Napoleon Bonaparte

Napoleon Bonaparte
francúzsky generál a cisár
Narodenie	15. august 1769 Ajaccio, Korzika
Úmrtie	5. máj 1821 (51 rokov) ostrov Svätej Heleny
Podpis
Odkazy
Projekt Guttenberg	Napoleon Bonaparte (plné texty diel autora)
Commons	Napoleon Bonaparte
Biografický portál

Napoleon Bonaparte alebo Napoleon I. (franc. Napoléon Bonaparte) (* 15. august 1769, Ajaccio, Korzika – † 5. máj 1821 v Longwood House, Svätá Helena, južný Atlantik) z rodu Bonaparte bol generál Francúzskej revolúcie, neskôr 1802 – 1804 samozvaný Prvý konzul Francúzskej republiky, 1804 - 1814 a 1815 samozvaný cisár Francúzov a 1806 Protektor Rýnskeho spolku a kráľ Talianska.

Napoleon urobil málo, aby vyvíjal inovačné vojenské stratégie, ale predsa použil tú najlepšiu kvalitu z francúzskej armády pod rôznymi revolučnými vládami, aby dosiahol mnoho úspešných kampaní a niektoré prekvapujúce víťaztvá. Jeho kampane boli stále študované vo vojenských akadémiách po celom svete a bol spravidla považovaný za jedného z najväčších veliteľov na svete, aký kedy vôbec žil. Počas menej než desiatich rokov bojoval fakticky s každou európskou mocnosťou a získal kontrolu nad väčšou časťou západnej a centrálnej Európy. Od jeho dobývania či spojenectva až po jeho katastrofálny vpád do Ruska v roku 1812 nasledovaný porážkou pri Lipsku v októbri 1813, ktorý viedol k jeho odstúpeniu a o niekoľko mesiacov neskôr až k exilu na ostrov Elba. Jeho návrat, známy ako 100 dňové cisárstvo, bol však tiež odrazený rozhodujúcou bitkou pri Waterloo v dnešnom Belgicku 18. júna 1815 a Napoleon bol prinútený znovu k odstúpeniu a vyhnanstvu na ostrove Svätej Heleny, kde o 6 rokov zomrel.

Napoleon vymenoval niekoľko členov rodiny Bonapartovcov a blízkych priateľov za panovníkov území, ktoré sa mu podarilo podrobiť, ako dôležité vládnuce osoby (jeho brat Lucien sa stal francúzskym ministrom financií). Napriek tomu, že ich vládnutia neprežili jeho pád, jeho synovec Napoleon III. neskôr vládol vo Francúzsku v 19. storočí.

Človek a vojvodca

Napoleon prečítal hory kníh už ako malý, keď bol na vojenskej škole. Jeho učitelia si všimli, že zatiaľ čo iní žiaci sa cez prestávku odbehli hrať, Napoleon išiel do knižnice a čítal všetko, čo mu prišlo pod ruku. Aj po skončení školy, keď sa stal poručíkom, míňal väčšinu platu na knihy. Takže nebolo divu, že sa stal chodiacou encyklopédiou.

Bol veľmi dobrý v matematike a neskôr sa ako generál stal členom vedeckého inštitútu a stal sa akademikom.

Hoci vedel byť arogantný a panovačný, bol to energický človek činu a mal víziu budúcnosti. Pohŕdal prízemnými a neschopnými ľuďmi. Výborne vedel jednať v kritických situáciách a ako sa o ňom vyjadril jeho priateľ Marmont, v takých situáciách pocítil obrovský príval energie. Bol chodiaca smršť.

Ešte kým bol presvedčený republikán, dokázal svojou obrovskou charizmou pritiahnuť ľudí, z ktorých mnohí ostali jeho priateľmi na celý život.

Neskôr, keď dosiahol moc, spyšnel a zlenivel. Táto jeho stará energia sa mu na chvíľu vrátila až po porážke v Rusku, keď musel brániť samotné Francúzsko. Vtedy aj dosiahol svoje najlepšie víťazstvá proti oveľa silnejším armádam, ale to už mu nepomohlo, lebo od neho len nedávno oslobodená Európa sa rozhodla radšej umrieť ako prehrať.

Vstával najneskôr o 4. ráno a hneď sa dával do roboty a to aj keď bol kokotom. :D

Detstvo a raný život

Narodil sa ako Napoleone Buonaparte v meste Ajaccio na Korzike 15. augusta 1769, ktorá sa po dlhej vojne o nezávislosť proti Janovu roku 1768 stala súčasťou Francúzska. Jeho rodina patrila k drobnej talianskej šľachte žijúcej na Korzike, prítomnej od začiatku 15. storočia. Pochádzala z talianskeho Toskánska. Bol druhým synom otca Carlo Buonaparte a matky Maria Letizia Ramolino, ktorí spolu mali 13 detí, z ktorých však len 8 prežilo rané detstvo. Jeho otec ako právny zástupca (advokát) bol povolaný v roku 1778 korzickým zástupcom o uchádzanie sa práce na dvore Ľudovíta XVI., kde zostal niekoľko rokov.Napoleonová mama bola katolíčka a jej deti museli pravidelne chodiť do kostola. Dominantný vplyv mala na Napoleonovo detstvo jeho matka. Jej pevná disciplína pomohla k obmedzovaniu Napoleonových šibalstiev.

Výcvik a školenie

Napoleon začal školu už ako päťročný. roku 1774 bol zapísaný do školy, ktorú viedli rehoľné sestry. Mal voľnejšiu školu a často tak chodieval na prechádzky. Na týchto prechádzkach niekedy sa držal za ruku s dievčaťom, ktoré sa volalo Giacominetta. Napoleonovi spolužiaci spozorovali tento milujúci párik a vytvorili o nich rýmovačku: „Napoléone di mezzacalzetta, fa l'amore a Giacominetta“. Tento krátky rým znamenal: „Napoleon s jeho ponožkami napoly dole, vyznáva lásku Giacominette“. Kedykoľvek tento rým Napoleon počul, prenasledoval vinníka a pustil sa s ním do bitky.

Napoleon sa dôkladne pripravoval na vyučovanie. Mal rád aritmetiku a venoval sa jej celý svoj život. V roku 1777, tri roky po tom, ako začal navštevovať školu, išiel za mlynárom a vypočítal mu produkciu mlyna. Jeho láska k matematike viedla k tomu, že sa stal delostreleckým dôstojníkom vo francúzskej armáde, kde potreboval vypočítať uhol, trajektóriu, hmotnosť gule a množstvo pušného prachu pri paľbe na ciele v rôznych vzdialenostiach, čo vyžadovalo dobrú znalosť matematiky.

Školská príprava

V roku 1778 sa Napoleonov otec rozhodol dať dvom najstarším chlapcom všestranné vzdelanie a zapísal ich do jednej z dvoch škôl pre francúzsku šľachtu. Napoleon sa rozhodol stať sa vojakom, pretože bol veľmi hlučný a miloval históriu a matematiku. Giuseppe bol obrátený obraz Napoleona, rozhodol sa stať kňazom.

Vo veku deväť rokov Napoleon, Giuseppe a ich bratranec odišli do Francúzska. Napoleonova matka mu pred odchodom stihla pošepnúť "guráž". Napoleon sa na Korziku vrátil ešte niekoľkokrát.

Pricestovali do Francúzska, kde sa s nimi stretol Napoleonov otec, a odviedol ich do školy. Napoleona prijali 15. mája 1779 do francúzskej vojenskej školy v Brienne (Brienne-le-Château). V Brienne ho považovali za vysoko nadaného outsidera. Najväčší talent mal na matematiku, okrem toho sa zaujímal o veľkých hrdinov dejín ako Alexandra Veľkého a Júlia Cézara. Pred vstupom do školy sa musel naučiť po francúzsky, ale počas celého života hovoril s talianskym akcentom a nikdy sa nenaučil poriadne hláskovať. Dosahoval výborné známky v matematike a v zemepise. Po dokončení štúdia v Brienne v 1784 bol Napoleon prijatý do elitnej školy École militaire v Paríži, kde sa mu za jeden rok podarilo dokončiť dva ročníky štúdia. Po jeho ukončení školy v septembri 1785 bol poverený ako pomocný poručík pluku kráľovského delostrelectva a v januári 1786 v 16 rokoch si začal plniť svoje povinnosti vo francúzskej armáde. Kvôli svojmu pomerne nízkemu pôvodu však boli jeho možnosti postupu v armáde obmedzené a preto sa venoval spisovateľskej činnosti. Jeho veľkým vzorom bol napr. Jean-Jacques Rousseau.

Prvé kroky v armáde

Napoleon slúžil vo Valence a Auxonne až kým nevypukla v roku 1789 Veľká francúzska revolúcia. Vtedy sa vrátil na Korziku, kde medzi sebou súperili rojalisti, revolucionári a korzickí nacionalisti. Bonaparte podporoval revolucionárov a získal si pozíciu podplukovníka dobrovoľníkov bojujúcich na ich strane, po vygradovaní konfliktu so silnejšou stranou nacionalistov a ich vodcom Pasqualem Paolim musel Napoleon v júni 1793 spolu so svojou rodinou utiecť do Francúzska. Napoleon sa stal Francúzom a oslávil to veľkým večierkom.

Napoleon bol vymenovaný za delostreleckého veliteľa vo francúzskych silách obliehajúcich Toulon, kde vypuklo povstanie proti jakobínskemu teroru a bol obsadený britskou armádou. Sformuloval úspešný plán na dobytie mesta, čo viedlo k jeho povýšeniu na brigádneho generála. Jeho úspech naňho obrátil pozornosť Výboru verejnej bezpečnosti a stal sa blízkym spolupracovníkom Augustina Robespierra, ktorý bol mladším bratom revolučného vodcu Maximiliána Robespierra. Následkom toho bol krátko väznený po páde Augustína Robespierra v roku 1794, ale bol prepustený po dvoch týždňoch.

Víťazný generál

V októbri roku 1795 Napoleon Bonaparte slúžil v Paríži, kde rojalisti zorganizovali vyzbrojený protest proti Národnému konventu. Napoleon dostal príkaz na obranu Konventu v paláci Tuileries. S pomocou mladého jazdeckého dôstojníka Joachima Murata, ktorý sa mu neskôr stal švagrom, sa zmocnil diel. Krvavo potlačil povstanie rojalistov a týmto činom na seba pritiahol veľkú pozornosť, zvlášť na svojho vedúceho Barrasa. Počas nasledujúcich týždňov sa romanticky naviazal na Barrasovu bývalú milenku Josephine de Beauharnais s ktorou sa oženil 9. marca 1796.

Talianske ťaženie v rokoch 1796–1797

Pár dní po jeho manželstve dostal Napoleon príkaz veliť francúzskej armáde v Taliansku. Jeho vpád do Talianska bol úspešný a 10. mája 1796 v bitke pri Lodi získal prezývku Malý kaprál (le petit caporal), bol to výraz odrážajúci jeho kamarátstvo k svojim vojakom z ktorých dokonca všetkých poznal podľa mena. Nasledovala bitka pri Miláne 15. mája 1796, potom víťazstvo pri Arcole a Rivoli.

Ďalej sa vydal s armádou do Rakúska cez Lombardiu a porazil pápežské štáty. Pretože pápež Pius VI. protestoval proti zavraždeniu Ľudovíta XVI. Francúzsko sa mu pomstilo tým, že pripojilo k svojmu územiu dve malé pápežské teritóriá. Napoleon ignoroval požiadavku od Direktória, aby pochodoval s vojskom na Rím a zosadil pápeža. Stalo sa to až v nasledujúcom roku, keď sa generál Berthier zmocnil Ríma a posadil pápeža 20. februára do väzenia.

Na začiatku roku 1797 viedol Napoleon silnú francúzsku armádu do Rakúska a prinútil tak Rakúsko uzavrieť mier v Campo Formio. Tento mier poskytol Francúzsku kontrolu nad väčšou časťou severného Talianska. Ďalej bolo donútené vymeniť Lombardiu a Belgicko za Benátky, Istriu a Dalmáciu. Napoleon tak pochodoval do Benátok a prinútil ich kapitulovať a ukončil ich viac než 1000 ročnú nezávislosť. Presnejšie, založil na ich území novú profrancúzsku republiku, ktorú ale v tajnej dohode v Leobene nechal napospas Rakúsku. Neskôr v roku 1797 sa Napoleon postaral o mnoho území v Taliansku, ktoré Francúzsko ovládalo.

Napoleonove pozoruhodné série vojenských triumfov boli výsledkom jeho schopnosti používať encyklopedické znalosti na formovanie vojenských myšlienok k skutočným situáciám. Ako príkladom je používanie delostrelectva k podpore pešieho pluku. Napoleon to popísal takto: „Bojoval som v šesťdesiatich bitkách a nenaučil som sa nič, čo som nevedel na začiatku.“ Napoleon bol taktiež pánom inteligencie a podvodu a mal zvláštny zmysel, kedy a kam udrieť na nepriateľa. Často vyhrával bitky sústreďovaním sa na súperove jednotky a nič netušiaceho nepriateľa pozoroval zvedmi, ktorí mu nosili správy o pozícii súperových jednotiek, tak nepriateľa napádal svojimi dobre rozmiestnenými a ukrytými vojakmi. Počas talianskej kampane sa podarilo Napoleonovej armáde zajať 160 000 vojakov a zmocniť sa 2000 diel. Kampani sa podarilo prelomiť tradičné štandardy vojenskej taktiky z 18. storočia a nastoliť novú éru vo vojenskej histórii.

Vo francúzskej kampani sa generál Napoleon Bonaparte stal vplyvným človekom vo francúzskej politike. Bol publikovaný v dvoch novinách, ktoré vychádzali pre vojenské jednotky v jeho armáde, ale široko obliehali aj francúzsku spoločnosť. V máji 1797 bol publikovaný v parížskych novinách s nadpisom: Le Journal de Bonaparte et des hommes vertueux. V polovici roku 1797 sa konali voľby, ktoré sa postarali o zväčšenie sily rojalistov Barrasasom a jeho spojencov. Rojalisti začali postupne útočiť na Napoleona a podkopávať jeho autoritu tým, že jednali s Rakúšanmi. Napoleon poslal generála Augereau do Paríža viesť prevrat a 4. septembra očistil Paríž od rojalistov. Napoleon postupoval k mierovým vyjednávaniam s Rakúskom, potom sa vrátil do Paríža ako víťazný hrdina s dominantnou silou vo vláde ďaleko viac populárny ako niekto z Direktoriátu.

Egyptská expedícia 1798-1799

Napoleon pred Sfingou

V marci 1798 navrhol Napoleon expedíciu do Egypta, provincie Osmanskej ríše, za účelom chrániť francúzske obchodné záujmy a podkopávať britský prístup do Indie. Aj keď Direktoriát s cenou a rozsahom tejto výpravy nebol veľmi spokojný, pohotovo súhlasil s plánom za účelom odstrániť populárneho generála z centra moci.

Neobvyklou stránkou egyptskej expedície bolo zahrnutie veľkej skupiny vedcov do francúzskej armády. Po vylodení na pobreží Egypta sa odohrala prvá bitka s Mamelukami, dávnou veľmocou na Strednom Východe, približne 6,5 kilometra od pyramíd. Najvýznamnejším objavom bolo nájdenie Rosettskej dosky. Táto doska je považovaná ako zdroj Napoleonovej oddanosti k princípom osvietenectva a cudzej práce ako majstrovským kúskom propagandy imprelialistických motívov invázie. Vo veľkom neúspešnom úsilí získať podporu egyptského ľudu, sa Bonaparte vyhlásil za osloboditeľa egyptského ľudu spod vlády Osmanskej ríše.

Napoleonove vojsko bolo značne prečíslené jazdectvom Mamelukov (25 000 ku 60 000), Napoleon však strategicky vyšiel na vrchol hory. Muži vo vojsku sa tu následne sformovali do dutých štvorcov s tvárou na cieľ. Túto taktiku zvolil preto, aby držal delá a dodávky bezpečne na vnútornej strane, zatiaľ čo vojaci mohli strieľať na všetky strany na vrchnej strane. Tento ťah bol veľmi účinnou obranou proti domorodým Egypťanom. Celkovo stratil Napoleon 300 mužov, zatiaľ čo zabil približne 6000 domorodcov.

Zatiaľ čo bitka na súši roznášala správy o skvelom víťazstve Francúzov, britské loďstvo si to vykompenzovalo na mori. Lode, ktoré sa odčlenili od Napoleona a jeho armády, sa plavili späť do Francúzska, ale bojové loďstvo zostalo pri Napoleonovi k podpore na pobreží. 1. augusta britská flotila našla bojové loďstvo kotviace v silnom obrannom postavení v zálive Abukir. Putujúca britská flotila zaútočila pod vedením Horácia Nelsona na francúzske lode, podarilo sa im zničiť a obsadiť všetky plavidlá okrem dvoch: Guillaume Tell s admirálom Pierre-Charles Villeneuve a Généreux, ktorá unikla. Bonaparteho expedícia sa zmocnila ostrova Malta 9. júna a potom sa vylodila 1. júla v Alexandrii, pretože sa chcela dočasne vyhýbať prenasledovaniu zo strany britského kráľovského loďstva. Guillaume Tell bola onedlho lapená počas britského obsadenia Malty. Mnohí pripisujú vinu za porážku francúzskej armády v bitke pri Níle francúzskemu admirálovi Francois-Paul Brueys, ktorý pristúpil s neúspešnou obrannou stratégiou. Francúzske lode boli taktiež postihnuté nedostatkom pracovníkov, dôstojníci boli demoralizovaní a Nelsonov útok bol prekvapením. Celkom sa Britom podarilo zabiť približne 1 700 Francúzov a stratili pri tom len okolo 250 mužov. Napoleon sa po vylodení na súš musel uspokojiť s čiastočným splnením svojich cieľov - síce posilnil francúzsku moc nad Egyptom, cieľ zväčšiť vplyv Francúzska v Stredozemnom mori mohol sotva vyhlásiť za splnený. Počas svojej výpravy navyše čelil veľkému množstvu povstaní v rámci svojho vojska.

Na začiatku roku 1799 viedol Napoleon armádu do osmanskej provincie v okolí Damasku na území dnešnej južnej Sýrie a severného Izraela a porazil početnejšie turecké vojská v niekoľkých bitkách, jeho armáda však bola oslabená chorobami a nedostatkami zásob. Napoleon nebol schopný poraziť pevnosť Acre a tým bol prinútený v máji k návratu do Egypta. Za účelom urýchliť postup, rozhodol sa Napoleon pre kontroverzný krok tým, že zabíjal väzňov a ľudí postihnutých morom. 25. júla bol Napoleon späť v Egypte a porazil osmanskú armádu v Abukire, čím si čiastočne napravil reputáciu z porážky v námornej bitke z predchádzajúceho roku.

Egyptské ťaženie stagnovalo a zároveň sa zhoršila politická situácia doma vo Francúzsku, Napoleon sa tak v auguste 1799 rozhodol vrátiť do Francúzska, prenechajúc velenie v Egypte generálovi Jeanovi Babtistovi Kléberovi.

Vládca Francúzska

Prevrat 18. brumaira

Počas pobytu v Egypte sa Napoleon snažil venovať čo najväčšiu pozornosť udalostiam v Európe, spoliehajúc sa prevažne na noviny a zásielky, ktoré však prichádzali nepravidelne. 23. augusta 1799 náhle vyplával s loďami do Francúzska, pričom využil dočasný odchod britských lodí blokujúcich francúzske pobrežné prístavy.

Hoci bol neskôr obvinený politickými oponentmi z opustenia svojich vojenských jednotiek, jeho odchod bol v skutočnosti nariadený Direktóriom, ktoré trpelo sériami vojenských porážok vo Vojne Druhej koalície a obávalo sa invázie.

Ešte pred návratom Napoleona do Francúzska sa vojenská situácia mierne zmenila následkom niekoľkých francúzskych víťazstiev.

Republika zbankrotovala a skazené a neúčinné Direktórium bolo nepopulárne v radoch francúzskej verejnosti viac ako inokedy predtým.

Na Napoleona sa obrátil jeden z členov Direktória Sieyès a hľadal podporu pre prevrat a zvrhnutie konštitúcie. Do spiknutia bol zapojený aj Napoleonov brat Lucien, ktorý bol predsedom Rady piatich stoviek, ako aj ďalší člen Direktória Roger Ducos a budúci premiér a minister zahraničných vecí Francúzska Charles Maurice de Talleyrand-Périgord. 9. novembra (18. brumaira) a v nasledujúci deň sa jednotky vedené Napoleonom zmocnili kontroly a rozpustili legislatívnu radu, ktorá následne vymenovala Napoleona Bonaparteho, Sieyèsa a Ducosa za konzulov, ktorí majú vládnuť. Sieyès očakával, že bude ovládať nový režim, bol vymanévrovaný Napoleonom, ktorý navrhol novú Ústavu roku VIII, vďaka ktorej sa stal Prvým konzulom. Napoleon sa tak stal najmocnejšou osobou vo Francúzsku, následne mu bol titul Prvý konzul Ústavou roku X prisúdený doživotne.

Prvý konzul

Napoleon uskutočnil niekoľko trvalých reforiem, ktoré sa dotýkali okrem iného aj centralizácie administratívy vlády, vyššieho vzdelania, daňového systému, ústrednej banky, právnych zákonov a cestných a kanalizačných systémov.

24. decembra 1800 bol na Napoleona spáchaný neúspešný atentát. Atentátnici Pierre de Limoëlan, Pierre de Saint-Régeant a Francois-Joseph Carbon boli členmi spolku monarchistov, tzv. šuanov. Okrem de Limoëlana boli atentátníci popraveni.

Napoleon vyjednal s katolíckou cirkvou Konkordát z roku 1801, čím dosiahol zmierenie väčšinového rímskokatolíckeho obyvateľstva s jeho režimom. Jeho súbor občianskych práv nazývaný Napoleonský zákonník alebo Občiansky zákonník má význam dodnes v mnohých krajinách sveta. Zákonník skonštruoval výbor právnych expertov pod dohľadom Jeana Jacquesa Régisa de Cambacérès, ktorý bol Druhým konzulom v rokoch 1799 - 1804. Napoleon sa aktívne zúčastňoval zasadaní štátnej rady, ktorá zákonník revidovala. Ďalšie zákony sa zaoberali kriminálnym a obchodným právom.

Medzihra mieru

V roku 1800 sa Napoleon znova vrátil do Talianska, ktoré bolo opätovne dobyté Rakúskom počas jeho pobytu v Egypte. On a jeho jednotky prešli na jar cez Alpy. Aj keď ťaženie začalo drobnými neúspechmi, nakoniec Rakúšanov donútil po júnovej bitke pri Marengu podpísať prímerie. Napoleonov brat Jozef, ktorý viedol mierové rokovania v Lunéville, ohlásil, že vďaka britskej podpore Rakúsko nechce uznať francúzske územné zisky. Dohoda sa čoraz viac vzďaľovala a tak Napoleon prikázal generálovi Moreauovi, aby zasadil Rakúsku ešte jeden úder. Moreau viedol Francúzsko k víťazstvu v bitke pri Hohenlindene 3. decembra 1800. Rokovania v Lunéville vzápätí nabrali z pohľadu Napoleona pozitívnejší smer a zmluva bola napokon podpísaná vo februári 1801. Francúzske zisky z predchádzajúcej Zmluvy z Campo Formio z roku 1797 tak boli potvrdené a dokonca rozšírené. Následne podpísalo Francúzsko v marci 1802 Zmluvu z Amiens, ktorá bola dobrým základom pre mier. Briti sa v nej zaviazali k stiahnutiu jednotiek z okupovaných území.

Mier medzi Francúzskom a Britániou bol však nepokojný a ako sa neskôr ukázalo, iba krátkodobý. Európske monarchie sa zdráhali uznať existenciu republiky. Báli sa totiž, že myšlienky revolúcie sa udomácnia aj medzi ich poddanými. V Británii privítali brata Ľudovíta XVI., de iure kráľa Francúzska Ľudovíta XVIII., iba ako štátneho hosťa aj napriek tomu, že Británia francúzsku republiku oficiálne uznala. Británia neopustila Maltu aj napriek prísľubu v Zmluve z Amiens a protestovala proti francúzskej anexii Piemontu a Napoleonovmu Aktu mediácie, ktorým de facto vznikla Švajčiarska konfederácia.

V roku 1803 čelil Napoleon ďalšiemu neúspechu, keď armáda, ktorej úlohou bolo znovudobytie Dominikánskej republiky a postavenie základne na ostrove, bola zdecimovaná žltou horúčkou ako aj razantným odporom vedeným Toussaintom Louvertureom a Jean-Jacquesom Dessalinesom.

Napoleon rozpoznal, že francúzske dŕžavy v Severnej Amerike sú pred hroziacou vojnou s Britániou neubrániteľné a rozhodol sa predať ich Spojeným štátom za menej než tri centy za aker ($7.40/km ²). Tento akt je dnes známy ako Kúpa Lousiany.

Definitívnou zámienkou pre koniec mieru bol napokon tiahly spor o Maltu. Británia vyhlásila Francúzsku vojnu v roku 1803 a mohla tak neskrývane podporovať francúzskych rojalistov.

Cisár Francúzov

V januári roku 1804 odhalila Napoleonova polícia úmysly atentátnikov zdanlivo pod záštitou Bourbonovcov. Ako odplatu Napoleon rozkázal zatknúť vojvodu z Enghiena, narušiac tak suverenitu Bádenska. Po rýchlom a tajnom súde bol vojvoda z Enghien popravený 21. marca 1804. Napoleon využil tento incident k tomu, aby obnovil dedičnú monarchiu vo Francúzsku na ktorej čele by stál on sám ako cisár. Obhajoval tento svoj krok tým, že znovuzasadnutie Bourbonovcov na trón nie je možné, pretože dedičnosť trónu pre Bonapartovcov je rezervovaná v ústave.

2. decembra 1804 sa v Notre Dame de Paris Napoleon nechal korunovať za cisára. Tvrdenia, že Napoleon Bonaparte počas obradu vytrhol korunu z rúk pápeža Pia VII. za účelom vyhnúť sa podrobeniu jeho autority k pápežskému úradu sú nepodložené. V skutočnosti bol korunovačný proces dohodnutý vopred. Po ňom korunovali i jeho manželku Joséphine ako cisárovnú (tento moment zachytil Jacques-Louis David v jeho najslávnejšom obraze). Neskôr 26. mája 1805 Napoleona v milánskej katedrále korunovali za talianskeho kráľa so Železnou korunou Lombardie.

Počas roku 1805 Británia presvedčila Rakúsko a Rusko k založeniu Tretej koalície bojujúcej proti Napoleonovi. Ten si uvedomoval, že pokiaľ sa mu s pomocou Španielska nepodarí odlákať britské námorníctvo z kanála La Manche, vylodiť sa na ostrovoch bude takmer nemožné. Potom, ako zistil, že sa Rakúsko a Rusko chystajú na inváziu na územie Francúzska, musel tieto svoje plány odložiť a sústrediť sa na boj na pevnine. Vytvoril tzv. Veľkú Armádu, s ktorou tajne vypochodoval smerom na Nemecko. Dňa 20. októbra 1805 tak zaskočil Rakúšanov pri Ulme. O deň neskôr však utrpel rozhodujúcu porážku na mori, keď britská flotila v bitke pri Trafalgare rozdrvila pod vedením admirála Horatia Nelsona spojené francúzske a španielske flotily. Týmto víťazstvom získala Británia trvalú kontrolu nad morom.

2. decembra 1805, presne rok po svojej korunovácii, Napoleon dokázal vyhrať v rozhodujúcej bitke na pevnine nad spojenými vojskami Ruska a Rakúska pri Slavkove. Bitka je známa aj ako bitka troch cisárov: francúzsky cisár Napoleon Bonaparte, rakúsky cisár František I., a ruský cár Alexander I. Rakúsko tak bolo opäť pritlačené k mieru, ktorý bol napokon podpísaný v Bratislave 28. decembra 1805. Zo Slavkova pokračovala Veľká armáda smerom na sever, nasledujúci rok rozprášila nepoddajných Prusov pri Jene v Auerstädte. Honba za slávou a víťazstvami ho priviedli do Poľska. Výpravy v rokoch 1805 - 1807 boli jeho najväčšími triumfami a skončili sa krvavými bitkami pri Eylau a Friedlande v ďalekom východnom Prusku.

Pozri aj

• Joséphine de Beauharnais
• Napoleonské vojny

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Napoleon Bonaparte
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Napoleon Bonaparte

Napoleon Bonaparte
Vladárske tituly
Predchodca -	cisár 1804 – 1814 a 1815	Nástupca Ľudovít XVIII.