mesiac (družica)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Prirodzený satelit)
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Mesiac Dione nad prstencami svojej materskej planéty Saturn
Najväčší mesiac Pluta, Cháron, ktorý je súčasne najväčším známym mesiacom neobiehajúcim okolo planéty

Slovo mesiac s malým počiatočným písmenom alebo zastarano trabant je prirodzená družica (prirodzený satelit) planéty, trpasličej planéty alebo planétky. Najznámejšie a prvé objavené mesiace sú družice planét slnečnej sústavy. Existencia mesiacov mimo slnečnej sústavy nie je definitívne potvrdená.

V slnečnej sústave je známych už viac než 640 mesiacov, z ktorých väčšina (444) nesprevádza planéty, ale menšie telesá slnečnej sústavy.[1] Tento počet však nie je konečný, pretože sa neustále objavujú nové mesiace. Prvé objavené mesiace, ktoré obiehali inú planétu ako Zem, boli Galileove mesiace obiehajúce Jupiter. Za ich objaviteľa sa považuje Galileo Galilei, ktorý ich ďalekohľadom spozoroval v roku 1610.

Mesiace má šesť z ôsmich známych planét slnečnej sústavy: Zem, Mars, Jupiter, Saturn, Urán a Neptún. Zem má ako jediná z nich iba jeden mesiac, nazýva sa Mesiac. Mars má dva mesiace, veľké (joviálne) planéty majú až niekoľko desiatok mesiacov. Prvý objavený mesiac, ktorý neobiehal okolo planéty, bol mesiačik Dactyl obiehajúci planétku 243 Ida. Mesiace sú rôznorodé telesá, väčšinou nepravidelného tvaru, bez atmosféry a geologicky neaktívne, existuje však mnoho výnimiek. Vždy však majú menší priemer a hmotnosť než teleso, okolo ktorého obiehajú.

Mesiace v slnečnej sústave[upraviť | upraviť zdroj]

Všeobecná charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Mesiace sú telesá rôzneho tvaru a veľkosti, spravidla menšie ako planéty. Existujú však aj výnimky: najväčší mesiac slnečnej sústavy Jupiterov Ganymedes a Saturnov mesiac Titan sú väčšie ako planéta Merkúr. Najväčšie mesiace sformovala gravitácia do tvaru blízkeho guli. Menšie môžu mať nepravidelný tvar a podobať sa asteroidom. Je možné, že mnohé malé mesiace boli skutočne asteroidmi, ktoré pri pohybe slnečnou sústavou zachytila gravitácia nejakej planéty. Mnohé mesiace (vrátane Mesiaca) majú viazanú rotáciu, to znamená, že k svojej planéte sú otočené stále tou istou stranou. Blízko obiehajúce veľké mesiace môžu na svojej planéte spôsobiť zatmenie Slnka.

Mesiace neobiehajú len okolo planét – aj trpasličie planéty a asteroidy môžu mať vlastné mesiace. S výnimkou Chárona, najväčšieho mesiaca tohto druhu, majú všetky doposiaľ objavené mesiace malých telies nepravidelný tvar.

Obežná dráha[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Obežná dráha

Väčšina mesiacov obieha po veľkých, eliptických dráhach s veľkým sklonom k rovníku materskej planéty. Tento jav je charakteristický najmä pre menšie mesiace nepravidelného tvaru. Väčšina z nich má tiež retrográdny smer obehu (napríklad mesiac Phoebe). Ostatné, spravidla veľké mesiace, akým je napríklad aj náš Mesiac, obiehajú prográdnym smerom po približne kruhových blízkych dráhach s malým sklonom k rovine rovníka. Retrográdny smer obehu malých mesiacov naznačuje, že tieto mesiace nevznikli v blízkosti planéty, okolo ktorej obiehajú, ale táto planéta ich neskôr gravitačne pripútala k sebe. Štandardné teórie však zatiaľ presvedčivo nevysvetlili pôvod a správanie sa týchto mesiacov.

Horné vrstvy atmosféry Titanu, mesiaca s najhustejšou atmosférou spomedzi mesiacov. V pozadí je viditeľná malá časť osvetlenej strany Saturna

Mesiace nemôžu obiehať planétu v ľubovoľnej vzdialenosti, ale len vo vnútri takzvanej Hillovej sféry. Je to oblasť okolo planéty, v ktorej je pohyb častíc viac ovládaný gravitáciou planéty ako gravitáciou Slnka. Polomer Hillovej sféry závisí od hmotnosti planéty a tiež od jej vzdialenosti od Slnka.

Viaceré mesiace môžu obiehať aj po tej istej obežnej dráhe, napríklad Saturnove mesiace Tethys, Telesto a Calypso obiehajú po rovnakej orbite. Takéto mesiace sa nazývajú koorbitálne. Dva mesiace si svoje obežné dráhy môžu dokonca navzájom vymeniť – príkladom sú opäť Saturnove obežnice, Epimetheus a Janus.

Hoci väčšina známych mesiacov má stabilnú obežnú dráhu a predpokladáme, že na nej zotrvávajú počas veľmi dlhého časového obdobia, v roku 2006 bol objavený mesiac Zeme 2006 RH120, ktorý na obežnej dráhe okolo nej zotrval iba rok. Potom sa odpútal a pokračoval v samostatnej dráhe. Takýchto dočasných mesiacov by mohla mať Zem aj ďalšie planéty oveľa viac, no pre malé rozmery (2006 RH120 meral iba pár metrov) sa ťažko hľadajú.[2]

Planéty sú spravidla približne 1000-krát hmotnejšie než ich prirodzené satelity.[3] Preto majú všetky mesiace planét ťažisko vzájomného obehu so svojou planétou pod povrchom planéty. U družíc menších telies to niekedy tak nie je. V takom prípade sa sústava telies obiehajúcich spoločné ťažisko zvykne nazývať dvojplanétkou, trojplanétkou, atď.

Atmosféra[upraviť | upraviť zdroj]

Vzhľadom na fakt, že sú mesiace pomerne malé, majú aj nízku gravitáciu, a preto nie sú schopné udržať si hustú atmosféru. Výnimku tvorí opäť Titan, mesiac s najhustejšou atmosférou v slnečnej sústave, ktorého atmosférický tlak je až 1600 hPa. Všetky veľké guľaté mesiace plynných obrov sú obklopené aspoň riedkou atmosférou, menšie guľaté a nepravidelné mesiace však už nemajú merateľný atmosférický tlak. Mesiace so sopečnou aktivitou svoju atmosféru neustále dopĺňajú chemickými prvkami zo svojho vnútra, ktoré však postupne unikajú do okolitého priestoru.

Teplota[upraviť | upraviť zdroj]

Vzhľadom na to, že mesiace majú len planéty a iné telesá vzdialenejšie od Slnka ako je Venuša, ich povrchové teploty bývajú spravidla veľmi nízke. Výnimku tvorí len vulkanický Jupiterov mesiac Io. Na jeho povrchu v blízkosti vulkánov dosahujú teploty 1 230 °C, čo sú najvyššie namerané teploty na povrchu pevného telesa v slnečnej sústave. Na iných častiach mesiaca, ďaleko od vulkánov, však povrchové teploty klesajú až na −153 °C. Najvyššiu priemernú povrchovú teplotu, −20 °C, má Mesiac a vďačí za to svojej blízkosti k Slnku. Je to však len priemerná teplota – cez deň stúpajú teploty na jeho povrchu až na 110 °C, v noci klesajú na hodnoty −230 °C. Rozdiely medzi dennými a nočnými teplotami mesiacov sú veľké, pretože majú zvyčajne riedku atmosféru, alebo sú bez atmosféry (napríklad Mesiac) a neobsahujú na svojich povrchoch ani kvapalnú vodu, ktorej veľká tepelná kapacita dokáže teplotné rozdiely vyrovnávať.

Sopečný výbuch na Jupiterovom mesiaci Io

Povrch[upraviť | upraviť zdroj]

Mesiace majú veľmi rôznorodý povrch. Zloženie povrchu závisí od jeho minulosti a tiež prípadnej sopečnej aktivity. Povrch mesiacov je tvorený horninami alebo ľadom. Obsahuje veľké množstvo dopadových kráterov. Krátery bývajú pre mesiace charakteristické, pretože na väčšine z nich neexistuje nijaká činnosť (erózia, sopky…) ktorá by ich mohla zahladiť. Ďalej sa na povrchoch mesiacov nachádzajú pohoria, zlomy, ryhy a roviny s väčšími výškovými rozdielmi, aké bývajú na planétach. Existujú však aj zvláštne povrchové útvary, ktoré neboli pozorované na nijakých iných typoch telies. Mesiac Zeme má napríklad mesačné moria – tmavé plochy tvorené bazaltovou lávou. Povrch Jupiterovho mesiaca Európa je zase pokrytý hrubou vrstvou ľadovej kôry, pod ktorou sa môže nachádzať kvapalná voda. Ľad obsahujú vo svojej kôre aj mesiace Ganymedes a Kallisto a tiež Saturnov mesiac Enceladus. Na Titane boli zase zistené rieky, jazerá a moria z uhľovodíkov. Ide doposiaľ o jediné pomerne stabilné kvapalné útvary, aké boli kedy na povrchu mesiaca nájdené.

Sopečná aktivita[upraviť | upraviť zdroj]

Prstenec E, vonkajší prstenec systému Saturnovych prstencov. Tvoria ho extrémne malé častice s rozmermi okolo jedného mikrometra. Astronómovia predpokladajú, že častice do tohto širokého difúzneho prstenca dodáva mesiac Enceladus (na snímke), ktorý v ňom obieha.

Z dôvodu, že mesiace sú pomerne malé telesá, nedokázali si udržať veľké vnútorné teplo od čias svojho vzniku. Všetka sopečná a geologická aktivita na mesiacoch je pravdepodobne následkom slapových síl ich materských planét. Výnimku zrejme predstavuje len doteraz nevysvetlená geologická aktivita na mesiaci Cháron, ktorá nemôže byť spôsobená slapovými silami materskej trpasliček planéty. Slapové sily vytvárajú pod kôrou blízko obiehajúcich mesiacov trenie, vďaka čomu sa ich vnútro zahrieva. Medzi najznámejšie vulkanicky aktívne mesiace patrí Io. Na jeho povrchu sa nachádza viac než 80 aktívnych oblastí a viac než 300 sopiek. Jeho povrch neustále pretvárajú sopečné výbuchy. Ďalšie vulkanicky aktívne mesiace sú Saturnov Enceladus a Neptúnov Triton, tieto telesá však nevyvrhujú na svoj povrch lávu, ale vodu. Tento jav sa nazýva kryovulkanizmus. Nie sú výnimočné ani prenosy hmoty z jedného mesiaca na druhý, napríklad Jupiterova Amalthea má na povrchu výrazne červené sfarbenie, čo sa vysvetľuje ako tenká vrstva síry, ktorá bola vyvrhnutá z vulkanického Io. Mesiace môžu odovzdávať svoju hmotu aj prstencom. Najvýraznejším príkladom tohto procesu je Saturnov mesiac Enceladus, ktorého častice vyvrhnuté kryovulkanickou aktivitou vytvárajú prstenec E. Častice z Enceladu dopadajú aj na jeho materskú planétu. Takéto obohacovanie atmosféry planéty vodnou parou jej mesiaca je jav, ktorý nikde inde v slnečnej sústave nebol pozorovaný.[4]

Názvy mesiacov[upraviť | upraviť zdroj]

Pomenovania mesiacov majú väčšinou vzťah k planéte, ktorú obiehajú. Napríklad mesiace Jupitera, okrem Ganymeda a Amalthey, sa nazývajú podľa mileniek boha Dia (v rímskej mytológii Jupitera). Mesiace Saturna majú zase mená rôznych titanov a titaniek, keďže aj boh Kronos (v rímskej mytológii Saturn) bol jedným z titanov. Mesiace Neptúna sa zase volajú podľa rôznych morských božstiev, pretože Neptún bol boh mora. Mesiace Marsa sa nazývajú podľa dvoch synov boha Areta (Marsa): Foba a Deima. Najväčší mesiac Pluta, Cháron, dostal meno po prievozníkovi cez rieku Styx, ktorá bola vstupom do podsvetia, ktorému vládol boh Hádes (Pluto). Jeho ďalšie mesiace, Nix a Hydra sa nazývajú podľa neobľúbených temných božstiev, medzi ktoré patril aj sám Hádes. Výnimku v názvosloví tvoria len mesiace planéty Urán, ktoré sa nenazývajú podľa postáv mytológie, ale podľa postáv z hier Williama Shakespeara.

Vznik mesiacov[upraviť | upraviť zdroj]

Saturnov mesiac Epimetheus, ktorý pravdepodobne vznikol rozpadom väčšieho telesa
Searchtool.svg Pozri aj: Vznik a vývoj slnečnej sústavy

Mesiace sú dosť rozmanité, a preto je pravdepodobné, že majú aj rôzny pôvod. Aj mesiace jednej planéty môžu byť rôzneho pôvodu. Teórie o ich vzniku sú však stále neisté, pretože parametre dráh týchto telies sú známe len s malou presnosťou, a preto je možné ich polohy vypočítať nanajvýš 100 miliónov rokov do minulosti, čo je len zlomok veku slnečnej sústavy. U veľkých mesiacov joviálnych planét sa predpokladá, že sa sformovali z pôvodného protoplanetárneho disku podobným procesom ako planéty. Predpokladá sa, že zárodky veľkých planét boli obklopené samostatnými hmlovinami v tvare disku. Z tohto disku sa naberaním hmoty a zmršťovaním utvorili mesiace. Tento scenár vzniku podporuje aj chemické zloženie mesiacov. Jupiter sa počas svojho vzniku na krátku dobu zahrial až na 4 000 °C, čo spôsobilo odparenie vody vo vnútorných častiach jeho zárodočného disku. Preto najbližšie mesiace Jupitera vodu neobsahujú a sú zložené len z látok, ktoré sa ťažko vyparujú. U ostatných troch veľkých planét – Saturna, Urána a Neptúna – však teplota ich diskov nedosahovala už také vysoké hodnoty, a preto sú aj ich najbližšie obiehajúce družice zložené čiastočne z ľadu.

Niektoré mesiace však môžu byť zachytené asteroidy alebo kométy, ktoré vznikli veľmi ďaleko od planéty. Na obežnú dráhu ich zachytila planéta svojou gravitáciou až neskôr po ukončení formovania slnečnej sústavy. Tomu zodpovedá sklon a výstrednosť ich dráh. Príkladom pravdepodobne zachyteného mesiaca je Neptúnov Triton, ktorý obieha planétu v protismere jej rotácie. Je tiež možné, že niektoré malé mesiace sú zvyšky pôvodne väčších telies, ktoré sa zrazili a roztrieštili.

Vznik Mesiaca[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: teória veľkého impaktu

Pôvod Mesiaca Zeme dlho nebol známy. Mesiac dosahuje asi 1/81 hmotnosti Zeme, teda tvorí oveľa väčší zlomok hmotnosti svojej planéty ako mesiace iných planét. Podľa teórie publikovanej v roku 1984 je Mesiac dôsledkom obrovskej zrážky Zeme s telesom s rozmermi Marsu v raných štádiách jej vývoja. Zrážka vymrštila na obežnú dráhu Zeme obrovské množstvo roztavených hornín pochádzajúcich z oboch telies. Horniny utvorili prstenec z horúceho materiálu, z ktorého sa sformoval Mesiac v pôvodnej vzdialenosti asi 20 tisíc kilometrov od Zeme. Odvtedy sa od Zeme pomaly vzďaľoval a jeho vzďaľovanie pokračuje aj v súčasnosti.

Gravitačné vplyvy[upraviť | upraviť zdroj]

Mesiace gravitačne vplývajú na telesá vo svojom okolí: na iné mesiace, prstence aj materskú planétu. Vplyv mesiaca na mesiac sa prejavuje napríklad vo forme utvorenia dráhovej rezonancie, v ktorej sú napríklad dvojice Enceladus a Dione (Saturn), Ganymedes a Európa (Jupiter) a ďalšie. Mesiace Epimetheus a Janus si dokonca vymieňajú svoje obežné dráhy. Často formujú a udržiavajú prstence a medzery v prstencoch (napr. mesiac Pan udržiava Enckeho medzeru v prstencoch Saturna).

Mesiace veľmi hmotné v pomere k materskej planéte (najhmotnejší v pomere k planéte je Mesiac Zeme) majú ťažisko ich vzájomného obehu s planétou blízko povrchu planéty. Tým spôsobujú planéte nezanedbateľné pohyby na ich obežnej dráhe okolo hviezdy. Výrazné sú tiež ich slapové účinky. Ďalším prejavom je nutácia osi planéty.

U Saturnovho mesiaca Rhea existujú dokonca dôkazy o tom, že by mohla mať okolo seba prstenec podobne ako planéty.

Prieskum mesiacov[upraviť | upraviť zdroj]

Mesiac Zeme bol jediným mesiacom a jediným mimozemským telesom slnečnej sústavy vôbec, ktorý skúmali ľudské posádky. Na snímke je astronaut Eugene Cernan.

Do začiatkov kozmonautiky ľudstvo nevedelo nič o povrchoch mesiacov okrem nášho. Jedine na povrchu Mesiaca bolo možné vtedajšími ďalekohľadmi rozpoznávať štruktúry. Ostatné mesiace sa v prístrojoch javili len ako bodové zdroje odrazeného svetla a mnohé malé mesiace nebolo možné pozorovať vôbec. Kozmické sondy sa tak pričinili nielen o rozšírenie poznatkov o mesiacoch objavených zo Zeme, ale aj o objavy mnohých dovtedy neznámych malých mesiacov.

Prvým cieľom prieskumu nejakého mesiaca kozmickými sondami sa stal, prirodzene, Mesiac Zeme. Sonda Luna 2 ho v roku 1959 ako prvá zasiahla a sonda Luna 3 ako prvá poslala snímky jeho odvrátenej strany. Prvá sonda, ktorá mäkko pristála na povrchu Mesiaca, bola Luna 9. Mesiac Zeme je tiež jediným mesiacom skúmaným sondami z jeho obežnej dráhy a dokonca ľudskou posádkou z povrchu. Jediným ďalším mesiacom, na ktorom kedy pristálo človekom vyrobené teleso, je Titan, ktorý dosiahla v roku 2005 sonda Huygens.

Ostatné mesiace, pokiaľ boli skúmané sondami zblízka, skúmali pri preletoch okolo nich sondy, ktoré obiehali alebo prelietali okolo ich materských planét. Medzi sondy, ktoré sa zaslúžili o rozšírenie našich poznatkoch o mesiacoch, patria Voyager 1 a Voyager 2, Fobos 2, Galileo, Cassini, či New Horizons. Sondy Galileo a Cassini boli po ukončení svojej činnosti navedené do atmosfér planét, aby v budúcnosti nedošlo k nechcenej zrážke týchto sond s nejakým mesiacom.

Kvázisatelity[upraviť | upraviť zdroj]

Kvázisatelity sú telesá, ktoré zostávajú v blízkosti centrálneho telesa po dlhšiu dobu, ale neobiehajú okolo neho. Obiehajú okolo Slnka s dráhovou rezonanciou 1:1 voči objektu, pre ktorý predstavujú kvázisatelit. Majú rovnakú obežnú dobu okolo Slnka ako objekt, pre ktorý predstavujú kvázisatelit, no výstrednejšiu obežnú dráhu. Ich dráhy ležia mimo Hillovu sféru a v porovnaní s pravými satelitmi zotrvávajú v blízkosti planéty omnoho kratšie. Kvázisatelity sú zatiaľ známe len u Zeme, Venuše a Neptúna, podľa simulácií ich môžu mať aj ďalšie planéty. Zem má podľa údajov z roku 2016 päť známych kvázisatelitov, z ktorých najväčší je planétka 3753 Cruithne.

Exomesiace[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Exomesiac

Exomesiace sú zatiaľ hypotetické telesá, ktoré by mali obiehať okolo exoplanét - planét mimo slnečnej sústavy. Z posledných rokov je známych niekoľko kandidátov na exomesiace, vo všetkých prípadoch však chýba definitívny dôkaz.

Astronómovia veria, že väčšina terestrických planét vo vesmíre má mesiace. Na základe pozorovania Spitzerovho vesmírneho ďalekohľadu došli členovia tímu Nadye Gorlovej k záveru, že nanajvýš 5 až 10 % z nich by mohlo mať pôvod v kolízii rovnako ako náš Mesiac. Len pri jednej zo 400 pozorovaných hviezd totiž našli stopy prachu, ktorá by podľa teórií mala takúto kolíziu sprevádzať.

Rekordy medzi doteraz známymi mesiacmi[upraviť | upraviť zdroj]

  • Najväčší mesiac: Ganymedes (planéty Jupiter)
  • Najväčší mesiac s nepravidelným tvarom: Hyperion (planéty Saturn)
  • Mesiac s najhustejšou atmosférou: Titan (planéty Saturn)
  • Mesiac najbližší k Slnku: Mesiac (planéty Zem)
  • Najvzdialenejší objavený mesiac od Slnka: Dysnomia (trpasličia planéta Eris)
  • Mesiac s najväčšou hustotou: Adrastea (planéty Jupiter)
  • Mesiac obiehajúci najbližšie k svojej planéte: Fobos (planéty Mars)
  • Mesiac s najväčším albedom: Enceladus (planéty Saturn)
  • Planéta s najväčším počtom zatiaľ (10/2019) objavených mesiacov: Saturn (82)[5]
  • Trpasličia planéta s najväčším počtom zatiaľ objavených mesiacov: Pluto (5)
  • Jediný mesiac so stacionárnou rotáciou: Cháron (trpasličej planéty Pluto)
  • Najjasnejší mesiac na pozemskej oblohe (okrem Mesiaca): Európa (planéty Jupiter)
  • Prvý mesiac, na ktorom pristála kozmická sonda (okrem Mesiaca): Titan

Prehľad mesiacov skúmaných zblízka kozmickou sondou[upraviť | upraviť zdroj]

Mesiace sú zoradené zostupne podľa veľkosti
Ganymede g1 true-edit1.jpg
Titan in true color.jpg
Callisto.jpg
Io highest resolution true color.jpg
FullMoon2010.jpg
Europa-moon.jpg
Triton moon mosaic Voyager 2 (large).jpg
Ganymede
(mesiac Jupitera)
Titan
(mesiac Saturna)
Kallisto
(mesiac Jupitera)
Io
(mesiac Jupitera)
Mesiac
(mesiac Zeme)
Európa
(mesiac Jupitera)
Triton
(mesiac Neptúna)
Titania (moon) color cropped.jpg
PIA07763 Rhea full globe5.jpg
Voyager 2 picture of Oberon.jpg
Iapetus as seen by the Cassini probe - 20071008.jpg
Charon in True Color - High-Res.jpg
PIA00040 Umbrielx2.47.jpg
Ariel (moon).jpg
Titánia
(mesiac Uránu)
Rea
(mesiac Saturna)
Oberon
(mesiac Uránu)
Iapetus
(mesiac Saturna)
Cháron
(mesiac Pluta)
Umbriel
(mesiac Uránu)
Ariel
(mesiac Uránu)
Dione in natural light.jpg
PIA18317-SaturnMoon-Tethys-Cassini-20150411.jpg
PIA17202 - Approaching Enceladus.jpg
PIA18185 Miranda's Icy Face.jpg
Proteus (Voyager 2).jpg
Mimas Cassini.jpg
Hyperion true.jpg
Diona
(mesiac Saturna)
Tetyda
(mesiac Saturna)
Enceladus
(mesiac Saturna)
Miranda
(mesiac Uránu)
Proteus
(mesiac Neptúna)
Mimas
(mesiac Saturna)
Hyperión
(mesiac Saturna)
Phoebe cassini.jpg
PIA12714 Janus crop.jpg
Amalthea (moon).png
PIA09813 Epimetheus S. polar region.jpg
Thebe.jpg
Prometheus 12-26-09a.jpg
PIA21055 - Pandora Up Close.jpg
Féba
(mesiac Saturna)
Jánus
(mesiac Saturna)
Amaltea
(mesiac Jupitera)
Epimeteus
(mesiac Saturna)
Téba
(mesiac Jupitera)
Prometeus
(mesiac Saturna)
Pandora
(mesiac Saturna)
Hydra Enhanced Color.jpg
Nix best view.jpg
Leading hemisphere of Helene - 20110618.jpg
Atlas (NASA).jpg
Pan by Cassini, March 2017.jpg
Telesto cassini closeup.jpg
N00151485 Calypso crop.jpg
Hydra
(mesiac Pluta)
Nix
(mesiac Pluta)
Helena
(mesiac Saturna)
Atlas
(mesiac Saturna)
Pan
(mesiac Saturna)
Telesto
(mesiac Saturna)
Kalypso
(mesiac Saturna)
Phobos colour 2008.jpg
Deimos-MRO.jpg
Daphnis (Saturn's Moon).jpg
Methone PIA14633.jpg
Dactyl-HiRes.jpg
Fobos
(mesiac Marsu)
Deimos
(mesiac Marsu)
Daphnis
(mesiac Saturna)
Methone
(mesiac Saturna)
Dactyl
(mesiac Idy)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. JOHNSTON, Robert. Asteroids with Satellites [online]. REV. 2021-03-14, [cit. 2021-06-09]. Dostupné online. (anglicky)
  2. MARTINEK, František. Krouží kolem Země miniaturní měsíce? [online]. . Dostupné online. (česky)
  3. A common mass scaling for satellite systems of gaseous planets. Nature, June 2006, s. 834–839. Dostupné online. ISSN 1476-4687. DOI10.1038/nature04860. (po anglicky)
  4. HORÁLEK, Petr. Na Saturn prší z jeho měsíce [online]. . Dostupné online. (česky)
  5. SCIENCE, Carnegie. Help Name 20 Newly Discovered Moons of Saturn! [online]. carnegiescience.edu, 2019-10-07, [cit. 2019-10-09]. Dostupné online.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]