Dejiny Albánska

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Dejiny Albánska začínajú už tisíce rokov pred naším letopočtom. V tej dobe oblasť dnešného štátu obsadili ilýrske kmene, predchodcovia dnešných Albáncov. Ilýrov neskôr začali vytláčať Gréci, ich prvé sídla sa začali objavovať niekedy v 7.8. storočí pred Kr. Rímska ríša zabezpečila pre územie dnešného Albánska rozvoj a potlačila medziklanové spory. Vznikli prístavy, mnohé pevnosti, akvadukty a cesty. Temné časy krajina prežila v stredoveku, kedy bola pod Osmanskou nadvládou, aj v dobe modernej, kedy tu vládol komunistický režim. Od roku 1991 je Albánsko parlamentnou demokraciou.

Počiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Mesto Butrint na samom juhu krajiny patrí k niekoľkým zachovaným antickým mestám v krajine. Existovalo až do 16. storočia.

Kmeň Ilýrov obsadil územie dnešného Albánska niekedy okolo roku 2000 pred Kr., išlo o prvé zdokumentované osídlenie. Vtedajší kmeň niesol názov Albanoi, a dal tak krajine jej názov.

Antika[upraviť | upraviť zdroj]

Ilýrov neskôr začali vytláčať Gréci, ich prvé osídlenie sa začalo objavovať niekedy v 7. až 8. storočí pred Kr.

Z tejto doby napríklad pochádza tiež aj Butrint, mesto na juhu krajiny, ktoré je dnes pamiatkou UNESCO. Ilýrske kráľovstvo existovalo ešte v 3. storočí pred Kr.; a stále súperili s Grékmi. Zjednotiteľom mnohých ilýrskych vládcov sa stal kráľ Agron, ktorý ovládal pred koncom 3. storočia pred Kr. oblasti severu dnešného Albánska, Čiernu Horu a Hercegovinu. Po jeho smrti však jeho nástupcu porazili Rimania.

Rimania krajinu obsadzovali po častiach; od 2. storočia pred Kr. až do obdobia prelomu letopočtu. Rímska ríša umožnila na území dnešného Albánska rozvoj, a potlačila medziklanové spory. Vznikli prístavy, mnohé pevnosti, akvadukty a cesta Via Egnatia. Ťažili sa meď, striebro a asfalt. Na Skadarskom a Ochridskom jazere bol prevádzkovaný rybolov a pestovalo sa tiež hrozno na výrobu vína.

Na konci 4. storočia sa do krajiny rozšírilo kresťanstvo. Po rozdelení ríše Albánsko spadalo pod Východorímsku, čiže Byzantskú ríšu. Jej súčasťou zostala krajina až do roku 1204.

Stredovek[upraviť | upraviť zdroj]

Albánsko ako súčasť cudzích štátov[upraviť | upraviť zdroj]

Byzantský vplyv však začalo ohrozovať Bulharsko, a neskôr ďalšie štáty, zo severu srbské štáty Raška a Zeta a zo západu Benátska republika.

Na prelome 12. a 13. storočia vznikol prvý albánsky štátny útvar, bolo ním Arbešské kniežatstvo.

V rokoch 1342/1343 obsadil územie celého Albánska cár Štefan Dušan a ovládol krajinu na niekoľko desiatok rokov. Srbi zaviedli slovanský kultúrny vplyv v krajine a rozšírili svoj jazyk ako jazyk vzdelanosti. Ich vláda však netrvala dlho; už v závere 14. storočia obnovil Karlo Topija v pobrežných častiach Albánska nezávislý štát.

Osmanské vpády[upraviť | upraviť zdroj]

Turci začali na území dnešného Albánska prenikať už nedlho po Bitke na Kosovom poli, v ktorej bolo Srbsko podstatným spôsobom vojensky oslabené, a teda už naďalej nemohlo čeliť vpádom Osmanov na Balkán.

Obliehanie Skadara v rokoch 1478 a 1479

V 20. až 30. rokoch pätnásteho storočia začali postupne krajinu ovládať Osmani, proti nim sa však postavilo niekoľko bojovníkov, z ktorých najznámejší bol nakoniec Gjergj Kastrioti z Krujë. Ten dokázal úspešne na 20 rokov ich výpady zadržiavať a zjednotiť krajinu. Skanderbeg vládol krajine v rokoch 1444 – 1468 a počas jeho života sa uskutočnilo niekoľko bitiek proti Turkom, ktoré boli pre Kastriotiho úspešné.

Po Skanderbegovej smrti však neexistoval vodca, ktorý by proti Turkom bojoval. Po istú dobu sa snažili Osmanov držať späť Benátčania, ale to sa im darilo len niekoľko málo rokov; nakoniec s nimi späť do dnešného Talianska odišla (v niekoľkých vlnách) i rada Albáncov a preto žije v krajine pomerne homogénna menšina. Významné albánske mesta a pevnosti sa tak dostali do tureckých rúk ešte pred rokom 1500 (Kruja padla v roku 1478, Skadar v roku 1479 a Drač v roku 1501). Príchodom k Jadranskému moru získali Turci prístup k možnej invázii do Talianska, ktorá však pre nich skončila neúspechom.

Islamizácia krajiny[upraviť | upraviť zdroj]

Osmani v Albánsku nakoniec vládli ďalšie stovky rokov; vytlačili kresťanov do hôr a zaviedli islam. Ten sa v krajine rozšíril až po čase, predovšetkým preto, že osmanský systém motivoval Albáncov ku konverzii, avšak nenútil ich. Albánske obyvateľstvo konvertovalo na islam predovšetkým preto, aby mu bol umožnený spoločenský vzostup. Zatiaľ čo v 19. storočí dochádzalo v okolitej Európe k rozvoju, Albánsko zostávalo zaostalou krajinou s vysokým podielom negramotnosti (takmer všetky ženy boli nevzdelané) a skoro žiadnym priemyslom. Trpelo typickými problémami, ktoré sužovali takmer všetky odľahlejšie oblasti Turecka.

Proti osmanskej nadvláde prepukali rôzne povstania; medzi rokmi 1756 a 1831 získal na severe krajiny moc rod Bušatilov, medzi rokmi 1787 a 1822 potom na juhu krajiny vládol ako takmer nezávislý správca Ali paša Tepelenský.

Albánske národné obrodenie a cesta k nezávislosti[upraviť | upraviť zdroj]

Múzeum Prizrenskej ligy v Prizreni v Kosove

Od 2. polovice 19. storočia sa postupne rodilo albánske národné hnutie ktorého najsilnejším predstaviteľom bola tzv. Prizrenská liga, jedna z národných organizácií, ktorá požadovala na sultánovi autonómiu tých sandžakov, ktoré boli osídlené Albáncami. S obrozeneckým procesom však prišli Albánci až oveľa neskôr, než okolité národy (s výnimkou Macedóncov); až na konci 19. storočia. Do tej doby boli do veľkej miery lojálni Osmanskej ríši, hoci sa ozývali čoraz častejšie hlasy volajúce minimálne pre autonómiu (napr. práve spomínaná Prizrenská liga mala záujem o vybudovanie Albánska na značne väčšom území než je dnes, vrátane napr. Sandžaku.

Rad ostatných národov, ako napr. Gréci, alebo Srbi, snívali o rozparcelovaní albánskeho územia medzi svoje vlastné štáty, rozvíjajúce sa na úkor tureckých území. Pozadu nezostávalo ani Rakúsko-Uhorsko, ktoré v Balkáne videlo jediný možný smer svojej teritoriálnej i politickej expanzie. To bol tiež jeden zo zámerov, ktorého tieto štáty chceli docieliť počas balkánskych vojen. Rad Albáncov, medzi ktorými bol napríklad Hasan Prishtina, sa však proti tomuto postupu postavilo. Mladoturecká revolúcia znamenala oslabenie centrálnej vlády z Istanbulu, a teda jednak možnosť národnej emancipácie, tiež ale riziko zvýšeného tlaku z Grécka a Srbska. Preto požadovali albánski predstavitelia od tureckej vlády zmeny. Potom, čo Istanbul súhlasil, boli povstalci uspokojení a situácia sa na čas upokojila.

Nezávislosť a Albánske kniežatstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Knieža Wied v Durres

Albánsko vyhlásilo 28. novembra 1912 nezávislosť a stalo sa republikou. Požiadavku na vytvorenie autonómneho štátu, ktorú predložili predstavitelia krajiny osmanskej vláde, jej ministri prijali. 17. decembra 1912 potom európske mocnosti priznali krajine autonómny status pod zvrchovanosťou sultána. V Londýne bola 29. júla 1913 podpísaná mierová zmluva, ktorá Albánsko už stanovila definitívne ako autonómne, suverénne a dedičné kniežatstvo, ktorého existencia a neutralita bola garantovaná šiestimi veľmocami (Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Spojené kráľovstvo a Rusko) a do zvolenia kniežaťa mala najvyššiu moc vykonávať Medzinárodná kontrolná komisia (MKK). Ako záujemcovia na albánsky kniežací trón sa našli napr. taliansky markíz Giovanni Kastriota Skanderbeg d'Auletta alebo španielsky šľachtic Don Juan de Alandro Kastrioti y Perez de Velasco, ktorí odvodzovali svoj pôvod od hrdinského Skanderbega, avšak nemali podporu veľmocí a tak neprichádzali do úvahy. Rovnako dopadli aj kandidáti z Albánska alebo čiernohorský kráľ Nikola I. Neuspeli však tiež kandidáti veľmocí, väčšinou katolíci. Úspešne dopadol až Wilhelm Wied z Neuwiede z Porýnia, ktorého matkou bola holandská princezná a jeho vzdialený príbuzný bol cisár Viliam II., rozhodujúcim faktorom pre neho bolo to, že bol protestant a teda prijateľný pre všetkých. Wilhelm Weid dorazil do Albánska 7. marca 1914 a za svoje sídelné mesto si vybral prístav Durres (Drač), tak začala dvestodňová vláda Wilhelma Weida v Albánsku.

Prvá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Nedlho po vyhlásení nezávislosti Albánska však vypukla prvá svetová vojna a členovia MKK jeden po druhom začali aj s vojenskými jednotkami opúšťať Albánsko. Kniežaťu neskôr došli financie a pri moslimskej vzbure, ktorá dorazila do Durresu, hľadal úkryt na palube talianskej lode Misurata, čo v očiach Albáncov veľmi znížilo jeho prestíž. Po definitívnom odchode členov MKK a ich jednotiek nenachádzajú východisko, predtým než sa opäť nalodil na loď Misurata, vydal vyhlásenie, v ktorom Albáncom oznámil, že neabdikuje, ale opúšťa krajinu preto, že mu pomery v nej neumožňujú dobrú správu krajiny. Knieža vyjadril presvedčenie, že počas jeho dočasnej neprítomnosti „si bude môcť ľud v pokoji rozmyslieť a nájsť pre seba správnu cestu“. Najprv odcestoval do Rumunska a následne bol ako major nemeckej armády poslaný na front do Flámska, čo zdiskreditovalo Weida ako neutrálnu osobu schopnú vykonávať funkciu vladára Albánska predovšetkým v očiach dohody.

Srbskí vojaci postupujúci cez albánske územie

Na prelome rokov 1915/16 obsadili Albánsko srbské jednotky, ktoré cez krajinu prechádzali do Grécka po tom, čo sa zrútil srbský front a Rakúsko s Bulharskom mohli úspešne postúpiť do srbského vnútrozemia.

Od roku 1916 sa z Albánska stalo jedno z bojísk prvej svetovej vojny. Počas vojny bola obsadená ako rakúsko-uhorskou, tak francúzskou a talianskou armádou.

Po ukončení vojny zostával osud nezávislého Albánska neistý. Podľa Londýnskeho paktu by veľkú časť Albánska dostalo Taliansko a zvyšok Grécko, popr. Srbsko, ale vďaka pričineniu amerického prezidenta Wilsona zostalo Albánsko nezávislým štátom a monarchiou. Krátko po jej skončení a vzniku republiky v roku 1920 došlo k jednej významnej zmene; hlavné mesto republiky bolo presunuté z Drača do Tirany, vtedy malého dvacaťtisícového mesta.

Medzivojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi rokmi 19221939 bol vedúcou postavou albánska Ahmet Zogu, ktorý bol najskôr premiérom (1922-1924), neskôr prvým prezidentom Albánska (1925-1928) Nakoniec v rokoch 1928 až 1939 vládol ako kráľ Albáncov Zog I. Ten vládol až do roku 1939 kedy Albánsko obsadilo Taliansko Zogu opustil krajinu a žil v Londýne ako exilový kráľ. Po vojne pobýval na dvore egyptského kráľa Faruka.

V roku 1922 sa stal Ahmet Zogu ministerským predsedom. Uvedomoval si zaostalosť svojej krajiny ₋ ešte v medzivojnovej dobe žilo päť zo šiestich Albáncov na vidieku a väčšina ľudí bola negramotná. Albánsko bolo zaostalou krajinou aj na turecké pomery; jednalo sa o najzápadnejšiu časť Osmanskej ríše (po strate Bosny a Hercegoviny) a tak tu nefungovala efektívne ani turecká správa. Neexistovala žiadna evidencia majetku ľudí, alebo ich pozemkov. Vidiek spravovali jednotliví begovia, ktorí často viedli permanentné spory o polia, lúky, lesy a studne.

Zogu sa preto rozhodol o všeobecný rozvoj Albánska. V celej krajine nechal vybudovať rozsiahlu sieť ciest, škôl a nemocníc. Jeho vláda v medzivojnovom období organizovala kurzy pre učiteľov, aby sa zefektívnila úroveň vzdelania. Podobne ako v Juhoslávii, aj v Albánsku sa ako hlavnou prekážkou v tomto smere ukázalo podradené postavenie žien, dané moslimskou tradíciou. Proces emancipácie žien však bol v medzivojnovom období aj cez všetko úsilie vo svojich začiatkoch, a vyžadoval nesmierne prostriedky.

Zogu však nebol jednostranne pozitívna osobnosť a spasiteľom albánskeho ľudu, ako dokazujú dobové publikácie. Svoje modernizačné procesy prevádzal ruka v ruke s posilňovaním vlastnej moci. Vzrastajúci byrokratický aparát a posilňovanie Zoguovej osobnej moci vyvolávali permanentný odpor opozičných politikov. Dochádzalo k častým povstaniam. Politický systém krajiny tej doby nepoznal existenciu politických strán, ako ich poznáme dnes. Politický život bol obmedzený na malú triedu ľudí, žijúcich v mestách, schopných čítať a rozlišovať medzi jednotlivými politickými vodcami. Popularitu získavali jednotliví politici podľa svojej známosti medzi verejnosťou, než podľa hodnotenia ich programu.

V roku 1924 odpor proti autoritatívnej a antisociálnej vláde Ahmeta Zogua zosilnel a vyvrcholil tzv. júnovou revolúciou, kedy sa Zogu vzdal moci a vlády sa ujala vláda na čele s pravoslávnym biskupom Fanom Nolim. Bola pozastavená platnosť ústavy. Aj Noliho vláda sa ale musela potýkať s nespokojnosťou obyvateľstva, ktorá bola zosilnená medzinárodnou izoláciou. Noliho vláda sa rozhodla uskutočňovať nezávislú zahraničnú politiku. Uznala ZSSR a stala sa preto tŕňom v oku susedným krajinám aj európskym veľmociam, ktoré otvorene podporovali novú opozíciu. Juhoslávia, ktorá bola vplyvným albánskym susedom, mala v 20. rokoch silnú antibolševickú politickú líniu a nemala záujem vydržiavať suseda, ktorý by prevádzkoval úplne normálne vzťahy so Sovietskym zväzom. Tejto situácie využil opäť Ahmet Zogu, ktorý sa v decembri s vojenskou podporou Belehradu opäť ujal vlády. Podľa ústavy z roku 1925, ktorá vytvorila z Albánska prezidentskú republiku mal po novom prezident (Zogu) aj moc predsedu vlády a tiež vrchného veliteľa ozbrojených síl. Ministerstvo vojny bolo zrušené, lebo sa ukázalo ako príliš nespoľahlivé (rovnako ako celá armáda) v predchádzajúcich prevratoch (počas ktorých Zogu z krajiny utiekol).

V roku 1928 Zog I. vyhlásil krajinu kráľovstvom, ktorého sa stal kráľom (uzurpátorom). Týmto potvrdil svoj diktátorský post a trvalú vládu v krajine. Albánsko získalo v poradí už tretiu ústavu od vyhlásenia svojej nezávislosti; rola parlamentu bola značne obmedzená a zákonodarný snem zasadal len niekoľkokrát v roku. Hoci sa Zogu k moci dostal znova vďaka pomoci Juhoslávie a sprvu aj s touto krajinou bez akýchkoľvek podmienok spolupracoval, o niekoľko rokov neskôr sa začal politicky orientovať na Taliansko. Boli podpísané početné zmluvy s touto krajinou (napr. tzv. Tiranský pakt) a tiež bol umožnený prílev talianskeho kapitálu. Už na konci 20. rokov sa Albánsko zaviazalo, že bez talianskeho súhlasu nevstúpi do akýchkoľvek vojenských zväzkov.

Albánsko sa tak stále viac dostávalo pod vplyv Talianska a v 30. rokoch už Taliansko úplne ovládalo albánsku ekonomiku a zahraničnú politiku. Štátna správa bola modelovaná podľa talianskeho vzoru a armáda bola vyzbrojená talianskymi zbraňami. Rast vplyvu západného suseda bol umožnený hlavne tým, že Taliansko poskytlo Albánsku rad pôžičiek. Najväčšia z nich bola vo výške 50 miliónov zlatých frankov, a poskytla ju talianska spoločnosť Svea. Albánsku sa však táto finančná injekcia vôbec nevyplatila, pretože počas jej trvania stúpol kurz líry, čo znamenalo vo výsledku menší objem peňazí. Peniaze z pôžičky išli predovšetkým na stavbu ciest (pretože cesty mali pre rozvoj domácej ekonomiky úplne kľúčový vplyv ₋ v Albánsku neexistovali až do povojnového obdobia žiadne železnice). Budované boli tiež mosty a prístavy. Z ďalších pôžičiek potom bola financovaná modernizácia albánskej armády.

V Albánsku boli otvorené pobočky zahraničných bánk (talianska Banco di Napoli a juhoslovanská Beogradska izvozna banka).

Albánska ekonomika bola po vyhlásení nezávislosti úplne závislá od dovozu, ktorý vďaka uzavretým hospodárskym zmluvám prúdil predovšetkým z Talianska. Na zahraničnom obchode Albánska sa Taliansko podieľalo až 40%; obchod s Gréckom alebo Juhosláviou bol veľmi malý. Saldo zahraničného obchodu vychádzalo dlhodobo v neprospech krajiny; pasivita obchodnej bilancie Albánska sa pohybovala okolo 50-70% za celé medzivojnové obdobie. Albánsko dovážalo spotrebný tovar tiež aj z Československa; v roku 1935 je však prvýkrát zaznamenaný aj obchod opačným smerom (teda do ČSR).

Talianske jednotky v Drači v roku 1939

Keď Ahmet Zogu nebol ochotný pristúpiť na ultimatívne formulované návrhy novej taliansko-albánskej spojeneckej zmluvy, ktorej realizácia by znamenala nastolenie talianskeho protektorátu nad Albánskom mierovou cestou, pristúpilo fašistické Taliansko dňa 7. apríla 1939 k ozbrojenému útoku.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

V dňoch 7. až 12. apríla 1939, iba 5 mesiacov pred vypuknutím druhej svetovej vojny Albánsko obsadilo fašistické Taliansko a titul albánskeho kráľa dostal od talianskej vlády kráľ Viktor Emanuel III. V roku 1943 po spojeneckom vylodení v Taliansku sa taliansky kráľ vzdal albánskeho titulu a v Albánsku nahradili talianske okupačné jednotky Nemci, ktorí tu vytrvali až do roku 1944. Za spoluúčasti albánskej komunistickej strany sa sformovalo protifašistické partizánske hnutie, ktoré v roku 1944 krajinu oslobodilo. V jeho čele stál Enver Hoxha, ten medzi ľuďmi získal ohromnú obľubu a stal sa veľkou autoritou. Okamžite po skončení bojov získala Albánska strana práce moc a začala vykonávať komunistické reformy.

Permetská konferencia[upraviť | upraviť zdroj]

Albánski komunistickí partizáni v Tirane v roku 1944.

Permetská konferencia sa uskutočnila v máji 1944 v Përmet. Boli na nej zastúpení velitelia albánskych partizánskych skupín pod velením komunistov. Na tejto konferencii sa komunistický Antifašistický národný front (ANFO) konštituoval na zákonodarný zbor Albánska. ANFO bola riadená oslobodeneckým výborom, ktorý bol jej súčasťou. Teraz sa však tento výbor stal novou albánsku vládou. V októbri sa do jej čela postavil Enver Hoxha a 10. novembra 1945 bola vláda uznaná západnými mocnosťami.

Ľudová republika[upraviť | upraviť zdroj]

Už od konca roka 1944 mohli komunisti regulovať medzinárodný obchod a výrobu v krajine - tieto zmeny zariadila prechodná vláda, ktorá v krajine vládla až do volieb v decembri 1945. V tých bola však pripustená len kandidátka Demokratického frontu (tú tvorili v podstate členovia komunistického odboja), ostatné strany kandidovať nemohli. Demokratický front získal 92% hlasov.

Albánsko bolo po druhej svetovej vojne zničenou krajinou. Vzhľadom k tomu, že však nebola hlavným cieľom agresie fašistických krajín, tu nebol taký vysoký počet obetí. Vojna si vyžiadala v Albánsku len niečo okolo 28 000 obetí. Zničená však bola aj predtým zaostalá a nedostatočne rozvinutá infraštruktúra; značný počet budov, mosty, prístavy a továrne. Veľa ľudí zostalo bez prístrešia a nebolo možné ich prepravovať po území celej krajiny, pretože cesty boli nezjazdné a mosty zničené. Navyše chýbali dopravné prostriedky, ktoré by bolo možné použiť; motorizácia bola v podstate zanedbateľná.

Dňa 11. januára 1946 bola zrušená monarchia a vyhlásená ľudová republika. Na jar toho istého roku vznikla nová vláda, ktorej predsedom sa stal Enver Hoxha, ktorý zastával tiež aj funkcie ministra zahraničia a obrany.

Medzi rokmi 1946 a 1947 došlo k znárodneniu, boli znárodnené talianske a nemecké banky a továrne. Všetok medzinárodný obchod začal kontrolovať štát. Prijatý bol tiež aj nový zákon o pozemkovej reforme - vyvlastnená bola väčšina pôdy, ktorá patrila súkromným osobám (jednalo sa o tretinu rozlohy celej krajiny), roľníkom bola pridelená pôda iba do určitého limitu.

V rokoch 1945 – 1947 bolo Albánsko príjemcom zahraničnej pomoci v rámci programu UNRRA, ktorý zabezpečil predovšetkým potravinovú pomoc a krajina sa tak vyhla hroziacemu hladomoru. Aj napriek tomu však panoval po vojne nedostatok tovaru a v platnosti bol prídelový systém.

1. novembra 1946 bola schválená ústava, vzniknutá podľa sovietskeho a juhoslovanského vzoru, v ktorej krajina vyhlásila budovanie socializmu. Nové úpravy tak zabezpečili moc vládnucej strane a odstránili tak okrem cudzích kapitalistov tiež malú strednú triedu, ktorá vlastnila mnoho rôznych podnikov.

Albánsko najprv spolupracovalo s najbližším susedom - Juhosláviou. Uzavretých bolo niekoľko medzištátnych zmlúv, vďaka ktorým získali Albánci juhoslovanské technológie za svoje suroviny. Jeden čas sa tiež uvažovalo o začlenení krajiny priamo do Juhoslávie, či do akejsi balkánskej federácie, ktorej súčasťou by bolo aj Bulharsko. Avšak nakoniec albánske vedenie uznalo juhoslovanské platby za vývoz ako veľmi nízke, a so svojím severným susedom spoluprácu ukončilo. Sovietsky zväz sa navyše už v tej dobe, nedlho po roztržke medzi Titom a Stalinom pokúšal získať Albánsko do svojej sféry vplyvu a ponúkol mu štedrú pomoc, napr. v oblasti mechanizácie vidieka. Akonáhle bola Juhoslávia vylúčená z Informbyra, podobne ako zo sovietskej strany dorazili do Belehradu aj obvinenia z Albánska; PPSH označila juhoslovanských komunistov za trockistov. Všetka spolupráca bola prerušená. Juhoslovanské komunistické vedenie naopak Albánsko obvinilo z toho, že sa prerušením spolupráce pokúša oslobodiť od povinnosti platiť nemalý dlh, lebo to bola práve Juhoslávia, ktorá poskytla Albánsku celý rad pôžičiek a pomoci. Nová krajina nadviazala kontakty so ZSSR, ktorý skutočne ponúkol pomoc v oblasti hospodárskeho rozvoja, a to dokonca väčšiu, než sama Juhoslávia. Poskytol veľkú pôžičku a do krajiny bolo vyslaných na tri tisícky sovietskych odborníkov. Okrem toho sa spolupráci zúčastnili aj ďalšie krajiny východného bloku, vrátane napr. takých, ako bolo Bulharsko.

Po Stalinovej smrti a odsúdenia jeho kultu osobnosti ochladli vzťahy tiež so Sovietskym zväzom; predstavitelia PPSH označili novú Chruščovovú politiku za klamanie más a revanšizmus.

Obdobne v ZSSR sa začala protihodžovská kampaň. Albánska ľudová republika tak upadla do izolácie.

Spolupráca s Čínou a ekonomický úpadok[upraviť | upraviť zdroj]

Komunistická strana v Albánsku odmietla proces destalinizácie, ktorý prebiehal v ZSSR po roku 1956

Krajina aj jej hospodárstvo sa postupne preorientovali na nové partnerstvo s Čínskou ľudovou republikou. Záujem albánskych predstaviteľov spolupracovať s Čínou sa zintenzívnil po zhoršení vzájomných vzťahov medzi ČĽR a ZSSR. Albánsko sa postavilo na stranu Číny vo vzájomnom spore oboch veľkých krajín. Zlepšovanie vzťahov medzi ZSSR a Juhosláviou naopak ešte prehĺbilo nedôveru medzi Tiranou a Moskvou.

Na protest proti okupácii Československa v auguste 1968 Albánsko vystúpilo z Varšavskej zmluvy. V rámci Kultúrnej revolúcie, ktorá prebehla v ČĽR, sa Albánsko vyhlásilo ako prvý ateistický štát na svete a zakázalo náboženstva; veriaci boli tvrdo sankcionovaní mnohoročnými trestami, mešity a kostoly boli uzavreté a zmenené na obchody, telocvične, kultúrne zariadenia či sklady. Kolektivizácia v poľnohospodárstve sa dotkla aj tých najvzdialenejších dedín.

Spolupráca s Čínou bola nakoniec prerušená v polovici 70. rokov, a krajinu to uvrhlo do úplnej izolácie. Hospodárska situácia sa prudko zhoršila, ekonomika stála na vývoze surovín, ktorých mala krajina dostatok, a dovoze všetkej zložitejšej techniky. Kým všetky základné tovary boli veľmi lacné a dostupné, práve technika sa stala komoditou veľmi drahou, pre väčšinu obyvateľstva prakticky nedostupnou. Osobná automobilová doprava musela byť vzhľadom na nedostatok palív zakázaná, čo znížilo nároky na budovanie cestnej infraštruktúry. Ešte v roku 1985 pracovalo 61% albánskeho práceschopného obyvateľstva v poľnohospodárstve.

V roku 1976 bola vyhlásená nová ústava, v ktorej sa krajina definovala ako ľudovo socialistická republika. V obave pred vojenskou intervenciou ako zo západu, tak z východu, vybudoval režim státisíce malých betónových bunkrov, ktoré stoja v krajine dodnes.

Transformácia a cesta ku kapitalizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Po smrti Envera Hoxhu v roku 1985 narastalo so stále sa zhoršujúcou situáciou v krajine napätie; opozícia, ktorá okrem požiadavky demokracie západného typu chcela aj slobodu náboženského vyznania, začala byť stále silnejšia. Obyvatelia vyjadrovali nespokojnosť aj s medzinárodnou izoláciou krajiny.

V roku 1990 došlo k mnohým protivládnym vystúpeniam, počas ktorých žiadali ľudia vykonanie vyššie zmienených zmien. Vláda nakoniec bola dotlačená na vykonanie mnohých ústupkov; v júli 1990 boli zmenené zákony a umožnila sa tak aj kandidatúra nezávislých (štátom však vopred schválených) kandidátov či boli povolené malé súkromné podniky.

S tým sa však opozícia neuspokojila a požadovala slobodné voľby. Počas veľkej demonštrácie 9. decembra 1990 ústredný výbor PPSH nakoniec súhlasil s legalizáciou opozičných politických štruktúr. Okamžite potom ustanovili protestujúci Demokratickú stranu, onedlho neskôr vznikli aj ďalšie strany demokratického typu.

Demokratické Albánsko[upraviť | upraviť zdroj]

Výmena peňazí na ulici, Vlora, 1997
V roku 1997 došlo po zrútení pyramídových hier v krajine k nepokojom. Tu obyvatelia mesta Vlora rozoberajú chodníky v príprave na útok na policajné jednotky.

Na nátlak opozície musela byť v januári 1991 prepustená väčšina politických väzňov. Medzitým však došlo k prudkému zhoršeniu hospodárskej situácie krajiny, a tak bol teda zavedený prídelový systém. Mnoho ľudí v tejto dobe emigrovalo do Talianska, a tiež aj do ďalších krajín. Vo februári 1991 už bola vymenovaná nová vláda a prezidentská rada na čele s Ramizom Aliom. 15. marca nadviazala krajina diplomatické vzťahy s USA a 17. marca boli prepustení aj zostávajúci politickí väzni.

Ku uskutočneniu prvých slobodných volieb potom došlo na prelome marca a apríla 1991, zvíťazila však PPSH s 62% hlasov; opozícia výsledok volieb neuznala, hoci zahraniční pozorovatelia súhlasili s tým, že voľby demokratické boli. Po vyhlásení volebných výsledkov došlo k mnohým nepokojom, hlavne vo Shkodër.

15. apríla 1991 parlament prijal novú ústavu, v ktorej bol zmenený názov na Albánska republika. Vznikla nová vláda, ktorej predsedom bol Fatos Nano; proti nemu však stála opäť opozícia, ktorá vyhlásila generálny štrajk. Na začiatku júna 1991 preto musela vzniknúť vláda úplne nová, koaličná.

Napriek tomu krajina stabilná nebola. Prejavila sa korupcia, nezamestnanosť a kriminalita. Mnoho ľudí utieklo pred biedou do zahraničia; do Grécka, Talianska a USA. V roku 1995 požiadali predstavitelia krajiny o členstvo v NATO, kam bola prijatá až v roku 2009.

Na prelome rokov 1996 a 1997 skrachovali mnohé fondy, do ktorých obyvatelia krajiny, hlavne starí ľudia, vložili svoje celoživotné úspory. V krajine zavládli veľké nepokoje, ktoré musela potláčať armáda. Úplne sa situácia upokojila až po mnohých politických škandáloch, ktoré trvali až do prelomu storočia.

V roku 1999 utiekol pred juhoslovanskou armádou do Albánska značný počet kosovských Albáncov. Tí v krajine žijú dodnes.

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Albánsko sa usiluje o členstvo v Európskej únii

V súčasnosti sa v krajine rozvíja hlavne infraštruktúra. Po dlhých desaťročiach, kedy nebola povolená automobilová doprava, sa po jej zavedení v roku 1999 ukázal súčasný systém ciest úplne poddimenzovaný. Preto boli v prvom desaťročí 21. storočia budované predovšetkým asfaltové cesty medzi hlavnými mestami. O nedlho neskôr začali vznikať prvé diaľnice; najprv z Drače do Tirany a neskôr aj do ďalších väčších miest. V roku 2015 je budovaná diaľnica z Tirany do Elbasanu a z Drača do Skadaru. V súvislosti s ekonomickou pomocou Kosova vznikla tiež moderná diaľnica z Kukës do mesta Milot. Otvorené boli aj nové hraničné priechody (napríklad v meste Konispol na juhu krajiny).

S medzinárodnou účasťou vzniklo mnoho firiem, dochádza k rekonštrukcii starých centier miest. Rozvíja sa tiež aj turistika. Hoci je turistický potenciál Albánska značný, infraštruktúra v podobe hotelov či ubytovní je chabá. Turistické značenie v horách vzniká na základe dobrovoľných iniciatív. V oblasti Albánskej riviéry vzniklo značné množstvo ubytovacích zariadení, ktoré sú populárne predovšetkým vďaka nižším cenám, než je tomu v susednom Grécku.

Na začiatku 21. storočia sa ekonomika krajiny stabilizovala. Aj napriek tomu však Albánsko trpí značným trendom v oblasti vysťahovalectva; mladí ľudia krajinu, ktorej životná úroveň je aj cez historické modernizačné vlny veľmi nízka, opúšťajú do Talianska, Grécka, alebo Spojených štátov. Albánska diaspóra je podobne ako je tomu v prípade všetkých ostatných krajín Balkánu značným príjmom financií pre štvormiliónovú republiku. Ekonomiku krajiny preto do istej miery postihla dlhová kríza v Grécku, lebo v tamojšom poľnohospodárstve pracuje nemalý počet Albáncov.

Albánsko je prvou krajinou na svete, ktorá zneškodnila celý svoj arzenál chemických zbraní dôveryhodným spôsobom. 13. júla 2007 to oznámila Organizácia pre zákaz chemických zbraní, ktorá sídli v holandskom Haagu. Albánsko zničilo 16,7 tony chemikálií. Dohovor o zákaze vývoja, výroby, skladovania a použitia chemických zbraní a o ich zničení nadobudla platnosť v roku 1997.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dějiny Albánie na českej Wikipédii.