Osturňa

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 49°20′11″S 20°14′29″V / 49.3363°S 20.2415°V / 49.3363; 20.2415
Osturňa
obec
Osturnia MS2.2.jpg
Typická osturnianska usadlosť
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Prešovský kraj
Okres Kežmarok
Región Zamagurie
Rieka Osturniansky potok
Nadmorská výška 640-840 m n. m.
Súradnice 49°20′11″S 20°14′29″V / 49.3363°S 20.2415°V / 49.3363; 20.2415
Rozloha 41,28 km² (4 128 ha) [1]
Obyvateľstvo 316 (31. 12. 2013) [2]
Hustota 7,66 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1593
PSČ 059 79
ŠÚJ 523771
EČV KK
Tel. predvoľba +421-52
Adresa obecného
úradu
Osturňa 153
E-mailová adresa obecosturna@stonline.sk
Telefón 052/489 41 28
Fax 052/489 41 28
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce v rámci Prešovského kraja.
Red pog.svg
Poloha obce v rámci Prešovského kraja.
Wikimedia Commons: Osturňa
Štatistika: MOŠ/MIS
Webová stránka: obec-osturna.sk
Freemap.sk: mapa
Portal.svg Slovenský portál

Osturňa je rázovitá goralská obec na severe Slovenska v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji.

Poloha a prírodné podmienky[upraviť | upraviť zdroj]

Obec sa nachádza v severozápadnej časti pohoria Spišská Magura v nadmorskej výške od 600 m n. m. do 900 m n. m.. Zaberá úzku dolinu, tiahnúcu sa východo-západným smerom, obkolesenú hradbou stredne vysokých hôr. V južnej časti katastra dosahuje hrebeň Magury okolo 1 200 m n. m.. Severné ohraničenie katastra obce tvorí štátna hranica s Poľskou republikou

Kataster obce Osturňa patrí do ochranného pásma Pieninského národného parku. V chotári obce ležia dve z jeho prírodných rezervácií (Veľké Osturnianske jazero a Malé jazerá) a jediná prírodná pamiatka (Jazero).

Stredom obce preteká Osturniansky potok, ktorý na svojom toku priberá viacero prítokov (najvýznamnejšími sú potoky Podlapšianka a Krulovský potok ústiace do Osturnianskeho potoka na území obce).

Osturňa patrí k „najdlhším“ slovenským obciam; zastavaná časť sa vinie v dĺžke vyše deväť kilometrov.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Osturňa bola založená podľa pramenných materiálov v roku 1593 z iniciatívy Juraja Horvátha, majiteľa nedeckého panstva a ďalších majetkov. Vznikla lazovou kolonizáciou valašským obyvateľstvom, ktorých listiny z roku 1562 a 1567 nazývajú Rutheni-Rusíni. Tým sa stala táto osada najzápadnejším rusínskym osídlením. Údaje z Podkarpatskej Rusi uvádzajú, že prví rusínski kolonisti prišli do Osturne z Lemkovštiny už v roku 1313.

Táto kolonizácia súvisí s novým spôsobom rozdelenia pozemkov (zárubkov – lazov), ktorých bolo toľko, koľko mala osada na začiatku osadníkov. Pôda bola rozdelená na rovnaké diely, pričom jeden mal rozlohu okolo 35 ha, súbežne od hranice k hranici chotára. Každý osadník si mohol postaviť dom iba na svojom zárubku - laze, a tak sa vyvinulo reťazové osídlenie. Pri dedení sa pôvodné zárubky – lazy delili znova iba pozdĺžne.

Súkromne hospodáriaci roľníci neboli skolektivizovaní v socialistickom období, čo prispelo k zachovaniu tradičného obhospodarovania krajiny a terajšiemu krajinnému rázu. Osobitosťou obce Osturňa sú tak zachované typické terasovité políčka.

V dôsledku pretrvávajúcej migrácie obyvateľstva za prácou mimo Osturne, či už v pred alebo po vojnovom období, nastal úpadok poľnohospodárskej výroby. V obmedzenom rozsahu sa tu zachovalo tradičné hospodárenie na pôde, ktorým sa v súčasnej dobe zaoberá prevažne staršia generácia súkromne hospodáriacich roľníkov, pre vlastnú spotrebu a potrebu hospodárskych zvierat.

Osturňa bola najľudnatejšou obcou Zamaguria, dlhá takmer osem kilometrov, s charakteristickou reťazovou formou zástavby a s átriovými hospodárskymi usadlosťami. Prevažná časť zástavby je od roku 1979 vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina obyvateľstva (84,42 % v roku 2001)[3] sa hlási ku gréckokatolíckej cirkvi.

Osturňa je jednou zo slovenských obcí, v ktorých život do súčasnosti prebieha v pôvodnej dedinskej zástavbe, tzv. živých skanzenov. Najcharakteristickejšou črtou obce je pôvodná zástavba jednotlivých, od seba nepravidelne vzdialených usadlostí a hospodárskych dvorov. Budovy vyznačujúce sa jednoduchosťou architektonických foriem lemujú po oboch stranách hlavnú cestu prechádzajúcu obcou.

Vzhľad typickej goralskej usadlosti zodpovedá charakteru prostredia, v ktorom sa nachádza. Základným stavebným materiálom je drevo, z ktorého je postavená celá stavba ako aj krov a sedlová strecha pokrytá šindľom. V prednej časti usadlosti stojí obytný dom, v zadnej stodola, maštaľ a iné hospodárske objekty. Ohraničenie objektu smerom do ulice je často riešené veľkým zastrešeným vjazdom pokrytým šindľom. Domy sú zvyčajne orientované dlhšou stranou s osou cesty.

Osturniansky dom so sedlovou šindľovou strechou je zrubovej konštrukcie. Býva posadený na kamennej podmurovke, ktorá vyrovnáva terénne nerovnosti. Vstup do domu je zvyčajne riešený cez pitvor, odkiaľ sa vchádza priamo do izby. Typickým znakom exteriéru domu sú výrazné okenice a škárovanie natierané kontrastnou farbou k základnej farbe trámov (používala sa prevažne modrá farba) ako aj farebné a ornamentálne zdobenie rezanej časti trámov.

Z viacerých pôvodných goralských usadlostí bolo stopäťdesiatsedem zapísaných do zoznamu pamiatkovo chránených objektov a celá obec bola v roku 1979 vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry.

Obyvatelia sa venujú prevažne poľnohospodárstvu, predovšetkým chovu oviec. Miestni obyvatelia boli od nepamäti chýrni bačovia.

Ďalšie pamätihodnosti obce[upraviť | upraviť zdroj]

Chrám svätého Michala archanjela

Okrem stavieb ľudovej architektúry, významnou pamätihodnosťou je gréckokatolícky neskorobarokový Chrám svätého Michala archanjela z roku 1796 nachádzajúci sa takmer uprostred obce. Jednoloďová stavba s polkruhovým presbytériom a predstavanou hranolovitou vežou s cibuľovou helmicou vo svojom pôdoryse a proporciách pripomína dispozíciu východoslovenských drevených cerkví. V prvej polovici 19. storočia ho upravili. Časť interiérového vybavenia pochádza z pôvodnej stavby. Areál chrámu so starým cintorínom ohraničuje nízky kamenný múr.

Ďalšími historickými pamiatkami sú drevená kaplnka svätého Kríža z roku 1898 pri hlavnej obecnej ceste a v chotári obce stojaca murovaná kaplnka Zosnutia presvätej Bohorodičky.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • V. Dvořáková, Kultúrne krásy Slovenska - Ľudová architektúra, Dajama, Bratislava, 2008, ISBN 978-80-89226-25-2
  • J. Lacika, K. Ondrejka, Prírodné krásy Slovenska - Národné parky, Dajama, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-89226-27-6

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2013 [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-03-05. Dostupné online.
  3. http://app.statistics.sk/mosmis/sk/scitanie.jsp?txtUroven=440703&lstObec=523771