Adolf Hitler

Adolf Hitler
1. Führer und Reichskanzler
V úrade 2. august 1934 – 30. apríla 1945
Paul von Hindenburg (prezident) Karl Dönitz (prezident)
24. nemecký kancelár
V úrade 30. január 1933 – 30. apríl 1945
Kurt von Schleicher Joseph Goebbels
Biografické údaje
Narodenie	20. apríl 1889 Braunau am Inn, Rakúsko-Uhorsko dnes Rakúsko
Úmrtie	30. apríl 1945 (56 rokov) Berlín, Tretia ríša
Politická strana	NSDAP
Národnosť	Rakúska do roku 1925 Nemecká od roku 1925
Rodina
Manželka	Eva Braunová
Odkazy
	Adolf Hitler (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Adolf Hitler (* 20. apríl 1889, Braunau am Inn, Rakúsko-Uhorsko dnes Rakúsko – † 30. apríl 1945, Berlín, Tretia ríša) bol nemecký politik, diktátor, zakladateľ a organizátor Národno-socialistickej nemeckej robotníckej strany, autor národnosocialistickej koncepcie štátu (v diele Mein Kampf, 1927), ríšsky kancelár (30. január 1933-1934) a „vodca a ríšsky kancelár“ (2. august 1934-1945).

V Nemecku zriadil absolútnu diktatúru. Agresívnou politikou voči okolitým krajinám vyvolal v Európe druhú svetovú vojnu. Bol inšpirátorom a hlavným organizátorom masového vyvražďovania obyvateľstva a vojnových zajatcov v okupovaných krajinách, osobitne v ZSSR. Za nepriateľov Nemecka považoval najmä Židov, Rómov, Slovanov, homosexuálov, zdravotne postihnutých, ale aj politických oponentov. Bol zodpovedný za hmotné a morálne zničenie Nemecka.

Život

Hitlerov kokot Mein rudolfik (Môj syn), ktory je jeho geyskou podporov, je podľa mnohých názorov veľmi zaujimavim pre opis Hitlerovho života, keďže obsahuje veľa faktov.

Sám Hitler za lebania do analu prísne zatajoval svoj pôvod. Nechal dokonca roku 1938 zrovnať rad s podofimy a vsetkym vyfajcil. Dôvodom môže byť Hitlerov nevyjasnený povod. Keďže si Adolf Hitler nebol istý, kto podjebal tak vyputal 2 svetovu vijnu a kupil si dom s vela izbamy.Casom zistil ze je kokot a zastrelil sa.

Detstvo

Rodokmeň Adolfa Hitlera.

Hitler sa narodil v Braunau am Inn v dnešnom Rakúsku ako štvrté zo šiestich detí (4 neskôr zomreli) colníka nemeckého pôvodu Aloisa Hitlera a jeho tretej ženy Kláry (pôvodom Rakúšanky), ktorá bola zároveň jeho neter. Alois mal navyše ešte ďalšieho syna a dcéru so svojou druhou manželkou. Jeho sestra Paula bola od neho mladšia o 7 rokov. Kvôli otcovmu povolaniu sa rodina často sťahovala, takže Hitler navštevoval ľudové školy v Passau, Lambachu a Leondinge pri Linzi. Potom študoval na reálnom gymnáziu v Linzi, ale štúdium nedokončil. Podľa niektorých názorov pre absolútnu neschopnosť, ktorá vyvrcholila, keď jeho otec roku 1903 umrel a Hitlera nemal viac kto nútiť učiť sa.

Od roku 1905 žil z podpory pre polosiroty. Keďže vedel dobre maľovať, pokúšal sa dostať na prestížnu umeleckú školu. V rokoch 1907 a 1908 ho opakovane neprijali na Viedenskú umeleckú akadémiu, poradili mu však nech skúsi svoj talent využiť pri štúdiu architektúry. V roku 1907 zomrela jeho matka na rakovinu prsníka. Potom začal Hitler dostávať dôchodok pre siroty, k čomu si privyrábal predajom obrázkov a pohľadníc, ktoré sám maľoval.

Roku 1909 odcestoval do Viedne, kde sa živil príležitostnými zamestnaniami (maliar pozoruhodností Viedne a pod. ) a so záujmom sledoval vtedajší politický život. Tu sa zoznámil s antisemitskými a rasistickými názormi (Jörg Lanz von Liebenfels, Georg Ritter von Schönerer a pod.). Viac ako o politiku sa však zaujímal o operu, najmä Richarda Wagnera, skladateľa nemeckých nacionalistických opier. Roku 1909 býval v azyle pre bezdomovcov a roku 1910 v mužskom domove na ulici Meldemannstraße. V domove pre mužov bol v kontakte so židovským obyvateľom domova Hanischom, ktorý pre Hitlera predával obrazy.

Prvá svetová vojna

Hitler (vľavo) so svojimi spolubojovníkmi počas 1. svetovej vojny

Po tom čo mu roku 1913 vyplatili dedičstvo jeho otca, presťahoval sa do Mníchova. Dôvodom bola snaha utiecť pred vojenskou službou a odpor k rakúsko-uhorskému mnohonárodnostnému štátu. No už roku 1914 sa Hitler prihlásil ako dobrovoľník k 16. bavorskému pluku a nastúpil na front prvej svetovej vojny. Skoro celú vojnu strávil ako pešia spojka na západnom fronte. Dostal aj rad Železného kríža II. triedy (1914), po zranení nohy v roku 1916, na čas prerušil službu ale na front sa opäť vrátil v marci 1917, kedy dostal aj vyznamenanie Železný kríž I. triedy (1918). Nasadenie na fronte pravdepodobne ešte výraznejšie upevnilo jeho radikálny svetonázor.

Jeho spolubojovníci ho nenávideli za jeho nekritickú poslušnosť voči dôstojníkom. Krátko pred koncom vojny, 15. októbra 1918, po plynovom útoku dočasne oslepol a dostal sa do lazaretu v Dolnom Pomoransku. Podľa nových výskumov bolo oslepnutie asi hysterická reakcia na porážku Nemecka vo vojne. Ošetrujúci psychiater Hitlera klasifikoval ako psychopata, úplne nevhodného zastávať vedúce funkcie. Keďže ho ako hysterika označil aj Hitlerov vedúci dôstojník, nie je čudné, že napriek vyznamenaniam sa Hitler nikdy nestal viac ako slobodníkom.

Vzostup

Po skončení vojny striedal zamestnania, živil sa hlavne ako dôverník Reichswehru v Mníchove. Bola to funkcia spojky medzi armádou a vládou revolučnej Nemeckej republiky rád v Bavorsku vedenej židovským predsedom vlády Eisnerom, ktorého pohrebu sa Hitler dokonca nenápadne zúčastnil.

Hitlerov stranický preukaz DAP s číslom 7, dodatočne upravený, aby sa mohol radiť k najstarším členom. Pôvodne mal číslo 555 – skutočné poradie se zvyšovalo o 500, aby sa nadobudlo zdanie, že strana je početnejšia.

Po drvivej porážke Nemeckej republiky rád pracoval v novej správe Reichswehru v Mníchove a zdá sa, že denuncioval svojich kamarátov z pluku za to, že spolupracovali s Nemeckou republikou rád. Ako agent tajnej služby prenikol v roku 1919 do Nemeckej robotníckej strany (Deutsche Arbeiterpartei - DAP). Na zhromaždeniach tejto xenofóbnej, antisemitskej a pseudo-socialistickej strany roku 1919 sa čoskoro prejavil ako dobrý rečník, preto ho hneď naverbovali ako 55. člena a hneď sa stal nepostrádateľným propagátorom.

V roku 1920 Hitler vypracoval program strany a dal ju premenovať na Národnosocialistickú nemeckú stranu (Nazionalsozialistiche Deutsche Arbeiterpartei - NSDAP). Keď ho v decembri 1920 prepustili z armády, živil sa už svojimi prejavmi. V roku 1921 sa zmocnil vedenia strany. Teraz už bol vedúcou osobnosťou v Bavorsku, ale mimo Bavorska bol ešte skôr na smiech.

Ako vodca nemeckého nacizmu sa zúčastnil roku 1923 na Ludendorffovom pokuse o puč v Mníchove. Keďže v tom čase súdy v Nemecku boli veľmi mierne voči pravicovému extrémizmu (sudca si dokonca od Hitlera vypočul kritiku, že je Žid), dostal Hitler len 5 rokov vtedy existujúceho tzv. väzenia cti v Landsbergu (kde nebolo treba pracovať a pod.). Po zatknutí roku 1924 napísal vo väzení svoju knihu Mein Kampf, ktorá sa pôvodne mala volať Štyri a pol roka boja proti klamstvám, hlúposti a zbabelosti. Kniha zhŕňa Hitlerove radikálne šovinistické, antisemitské a rasové tézy a propaguje militarizmus. Po 9 mesiacoch Hitlera nakoniec prepustili.

Roku 1925 si dal odňať rakúske občianstvo, nemecké však získal až roku 1932, keď sa zamestnal v Úrade pre kultúru a meranie krajiny v Braunschweigu. Vybavením nemeckého občianstva bola poverená Hitlerova duchovná priateľka Magda Quandtová. (To bolo ešte predtým, ako sa stala manželkou neskoršieho führerovho ministra propagandy Josepha Goebbelsa.)

V Nemecku sa po prepustení z Hitlera stala naraz vážená osobnosť. V tomto čase organizoval najmä ozbrojené oddiely SA a SS. Hospodárska kríza roku 1929 umožnila jeho strane dostať sa k moci - vo voľbách do ríšskeho snemu roku 1932 sa NSDAP s 37,4 % hlasov stala najsilnejšou stranou a ríšsky prezident Paul von Hindenburg Hitlera 30. januára 1933 menoval ríšskym kancelárom.

Diktatúra

Hitler na prehliadke SA v Norimbergu, november 1935.

Po príchode k moci zaviedol v Nemecku nacistickú diktatúru, inscenoval požiar ríšskeho snemu, z ktorého obvinil komunistov a následne zakázal komunistickú stranu, fyzicky zlikvidoval revolučné kádre a antifašistov. Začal so znovuvyzbrojovaním Nemecka a po smrti Hindenburga roku 1934 sa vymenoval za „vodcu“ (nem. Führer) a spojil vo svojich rukách neobmedzenú moc. Potláčal akúkoľvek opozíciu. Pre svojich ideologických a „rasových nepriateľov“, prikázal zriadiť koncentračné a vyhladzovacie tábory ešte v polovici 30. rokov. Masové vyhladzovanie a exekúcie najrôznejšich skupín nemeckého i podmaneného obyvateľstva dosiahlo svoj vrchol neskôr počas vojny. Bol iniciátorom rasistickej politiky, veľmi ostro vystupujúcej voči Židom. V roku 1935 boli s jeho prispením schválené Norimberské zákony, ktoré postihovali „rasovo menejcenné obyvateľstvo“. Medzi iným boli Židia pozbavení občianstva, alebo si nesmeli uzatvoriť manželstvo s Árijcom. V noci s 9. na 10. novembra 1938 sa s Hitlerovym súhlasom uskutočnil veľký pogrom proti Židom po celej krajine tzv. krištáľová noc, ktorý viedol k ich deportácii do giet.

V marci roku 1935 zaviedol v Nemecku všeobecnú brannú povinnosť a začal sa systematicky pripravovať na agresívnu vojnu. Postupne likvidoval jednotlivé ustanovenia Versaillského mieru, obsadil Porýnie nemeckým vojskom. V rokoch 1936-1939 aktívne podporoval Franca v španielskej občianskej vojne.

Predohra k vojne

V roku 1938 anšlusom pripojil k Nemecku Rakúsko, čím opäť porušil jeden z bodov Versaillskej zmluvy. So súhlasom nedôrazných predstaviteľov Francúzska a Spojeného kráľovstva postupne likvidoval aj samostatnosť Česko-Slovenska. Za formálnej pomoci Talianska, 30. septembra 1938 uzavrelo Nemecko s predstaviteľmi Francúzska a Británie Mníchovskú dohodu, čím pozbavilo Československú republiku Sudet, resp. západných pohraničných území obývaných z viac než polovice nemeckým obyvateľstvom. Zmluva fakticky pozbavila Česko-Slovensko možnosti efektívne sa brániť nemeckej agresii, keďže Nemcami zabraté územie zahŕňalo väčšinu novovybudovaných česko-slovenských pohraničných opevnení. Hitler ďalej oslabil Česko-Slovensko aj prípravou viedenského diktátu, ktorým 2. novembra 1938 prinútil krajinu odovzdať Maďarsku časť južného Slovenska a celú Podkarpatskú Rus. Situácia viedla v Česko-Slovensku k vnútropolitickej kríze a umožnila Hitlerovi prebrať kontrolu aj nad zvyškom krajiny. Hitler využil autonomistické tendencie prevládajúce v slovenských politických kruhoch a na jednaní v Berlíne prinútil Jozefa Tisa aby 14. marca 1939 v Bratislave vyhlásil samostatnosť Slovenského štátu. Nasledujúceho dňa sa v Berlíne vyhrážal prezidentovi okliešteného Česka, že na zvyšok krajiny zaútočí a bude bombardovať Prahu, čím Emila Háchu prinútil k podpisu dokumentov, ktoré v nasledujúcich dňoch viedli k vyhláseniu protektorátu Böhmen und Mähren. Likvidáciou Česko-Slovenskej republiky - posledného demokratického štátu v Strednej Európe zostával Hitlerovi na východných hraniciach Nemecka už len jeden nepohodlný sused - Poľsko.

Agresívnou politikou územných požiadaviek eskaloval napätie medzi Nemeckom a Poľskom. Útoku na Poľsko predchádzala veľmi dôležitá diplomatická hra. Hitler, ktorý sa obával vojny na dvoch frontoch (západe a východe) využil slabosť západných demokratických krajín. Tie videli v Hitlerovom nacistickom Nemecku nezmieriteľného ideologického nepriateľa komunistického Sovietskeho zväzu a neboli ochotné sa dohodnúť so Stalinom v predvojnovom období na vhodnom koncepte kolektívnej bezpečnosti pred nacistickou agresiou. Stalin preto radšej uprednostnil uzavretie dohody priamo s Hitlerom, dúfajúc že využije vzniknutý čas na prípravu krajiny na vojnu. 23. augusta 1939 podpísali v Moskve nemecký a sovietsky minister zahraničných vecí von Ribbentrop a Molotov pakt o neútočení. V rozpútaní novej veľkej vojny v Európe tak Hitlerovi už nič nestálo v ceste.

Druhá svetová vojna

Hitler v Poľsku s Bormannom, Rommelom a von Reichenauom.

Adolf Hitler sa pri útoku na svojho východného suseda spoliehal na viacero faktorov, jednak na to, že Poľsko rýchlo porazí za pomoci Sovietskeho zväzu, ktorému prenechal východnú časť krajiny a tiež na to, že západní Spojenci - Francúzsko a Británia nezaútočia na Nemecko zo západu dosť rýchlo a dôrazne. Septembrovú poľskú kampaň s krycím označením Fall Weiss pre Hitlera po vojenskej stránke pripravil generálny štáb na čele s generálom Franzom Halderom a vrchným veliteľom armády generálom Walthrom von Brauchitschom, ktorý velil útoku. Pre ospravedlnenie vpádu do Poľska bol v predvečer vojny zinscenovaný Gliwický incident, ktorý bol len jedným z radu pohraničných incidentov. 1. septembra 1939 nemecké vojská bez vyhlásenia vojny napadli Poľsko. V Európe sa začala druhá svetová vojna. Nemecké jednotky taktikou bleskovej vojny rýchlo prenikali zo západu z Nemecka, z juhu zo Sliezska a Slovenska ako aj zo severu z Východného Pruska. Poliaci sa čoskoro ocitli v ťažkej situácii ale po tom, čo 17. septembra zaútočili aj sovietske vojská z východu ich obrana celkom skolabovala. V ich beznádejnej situácii im nepomohlo ani to, že Francúzsko a Spojené kráľovstvo 3. septembra vyhlásili Nemecku vojnu. Západní Spojenci prakticky po celú dobu od jesene 1939 až do jari 1940 neviedli na Francúzsko-Nemeckej hranici žiadnu významnú bojovú činnosť a to aj napriek tomu, že Hitler na západe Nemecka držal iba minimálne sily. Toto obdobie pokoja na západnom fronte je známe ako čudná vojna.

Hitler na začiatku vojny prenechával vojenské rozhodnutia na svojich generálov. Prvým zásahom do priebehu vojenských operácii bolo nariadenie ústup vojsk z oblasti Narviku do neutrálneho Švédska, kde by boli internované, počas operácie Weserübung. Po zásahu Jodla bol však jeho nezmyselný rozkaz zrušený a vojakom prikázané držať pozície. Hitler sa z toho poučil a neskôr pri akejkoľvek kríze presadzoval zotrvanie v pôvodných pozíciach.

Po víťazstvách Nemcov na západe v roku 1940 mu Keitel udelil prezývku Grösster Feldherr aller Zeiten. Nemci radi vytvárali oficiálne skratky a tak vzniklo oficiálne Gröfazl, čo neznelo veľmi vážne.

V máji 1940 Hitler zaútočil na Francúzsko, čo spolu s dobytím Belgicka, Holandska a Luxemburska (a neskoršou kapituláciou Francúzska) presvedčili Hitlerovho hlavného spojenca, talianského vodcu Benita Mussoliniho pridať sa vo vojne na Hitlerovu stranu. Počas tohto obdobia sa Hitler po abdikácii Waltera von Brauchitscha stal najvyšším veliteľom pozemného vojska. V tejto funkcii potláčal všetkých generálov bývalého generálneho štábu na úkor svojich priaznivcov a verných nacistov.

Hitler a Mussolini v okupovanej Juhoslávii

22. júna 1941 Hitler prikázal svojmu trojmilionóvemu vojsku zaútočiť na Sovietsky zväz, čím porušil pakt neútočenia, ktorý uzavrel spolu so Stalinom o tri roky skôr. Predpokladal, že sa jeho armáde podarí zničiť ZSSR v priebehu niekoľkých mesiacov ešte pred príchodom zimy. Nemcom sa podarilo preniknúť hlboko do sovietskeho územia, obsadiť pobaltské štáty, Ukrajinu, Bielorusko a veľkú časť ďalších západných oblastí ZSSR. Hitler bol dokonca prvý, kto rozpútal vojnu aj oblastiach za polárnym kruhom, kde sa predtým vojenské operácie nikdy neviedli. Postupne sa však prejavila nepripravenosť nemeckej armády na extrémne podmienky ZSSR. Nebola to však len zima, ale aj obrovské vzdialenosti, zničené komunikácie a partizáni. Nemecké vojská síce zlikvidovali a zajali vo viacerých bitkách obrovské množstvá sovietskych vojakov a priviedli svojho nepriateľa na prah katastrofy. Tieto bojové operácie však nedosiahli všetky ciele, ako pôvodne Hitler predpokladal. Nepodarilo sa obsadiť Leningrad, tobôž nie Archangeľsk, ktorý bol cieľom skupiny armád Sever. Nebola dosiahnutá Moskva, ktorú Sovieti najprv protiofenzívou a potom aj posilňovaním vojsk pevne držali v rukách. Na južnom krídle sa pre Nemcov situácia vyvíjala zatiaľ najhoršie, ich cieľ Astrachaň bola v nedohľadne. Z Rostova nad Donom ich sovietske vojská v závere roka vyhnali na západ. Nemecké vojská boli v najdôležitejšom smere útoku zastavené v bitke pred Moskvou v decembri 1941 silným sovietskym odporom i krutou zimou. Pod tlakom Červenej armády niektorí nemeckí velitelia ustúpili o niekoľko 100 km. Tých ktorí ustúpili aj napriek jeho striktnému zákazu Hitler odvolal. Veril totiž, že práve jeho rozkazy držať pozície za každú cenu a neustupovať boli práve rozhodujúcim faktorom, ktorý vtedy odvrátil nemeckú porážku.

Manstein vo svojich pamätiach podáva niekoľko zaujímavých pohľadov na Adolfa Hitlera ako vojaka. Napriek kritike jeho nerozhodnosti a nedostatočného vojenského vzdelania jednoznačne odmieta lacnú frázu „slobodník z prvej svetovej vojny“, často používanú v súvislosti s jeho vojenskými schopnosťami.

Na začiatku vojny Hitler začal v plnej miere uskutočňovať svoje plány na likvidáciu preňho nežiadúcich skupín. V januári 1942 sa konala utajovaná konferencia vo Wannsee, kde sa ľudia z Hitlerovho blízkeho okolia vrátane Reinharda Heydricha, veliteľa Ríšskeho bezpečnostného úradu (RSHA), dohodli na takzvanom „konečnom riešení“ židovskej otázky, čo bol nacistický eufemizmus pre systematické vyvraždenie všetkých Židov. Hitler síce nikdy nepodpísal žiadny písomný rozkaz, ktorý by priamo preukazoval, že sa jednalo o jeho zámer, ale jeho podriadení poznali jeho priania a ponáhľali sa ich vykonať.

Zásahy do velenia armády

Na východnom fronte sa v nasledujúcom období rozpútali ťažké boje, ktoré si vyžiadali obrovské množstvo obetí na obidvoch stranách. Svojimi nezodpovednými a neodbornými zásahmi do velenia armády Hitler dostal svoje armády na východnom fronte do ťažkej situácie. Svoje vojská na východe riadil z hlavného stanu Werwolf ležiaceho blízko mesta Vinnica na západe Ukrajiny.

Hitler s Mannerheimom na východnom fronte vo Fínsku, leto 1942

Prvým z veľkých omylov bolo nerozhodné jednanie pri bojoch v južnej časti ZSSR, kde si v dôsledku viacerých jeho zásahov do rozhodovania generálov neboli nemecké vojská schopné dobyť Kaukaz a navyše sa zaplietli do dlhotrvajúcich a vyčerpávajúcich bojov o mesto Stalingrad, ktoré sa pokúšali obaja diktátori z prestížnych i strategických dôvodov udržať za každú cenu. V dôsledku neuspokojivého tempa postupu odvolal veliteľa skupiny armád A maršala Lista a týmto jednotkám velil sám. Neskôr výrazne podcenil sovietsku armádu, ktorá najprv porazila krídla 6. armády, rozvrátila nemecký južný front a potom celkom obkľúčila nemecké vojská v okolí Stalingradu. Napriek tomu, že spočiatku váhal s evakuáciou vojsk, bol ubezpečený Hermanom Göringom, že Luftwaffe zabezpečí dostatočný prísun zásob obkľúčeným jednotkám a preto trval na tom aby 6. armáda naďalej držala svoje pozície. Zásobovanie však nebolo dostatočné a 6. armáda sa ocitala v čoraz horšej situácii. V tej dobe však stále existovala reálna šanca, že by sa Nemcom podarilo vojsko zachrániť v prípade, že podnikne koncentrovaný útok na sovietske kliešte. Hitler naopak prikázal armáde zotrvať a brániť sa do posledného muža, čo nakoniec vyústilo v jej kompletnú stratu. Nemecko navyše stratilo poľného maršala Friedricha Paulusa. Na jar sa za cenu obrovského úsilia Wehrmachtu pod vedením Ericha von Mansteina síce podarilo stabilizovať front, no následne boje boli znovu poznamenané Hitlerovými nesprávnymi rozhodnutiami.

Až po porážke pri Stalingrade, nariadil prechod krajiny na vojnový režim, keď 13. januára 1943 vyhlásil totálnu mobilizáciu a prechod priemyslu na vojnovú výrobu. Nemeckí priemyselníci sa nikdy neprispôsobili na dlhú vojnu, výroba zaostávala až dokedy nebolo príliš neskoro. Nemecko Spojencov už nikdy v ukazovateľoch priemyselnej výroby nepredbehlo. Nacistická politika presadzujúca konzervatívne postavenie žien v spoločnosti neumožnila ich efektívnu mobilizáciu ako pracovnej sily pre zvýšenie vojnového úsilia. Ďalšou z chýb bolo, že namiesto toho aby pozemná armáda Heer dopĺňala čerstvými doplnkami svoje divízie bojujúce na fronte, uprednostňoval vytváranie nových. Tak krátko po bitke o Stalingrad vznikla napríklad znovu aj 6. armáda (jej základ tvorili príslušníci bývalej 6. armády, ktorí boli evakuovaní, alebo im nebol umožnený návrat k jednotkám po 23. novembri, kedy bola obkľúčená). To, že nedbal na doplňovanie frontových jednotiek, malo výrazný vplyv na ich opotrebovanie. Nové jednotky museli navyše naberať nové skúsenosti za zbytočných strát.

Hitler neuspel aj v ďalších cieľoch. Jeho armády na obsadených územiach správali zločinne, kradli výrobky, kapitál, služby ale aj kultúrne diela a dokonca obyvateľstvo, ktoré bežne posielali na nútené práce vo svoj vlastný prospech. Spolupráca podrobených národov s Nemcami sa obyčajne skončila a okupanti tak v konečnom dôsledku získali len zlomok z toho čo potrebovali. Nacisti v oblastiach východnej Európy, ktoré podľa Hitlera obývali menejcenní Židia alebo Slovania viedli tvrdú rasistickú politiku spojenú so zločinmi, ktoré zaskočili aj obyvateľstvo, ktoré inak opovrhovalo stalinizmom na vlastnom území. Hitler tak využil protisovietske naladenie časti obyvateľstva na teritóriu Sovietskeho zväzu iba čiastočne. Systematicky pristúpil k získavaniu spojencov z radov sovietskeho obyvateľstva až v období, kedy jeho armády prestávali byť na frontoch úspešné a začali byť zo sovietskeho územia vytláčané.

V júni a júli 1943 sústredil najlepšie jednotky armády a SS k útoku na výbežok frontu pri Kursku. Bitka, do ktorej bez dostatočného uváženia vrhol svoje vojská, nakoniec skončila ťažkými stratami pechoty i tankov, ktoré mu neskôr chýbali v nasledujúcom období, kedy začali byť vojensky aktívni aj západní Spojenci.

Počas vylodenia spojencov v Normandii v lete 1944 sčasti kvôli dezinformácii vedenej spojeneckou rozviedkou, Hitler ignoroval hrozbu a prikázal držať tankové zálohy v blízkosti Cherbourgu a neskôr zase viesť nezmyselný protiútok pri Mortaine, ktorý uväznil v pasci niekoľko desiatok tisíc vojakov a stal sa známy ako obkľúčenie pri Falaise. V tom istom období bola nemecká skupina armád Stred v Bielorusku nečakane napadnutá sovietskymi silami. Nemci v priebehu mesiaca stratili asi 170 000 mŕtvych a nezvestných vojakov a stredná časť ich frontu sa celkom rozpadla.

Atentát 20. júla 1944

Súbor:Hitler Visit.gif

Hitler pri návšteve zbombardovaného mesta v roku 1944

Po úspechu spojeneckej operácie Overlord, ako aj katastrofy pri bojoch v Bielorusku vzrástlo medzi mnohými dôstojníkmi nemeckej armády odhodlanie Hitlera zlikvidovať. Práve v tomto období, keď boli pozície Tretej ríše otrasené, pre to bola najvhodnejšia doba. 20. júla 1944 naňho uskutočnil Claus von Stauffenberg v jeho štábe Wolfsschanze vo Východnom Prusku bombový atentát, ktorý sa však nepodaril. Diktátor bol len ľahko zranený. Hitler túto opozíciu bývalých príslušníkov generálneho štábu kruto potrestal. Ludwig Beck, jeden z vodcov spiknutia, ktorý mal nahradiť Hitlera do doby než bude ustanovená legitímna vláda, samotný von Stauffenberg ako aj ďalší, medzi nimi mnohí poľní maršali boli popravení. Populárneho Rommela Hilter prinútil spáchať samovraždu aby mohol byť pochovaný s vojenskými poctami.

Na Hitlera bolo spáchaných ešte niekoľko atentátov, ktoré boli všetky neúspešné. Hitler tieto prežité atentáty považoval za znamenia osudu a tvrdil o sebe, že bol povolaný Bohom aby viedol ľud.

Posledné boje

Koncom roku 1944 žil Hitler vo svojom bunkri blízko Ríšskeho snemu v Berlíne. Bojové operácie v tej dobe riadil len z máp. Jeho nádeje na uzavretie separátneho mieru so západnými Spojencami sa miešali s vierou v použitie moderných zbraní ako boli balistické rakety V2, nových typov lietadiel napr. Messerschmitt Me 262 alebo tankov napr. Panzerkampfwagen VI Tiger II. Rovnako veril, že aliancia západných demokracii so Stalinovým komunistickým ZSSR je neprirodzená a sleduje protichodné politické ciele, čo by malo viesť k jej rozpadu. Nechápal však, že dokiaľ bude žiť a bude na slobode, táto podivuhodná koalícia bude držať po hromade..

V decembri 1944 Hitler prikázal OKW pripraviť ofenzívu v Ardenách, ktorá mala dosiahnuť Antverpy. Tento veľmi nerealistický plán zahrňoval aj neekonomické presuny vojsk z východného frontu, kde práve prebiehali ťažké boje o Budapešť a Sovieti navyše pripravovali útok z Poľska, ktorý urýchlene začali na žiadosť spojencov. Na jeho konci sa Sovietske jednotky nachádzali na Odre, menej než 100 km od Berlína.

19. marca 1945 Hitler vydal rozkaz na likvidáciu infraštruktúry oblastí, ktoré mali padnúť do rúk nepriateľa - ARLZ-Maßnahmen. Nacisti následne začali viesť taktiku spálenej zeme aj na vlastnom území. V prípade, že by boli tieto rozkazy splnené v plnej miere, tisíce Nemcov by v dôsledku vojny zahynuli na následky hladu a chorôb bez strechy nad hlavou.

Smrť

Posledné týždne svojho života strávil v protilietadlovom kryte vo dvore Ríšskeho kanclérstva v Berlíne. Hitlerov zdravotný stav sa ku koncu vojny zhoršoval. Najmä po 20. apríli 1945, kedy sa Berlín dostal po prvý krát pod paľbu sovietskeho delostrelectva bol Hitler výrazne otupený s prerušovanými záchvatmi zúrivosti. 20. apríla v deň svojich 56. narodenín Hitler uskutočnil svoju poslednú cestu mimo bunker. V delostrelectvom a bombami zničenej záhrade Ríšskeho kanclérstva vyznamenal Železným krížom chlapcov z Hitlerjugend, ktorí sa vyznamenali počas bojov v okolí Berlína. V nasledujúcich dňoch sovietske vojská postupne Berlín obkľúčili. Napriek vojensky absolútne beznádejnej situácii, Hitler dúfal, že sa jednotky Waffen SS generála Steinera prebojujú k zo severu k mestu, zatiaľ čo jednotky 8. armády sa k mestu dostanú z juhu, čím narušia sovietske obchvatné operácie. Vzhľadom na celkovú sovietsku prevahu a dynamiku ich postupu sa jednalo o celkom iluzórne predstavy.

Správa o Hitlerovej smrti v Stars and Stripes.

Keď sa 22. apríla na vojenskej porade Hitler dozvedel od príslušníkov štábu o tom, že nemecký protiútok sa ani nikdy nemohol začať a naopak nemecké jednotky boli na všetkých úsekoch zatlačené späť, pričom sa sovietom podarilo preniknúť do mesta, vyzval všetkých okrem Keitela, Jodla, Krebsa a Burgdorfa aby opustili miestnosť a následne spustil hysterický záchvat, v ktorom obvinil svojich generálov zo zrady a nekompetentnosti, pri čom po prvý krát priznal, že vojna je stratená. Následne vyhlásil, že zostane v Berlíne až do konca a spácha samovraždu. 23. apríla Göring v telegrame z Berchtesgadenu v Bavorsku oznámil, že ak je Hitler obkľúčený v Berlíne mal by byť poverený vedením Nemecka on a oznámil tiež, že dáva ultimátum, po ktorom bude považovať Hitlera za neschopného riadiť vojenské operácie. Hitler následne nariadil Göring zatknúť a neskôr ho vo svojej poslednej vôli pozbavil akejkoľvek funkcie v novej vláde.

28. apríla Hitler zistil, že Himmler sa pokúšal viesť so západnými spojencami vyjednávavania o kapitulácii. Následne nariadil Himmlera zatknúť a popraviť Himmlerovho pobočníka Fegeleina pri hlavnom stane.

Pred svojou samovraždou pripravil poslednú vôľu a testament, v ktorom z neúspechu vo vojne obvinil Židov a Nemcov, ktorí zlyhali pri plnení jeho plánov.

Krátko pred dobytím svojho bunkru blízko Reichstagu v Berlíne spáchal Hitler spoločne so svojou manželkou Evou Braunovou 30. apríla 1945 samovraždu, tak že prehryzol kyanidovú kapsulu a zároveň si strelil do hlavy pištoľou Walther 7.65. Účinky kyanidu predtým odskúšal na svojom ovčiakovi menom Blondi. Jeho telesné pozostatky poliali benzínom, a čiastočne spálili v kráteri pred bunkrom, následne ho tam i pochovali spolu s jeho manželkou a nemeckým ovčiakom. Po vojne boli jeho telesné pozostatky exhumované zvláštnou jednotkou SMERŠ, časť lebky so stopami po guľke a čeľusť, ktorú jednoznačne identifikoval Hitlerov osobný zubár, sa dodnes nachádza v archívoch KGB (dnešné FSB) v Moskve, zvyšok pozostatkov bol zničený pri meste Schönebeck a rozprášený do blízkej rieky v roku 1970.

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Adolf Hitler
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Adolf Hitler