Dejiny Lotyšska

	Dejiny Lotyšska;
	Jantárová cesta (história); Varjagovia; Livónsko; Kurlandia; Zemgalovia; Selovia; Latgalsko;
	Rád mečových bratov; Bitka pri jazere Durbe; Terra Mariana; Hanza; Livónska vojna (1558–1582/1583);
	Kurlandské a Zemgalské kniežatstvo; Zadaugavské vojvodstvo; Poľsko-švédska vojna (1600 - 1629); Severná vojna; Prvá svetová vojna;
	Lotyšská republika (1918-1940); Pakt Ribbentrop-Molotov; Druhá svetová vojna; Lotyšská SSR Lesní bratia (1944-1953); ; Lotyšská republika (1990-);

Určiť etnické zloženie pradávnych obyvateľov Lotyšska je nemožné. Podľa archeologických údajov, pochádzajúcich z 3. tisícročia pr. Kr., na území Lotyšska sa rozšírila jamová kultúra a hrebeňová keramika. Nádoby tohto druhu keramiky výzdobou pripomínali pečať hrebeňa. Ľudia tejto kultúry, pravdepodobne predkovia fínskych kmeňov, prišli z východu. Začiatkom 2. tisícročia sa v tejto oblasti objavila kultúra šnúrovej keramiky a prvé bojové sekery. Ornamentika nových hlinených nádob sa vyrábala pomocou vkladania šnúry do mäkkej hliny. Tieto dve kultúry mali za následok začiatok a rozvoj kultúry predkov baltských kmeňov, ktoré prišli na juh a juhozápad Lotyšska.

Dnešným územím Lotyšska začiatkom 1. storočia prechádzala hranica územia baltských a fínskych kmeňov. Túto hranicu tvorila rieka Daugava. Bližšie k Fínom sa usídlili Kuršovia, Zemgalovia, Selovia a Latgalovia. Jazyk týchto štyroch kmeňov bol ovplyvnený fínsko-ugrofínskym jazykom.

Feudáli stredovekého Lotyšska žili na hradoch a remeselníci v usadlostiach a na dedinách. Tieto usadlosti, ktorých počet presahoval vyše sto, boli spravidla postavené pri veľkých hradoch. Pomocou ich spevnenie palisádami sa z nich postupne stávali bunkre, chrániace obyvateľstvo počas vojen. V oblasti dolného toku rieky Daugavy sa nachádzali usadlosti s etnicky zmiešaným obyvateľstvom. V týchto miestach sa spoločne s poľnohospodárstvom rozvíjali aj remeslá a obchod, ktoré dali zelenú k ranej transformácii dediny na mesto. Usadlosti, ktoré sa označovali v historických dokumentoch titulom civitas, urbs a locus, miestni obyvatelia nazývali lotyšským názvom pilsete. Obyvatelia, žijúci na vidieku, väčšinou obývali zalesnené a blatisté územia krajiny v chutorách. Niekoľko usadlostí na tomto území utvorilo spoločenstvo pagast (po lotyšsky: pagasts), z ktorých sa následne zopár spojilo a vytvorilo hradnú oblasť. Na čele takejto hradnej oblasti stál hrad feudála s usadlosťou. Spomenuté hradné oblasti zase tvorili zeme alebo kraje štátu.

Livónsko[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v článkoch: Livónsko a Livónci

Lotyšsko súčasťou Švédska[upraviť | upraviť zdroj]

Livlandia, ako sa Livónsko v tom čase volalo, bolo v období medzi rokmi 1629 – 1710 pre Švédsko a Livlandia centrom pozitívnej spolupráce. Jeho územie ako aj mesto Riga mali veľký význam pre zahraničnú politiku Švédska, pretože boli ich stálym zdrojom štátnych dotácií. Obyvatelia boli povinní dávať Švédom veľké množstvá chleba a iných potravín. Nie nadarmo v tomto období vznikol široko-daleko známy slogan „Livlandia – švédska zásobáreň chleba!“.

Na čele vlády na území Lotyšska stál generál-gubernátor. Bol volený kráľom a pokladal sa za jeho námestníka. V roku 1634 boli švédskou vládou na úrovni orgánov miestnej samosprávy uznané landtagy a v roku 1643, na základe dohody, vláda povolila vznik kolégia zemských radcov (tzv. landrátov), ktorí diskutovali a predkladali záujmy lotyšského obyvateľstva generál-gubernátorovi. Zaviedla sa funkcia landmaršala, ktorú reprezentoval člen lotyšskej šľachty. V rokoch 1630 – 1632 sa reformovalo súdnictvo. Výsledkom reformy bol vznik zemských súdov, hradných súdov a palácových súdov (tzv. hofgericht). Lotyšská šľachta vzala práva súdiť roľníkov za trestný čin a roľníci mohli odteraz podávať žaloby na svojich zemepánov. Poddanské právo bolo sankcionovateľné.

Mnohé vojny, ktoré viedli švédski králi potrebovali z niečoho čerpať. Preto kráľ Karol X. Gustáv začal v redukcii veľkostatkov. Územia, ktoré Gustáv II. Adolf a kráľovná Kristína Švédska rozdali šľachte boli znova poštátnené. (Bývalí panovníci boli totiž vo väčšine prípadov nájomcami.) V roku 1680 bol vydaný príkaz na novú revíziu pôdy. Jej cieľom bolo určiť rozmer panského a zvýšiť príjmy do štátneho rozpočtu. V roku 1696 bol vydaný Režim ekonómie, ktorý upravoval vzťahy medzi štátom, nájomcami a roľníkmi. Dokument si zachoval poddanský režim, ale ohraničoval svojvôľu zemepánov k roľníkom. V globále hospodárska reforma zlepšila postavenie roľníka a prispela tak postupne budovaniu kapitalistického rozvoja na lotyšskom vidieku. Uskutočnila sa aj reforma vlády lotyšského vojvodstva (1694), ktorá prakticky zničila miestnu autonómiu. Z landtagu sa stalo nevýznamné zhromaždenie rodových vládcov občín, vedené gubernátorom.

Švédski králi sa starali o rozvoj osvietenských ideí v Lotyšsku. V roku 1632 kráľ Gustáv II. Adolf založil Derptskú univerzitu (dnes v meste Tartu) a v Rige vzniklo gymnázium (seminár) na prípravu úradníkov a kňazov. Okrem toho boli založené aj školy pre miestne lotyšské obyvateľstvo.

Počas Severnej vojny (1700 – 1721) sa Livónsko nečakane stalo dejiskom vojenských manévrov. V roku 1700 saské vojská Augusta II., spojenca Ruska, napadli Rigu. Mesto sa však nepodarilo obsadiť a vojna sa predĺžila. Na jeseň roku 1700 sa v Lotyšsku objavili švédske vojská. Po vyhratom boji proti ruskej armáde pri meste Narva porazili aj saské vojská a cez Kurónsko tiahli na Poľsko. V roku 1706 bol kráľ August II. Silný prinútený podpísať mierovú zmluvu. Ale víťazstvo Petra I. pri Poltave do základov zmenilo situáciu. V roku 1710 mali Rusi celé územie Livónska pod kontrolou. Podľa podmienok kapitulácie Rigy, podpísaných 14. – 15. júla 1710 malo mesto garantované všetky predchádzajúce práva a výhody. Obnovili sa švédskou vládou zrušené privilégiá lotyšskej šľachty a rižských patriarchov. Podľa Ništadskej mierovej zmluvy z roku 1721, uzatvorenej medzi Švédskom a Ruskom sa Livónsko a Estónsko stalo súčasťou Ruska. Livónsko dostalo samodŕžavné práva, obnovili sa orgány šľachty – landtag a kolégium zemských radcov. Rešitučná komisia postupne vracala majetok bývalým lotyšským šľachticom. Za obdobie 25 rokov komisia vrátila 75 % majetku Livónska.

Kurónske a Zemgalské kniežatstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Spočiatku bolo Kurónske a Zemgalské kniežatstvo závislé na pôde od Litvy a po podpise poľsko-litovskej únie v roku 1659 muselo prisahať vernosť aj poľskému kráľovi.

Knieža Gotthard Ketler sa v prvých rokoch svojho panovania stretol s neposlušnosťou magnátov, ktorí ho odmietli uznať za svojho panovníka. Bol nútený neustále upevňovať svoju vlasť a chrániť trón pre svoje potomstvo. V roku 1570 na margo požiadaviek šľachty bolo podpísané tzv. Privilégium Gottharda, na základe ktorého sa mohla šľachta stať súkromným majetkom štátu. Do vnútorných záležitostí šľachty knieža nemal právo zasahovať.

Posledná Kettlerova vôľa spôsobila rast feudálnej rozdrobenosti. Po jeho smrti sa kniežatstvo rozdelilo na dve časti, v ktorých panovali jeho synovia – Fridrich von Kettler a Wilhelm von Kettler. Šľachta sa snažila sústreďovať politickú moc do svojich rúk a sabotovala všetky Wilhelmove opatrenia. Opozícia (bratia Nolgovci) sa s podaním žaloby na panovníka obrátila na poľského kráľa. Ten následne uspokojil šľachtu schválením časti ich požiadaviek. V roku 1615 pri pokuse o odpor pri zatýkaní boli bratia Nolgovci zavraždení. Komisia poľského kráľa uznala Wilhelma von Kettlera vinným zo zavraždenia bratov Nolgovcov a následne v roku 1617 bolo knieža detronizované. Kurónske a Zemgalské kniežatstvo bolo znova spojené do jedného štátu, ktorému vládol Wilhelmov brat Fridrich. Hlavným mestom kniežatstva sa stalo mesto Jelgava.

V roku 1617 boli komisiou vypracované prvé trestné a občianske zákony kniežatstva (Kurónske statusy) a stanovila sa tiež forma vlády. Pre otázky všetkých dôležitých rozhodnutí bola založená osobitná rada, ktorej členmi boli štyria predstavitelia šľachty a dvaja právnici. Osobitná rada a 4 oberhauptmani, ktorí boli zároveň sudcami, tvorili vyšší súd. Územie krajiny sa delilo na štyri oblasti a 27 landtagských rajónov. Najvyšším orgánom vlády šľachty bol landtag, ktorý zasadal raz za dva roky a zaoberal sa najdôležitejšími vnútropolitickými otázkami. Knieža nemalo právo miešať vyšších úradníkov.

Zákony z roku 1617 dali kurónskym šľachticom veľkú moc v štáte. Boli oslobodení od povinností, okrem jednej: v čase hroziaceho nebezpečenstva vojny boli povinní vytvoriť dvestočlennú armádu jazdcov. Mali svoje vlastné vojsko a svojich veľvyslancov vo Varšave a Petrohrade. a mohli vydávať osobitné zákony pre svojich roľníkov.

Kurónske statusy prakticky prirovnávali roľníkov k otrokom, ktorých bolo možné predávať, darovať, vymieňať, trestať a sťahovať z jedného miesta na druhé. Mali zakázané vlastniť zbrane, obchodovať na svojom území a polovať na zvieratá. Ich povinnosťou bolo pracovať na panskom.

Poľsko-švédska vojna v rokoch 1600 – 1629 zanechala na kniežatstve veľké škody. Najväčšmi postrádalo územie Horného Zemgalska a hlavné mesto Jelgava, ktoré sa Švédom podarilo dobyť v roku 1621. Aj napriek tomu, že medzi kniežatstvom a Švédmi bolo v roku 1629 podpísané prímerie, švédske a poľské vojská pokračovali v drancovaní územia kniežatstva až do roku 1635. Veľké množstvo oblastí bolo zničených a ekonomika krajiny stála na bode mrazu.

Čiastočne pozdvihnúť krajinu z biedy sa podarilo až kniežaťu Jakubovi von Kettlerovi, ktorý štátu vládol v rokoch 1642 – 1682. Knieža Jakub bol synom Wilhelma von Kettlera, ktorý bol násilne odstránený z trónu. Veľa cestoval do zahraničia a na svojich cestách do Holandska a Francúzska sa zoznamoval s ideami merkantilizmu. Ešte počas života jeho deda – kniežaťa Fridricha von Kettlera – Jakub pozval na územie Kurónska holadských staviteľov lodí, ktorí mali na starosti výrobu lodí vo Ventspilse a vyučovanie nových majstrov v tomto remesle. Za jeho vlády bolo v krajine postavených 79 obchodných a 44 vojenských lodí.

Veľkú pozornosť knieža venovalo rozvoju poľnohospodárskej výroby. Do praxe sa snažil uviesť racionálne obrábanie pôdy, sial do pôdy unikátne zrná produktov a choval zvieratá. Peniaze, ktoré zarobil obchodovaním s poľnohospodárskymi produktami orientoval do rozvoja manufaktúr a lodného staviteľstva. Postavil sedemnásť závodov na spracovanie železa, jedenásť kováčskych dielní na výrobu kotiev a klincov a tkáčske dielne na výrobu lodných plachiet. Za jeho vlády vznikli nové odvetvia ako výroba obuvi, gobelínu a brokátov. Kurónske lode brázdili oceán od Afriky až po Ameriku a postupne kolonizovali oblasti. Na ostrove sv. Andreja v ustí rieky Gambia moreplavci v roku 1651 postavili fabriku, ktorá existovala do roku 1661. Aj Anglická obchodná spoločnosť venovala časť ostrova Tobago, kde bola založená kolónia (1639 – 1693), neskôr obsadená Holanďanmi. Z tohto ostrova vozili do Kurónska korenie, tabak a zázvor. Jelgava sa stala hlavným centrom obchodu so zámorskými produktami vo východnej Európe.

V zahraničnej politike sa knieža Jakub snažilo udržať neutralitu štátu a vyhnúť sa medzinárodným konfliktom. V roku 1647 bola podpísaná večná mierová zmluva so švédskou kráľovnou Kristínou a v roku 1655 s ruským cárom Alexejom I. Michajlovičom. Ale počas Poľsko-švédskej vojny v rokoch 1658 – 1660 sa Kurónsko znova stalo dejiskom vojenských pochodov. V roku 1658 vtrhli Švédi na jej územie a zajali knieža. Neskôr sa na základe Olivskej mierovej zmluvy Jakub dostal na slobodu, ale Kurónsko sa muselo vzdať väčšiny svojho územia.

Jakubov syn – knieža Fridrich-Kazimír (1682 – 1698) – sa pokúšal pokračovať v politike svojho otca. Mnoho peňazí poskytoval na kultúru, a tak sa v Jelgave mohla postaviť talianska opera. Aby pokryl svoje výdavky na kultúru, rozdával tituly tomu, kto viac zaplatil. Týmto jeho činom sa však čoskoro zostrili vzťahy medzi ním a šľachtou, ktorí boli nespokojní s jeho politikou. Po jeho smrti v roku 1698 vznikli tri vlády a kniežatstvo bolo na pokraji rozpadu.

V období Severnej vojny (1700 – 1721) sa do osudov kniežatstva vmiešalo Rusko. Na stretnutí Petra I. s Fridrichom I. sa dohodlo, že mladé knieža Fridrich Wilhelm si zoberie za ženu neter ruského cára – Annu Ivanovnu. V roku 1710 sa konala ich svadba, ale po skorej smrti svojho manžela sa musela ujať vlády v kniežatstve. Po tom, ako sa stala ruskou imperátorkou, na kurónsky trón vymenovala svojho favorita Ernesta Johanna Birona. Ten do Kurónska prispieval veľkými sumami peňazí a v Jelgave a Rundali postavil prekrásne paláce. V rokoch 1740 – 1763 bol Biron v zajatí a Poľsku sa za tento čas podarilo na trón dosadiť svojho kandidáta – Karla (1759 – 1763). Katarína II. však znova uznala práva Ernsta Birona na Kurónsko.

Posledným kurónskym kniežaťom bol Peter Biron, ktorý vládol v krajine v období rokov 1769 – 1795. V Jelgave založil Petrovskú akadémiu, ktorej daroval knižnicu s počtom 15 000 kníh. Počas jeho vlády bola situácia medzi šľachtou a panovníkom znova napätá a stúpol aj vplyv Ruska v kniežatstve. V tejto situácii delegáti kurónskeho snemu začali rokovať o možnosti pripojenia Kurónska k Rusku. Knieža dňa 28. marca 1795 abdikovalo a o mesiac neskôr – 27. mája 1795 – sa bývalé Kurónske a Zemgalské kniežatstvo stalo Kurlandskou guberniou Ruska. Ale ešte skôr, po prvom delení Poľska v roku 1792, sa súčasťou Ruska stalo Latgalsko.

Lotyšsko ako súčasť Ruského impéria[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1783 sa v Lotyšsku uskutočnila reforma gubernátorskej vlády, ktorá začala v Rusku už skôr (1775). Podstata reformy spočívala v posilnení moci generál-gubernátora a ohraničení autonómie lotyšskej šľachty. Nariadením z roku 1786 sa zrušilo kolégium landrátov a tiež funkcia zemského radcu.

V tom istom roku (1786) bol v Rige zlikvidovaný magistrát. Administratívnu moc sa sústredila do Spolkového parlamentu, Šesťmandátového parlamentu a do rúk mestského radcu. Volieb sa mohli zúčastňovať iba tí obyvatelia ktorí 50 rubľami ročne podporovali mestského kata. Národnostný rozdiel sa vo voľbách nebral do úvahy. Takýto systém vlády fungoval v Lotyšsku do roku 1796, až pokým 28. októbra 1796 po nástupe Pavla I. (1796 – 1801) na trón v gubernii neurobil nový panovník poriadky.

V roku 1801 sa Livónska, Kurlandská a Estónska gubernia spojili do jednej general-gubernie s centrom v Rige, ktorej územie sa zachovalo do roku 1876. V roku 1845 mali v tejto časti krajiny prevahu nemeckí šľachtici, ktorým na základe svojich požiadaviek uznali nemčinu za úradný jazyk v tejto oblasti. Landtagi zostali zachované.

Latgalsko bolo po pričlenení k Rusku premenované na Dvinskú provinciu a patrilo do pskovskej gubernie. Pre samotnú vládu provincii bol v Daugavpilse otvorený provinčný úrad, na ktorého čele stál provinčný vojvoda. Teritórium provincií sa delilo na tri časti. V roku 1796 sa Latgalsko stalo časťou bieloruskej gubernie, kde do roku 1831 vládli na základe Litovského statusu. Po povstaní v Poľsku v rokoch 1830 – 1831 sa však zrovnoprávnila politická samospráva s ostanými guberniami v Rusku.

Roľnícke povstania odohrávajúce sa v Livónsku a Kurónsku v druhej polovici 18. storočia a tiež zložitá situácia prinútili významných predstaviteľov miestnej šľachty a inteligencie zamyslieť sa nad možnosťami zmeny života roľníkov. V roku 1796 vydal Garlib Merkel knihu s názvom Lotyši, kde jasne vyjadril nedostatky poddanstva a načrtol únikový východ z neho. Preto gubernátor oblasti Aizkraukle vydal pre svojich poddaných Roľnícke právo, podľa ktorého im priznal právo na sťahovanie.

Po roľníckom povstaní v Kavhorách v roku 1802, ktoré sa podarilo pomocou delostreleckej armády Alexandra I. potlačiť, panovník vydal príkaz, že sa na najbližšom sneme šľachty majú jeho členovia zaoberať situáciou roľníkov. V roku 1804 cár potvrdil Zákon o lotyšských roľníkoch, vypracovaný špeciálnou komisiou. Podľa tohto zákona sa roľníci delili na dve skupiny – dvorní roľníci a pestovatelia obilia. Roľníkov, ktorí patrili do druhej skupiny zemepán nemal právo darovať ani predať. Povinnosti roľníkov voči zemepánom boli striktne dané. Ale zemepáni sabotovali uvedenie tohto zákona do praxe a dokonca sa dožadovali prijatia niekoľkých doplňujúcich bodov k tomuto zákonu vo svoj prospech. Chceli totiž obsadiť roľnícke územia, čo sa im v roku 1809, po schválení novely zákona podarilo. V tom čase mali doplňujúce body a zákona aj pozitívny význam. Určovali výplatu roľníkov a ohraničovali pracovný čas na panskom na dvanásť hodín denne.

Po porážke Napoleona v roku 1812 v bitke pri pokuse o obsadení Moskvy a zrušení kontinentálne blokády nastala konjunktúra obchodu, čo malo za následok aktivizáciu zemepánov, ktorí mali záujem rozšíriť svoje územia. Ale takémuto postupu prekážal zákon z roku 1804, ktorý zakazoval likvidáciu roľníckeho hospodárstva. Preto cár Alexander I. uskutočnil rokovania s estónskou šľachtou, ktorá sa ešte v roku 1810 dožadovala oslobodenia bezzemkov. V roku 1816 cár dal zelenú projektu estónskej šľachty. Následne bol tento zákon prijatý v roku 1818 v Kurónsku a o rok neskôr (1819) aj v Livónsku. Roľníci mali osobnú slobodu, no vzdali sa územia, ktoré mali v prenájme u zemepánov.

Počas vlády cára Mikuláša I. (1801 – 1825) sa lotyšské územie začalo postupne rusifikovať. Minister osvety gróf Seregej Semionovič Uvarov vypracoval špeciálny projekt rusifikácie lotyšských škôl a Tartuskej univerzity. Prvým krokom k rusifikácii bola zmena vedení škôl. V roku 1832 po prijatí zákona o luteránskej cirkvi, na základe ktorej sa luteráni stali časťou spoločného cirkevného systému v Ruskom impériu, toto náboženstvo dostalo práva religióznej menšiny. O tri roky neskôr (1836) sa pravoslávna diecéza v Rige aktívne zasadzovala o získ právoslávnej viery pre lotyšských roľníkov. Organizovala misionárov, ktorí mali toto náboženstvo medzi obyvateľstvom šíriť. Tí, ktorí ho prijali, mali nárok na kúsok „teplej zeme“ na juhu krajiny.

S príchodom nového panovníka na ruský trón – Alexandra II. (1855 – 1881) – rusifikačná politika Ruska sa trocha oslabila. V roku 1867 bol prijatý zákon, na základe ktorého sa ruština zaviedla do všetkých štátnych organizácii v pobaltských provinciách. Následník Alexandra II. – Alexander III. (1881 – 1894) – odmietol potvrdiť práva a privilégiá lotyšských provincií a v rokoch 1885 – 1890 do všetkých škôl zaviedol vyučovanie v ruskom jazyku. Od roku 1891 všetky knihy tlačené luteránskou cirkvou boli zrušené. Prestup z pravoslávnej viery na luteránsku bol prísne zakázaný. Takmer všetci (101 zo 120) luteránski kňazi boli odsúdení. V roku 1888 na územie pobaltských provincií Rusi preniesli svoju políciu a o rok neskôr (1889) aj súdy.

V tomto pohnutom období druhej polovice 19. storočia sa začína boj lotyšského národného hnutia a činnosť Krišjanisa Barona, Krišjanisa Waldemara a Agisa Kronvalda a iných dejateľov kultúrneho života Lotyšska. V roku 1888 lotyšskí študenti založili v Rige Rižsko-lotyšské spoločenstvo, ktoré sa zaoberalo otázkami kultúry a vedy. Okrem toho sa Krišjanis Waldemar zaslúžil o vznik lotyšského národného kapitálu. Od počiatku 80. rokov 19. storočia v Rige vznikali národné krúžky, ktorých cieľom bolo vyhnať Rusov z územia Lotyšska.

Koncom 19. storočia rusifikácia Lotyšska zosilnela. Vedúce pozície v štáte zastávali len ruskí občania, v školách sa vyučovalo po rusky. Lotyština sa v tomto období stala jazykom nižšej vrstvy obyvateľstva krajiny.

Účasť Lotyšska v revolúcii v rokoch 1905 – 1907 bola výsledkom radu sociálnych a národných problémov. Väčšina povstaní bola namierená proti privilegovaným nemeckým feudálom. Napriek tomu Rusko potlačila všetky pokusy o jej zvrhnutie. Po revolúcii tlak na lotyšské školy trocha klesol a znova sa začalo s tlačením a distribúciou kníh v lotyšskom jazyku. Plat najatých robotníkov v práci sa zvýšil.

Lotyšsko počas prvej svetovej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch prvej svetovej vojny bolo územie Lotyšska okupované nemeckými vojskami. Na jeho území boli zakladané Lotyšské národné jednotky – prápory lotyšských strelcov, ktorých úlohou bolo zastaviť postup Nemecka. V roku 1916 sa transformovali do plukov, spojených do dvoch brigád po 4000 ľudí. Strelci boli na fronte do septembra 1917, keď na základe príkazu generála Kornilova bola Riga odovzdaná Nemcom a odišli do Petrohradu. Tu sa zúčasnili Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie – ozbrojeného povstania boľševikov v Rusku.

Na oslobodenej časti Lotyšska od nemeckých okupantov bola v novembri 1917 vyhlásená sovietska republika. Hlavným mestom sa stalo mesto Valka. O mesiac neskôr sovietska vláda odovzdala územie Latgalska Sovietskemu zväzu, ale keď vo februári 1918 Nemci okupovali Lotyšsko, sovietska vláda bola zvrhnutá. Po podpise brest-litovského mieru bol v Pobaltí zavedený okupačný režim. Okupanti plánovali postaviť na území bývalého Livónska domy 2 000 000 – 7 000 000 nemeckých kolonizátorov. Tieto plány podporovala miestna šľachta, ale v konečnom dôsledku sa neuskutočnili, pretože Nemecko prehralo vojnu a v krajine vypukla revolúcia.

Dňa 18. novembra 1918 Národná rada Lotyšskej republiky vyhlásila nezávislosť nového štátu. Národnú radu založili ju strany z demokratického bloku, ktorý bol v čase okupácie v útlaku. Predsedom dočasnej vlády, ktorý vykonával aj funkciu prezidenta bol Karlis Ulmanis. Platnosť nemeckých zákonov po vyhlásení lotyšskej samostatnosti však ešte stále platila.

V dňoch 18. – 19. novembra 1918 sa v Rige konala konferencia lotyšských sociálnych demokratov, na ktorej účastníci prijali riešenie pripraviť povstanie. V decembri 1918 vznikla Dočasná vláda sovietskeho Lotyšska, na čele ktorej stál Peter Stučka. Zo sovietskeho Ruska prišli na požiadanie Lotyšska lotyšskí strelci. Následne dňa 17. decembra 1918 bola v meste Daugavpils vyhlásená Lotyšská sovietska republika. V nasledujúcom roku – 3. januára 1919 v Rige vznikol Ústredný výbor Komunistickej strany Lotyšska. Vláda Karlisa Ulmanisa sa v tom čase nachádzala v Liepaji.

Aj Nemecko malo v tomto období záujem založiť svoj štát na lotyšskom území. Generál Rudiger von der Goltz, ktorý mal na starosti pohyb nemeckých vojsk v Pobaltí, v apríli 1919 uskutočnil v meste Liepaja prevrat a v máji obsadil Rigu. Lotyšskému vojsku, podporujúcemu Ulmanisovu vládu, sa podarilo Nemcov z Rigy koncom júna vyhnať. Nemecký generál však podpísal zmluvu s belogvradijským generálom Pavlom Rafailovičom. Teraz bola spoločná armáda pripravená postupovať na Rigu. Dňa 10. novembra 1919 ju však lotyšské vojská porazili.

Dňa 11. novembra 1920 bola medzi Lotyšskom a sovietskym Ruskom uzatvorená zmluva, na základe ktorej sa Lotyšsko prvýkrát stalo nezávislým štátom. V januári 1921 bola krajina de jure uznaná Anglickom, Francúzskom, Talianskom a Japonskom. Neskôr sa postupne stabilizovali vzťahy Lotyška so susednými krajinami. Toho istého roku (1921) bola arbitrážnym konaním ustanovená hranica s Litvou a 12. septembra 1934 podpísaná zmluva o spolupráci medzi Pobaltskými krajinami – Litvou, Lotyšskom a Estónskom.

V roku 1922 Lotyšsko prijalo novú ústavu, podľa ktorej bola krajina demokratickou republikou. Zakonodárnu moc v krajine mal parlament, výkonnú zastupoval prezident a kabinet ministrov, na čele ktorého stál ministerským prezidentom. Prvý prezidentom Lotyšska sa stal Janis Čakste.

Nestabilita vnútropolitickej situácie v Lotyšsku doviedla krajinu v máji roku 1934 k štátnemu prevratu. Nový prezident Karlis Ulmanis ustanovil režim diktatúry. Všetky politické strany boli zakázané, snem rozpustený a Ulmanis začal v krajine vládnuť sám.

Lotyšsko počas druhej svetovej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Štátny znak Lotyšskej socialistickej republiky.

Začiatkom druhej svetovej vojny bolo Lotyšsko prinútené podpísať zmluvu o priateľstve a vzájomnej pomoci so ZSSR (5. október 1939), podľa ktorého v sa na území Kurónska rozložili ruské vojská. Dňa 16. júna 1940 dostalo Lotyšsko ultimátum: prijať ďalší kontinget ruského vojska na Lotyšské územie. V tejto situácii bol prezident nútený ultimátum splniť. Dňa 20. júna 1940 sa v krajine sformovala nová vláda, na čele ktorého stál Augusts Kirhensteins. Ale reálnu moc v krajine mal ústredný výbor komunistickej strany.

Dňa 14. – 15. júla 1940 bol odhlasovaný nový Národný parlament Lotyšska, ktorý zároveň vyhlásil vznik Lotyšskej sovietskej socialistickej republiky. Taktiež prijal deklaráciu o vstupe krajiny do Sovietskeho zväzu, ktorého sa oficiálnym členom stala až 6. augusta 1940

V roku 1940 v krajine prebehla poľnohospodárska reforma. Pôda sa na neurčitý čas roľníkom rozdala zadarmo. Kvôli vysokým daniam, ktoré museli roľníci platiť do štátneho rozpočtu sa začali búriť. Výsledkom týchto nepokojov boli represálie a deportácia politicky aktívneho lotyšského obyvateľstva.

V rokoch Veľkej vlasteneckej vojny (v dejinách Ruska sa týmto pojmom označuje druhá svetová vojna) bolo územie Lotyšska okupované nemeckými vojskami a bolo súčasťou Východného bloku. Časť obyvateľstva okupantov podporovala. Z nich sa potom vo februári 1943 vytvoril Pluk lotyšských dobrovoľníkov SS. Mnohí z týchto kolaborantov sa aktívne podieľali na nacistickej vyhladzovacej politike, ktorá v Lotyšsku pripravila o život viac ako 60 000 Židov. V tom istom období však fungovalo aj antifašistické podsvetie, ktorého súčasťou boli rôzne politické sily. Po príchode sovietskych vojsk, protisovietska moc (tzv. lesní bratia) zorganizovala ozbrojené povstanie proti nim, ktoré sa skončilo až koncom 40. rokov 20. storočia jeho potlačením.

V roku 1949 bol všetok dedinský majetok znárodnený. Počas kolektivizácie bolo v krajine prenasledované obyvateľstvo. Vyše 41 000 ľudí bolo deportovaných na Ural. V roku 1953 sa vo veľkom rozbehla v krajine industrializácia – objavili sa nové priemyselné odvetvia (chemický, elektrotechnický a ropný). V tomto období boli postavené aj dve vodné elektrárne – Kegumská a Rižská. Zmeny v národnom hospodárstve zapríčinili sociálne a národne zloženie obyvateľstva. Začiatkom 90. rokov 20. storočia viac ako 70 % obyvateľstva žilo v mestách. Zloženie lotyšského obyvateľstva činilo v tomto období hodnotu okolo 50 %.

Cesta k získaniu nezávislosti Lotyšska[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie národného prebudenia Lotyšska sa začalo v rokoch prestavby. V roku 1988 vznikol Lotyšský národný front, Hnutie za národnú nezávislosť Lotyšska a Sociálno-demokratická strana Lotyšska. Dňa 4. mája 1990 Najvyššia rada Lotyšskej socialistickej republiky prijala Deklaráciu o obnovení nezávislosti Lotyšskej republiky. Obnovená bola tiež ústava, prijatá v roku 1922. Oficiálne uznanie nezávislosti Lotyšska zo strany ZSSR nastalo 6. septembra 1991.

Parlamentné voľby v júni 1993[upraviť | upraviť zdroj]

V súlade s ústavou z roku 1922, boli znovu vytvorené politické, ekonomické a súdne inštitúcie krajiny. Dňa 5. – 6. júna 1993 sa konali voľby do nového parlamentu – Saeimy. O 101 kresiel v parlamente bojovalo 23 politických strán, ale iba 7 z nich získalo minimálnu hranicu zvoliteľnosti (4 %) a dostalo sa do parlamentu.

Väčšinu (37 kresiel) v parlamente získala centristická koalícia Lotyšská cesta, ktorej členmi boli reformne ladené osobnosti starej Najvyššej rady Lotyšska. Volili ju väčšinou bývalí lotyšskí emigranti, ktorí sa do krajiny vrátili po 6. septembri 1991. 15 kreslami disponovalo Hnutie za národnú nezávislosť Lotyšska, založené v roku 1988 a tretia strana, ktorá dotvárala vtedajšiu koalíciu 13 kreslami bola Strana národného porozumenia. Táto strana zastupovala záujmy rusky hovoriaceho obyvateľstva Lotyšska.

Vtedajšiu opozíciu v parlamente tvorili strany ako Kresťanský zväz Lotyšska (12 kresiel), Rovnosť (7 kresiel), Za vlasť a slobodu (6 kresiel), Strana kresťanských demokratov (6 kresiel) a Demokratický stred s 5 kreslami v parlamente. Bývalá strana v predchádzajúcej vláde – Lotyšský národný front – sa do parlamentu nedostala.

Za prezidenta Lotyšskej republiky parlament zvolil Guntisa Ulmanisa (druhýkrát na obdobie troch rokov bol zvolený v roku 1996), príbuzného Karlisa Ulmanisa.

Tento parlament vydržal do konca roka 1994. Po strate dôvery vlády prezident Ulmanis vymenoval menšinovú vládu.

Parlamentné voľby v septembri 1995[upraviť | upraviť zdroj]

Nové parlamentné voľby, ktoré sa konali v septembri roku 1995 vytvorili typickú situáciu vo vzťahoch medzi pravicovými a ľavicovými stranami. V decembri 1995 prezident na post predsedu vlády vymenoval Andrisa Škeleho. Táto vláda pod jeho vedením vydržala do roku 1998 (v roku 1997 Škeleho na poste predsedu vlády vystriedal Guntars Krasts).

Parlamentné voľby v júni 1998[upraviť | upraviť zdroj]

Po rozpade pravicovej koalície v apríli roku 1998 bola vytvorená menšinová vláda na čele s premiérom Krastsom. V tomto období boli vzťahy s Ruskom napäté. Dôvodom napätých vzťahov bol útok lotyšskej polície na rusky hovoriacu menšinu dôchodcov v krajine na ich manifestácii za zvýšenie dôchodkov. Po zavedení ekonomických sankcii zo strany Ruska a tlaku zo strany medzinárodného spoločenstva lotyšská vláda súhlasila so zmenou Zákona o občianstve. Deti, ktoré sa narodili ruským rodičom po roku 1991 tak automaticky mali lotyšskú národnosť. Tieto zmeny boli prijaté parlamentom v júni roku 1998 a odhlasované v referende v októbri toho roku. V ňom sa vyslovilo 53 % za zmenu daného zákona.

Referendum sa uskutočnilo spoločne s novými parlamentnými voľbami. Sociálno-demokratická strana Lotyšska a radikálni národniari v nich utrpeli porážku. Víťazne z volieb vyšiel bývalý predseda vlády Andris Škele, ktorého Národná strana Lotyšska v parlamente zo sto kresiel získala 24. Centristická strana Lotyšská cesta sa umiestnila na druhom mieste a v parlamente získala 21 kresiel. Hnutie za národnú nezávislosť Lotyšska oproti voľbám v roku 1995 získala o 5 miest menej – 8 kresiel.

Opozičné strany si trocha zlepšili svoje postavenie. Proruská Strana národného porozumenia (14 %) získala 16 kresiel, Sociálno-demokratická strana Lotyšska (13 %) 14. kresiel.

Napriek tomu, že politický programy oboch koaličných strán – Národnej strany Lotyšska a strany Lotyšská cesta – sa veľmi podobali, nedošlo však k vytvoreniu koaličnej väčšiny.

Po rokovaniach sa vytvorila menšinová vláda z troch pravocentristických strán (Lotyšská cesta Krištopansa, Hnutie za národnú nezávislosť Lotyšska a Strana nového veku). Na jej čele stál Vilis Krištopans. Tieto tri strany, ktoré sa spoliehali na podporu opozičnej Sociálno-demokratickej strany Lotyšska mali v parlamente 46 kresiel.

Prezidentské voľby v júli 1999[upraviť | upraviť zdroj]

Najdôležitejšou politickou udalosťou roka 1999 boli voľby prezidenta republiky. Dobré šance na víťazstvo mal predseda Novej strany Raimonds Pauls, známy hudobný skladateľ a verejný činiteľ, ktorý však pred druhým kolom volieb stiahol svoju kandidatúru. Výsledkom nového hlasovania bolo víťazstvo kanadskej emigratky, riaditeľky Inštitútu Lotyšska – Vairy Vike-Freiberga (po lotyšsky: Vaira Vīķe-Freiberga), ktorá orientovala krajinu na Európsku úniu a NATO.

Zahraničná politika Lotyšska sa zakladala na demokracii, sile zákona, právach a slobody človenka a úcte k národným menšinám. Prezidentka krajiny definovala lotyšskú zahraničnú politiku ako „politiku európskej jednoty“. Jej cieľom bola integrácia Lotyšska do Európskej únie a dosiahnutie plného členstva v Organizácii severoatlantickej aliancie. V Prahe 21. novembra 2002 sa konalo oficiálne otvorenie summitu NATO. Na tomto summite generálny tajomník NATO Georg Robertson pozval sedem európskych štátov do aliancie, medzi ktorými bolo aj Lotyšsko. Nové štáty sa členmi NATO stali v priebehu mája roku 2004. Lotyšsko sa k aliancii oficiálne pripojilo 29. marca 2004 a členom Európskej únie – 1. mája 2004.

Prezidentské voľby v máji 2007[upraviť | upraviť zdroj]

V posledných prezidentských voľbách (31. máj 2007) v krajine bolo päť kandidátov – Valdis Zatlers a Aivars Endziņš, Sandra Kalniete, Māris Riekstiņš, Karina Pētersone. Poslední traja kandidáti stiahli svoje kandidatúry so súhlasom podpory pre Aivarsa Endziņša a do druhého kola postúpuli Valdis Zatlers a Aivars Endziņš. Z nich víťazne vyšiel Valdis Zatlers, ktorý získal nadpolovičnú väčšinu hlasov (58 hlasov).