1. československá partizánska brigáda J. V. Stalina

1. československá partizánska brigáda J. V. Stalina
Krajina	Slovenská republika
Vznik	7. august 1944
Zánik	18. marec 1945
Typ	partizánsky oddiel
Velitelia	kpt. Alexej Semionovič Jegorov
Účasť
Vojny	Slovenské národné povstanie, druhá svetová vojna
Bitky	Telgárt Turiec Veľká Fatra

1. československá partizánska brigáda J. V. Stalina, alebo aj Jegorovova partizánska brigáda bol jedným z partizánskych oddielov vysadených letecky na územie Slovenska počas Slovenského národného povstania Sovietskym zväzom. Brigáda sa rozrástla postupne na takmer tritisíc osôb, zúčastnila bojov o Telgárt a bojov o vstup do Turca. Po povstaleckom ústupe z Turca jej bol pridelený samostatný bojový úsek pozdĺž západných svahov Veľkej Fatry. Aj po potlačení SNP brigáda vyvíjala diverznú činnosť v tyle nepriateľa najmä v Nízkych Tatrách. Brigáda bola povstaleckým velením pozitívne hodnotená v obrane aj v útoku. Brigáda sa ale dopustila aj vojnových zločinov v Ružomberku a masakru Karpatských Nemcov v Sklenom.

História brigády

Výsadok

Oddiel bol sformovaný z absolventov partizánskej školy vo Svjatošine rozkazom Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia dňa 20. júla 1944 Veliteľom 22-členného oddielu bol vymenovaný Alexej Semionovič Jegorov. Oddiel tvorili:

Partizánska organizátorská skupina A. S. Jegorova vysadená na Slovensku 8. augusta 1944
meno a priezvisko	funkcia	národnosť
kpt. Alexej Semionovič Jegorov	veliteľ	ruská
Grigorij Sergejevič Mylnikov	komisár	ruská
Anatolij Pavlovič Ržeckij	náčelník štábu	ukrajinská
npor. Vasilij Dimitrovič Zajcev	zástupca veliteľa pre prieskum	ruská
Ivan Grigorjevič Mojsejev	veliteľ spojárov
Viktor Porfirievič Lavruchin	radista	ruská
kpt. Peter Konstantinovič Klimakov	lekár	ruská
Natalia Fjodorovna Socháňová	ošetrovateľka	ukrajinská
Mečislav Mečislavovič Boginskij	diverzant	poľská
Nikolaj Alexandrovič Belov	diverzant	ruská
Vladimír Vašík	diverzant	slovenská
Ivan Vološin	diverzant	ukrajinská
Vasilij Ivanovič Kuznecov	diverzant	ruská
Antonia Fadejevna Linkevičová	diverzant	bieloruská
Vasilij Fjodorovič Meľničenko	diverzant	ruská
Pjotr Timofejevič Nikolajev	diverzant	ruská
Jozef Podhora	diverzant	slovenská
Ivan Popov	diverzant	ruská
Nikolaj Vasilievič Rylin	diverzant	ruská
Viliam Seňko	diverzant	slovenská
Leonid Nikolajevič Slavkin	diverzant	ruská
Pavel Nikolajevič Stroganov	diverzant	ruská

Oddiel bol vysadený z dvoch lietadiel Douglas 8. augusta 1944 na základňu pripravenú partizánskou skupinou npor. P. A. Velička na Latiborskej holi v Nízkych Tatrách. Rozkaz oddielu znel „narúšať premávku na cestných a železnčných komunkáciach na úseku Banská Bystrica – Brezno, Ružomberok – Poprad a v mieste pôsobenia rozvinúť partizánske hnutie“. 8. augusta večer sa na Latiborskej holi konalo stretnutie veliteľov, náčelníkov štábov a komisárov týchto skupín. Na stretnutí, ktoré viedol Pjotr Veličko, boli štáby ďalších skupín oboznámené s celkovou situáciou na Slovensku, kontaktami Velička na vojenskú posádku v Martine a partizánsku skupinu Viliama Žingora. Hlavným výsledkom rokovaní bolo vymedzenie operačných priestorov. Jegorovovmu oddielu pridelená oblasť Banskej Bystrice a okolia. Základňou pre organizačné skupiny Sečánskeho, Jegorova a Bielika sa stala Prašivá v Nízkych Tatrách.

Formovanie brigády

15. augusta sa s Jegorovom stretol člen okresného vedena ilegálnej KSS v Brezne M. Smida a dohodol s ním schôdzku partizánskych veliteľov s členmi okresného výboru KSS v Brezne. Schôdza sa uskutočnila 15. augusta večer v Hronci a prerokovali sa na nej nábor dobrovoľníkov, zásobovanie potravinami a možnosti získania zbraní. Za súčinnosti funkcionárov ilegálnej KSS získali partizáni zo skladu lesného závodu pri obci Sv. Ondrej viac ako tri tony potravín. Dodávka potravín umožnila Jegorovovej skupine zahájiť nábor dobrovoľníkov pomocou agitátorov, besied s obyvateľmi a verejných vystúpení. Po vystúpení Vladimíra Vaštíka na verejných zhromaždenach v Hornej a Dolnej Lehote a v Podbrezovej sa k jednotke prihlásilo 68 osôb. 22. augusta sa k jednotke pripojila 57-členná skupina sovietskych vojnových utečencov z táborov pod velením npor. ČA F. J. Kaličenka, prichádzala mládež, zbehovia zo Slovenskej armády, utečenci z pracovných a zajateckých táborov. Pre upevnenie disciplíny, evidenciu a zamedzenie dezercie boli dobrovoľníkom odoberané preukazy.

Otázka získania zbraní bola nastolená už pri prvom stretnutí Jegorova s členmi okresného vedenia ilegálnej KSS Michala Balka a por. Pavla Majlinga na Prašivej 17. augusta. Pokus získať zbrane z augmentačného skladu slovenského žandárstva v Diviakoch zlyhal na nedostatočnej koordnácii. Následne banskobystrickí komunisti sprostredkovali stretnutie Jegorova s pplk. gšt. Jánom Golianom na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici, kde sa dospelo k dohode o dodávkach zbraní a výstroja. Jegorov dodávky opätovne urgoval aj na stretnutí s pplk. gšt. B. Manicom a plk. gšt. Viliamom Talským 21. augusta na Prašivej a na stretnutí 22. augusta s majorom Júliusom Noskom, kde partizáni deklarovali, že ak nedostanú zbrane, budú nútení zobrať si ich sami. Dňa 25. augusta dostala Jegorovova skupina z vojenských skladov 1300 pušiek, 240 guľometov, 32000 nábojov, 6500 granátov a 100 pištolí. 27. augusta bola jednotka preformovaná na brigádu s početným stavom 750 vyzbrojených a vystrojených príslušníkov, ktorí absolvovali najmenej 5 denný výcvik.

Vypuknute Povstania

Dňa 25. augusta 1944 o 2.00 hod, bola do vojenských posádok zaslaná pplk. Golianom tajná inštrukcia o bojovej pohotovosti od 26. septembra 1944, od 20.00 hod., nakoľko sa krajinou začala šíriť informácia o možnej okupácii Nemcami. Táto mylná informácia, nakoľko nemecké jednotky sústredené pri hraniciach tzv. Protektorátu Čechy a Morava so Slovenskom boli určené na sovietsko – nemecký front, odštartovala sled udalostí, aktivizovala odbojárov na Liptove, Pohroní a v Turci a partizánske skupiny a spustila realizáciu plánov na obsadzovane miest a obcí.

Plán obsadenia Ružomberka bol vypracovaný štábmi partizánskych skupín sídliacich na Prašivej a veliteľom náhradného delostreleckého pluku 2 v Ružomberku mjr. del. Milošom Veselom. Partizánom velil staršina Jegorovovej brigády N. A. Belov. Oddiel Belova mal 120 členov, približne rovnaké sily boli na akciu vyčlenené aj z oddiielov E. Bielika a M. Sečanského. Hlavnú úlohu mala ružomberská vojenská posádka. Už 26. augusta došlo pod vplyvom správ k oslobodeniu politických väzňov z väznice Krajského súdu. Partizáni vstúpili do mesta v nedeľu 27. augusta a spojili sa s vojakmi. V meste sa nachádzalo okolo 180 príslušníkov nemeckej brannej moci rôznych zbraní. Pri pacifikácii nemeckej strážnej služby Mautnerových závodov v Rybárpoli (výroba častí delostreleckých lafiet), príslušníkov gestapa a nemeckých vojakov nachádzajúcich sa v Ružomberku na krátkom odpočinku alebo cezeň prechádzajúcich bolo zneškodnených 47 vojakov, 24 príslušníkov SS utieklo do Ľubochne, kde sa zabarikádovali vo vile Rosa a následne boli zlikvidovaní jednotkou kpt. Gondu, ostatní Nemci boli zajatí a 28. augusta popravení pri Bielom potoku.

Partizánska skupina N. A. Belova bola ráno 28. augusta odvelená do Liptovského Mikuláša na pomoc pri obsadzovaní mesta, ktoré mala na starosti partizánska skupina Ladislava Kalinu pod velením komisára štábu brigády F. M. Makarova. Stráž vojenskej posádky ale použila zbrane a k dohode o spoločnom postupe pri obsadzovaní mesta sa dospelo až po dlhšom rokovaní zástupcov ilegálneho národného výboru R. Sokola a M. Nahálka s plk. Ladislavom Bodickým a veliteľom posádky kpt. J. Vraždom. Moci sa v Liptovskom Mikuláši ujal 29. augusta revolučný národný výbor.

27. augusta sa z iniciatívy komunistov dostavil na Jegorovov štáb Ján Majling s mapou Banskej Bystrice. Jegorov sa vrátil na štáb až večer z Ružomberka. Nakoľko obsadenie Banskej Bystrice nebolo s Veliteľstvom pozemného vojska dohodnuté, Jegorov poveril Majlinga dohodnúť akciu s VPV a zabezpečiť nákladné autá na prepravu partzánov. Následne začali partizáni schádzať do Hiadeľskej doliny a pripravovať sa. Golian partizánom tlmočil žiadosť o odloženie akcie, no medzitým sa dali udalosti do pohybu a na opakovanom stretnutí 30. augusta o 02:00 s akciou súhlasil. Následne do Banskej Bystrice vstúpilo 5 operačných skupín partizánov a medzi 04:00 - 10:00 obsadili radvanské kasárne, železničnú stanicu, sídlo nemeckej misie (tá sa medzitým evakuovala), vojenské sklady, banku a väzenie, kde partizáni Sečanského brigády pod velením Petra Kubíka oslobodili vyše tristo väzňov. Po vyhlásení branného odporu slovenskej armády 29. augusta sa ďalšie obsadzovane obcí najmä na Horehroní dialo viac-menej symbolicky.

Partizáni a povstalecká armáda spolupracovali pri zaisťovaní exponentov ľudáckeho režimu, ríšskach a karpatských Nemcov. Veliteľstvo 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku odovzdalo do izolácie Jegorovovej brigáde zajatého generála Jozefa Turanca a ministra obrany generála Ferdinanda Čatloša, ktorý ušiel z Bratislavy na povstalecké územie. Obaja generáli boli v noci z 13. – 14. septembra letecky odtransportovaní z povstaleckého územia do Sovietskeho zväzu.

Zlaté Moravce

31. augusta vyslal náčelník štábu brigády npor. A. P. Ržeckij tridsaťčlennú skupinu partizánov pod velením I. J. Danilenka k Nitre. Skupina naložená na dvoch nákladných autách sa dva kilometre pred Zlatými Moravcami stretla s kolónou piatich áut nemeckej motorizovanej pechoty. V prestrelke padlo jedenásť Nemcov a traja boli ranení, partizáni mali troch mŕtvych a dvoch ranených a ukoristili dve nákladné autá a zbrane. Po tejto akcii sa vrátili späť do Banskej Bystrice.

Po zlyhaní povstania v Nitre začal štáb brigády na žiadosť ústredného vedenia KSS pripravovať akciu na obsadenie Nitry a oslobodenie politických väzňov z tamojšej väznice. Kolóna v počte asi 30 áut vezúcich oddel Rylina, 2. a 3. rotu Ozábalovho oddielu a družstvo vojakov 1. čs armády pod velením komisára Jegorovovej brigády Myľnikova vyrazila z Banskej Bystrice 5. septembra a zastavila sa na noc v Nemciach. Prieskumná hliadka na motocykloch priniesla správu, že nepriateľ opustil Zlaté Moravce. Partizáni mesto obsadili a na železničnej stanici zaistili transport smerujúci do Nitry vezúci zbrane, benzín a múku. Partizáni náklad oslali vlakom na povstalecké územie a pripravovali útok na Nitru, keď ich zastihol rozkaz na okamžitý návrat a presun na bojový úsek do Turca. Kolóna sa 6. septembra vrátila do Banskej Bystrice a nasledujúci deň bola prepravená k Martinu.

Boje o Telgárt

Potom, ako nemecké vojská úderného pluku I. tankovej armády postupne obsadili Kežmarok, Poprad, Kvetnicu s vojenským skladom a 3. septembra Telgárt, povstalecké velenie poslalo na tento úsek posily. Velenie prevzal kpt. Ján Stanek, prisunuté boli rota vojakov leteckého dorastu, dve dvojdelové batérie 100 mm a 105 mm, 4 kanóny proti útočnej vozbe a tri roty partizánov npor. Bielika. Z Jegorovovej brigády sem bol 4. septembra prepravený oddiel npor. F. J. Kaličenka a dve roty oddielu Júliusa Chovanca, spolu 430 partizánov. Útok 5. septembra za účasti 1125 mužov, 9 tankov LT-38 podporovaný batériou diel a 6 mínometov vytlačil Nemcov z obce k sedlu Besník a hoci sa povstalci následne pod paľbou stiahli, Telgárt ostal pod kontrolou povstalcov a až do 21. septembra ustala na tomto úseku bojová činnosť. Jednotky Jegorovovej brigády, ktoré významne prispeli k úspechu protiútoku v Telgárte, boli 6. septembra v popoludňajších hodinách odvelené rozkazom veliteľa na ďalší ohrozený úsek do Turca.

Boje o Turiec

Od prvých dňov povstania prebiehali tvrdé boje na severozápadnom úseku povstaleckého frontu, kde útočili okupačné bojové skupiny plk. von Ohlena a plk. von Juncka. 30. augusta bola Nemcami obsadená Žilina a po piatich dňoch ťažkých bojov v Strečnianskej tiesňave sa Nemci prebojovali do dolného Turca a 4. septembra vstúpili do Vrútok. Za tejto situácie sa na Jegorova obrátíl so žiadosťou o pomoc veliteľ 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika npor. P. A. Veličko. Jegorov po konzultáciach Veličkovej požiadavky na Veliteľstva 1. čs. armády v Banskej Bystrici vydal 6. septembra rozkaz na presun svojich jednotiek do Turca. Už pred rozkazom bojovala v Turci 1. rota oddielu kpt. Ozábala. Postupne prichádzali večer 6. septembra oddiel npor. F. J. Kaličenka prepravený vlakom z telgaártskeho bojiska, v dopoludňajších hodinách 7. septembra prišli oddiely N. V. Rylina a kpt. Ozábala, ktoré bol odvolané z akcie pri Nitre. Z Ružomberka prišiel oddiel N. A. Belova. Štáb brigády sa presunul do Martina a Jegorov začal organizovať s veliteľom bojového úseku povstaleckej armády pplk. Emilom Perkom a Veličkom obranu Turca. Jegorovova brigáda zaujala stred obrany. Oddiely Ozábala, Rylína a Belova obsadili úsek po oboch stranách cesty a železnice na Martin, za Váhom v smere Kľačany – Lipovec sa rozmiestnil oddiel npor. Kaličenka. Mjr. Iľja Deretič pri kontrole opevnení konštatoval: „Tá časť frontu, ktorú mala obsadená Jegorovova brgáda, bola najlepšie opevnená. Zákopy mali plný profil a boli veľmi dobre maskované, takže ich skoro nebolo vidno z bezprostrednej blízkosti“.

Už 7. septembra zaútočili Nemci na Kľačany a po celodennom boji, v ktorom stratili partizáni podľa hlásenia nepriateľa 120 mŕtvych, vytlačili oddiel F. J. Kaličenka z Kľačian. 8. september bol pokojnejší, obe strany sa pripravovali na útok.

Plán povstaleckého útoku bol vypracovaný v Martine na porade veliteľov pplk. Emila Perka, mjr. Iľju Deretiča, kpt. A. S. Jegorova a npor. P. A. Velička. Cieľom bolo obsadiť Vrútky údermi oddielu Ozábala zo severu a Rylina od západu, Belovov oddiel mal útočiť na Priekopu zo západného smeru. Žingorova brigáda mala na čiare Dubná Skala prehradiť údolie Váhu. Vojenské jednotky mali podporiť útok delostrelectvom a tankami. Útok sa mal začať 9. septembra 5:00. Ozábalov oddiel zaútočil na severnú časť Vrútok a Belovov oddiel zaútočil v troch prúdoch na Priekopu. Rylinov oddiel sa pri presune k západnej časti Vrútok dostal do delostreleckej paľby nepriateľa a prijal boj na mieste. Do čelného útoku na Priekopu nastúpili aj dva povstalecké tanky, jedno samohybné delo a dva kanóny 7.5 cm ťahané traktormi, no nemecké protitankové delostrelectvo maskované v Priekope túto techniku z boja vyradilo. Žingorova brigáda sa oneskorila a Veličkove oddiely nastúpili do útoku až o dve hodiny. Jegorovove oddiely sa v útoku ocitli osamotené. Ťažké boje pokračovali až do večerných hodín, kedy sa povstalecké jednotky stiahli na pôvodné pozície. Povstalecký útok zlyhal kvôli absencii koordinácie a kvôli veľkým vzdialenostiam sa neuskutočnili útoky do bokov a tyla, čo umožnilo Nemcom skoncentrovať sa proti čelne útočiacim jednotkám. Nemecká divízia Tatra mala prevahu v technike, 13 tankov a 3 delostrelecké batérie. Povstalci utrpeli značné straty, iba Jegorovova brigáda stratila okolo 200 mužov. Na druhej strane zlyhal nemecký plán dobyť v ten deň Martin a povstalci odvahou a húževnatosťou zastavili na desať dní ďalší postup nepriateľa na tomto smere.

„	7.9.1944: Severná skupina obsadila Kľačany (3 km východne od Vrútok). Pri tom napočítaných 120 mŕtvych nepriateľov. Nasadením „stuk“ v Martine boli zničené 3 tanky a 4 nákladné autá. Vlastné straty 30.8. – 5.9. v severnej skupine 31 mŕtvych, 144 ranených. 9.9.1944: Nepriateľský útok smerujúci do tyla v priestore Vrútok bojujúcej severnej skupiny v sile prápora bol odrazený za ťažkých strát protivníka. Pri ďalšom útoku protivníka na Priiekopu boli zasiahnuté 2 tanky a jeden 7.5 cm protitankový kanón na samohzbnej lafete.	“
– Večerné hlásenia Nemeckého generála v Bratislave

Veliteľstvo 1. čs. armády vykonalo 10. septembra reorganzáciu povstaleckých síl. Namiesto dvoch obranných oblastí vzniklo šesť taktických skupín a jedna letecká skupina. Z vojenských jednotiek brániacich Turiec vznikla 5. taktická skupina pod velením pplk. Emila Perka. Partizánske štáby a veliteľstvo 5. taktickej skupiny uckutočnili preskupenie síl. Jegorov prisunul nové posily pre oddiely Ozábalal a Rylina a obranu Košúty – Sučany vystužil nový 300 – členný oddiel M. J. Kirejeva, ktorý útokom za podpory 1. a 3. roty práporu Haluzického dobyl Košúty.

V druhej septembrovej dekáde zaútočila na Turiec od východu skupina SS Schäfer. 13. septembra prerazila nedostatočnú povstaleckú obranu Ružomberok – Hubová a dobyla Kraľovany, 15. septembra sa spojila so 178. divíziou Tatra a 16. septembra sa zmocnili severnej časti Sučian. Zároveň po neúspešnom pokuse jednotiek 4. taktickej skupiny a partizánov o znovudobytie Prievidze 18. septembra začala Turiec od juho ohrozovať skupina Schill. 19. septembra bol na zastavenie postupu skupiny Schill pri Dubovom nasadený 250 – členný oddiel P. T. Nikolajeva z brigády Hegorova a oddiel francúzskych partizánov.

Za situácie, keď obrancom Turca hrozil obchvat a odrezanie prístupových ciest, prebehla 20. septembra u brigádneho generála Goliana porada pplk. Perka, Jegorova a Velička. Perko a Veličko navrhovali ústup z Turca, Jegorov navrhoval pokračovať v boji v Turci aj v obkľúčení. Názory sa nezjednotili. Golian nariadil, aby sa velitelia vrátili do Turca a na základe najčerstvejších správ sa dohodli na riešení, ktoré schváli. Jegorov odišiel do Martina, pplk. Perko na veliteľstvo 5. taktickej skupiny do Necpál, kde medzitým mjr. Iľja Deretič pripravil rozkaz k ústupu, s ktorým pplk. Perko súhlasil. Keďže Jegorov do Necpál neprichádzal, určili Perko s Veličkom platnosť rozkazu na polnoc. Jegorov sa dostavil do Necpál po polnoci a rozkazu sa podriadil, i keď mal námietky. Rozkaz určoval 5. taktickej skupine ústup do priestoru Rakša – Diviaky – Dubové, kde mala brániť prístupom do Kremnice a na Malý Šturec. Jegorovove jednotky kryli organizovaný ústup za cenu ťažkých bojov oddielov Ozábala a M. J. Kirejeva 21. septembra v priestore majera Nový Dvor (padol veliteľ oddielu Ozábal), pri Košťanoch a Príbovciach. Ďalšie boje pri Malom Čepčíne so skupinou Schill donútili pešie jednotky 5. taktickej skupiny ustúpiť do Veľkej Fatry a nie do horného Turca. V ústupových bojoch stratila Jegorovova brigáda vyše tristo partizánov. Napriek tomu Jegorovova brigáda pôsobila na ostatné jednotky mobilizujúco svojou organizovanosťou, disciplínou, odvahou a obetavosťou. Zástupca veliteľa 5. taktickej skupiny mjr. Iľja Deretič hodnotil Jegorova kladne, zároveň ale kritizoval dvojkoľajnosť velenia a nekoordinované pôsobenie partizánov: „Podľa mojej mienky je veľka škoda, že Jegorov velil len partizánskej brigáde. Myslím, že ho bolo treba dať do štábu armády v Banskej Bystrici, kde mal riadiť partizánov a zosúlaďovať ich činnosť s jednotkami armády a tak zmierňovať nedostatky dvojitého velenia... Oveľa by bolo bývalo lepšie, keby Jegorov bol v štábe 5. taktickej skupiny ako poradca, pomocník, alebo zástupca veliteľa skupiny. Bola by bývala úplná koordinácia vojenských jednotiek a troch partizánskych brgád, z ktorých kaťdá mala po dva až tritisíc ľudí.“

Masaker v Sklenom

Masaker v Sklenom sa udial 21. septembra 1944 v turčianskej obci Sklené (nem. Glaserhau). Po obsadení tejto etnicky nemeckej obce v oblasti Hauerland bolo partizánmi zastrelených 187 nemecky hovoriacich mužov. Partizáni patrili k 3. rote, 8. (Leninskému) oddielu brigády. 8. oddiel sa 16.-17. septembra zdržiaval v blízkosti obce, no po odchode väčšiny oddielu tu ostala len 3. rota. Podľa výpovede jedného z utekáčskych partizánov boli nájdené mŕtvoly dvoch partizánov vykonávajúcich strážnu službu. Následne na základe ústneho rozkazu veliteľa, sovietskeho dôstojníka, vtedy 27-ročného, Leonida Nikolajeviča Slavkina partizáni zhromaždili mužov od 16 do 60 rokov, odtransportovali ich vlakom smerom na Hornú Štubňu, v mieste výhybky zastavili vlak a následne vykopali jamu a popravili zastrelením 187 mužov zo Skleného. Prokuratúra 1. česko-slovenskej armády na Slovensku kvôli ústupu z Turca nestihla tragédiu vyšetriť.

Obrana prístupov do Veľkej Fatry a Nízkych Tatier

Po ústupe povstalcov z Turca hrozilo, že Nemci môžu zaútočiť do tyla 1. taktickej skupiny na Malom Šturci a 6. taktickej skupiny v Bielom Potoku. Preto sa veliteľstvo 1. čs. armády na Slovensku 23. septembra obrátilo na Hlavný štáb partizánskych oddielov, aby západné a severné doliny Veľkej Fatry bránila Jegorovova brigáda:

„

1. Skupina Jegorov: a) Strážiť západné a severné okraje lesov Veľkej Fatry s dôrazom na priestory: Turč. Blatnica, Necpaly, Belá, Sklabiňa, Kraľovany, Ľubochňa, Nemecká Ľupča. b) Častými prepadmi rušiť nepriateľa v celom údolí Turca a v údolí Váhu medzi Vrútkami a Liptovským Mikulášom.

“

Brigáda začala obsadzovať 75 – kilometrový úsek 24. septembra. Rakšiansku dolinu obsadil oddiel P. J. Kozačka, Blatnickú dolinu oddiel P. T. Nikolajeva, Gaderskú dolinu oddiel V. I. Kuznecova, Necpalskú dolinu záložný oddiel M. M. Baginského, Belanskú dolinu oddiel Júliusa Chovanca. Severozápadné svahy Veľkej Fatry obsadil oddiel M. J. Kirejeva. Partizáni opätovne obsadili obce Blatnicu, Necpaly, Folkušovú, Horné Jaseno, Sklabinský Podzámok a ďalšie. Oddiely brigády budovali v dolinách po tri – štyri obranné pásma a došlo k vyudovaniu poľného telefónneho vedenia medzi postaveniami v dĺžke 160 kilometrov. Na Krížnej bol vytvorený poľný lazaret Brigáda sa zároveň pripravovala na opätovný prechod na partizánsky spôsob boja budovaním základní na Prašivej pre 500 osôb a v Hiadeľskej a Bukoveckej doline pre 600 osôb.

Obranný úsek sa nevyznačoval až do generálneho útoku proti Povstaniu väčšou intenzitou. Z nemeckej strany dochádzalo k prieskumom bojom, 8., 11. a 12. – 16. októbra v Blatnickej doline proti oddielu P. T. Nikolajeva a 8. októbra v Necpalskej doline proti oddielu M. M. Baginského. Oddiel I. J. Danilenka bojoval od 27. septembra do 14. októbra v okolí obce Belá. Partizáni uskutočnili rad prepadových akcií, 3. októbra diverzná skupina Venerovského zničila drevený most cez Váh v Ľubochni, 11. októbra mínerské skupiny P. N. Stroganova zničili mosty na úsekoch Ružomberok – Liptovský Mikuláš a Šútovo – Ľubochňa, 17. októbra diverzná skupina Lermontova zničením mosta na trati Kraľovany – Stankovany prerušila dopravu na 12 hodín.

Generálny útok nemeckých vojsk

Generálny útok nemeckých vojsk na obrannom úseku brigády zahájil druhý pluk SS brigády Dirlewanger 18. októbra útokom v sile asi tisíc mužov za podpory 13 tankov a 9 obrnených vozidiel na Blatnickú dolinu. Obrancovia, 350 – členný oddiel Nikolajeva a 210 – členný oddiel Kuznecova po tvrdom odpore ustúpili na duhé obranné postavenie a po príchode záloh prešli do protiútoku a zmocnili sa pôvodných pozícií. Následne odrazili ďalšie dva útoky nepriateľa, čím sa tento vzdal pre tvrdý odpor a straty (vyše 100 mŕtvych, tank, 2 obrnené vozy) úmyslu preraziť Blatnickou dolinou.

Po 21. októbri zaútočil nepriateľ aj na severnú časť obrannej línie brigády, na prístupy do Belanskej a Kantorskej doliny. Oddiel I. F. Danilenka sa dostal do obkľúčenia, v noci z 26. na 27. októrba sa mu podarilo prebiť sa, časť jednotiek bola rozbitá, časť sa sústredila vo Vyšnej Revúcej, kde zaujali obranu.

22. októbra zaútočili dva nemecké prápory v sile asi 900 mužov za podpory mínometov a delostrelectva od Belej, Žabokriek a Folkušovej na Necpalskú dolinu a po tvrdom boji prinútil obrancov stiahnuť sa 24. októbra až do tretieho obranného postavenia. Boje sa presunuli až na hlavný hrebeň Veľkej Fatry.

„	22.10.1944: V Necpalskej doline sa nepriateľ (9 km juhových. od Martina – juhových. smerom) vo vybudovaných postaveniach za podpory ťažkých zbraní tvrdo bráni. 23.10.1944: ... pri Necpaloch je odpor mimoriadne húževnatý, podporovaný delostrelectvom a protitankovým kanónmi. 24.10.1944: V bojovom priestore východne od Necpál sa bojová skupina pomaly prebíja proti nepriateľovi, ktorý dostal posilu. 25.10.1944: Ľavá skupina brigády Dirlewanger postúpila od Necpál 6 km na juhovýchod. Ťažký terén a odpor nepriateľa sťažujú ďalší postup.	“
– Večerné hlásenie Nemeckého veliteľa na Slovensku

Oddiel P. J. Kaličenka v rámci 6. taktickej skupiny čelil od 22. októbra útoku nepriateľa na Biely Potok v celej šírke od Ľubochnianskej doliny po Ludrovskú dolinu. 23. októbra Nemci dobyli definitívne výšinu Ostrô. Kaličenkov oddiel ustupoval v bojoch na obrannú čiaru pri obci Podsuchá, následne na obranné postavenie pred Liptovskou Osadou a 27. októbra do Korytnice a Vyšnej Revúcej.

25. októbra HŠPO vydal rozkaz o prechode partizánskych jednotiek z povstaleckých forntov a z oslobodeného územia do nových priestorov, okrem brigády A. S. Jegorova, ktorá mala s povstaleckou armádou zabezpečovať obranu zvyškov povstaleckého územia. Pod tlakom nepriateľa do Starohorskej doliny a na západné svahy Nízkych Tatier ale ustupovali značné počty povstaleckých síl a hustota obrancov na malej ploche zvyšovala ich zraniteľnosť najmä zo vzduchu. Velenie brigády sa po konzultácii s HŠPO rohodlo vyslať časť oddielov (oddiel P. T. Nikolajeva, oddiel M. M. Baginského, oddiel V. I. Kuznecova, oddiel P. I. Kozačka, časť oddielov P. N. Stroganova a N. V. Rylina, oddiel I.P. Vološina, spojovacie družstvo) pod velením kpt. V. I. Klokova na západné Slovensko s perspektívou prechodu na Moravu. Odchod sa uskutočnil 30. októbra. Ostatné oddiely sa mali presunúť na Prašivú cez hrebene Nízkych Tatier, no po útokoch nepriateľa na Hornú Tureckú za podpory tankov a delostrelectva sa presun uskutočnil nakoniec 1. novembra južnými úbočiami.

V novembri 1944 bol podľa dobovej tlače pri Hornej Tureckej, neďaleko sídla štábu 1. československej brigády J.V. Stalina objavený masový hrob s 900 zavraždenými obeťami. Avšak potvrdenie o tomto čine od akýchkoľvek iných zdrojov neexistuje a tak s najväčšou pravdepodobnosťou bola informácia o ňom len dobovou propagandou.

Po potlačení povstania

V novembrových dňoch sa jednotlivé oddiely brigády pod tlakom nepriateľa presúvali. Štáb brigády dorazil 5. novembra na Prašivú, no jednotky brigády tam už nenašiel a presunul sa do Bukoveckej doliny, kde zotrval do decembra. 27. novembra nadviazal kontakt s HŠPO. Na porade HŠPO v Lomnistej doline bola Jegorovova brigáda vysoko hodnotená, Jegorovovi bola priznaná hodnosť podplukovníka, komisárovi G. S. Myľnikovovi a náčelníkovi štábu A. P. Ržeckému hodnosť majora a veliteľovi 3. pluku F. J. Kaličenka hodnosť kapitána. Brigáde boli prinavrátené všetky oddiely a pluky a bola premenovaná na 1. československú partizánsku brigádu J. V. Stalina. Jegorov sa stal členom HŠPO. Štáb brigády sa v decembri presunul opäť na Prašivú. Jednotlivé oddiely vykonávali partizánsku diverznú činnosť v Nízkych Tatrách a Slovenskom Rudohorí.

Vo februári HŠPO opustil od zámeru presunu Jegorovovej brigády na západné Slovensko a do Česka a vyslal na západné Slovensko len spojený oddiel pozostávajúci z piatich organizátorských skupín zložených zo skúsených partizánov pochádzajúcich zo západného Slovenska. Veliteľom spojeného oddielu sa stal kpt. Andrej Bagala. Druhá z piatich organzátorských skupín bola sformovaná z príslušníkov Jegorovovej brigády a velil jej kpt. František Vaňkát. Spojený oddiel odišiel zo štábu brigády na Prašivej 13. februára 1945, počas presunu na západ nadviazal spojenie s Hornonitrianskou partizánskou brigádou a 2. čs. partizánskou brigádou M. R. Štefánika. Organzátorské skupiny vytvorili neskôr partizánsky oddiel Stalin, ktorý sa 2. mája na Morave spojil s Červenou armádou.

Jednotlivé oddiely Jegorovovej brigády sa v čase od 21. februára – 18. marca postupne spojili s oddielmi postupujúcej Červenej armády.

Správa o činnosti

V správe o bojovej činnosti brigády pre Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia z 18. marca 1945 sa uvádza:

1. Za krátku dobu 22 partizánov-parašutistov vytvorilo zväzok 3080 ludí dvadsatichdvoch národností.
2. Uskutočnili sme 37 velkých bojových operácií na obsadenie veIkých miest, železničných staníc a dedín, obsadili vyše 100 osád.
3. Vyhodili sme 29 vojenských vlakov nepriatela, rozbili 29 rušňov, zničili 179 vagónov, vyhodili 21 mostov, zničili 157 áut nepriatela, na mnohých miestach sme vyhodili železničnú trať, semafóry, výhybky, rozbili 101 povozov, zničilí 44 tankov, zničili 39 mínometov, 150 guľometov, 1 lietadlo.
4. Vo všetkých bojových operáciách bolo zabitých 3688 nemeckých vojakov a dôstojníkov, zajatí dvaja generáli, dvaja plukovníci, jeden podplukovník, 21 dôstojníkov, 322 vojakov.
5. V priebehu dvoch mesiacov (september—október 1944) bola úpine zastavená premávka na železnici Banská Bystrica – Brezno, Zvolen – Banská Bystrica, Turč. Sv. Martin – Banská Bystrica, Liptovský Sv. Mikuláš – Ružomberok; takto Nemci nemohli prepravil živú silu a techniku zo západu ku Karpatom, kde hrdinovia Karpát — Červená armáda — v ťažkých bojoch bili nemeckých okupantov. Okrem toho, v priebehu tohto času bola uzavretá hustá sieť magistrálnych ciest od západu na východ ku Karpatom, kde hrdínovia Karpát ...

Správa je značne nadnesená, obsahuje viaceré nepresnosti, datuje obsadenie Banskej Bystrice na 28. august 1944, uvádza, že brigáda zajala generálov Čatloša a Turanca.. Rozpustenie slovenskej armády 27. októbra je v správe označené za zradu.