Lesnica

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 49°24′08″S 20°28′11″V / 49.4023°S 20.4696°V / 49.4023; 20.4696
Lesnica
obec
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Prešovský kraj
Okres Stará Ľubovňa
Región Spiš
Nadmorská výška 492 m n. m.
Súradnice 49°24′08″S 20°28′11″V / 49.4023°S 20.4696°V / 49.4023; 20.4696
Rozloha 14,6 km² (1 460 ha) [1]
Obyvateľstvo 504 (31. 12. 2013) [2]
Hustota 34,52 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1297
Starosta Ján Gondek[3] (SDKÚ-DS, KDH, SMER)
PSČ 065 33 (pošta Veľký Lipník)
ŠÚJ 526843
EČV SL
Tel. predvoľba +421-52
Adresa obecného
úradu
Lesnica 7
Telefón 4397526
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce v rámci Prešovského kraja.
Red pog.svg
Poloha obce v rámci Prešovského kraja.
Wikimedia Commons: Lesnica
Štatistika: MOŠ/MIS
Webová stránka: www.lesnica.sk
Freemap.sk: mapa
Portal.svg Slovenský portál

Lesnica je obec na Slovensku v okrese Stará Ľubovňa v Prešovskom kraji.

Poloha a prírodné podmienky[upraviť | upraviť zdroj]

Malebná zamagurská obec Lesnica leží na severozápade Staroľubovnianskeho okresu pri hranici s Poľskom v nadmorskej výške 485 m. Poloha pod hlavným hrebeňom Malých Pienin a celkový ráz tunajšej horskej prírody zanechá v každom návštevníkovi obce nezabudnuteľný dojem. Koncepciu urbanisticko-architektonického riešenia obce klasifikujeme ako potočnú radovú výstavbu.

Chotár obce má v súčasnosti rozlohu 1 425 ha a v jeho severozápadnej časti sa nachádza kaňon Dunajca a Lesnického potoka s krasovými útvarmi. 5/6 chotára Lesnice zasahuje do Národnej prírodnej rezervácie PIENAP (Pieninský národný park).

Turistický chodník popri rieke Dunajec spája Lesnicu s obcou Červený Kláštor. V týchto miestach vytvára Dunajec štátnu hranicu s Poľskom.

Jar prichádza do doliny Lesnického potoka neskoro. V lete sa priemerná denná teplota pohybuje okolo 15 °C. Zimné obdobie prichádza do doliny Dunajca pomerne skoro. Celá oblasť je bohatá na zrážky. V Lesníckom chotári sú najrozšírenejšie jedľovo-smrekové lesy s vtrúseným bukom. Na niektorých miestach nájdeme aj čisté bučiny. Na vyvýšených skalných stanocištiach a previsoch rastie borovice, ktorá sa tu už vyskytuje od treťohôr. Celkovo v Pieninách od jari do jesene kvitne 1 100 druhov cievnatých rastlín.

V okolí obce je bežná srnčia zver, menej početná už jelenia a divačia. Ojedinele sa vyskytuje aj vlk, rys ostrovid, líška obyčajná, mačka divá, viaceré druhy netopierov, množstvo spevavých i dravých vtákov, vydra riečna, ale aj veľa druhov rýb.

Neobyčajné prírodné podmienky lesnického chotára, okolité útvary Pieninského bradlového pásma, ako aj osobitá fauna a flóra sú ako stvorené pre pobyt turistov a návštevnékov, ktorí v stále hojnejšom počte tento rátovitý kraj navštevujú.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Dejiny obce od počiatkov do roku 1918[upraviť | upraviť zdroj]

Oblasť Spiša, konkrétne Zamaguria, patré v mnohých ohľadoch k jedným z najzaujímavejším na Slovensku.

Už v obdobé staršej doby bronzovej viedla údolím Popradu a Dunajca jedna z dôležitých ciest do Poľska a v neskorej dobe bronzovej sa na túto cestu napojila nová vetva z Potisia do Toplianskej oblasti. V 2. stor. pred Kr. obývali túto oblasť Kelti, neskôr Germáni a nakoniec tu zapustili korene slovanské kmene.

Po vzniku Veľkej Moravy a neskoršom pripojení Vislanska (koniec 9. stor.) nastalo v severnom Zamagurí zintenzívnenie života. V čase konštituovania ranostredovekého Uhorského štátu (zač. 11. stor.) sa oblasť dostala pod vládu poľského kráľa Boleslava Chrabrého. Neskoršie vnútorné nepokoje a roztrieštenosť v Poľskom kráľovstve ako i tatarský vpád (r. 1 241) radikálne zabrzdili aj rozvijajúce sa kolonizačné prúdy smerujúce do oblasti zo severu. Až koncom 14. stor. po smrti Kunikundy (dcéra uhorského kráľa Belu IV. a manželka Boleslava Chrabrého), nárokujúcej si prihraničné severospišské územie, sa tu s konečnou platnosťou presadila uhorská kráľovská moc.

V oblasti horného Dunajca v 2. polovici 13. stor. nebola ešte presne vytýčená štátna hranica a celá oblasť nepatrila k Uhorsku. K uhorskému štátu sa natrvalo pričlenila až v nasledujúcich desaťročiach.

Dolinou Dunajca viedla aj dôležitá obchodná cesta, ktorá spájala Liptov s Oravou a so Spišom. Napriek tomu, že krajinské záseky uhorských hraníc boli už na konci 13. stor. posunuté prakticky do polohy dnešnej štátnej hranice, o prihraničné územie mali neustále záujem poľskí cirkevní aj svetské feudáli. Ale po niekoľko desaťročí trvajúcich sporoch, do ktorých bola zainteresovaná aj pápežská kúria, sa nakoniec predsa len na území Zamaguria a celého severného Spiša jednoznačne presadila moc uhorských kráľov. Odhladnuc od chvíľkových zmien, kedy poľskí králi alebo feudáli na určitý čas toto územie vojensky obsadili, sa tento stav už nezmenil a celá Spišská stolica bola územnoprávne zaradená do Uhorského kráľovstva po celý čas jeho neskoršej existencie..

V polovici 13. stor. patrili k najmocnejším a najbohatším feudálom na Spiši príslušníci šľachtickej rodiny nemeckého pôvodu z Hrhova, šľachtický rok z Veľkej Lomnice, ktorý v roku 1 290 na severných hraniciach svojho panstva založil mestečko Spišská Stará Ves, a šľachtici z Markušoviec a Batizoviec.

Obec Lesnica sa prvýkrát spomína v domačnej listine z roku 1 297, v ktorej Helbrand, gróf spišských Sasov a člen Toporeckej vetvy šľachtickej rodiny z Hrhova, potvrdil istému Radiovi, synovi Mecha, držbu lesa Leznice a tento na jeho mieste založil novú usadlosť. V stredoveku sa pre majetkové nejasnosti a spory dedina delila na Veľkú a Malú Lesnicu. Práve v tomto období sa, v dovtedy neosídlenom Zamagurí začala kolonizačná vlna, v priebehu ktorej boli založené ďalšie obce: Richvald (Veľká Lesná),Sv. Margita, Sv. Peter, Haligovce, Veľký Lipník a Jurské. Všetky, vrátane Lesnice, boli založené na emfyteutickom, nemeckom práve.

Obdobie konca 13. stor. a zač. 14. stor.môžeme pokladať za obdobie rozvoja kolonizácie Zamaguria. V jeho závere bola najväčším vlastnékom pôdy v oblasti šľachtická rodina z Brezovice. Hrad Nedeca, resp. Dunajec bol vybudovaný práve Kakašom z Brezovice (1 320 až 1 326). Napriek tomu, že tento šľachtic kolonizoval okolité územie, Lesnica mu pravdepodobne nepatrila.

Od zač. 14. stor. sa stupňuje mocenský boj šľachticov z Hrhova a Brezovice, v snahe získať v oblasti rozhodujúci vplyv. Jeho vyvrcholením bola šarvátka, v ktorej Kakaš so svojimi spološníkmi zabilFridricha, syna grófa Arnolda. Následkom bolo (1 307) rozhodnutie zmierovacieho súdu v Levoči, ktorý uložil Kakašovi, o. i. za trest odslúžiť 400 omší v šiestich nových kláštoroch. Po celkovom ukončení tejto kolonizačnej vlny začiatkom 15. stor. vlastnili v oblasti Zamaguria šľachtici z Brezovice 14 dedín, šľachtici z Hrhova 4 dediny a krížovníci z Lendaku 2 dediny. Neskôr sa vytvorili dva veľké majetkové komplexy, a to panstvo hradu Nedeca, ktorý od r. 1 327 vlastnila magnátsky rodina Drugethovcov a panstvokartuziánov a od r. 1 711 kamaldulov z Červeného Kláštora.

Poslednými šľachticmi vlastniacimi Lesnicu bol rod Švábyovcov, v ktorých majetku je Lesnica doložená Listinou z r. 1 518. Rod Švábyovcov predal obec i s majetkom v 16. stor. kartuziánom z Červeného Kláštora a od r. 1 707 prešla napokon Lesnica do vlastníctva rádu kamaldulov, ktorí kartuziánov v Č. Kláštore vystriedali.

Dejiny obce v období 1918 - 1938[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení 1. sv. vojny a vzniku Československej republiky v roku 1918 nastala na severných pohraničných územiach Slovenska dramatická situácia v súvislosti s nárokmi Poľska na určité oblasti Spiša a Oravy, do ktorej patrila aj Lesnica. Po dlhých rokovaniach nakoniec ministri zahraničných vecí E. Beneš a W. Grabski 10.7.1920 v Spaa vyhlásili, že prijmú vyriešenie územného sporu v zmysle rozhodnutia víťazných mocností. Podľa nich bola 29.7.1920 určená definitívna hranica medzi oboma štátmi. Po tomto akte pripadlo na severnej Orave a Spiši 27 slovenských obcí Poľsku. Poľsko si však robilo nároky aj naďalej, a tak v roku 1938 bola obec Lesnica násilne pripojená k Poľsku. Na krátky čas sa tak splnili snahy vtedajších poľskzch politikov o ovlárnutie celého severného Zamaguria.

Dejiny obce v období 1938 - 1991[upraviť | upraviť zdroj]

Po vyhlásení autonómie Slovenska v rámci ČSR 6.10.1938 v Žiline prítomní poľský pozorovatelia navrhli slovenskej politickej reprezentácii, že v prípade pripojenia sa Slovenska k Poľsku, vrátia sa mu späť územia zabraté v roku 1920. Táté snaha však bola neúspešná. Následne po podpísaní Mníchovskej dohody (1.11.1938) Poľská republika žiadala Česko-Slovensko o odstúpenie ďalľích prihraničných území. Nakoniec bola podpísaná vynútená slovensko-poľská dohoda, v ktorej boli Poľsku odstúpené nové severné oblasti ČSR. Po rozhodnutí delimitačnej komisie tak poľské vojsko 28.11.1938 obsadilo Lesnicu. Po tomto násilnom obsadení obyvatelia Lesnice, na protest proti zaradeniu obce do Poľska, hromadne prešli cez novovytvorenú štátnu hranicu na slovenské územie. Na prehováranie predstaviteľov Československej štátnej správy, aby sa vrátili do rodnej obce, lesničania argumentovali tým, že chcú žiť len vo svojej domovine - na Slovensku. Nakoniec po prísľube, že vzniknutá situácia sa bude v blázkej dobe riešiť, sa predsa len vrátili do Lesnice. Zmena k pôvodnému stavu však nastala až po vypuknutí 2. sv. vojny 1.9.1939, kedy jednotky Slovenskej armády vojenskej obsadili celé územie odstúpené Poľsku po roku 1920, t. j. aj obec Lesnicu. Následne potom 21.11.1939 podpísal v berlíne veľvyslanec Slovenskej republiky Matúš Černák s nemeckým ministrom zahraničných vecí J. von Ribentropom zmluvu o navrátení spomínaných území späť k Slovensku. Zmluvu v takomto znení slovenský snem 22.11.1939 jednohlasne schválil. A tak sa obyvatelia Lesnice konečne dočkali vytúženého cieľa. Po vypuknutí SNP operovali v oblasti viaceré partizánske skupiny. Obyvatelia obce im pomáhali v zásobovaní potravinami, ktorých sami nemali nazvyš. Dňa 30.10.1944 dokonca vypukla v juhovýchodnej časti Lesnice potýčka partizánov s vojakmi nemeckej protipartizánskej jednotky z Červeného Kláštora. Po príchode vojsk 4. ukrajinského frontu Červenej armády a oslobodení obce 25.1.1945 sa hneď ustanovili československé milície, ktoré obsadili hranicu spred roku 1920 a zakladali miestne Národné výbory. Od začiatku februára 1945 začali poľskí emisári a milícia zakladať v obciach popri už existujúcich slovenských aj poľské Národné výbory. Muží z obcí, v ktorých sa Poliaci snažili upevňovať na úradné aj iné budovy poľské výsostné znaky, sa 11.4.1945 na odvodoch v Levoči demonštratívne hlásili do československej armády a dali tak jednoznačne najavo príslušnosť k akému štátu cítia. V oblasti začali prepukať konflikty a ľud sa nakoniec so svojou nádejou obracal na Červenú armádu. Predstavitelia jej vojsk urobili ščítanie ľudu, s dôrazom na určenie národnosti, ktorého výsledkom bolo 1% prihlásených k poľskej národnosti. Výsledkom vzájomných dohôd víťazných štítov však bol jednoznačný verdikt, ktorý nastolil vrátenie územného stavu do podoby jestvujúcej pred Mníchovskou dohodou. Pre Lesnicu to znamenalo príslušnosť k povojnovej ČSR. Protokolárne bolo sporné územie vrátené Poľsku už 20.5.1945, ale poľské vojsko ho obsadilo až 17.7.1945. Po roku 1945, resp. po 1948, nastali v obci zmeny, ktoré pozitívne ovplyvnili nielen rast jej materiálneho zabezpečenia a životnej úrovne obyvateľov, ale aj celkový kultúrny rozvoj Lesnice. Začali sa práce na elektrifikácii, ktoré sa ukonšili v júni 1959 a zároveň bolo v obci vybudované verejné osvetlenie. Ďalej bola postavená budova Jednoty SD, v 60-tych rokoch sa vybudovala nová asfaltová cesta do Veľkého Lipníka a bolo zavedené pravidelné autobusové spojenie, ktoré veľmi úľahčilo obyvateľom spojenie s okolím. V roku 1966 sa vybudoval Kultúrny dom, budova Miestneho národného výboru a sprevádzkoval sa miestny rozhlas (1969). Postavila sa aj Požiarna zbrojnica (1969), turistická Chata Pieniny (1970) a v roku 1974 sa v obci uviedol do prevádzky vodovod. Hospodáriaci obyvatelia si vytvorili Spoločenstvo Jednotlivo hodpodáriacich roľníkov.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2013 [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-03-05. Dostupné online.
  3. Zoznam zvolených starostov obcí, mestských častí a primátorov miest vo voľbách do orgánov samosprávy obcí [online]. Bratislava : ŠÚ SR, rev. 2010-11-28. Ján Gondek je v zozname. Dostupné online.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]