Zeno z Verony
| svätý Zeno z Verony | |
| Biskup | |
 Svätý Zeno z Verony (Giuseppe Marchesi, 1741) | |
| Štát pôsobenia | Taliansko |
|---|---|
| Biografické údaje | |
| Narodenie | okolo 300 Mauretánia |
| Úmrtie | 12. apríl 371 ? Verona (Taliansko) |
| Svätenia | |
| Cirkev | Katolícka cirkev |
| Biskup | |
| Konsekrácia | 362 |
| Biskupská inštalácia | Verona |
| Svätec | |
| Sviatok | 12. apríl; v diecéze Verona 21. máj (spomienka) |
| V cirkvách | Katolícka cirkev, Ortodoxná cirkev |
| Patrón | rybárov, mesta Verona, novorodencov |
| Atribúty | biskupské oblečenie, mitra, biskupská berla, ryby, udica |
| Odkazy | |
 Zeno z Verony | |
.jpg)
Zeno z Verony (tal. Zenone da Verona; * okolo 300 – † 371 alebo 380) bol ranokresťanský biskup z Verony v Taliansku. Je svätým v rímskokatolíckej a v pravoslávnej cirkvi.
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Prvý dôkaz o jeho existencii sa nachádza v liste, ktorý napísal svätý Ambróz biskupovi Syagriusovi z Verony, v ktorom sa Ambróz odvoláva na Zenovu svätosť.[1] Podľa Coronata, veronského notára zo 7. storočia, bol Zeno rodák z Mauretánie.[2] Zeno privádzal mnohé deti z Afriky ku kresťanskému náboženstvu a pomáhal im aj pri školských prácach. Deti sa mohli spoľahnúť na niekoho, kto im môže pomôcť.[1] Podľa inej teórie bol Zeno nasledovníkom alexandrijského patriarchu Athanasia, ktorý sprevádzal svojho pána, keď navštívil Veronu v roku 340.[1]
Životopisci uvádzajú, že sa vybral na púť do Svätej zeme a postupne evanjelizoval v Sýrii, Grécku a napokon v Taliansku, v oblasti Benátok.[3]
Biskup[upraviť | upraviť zdroj]
Zeno, ktorý zostal v tomto talianskom meste, vstúpil do kláštora a žil ako mních až do roku 362, kedy bol po smrti biskupa Gricina (inými menami Cricinus, Cricino) zvolený za nástupcu Veronskej stolice.[1][2] Báseň napísaná v rokoch 781 až 810, nazývaná Versus de Verona, veršovaná elégia mesta, uvádza, že Zeno bol ôsmym biskupom Verony.[1]
Zeno „dostal dobré klasické vzdelanie“[1] a ako biskup pokrstil mnoho ľudí a získal konvertitov späť z arianizmu.[2] Žil v chudobe, pripravoval kňazov na prácu v diecéze, zriadil ženský kláštor[2], zreformoval spôsob konania kresťanského agapé a zakazoval, aby pohrebné omše boli sprevádzané hlasným stonaním a kvílením pozostalých.[4] Medzi ďalšie Zenove reformy patrili pokyny týkajúce sa krstu dospelých (ktorý sa konal úplným ponorením) a vydávania medailí novopokrsteným ľuďom.[4] Uvádza sa tiež medzi prvými obhajcami panenstva Panny Márie.[3]
Zenovi sa pripisuje zbierka zhruba 90 Kázní. Štýl tohto diela sa považuje za dôkaz jeho afrického pôvodu, pretože jeho literárny štýl je podobný ostatným kresťanským africkým spisovateľom. Podobne ako oni používal podobné neologizmy a slovné hračky.[5] Mnohé z Kázní sa týkajú starozákonnej exegézy a „majú v sebe určitý antisemitský prvok“.[6] Tento názor nezdieľa Giuseppe Laiti, odborník na traktáty svätého Zena.[7] Zároveň z týchto textov vyplýva, že ich pisateľ bol veľmi vzdelaný človek a dobrý rétor.[3]
Zenov episkopát trval asi desať rokov a dátum jeho smrti sa niekedy uvádza ako 12. apríl 371.[1]
Zeno je v raných martyrológiách opísaný ako vyznávač viery.[4] Biskup svätý Petronius z Verony (412 – 429) napísal o Zenových cnostiach a potvrdil aj existenciu kultu k svätému Zenovi.[1] Svätý Gregor Veľký ho vo svojich Dialógoch nazýva mučeníkom; avšak svätý Ambróz, súčasník Zena, nie.[4] Ambróz hovorí o Zenovej „šťastnej smrti“, hoci ako spovedník mohol byť Zeno prenasledovaný (nie však popravený) počas vlády rímskych cisárov Konštantína II. a Juliána.[4] Záznam v aktuálnom Rímskom martyrológiiu ho uvádza 12. apríla, ale nespomína mučeníctvo.[8]
Uctievanie[upraviť | upraviť zdroj]
Podľa tradície dal Zeno postaviť prvú baziliku vo Verone, ktorá sa nachádzala v oblasti, kde pravdepodobne stojí dnešná katedrála.[1] Jeho rovnomenný kostol na súčasnom mieste pochádza zo začiatku deviateho storočia, keď ho obdaroval Karol Veľký a jeho syn Pipin Italský. Posvätený bol 8. decembra 806. Dvaja miestni pustovníci, Benignus a Carus, dostali za úlohu preložiť Zenove relikvie do novej mramorovej krypty.[1] Na slávnosti 21. mája 807 bol prítomný kráľ Pipin, biskupi z Cremony a Salzburgu, ako aj obrovský zástup mešťanov.[1]
Kostol bol poškodený na začiatku desiateho storočia Maďarmi, hoci relikvie Zena zostali v bezpečí.[1] Bazilika bola znovu prestavaná na väčšiu. Finančnú podporu k prestavbe poskytol Otto I. a chrám bol znovu vysvätený v roku 967 na slávnosti, ktorej predsedal biskup Ratherius z Verony.[1]
Súčasná bazilika svätého Zena vo Verone je väčšinou dielom z dvanásteho, trinásteho a začiatku pätnásteho storočia. Je známou svojimi bronzovými dverami, ktoré zobrazujú okrem príbehov z Biblie aj obrazy zo zázrakov svätého Zena, vrátane tých, ktoré zaznamenal notár Coronato. Zenovi bolo zasvätených asi 30 kostolov alebo kaplniek, vrátane katedrály sv. Zena v Pistoii.
Spomienka na svätého Zena z Verony sa podľa Rímskeho martyrológia slávi 12. apríla. V diecéze Verona sa slávi 21. mája na počesť preloženia jeho relikvií 21. mája 807.[1]
Zeno je najčastejšie reprezentovaný predmetmi súvisiacimi s rybolovom, ako je ryba, rybársky prút, alebo ako biskup držiaci rybársky prút, prípadne s rybou visiacou na jeho biskupskej berle. „Miestna tradícia hovorí, že biskup rád chytal ryby v neďalekej rieke Adiže,“ píše Alban Butler, „ale je pravdepodobnejšie, že to bol pôvodne symbol jeho úspechu pri privádzaní ľudí ku krstu.“[6] Zeno je patrónom rybárov, mesta Verona, novorodencov, ako aj detí, ktoré sa učia rozprávať a chodiť.[3]
Legendy a zázraky[upraviť | upraviť zdroj]
Podľa legendy bol pri narodení ukradnutý a nakrátko nahradený démonickým podhodencom (premieňom). Jeden príbeh hovorí, že svätý Zeno, ktorý jedného dňa chytal ryby na brehu Adiže, aby sa nakŕmil (a nie ako rekreáciu), videl roľníka prechádzať cez rieku na koni a voze. Kone začali byť čudne nervózne. Zeno, ktorý veril, že je to dielo diabla, urobil znamenie kríža a kone sa upokojili.[1] O Zenovi sa často hovorilo, že bojuje s diablom a niekedy je zobrazovaný ako šliape po démonovi.[1]
Svätý Gregor Veľký na konci 6. storočia rozpráva o zázraku spojenom na príhovor svätého Zena.[1] V roku 588 rieka Adiža zaplavila svoje brehy a Veronu. Povodňová voda sa dostala až ku kostolu zasvätenému svätému Zenovi, no ako zázrakom sa doň nedostala, hoci dvere boli dokorán. Kostol bol darovaný longobardskej kráľovnej Theodelinde, údajnej očitej svedkyni zázraku a manželke kráľa Authariho.[1]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r BORRELLI, Antonio. San Zeno (Zenone) di Verona [online]. Santiebeati.it, [cit. 2023-03-04]. Dostupné online.
- ↑ a b c d Zeno z Verony, biskup : Životopisy svätých [online]. [Cit. 2023-03-04]. Dostupné online.
- ↑ a b c d sv. Zeno [online]. catholica.cz, [cit. 2023-03-04]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e Alban Butler, David Hugh Farmer, Paul Burns, Butler's Lives of the Saints (Continuum International Publishing Group, 1995), 84–5.
- ↑ BORRELLI, Antonio. San Zeno (Zenone) di Verona [online]. Santiebeati.it, [cit. 2023-03-04]. Dostupné online.
- ↑ a b Alban Butler, David Hugh Farmer, Paul Burns, Butler's Lives of the Saints (Continuum International Publishing Group, 1995), 85.
- ↑ LAITI, Giuseppe. S. Zeno guida alla lettura delle Scritture la comunità cristiana di Verona [online]. [Cit. 2023-03-04]. Dostupné online.
- ↑ CATHOLIC CHURCH. Martyrologium Romanum (2004). [s.l.] : [s.n.], 2004. Dostupné online.
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- Traktáty sv. Zena z Verony, biskupa (latinsky)
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Zeno of Verona na anglickej Wikipédii.