Portál:Biológia/Odporúčané články/2006 – 2008

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání


2006 – 2008 | 2009 | 2010


Obsah[upraviť kód]

  • 2006

40 2006 | 41 2006 | 42 2006 | 43 2006 | 30.10-12 2006

  • 2007

1-10 2007 | 11 2007 | 12 2007 | 4 (nepoužitá) | 5 (nepoužitá)

  • 2008

1 2008 | 2 2008 | 3 2008 | 4 2008 | 5 2008 | 6 2008 | 7 2008 | 8 2008 | 9 2008 | 10 2008 | 11 2008 | 12 2008


2006[upraviť kód]

40 2006[upraviť kód]

Jaguár

Jaguár americký (Panthera onca) je najväčšia americká mačkovitá šelma, samotársky lovec, živí sa kapybarami, najväčšími žijúcimi hlodavcami, prasatami pekari, ale tiež rybami, malými aligátormi, korytnačkami, domácim zvieratstvom a menšími druhmi kopytníkov.

Po tigrovi a levovi je jaguár tretia najväčšia mačkovitá šelma na svete. Dorastá do dĺžky 100, vo výnimočnom prípade aj 180 centimetrov, k tomu treba prirátať 40-70 centimetrov dlhý chvost. V kohútiku býva vysoký až 1 meter. Je oveľa pevnejší a mohutnejší než leopard, iba jeho chvost je o poznanie kratší ako u jeho africko-ázijského príbuzného. Jeho hmotnosť sa pohybuje medzi 70 (u samíc) a 110 kg (samec).

Obvyklá farba je jasno zlatožltá, niekedy prechádza do červena s čiernymi prstencovými škvrnami (rozetami), niekedy obkľučujúcimi malé škvrnky. Tieto škvrny sú oveľa väčšie než má leopard. Ako aj pri leopardovi môžeme dosť často pozorovať u neho melanickú formu. Prejavuje sa celou čiernou kožou, ale pri dobrom osvetlení sú na koži badateľné tmavšie škvrny.

V dažďovom lese žijúce jaguáre sú menšie a najčastejšie s tmavším farebným odtieňom, ako ich príbuzní na otvorených savanách.

Pohlavnú dospelosť dosahuje v troch rokoch, samica po zhruba stodennej brezosti rodí jedno až štyri mláďatá, z ktorých však do dospelosti dorastú maximálne dve.

41 2006[upraviť kód]

Schéma eukaryotickej a prokaryotickej bunky

Bunka je najmenšia stavebná a funkčná jednotka všetkých živých organizmov (okrem vírusov, viroidov a vírusoidov, pokiaľ sú aj tieto považované za živé organizmy), ktorá má všetky základné vlastnosti života.

Môže byť samostatným organizmom alebo len časťou celku neschopnou samostatného života (napr. nervová bunka). V prvom prípade hovoríme o jednobunkovom organizme, v druhom o mnohobunkovom organizme.

Bunky rôznych skupín živých organizmov sú veľmi rozmanité z hľadiska veľkosti a stavby, ale niektoré vlastnosti majú spoločné. Vnútorný živý obsah každej bunky (protoplast) je ohraničený dvojitou fosfolipidovou membránou (tzv. cytoplazmatickou membránou). Vo vnútri bunky sa nachádza genetický materiál vždy vo forme DNA, na rozdiel od vírusov, ktoré v niektorých prípadoch majú len RNA. Všetky bunky obsahujú tiež ribozómy, malé organely slúžiace na syntézu proteínov (bielkovín).

Poznáme dva základné typy bunky, takzvané prokaryotické a eukaryotické.

42 2006[upraviť kód]

Konár jablone domácej

Rastliny (Plantae, zast. Vegetabilia) sú eukaryoty, ktoré majú (na rozdiel od živočíchov) spravidla autotrofný spôsob výživy (napríklad huby sa ale živia heterotrofne). Zjednodušene povedané ide teda o organizmy, ktoré budujú a vyživujú svoje telo spravidla premenou anorganických látok na organické.

Z predchádzajúcej definície vyplýva, že dnes rastliny a živočíchy vymedzujeme skôr z hľadiska výživovej fyziológie, čiže nie tak ako prv jednoducho intuitívne (všetko zelené a nepohybujúce sa) , či jednoducho ako hlavnú taxonomickú jednotku.

Zo systematického hľadiska dnes rastliny spravidla tvoria ríšu v rámci domény eukaryoty (ostatné domény sú archebaktérie a eubaktérie).

Veda, ktorá sa rastlinami zaoberá je botanika.

43 2006[upraviť kód]

Rad veľryby (alebo veľrybotvaré cicavce alebo zastarane kitovce) zahŕňa veľryby, delfíny, vorvane a vráskavce. Cetus je po latinsky "veľké morské zviera". Slovo pochádza z gréckeho ketos („morský netvor“). Cetológia je vetva morských vied, ktorá skúma rad veľryby.

Členovia tohto radu sú cicavce, ktoré sa úplne adaptovali na život vo vode. Ich telo je vretenovité, predné končatiny sú premenené na plutvy. Maličké zadné končatiny sú zakrpatené, nie sú spojené s chrbticou a sú skryté vo vnútri tela. Chvost má vodorovné drápky. Veľryby sú takmer bez srsti a sú obalené hrubou vrstvou tuku. Rad veľryby sa delí na dva podrady Mysticeti a Odontoceti. Zastupuje ho dnes približne 80 druhov v 10 čeľadiach.

od 30. októbra 2006 do 20. novembra 2007[upraviť kód]

Odporúčaný článok/Fotosyntéza Verzia stránky z 30.októbra 2006

List - miesto kde prebieha 99,9 % fotosyntézy u rastlín.

Fotosyntéza (z gréc. fotos = svetlo, synthesis = viazanie) je biochemický proces zachytávania energie slnečného žiarenia a jej využitie na fixáciu oxidu uhličitého v zelených rastlinách a niektorých prokaryotoch za vzniku sacharidov. Je druh asimilácie oxidu uhličitého.

Pri fotosyntéze sa v bunkách rastlín, rias a niektorých prokaryotov mení prijatá energia svetelného žiarenia na energiu chemickej väzby a vznikajú organické látky z anorganických. Organizmy, ktoré zaisťujú svoju potrebu energie pomocou fotosyntézy sa nazývajú autotrofné resp. fotoautotrofné.

Fotosyntéza sa pokladá z hľadiska existencie súčasného života za najdôležitejší proces na Zemi. Pri fotosyntéze sa vytvárajú organické látky, ktoré spotrebúvajú pri svojej výživou rofia|heterotrofné]] organizmy. Fotosyntetizujúce organizmy za rok fixujú cca 17,4×1010 ton uhlíka. Súbežne s procesom väzby CO2 sa do atmosféry uvoľňuje kyslík - v množstve až 5×1010 ton - čím sa udržuje jeho pre život potrebná koncentrácia vo vzduchu.

Z chemického hľadiska sa fotosyntéza vyjadruje všeobecnou rovnicou:

12 H2O + 6 CO2 → C6H12O6 + 6 O2+ 6 H2O


2007[upraviť kód]

11 2007[upraviť kód]

List - miesto kde prebieha 99,9 % fotosyntézy u rastlín.

Fotosyntéza (z gréc. fotos = svetlo, synthesis = viazanie) je biochemický proces zachytávania energie slnečného žiarenia a jej využitie na fixáciu oxidu uhličitého v zelených rastlinách a niektorých prokaryotoch za vzniku sacharidov. Je druh asimilácie oxidu uhličitého.

Pri fotosyntéze sa v bunkách rastlín, rias a niektorých prokaryotov mení prijatá energia svetelného žiarenia na energiu chemickej väzby a vznikajú organické látky z anorganických. Organizmy, ktoré zaisťujú svoju potrebu energie pomocou fotosyntézy sa nazývajú autotrofné resp. fotoautotrofné.

Fotosyntéza sa pokladá z hľadiska existencie súčasného života za najdôležitejší proces na Zemi. Pri fotosyntéze sa vytvárajú organické látky, ktoré spotrebúvajú pri svojej výživou rofia|heterotrofné]] organizmy. Fotosyntetizujúce organizmy za rok fixujú cca 17,4×1010 ton uhlíka. Súbežne s procesom väzby CO2 sa do atmosféry uvoľňuje kyslík - v množstve až 5×1010 ton - čím sa udržuje jeho pre život potrebná koncentrácia vo vzduchu.

Z chemického hľadiska sa fotosyntéza vyjadruje všeobecnou rovnicou:

12 H2O + 6 CO2 → C6H12O6 + 6 O2+ 6 H2O


12 2007[upraviť kód]

Mačka domáca

Mačka domáca (Felis silvestris f. catus) je už niekoľko storočí domestikovaný poddruh mačky divej.

Po svojich predkoch zdedila vynikajúci zrak a sluch, k lovu dokonale prispôsobené telo. Ešte prednedávnom bola mačka neodmysliteľnou súčasťou každého vidieckeho domu. S rozvojom civilizácie je ale tohto vidieckeho prostredia čoraz menej a mačka stráca svoje postavenie úžitkového domáceho zvieraťa. V mestách sa pre svoju reprodukčnú schopnosť a pre potenciálne nebezpečenstvo prenosu toxoplazmózy a rozličných parazitov stáva nevítaným problémom. Na druhej strane je vďaka relatívne nenáročnej starostlivosti a schopnosti dodať príbytku teplo domova čoraz obľúbenejším domácim zvieraťom.

Predkovia mačiek

Mačkovité šelmy patria medzi cicavce. Prvé cicavce sa vyvinuli z plazov pred asi 200 miliónmi rokov. Po vymretí dinosaurov, pred približne 65 miliónmi rokov, začali cicavce získavať dominantné postavenie, ktoré si udržali dodnes. Vyvinulo sa niekoľko mäsožravých čeľadí, kam patrí aj čeľaď Miacis. Boli to šelmy veľkosti lasicevlka. V období raných treťohôr, čiže pred 60 – 35 miliónmi rokov sa jedinci z čeľade Miacidae rozšírili zo Severnej Ameriky cez Beringovu úžinu do celej Eurázie. Postupne sa z nich vyvinuli predchodcovia dnešných mäsožravých čeľadí, vrátane mačiek.

4[upraviť kód]

Dvojzávitnica DNA.

Deoxyribonukleová kyselina alebo dezoxyribonukleová kyselina alebo kyselina de(z)oxyribonukleová, skr. DNK alebo DNA (angl. deoxyribonucleic acid) patrí spolu s kyselinou ribonoukleovou medzi nukleové (jadrové) kyseliny. Nukleové preto, lebo sa nachádza predovšetkým v bunkovom jadre. DNA je nositeľkou genetickej informácie bunky, riadi rast a regeneráciu bunky. V chromozómoch je DNA uložená ako špirála - dvojzávitnica.

DNA je polymérna molekula tvorená nukleotidmi, ktoré pozostávajú z troch zložiek:

  1. fosfátového zvyšku kyseliny fosforečnej (PO43−),
  2. molekuly deoxyribózy,
  3. dusíkatej bázy. Dusíkaté bázy sú štyri: adenín (A), guanín (G), cytozín (C) a tymín (T). Spájajú obe vlákna dvojzávitnice DNA pomocou vodíkových väzieb, pričom platí princíp tzv. komplementarity báz.

Prokaryotická DNA

V prokaryotickej bunke nie je genetická informácia oddelená od zvyšku cytoplazmy jadrovou membránou. Označuje sa ako nukleotid alebo kruhový chromozóm. Okrem chromozómu vlastní takmer každá prokaryotická bunka niekoľko plazmidov, ktoré sa definujú ako doplnkové genetické elementy. Obsahujú gény, ktoré nie sú potrebné na prežitie bunky, ale obsahuje napr. gény nesúce informácie o rezistencii voči antibiotikám alebo pre tvorbu toxínov. Plazmidy sa využívajú aj v génovom inžinierstve na vnášanie cudzorodej genetickej informácie do buniek geneticky nepríbuzných buniek. Napr. do plazmidu baktérie sa vložil gén na tvorbu inzulínu a tak pomohol diabetikom plnohodnotnejšie žiť.

5[upraviť kód]

Jasoň červenooký

Jasoň červenooký (lat. Parnassius apollo Linnaeus, 1758) je druh motýľa z čeľade vidlochvostovité (Papilionidae). Je to vzácny a chránený druh motýľa, ktorý je jedným z najznámejších druhov hmyzu v Európe. Patrí spoločne s viac ako šesťdesiatimi ďalšími druhmi motýľov do rodu jasoň (Parnassius Latreille, 1802).

Vzhľad druhu

Jasoň červenooký patrí k najväčším denným motýľom Európy. Je bielo sfarbený, s hyalínnym tmavým lemom predných krídel. Na predných krídlach má okrem tohto lemu ešte 10 čiernych škvŕn, ktoré mávajú rôzny tvar a veľkosť, ale vo všeobecnosti sú dosť konštantne uložené. Na zadných krídlach má okrem rôzne naznačeného čierneho lemu krídel ešte štyri červené, čierno lemované škvrny, v ktorých sa zvyčajne nachádza ešte biela bodka. Pri brušku z análnej strany býva ešte niekoľko čiernych (jedna až tri), niekedy červeno vyplnených škvrniek. Tykadlá sú šedočierne, krátke a na konci ukončené čiernym kyjakovitým zhrubnutím. Povrch tela je hlavne u samčekov pokrytý oranžovo – hnedými chĺpkami. Má tri páry plnohodnotných nôh. Tento štandardný vzhľad sa môže u niektorých jedincov rôzne meniť, čo dalo základ vzniku a popisu rôznych individuálnych odchýliek a foriem. Celkove môžeme povedať, že sa ani na jednej lokalite prakticky nedajú nájsť dva celkom rovnaké jedince.

2008[upraviť kód]

1 2008[upraviť kód]

3D štruktúra myoglobínu

Bielkoviny alebo proteíny sú vysokomolekulárne prírodné látky zložené prevažne z (istých) aminokyselín. Chemická definícia znie : kopolyméry (kombinované polyméry) z monomerných jednotiek L-alfa-aminokyselín prepojených peptidovými väzbami.

Molekulová hmotnosť jednoreťazcových bielkovín je medzi 10 000 a 100 000, u viacreťazcových bielkovín až do niekoľkých miliónov.

Často sa ako bielkovina chápe len taká bielkovina, ktorá obsahuje peptid s viac ako 100 aminokyselinami v molekule. Terminologickým opakom sú potom menšie „polypeptidy“ (v užšom zmysle) a „oligopeptidy“, ale terminológia tu nie je celkom ustálená. Polypeptid v širšom zmysle je každý väčší peptid, a teda aj napríklad každá bielkovina.

Úloha

Sú nevyhnutnými zložkami všetkých rastlinných a živočíšnych buniek a majú v nich tak z hľadiska množstva (50%), ako aj funkcie veľmi významné postavenie.

Ako enzýmy sú nenahraditeľné pri regulácii biochemických reakcií, ako hormóny pri sprostredkúvaní reakcií, ako stavebné látky v stavbe bunky, ako protilátky pri obrane organizmu a sú to aj dôležité transportné a rezervné látky. Dôležité sú aj pri zrážaní krvi a mlieka, pri druhu krvnej skupiny a pri pamäti.


2 2008[upraviť kód]

Kukurica siata

Kukurica siata (Zea mays ssp. mays) je kultúrna plodina pôvodne domestikovaná Indiánmi na území dnešného Mexika. Je to rastlina z čeľade lipnicovitých.

História

Kukurica je veľmi stará rastlina. Spôsob jej domestikácie je jednou z najväčších záhad genetiky. Predpokladá sa, že kukurica vznikla vývojom a selekciou z teosintu (skupina amerických tráv z rodu Zea), s ktorým si však dnes kultúrna kukurica nie je vzhľadovo príliš podobná. Na rozdiel od ostatných kultúrnych plodín nie sú známe žiadne medzistupne medzi divokým predchodcom kukurice a kultúrnou plodinou. Kukurica nie je schopná samostatnej existencie bez pomoci poľnohospodára. Záhadu ešte umocňuje fakt, že dávni obyvatelia Ameriky nemali na domestikáciu kukurice príliš veľa času. Súčasné teórie predpokladajú, že kukurica "vznikla" niekedy medzi rokmi 4000-3000 pred Kr. v údolí rieky Balzas. Vedú sa spory o tom, či išlo o postupný proces alebo o šťastnú udalosť. S niektorými druhmi teosintu sa môže kukurica krížiť, kríženci majú väčšinou zníženú životaschopnosť. Napriek tomu sa predpokladá, že v Strednej Amerike dochádza k prenosu génov medzi populáciami teosintu a kukurice.


3 2008[upraviť kód]

Schéma eukaryotickej a prokaryotickej bunky

Bunka je najmenšia stavebná a funkčná jednotka všetkých živých organizmov (okrem vírusov, viroidov a vírusoidov, pokiaľ sú aj tieto považované za živé organizmy), ktorá má všetky základné vlastnosti života.

Môže byť samostatným organizmom alebo len časťou celku neschopnou samostatného života (napr. nervová bunka). V prvom prípade hovoríme o jednobunkovom organizme, v druhom o mnohobunkovom organizme.

Bunky rôznych skupín živých organizmov sú veľmi rozmanité z hľadiska veľkosti a stavby, ale niektoré vlastnosti majú spoločné. Vnútorný živý obsah každej bunky (protoplast) je ohraničený dvojitou fosfolipidovou membránou (tzv. cytoplazmatickou membránou). Vo vnútri bunky sa nachádza genetický materiál vždy vo forme DNA, na rozdiel od vírusov, ktoré v niektorých prípadoch majú len RNA. Všetky bunky obsahujú tiež ribozómy, malé organely slúžiace na syntézu proteínov (bielkovín).

Poznáme dva základné typy bunky, takzvané prokaryotické a eukaryotické.


4 2008[upraviť kód]

Leech in water.jpg

Obrúčkavce (lat. Annelida) sú kmeň špirálovcov. Sú to červovité živočíchy s vonkajšou i vnútornou segmentáciou, ktorá zodpovedá coelomu (vzácne môže byť druhotne potlačená). Každý pravý coelomový somit okrem akronu a pygidia obsahuje primárne 1 pár coelomových dutiniek a nesie 1 pár dvojvetvových parapódií so štetinami. Tento stav môže byť vyvinutý iba embryonálne (parapódiá u mnohých skupín a štetiny u Hirudinea druhotne chýbajú), segmentálne coelomové dutinky sú však vytvorené takmer vždy i v dospelosti.

Anatómia

Telo sa skladá primárne z hlavy a zo skoro rovnakých telových segmentov alebo somitov (homonómna segmentácia), v procese fylogenézy sa prejavuje tendencia k narušeniu pôvodnej homonómnosti – vzniká heteronómna segmentácia.

Povrch tela

Povrch tela tvorí pokožka (epidermis) s množstvom žľazových buniek, niekedy vylučuje tenkú kutikulu. U najprimitívnejších typov je na povrchu obrvený epitel, ktorý slúži na pohyb (Dinophilus). Pod pokožkou je svalový vak tvorený vrstvou cirkulárnej (okružnej) a longitudálnej (pozdĺžnej) svaloviny, ktorý umožňuje peristaltický pohyb. Okružná svalovina je kožného, ektodermálneho pôvodu, kým pozdĺžne svalstvo je pôvodu mezodermálneho.


5 2008[upraviť kód]

Skákajúca kosatka

Kosatka dravá (Orcinus orca), v angličtine známa ako killer whale čiže veľryba zabijak, je najväčším členom čeľade delfínovité. Ide o druhého najrozšírenejšieho cicavca na zemi (po človeku), možno ju nájsť vo všetkých svetových oceánoch. Je všestranným dravcom, požiera ryby, korytnačky, vtákov, tulene, žraloky a tiež iné malé a mladé veľryby. To stavia kosatku na vrchol morského potravinového reťazca. Názov "veľryba zabijak" odráža jej povesť veľkolepého a obávaného morského cicavca ako bola opísaná už v Prírodopise Plínia Staršieho. Dnes už vieme, že kosatka nie je ani veľryba (iba v najširšom zmysle, čiže príslušník radu Cetacea), ani nebezpečná pre človeka; vo voľnej prírode nebol nikdy zaznamenaný žiadny nevyprovokovaný útok kosatky na človeka, výnimočne sa však vyskytli prípady, keď zajatá kosatka napadla obsluhu morského parku.


6 2008[upraviť kód]

Stromatolity - patria medzi najstaršie formy života

Evolučná abiogenéza je v súčasnosti prírodovedcami všeobecne najviac akceptovaná teória vzniku života, spočívajúca v postupnom a zákonitom vývoji (preto "evolučná") živej hmoty (organických zlúčenín) pôvodne z neživej hmoty. Ak navyše predpokladáme, že k tomuto vzniku došlo priamo na Zemi, hovoríme o autochtónnej (evolučnej) abiogenéze. Autorom autochtónnej evolučnej abiogenézy bol pôvodne v roku 1924 sovietsky biológ a biochemik A. I. Oparin (1894 - 1980).

Podmienky na Zemi

Planéta Zem bola od svojho vzniku až po obdobie pred približne 3,8 miliardami rokov nehostinným prostredím pre vznik života. Panovali vysoké teploty, ktoré organické zlúčeniny neznášajú, intenzívne žiarenie, kým planéta samotná bola zrejme bombardovaná veľkými objektami z vesmíru. Pred približne 3,8 miliardami rokov začali byť podmienky priaznivejšie, hoci stále odlišné od dnešných. Hlavným rozdielom bola neprítomnosť vzdušného kyslíka (O2), prípadne jeho prítomnosť v stopových množstvách. V takých podmienkach mohli na Zemi vznikať organické látky a zlúčeniny aj bez pomoci živých organizmov (tento proces sa nazýva abiotická syntéza). Syntézu organických látok tohto typu prvýkrát preukázal Stanley Miller v roku 1953, keď sa mu pomocou elektrických výbojov podarilo vytvoriť z vody, metánu a amoniaku množstvo organických látok (aminokyseliny, cukry ale aj puríny a pyrimidíny - zložky RNA a DNA). Neskôr ju potvrdili aj iné laboratóriá v rôzne modifikovaných podmienkach.


7 2008[upraviť kód]

Jasoň červenooký

Jasoň červenooký (lat. Parnassius apollo Linnaeus, 1758) je druh motýľa z čeľade vidlochvostovité (Papilionidae). Je to vzácny a chránený druh motýľa, ktorý je jedným z najznámejších druhov hmyzu v Európe. Patrí spoločne s viac ako šesťdesiatimi ďalšími druhmi motýľov do rodu jasoň (Parnassius Latreille, 1802).

Vzhľad druhu

Jasoň červenooký patrí k najväčším denným motýľom Európy. Je bielo sfarbený, s hyalínnym tmavým lemom predných krídel. Na predných krídlach má okrem tohto lemu ešte 10 čiernych škvŕn, ktoré mávajú rôzny tvar a veľkosť, ale vo všeobecnosti sú dosť konštantne uložené. Na zadných krídlach má okrem rôzne naznačeného čierneho lemu krídel ešte štyri červené, čierno lemované škvrny, v ktorých sa zvyčajne nachádza ešte biela bodka. Pri brušku z análnej strany býva ešte niekoľko čiernych (jedna až tri), niekedy červeno vyplnených škvrniek. Tykadlá sú šedočierne, krátke a na konci ukončené čiernym kyjakovitým zhrubnutím. Povrch tela je hlavne u samčekov pokrytý oranžovo – hnedými chĺpkami. Má tri páry plnohodnotných nôh. Tento štandardný vzhľad sa môže u niektorých jedincov rôzne meniť, čo dalo základ vzniku a popisu rôznych individuálnych odchýliek a foriem. Celkove môžeme povedať, že sa ani na jednej lokalite prakticky nedajú nájsť dva celkom rovnaké jedince.


8 2008[upraviť kód]

Ľuľok zemiakový

Ľuľok zemiakový (lat. Solanum tuberosum), v bežnej reči len zemiak, je viacročná hľuznatá plodina z čeľade ľuľkovitých. Zemiaky patria medzi najvýznamnejšie poľnohospodárske plodiny; väčší význam pre ľudskú výživu majú len pšenica, ryža a kukurica. Za svoju obľubu vďačia nenáročnosti na prírodné podmienky a predovšetkým mimoriadne vysokým hektárovým výnosom. Ich široké uplatnenie v európskom poľnohospodárstve na začiatku 19. storočia ochránilo Európu od cyklických hladomorov a „epidémií“ skorbutu. Český botanik a buditeľ Jan Svatopluk Presl ich vo svojom Rostlinopise považuje za „najväčší úžitok, ktorý ľudstvo z objavenia Ameriky malo“ a určite nebol ďaleko od pravdy, aspoň vo svojej dobe.

Vzhľad

Zemiak rastie ako bylina s hranatou, bohato rozvetvenou stonkou, priamou alebo poliehavou, porastenou krátkymi chĺpkami. Dorastá do výšky 60 až 100 cm, výnimočne až 1,5 m. Listy sú striedavé, mierne ochlpené, s drobnými žliazkami, stopkaté, pomerne veľké, 30 až 50 cm dlhé. Kvety sú najčastejšie biele, ružové alebo fialové so sýto žltými až oranžovými peľnicami. Plody sú zelené alebo žltozelené bobule s priemerom 2 až 4 cm obsahujúce biele semená.


9 2008[upraviť kód]

úhor európsky

Úhor európsky alebo úhor riečny (staršie úhor obyčajný, ešte staršie úhor sťahovavý; lat. Anguilla anguilla) je druh rýbčeľade úhorovité (Anguillidae).

Jeho typickým znakom je pretiahnuté, valcovité telo pripomínajúce skôr hada než rybu. Na rozdiel od väčšiny ostatných sladkovodných rýb nemá brušnú plutvu a chrbtová, chvostová a análna plutva splývajú do jedného celistvého lemu. V sladkých vodách je jeho sfarbenie tmavé a koža sa javí bez šupín, v období nástupu trenia sa však jeho farba mení na kovovo striebornú.

Spôsob rozmnožovania úhorov bol pre ľudstvo po storočia záhadou. Najväčší posun v tomto smere nastal na konci 19. a v prvej polovici 20. storočia, kedy boli objavené jeho larvy a miesto trecieho aktu v Sargasovom mori. Dodnes však nie je biológia úhora známa v potrebnej úplnosti.

Ľudská činnosť spôsobila, že počty úhorov v európskych riekach značne poklesli. Môžu za to stavby neprekonateľných prekážok v tokoch, znečistenie, rozšírenie nepôvodných chorôb a tiež nadmerný rybolov, pretože mäso úhora je veľmi chutné a v mnohých prímorských štátoch je súčasťou tradičnej kuchyne. Z tohto dôvodu sa odborníci usilujú o jeho ochranu a umelé rozmnožovanie.


10 2008[upraviť kód]

Muchotrávka zelená

Muchotrávka zelená alebo muchotrávka hľuznatá (lat. Amanita phalloides) sa považuje za najjedovatejšiu a najnebezpečnejšiu hubu Európy a Severnej Ameriky. Nielenže je prudko jedovatá, ale naviac sa prvé príznaky otravy objavujú až v okamihu, keď je jed vstrebaný v organizme a sú už ťažko zasiahnuté dôležité orgány (najmä pečeň). Amatérski hubári si ju často pletú so šampiňónmi a inými druhmi jedlých húb.

Vzhľad

Klobúk je bieložltý, žltozelený až zelenohnedý, najprv takmer zvoncovito klenutý, potom plocho klenutý až napokon plocho rozložený. Hlúbik, dužnina aj lupene sú belavé (šampiňóny majú lupene svetlé až tmavo hnedé). Hlúbik (noha) je hrubý, takmer valcovitý, hore trochu stenčený, vyrastá z tzv. vajíčka (cípovito roztrhaná pošva niekedy nazývaná kalich smrti, u šampiňónov chýba) a vo svojej hornej časti má biely prstenec. Výtrusy sú mierne elipsovité s rozmermi 8–10×7–8 μm. Amanita phalloides var. alba je čisto biela.

Výskyt

Muchotrávka zelená preferuje najmä teplejšie oblasti mierneho pásma. Na severnej pologuli rastie predovšetkým v listnatých lesoch od júla do jesene. Doprevádza predovšetkým duby, ale taktiež hraby a buky. Vzácnejšie sa dá nájsť aj v borovicových lesoch.


11 2008[upraviť kód]

Common blue damselfly02.jpg

Článkonožce (Arthropoda) sú najpočetnejší živočíšny kmeň. Je to obrovská, dosť starobylá a vnútorne veľmi diferencovaná skupina článkovaných živočíchov, ktoré fylogeneticky nadväzujú na Polychaeta. V procese fylogenézy však získali znaky, ktoré im umožnili osídliť všetky suchozemské i sladkovodné ekosystémy a vrátiť sa aj nazad do mora, z ktorého vzišli. Všade, kde sa vyvíjali, dosiahli mimoriadnu mnohorakosť foriem a prekvapujúcu diverzitu (na súši tvoria podľa niektorých odhadov dokonca až 95 % živočíšnych druhov).

Anatómia

Telo sa skladá v najjednoduchších prípadoch (Myriapoda) z hlavy a takmer rovnakých článkov, u väčšiny je však segmentácia výrazne heteronómna. Stavbu tela a telových príveskov odvodzujeme z hypotetického východiskového modelu, ktorý mal na každom segmente (okrem akronu a pygidia) 1 pár článkovaných, s takmer stopercentnou istotou dvojvetvových končatín – tomuto modelu sú najbližšie trilobity, ale nie sú mu príliš vzdialené ani primitívne Crustacea a Myriapoda; druhá skupina však už má končatiny druhotne jednovetvové. Telo vyšších článkonožcov sa primárne člení na tri oddiely: hlavu (caput), hruď (thorax) a bruško (abdomen). Končatiny sú u podstatnej väčšiny vyvinuté len na hrudi (sú to primárne kráčavé nohy), na hlave z nich vznikajú špecializované prívesky, a na brušku zanikajú alebo prekonávajú zložitú modifikáciu.


12 2008[upraviť kód]

Apatosaurus33.jpg

Sauropoda je skupina veľkých bylinožravých dinosaurov. Vyznačovali sa predĺženým krkom, štvornohou chôdzou, malou veľkosťou lebky a dlhým chvostom. Vyskytovali sa od konca triasu do úplného konca druhohôr po celom svete.

Vývoj

Sauropody vznikli koncom triasu. Kedy sa tak stalo, presne nevieme, keďže nie je jasné, ktorých zástupcov Sauropodomorpha už môžeme považovať za primitívne sauropody. Prvé milióny rokov, koncom triasu až začiatkom jury, sauropody spolunažívali s príbuznou skupinou Prosauropoda. Obe skupiny zastupovali zovňajškom veľmi podobné živočíchy, s podobnými proporciami a rozmermi. Už v tomto čase predstavovali sauropody veľké a mohutné živočíchy (7-10 m dlhé s váhou niekoľkých ton).

Od začiatku strednej jury existovali už len sauropody, ktoré sesterskú skupinu Prosauropoda plne nahradili. Začali dorastať do väčších veľkostí, s dĺžkou často v rozmedzí 14 až 18 metrov. Objavili sa prvé ozrutné sauropody. Skamené odltlačky stôp nájdené v Maroku (pomenované rodovým menom „Breviparopus“) svedčia o gigantickom druhu, dosahujúcom odhadujúc podľa stôp dĺžku snáď až okolo 50 metrov - pravda, ak proporciami tela zodpovedal väčšine vtedajších sauropodov (Mareš 1993, s. 124).