskovedný ústav – CSPV SAV|odkaz na autora=|titul=Trianon ani po sto rokoch nezmenil maďarskú politiku pamäti|url=https://www.sav.sk/index.php?lang=sk&doc=services-news&source_no=20&news_no=8898|vydavateľ=Slovenská akadémia vied|dátum vydania=|dátum aktualizácie=|dátum prístupu=2020-06-04|miesto=Bratislava|jazyk=}}</ref>

Verzia z 18:26, 5. september 2021

Podpisovanie zmluvy 4. júna 1920
Palác Veľký Trianon vo Versailles
Náčrt rozdelenia Rakúsko-Uhorska v Trianonskej mierovej zmluve
Následky trianonskej zmluvy. Počty obyvateľov a národnostné zloženie sú zo sčítania 1910, ktoré bolo ovplyvnené silnou maďarizačnou politikou v Uhorsku.

Trianonská mierová zmluva alebo Trianonská zmluva alebo trianonský mier bola zmluva, ktorá riešila hranice maďarského štátu, ktorý bol jedným z nástupníckych štátov po rozpade Rakúsko-Uhorska porazeného v prvej svetovej vojne. Bola podpísaná 4. júna 1920 v paláci Veľký Trianon vo Versailles vo Francúzsku.

Pozadie

Prvá svetová vojna, ktorá bola ukončená prímerím, ktoré nadobudlo účinnosť 11. novembra 1918, si v rokoch 1914 a 1918 vyžiadala životy približne 9,5 milióna vojakov a ďalšie státisíce mužov bolo v bojoch doživotne zmrzačených. Ukončením prvej svetovej vojny došlo predovšetkým v Európe, ale tiež v Ázii, Afrike, ale aj v ďalších svetových oblastiach, k drastickým politickým, kultúrnym a spoločenským zmenám, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili ďalší priebeh 20. storočia. Vznikli viaceré nové štáty a iné štáty zanikli. 28. júna 1919 bola podpísaná Versaillská mierová zmluva, čím prišlo k faktickému vytvoreniu Spoločnosť národov.

Parížska mierová konferencia

V roku 1919, počas Parížskej mierovej konferencie boli dojednané mierové zmluvy medzi víťaznými štátmi Dohody a porazenými Centrálnymi (ústrednými) mocnosťami. Na konferencii boli uzatvorené mierové zmluvy s Nemeckom, Rakúskom, Maďarskom, Bulharskom a Osmanskou ríšou. Na riadenie konferencie a vyjednávanie mali najväčší vplyv štáty, ktoré mali najväčší podiel na konečnom víťazstve, išlo o "Veľkú päťku", teda Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Taliansko, USA a Japonsko. Konferencia bola zahájená 18. januára 1919 a s niekoľkými prestávkami trvala až do 21. januára 1920.

Na základe mierového programu, štrnástich bodov, ktoré spísal a 8. januára 1918 predniesol v Kongrese USA prezident Spojených štátov amerických Woodrow Wilson, boli s jednotlivými porazenými štátmi uzavreté Parížske predmestské zmluvy, každá pomenovaná podľa iného parížskeho predmestia, v ktorom bola podpísaná (Versailles, Saint-Germain-en-Laye, Treaty of Neuilly-sur-Seine, Trianon, Sèvres).

Zo zoznamu tzv. „mierových zmlúv z okolia Paríža” boli len nemecká a maďarská delegácia pozvaná do Versailles,[1] Hlavnými účastníkmi tejto konferencie boli víťazné (dohodové) mocnosti, ich spojenci a krajiny, ktoré vojnu prehrali. Na strane víťazných mocností stáli Spojené štáty, Británia, Francúzsko a Taliansko a ich spojenci Rumunsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (premenované v roku 1929 na Juhosláviu) a Česko-Slovensko.

Postavenie Maďarska

Porazená strana, bývalá Rakúsko-uhorská monarchia bola zastúpená Maďarskom. Podmienky mieru boli odovzdané maďarskej delegácii v máji 1920, ktorá po ich prečítaní rezignovala.[2] Vláda vedená Sándorom Simonyi-Semadamom váhala, koho vyslať. Gróf Albert Apponyi už v januári 1920 predniesol v Paríži svoju vlasteneckú obrannú reč[2], ale minister zahraničia Pál Teleki s jeho vyslaním nesúhlasil (a sám pochádzal zo Sedmohradska, takže by pri podpisovaní bol v konflikte záujmov). Hľadali sa teda takí dvaja „dobrovoľníci”, ktorí sa už aj tak chceli stiahnuť z politického života[1] a ich podpis by sa dal ľahko spochybniť. Voľba tak padla na Ágosta Benárda (minister práce a sociálnych vecí) a Alfréda Drasche-Lazára (mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister).

Alfréd Drasche-Lazár bol členom holandskej rodiny Drasche, ktorá získala majetok v textilnom priemysle a do Maďarska sa prisťahovala. V roku 1904 pre svoje bohaté jazykové znalosti zložil diplomovú skúšku na ministerstve zahraničných vecí. Okrem toho napísal viacero kníh (do roku 1920 päť) a jeho divadelné hry sa hrali okrem Budapešti aj v Bratislave. Jeho osud nebol spojený s Trianonom, čo dokazuje jeho pokračujúca diplomatická kariéra. Druhý maďarský minister Bernard krátko po pripojení podpisu pod  mierovú zmluvu vyhlásil, že z vojenských, národnostných a hospodárskych dôvodov je pre Maďarov neprijateľná. Podpísal ju len narýchlo a formálne. Odmietol slávnostné pero, ale z vrecka vytiahol také, čo zobral v hoteli, a po použití ho zahodil.[3]

O 10:00 4. júna 1920 - v plánovanom čase podpisu - v Maďarsku zvonili zvony, hučali sirény, v továrňach, školách a úradoch sa uskutočnili smútočné "prestávky", vlajky boli stiahnuté na polovicu, doprava bola na desať minút zastavená a obchody zatvorené.

Vznik ČSR a hranice s Maďarskom

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vznik Česko-Slovenska

Slovenský a český vojnový exil na čele s bývalým ríšskym poslancom Tomášom Garriguom Masarykom, generálom Milanom Rastislavom Štefánikom a diplomatom Edvardom Benešom presadzoval počas vojny u mocností Dohody vznik samostatného štátu Čechov a Slovákov a územné spojenie bývalých Zemí Koruny českej a Horného Uhorska. Tomu tiež napomáhali rôzne krajanské zbierky (prevažne v USA) a Česko-slovenské légie. Samostatné Česko-Slovensko bolo vyhlásené 28. októbra 1918 a jeho hranice boli vymedzené mierovými zmluvami.

Trianonská mierová zmluva mala deklaratórny význam. Hranice, v tej podobe, ako ich opisovala (až na menšie výnimky), totiž stanovila už Najvyššia rada Parížskej mierovej konferencie vo svojom uznesení z 12. júna 1919. Tento stav zodpovedal demarkačnej línii ukončenia bojov z novembra a decembra 1918. Trianonská zmluva formálne ukončila vojnu medzi Maďarskom a väčšinou dohodových mocností a definovala aj Maďarsko ako nezávislý nástupnícky štát po bývalej Rakúsko-uhorskej monarchii.

Nové nástupnícke štáty s tichým súhlasom veľmocí, predovšetkým Francúzska, obsadili medzitým väčšiu časť územia bývalého uhorského kráľovstva, na ktoré si robili nároky.

Obsadenie územia Slovenska

3. a 4. novembra 1918 boli 25 streleckým plukom česko-slovenského vojska ako prvé obsadené mestá Holíč, Gbely a Malacky. 4. novembra bola v Skalici ustanovená dočasná slovenská vláda na čele s Vavrom Šrobárom. Okrem armády sa do ďalších bojov zapojili aj českí četníci a vojaci lučeneckého pluku. 13. novembra vyhlásil Národný výbor Dočasnú ústavu, ktorá prenášala moc na Národné zhromaždenie. 14. novembra sa konala prvá schôdza Národného zhromaždenia, na ktorej bol česko-slovenský štát vyhlásený za republiku a Tomáš Garrigue Masaryk bol zvolený za jej prezidenta. Do 12 decembra bolo obsadené územie po líniu Devín, Malé Karpaty, Pezinok, Sereď, Nitra, Považie, Žilina a Čadca.[4] Dočasná vláda bola 14. novembra zmenená na Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska a zo Skalice sa presunula do Žiliny a od 4. februára 1919 do Bratislavy (vtedy sa stala hlavným mestom Slovenska). V januári 1919 obsadili vojská Bratislavu, Lučenec, Nové Zámky, Komárno, Lučenec až po južný breh Ipľa. Už v novembri 1919 došlo k prvým stretom v maďarsko-československej vojne a 15. novembra 1918 vydala maďarská vláda vyhlásenie proti postupu českých jednotiek na Slovensko a sama vyslala vojenské oddiely. Vzájomná vojna trvala od roku 1918 až do augusta 1919. V marci 1919 vznikla Maďarská republika rád (boľševický prevrat) a v apríli 1919 sa maďarská armáda pokúsila dobyť Slovensko a Sedmohradsko, čím vyvolala vojnu s Česko-Slovenskom a Rumunskom. Vo finálnej fáze vojny na oboch stranách stálo viac ako 120 tisíc vojakov. Porážka Maďarskej republiky rád a rumunská okupácia Budapešti v auguste 1919 ukončila vojnu.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Maďarsko-česko-slovenská vojna

Obsah zmluvy

Na námietky Maďarska voči zmluve reagovali Čechoslováci, Rumuni, Srbi a Chorváti vo februári 1920 spoločným memorandom. V ňom odmietli akékoľvek zmeny nových hraníc a možné referendá (konalo sa napokon jediné na malom území, ktoré si zabralo Rakúsko). V máji 1920 oznámili Francúzi Maďarom, že ich námietky sa neprijímajú a 4. júna 1920 neostávalo Maďarom nič iné, len zmluvu podpísať.[5]

Zmluvou boli potvrdené hranice Maďarska s Rakúskom, Česko-Slovenskom, Rumunskom a Juhosláviou. Maďarsko zároveň definitívne uznalo úplnú nezávislosť Česko-Slovenska, vrátane Podkarpatskej Rusi. Maďarsko sa vzdalo všetkých nárokov na územia mimo určených maďarsko - česko-slovenských hraníc. Komisia zložená zo siedmich členov, piatich zástupcov mocností, jedného zástupcu Česko-Slovenska a jedného zástupcu Maďarska, bola vytvorená, aby vytýčila hranice s Maďarskom. Česko-slovenský štát sa zaviazal, že v Bratislave na pravom brehu Dunaja (na území dnešnej Petržalky) nepostaví žiadne vojenské stavby. Maďarsko bolo tiež zaviazané zaplatiť Česko-Slovensku vojnové reparácie.

Maďarsko tiež súhlasilo s ochranou národnostných menšín, pričom nemaďarským národnostným menšinám na území Maďarska bolo priznané právo vyjadrovať sa ústne a písomne v rodnom jazyku na súdoch. V oblastiach, kde bolo podstatné zastúpenie menšín, malo byť týmto umožnené základné vzdelanie v rodnom jazyku. V miestach s početným zastúpením mali mať menšiny aj pomerný prístup k verejným fondom štátu, mesta alebo iného celku pre vzdelávacie, náboženské a charitatívne účely.

Za Česko-Slovensko podpísali Trianonskú mierovú zmluvu Edvard Beneš (minister zahraničných vecí) a Štefan Osuský (mimoriadny a splnomocnený vyslanec v Londýne).

Dôsledky

Ako dôsledok Trianonskej zmluvy v Maďarsku zostalo 7 miliónov obyvateľov z 20,8 milióna obyvateľov Uhorska. 72% územia Uhorska pripadlo spojeneckým krajinám a prístup k moru ostal z nástupníckych krajín jedine Chorvátsku. Podobne ako Nemecko, ani maďarská armáda nesmela mať viac ako 35 000 vojakov a v Maďarsku nesmela byť povinná vojenská služba. Maďarsko sa vzdalo aj nároku na územia mimo Európy, ktoré patrili bývalej monarchii.

Revízia

Maďarsko získalo späť časť území bývalého Uhorska pred druhou svetovou vojnou na základe Mníchovskej dohody (1938), prvej (1938) a druhej viedenskej arbitráže (1940). Po vojne však muselo prakticky všetky nadobudnuté územia znovu vrátiť na základe Parížskej mierovej zmluvy z roku 1947, ktorá aj rozhodla, že vyššie spomenuté zmluvy boli od začiatku do konca podľa medzinárodného práva neplatné („ex tunc“).

Trianon a maďarsko-slovenské vzťahy

Dôsledky Trianonu boli pre Budapešť zdrvujúce. Vari najbolestivejšie niesla stratu Sedmohradska, považovaného za srdce národa, ktoré sa odteraz stalo aj oficiálne súčasťou Rumunska. Ťažké však bolo pre ňu aj odstúpenie Horného Uhorska (Felvidéku), čiže Slovenska, Československej republike.[5]

Pre väčšinu Slovákov sa Trianon nikdy nestal symbolom národného víťazstva. Pretože sa vždy spájal so slovami iredenta a revizionizmus, vyvolával zhoršenie susedských vzťahov. Na Slovensku sa oslavoval vznik ČSR a neskôr SNP, nie však podpísanie zmluvy vo Versailles.[6]

Prevažná väčšina Maďarov vníma rozsah územných strát s troma miliónmi Maďarov oddelených hranicou od materského štátu ako národnú krivdu a nespravodlivosť, ktorá sa v Maďarsku od roku 2010 pripomína pamätným Dňom národnej spolupatričnosti.[7]

Referencie

  1. ↑ a b Trianon: Čo sa presne stalo 4. júna 1920? [online]. madari.sk, [cit. 2020-06-15]. Dostupné online.
  2. ↑ a b Trianonský prejav Alberta Apponyiho v Kossuth Radio pred sto rokmi (Apponyi Albert száz éve mondott trianoni védőbeszéde a Kossuth Rádióban) [online]. ma7.sk, [cit. 2020-06-15]. Dostupné online. (maďarský)
  3. ↑ MRVA, Ivan. Sto rokov od mierovej zmluvy v Trianone. Slovenské národné noviny (Martin: Matica slovenská), 2020-06-05. Dostupné online [cit. 2020-06-15].
  4. ↑ Trianon v dokumentoch. 2020. vyd. [s.l.] : Min. vnútra. S. 1.
  5. ↑ a b JANCURA, Vladimír. Trianon - slovo, pri ktorom behá mráz po chrbte. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2020-06-04. Dostupné online [cit. 2020-06-04]. ISSN 1336-197X.
  6. ↑ HOLEC, Roman. Trianon – triumf alebo katastrofa?. [s.l.] : Marenčin PT. ISBN 9788056905883.
  7. ↑ Ondrej Ficeri, historik, Spoločenskovedný ústav – CSPV SAV. Trianon ani po sto rokoch nezmenil maďarskú politiku pamäti [online]. Bratislava: Slovenská akadémia vied, [cit. 2020-06-04]. Dostupné online.

Iné projekty

Externé odkazy

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Trianonská_mierová_zmluva&oldid=7243352“