Bedřich Smetana: Rozdiel medzi revíziami
→Zdroj: kt |
d oprava statnosti |
||
Riadok 4: | Riadok 4: | ||
|Popis = český hudobný skladateľ |
|Popis = český hudobný skladateľ |
||
|Dátum narodenia = [[2. marec]] [[1824]] |
|Dátum narodenia = [[2. marec]] [[1824]] |
||
|Miesto narodenia = [[Litomyšl]], [[ |
|Miesto narodenia = [[Litomyšl]], [[Rakúske cisárstvo]] |
||
|Dátum úmrtia = {{duv|1884|5|12|1824|3|2}} |
|Dátum úmrtia = {{duv|1884|5|12|1824|3|2}} |
||
|Miesto úmrtia = [[Praha]], [[ |
|Miesto úmrtia = [[Praha]], [[Rakúsko-Uhorsko]] |
||
|}} |
|}} |
||
'''Bedřich Smetana''' (* [[2. marec]] [[1824]], [[Litomyšl]] – † [[12. máj]] [[1884]], [[Praha]]) bol [[Česko|český]] hudobný skladateľ, tvorca českej národnej hudby. |
'''Bedřich Smetana''' (* [[2. marec]] [[1824]], [[Litomyšl]] – † [[12. máj]] [[1884]], [[Praha]]) bol [[Česko|český]] hudobný skladateľ, tvorca českej národnej hudby. |
Verzia z 00:53, 26. september 2018
Bedřich Smetana | |
český hudobný skladateľ | |
Narodenie | 2. marec 1824 Litomyšl, Rakúske cisárstvo |
---|---|
Úmrtie | 12. máj 1884 (60 rokov) Praha, Rakúsko-Uhorsko |
Podpis | |
Odkazy | |
Commons | Bedřich Smetana |
Bedřich Smetana (* 2. marec 1824, Litomyšl – † 12. máj 1884, Praha) bol český hudobný skladateľ, tvorca českej národnej hudby.
Životopis
Detstvo a mladosť (1824 – 1843)
Narodil sa v pomerne zámožnej rodine.[1] Jeho otec František Smetana mal rád hudbu, nadšene amatérsky pestoval komornú hudbu[2] a syna Bedřicha zasvätil do jej tajov už v štyroch rokoch, neskôr ho ale zveril do starostlivosti obchodníka Jana Chmelíka, ktorý riadil hudobné produkcie pre grófa Valdštejna. Smetana sa učil hrať na husliach a neskôr na klavíri. Svoje prvé verejné vystúpenie absolvoval v Litomyšli v šiestich rokoch.[3] Ešte v Litomyšli začal komponovať i jednoduché kúsky, prvá dochovaná skladba – nedokončený kvapík D dur – však vznikla až v Jindřichovom Hradci.[4]
V roku 1835 skončil Františkovi Smetanovi nájom jindřichohradeckého pivovaru a podarilo sa mu v dražbe výhodne kúpiť svobodnický statok Růžkovy Lhotice so zámočkom, pivovarom a hostincom.[5] Presťahoval sa tam i s rodinou, Bedřich tu však trávil len školské prázdniny. Jeho gymnaziálne štúdium bolo často prerušované a málo úspešné; začal v Jindřichovom Hradci, ale v polovici druhého ročníka mal – možno v dôsledku choroby[6] – samé nedostatočné a školu opustil.[7] V školskom roku 1835/36 nastúpil do gymnázia v Jihlave, ale ani tu sa mu nedarilo a navyše mal depresie; nakoniec uprosil otca, aby ho odtiaľ ešte pred koncom školského roka odviedol.[8] V nasledujúcom roku nastúpil na odporúčanie svojho bratanca, premonštráta Dr. Josefa Františka Smetanu (1801 – 1861), do rádového gymnázia v Nemeckom Brode, kde sa mu páčilo viac a kde sa zoznámil o. i. s Karolom Havlíčkom.[9] Hudobné vzdelávanie obmedzoval na hru na klavíri u profesora P. Šindeláře a prázdninové lekcie u čechtického učiteľa Jana Syrového.[10][11]
Od jesenného semestra 1839 prešiel rad Smetanových priateľov z Německého Brodu na Akademické gymnázium Štěpánská v Prahe a chlapec presvedčil otca, aby mu vybavil prestup.[10][12] V Prahe, plnej kultúrnych podnetov – z nich veľký význam mala pre Smetanu najmä séria koncertov Franza Liszta v marci 1840 – sa však začal čoskoro viac venovať hudbe ako štúdiu.[13] Oznámil riaditeľovi Josefovi Jungmannovi, že z gymnázia vystupuje a hodlá sa venovať hudbe.[14] Smetanov otec, ktorý s tým prirodzene nesúhlasil, ho odviezol z Prahy a od nasledujúceho školského roka ho zapísal do premonštrátskeho gymnázia v Plzni na ktorom pôsobil ako profesor F. J. Smetana.[10][15] Pod ochranou a dohľadom svojho o 23 rokov staršieho bratanca tam Bedřich štúdiá predsa len dokončil (6. augusta 1843), hoci s nevalným prospechom.[16]
V Plzni sa dospievajúci Smetana pod patronáciou svojho profesora humanitných predmetov, hudbymilovného Gustava Beera, živo zapojil do spoločenského života, hral na návštevách, v salónoch a k tancu a aj sám rád tancoval.[17] [18] Podľa svojho denníka v tom čase prežil aj niekoľko citových vzplanutí, prvé k svojej sesternici Aloisii Smetanovej ešte cez prázdniny pred plzenským pobytom, ktoré trávil u strýka Novom Městě nad Metují. Aloisii (Louise) venoval Louisinu polku (Louisen-Polka), ktorá je jeho prvou v úplnosti dochovanou skladbou.[19][20] Od mája 1842 sa však datuje dlhodobý vzťah ku Kateřině Kolářovej, dcére otcovho priateľa a talentovanej klaviristke.[21]
V Plzni Smetana skomponoval rad ďalších drobných klavírnych skladieb, väčšinou tanečných (polky, kvapíky, štvorylky), z ktorých najmä Louisina polka, Jiřinková polka (podľa jiřinkových slavností v Českej Skalici) a polka Ze studentského života dosiahli už vo svojej dobe značnú popularitu.[22] Pokúšal sa však i o prvé orchestrálne skladby (Menuet B dur a Galop bajadérok z roku 1842) a o náročnejšie klavírne kusy (tri impromptus 1841 – 1842). Po dokončení štúdii sa vzoprel prianiu otca, aby sa stal úradníkom, či pokračoval v štúdiách na univerzite, a odišiel do Prahy s úmyslom venovať sa výhradne hudbe.[10][23] Do denníka si vtedy zapísal: „S pomocou Božou budem raz v technike Lisztom, v komponovaní Mozartom.“[24]
Prvý pražský pobyt (1843 – 1856)
Finančná situácia otca sa zhoršila, Smetana nemohol počítať s jeho podporou, a tak sa vynorila pred ním starosť o živobytie.[25][26] V roku 1844 sa mu však podarilo získať miesto učiteľa hudby v rodine grófa Leopolda Thuna.[10][27] V tejto funkcii nadviazal veľa užitočných kontaktov medzi aristokraciou i hudobníkmi a rodina Thunových zostala po celý život jeho podporovateľkou.[24] S grófskou rodinou býval v ich pražskej rezidencii a sprevádzal ich i na vidiecke sídla (zámok Bon Repos pri Nových Benátkach, Ronšperk).[28] Navyše ho jeho budúca svokra zoznámila s Josephom Prokschom, ktorý ho vyučoval súkromne kompozíciu.[24][29] Proksch bol vynikajúci učiteľ a jeho ústav bol najuznávanejší v Prahe.[20][30] a tak Smetana začal systematicky študovať hudbu. V roku 1847 štúdium u Prokscha aj vyučovanie u Thunov ukončil.[31]
Smetana sa chcel uplatniť ako klavírny virtuóz, to mu malo poslúžiť najmä na získanie peňazí a slávy k tomu, aby sa mohol stať kapelníkom, dirigentom alebo učiteľom, či dokonca vytvoriť vlastný orchester.[10][20] Jeho plánovaná koncertná cesta po západočeských kúpeľných mestách sa však skončila fiaskom: plzenský koncert bol slušne navštívený, ale v Chebe sa zišli len štyria diváci a vystúpenia v Mariánských Lázních, Františkových Lázních a Karlovych Varoch musel odvolať.[32] Rozhodol sa teda založiť v Prahe hudobný ústav (klavírnu školu) a 24. januára 1848 podal zemskému guberniu žiadosť o povolenie.[32]
Pri pražských nepokojoch v júni 1848 sa Smetana, ktorý udržiaval styky s radikálnymi demokratmi, nechal strhnúť k účasti na barikádovom boji.[33] Zložil aj dva príležitostné pochody, Pochod Národní gardy a Pochod studentské legie, ktoré sa stali jeho prvými skladbami vydanými tlačou,[34][35] ako i revolučnú Píseň svobody („Válka, válka! Prapor vlaje“) na slová J. J. Kolára.[33] Po porážke povstania nakrátko utiekol k rodičom do Obříství, kde ho zastihlo priaznivé vybavenie žiadosti, a s finančnou podporou rodičov a známych mohol od 8. augusta 1848 otvoriť hudobný ústav (klavírnu školu) na Staromestskom námestí.[10][36]
V dobe príprav na otvorenie Smetana prvýkrát nadviazal kontakt so svojim vzorom Franzom Lisztom. Zaslal mu s venovaním svoje Six morceaux caractéristiques so žiadosťou a zariadenie ich publikácie a o pôžičku 400 zlatých. Liszt venovanie prijal, pôžičku odmietol a po osobnom zoznámení so Smetanom zariadil i vydanie skladieb v Lipsku u Friedricha Kistnera ako Smetanov Opus 1.[37]
Škola zo začiatku značne prosperovala a získala si dobré meno žiackymi koncertmi[38], okrem toho získal Smetana rad súkromných žiačok v aristokratických kruhoch a krátko bol zamestnaný pre klavírne predohrávky u cisára Ferdinanda I.[39] Dobrú majetkovú situáciu mohol využiť na založenie rodiny. 29. augusta 1849 sa oženil so svojou dávnou láskou Kateřinou Otiliiou Kolářovou (* 1827) a mali čoskoro štyri dcéry.[40] Ďalej pomerne úspešne vystupoval ako klavirista a na koncertoch komornej hudby.[38] Vyznamenal sa účinkovaním pri Beethovenových (1854) a Mozartových (1856) slávnostiach.[34] František Škroup prvýkrát dirigoval jeho Slavnostní předehru D dur.[41] Smetana pokračoval v komponovaní virtuóznych klavírnych kusov jednotlivých i radených do voľných cyklov (Svatební scény 1849, Lístky do památníku, Črty), niektoré z nich poslal na posúdenie Lisztovi a Kláre Schumannovej.[42] Jeho špecialitou sa stávali polky, oproti tým z plzenského obdobia umelecky štylizované do koncertnej podoby (Tři salonní polky, Tři poetické polky). Usiloval sa o pozdvihnutie polky na umelecký žáner tak, ako to urobil Chopin s mazurkou a polonézou.[34][43] V rokoch 1853 – 1854 zložil aj svoju jedinú symfóniu, Triumfální symfonii (ku koncu života ju revidoval a premenoval na Slavnostní), určenú k sobášu cisára Františka Jozefa I. Venovanie však nebolo prijaté a symfónia sa tiež vcelku nikdy nepresadila; najviac sa hrala samostatne 3. veta Scherzo, ktorá ako jediná neobsahuje citáciu rakúskej cisárskej hymny.[44] Pri jej prvom verejnom prevedení 28. januára 1855 sa Smetana prvýkrát predstavil ako dirigent.[34]
V polovici 50. rokov Smetanov rodinný život zasiahli vážne rany. Tri z jeho štyroch dcér – Gabriela, Bedřiška a Kateřina – zomreli a nažive zostala len Žofia.[10][45] Smrť hudobne najtalentovanejšej dcéry Bedřišky otca veľmi zasiahla a na jej pamiatku skomponoval svoju dosiaľ najmodernejšiu a najvýznamnejšiu skladbu, Klavírní trio g moll (1855).[34][45][46] Ale i jeho manželku tieto tragédie zdrvili, navyše sa u nej začala prejavovať tuberkulóza a zmena povahy viedla k manželským nezhodám.[38][47]
V Göteborgu (1856 – 1861)
Rodinné straty a problémy i nespokojnosť s prostým vyučovaním, nemožnosť získať v Prahe význačnejšie hudobné postavenie, znižujúce sa príjmy z hudobnej školy i politicky ťaživá situácia prispeli k tomu, že Smetana využil príležitosť, ktorú mu sprostredkoval pražský klavírny virtuóz Alexander Dreyschock. Tomu bolo na turné v severských krajinách ponúknuté vedenie Filharmonickej spoločnosti (Harmoniska sällskapet) v Göteborgu. Dreyschock odmietol, odporučil však na miesto Smetanu a ten 11. októbra 1856 odcestoval do Švédska.[48] Najprv usporiadal na skúšku dva klavírne koncerty, už 12. novembra bol prijatý za dirigenta Filharmonickej spoločnosti; súčasne sa stal vyhľadávaným učiteľom hry na klavír pre miestne slečny a dámy a vôbec významnou osobnosťou göteborskej spoločnosti.[49]
Göteborg bolo otvorené a prosperujúce, ale z kultúrneho hľadiska v porovnaní s Prahou provinčné mesto.[50][51] Orchester a zbor, ktoré tu mal Smetana k dispozícii boli len amatérske, a miestny hudobný vkus bol veľmi konzervatívny.[46][51][52] Pre Smetanu však bolo miestne pôsobenie veľmi prínosné: získaval skúsenosti ako kapelník a zbormajster po umeleckej i praktickej stránke a mal – s nutnými ohľadmi na záľuby obecenstva – voľnú ruku v dramaturgii, navyše poberal pomerne vysoký plat vo Filharmonickej spoločnosti i honoráre za klavírne hodiny.[51][52][53] Uvádzal tu klasikov (Händla, Haydna, Mozarta, Beethovena), i súčasných skladateľov: Mendelssohna, Schumanna, Liszta, Chopina, Berlioza, Wagnera, Gadeho, Verdiho, Rubinsteina i niektoré vlastné skladby.[51][54]
S moderným hudobným vývojom udržiaval Smetana styk najmä prostredníctvom Liszta. Pri návšteve u neho vo Weimare v septembri 1857 počul prvý raz Lisztovu Faustovskú symfóniu a bol novým žánrom symfonickej básne fascinovaný.[51][55]
Počas svojho pobytu vo Švédsku skomponoval postupne tri symfonické básne: Richard III. na námet tragédie Williama Shakespeara, potom Valdštejnov tábor inšpirovaný prvým dielom Schillerovej valdštejnskej trilógie a nakoniec Hakon Jarl na základe eposu dánskeho básnika Adama Oehlenschlägera.[56]
Ako symfonická báseň bola možno pôvodne zamýšľaná i shakespearovská klavírna skica Macbeth a čarodejnica.[57] V júni 1859 sa potom v Lipsku zúčastnil významného zjazdu umelcov v Lipsku na ktorom bol založený Allgemeines Deutsches Musikverein a vyhlásená tzv. novonemecká škola (neudeutsche Schule) v hudbe.[51][58][59] Potom opäť navštívil Liszta a počul okrem iného prvý raz prelúdium k Wagnerovmu Tristanovi.[51][58]
Prvý rok vo Švédsku strávil Smetana bez rodiny; vtedy nadviazal dlhoročné priateľstvo s Fröjdou Beneckovou (rod. Gumpertová, neskôr Rubensová).[60] V lete zvyčajne navštevoval Čechy a na druhú sezónu sa vrátil na sever s manželkou.[55] Kateřina Smetanová však trpela depresiami i fyzickou chorobou.[61] V apríli 1859, pri predčasnom návrate do Prahy, zomrela cestou v Drážďanoch.[62][63]
Leto toho roka trávil Smetana v Chloumku u svojho brata Karola a bližšie sa zoznámil so svojou švagrinou Barborou (Betty) Ferdinandiovou (* 1840). Požiadal ju o ruku a o rok neskôr, 10. júla 1860, sa s ňou oženil.[64] V medziobdobí, v decembri 1859, vznikla ako darček pre snúbenicu Bettina polka.[65] Čoskoro sa však ukázalo, že manželstvo bol omyl: Betty necítila, k o viac ako šestnásť rokov staršiemu skladateľovi, lásku. Nepriťahoval ju a nemala porozumenie pre jeho talent ani temperament; od polovice šesťdesiatych rokov žili už z väčšej časti oddelene. Najmä neskôr v čase choroby Smetana odcudzením a nezáujmom svojej manželky veľmi trpel.[66][67] Z manželstva sa narodili dve dcéry, Zdeňka (* 25. september 1861) a Božena (19. február 1863).[68] Smetana mal najbližší vzťah so svojou dcérou z prvého manželstva Žofiou, od 3. januára 1874 vydatej za lesníka Josefa Schwarza.[69]
V tejto dobe už začínal byť nespokojný so svojim švédskym pôsobiskom. Bol to smútok po domove, ktorý najlepšie vyjadril v cykle štyroch poliek nazvanom Souvenirs de Bohême en forme de polkas (1859/60).[70] Jeho denníkové zápisy i korešpondencia svedčia o zintenzívnení vlasteneckého presvedčenia.[71] Z popudu Dr. Jana Ludevíta Procházky v roku 1860 zložil svoj prvý zbor na český text Píseň česká.[72] Súčasne však túžil naplniť svoje širšie umelecké ambície: „Nemôžem sa zahrabať v Göteborgu; musím sa vynasnažiť, aby sa moje skladby dostali do verejnosti, aby mi bola daná príležitosť k novej činnosti a popud k rozsiahlejšej práci. Preto len von do sveta, a to čo najskôr!“ (zápis v denníku z 31. marca 1861).[63][73]
So Švédskom sa rozlúčil sériou koncertov v marci až máji 1861 (Štokholm, Norrköping, Göteborg) a hudobne tiež kompozíciou koncertnej etudy Vid strandem (Am Seegestrande, Na brehu morskom).[74] Návrat do Čiech nebol zo začiatku definitívny, Smetana sa naposledy pokúsil presadiť ako klavírny virtuóz vystúpeniami v Nemecku a Holandsku, ale s finančným neúspechom, ktorý musel zhojiť novým kratším pobytom v Göteborgu (marec až máj 1862).[75][76][77] Všetku svoju ďalšiu činnosť už sústredil na Prahu.
Späť v Prahe (1861 – 1866)
Jedným z dôvodov, prečo Smetana opustil zaistené postavenie vo Švédsku a vrátil sa do vlasti, bolo znateľné politické a spoločenské uvoľnenie po vydaní Októbrového diplomu.[78] Smetana sa zapojil do spoločenského i umeleckého života. Jeho žiak a priateľ J. L. Procházka ho uviedol do Měšťanské besedy[79] a začal navštevovať aj významné utorkové schôdzky českej inteligencie u kniežaťa Rudolfa Thurn-Taxisa.[80][81] Spoluzakladal Uměleckou besedu a 28. januára 1863 bol zvolený ako prvý predseda jej hudobného odboru.[82][83] V tom čase tiež usilovne zdokonaľoval svoju písanú i hovorenú češtinu (pochádzal síce z česky hovoriacej rodiny, ale dosiaľ všetko jeho vzdelanie a takmer celý spoločenský život boli v nemčine).[63][84] Politicky sa čoskoro priklonil k mladočeskej frakcii Národnej strany a súperenie mladočechov so staročechmi značne ovplyvňovalo celú jeho kariéru.[85]
So zvláštnym záujmom sledoval prípravu otvorenia prvého českého stáleho profesionálneho divadla v Prahe, Prozatímního divadla.[86] Chcel sa v ňom uchádzať o miesto prvého dirigenta[87] a pripravoval si k tomu pôdu. Pretože bol v Prahe ako dirigent a skladateľ neznámy, predstavil sa dvomi koncertmi vo vlastnej réžii, málo navštíveným a kriticky nejednoznačne prijatým orchestrálnym koncertom na Žofíne 5. januára 1862, kde premiéroval Richarda III. a Valdštejnův tábor, a úspešnejším klavírnym recitálom v Konvikte 18. januára[81][88]. Pri obsadzovaní dirigentského miesta nového divadla však bola daná prednosť osvedčenému a skúsenému profesionálovi, doterajšiemu druhému dirigentovi Stavovského divadla Janovi Nepomukovi Maýrovi.[89] Ani jeho úsilie o získanie miesta riaditeľa pražského konzervatória po J. B. Kittlovi, ktorý bol pre alkoholizmus nútený v apríli 1865 svoje miesto opustiť, neprinieslo výsledky (menovaný bol doterajší riaditeľ organovej školy Josef Krejčí);[90][91][92], neuspel ani so žiadosťou o rakúske umelecké štipendium.[93] Pre obživu teda k
1. septembru 1863 založil s priateľom, zbormajstrom a skladateľom Ferdinandom Hellerom, hudobnú školu v paláci Lažanských.[94]
Svoju výkonnú umeleckú činnosť v tom čase Smetana sústredil do svojej funkcie zbormajstra Hlaholu (30. októbra 1863 – 7. júla 1865)[95] a do práce v Umělecké besedě, kde zostavoval a riadil jej hudobné podniky, najmä veľkú shakespearovskú slávnosť 23. apríla 1864 a sériu abonentných koncertov v sezóne 1864/1865 s ambicióznym programom, ale končiaci značným schodkom[96]. Jedným z vrcholov jeho organizačnej a dirigentskej činnosti v tomto období bola pražská premiéra Lisztovho oratória Legenda o svaté Alžbětě.[81][97] Okrem toho písal najmä do Národních listov kritiky hudobného života (opery v Prozatímním divadle i koncertov), ale aj všeobecné programové úvahy o koncertnej činnosti (O našich koncertech, Slavoj 1. októbra 1862), tak o opere (Národní listy 4. júna a 15. a 22. júla 1864).[98][99] Na opere v Prozatímním divadle kritizoval najmä repertoár nezodpovedajúci spoločenskej a výchovnej funkcii divadla, ale aj rôzne, z umeleckého hľadiska škodlivé prevádzkové zvyklosti, ako časté benefičné predstavenia a hosťovanie, málo skúšok, neopodstatnené škrty v operách, nevhodné kombinovanie diel, alebo zábavné medziaktové intermezzá.[100][101]
Z kompozícií v tejto dobe boli niektoré spojené s jeho činnosťou v Hlahole (zbory Tři jezdci 1862 a Odrodilec 1864) a Uměleckej besede (slávnostný pochod k shakespearovskej slávnosti).[102] Hlavnú úlohu však od návratu zo Švédska videl v práci na českej opere. Vo februári 1862 prostredníctvom J. L. Procházku odkúpil od Karola Sabinu libreto k historickej opere Braniboři v Čechách.[103][104] Prácu na nej dokončil 23. apríla 1863 a stihol teda uzávierku opernej súťaže vyhlásenej grófom Janom Harrachom.[105] Súčasne ju ponúkol Prozatímnímu divadlu. Prvý kapelník Maýr (ktorý sa Harrachovej súťaže zúčastnil s vlastnou operou) však Braniborov dlho odmietal uviesť, preto boli prijatí proti jeho vôli až v roku 1865 po nástupe riaditeľa Franza Thomého, pričom ich naštudoval a riadil sám skladateľ a premiéra sa konala 5. januára 1866.[106][107] Veľmi úspešné prijatie u obecenstva i u kritiky upevnilo Smetanovo postavenie ako jedného z vedúcich českých skladateľov a viedlo k tomu, že Harrachova komisia s výhradami priznala Branibořům v Čechách 28. marca 1866 prvú cenu 600 zlatých.[108][109][110]
Bezprostredne po dokončení Braniborov požiadal Smetana Sabinu o libreto ku komickej opere. Sabina prvú verziu libreta Prodané nevěsty dodal 5. júla 1863, už 18. novembra 1863 mala premiéru predohra, celá kompozícia bola dokončená 15. marca 1866.[111] Po úspechu Braniborov bola nová opera – vtedy ešte v dvoch jednaniach a s hovorenými dialógmi;– zaradená na program Prozatímního divadla bez odkladu.[112] Premiéra 30. mája 1866 však nebola veľmi úspešná, najmä v dôsledku bezprostredne hroziacej rakúsko-pruskej vojny.[113] Mnoho Pražanov sa uchyľovalo na vidiek (nasledoval ich i Smetana obávajúci sa, že ho Prusi ako autora Braniborů v Čechách zastrelia[114]) a nedostatok divákov viedol k finančnému kolapsu Prozatímního divadla.[115] Situácia sa však vyvinula v Smetanov prospech: vedenie divadla prevzalo novovytvorené družstvo s prevládajúcim mladočeským vplyvom, ktoré od 13. septembra 1866 nahradilo staročeského prvého kapelníka Maýra mladočechom Smetanom.[116] Nasledujúce reprízy Prodané nevěsty už boli prijímané stále nadšenejšie; v partitúre však prebiehali naďalej podstatné zmeny a až v roku 1870 bola predstavená konečná, dnešná verzia.[117]
Kapelníkom Prozatímního divadla (1866–1874)
Vlastná kapelnícka činnosť
Smetana preberal kapelnícku funkciu s programom urobiť Prozatímní divadlo „centrálnym strediskom všetkého domáceho sveta umeleckého“.[118] V duchu Lisztovho pôsobenia vo Weimare tu chcel postupne uviesť „všetky majstrovské diela svetové v najpresnejšej reprodukcii“, súčasne však pestovať zárodky svojbytnej národnej hudobnej kultúry.[119] Operu preberal v pomerne konsolidovanom stave, jeho pôsobenie však bolo obmedzované tými istými faktormi ako za Maýra a Smetana musel z radu svojich zásad zľavovať. Stiesnené priestory divadla značne obmedzovali inscenačné možnosti, orchester zostával kvôli veľkosti orchestriska obmedzený na 35 členov, podobne i zbor.[120] Spevácky súbor bol nevyrovnaný a trpel veľkou fluktuáciou, z ktorej najkontroverznejšie bývali odchody do pražského nemeckého divadla (Václav Dobš, Vojtěch Šebesta), cenné sily však odišli aj do Ruska (Antonín Barca, Josef Paleček); najmä odbory dramatického tenoru a sopránu boli dlhodobo neobsadené.[121] Smetana mal zásluhu na konsolidácii a rozvoji operného baletu: v roku 1868 bola pri divadle zriadená baletná škola, ktorú viedla novomenovaná baletná majsterka Marie Hentzová.[122] Podobne sa usiloval o zlepšenie divadelnej réžie a zasadil sa o prijatie prvého operného režiséra Prozatímního divadla, významného zástancu javiskového realizmu Edmunda Chvalovského.[123] Od roku 1867 mal Smetana spoľahlivého druhého kapelníka Adolfa Čecha, zato ďalší kapelníci, ktorými boli často významní hudobníci a skladatelia (Karel Šebor, Vojtěch Hřímalý mladší, Karel Bendl) odchádzali, lebo sa nedokázali popri Smetanovi (a Čechovi) uplatniť ako samostatné osobnosti.[124]
Už J. N. Maýr uvažoval o založení opernej speváckej školy pri divadle. Podrobný návrh podal roku 1868 spevácky pedagóg František Pivoda. Bol však zamietnutý, z finančných dôvodov i pre rozdielnosť umeleckých zámerov Smetanu a Pivodu; ten teda založil súkromnú školu.[125] Smetana nakoniec presadil otvorenie opernej školy pri divadle v januári 1873 a jej prevádzka začala v septembri. 1. júla 1874 sa uskutočnil prvý koncert žiakov, v nasledujúcom roku po Smetanovom odchode škola zanikla. Jej nástupcom sa stala súkromná škola Jana Ludvíka Lukesa.[126][127]
Svoj dramaturgický program mohol Smetana realizovať len v obmedzenej miere. Limitovali ho pritom nielen prevádzkové a finančné otázky. Viera v obecenstvo, ktoré spontánne rozoznáva a prijíma predkladané umelecké hodnoty, musela ustúpiť ohľadom na konzervatívny vkus pražského publika, ktoré dávalo prednosť výpravným, zábavným, alebo spevácky efektným predstaveniam.[128] Veľkému záujmu sa tešila opereta, najmä diela Offenbacha, von Suppého a Zajca.[129] Smetana sa snažil túto vlnu korigovať a vzdelávať vkus ľudového diváka uvádzaním diel „malých majstrov“ francúzskej komickej opery (Auber, Adam, Ferdinand Hérold, François Adrien Boieldieu, Halévy, Albert Grisar, François-Auguste Gevaert).[130] Francúzska veľká opera zostávala významným a nevyhnutným žánrom, Smetana však do Prozatímního divadla zaviedol lyrickejšie a neokázalejšie diela Charlesa Gounoda, jemu zvlášť blízkeho.[131]
Obľúbený, ale štýlovo zastarávajúci belcantový repertoár vážnej opery (Donizetti, Bellini) nerušil, ale ani príliš nerozširoval. Radšej uvádzal neskoré Verdiho diela, veľmi si cenil Rossiniho a dbal o väčšie zastúpenie talianskej komickej opery od Cimarosovho Tajného manželstva cez Donizettiho Dona Pasquala a Rossiniho Barbiera zo Sevill a Popolušky po Krišpína a kmotru bratov Ricciovcov, uvedenú na české javisko obľúbenou hosťujúcou speváčkou Giuseppinou Vitelliovou.[132] Svoju predstavu o výchovnom poslaní národného divadla si Smetana splnil najviac v klasickom nemeckom repertoári. Na pražskú kultúrnu tradíciu odkazovalo nielen hudobne čo najstarostlivejšie naštudovanie opier Gluckovych a Mozartovych, ale i novouvedený Beethovenov Fidelio.[133] Málo úspešný bol pokus o rozširovanie slovanského repertoáru. V januári 1867 navštívil Prahu Milij Alexejevič Balakirev, ktorý tu dirigoval Glinkov Život za cára a novonaštudoval Ruslana a Ľudmilu. Jeho práca však, okrem iného kvôli zmene praktikovaných škrtov v partitúre vyústila do konfliktov s umeleckým súborom Prozatímního divadla a nepriateľstvo so Smetanom.[134][135] Lepšie dopadla v máji toho istého roku návšteva Stanisława Moniuszka, ktorého Halku Smetana naštudoval, inscenácia však publikum nezaujala a bola kritizovaná i v poľskej tlači.[136] Viac slovanských opier Smetana neuviedol.
Veľkú časť noviniek v tejto dobe tvorili diela českých skladateľov. Smetana uvádzal staršie diela žijúcich skladateľov (Jan Nepomuk Škroup]], František Zdeněk Skuherský, Leopold Eugen Měchura), ale tiež mladších skladateľov (Karel Šebor, Karel BendlBendl, Vilém Blodek, Josef Richard Rozkošný, Fibich).[137] Dvořákova prvá česká opera Král a uhlíř sa však vo sojej prvej verzii za Smetanu na javisko nedostala, hoci bola už skúšaná.[138][139]
Ani v inscenačnej praxi sa Smetanovi nepodarilo odstrániť všetky nešváry, ktoré predtým divadlu vytýkal. Obľúbené hosťovania cudzích umelcov, ktorí si volili efektné úlohy zo známych, až obohratých opier, prispievali k repertoárovej stagnácii; navyše spievali i v českých predstaveniach v cudzích jazykoch a dovoľovali si rôzne rozmary.[140] Taktiež systém benefícií (predstavenia podľa voľby účinkujucich so zvláštnym výťažkom v ich prospech) narušoval sústavné dramaturgické snahy. I v otázke inscenačných škrtov v operách, ktoré Smetana u Maýra často kritizoval, sa v skutočnosti obaja kapelníci nijako významne nelíšili.[141]
Ako dirigent sa Smetana uviedol 28. septembra 1866 Weberovým Čarostrelcom.[142][143] Sám dirigoval okrem svojich opier väčšinou vážne opery všetkých národných škôl vrátane českých noviniek, kým väčšinu talianskeho repertoáru a obecne komickej opery (s výnimkou Mozarta, Rossiniho a Ricciovcov) a operety prenechával najmä svojmu druhému kapelníkovi Adolfovi Čechovi.[144] Okrem dirigovania v divadle využil možnosť orchestra od sezóny 1869/1870 poriadať symfonické koncerty na ktorých presadzoval náročnejší, alebo modernejší repertoár vrátane diel domácich umelcov: uviedol na nich napr. Dvořákovu predohru k opere Král a uhlíř, jeho symfóniu č. 3 Es dur, alebo Fibichovu symfonickú báseň Othello. Od sezóny 1870/1871 sa koncertov zúčastnili aj členovia orchestra nemeckého Stavovského divadla a od roku 1873 ich poriadanie zabezpečoval penzijný spolok orchestrov oboch divadiel „Filharmónie“, pričom v dirigovaní sa Smetana striedal s prvým kapelníkom nemeckého divadla Ludwigom Slanskym.[145][146]
Ako prvý kapelník Prozatímního divadla zastával Smetana významné společenské postavenie a zúčastnil sa radu národno-politických akcií. Tak sa v júli 1868 zúčastnil národnej púte do Kostnice alebo v roku 1870 púte do Borovej pri príležitosti odhalenia Havlíčkovej pamätnej tabule.[147] Najvýznamnejšia pre neho bola slávnosť položenia základných kameňov Národního divadla 16. mája 1868. Pri poklepe na kameň predniesol Smetana neskôr preslávené heslo „V hudbě život Čechů“, dokladajúce zvláštny význam hudby v procese českej národnej emancipácie v 19. storočí.[148]
Kompozície z doby kapelníctva
Smetanova skladateľská činnosť ani v čase kapelníckeho vyťaženia neustúpila stranou. Sústredila sa pochopiteľne na operu. Ihneď po dokončení práce na Prodané nevěstě začal Smetana pracovať na Daliborovi, tragickej opere z českých dejín na pôvodne nemecké libreto Josefa Wenziga. Celá opera potom bola v partitúre hotová 29. decembra 1867.[149] Premiéra sa konala 16. mája 1868, v deň položenia zákadných kameňov Národního divadla; predchádzala jej Smetanova Slavnostní předehra C dur a proverb Josefa Jiřího Kolára Věštba Libušina.[150] Premiérové prijatie bolo priaznivé, ale už pri prvej repríze bolo málo divákov. Tiež kritika bola i od Smetanových prívržencov skôr zdržanlivá (J. L. Procházka), jeho odporcovia ju v staročeskej tlači odsúdili ako nenárodnú a wagnerovskú.[151] Ani revízia vykonaná na základe kritických pripomienok v roku 1870 nezvýšila obľubu diela[151] a pre Smetanu bol neúspech tejto opery, na ktorej si veľmi zakladal, doživotným sklamaním.[152][153]
Koncom 60. rokov sa okrem revízii Prodané nevěsty a Dalibora začal zaoberať Libušou, slávnostnou operou opäť na libreto Wenziga a Špindlera. Libreto obdržal v roku 1868, skladať začal v roku 1869 a dokončil ju 12. novembra 1872.[154] Táto práca, skôr tableau alebo Smetanovými slovami „hudobne dramatické uživotnenie“[154] než štandardná opera, bola pôvodne určená k zamýšľanej korunovácii cisára Františka Jozefa I. na českého kráľa. Keď však z nej po stroskotaní fundamentálnych článkov v roku 1871 definitívne zišlo, určil ju Smetana na otvorenie „veľkého národného divadla“ a jej uvedenie odložil.[155][156] V Libuši neustúpil Smetana svojim kritikom v otázke „wagnerizmu“; naopak táto programovo nacionálna opera je najbližšia koncepcii wagnerovskej hudobnej drámy[154] a práve v čase jej kompozície cestoval Smetana niekoľkokrát do Mníchova, aby tam videl Wagnerovho Tristana a Izoldu, Zlato Rýna a Valkýru.[157] Naopak veľmi vážne vzal pripomienky, ktoré k deklamácii češtiny v Smetanových operách formulovala Eliška Krásnohorská. Nadviazal kontakt s mladou poetkou, ktorú už poznal zo ženskej sekcie Hlaholu i ako sestru Jaroslava Pecha, učiteľa v Smetanovom a Hellerovom ústave, a prihliadal k jej názorom už pri kompozícii Libuše. Navyše od nej získal dve nové libretá: v roku 1870 Lumíra, ktorého si však Krásnohorská sebakriticky vyžiadala späť, a Violu, ktorej libreto dostal v roku júni 1871 a zatiaľ ju odložil.[158]
Pod výčitkami skladateľskej nečinnosti (že totiž za svojho kapelníctva zložil len jednu neúspešnú operu) Smetana jednak dal verejne uviesť niektoré úryvky z Libuše, z ktorých najmä predohra prenikla i do zahraničia,[159][160] jednak sa bezprostredne po jej dokončení pustil do novej, menej náročnej komickej opery v dvoch jednanach s hovorenými dialógmi. Libreto k novému dielu nazvanému Dvě vdovy mu napísal Emanuel František Züngel podľa francúzskej salónnej komédie Jeana-Pierra Mallefilla, ktorá sa hrala v Prahe nemecky od roku 1862 a v Züngelovom českom preklade od roku 1868.[161][162] Smetana na nej pracoval so zaujatím a veľmi rýchlo od 16. júla 1873 do 15. januára 1874.[163][164] Veľmi úspešná premiéra sa konala 27. marca 1874, ale kritika opäť diskutovala o „wagnerizme“ tejto opery a po sľubnom rozbehu reprízy viazli.[162][165][166]
Práci na operách v tomto období ustúpila takmer všetka ďalšia Smetanova skladateľská činnosť, až na pár menších príležitostných skladieb ako práve Slavnostní předehra k položeniu základných kameňov Národního divadla (1868), hudba k živým obrazom pre dobročinné slávnosti českej šľachty Rybář a Libušin soud (1869) a zbory Rolnická a Česká píseň (1868) pre spolok Hlahol.[167]
Spory o Smetanovu činnosť a dielo
Smetanovo pôsobenie v kapelníckej funkcii, jeho tvorba i samotná osoba sa stali predmetom rozsiahlych a vzrušených polemík v novinách i odbornej tlači, neskôr nazývaných „boje o Smetanu“.[168] Prvý stret sa týkal už Smetanových ašpirácií na kapelnícke miesto po úspechu Braniborů, avšak najintenzívnejšia fáza spadá do prvej polovice 70. rokov. Tieto spory mali niekoľko prelínajúcich sa rovín.[169]
V prvom rade to boli osobné animozity: proti Smetanovi vystupovali ľudia, ktorí sa s ním stretli v profesionálnom živote. Patril medzi nich kapelník J. N. Maýr, zosadený v prospech Smetanu, ktorý sa nezúčastnil sporov priamo, avšak zostával vážnym kandidátom na Smetanovo miesto.[170] Ďalší protivníci sa regrutovali z radov Smetanových bývalých priaznivcov. Spevácky pedagóg František Pivoda sa s ním definitívne rozišiel v dobe, kedy Smetana z dôvodu rozdielnych umeleckých názorov nepodporil Pivodov plán opernej školy pri Prozatímnom divadle.[171] Nevraživosť spisovateľa a prekladateľa Jindřicha Hanuša Böhma súvisí so Smetanovým odmietnutím komponovať na Böhmove libreto Zakletý princ;[172] huslista a skladateľ Vojtěch Hřímalý nenachádzal pri Smetanovi v divadle ako kapelník i skladateľ očakávané uplatnenie.[173] Na opačnej strane sa vedľa samotného Smetanu, ktorý verejne reagoval len zriedka a veľmi nediplomaticky[174] – do polemík zapájal najmä spisovateľ a novinár Jan Neruda, hudobný kritik Jan Ludevít Procházka[175] a estetik Otakar Hostinský.[176]
Spory o Smetanovo pôsobenie sa radili aj do prudkého politického boja medzi staročeskou a mladočeskou frakciou, ktoré medzi sebou okrem iného súperili o vplyv v Prozatímním divadle ako jednej z najvýznamnejších národných inštitúcií. Smetana sa hlásil k mladočeskej skupine, jeho priateľom bol neskorší predseda mladočeské strany Karel Sladkovský[116] a prosmetanovské články vychádzali najmä v mladočeskom denníku Národní listy. Jeho odporcovia sa sústreďovali v staročeskej strane, ktorej vodca František Ladislav Rieger bol i v umeleckých otázkach Smetanovým oponentom; za Smetanovho priaznivca na odporcu sa zmenil i vydavateľ Jan Stanislav Skrejšovský.[177] Protismetanovské príspevky preto vydávali v staročeských listoch Pokrok, Osvěta a nemecky písanom Politikovi. Hudební listy, založené v roku 1870, patrili pôvodne medzi Smetanových zástancov. Keď ich však koncom roku 1872 převzal Skrejšovský, šéfredaktor J. L. Procházka odišiel a nahradil ho najprv formálne skladateľ Josef Richard Rozkošný a čoskoro potom priamo František Pivoda.[178] Najväčšie polemiky preto boli medzi Pivodovými Hudebními listami a Procházkovým novozaloženým časopisom Dalibor.
Smetanovi boli vyčítané rôzne veci spojené s prevádzkou divadla (presadzovanie vlastných opier na úkor iných českých skladateľov, pronemecká orientácia repertoáru, „enormná“ gáža, nedostatočne energické vedenie súboru, favoritizmus medzi sólistami…). V decembri 1872 zverejnilo 68 abonentov Politika otvorený list, ktorým žiadali o nahradenie Smetanu Maýrom. Smetana našiel podporu u divadelného súboru i verejnosti, kultúrne osobnosti spísali petíciu v jeho prospech a výsledkom bolo naopak zlepšenie jeho zmluvy a menovanie umeleckým riaditeľom opery.[169][179][180] Napriek tomu sa od marca 1874 v divadle odohrával nový usilovný boj o Smetanovo miesto.[181]
Historicky najväčší význam má estetický rozmer smetanovskej debaty. Otvorenie Prozatímního divadla vyvolalo pokusy o definovanie českej národnej opery a českej hudby vôbec. Súčasne sa v celej Európe obnovila debata o hudobných reformách Richarda Wagnera, ktorý po dlhom odmlčaní právě uvádzal svoje vrcholné diela. Na tomto pozadí sa stretávala koncepcia reprezentovaná názormi F. L. Riegra o nutnosti stavať národnú hudbu na základoch národnej piesne a názory F. Pivodu, ktorý kládol dôraz na primát „krásného spevu“ v opere,[171] s koncepciou formulovanou v českom prostredí najmä O. Hostinským, ktorý prijímal Wagnerovu podobu hudobnej drámy ako nutné východisko a požadovaný národný charakter spevu chcel dosiahnuť najmä bezchybnou českou deklamáciou.[176][182] Smetanovi bol – pre jeho dôraz na dramatickú stavbu opery i hojné využitie orchestra – vyčítaný „wagnerizmus“, a tým i ponemčovanie českej hudby. Týmito výčitkami bol stíhaný najmä Dalibor.[59][81][183] V skutočnosti však boli základné pojmy diskusie vágne a subjektívne cítené: „národný“ český ráz bol videný najmä u prostých, spevných melódií akéhokoľvek pôvodu, zatiaľ čo na označenie hudby za „cudziu“ či „wagnerovskú“ stačila hustejšia orchestrálna sadzba, nezvyklé harmónie a polyfónie.[184] Smetana sám svoje stanovisko formuloval v liste A. Čechovi zo 4. decembra 1882: „Já nepadělám skladatele slovutného žádného, já jen se obdivuju velikosti jejich, a vše přijímám pro sebe, co uznám za dobré a krásné v umění, a především pravdivé. Vy to už dávno u mně znáte, ale jiní to nevědí, a myslejí, že zavádím Wagnerismus!!! Mám dost co dělat ze Smetanismem, jen když ten sloh je poctivej!“[185]
Priama polemika utíchla po Smetanovom ohluchnutí v roku 1874 a odchode z divadla; už v roku 1875 zanikli Hudební listy i Dalibor. Smetanova strana označovala v tlači už od začiatku skladateľovu chorobu za následok „neustáleho rozčuľovania, akých mu v poslednej dobe spôsobované bolo z istej strany“ (Dalibor 15. srpna 1874), a štylizovala ho tak do podoby mučeníka.[186] Hrubé útoky Smetanových oponentov, ktorí sa v Hudebních listech vysmievali jeho „neslýchanému lazarstvu“ a penziu priznanú mu divadlom komentovali slovami: „Toť prvá osobnosť, ktorá české divadlo pokladá za útulok zaopatrovací, za invalidovňu, za pathologický ústav,“[187] verejnosť odsudzovala a tieto osobnosti boli postupne spoločensky izolované.[171] Estetická diskusia o „wagnerizme“ a českej národnej hudbe však pokračovala.
Hluchota však nezmenšila jeho hudobnú predstavivosť a schopnosť komponovať. Vzápätí po ohluchnutí začal pracovať na cykle symfonických básní Má vlast. Ďalej napísal dve sláčikové kvartetá, oba rady Českých tancov, zbor Píseň na moři a zbory Věno a Modlitba. Nasledovali ďalšie opery – Hubička, Tajemství a Čertova stěna.
Aj vďaka komponovaniu napriek hluchote prejavil svoju genialitu a postupne si získaval čestné miesto ako významný reprezentant českej hudby a dostal veľa ocenení. Nesmiernej cti sa Smetanovi dostalo pri príležitosti otvorenia Národného divadla v Prahe 11. 6. 1881 uvedením jeho opery Libuše.
Choroba a záver života (1874–1884)
Ohluchnutie a odchod z divadla
Po roku 1870 sa Smetanov zdravotný stav začal zhoršovať. Trápili ho nehojace sa kožné vyrážky a rad ďalších problémov. Podľa dobových dokumentov ho trápilo „pálenie močového mechúra“, často u neho dochádzalo ku „krčným katarom“, mával závrate a zvracal. Choroby mu často bránili v plnení pracovných povinností, čo mu vyčítala kritika.[188] V júli 1874, počas pobytu v Jabkeniciach, jeden z katarov prešiel do sluchovej halucinácie, hučania a zaliehania najmä v pravom uchu a stratu rovnováhy. Smetana začal liečbu u pražského profesora Emanuela Zaufala, ale napriek tomuto liečeniu postupne stratil sluch v pravom uchu. Na ľavé ucho úplne ohluchol náhle nadránom 20. októbra 1874.[189]
Príčina choroby je dodnes predmetom odborných diskusií.[190] Profesor Jaroslav Hlava, ktorý robil Smetanovu pitvu, diagnostikoval progresívnu paralýzu, následok syfilisu.[191] Tento názor dosiaľ v nemedicínskej literatúre prevláda a zastával ho napr. profesor Ladislav Haškovec,[192] profesor Harald Feldmann,[193] k rovnakému záveru viedol výskum Smetanových ostatkov, ktorý urobil v roku 1987 tím pod vedením profesora Emanuela Vlčka.[194] Hlavným argumentom je veľmi vysoká hladina protilátok na syfilis v ostatkoch, čo by bez onemocnenia nebolo možné. Túto diagnózu obhajuje najnovšie psychiater MUDr. Jaroslav Vacek.[195] Od 20. rokov 20. storočia je ako alternatíva navrhované kôrnatenie mozgových tepien: tento názor zastávali napríklad profesor Antonín Heveroch,[196] profesor Vladimír Vondráček,[197] Jiří a Milada Semotánovi,[198] Otakar a Jana Boříkovi;[199] profesor Ivan Lesný hovorí o Pickovej nemoci.[200] Prednosta Psychiatrickej kliniky 1. LF UK a VFN v Prahe profesor Jiří Raboch sa domnieva, že pri súčasnej nedostupnosti dôkazov nie je možné diagnózu jednoznačne určiť.[201] Najnovšie docent Jiří Ramba, ktorý vyšetroval Smetanovu lebku, odvodzuje skladateľovu nemoc od chronického infekčného zápalu kostnej drene v tvárovej oblasti, ktorým trpel od úrazu v detstve. Na ostatkoch boli známky vývojovej anomálie spôsobené v detskom veku spomalením rastu pravej polovice tváre následkom infekcie. Odborná asistentka Alena Němečková vyšetrila ušné kostičky skladateľovho pravého ucha a zistila, že sú prehlodané chodbičkami (lakúnami) vyplnenými granulačným tkanivom. Je toho názoru, že v tých miestach musel byť zápal, ktorý prešiel do chronického štádia. Profesor Vladimír Vondráček hovorí, že dobová diagnóza Smetanovej nemoci znela anoia (pomätenosť), a tvrdí, že to bolo úplne nepochybne na podklade pokročilej aterosklerózy: „Bola to ťažká sklerotická psychóza - činnosť mozgová zachovaná - záver diela je vzostupný“. Aterosklerózu potvrdzuje i samotný pitevný nález: „Cievy na spodine mozgu sú atheromatózne.“
[6][202]
Smetana zo začiatku nestrácal nádej na konečné uzdravenie. Keďže sám nemal peniaze na liečenie u najlepších odborníkov, prijal peniaze zo zbierky usporiadanej pani Fröjdou Beneckovou v Göteborgu (1 244 zlatých) a z výťažku súkromného koncertu usporiadaného jeho aristokratickými žiačkami na čele s grófkou Kaunicovou (1 800 zlatých) a verejného koncertu 4. marca 1875, na ktorom prvý raz zaznela Vltava.[203][204] V apríli odišiel do Würzburgu k poprednému ušnému špecialistovi profesorovi Antonovi von Tröltschovi (1829–1890), potom do Viedne k profesorovi Adamovi Politzerovi (1835–1920), avšak bezvýsledne: lekári konštatovali nezvratnú paralýzu sluchových nervov.[10][59]
Dňa 7. septembra 1874 požiadal Smetana správu divadla o oslobodenie od povinností na neurčitú dobu,[205] a k 31. októbru potom rezignoval na všetky svoje funkcie v divadle. Práve v tej dobe sa v divadelnom družstve presadilo staročeské vedenie a od 1. novembra bol riaditeľom Prozatímního divadla menovaný J. N. Maýr, prvým kapelníkom sa stal Adolf Čech. Pretože aktívna hudobnícka i pedagogická činnosť pri Smetanovom stave neprichádzala do úvahy a tantiémy z opier i autorské príjmy z vydaných skladieb boli nepravidelné a veľmi nízke, ocitol sa skladateľ v značnej finančnej tiesni. Divadelné družstvo sa k nemu zachovalo čestne, nechalo ho v zamestnaní ako divadelného komponistu a vymeralo mu čestnú penziu 1 200 zlatých ročne. Za to sa však Smetana musel zriecť príjmov za svoje doterajšie štyri opery. Za neskoršie opery opäť poberal tantiémy.[205]
Nebol to veľký príjem a Smetana žil v neustálych finančných starostiach a ťahaniciach s meniacim sa vedením divadla. Vysoké životné náklady v Prahe ho donútili žiť i s rodinou na vidieku, totiž v Jabkeniciach u svojej dcéry Žofie Schwarzovej, kam sa 3. júna 1876 odsťahoval definitívne.[206] Prozatímní divadlo sa do roku 1877 potýkalo s finančnými problémami i s vnútornou krízou, pričom boli snahy o zníženie Smetanovej penzie, ktorú vedenie navyše niekoľko mesiacov zadržovalo, čo skladateľa takmer zruinovalo. Až tesne pred smrťou sa jeho finančná situácia zlepšila vďaka vzrastajúcej popularite jeho skladieb; v lete 1883 mu riaditeľ Národního divadla František Adolf Šubert zvýšil penziu na 1 500 zlatých ročne.[205] Jabkenické ústranie však nebolo izoláciou, Smetana tu prijímal návštevy, viedol čulú korešpondenciu a podľa finančných možností navštevoval Prahu, kde rád chodil do divadla, sledoval skúšky i predstavenia svojich opier (dokonca opravoval dirigentove tempá) a v partitúrach sledoval českú hudobnú produkciu. Kontakt s pražským prostredím mu zaisťoval najmä tajomník pražského Hlaholu Josef Srb-Debrnov, ktorý sa stal akýmsi jeho sekretárom, s divadlom jednal často prostredníctvom kapelníka Adolfa Čecha.[207]
Tvorba v období hluchoty
Ohluchnutie neznamenalo stratu Smetanovej schopnosti skladať hudbu; naopak kvôli tomu, že väčšina ostatnej činnosti mu bola teraz znemožnená, patria prvé roky choroby medzi jeho najplodnejšie množstvom, i žánrovou pestrosťou. Už v septembri 1874 začal pracovať na cykle symfonických básní oslavujúcich krásu i dejiny českej vlasti, na ktorý myslel od dokončenia Libuše. Prvým z nich bol Vyšehrad dokončený 18. novembra, v krátkom odstupe potom vznikla Vltava (20. november – 8. december 1874) a Šárka (január – 20. február 1875). Po návrate z liečenia potom v lete skomponoval Z českých luhů a hájů. Tým bol cyklus dočasne ukončený; až koncom roku 1878 vznikol Tábor a začiatkom roku 1879 Blaník a celý cyklus nazvaný Vlast, neskôr Má vlast.[208]
Popri tom sa Smetana vrátil ku klavírnej tvorbe. Cyklus šiestich lisztovských skladieb Rêves (Sny) zložil v lete 1875 a obdaroval nimi z vďačnosti svojich bývalých šľachtických žiakov, ktorí ho navštevovali a podporovali v ťažkej dobe.[209] Dva neskoršie cykly Českých tancov (1877, 1879) vznikli vedome ako pendant a súčasne protipól Dvořákových Slovanských tancov, ktorými Smetanov mladší súčasník razantne prenikol na medzinárodnú scénu.[210]
Komornej i sólovej vokálnej hudbe sa Smetana dosiaľ venoval len veľmi okrajovo. V roku 1876 však napísal sláčikové kvarteto „Z mého života“, jedinečnú programovú komornú skladbu zachycujúcu beh jeho života od mladosti cez spomienky na prvú manželku až po ohluchnutie; prijatie tejto skladby v domácom prostredí bolo pomalé, zato ako jeho prvé dielo vôbec sa čoskoro presadilo v zahraničí.[211] Proti tomu dve dua pro husle a klavír Z domoviny z roku 1880 sú akýmsi intímnym protějškem Mé vlasti.[212] V roku 1879 potom napísal svoj jediný piesňový cyklus, intímne a autobiograficky ladené Večerní písně na slová svojho priateľa, básnika Vítězslava Hálka, zosnulého v roku 1874.[213] Zložil aj niekoľko mužských zborov na podne Josefa Srba-Debrnova, medzi nimi najrozsiahlejší Píseň na moři – opäťt na Hálekove slová a najznámejší Věno, ako i tri ženské zbory na podnet dávneho priateľa Ferdinanda Hellera. [214]
K vokálnej tvorbe sa Smetana po určitých obavách vrátil až takmer rok od ohluchnutia. Jeho jedinou libretistkou v tejto životnej etape bola Eliška Krásnohorská. Jej dramaticky nenáročné libretá s prostými príbehmi nevyvolávali u skladateľových priateľov nadšenie, ale sú písané vybraným, bohato rytmizovaným básnickým jazykom o ktorom Smetana povedal:
„ | …A já jsem srostl s vašimi verši, s tou hudbou, kterou z nich vždycky vyciťují a která v žádných jiných verších již pro mne nezní.[215] | “ |
Jej „komické“ libretá sú skôr lyrické s nádychom humoru a v centre deja stojí vždy pár nachádzajúci cestu k sebe nie cez vonkajšie prekážky, ale vnútorným zrením.[216] To skladateľovi presne vyhovovalo; navyše Krásnohorská odmietala za svoju prácu pre neho akúkoľvek odmenu.[217] Už tesne pred stratou sluchu skicoval jednak jej operu Viola, jednak Hubičku, ku ktorej sa vrátil v novembri 1875 a dokončil ju v auguste nasledujúceho roka.[218] 7. novembra 1876 mala nová opera – ktorej konečné vážnejšie vyznenie primälo Smetanu zmeniť označenie „komická“ na „prostonárodná“ – nadšene prijatú premiéru. Za prvý úspech vďačila zvedavosti verejnosti na dielo hluchého skladateľa, ale Hubička sa ihneď stala najpopulárnejšou operou po Prodané nevěstě.[162][219][220] Na rozdiel od nej je však Hubička plne prekomponovaná a hudobne jednoliata, prostému príbehu dodáva váhu jemné psychologické vystihnutie postáv.[221]
Roku 1877 Smetana pracoval najprv na novej verzii Dvou vdov, ktoré podstatne rozšíril a hovorené dialógy previedol na recitatívy.[222][223] Od júna do mája nasledujúceho roku pracoval na ďalšej opere Tajemství (premiéra v septembri 1878). Je to zrejme najdokonalejšie libreto Krásnohorskej a súčasne stavebne najdokonalejšia Smetanova opera s radom prepracovaných zborov, založená na variačnej práci s púhymi dvomi základnými motívmi.[59][224] I táto opera bola prijatá veľmi priaznivo, hoci menej vrúcne než Hubička.[225]
Kompozícia však bola ťažká, skladateľ tvoril čím ďalej pomalšie a s väčšou námahou; podľa vlastného vyjadrenia „…ja, bohužiaľ, nemôžem tak pracovati ako zdravý človek, moja choroba, hluchota, a s tým spojené ustavičné hučanie v hlave mi nedovolí než v malých časových odstavcoch pracovati.“[226]
Posledné roky života a smrť
Už počas 70. rokov sa Smetana stával pre českú verejnosť reprezentantom národnej hudby;[227] začiatkom 80. rokov toto jeho postavenie potvrdila séria udalostí. 4. januára 1880 sa na Žofíne konal veľký koncert pri príležitosti 50. výročia jeho prvého verejného vystúpenia: skladateľ tu sám zahral na klavír a prvý raz boli spievané Večerní písně a hrané Tábor a Blaník.[228] 19. septembra 1880 bol Smetana v Litomyšli prítomný na národnej slávnosti na ktorej mu bola odhalená pamätná tabuľa.[229] 11. júna 1881 bolo dočasne otvorené Národní divadlo, a to Smetanovou Libuší[230] (vedenie divadla vypísalo k otvoreniu súťaž o novú operu, ktorú Libuše podľa očakávania vyhrala[231]). Pred definitívnym otvorením Národní divadlo vyhorelo. Smetana sa aktívne zapojil do zbierok na jeho obnovenie. Na koncertoch, ktorých výťažok bol určený na nové divadlo, napriek hluchote dirigoval predohru k Libuši a koncertoval i ako klavirista, naposledy 4. októbra 1881 v Písku.[10][232] 5. mája mala Prodaná nevěsta sté predstavenie – ako prvá česká opera s veľkým odstupom pred ostatnými českými operami. Slávnostné predstavenie bolo holdom skladateľovi a „na všeobecnú žiadosť“ sa muselo konať druhé „sté“ predstavenie. Prodaná nevěsta bola tiež posledným predstavením hraným v Prozatímním divadle (14. apríla 1883).[233][234] Nadšeného prijatia sa dočkalo aj prvé súborné uvedenie Mé vlasti 5. novembra 1882.[235]
O niečo skôr (29. októbra 1882) mala premiéru posledná Smetanova opera Čertova stěna. Pre postupujúcu chorobu stála jej kompozícia skladateľa oveľa viac času i fyzického a duševného úsilia než predchádzajúce diela.[236] Zásahy, ktoré pritom urobil do libreta, viedli k ochladeniu vzťahov s Krásnohorskou.[237] Tým viac bol trpko sklamaný neúspechom jej naštudovania na ktorom mali podiel i zanedbaná výprava, nepremyslená réžia i nešťastné obsadenie. Po piatich predstaveniach bola Čertova stěna stiahnutá.[227][238]
Koncom roku 1882 sa skladateľov stav vážne zhoršil. Obavy zo šialenstva, o ktorých sa zmieňoval už v liste Nerudovi v roku 1879,[239] získavali reálne podoby: v polovici novembra nastal prvý záchvat, pri ktorom stratil schopnosť čítať, hovoriť i vybavovať si mená.[240] Také stavy sa vracali, množili sa i halucinácie: 10. októbra 1883 popisoval niektoré z nich na večere k pocte Otakara Hostinského.[241] Skladateľská práca bola už veľmi obťažná, Smetana sa na ňu mohol sústrediť len na krátke chvíle; jeho posledné skladby sa vyznačujú skratkovitou, hutnou hudobnou rečou a mnohými harmonickými nezvyklosťami, ktoré boli vykladané ako prejav choroby, v mnohom však predznamenávajú hudobné štýly 20. storočia. V tejto dobe (jún 1882 až marec 1883) vznikol jeho sláčikový kvartet č. 2 d moll,[242] na jar roku 1883 napísal svoj posledný zbor Naše píseň, začal nový cyklus symfonických skladieb pod názvom Pražský karneval, z neho dokončil (13. september) len prvú časť: Introdukci s rejem masek a zahajovaciu polonézu.[243] Od apríla 1883 pracoval na štyrikrát odloženej Viole, ťažko však zinštrumentoval staršiu skicu a vykonal niektoré doplnenia; Viola zostala torzom a posledné listy partitúry svedčia o rýchlej progresii skladateľovej choroby. Naposledy komponoval 25. februára 1884.[244][245]
Smetana sa ešte 18. novembra 1883 zúčastnil druhého otvorenia Národního divadla svojou Libuší. Jeho povaha už však bola zjavne narušená, poznamenaná halucináciami, megalomániou a paranojou, jeho písomné i ústne vyjadrovanie sa stávalo nezrozumiteľným. Od začiatku roku 1884 svetlých chvíľ ubúdalo, až zmizli úplne; celonárodných osláv svojich 60. narodenín si už nebol vedomý. Keď sa v záchvatoch zúrivosti stával neovládateľným a často nebezpečným pre svoje okolie, bol 22. apríla 1884 prevezený do ústavu pre choromyseľných v Prahe na Vinohradoch v Kateřinské ulici, kde bez nadobudnutia čistého vedomia zomrel o pol piatej popoludní 12. mája 1884.[195][246][247] Josef Václav Sládek písal Juliusovi Zeyerovi: „… myslím, že tá duša ťažko telo opúšťala a že trpel mnoho.“[248]
Smetanovo telo bolo po pitve oblečené do čamary a prevezené do Týnskeho chrámu. Slávnostný pohreb sa konal 15. mája, poriadala ho Umělecká beseda a zúčastnil sa ho rad zástupcov politického i umeleckého života, zástupcovia rôznych spolkov (Sokol, Hlahol…) a personál Národního divadla. Sprievod viedol od Týnskeho chrámu k Národnímu divadlu, k sídlu Umělecké besedy na Jungmannovej triede a potom na Vyšehradský cintorín, kde bol skladateľ pochovaný v samostatnom hrobe. Po niekoľkých rokoch boli jeho pozostatky prenesené do novovybudovaného Slavína.[10] Účastníci pohrebu potom pokračovali späť do Národního divadla, kde sa hrala už plánovaná Prodaná nevěsta; javisko bolo pri tejto príležitosti potiahnuté čiernym súknom.[249][250]
Dielo
Opery
- Braniboři v Čechách (1862 – 1863, premiéra 1866)
- Prodaná nevěsta (1864 – 1866, premiéra 1866)
- Dalibor (1866 – 1867, premiéra 1868)
- Libuše (1869 – 1872, premiéra 1881)
- Dvě vdovy (1873 – 1874, premiéra 1874)
- Hubička (1875 – 1876, premiéra 1876)
- Tajemství (1877 – 1878, premiéra 1878)
- Čertova stěna (1880, premiéra 1882)
- Viola – len fragment (1872 – 1884)
Piesňová tvorba
- Večerní písně - 5 písní na slova Vítězslava Hálka
- První písně
- Píseň do tragedie Baron Goertz
Zborová tvorba
- Česká píseň – pre zmiešaný zbor a orchester
- Píseň svobody – pre zmiešaný zbor, klavír
- Píseň česká – pre mužský zbor
- Meditabitur – pre zmiešaný zbor, organ a orchester
- Tři jezdci – pre mužský zbor
- Odrodilec I., II. – pre mužský zbor
- Rolnická – pre mužský zbor
- Naše píseň – pre mužský zbor
- Slavnostní sbor – pre mužský zbor
- Píseň na moři – pre mužský zbor
- Věno – pre mužský zbor
- Modlitba – pre mužský zbor
- Heslo I., II. – pre mužský zbor
- Tři ženské sbory (Má hvězda, Přiletěly vlaštovičky, Za hory slunce zapadá)
Symfonické básne
- cyklus Má vlast (Vyšehrad, Vltava, Šárka, Z českých luhů a hájů, Tábor, Blaník)
- cyklus Švédské písně (Richard III., Valdštýnův tábor, Haakon Jarl)
- Pražský karneval – nedokončený, dokončené len prvé dve časti – Introdukce, Polonéza
Komorné dielo
- Sláčikové kvarteto č. 1 e mol (Z mého života)
- Sláčikové kvarteto č. 2 d mol
- Z domoviny – duá pre husle a klavír
- Klavírne trio g mol
Klavírna tvorba
Salónne skladby
- 3 Salonní polky
Koncertné skladby
- koncertná etuda Na brehu morskom
- 3 Poetické polky
- cyklus České tance (4 polky, 10 tanců-Hulán, Obkročák, Cibulička, Sousedská, Medvěd, Dupák,…)
- Mackbath a čarodějnice
- Šest preludií
- Sonáta e moll
- Ouvertura e moll
- Rondo C dur
Orchestrálna tvorba
- Symfónia E dur „Triumfálna“ – na témy z Rakúskej národnej hymny (dnes nemeckej – od J. Haydna)
- Pochod k slávnosti Shakespearovej
- Predohra D dur
- Slávnostná predohra C dur – k položeniu základného kameňa Národného divadla
- Venkovanka polka
- Libušin soud – hudba k živému obrazu
- Rybář – hudba k živému obrazu
- Fanfáry do Shakespearovho Richarda III.
- Doktor Faust – predohra k bábkovej hre
- Oldřich a Božena – predohra k bábkovej hre
- Menuet B dur
- Galopp bajadérek
Referencie
- ↑ HOLZKNECHT, Václav. Bedřich Smetana. Život a dílo. Praha : Panton, 1984. 468 s. 35-027-84. S. 7 – 8.
- ↑ Holzknecht, s. 11.
- ↑ Holzknecht, s. 11 – 12.
- ↑ Holzknecht, s. 12, 19.
- ↑ Holzknecht, s. 21.
- ↑ a b KULIJEVYČOVÁ, Marie. Tajemství Smetanovy nemoci. Harmonie, 2009-10-16, čís. 7. Dostupné online [cit. 2012-04-01].
- ↑ Holzknecht, s. 20.
- ↑ Holzknecht, s. 21 – 23.
- ↑ Holzknecht, s. 23 – 27.
- ↑ a b c d e f g h i j k TEIGE, Karel. Skladby Smetanovy. Kommentovaný katalog všech skladeb mistrových v chronologickém postupu. Praha : Fr. A. Urbánek, 1893. Dostupné online. Kapitola Bedřich Smetana. Životopisná črta.
- ↑ Holzknecht, s. 25 – 26, 34 – 35.
- ↑ Holzknecht, s. 35 – 36.
- ↑ Holzknecht, s. 38 – 39.
- ↑ Holzknecht, s. 39.
- ↑ Holzknecht, s. 39 – 42.
- ↑ Holzknecht, s. 60.
- ↑ DOLEŽIL, Hubert; HUTTER, Josef; CHALABALA, Zdeněk. Bedřich Smetana. Praha : Šolc a Šimáček, společnost s r. o., 1941. S. 49.
- ↑ Holzknecht, s. 46 – 49.
- ↑ Holzknecht, s. 41 – 42, 55.
- ↑ a b c OTTLOVÁ, Marta; SADIE, Stanley. Smetana, Bedřich [Friedrich]. London : Oxford University Press, 2007. (obmedzený prístup) Dostupné online. Kapitola 1. Youth and training, 1824–47. (anglicky)
- ↑ Holzknecht, s. 49 – 52.
- ↑ Holzknecht, s. 55 – 56.
- ↑ Holzknecht, s. 61 – 62.
- ↑ a b c HABÁNOVÁ, Radmila; MOJŽÍŠOVÁ, Olga. Bedřich Smetana (Život a dílo). Praha : Národní muzeum, 1998. ISBN 80-7036-048-8. S. 82.
- ↑ Holzknecht, s. 63 – 64.
- ↑ Holzknecht, s. 70.
- ↑ Holzknecht, s. 66.
- ↑ Holzknecht, s. 66, 72.
- ↑ Holzknecht, s. 65 – 69.
- ↑ Holzknecht, s. 67.
- ↑ Holzknecht, s. 73 – 74.
- ↑ a b Holzknecht, s. 74.
- ↑ a b Holzknecht, s. 80.
- ↑ a b c d e OTTLOVÁ, Marta. Smetana, Bedřich [Friedrich]. Grove …, Kapitola 2 At the beginnings of a musical career, 1848–56
- ↑ MOJŽÍŠOVÁ, Olga; MOJŽÍŠOVÁ, Olga. Skladby Bedřicha Smetany (Výběrový soupis). Praha : Národní muzeum, 1998. ISBN 80-7036-048-8. S. 132.
- ↑ Holzknecht, s. 81.
- ↑ Holzknecht, s. 74 – 78.
- ↑ a b c Habánová, s. 86.
- ↑ Holzknecht, s. 81 – 83.
- ↑ Holzknecht, s. 82, 84, 423, 427.
- ↑ Holzknecht, s. 83 – 84.
- ↑ Holzknecht, s. 88 – 92.
- ↑ Holzknecht, s. 92 – 94, 126 – 127.
- ↑ OTTLOVÁ, Marta. Smetanova Triumfální symfonie. [s.l.] : [s.n.], 1995. Dostupné online. S. 27 – 34.
- ↑ a b Holzknecht, s. 84.
- ↑ a b Habánová, s. 88.
- ↑ Holzknecht, s. 84, 95.
- ↑ Holzknecht, s. 95 – 96.
- ↑ Holzknecht, s. 96 – 102.
- ↑ Holzknecht, s. 99 – 102, 110.
- ↑ a b c d e f g OTTLOVÁ, Marta. Smetana, Bedřich [Friedrich]. Grove…, Kapitola 3 In search of recognition abroad: Sweden, 1856 – 61
- ↑ a b Holzknecht, s. 99.
- ↑ Habánová, s. 88 – 90.
- ↑ Holzknecht, s. 99, 106.
- ↑ a b Holzknecht, s. 103.
- ↑ Holzknecht, s. 105 – 115, 128 – 130.
- ↑ Holzknecht, s. 120 – 121.
- ↑ a b Holzknecht, s. 117.
- ↑ a b c d HONOLKA, Kurt. Smetana, Bedrich. Zväzok 12. Kassel : Bärenreiter-Verlag, 1986. Dostupné online. S. 781 a násl.. (nemeky)
- ↑ Holzknecht, s. 102 – 103.
- ↑ Holzknecht, s. 106 – 107.
- ↑ Holzknecht, s. 116.
- ↑ a b c Habánová, s. 92.
- ↑ Holzknecht, s. 117 – 118, 124.
- ↑ Holzknecht, s. 121 – 122.
- ↑ Holzknecht, s. 303 – 304, 372 – 375.
- ↑ PRAŽÁK, Přemysl. Smetanovy zpěvohry III : Dvě vdovy, Hubička, Tajemství. Praha : Za svobodu s. s r.o., 1948. 317 s. S. 125 – 126.
- ↑ Holzknecht, s. 428 – 429.
- ↑ Holzknecht, s. 432.
- ↑ Holzknecht, s. 126 – 127.
- ↑ PRAŽÁK, Přemysl. Smetanovy zpěvohry I : Braniboři v Čechách, Prodaná nevěsta. Praha : Za svobodu s. s r.o., 1948. 320 s. S. 30 – 32.
- ↑ Holzknecht, s. 124 – 125.
- ↑ Holzknecht, s. 126.
- ↑ Holzknecht, s. 130 – 131.
- ↑ Holzknecht, s. 133 – 135, 137 – 138.
- ↑ Pražák I, s. 36 – 37.
- ↑ OTTLOVÁ, Marta; LUDVOVÁ, Jitka. Smetana Bedřich. Praha : Divadelní ústav. ISBN 80-7008-188-0, 80-200-1436-6 Chybné ISBN. S. 489.
- ↑ Holzknecht, s. 126, 140 – 142.
- ↑ Pražák I, s. 34 – 35.
- ↑ Holzknecht, s. 135 – 137.
- ↑ a b c d OTTLOVÁ, Marta. Smetana, Bedřich [Friedrich]. Grove..., Kapitola 4 In national life, 1862 – 74
- ↑ Holzknecht, s. 145.
- ↑ Pražák I, s. 42 – 43.
- ↑ Holzknecht, s. 135.
- ↑ Holzknecht, s. 140 – 141.
- ↑ Holzknecht, s. 142 – 146.
- ↑ BARTOŠ, Josef. Prozatímní divadlo a jeho opera. Praha : Sbor pro zřízení druhého národního divadla v Praze, 1938. 427 s. S. 103.
- ↑ Holzknecht, s. 135 – 136.
- ↑ Holzknecht, s. 144.
- ↑ Holzknecht, s. 169 – 170.
- ↑ OTTLOVÁ, Marta. Kittl Johann Friedrich. In: Hudební divadlo..., s. 265.
- ↑ Pražák I, s. 38 – 40, 124.
- ↑ KUNA, Milan. Žádosti Bedřicha Smetany o umělecké stipendium. Hudební věda, 1988, roč. 25, čís. 2, s. 120 – 131. Dostupné online. ISSN 0018-7003.
- ↑ Holzknecht, s. 147.
- ↑ Holzknecht, s. 170, 429.
- ↑ Holzknecht, s. 167 – 169.
- ↑ Holzknecht, s. 214.
- ↑ Holzknecht, s. 159 – 167.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 106 – 107, 110.
- ↑ Holzknecht, s. 162 – 163.
- ↑ Pražák I, s. 48 – 57.
- ↑ Holzknecht, s. 157 – 159.
- ↑ Holzknecht, s. 136.
- ↑ Pražák I, s. 96.
- ↑ Holzknecht, s. 156 – 157.
- ↑ Holzknecht, s. 172 – 174.
- ↑ Pražák I, s. 101 – 104.
- ↑ Holzknecht, s. 175.
- ↑ REITTEREROVÁ, Vlasta. V hudbě život Čechů (2) [online]. Praha: Muzikus.cz, 2004-03-20, [cit. 2012-04-07]. Dostupné online.
- ↑ Pražák I, s. 110 – 125.
- ↑ Holzknecht, s. 177 – 178, 430.
- ↑ Pražák I, s. 159 – 160.
- ↑ Holzknecht, s. 177 – 179.
- ↑ Pražák I, s. 166.
- ↑ Holzknecht, s. 179.
- ↑ a b Holzknecht, s. 180.
- ↑ Holzknecht, s. 180 – 183.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 113.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 113–114.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 204.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 131–173.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 208–210.
- ↑ BAJGAR, Jindřich, KLOSOVÁ, Ljuba. Chvalovský Edmund. In: Hudební divadlo…, s. 229.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 200–203.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 177–179.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 180–183.
- ↑ LUDVOVÁ, Jitka. Lukes Jan Ludevít. In: Hudební divadlo…, s. 311.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 118.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 120, 252–253.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 120, 226–231.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 231–41.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 215, 219–226.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 241–248.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 251.
- ↑ ČERNÝ, Miroslav K.. Smetana a Balakirev (K interpretaci kulturně politických souvislostí ve Smetanově díle). Hudební věda, 1976, roč. 13, s. 239-256. Dostupné online. ISSN 0018-7003.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 251–252.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 253–262.
- ↑ POSPÍŠIL, Milan. Dvořák Antonín. In: Hudební divadlo…, s. 120.
- ↑ BURGHAUSER, Jarmil. Smetanův vliv na Dvořákův tvůrčí vývoj. Hudební věda, 1995, roč. 32, čís. 1, s. 9-19. Dostupné online. ISSN 0018-7003.
- ↑ Bartoš, s. 187–188, 198-199.
- ↑ OTTLOVÁ, Marta. Smetanův Meyerbeer. Hudební věda, 1984, roč. 21, čís. 4, s. 355-364. Dostupné online. ISSN 0018-7003.
- ↑ Holzknecht, s. 260, 430.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 129.
- ↑ ŠTĚPÁN, Václav. Prozatímní divadlo 1862-1883. Praha : Nakladatelství Academia, 2006. ISBN 80-200-1480-2, 80-7528-238-0 Chybné ISBN. S. 723-724.
- ↑ Holzknecht, s. 252–258.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 216–218.
- ↑ Holzknecht, s. 230–231.
- ↑ Holzknecht, s. 215–217.
- ↑ Holzknecht, s. 194, 430.
- ↑ Holzknecht, s. 211.
- ↑ a b Holzknecht, s. 212.
- ↑ PRAŽÁK, Přemysl. Smetanovy zpěvohry II : Dalibor, Libuše. [s.l.] : [s.n.], 1948. S. 60-61.
- ↑ OTTLOVÁ, Marta. Smetana Bedřich. In: Hudební divadlo…, s. 491.
- ↑ a b c Holzknecht, s. 233.
- ↑ Pražák II, s. 127–128.
- ↑ Habánová, s. 102.
- ↑ Holzknecht, s. 231.
- ↑ Holzknecht, s. 306–307, 399.
- ↑ Holzknecht, s. 247–248, 286.
- ↑ Pražák II, s. 134–139.
- ↑ Holzknecht, s. 287.
- ↑ a b c OTTLOVÁ, Marta. Smetana Bedřich. In: Hudební divadlo…, s. 495.
- ↑ Holzknecht, s. 288, 432.
- ↑ Pražák III, s. 16.
- ↑ Holzknecht, s. 295, 432.
- ↑ Pražák III, s. 26–42.
- ↑ Holzknecht, s. 211, 217–220, 230-232.
- ↑ REITTEREROVÁ, Vlasta. V hudbě život Čechů (4) [online]. Praha: Muzikus.cz, 2004-05-21, [cit. 2012-03-26]. Dostupné online.
- ↑ a b OTTLOVÁ, Marta. Smetana Bedřich. In: Hudební divadlo…, s. 492.
- ↑ LUDVOVÁ, Jitka. Maýr Jan Nepomuk. In: Hudební divadlo…, s. 327–329.
- ↑ a b c LUDVOVÁ, Jitka; OTTLOVÁ, Marta. Pivoda František. In: Hudební divadlo…, s. 404–405.
- ↑ LUDVOVÁ, Jitka; PETRÁNĚK, Pavel. Böhm Jindřich Hanuš. In: Hudební divadlo…, s. 68.
- ↑ PETRÁNĚK, Pavel. Hřímalý Vojtěch. In: Hudební divadlo…, s. 217.
- ↑ SMETANA, Bedřich. Na rozloučenou. Národní listy, 8. marec 1870, roč. 10, čís. 66, s. 3. Dostupné online. ISSN 1214-1240. (česky)
- ↑ REITTEREROVÁ, Vlasta. Procházka Jan Ludevít. In: Hudební divadlo…, s. 420–422.
- ↑ a b VÍTOVÁ, Eva; LUDVOVÁ, Jitka. Hostinský Otakar. In: Hudební divadlo…, s. 215–216.
- ↑ Holzknecht, s. 180, 281.
- ↑ Holzknecht, s. 281.
- ↑ BARTOŠ, Josef. Prozatímní divadlo a jeho činohra. Praha : Sbor pro zřízení druhého národního divadla v Praze, 1937. 315 s. S. 140-141.
- ↑ Bartoš, Opera, s. 304.
- ↑ Bartoš, Činohra, s. 144–150.
- ↑ OTTLOVÁ, Marta. Bedřich Smetana a jeho doba. Praha : Lidové noviny, 1997. ISBN 80-7106-256-1. Kapitola K motivům českého wagnerismu a antiwagnerismu, s. 96-110.
- ↑ Habánová, s. 99–100.
- ↑ Ottlová a Pospíšil, Bedřich Smetana a jeho doba. Kapitola K otázce českosti v hudbě, s. 30–35.
- ↑ Holzknecht, s. 389.
- ↑ Pražák III, s. 104.
- ↑ Pražák III, s. 115.
- ↑ Holzknecht, s. 284.
- ↑ Holzknecht, s. 298.
- ↑ KOHOUTOVÁ, Marie. Utrpení je velkým motorem našeho činění. 1. lékařská fakulta UK si připomněla svého někdejšího pacienta Psychiatrické kliniky Bedřicha Smetanu. i-Forum Univerzity Karlovy v Praze, 2009-05. Dostupné online [cit. 2012-04-01]. ISSN 1214-5726.
- ↑ HLAVA, Jaroslav. Zpráva o pitvě mistra Bedřicha Smetany. Časopis lékařů českých, 1884, roč. 23, s. 323-324.
- ↑ HAŠKOVEC, Ladislav. O Hlavovu diagnosu choroby Smetanovy. Revue v neurologii a psychiatrii, 1925, roč. 22, s. 211-233.
- ↑ FELDMANN, Harald. Die Krankheit Friedrich Smetanas in otologischer Sicht aufgrund neuer Quellenstudien. Monatsschrift für Ohrenheilkunde und Laryngo-Rhinologie, 1964, roč. 98, čís. 5, s. 209-224.
- ↑ VLČEK, Emanuel, a spol. Bedřich Smetana, fyzická osobnost a hluchota. Praha : Vesmír, 2001. ISBN 80-85977-46-X.
- ↑ a b VACEK, Jaroslav. Choroba Bedřicha Smetany – spekulace bez konce? (1. část, 2. část). Česká a slovenská psychiatrie (Psychiatrická společnost ČLS JEP a Psychiatrická spoločnosť SLS), 2009, roč. 105, čís. 3, 4, s. 135-140, 181-188. ISSN 1212-0383. (1. část, 2. část)
- ↑ HEVEROCH, Antonín. O chorobě mistra Bedřicha Smetany. Časopis lékařů českých, 1924, roč. 64, s. 761-765.
- ↑ VONDRÁČEK, Vladimír. Úvahy psychologicko-psychiatrické. [s.l.] : Avicenum, 1975.
- ↑ SEMOTÁN, Jiří; SEMOTÁNOVÁ, Milada. K nemoci B. Smetany z hlediska psychiatrie. Praktický lékař, 1987, roč. 67, čís. 19, s. 731-734.
- ↑ BOŘÍK, Otakar; BOŘÍKOVÁ. H. Feldmanna a ušní nemoc Bedřicha Smetany. Praktický lékař, 1987, roč. 67, s. 436-438.
- ↑ LESNÝ, Ivan. Zpráva o nemocech slavných. [s.l.] : Víkend, 1991. ISBN 80-90033-18-0.
- ↑ TUČEK, Josef. Bedřich Smetana : Diagnóza syfilis stále napadána. Aktuálně.cz, 2009-05-13. Dostupné online [cit. 2012-04-01].
- ↑ RAMBA, Jiří. Slavné české lebky. Praha : Galen, 2005, 2009. ISBN 80-7262-325-7.
- ↑ Holzknecht, s. 300.
- ↑ Pražák III, s. 109–113.
- ↑ a b c Holzknecht, s. 299–230.
- ↑ Holzknecht, s. 302.
- ↑ Habánová, s. 103–104.
- ↑ Holzknecht, s. 301–302, 340-360, 432-434.
- ↑ Holzknecht, s. 304–306.
- ↑ Holzknecht, s. 328–330.
- ↑ Holzknecht, s. 313–316, 434.
- ↑ Holzknecht, s. 331–332.
- ↑ Holzknecht, s. 332–334.
- ↑ Holzknecht, s. 316–320, 336-339.
- ↑ PRAŽÁK, Přemysl. Smetanovy zpěvohry IV : Čertova stěna, Viola. Praha : Za svobodu s. s r.o., 1948. 428 s. S. 36.
- ↑ TYRRELL, John. Czech Opera. Cambridge : Cambridge University Press, 2005. 352 s. ISBN 978-0-521-34713-6. S. 105-111, 171. (anglicky)
- ↑ Holzknecht, s. 312–313.
- ↑ Holzknecht, s. 307.
- ↑ Holzknecht, s. 311–312.
- ↑ Pražák III, s. 128–190.
- ↑ Holzknecht, s. 308–309.
- ↑ Holzknecht, s. 295, 434.
- ↑ Pražák III, s. 43–47.
- ↑ Holzknecht, s. 323–324.
- ↑ Pražák III, s. 257–260, 280-284.
- ↑ Pražák IV, s. 20.
- ↑ a b OTTLOVÁ, Marta. Smetana Bedřich. In: Hudební divadlo…, s. 496.
- ↑ Holzknecht, s. 336.
- ↑ Pražák IV, s. 25–27.
- ↑ Holzknecht, s. 366–367.
- ↑ HOROVÁ, Iva. Operní konkursy, vypsané v souvislosti s otevřením Národního divadla v Praze. Hudební věda, 1990, roč. 27, čís. 2, s. 152-158. Dostupné online. ISSN 0018-7003.
- ↑ Holzknecht, s. 435.
- ↑ Holzknecht, s. 371–372.
- ↑ Pražák I, s. 171–192.
- ↑ Pražák IV, s. 108–109.
- ↑ Pražák IV, s. 19–22, 66-68.
- ↑ Pražák IV, s. 59–66.
- ↑ Holzknecht, s. 390–391.
- ↑ Pražák IV, s. 14.
- ↑ Pražák IV, s. 199–200.
- ↑ Holzknecht, s. 395–396.
- ↑ Holzknecht, s. 392–395.
- ↑ Holzknecht, s. 396–398.
- ↑ Holzknecht, s. 399–401.
- ↑ Pražák IV, s. 186–211.
- ↑ Holzknecht, s. 401–402.
- ↑ Pražák IV, s. 211–212.
- ↑ Pražák IV, s. 219–220.
- ↑ Pražák I, s. 193–194.
- ↑ Pražák IV, s. 214–220.
Iné projekty
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bedřich Smetana
Externé odkazy
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bedřich Smetana na českej Wikipédii.