Obliehanie Nových Zámkov (1663)

Obliehanie Nových Zámkov
Súčasť osmansko-habsburských vojen
Obliehanie na rytine zo 17. storočia
Dátum 16. august – 25. september 1663 Miesto Nové Zámky, Uhorsko (dnešné Slovensko Výsledok Dobytie pevnosti, zriadenie Ejáletu Ujvár
Protivníci
Svätá ríša rímska Uhorsko	Osmanská ríša Krymský chanát Moldavské kniežatstvo Valašské kniežatstvo
Velitelia
Adam Forgáč Erberto Pio di Savoia Locatello di Locatelli Mikuláš Berčéni Otto de Grana	Köprülüzade Fazıl Ahmed Paša Köse Ali Paša Kara Mustafa Paša Eustratie Dabija Gregor Ghica
Sila
3 000 pešiakov 500 jazdcov Posily: 140 pešiakov	51 000 (osmanská pravidelná armáda) Posily: 20 000 jazdcov (Tatári, Valasi a kozáci)
Straty
cca 1 100 mŕtvych a zranených	3 000 – 12 000 mŕtvych
Historický portál

Rakúsko-turecká vojna (1663 – 1664)
Parkan • 1. Nový Zrín • Nové Zámky • Vodný hrad • 2. Nový Zrín • Zimná kampaň • Kaniža • 3. Nový Zrín (obliehanie) • Nitra • Žarnovica • Veľký Varadín • 1. Levice • 2. Levice • 3. Levice (bitka) • Körmend • Svätý Gotthard

Obliehanie Nových Zámkov je významné stretnutie protitureckých vojen, ktoré prebiehalo od 16. augusta do 25. septembra 1663 pri mestskej pevnosti Nové Zámky (Ujvár). Obliehanie skončilo kapituláciou posádky pod vedením grófa Adama Forgáča a víťazstvom vojsk Osmanskej ríše pod vedením veľkovezíra Köprülüzade Fazıla Ahmeda Pašu.

Vývoj udalostí pred obliehaním

V prvej polovici 17. storočia bolo medzi Osmanskou ríšou a Habsburgovcami dosiahnuté prakticky prímerie. Po rokoch mieru však vypukli pohraničné konflikty. Dôvodom bola situácia v Sedmohradsku. Sedmohradské knieža Juraj II. Rákoci sa pokúšal viesť v 50. rokoch 17. storočia vlastnú zahraničnú politiku zameranú ako proti Poľsko-litovskej únii, tak proti Osmanskej ríši. Odmietol Osmanom platiť tribút a pripravoval v spolupráci s Moldavskom, Valašskom a Benátkami ofenzívu na osmanské územia. V roku 1660 však zomrel a Osmani podnikli ofenzívu do Sedmohradska, kde po obliehaní pod vedením Köseho Ali Pašu dobyli pevnosť Veľký Varadín. Ján Keméni, bývalý generál zosnulého kniežaťa Juraja II. Rákociho, vyhlásil s habsburskou podporou nárok na titul sedmohradského kniežaťa proti vtedajšiemu novému kniežaťu a osmanskému vazalovi Michalovi Apafimu. Apafi získal kniežací trón s osmanskou podporou, Rakúšanom sa však podarilo dobyť hrady Koložvár a Săcueni (Székelyhíd).

Taktiež v rovnakom čase chorvátsky bán Nikola Zrínsky vybudoval novú pevnosť Nový Zrín pri tureckej pevnosti Kaniža (Kanije). Habsburskú okupáciu Koložvár a Székelyhídu, ako aj výstavbu Nového Zrínu, považovala Vysoká Porta za porušenie Žitavského mieru z roku 1606. Veľkovezír žiadal od cisára Leopolda, aby uznal osmanskú vládu nad Varadínom a prestal podporovať Keméniho vojská v Sedmohradsku. Viedenský dvor cisára Leopolda sa snažil udržať s Turkami mier a začal znižovať stavy pohraničných posádok, rokovania aj snem v Prešporku v roku 1662 však nič nevyriešili.

Veľkovezír Köprülüzade Fazıl Ahmed Paša, hlavný veliteľ osmanských vojsk.

Gróf Adam Forgáč, veliteľ novozámockej posádky.

Kampaň proti Habsburgovcom

Veľkovezír Köprülüzade Fazıl Ahmed Paša, vládnuci od roku 1661, sa chcel primárne zamerať na boj proti Benátkam, s ktorými viedli Osmania už od roku 1645 vojnu o ostrov Kréta. Až následne mali obrátiť pozornosť na Habsburgovcov. Osmanská armáda sa preto už od jeseň 1662 zaoberala prípravami na kampaň proti Benátkam. Na jar 1663 však sultán Mehmed IV. určil ako prioritu rakúsky front. Veľkovezír Fazıl Ahmed reagoval tým, že postupom armády nebol viac plánovaný na západ smerom do Dalmácie na benátske pozície, ale smerom na sever na Belehrad a Budín.

Vojsku Osmanov velil osobne veľkovezír. Konečným cieľom stotisícovej armády Turkov malo byť dobytie Viedne. Vojsko vyrazilo 18. alebo 21. marca 1663 z predmestí Konštantínopolu, 14. apríla z Edirne. 4. mája dorazilo do Sofie, 8. júna do Belehradu a 17. júla 1663 sa zhromaždilo pri Budíne. Na postup smerom z Budína však potrebovali Osmania dobyť aspoň jednu z troch strategických pevností v Malej dunajskej kotline – Komárno, Ráb alebo Nové Zámky (Ujvár). Veľkovezír sa rozhodol pre Ujvár z dôvodu polohy pevnosti v krajine, ktorá umožňovala najväčší rozsah koristiníckych výprav do okolia a zásobovanie vojska, zároveň by sa tak odrezala východná časť Uhorska od spojenia s Viedňou. Do Budína ešte v júli dorazili cisárski vyslanci so žiadosťou o uzavretie mieru. Veľkovezír však trval na splnení troch požiadaviek – stiahnutí "nemeckého" vojska zo Sedmohradska, zrúcaní hradu Nový Zrín a taktiež vyplatení odškodeného za presun armády vo výške 30 tisíc dukátov alebo 200 tisíc gurušov. Na prelome júla a augusta 1663 sa hlavné osmanské sily presunuli k Ostrihomu, z Budína vyrazili 30. júla. Turci mali už niekoľko generácií vybudovaní palánok v Parkani na ľavom brehu Dunaja, ktorý im umožňoval podnikať lúpežné výpady do Podunajskej nížiny. Na presun veľkej armády z Ostrihomu na druhý breh však bolo nutné vystavať pontónový most. Touto úlohou preto veľkovezír povelil ešte pred príchodom hlavného osmanského vojska Hüseyin pašu, Kaplan Mustafa pašu a Kadızade Ibrahim pašu.

Bitka pri Štúrove

Do pevnosti Nové Zámky sa dostali 4. augusta od dvoch zbehov z osmanského vojska informácie, že pre veľkú vodu na Dunaji sa turecký most pretrhol a v Parkani ostalo údajne odrezaných sotva 3 000 Turkov. Veliteľ pevnosti, gróf Adam Forgáč, po získaní kladného stanoviska od veliteľa pevnosti Komárno, grófa Puchaima, ktorý poslal dolu Dunajom tiež drevá na ďalšie zničenie mostu, pristúpil za týchto okolností k rýchlej ofenzíve smerom k Parkani. K bojovému stretnutiu Turkov s vojskom Adama Forgáča došlo 6. augusta 1663 medzi Gbelcami a Parkaňou (po turecky Ciğerdelen). Forgáč zobral z posádky pevnosti asi 5-tisíc vojakov a očakával ľahké víťazstvo. Podľa tureckých zdrojov mal Forgáč k dispozícii až 8 500 až 10 tisíc mužov. Turci však most v noci opravili a na severný breh sa už od 5. augusta do rána prepravilo cca 20- až 25-tisíc Turkov. Velili im Köse Ali paša, Gurdžu Mehmed paša a budínsky Sary Hüseyin paša. Po prvom útoku skoro ráno Forgáčovo vojsko preniklo do tureckého tábora a jazda dokázala postupovať cez ľavé krídlo tureckej obrany, avšak kone sa zľakli po natrafení na stádo tiav, po čom bola jazda nútená ustúpiť. Pechote sa ústup nepodaril a z väčšej časti ostala obkľúčená. Bitka sa teda skončila Forgáčovou porážkou a nebezpečným oslabením obranyschopnosti novozámockej pevnosti.

Bojujúce strany

Osmanská ríša zhromaždila pre potreby vojenskej kampane veľkú armádu, ktorej celkový počet kolísal v priebehu obliehania v rozmedzí 50-70 tisíc mužov. Celkové počty vojska Osmanov a ich spojencov v rámci kampane v rokoch 1663 – 1664 značne kolíšu. Podľa Hammera mal veľkovezír 121 600 mužov, podľa Ingraa 60 tisíc mužov. Blaškovič odhadoval celkový rozsah armády na 70 tisíc jazdcov a 80 tisíc pešiakov, Marsigli zase na 30 tisíc janičiarov a 155 tisíc provinčných jazdcov a pechotu.

Čo sa týka rozdelenia zodpovednosti za mužstvo, pod bezprostredným velením veľkovezíra Fazıla Ahmeda pašu bolo 4 000 mužov, pod janičiarskym agom 8 000 janičiarov a pod Mustafom pašom 12 000 jazdcov. Z regionálnych veliteľov z európskych aj ázijských častí ríše slúžilo pod bosenským Köse Alim pašom 3 000 jazdcov a 2 000 pešiakov, pod Kiblelim Mustafom pašom z Damasku 2 500 mužov, pod halebským Mehmedom pašom 1 500 mužov, pod budínskym Hüseyinom pašom 1 500 mužov, pod silistrijským Džanom Arslanom pašom 1 500 mužov, pod Kaplanom Mustafom pašom z Tire a Manisy 1 000 mužov, pod anatolským Jusufom pašom 1 500 mužov a pod rumelijským Beykom Alim pašom 1 000 mužov. Medzi ďalších osmanských miestodržiteľov a veliteľov patrili Kadizade Ibrahim paša z Nikopolu s 300 mužmi, paša zo Sidónu s 200 mužmi, Kurd paša rovnako s 200 mužmi a begovia karamanský, anatolský, morejský, ostrihomský a hercegovinský spolu s 500 mužmi. Hlavné vojsko dopĺňalo 12 000 mužov pohraničných oddielov.

Z tohto počtu poslal veľkovezír Ahmed niekoľko tisíc na chorvátsku hranicu proti grófovi Zrínskemu, i tak však mala armáda obliehajúca Nové Zámky vyše päťdesiatjedentisíc mužov. Tieto jednotky boli posilnené 26., resp. 27. augusta o približne 20 tisíc jazdcov tureckých vazalov. Dňa 26. augusta dorazila k pevnosti tatárska jazda pod velením syna krymského chána Ahmeda Geraya, spolu s ním dorazili i ukrajinskí kozáci. Následne 27. augusta prišli zbory moldavského vojvodu Eustratiea Dabiju a valašského vojvodu Gregora Ghicu, vazalov Osmanskej ríše. Celkový počet tureckých vojsk sa odhadoval na 100- až 120-tisíc mužov.

Strana obrancov utrpela porážkou pri Štúrove, kde stratila viac než polovicu bojaschopnej sily (podľa tureckých zdrojov 4 800 mužov z 8 500 účastných). Na Montecuccoliho rozkaz tak dostala pevnosť narýchlo nové posily. 12. augusta 1663 prišlo 240 dragúnov z vojska generála Strozziho, 14. augusta dve stotiny z Lacroniho pluku a štyri stotiny Sporkovho pluku poslané na pomoc z Rábu a Komárna, spolu osemsto mužov. Prví sa dostali do pevnosti len s pomocou dragúnov podplukovníka Hagena. Napriek posilám z Komárna a Rábu mal Forgáč k dispozícii iba 3 000 pešiakov a 500 jazdcov, čo bolo oveľa menej, ako pevnosť pre plnú obranyschopnosť vyžadovala. Nižšími veliteľmi obrany pod Forgáčom boli Erberto Pio di Savoia, plukovník Locatello di Locatelli, Mikuláš Berčéni a markíz Otto de Grana. Napriek nedostatku živej sily bola pevnosť dobre zásobená, čo sa týka zbraní, streliva a proviantu.

Pevnosť Ujvár

Plán novozámockej pevnosti zo 17. storočia

Torzo Ernestovej bašty zrekonštruovanej v 19. storočí.

Pevnosť stála na pravom brehu rieky Nitry v močaristom teréne a jej jadrom bolo vnútorné mesto v tvare šesťhranu. Hlavnou hradbou pevnosti bolo opevnenie pozostávajúce zo šiestich bášt, ktoré tvorili pravidelný šesťuholník. Bočná dĺžka uhlov bola 170 viedenských siah a celý priestor mal 47 jutár. Bašty sa nazývali Forgáčova, Žerotínova, Fridrichova, Cisárska, Ernestova a Česká. Prvú nazvali po Šimonovi Forgáčovi, preddunajskom hlavnom kapitánovi sídliacom v Šuranoch, druhú a tretiu po budovateľovi a prvom hlavnom veliteľovi pevnosti Fridrichovi Žerotínovi, štvrtú po cisárovi, piatu po arcikniežati Ernestovi, vtedajšom miestodržiteľovi a hlavnom veliteľovi Uhorska a šiestu z úcty k Čechom, ktorí finančne prispeli na stavbu pevnosti. K rieke Nitre boli najbližšie Ernestova a Cisárska bašta, od Ernestovej naľavo bola Česká a Forgáčova a od Cisárovej napravo Fridrichova a Žerotínova.

Predné steny bášt mali 34 — 35 viedenských siah, bočné 16 siah. Dĺžka kurtín medzi baštami bola 80 viedenských siah. Hradby boli vysoké 30 stôp, výška múru 22 stôp. Múr na kurtinách bol priemerne 60 stôp široký. V hradbách boli otvory pre delá. Podľa Evliyu Çelebiho mala každá zo šiestich bášt 40 až 50 diel a priestor pre tisícčlennú posádku. Hlavnú hradbu obkolesovala vodou naplnená priekopa, široká 20 siah a hlboká 15 stôp. Do priekopy bola dovedená aj voda z rieky Nitry, ktorá sa po obtečení okolo pevnosti vracala do riečišťa. Z pevnosti sa vychádzalo dvoma krytými bránami, zabudovanými v dvoch protiľahlých kurtinách. Bránami viedla jedna cesta do Ostrihomu a druhá na Viedeň. Preto bránu medzi Fridrichovou a Žerotínovou baštou nazývali Viedenskou a druhú medzi Českou a Ernestovou baštou Ostrihomskou bránou. Z brán ponad priekopu boli vybudované drevené mosty. Ich stredná časť sa v čase obliehania dvíhala.

Obliehanie

Obliehanie pevnosti Turkami.

August

Pred tureckým obľahnutím pevnosti stihli posádku po debakli pri Parkani posilniť povolané posily z Komárna a z Rábu.

K hradu sa turecké vojská dostali 13. augusta, keďže reálne sa armáda k Ujváru mohla presunúť so zásobami a artilériou až po vybudovaní mostov cez Žitavu a Nitru, ktorých budovanie začalo 9. augusta. 16. augusta bolo dokončené obkľúčenie pevnosti. V ten deň zároveň poslal veľkovezír po poslovi Forgáčovi list, ktorým v prípade kapitulácie umožňoval posádke pevnosti slobodne opustiť oblasť, čo obrancovia odmietli. Samotné obliehanie preto 18. augusta 1663 začalo. Celé podhradie bolo pred obliehaním vypálené a zničené, aby obrancovia znemožnili tureckej armáde využívať ho pre svoj prospech. Takto navždy zmizli dediny Lék, Gúg a Letomostie (Nyárhíd), ktoré v súčasnosti spolutvoria katastrálne územie Nových Zámkov. Turkom sa podarilo čoskoro odvodniť vodnú priekopu okolo bastiónov, ktorá bola napájaná riekou Nitra.

Medzitým ostali žiadosti pevnosti o posily a záchranné vojsko nevyslyšané. Uhorský palatín František Vešeléni vyhlásil už 16. augusta insurekciu, no uhorská šľachta nezareagovala a pripravovala sa len na obranu vlastných panstiev pred predpokladaným osmanským a tatárskym plienením. Vrchný veliteľ habsburských vojsk, Raimondo Montecuccoli, táboril pri Čeklísi a mal k dispozícii približne 15-tisícovú armádu, no primárne sa zameriaval na ochranu cesty na Viedeň a dunajských a vážskych brodov. Moravu obraňoval so svojimi jednotkami generál Jean-Louis de Souchess.

26.-27. augusta k pevnosti dorazili očakávané osmanské posily, 20 tisíc jazdcov Krymského chanátu, kozákov, Moldavcov a Valachov. Tatárska jazda a kozáci boli pri obliehaní nepoužiteľní, preto tieto bojové jednotky dostali rozkaz pustošiť civilné zázemie a zároveň získavať dostatok jedla pre armádu.

Pevnosť Nové Zámky v roku 1696. Sever je na pravej strane obrázku, A = ravelín Viedenskej brány, B = ravelín Ostrihomskej brány.

September

Uhorské vojská mimo Nových Zámkov bránili brody cez Váh, avšak 2. septembra 1663 Tatári pri Hlohovci úspešne rieku prebrodili a rozdelili sa na dva prúdy, južný a severný. Južný prúd spustošil Záhorie až po Prešporok, potom zmenil smer na severozápad a vyplienil južnú Moravu po Brno. Severný prúd vyplienil Považie po Čachtice a predmestie Trenčína. Vešeléni nebol schopný zhromaždiť na západnom Slovensku žiadne významnejšie sily, osmanskí vazali preto mohli pokračovať v plienení krajiny, desaťtisíce obyvateľov buď padli do tureckého zajatia alebo utiekli z domu. V Zadunajsku gróf Zrínsky zhromaždil vojsko, ktoré mohlo Novým Zámkom pomôcť, avšak nebolo ochotný vyraziť smerom do horného Uhorska skôr než získa záruky bezpečnosti pre Chorvátsko a región rieky Mura, kade by Turci mohli preniknúť až do Štajerska. Hlavné cisárske vojsko pod vedením generála Montecuccoliho naďalej táborilo medzi Čeklísom a Sencom, neskôr sa pre obranu Prešporku a Viedne stiahlo až k Petržalke. 5. septembra došlo pevnosti na pomoc 140 vojakov z Komárna, ktorým sa podarilo preninkúť cez turecké zákopy.

Tatári mali za úlohu zásobovať veľkým hladom trpiacu tureckú armádu. Nedostatky v zásobovaní nútili veľkovezíra Mehmeda Köprülü aj za cenu ťažkých strát podnikať priame útoky. V bojoch okrem iných padli i vysokí tureckí dôstojníci, bol to napríklad aga anatólskych sipáhiov Samullah či rumélijský miestodržiteľ Beyko Ali paša. Najväčšie tlaky pri obliehaní Nových Zámkov Turkami boli sústredené na Forgáčovu, Žerotínovu a Fridrichovu baštu, teda južné a juhozápadné bašty, ktoré na rozdiel od severných neboli plne dostavené, resp. modernizované. V čase od 13. do 15. septembra sa Kaplan pašovi podarilo definitívne zahradiť prítok vody z rieky Nitra do priekopy a priekopu po výbuchu odvodnili novovybudovaným kanálom. To umožnilo Turkom ďalej budovať pozdĺžne zákopy naprieč priekopou smerom k hradbám v snahe tieto hradby podkopať a podmínovať. V rovnakom čase sa Montecuccoli pokúsil zo západu preniknúť k Novým Zámkom, jeho vojsko však bolo jazdeckými zbormi Osmanov zastavené.

20. septembra na svitaní odstránili Turci pred Forgáčovou baštou z priekopy koly a začali podkopávať múr, obrancovia ich odrazili, bašta však bola oslabená. Dňa 22. septembra 1663 sa po dvoch nešťastných výbuchoch zrútili steny Fridrichovej bašty. Pri výbuchoch pušného prachu zomrelo viac než 40 vojakov, Pio di Savoia bol zranený. Osmani síce vďaka Locatelliho protiútoku zo susednej bašty nedokázali naplno vniknúť do pevnosti, otriaslo to však morálkou obrancov a zmenil sa aj doposiaľ odmietavý postoj veliteľa Forgáča k vyjednávaniu o prímerie. Uhorské vojská boli 24. septembra prinútené s garanciou zachovania slobodného odchodu vzdať sa Turkom. Veľkovezír súhlasil s podmienkami posádky zaručil odchod vojsk aj miestnych obyvateľov 25. septembra do Komárna. Posádka s Forgáčom opustila pevnosť na poludnie za zvukov hudby s vejúcimi zástavami a pod ochranou tureckej jazdy. Turecké vojská následne hrad obsadili 26. septembra.

Osmanská armáda počas obliehania minula 184 ton pušného prachu. Osmani v pevnosti zaistili 40 diel (podľa Matunáka až 60-70) a 14 ton (700 sudov) múky. Taktiež 30 tisíc guliek do pušiek, 400 okovov vína, 100 balov plátna na šaty a 70 centov pušného prachu.

Rozsah Osmanskej ríše a jej vazalov v roku 1683 s vyznačením Novozámockým ejáletom (Uyvar).

Dopad

Kláštor františkánov v Nových Zámkoch, ktorý slúžil počas osmanskej okupácie ako kasárne.

V meste zostalo 300 hajdúchov, ktorí boli poturčení. Pád Nových Zámkov mal vážne dôsledky, nasledovala ho reťazová strata ďalších pevností a ich zázemí – Nitry, Levíc, Hlohovca, Komjatíc, Novohradu, Drégelyu, Bujaka. Po obsadení bol v oblasti zriadený Novozámocký ejálet (Eyalet Uyvar), ktorého sa pevnosť stala sídlom. Po podpísaní mierovej zmluvy 10. augusta 1664 ostali Nové Zámky v držbe Turkov, na oplátku mohli Habsburgovci postaviť pri Hlohovci na brehu Váhu novú pevnosť, Leopoldov.

Napriek tomu, že Nové Zámky boli pod tureckou nadvládou iba 22 rokov, Turci spôsobili hromadné škody v okolí. V meste vybudovali štyri mešity. Tri z nich vznikli prestavbou miestnych kostolov. Hlavná mešita, pomenovaná podľa sultána Džámi sultána Mehmeda IV., bola vybudovaná z kostolu svätého Vojtecha. Veža bola prestavaná na minaret. Obrazy, sochy a ostatné cennosti katolíckeho kostola Turci vyhádzali a zničili. Reformovaný kostol bol konvertovaný na džámi sultánovej manželky, Haseki Sultan hatun, neskôr podľa Çelebiho na skladisko. Kláštor františkánov sa stal kasárňami tureckých vojakov a františkánsky kostol bol konvertovaný na mešitu sultánovej matky, Valide džámi. Neskôr bol skladom potravín a pušného prachu. Štvrtá mešita, o ktorej sa bližšie detaily nevedia, bola vybudovaná v novo založenom predmestí Város pri jednej z mestských brán.

V tomto období mal Novozámocký ejálet dvoch miestodržiteľov: pašu Mehmeda Kurda a pašu Mehmeda Küčüka. Sídlom pašu bol arcibiskupský palác. Protestantské lýceum bolo aj naďalej využívané ako škola a čiastočne aj ako knižnica.

Obliehanie v kultúre, umení a vo filme

Literatúra

Bitka pri Parkani a následné obliehanie Nových Zámkov sú hlavnou dejovou líniou v historických fantasy románoch Juraja Červenáka zo série Dobrodružstvá kapitána Báthoryho, Železný polmesiac a Hradba západu.