Süleyman I.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Süleyman I)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Süleyman I. سلطان سليمان اول
sultán
Kanuni.jpg
Panovanie 15201566
Korunovácia 30. september 1520
Osmanli-nisani.svg
Narodenie 6. november 1494
Trabzon
Úmrtie 5/6. september 1566 (vek 71)
Szigetvár, Maďarsko
Predchodca Selim I
Nástupca Selim II.
Manželka Fülane, Gülfem, Mahidevran Gülbahar (Rosne Pranvere), Hürrem (známa ako Roksolana)
Potomstvo Mahmud (1512-1521), Abdullah (1514-1514), Fatma (1516-1516), Razije (Raziye)(1519-1561), Murad (1513-1521), Mahmud (1515-1521), Mustafa (1515-1553), Mehmed (1511-1521), Murad (1519-1521), Mehmed (1521-1543), Mihrimah (1522-1578), Abdulláh (1523 - 1526), Selim II. (1524 – 1574), Bajezid (1527-1561), Džangir (1535-1553)
Dynastia Osmanská dynastia
Otec Selim I
Matka Hafsa Sultan (Valide sultan)

Süleyman I. (iné prepisy: Sülejman I., Sulejman I., Sulejmán I.; arab. Sulajmán I.; v Európe zvaný Nádherný či Skvostný, v islamských krajinách Zákonodarca; * 6. november 1494 – † 5/6. september 1566, Szigetvár) bol sultán osmanskej dynastie. Pozdvihol Osmanskú ríšu v šestnástom storočí k najslávnejším okamihom. Bol vynikajúci vojenský stratég, ale aj panovník, ktorý svojej zemi dokázal dať zákony a rady. Vládol štyridsaťšesť rokov.

Detstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Süleyman sa narodil v roku 1494 v Trebizonde (dnes Trabzon) na brehu Čierneho mora. Tu tiež strávil prvé roky svojho života a tu sa vyučil za zlatníka u Gréka Konštantína. Tradícia stanovovala, že kráľovský princ osmanského rodu sa musí naučiť nielen vládnuť a osvojiť si vojenské umenie, ale aj nejaké remeslo. Potom Selim odviezol mladého Süleymana na Krym. Süleymanova matka Hafsa totiž pochádzala z rodu krymských tatárskych chánov,medzi ktorých patril aj jej otec Mengli Giraj. Odtiaľ sa s matkou a dvoma otrokyňami (ktoré sa stali jeho ženami) presunul do Manisy pri Egejskom mori. Vládol tu ako miestodržiteľ od roku 1512 a súčasne sa ďalej vzdelával. Osmanský princ musel poznať históriu, korán, vedy, astrológiu i poéziu. V Manise ho v roku 1520 zastihla správa o Selimovej smrti. Süleyman sa stal vládcom ríše, ktorá mohla považovať Stredozemné more za svoje vnútorné vody. A pánom nielen Turkov, Grékov, Arménov, moslimov, ale aj kresťanov či židov, ktorým bolo už od Mehmeda za zvláštny poplatok umožnené ďalej praktikovať svoje náboženstvo, zvyky i zákony.

Mladý sultán[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 30. septembra 1520 stál Süleyman vo svätyni Eyüp, aby tu prisahal na Osmanov meč. Stal sa sultánom, jeho meno znelo v piatkových modlitbách v celom štáte a tlačilo sa na nové mince. Držal v rukách absolútnu moc s právom odsúdiť na smrť ktoréhokoľvek poddaného.

Najprv vydal zákon, aby sa vybudoval náhrobok, mešita a škola, aby si tak uctil pamiatku svojho otca. Tak oslobodil 1500 egyptských a iránskych zajatcov, nahradil kupcom hodnotu tovaru zabaveného Selimom. Okamžite si získal uznanie ako citlivý, veľkodušný a spravodlivý vládca. V Ríme sa o ňom vravelo, že je jahňaťom na mieste dravého leva. Lenže ľud sa mal najprv presvedčiť, že Süleyman má od jahňaťa veľmi ďaleko. Kruto potlačil pašovu revolúciu v Sýrii a vydal sa dobývať západnú zem. Uspel tam, kde zlyhal jeho otec aj pradedo.

Na jar 1521 po prvýkrát zamierili do Európy. Po dvadsiatich útokoch a niekoľkotýždennom obliehaní si podrobil Belehrad. V lete v roku 1522 získal Rodos, bývalú pevnosť johanitov. Padlo najlepšie chránené mesto kresťanského sveta. Süleyman si aj napriek tomu získal obdiv kresťanov. Dal rytierom lehotu dvanástich dní, počas ktorej mohli slobodne opustiť mesto. Prostí obyvatelia mohli krajinu opustiť aj v nasledujúcich rokoch.

Tým európske výboje ešte zďaleka neskončili. V roku 1526 zamieril z Istanbulu cez Balkán až do Maďarska. Dňa 29. augusta 1526 porazil v bitke pri Moháči českého a uhorského kráľa Ľudovíta Jagelovského, ktorý počas ústupu svojich vojsk zahynul. Turecká armáda obsadila veľkú časť Uhorska vrátane Budína a Pešti. Ďalším krokom mal byť útok na Rakúsko - predovšetkým na Viedeň. Süleyman ich obťažoval dvakrát. Prvýkrát v roku 1529 a druhýkrát o tri roky neskôr.Obidve útoky boli úspešné.Suleyman držal v ruke polovicu Zeme a tá druhá sa ho snažila podplatiť aby na nich nezaútočil a tým mal toľko zlata že dal postaviť nemocnice,školy,dve mešity (1.na počesť svojho otca Selima I. a 2. svoju mešitu so svojim menom).

Veľký muž[upraviť | upraviť zdroj]

Ak nebojoval alebo nebol na love, trávil čas v paláci Topkapi. Dosahoval jeden úspech za druhým, bojoval neohrozene, podmaňoval si nové územia, a predsa sa dokázal zachovať aj šľachetne. Listy, ktoré posielal iným panovníkom začínal: „Ja, sultán sultánov, pán vládcov vládca všetkých monarchií na tvári Zeme...“. Týmito slovami začínal aj list francúzskemu kráľovi.

Süleyman znamená Šalamún a treba povedať, že osmanský panovník môže byť k Šalamúnovi v mnohom podobný - napríklad ako zákonodarca. Dal spísať veľa nových zákonov, postaral sa však aj o dôsledné uplatnenie zákonov vytvorených jeho predchodcami. Po dlhých rokoch nastolil v ríši poriadok. Trestal korupciu aj nespravodlivosť, dohliadal na vyberanie daní, ale dohliadal aj na to, či vyberači neporušujú svoje právomoci. Süleyman síce trávil väčšinu svojho panovania vo vojne, osmanskej ríši tým však paradoxne zabezpečil mier - takzvaný Pax Ottomanica. Populácia sa v pokoji rozrastala, pribúdali cesty, karavány sa striedali jedna za druhou, obchod rozkvital, remeslám sa darilo. Vojny sa totiž viedli o nové územia, osmanský ľud žil v pokoji.

Süleyman I. ako mladý muž

Podmaňovanie nových území samozrejme rozširovalo počet obyvateľov osmanskej ríše. Mohlo tak dochádzať aj k trochu zvláštnym situáciám. Napríklad všetkých osem veľkovezírov za vlády Süleymana boli pôvodne kresťania dovezení do Turecka ako otroci. Rovnako ako väčšina štátnych úradníkov pochádzala z kresťanských oblastí. Každých pár rokov si Osmania vybrali v nejakej časti sveta, ktorá im patrila, najchytrejších a najzdatnejších mladých chlapcov. Tých v Turecku čakalo sedem rokov tvrdého výcviku: fyzické cvičenia, výuka islamu ašportovci boli vybraní do janičiarskych oddielov. Najinteligentnejší sa ďalej vzdelávali a stávali sa z nich „muži pera“. Navštevovali palácovú školu a nakoniec začali slúžiť ako kráľovská pážatá. Tak boli zo systému pre správu kráľovstva vybraní skutočne len tí najschopnejší.

Osobná tragédia[upraviť | upraviť zdroj]

Pri spravovaní ríše síce Süleyman zažíval takmer samé úspechy, ale v súkromnom živote to až tak neplatilo. Najväčšiu osobnú tragédiu mu spôsobila (priamo aj nepriamo) jeho ukrajinská manželka Hürrem. Mala na Süleymana neobyčajný vplyv. Po požiari starého sultánskeho paláca v roku 1541 ho napríklad presvedčila, že sa aj ona má presťahovať do paláca Topkapi - dovtedy to bolo výsostne sultánovo územie.

Presun do Topkapi bol len drobný vrtoch. Hürrem predovšetkým túžila ovládať Süleymana a zabezpečiť následníctvo pre svojho syna. Najprv sa preto potrebovala zbaviť veľkovezíra Ibrahima - snáď najbližšieho Süleymanovho radcu a priateľa (ako jediný smel so sultánom stolovať, získal od neho palác v Hippodrome aj jeho sestru za manželku). Süleyman mu nakoniec udelil výsostný titul serasker sultan, čo bola najvyššia dosiahnuteľná hodnosť. Ibrahim tak bol podriadený iba sultánovi - a jemu jedinému sa zodpovedal. Roksolanini ľudia začali onedlho po Ibrahimovom vymenovaní šíriť správy, že sa správa, akoby bol skutočným sultánom. Jedného dňa sa Ibrahim po návšteve u sultána našiel zaškrtený. Roksolana sa teda zbavila najbližšieho Süleymanovho radcu, ale tým ešte nezaistila následníctvo svojmu synovi. Najskôr sa musela zbaviť Süleymanovho prvorodeného syna - Mustafu. Najprv teda Roksolana nechala jeho matku odsunúť z háremu, a tým ju zbavila vplyvu na dvore. A vzápätí sa začali šíriť správy, že Mustafa, v tom čase miestovládca prideleného územia, si získava až nebezpečnú popularitu - podobne ako si Süleymanov otec Selim získaval ľud proti svojmu otcovi. Süleyman si povolal Mustafu k sebe a Mustafa zomrel.

Staroba[upraviť | upraviť zdroj]

Vo veku 72 rokov zostávalo Süleymanovi splniť tri úlohy, ktoré si predsavzal: dostavať vlastnú mešitu, zrekonštruovať dávne akvadukty, aby privádzali vodu do Istanbulu, a konečne dobyť Viedeň.

Lenže svet sa od prvej výpravy k Dunaju zmenil. Uplynulo štyridsaťpäť rokov. František I. aj Henrich VIII. zomreli už v roku 1547. Karol V. prenechal vládu svojmu synovi Filipovi II. a stiahol sa do úzadia. Vo vojnových bojoch sa využívala nová technika, proti ktorej Turci často bývali bezmocní. Nové územia nezískali, dane sa nedvíhali, obyvatelia nepribúdali. Osmanská ríša začínala stagnovať.

Napriek tomu sa Süleyman 1. mája 1566 ešte raz vydal k Dunaju. Nemohol už jazdiť na koni, musel ísť vo voze a robotníci pred ním doslova budovali cestu. Pred Szigetvárom, ktorý sa iba s 2500 mužmi bránil Osmanom celý mesiac, sultán zomrel vo svojom stane. Svet sa nič nedozvedel. Süleymanov syn Selim II. musel najprv zasadnúť na trón a vyhlásiť sa za vládcu.

Potomstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Fülane Hatun ( - 1550)

  • Şehzade Mahmud (1512 - 1521)

Gülfem Hatun ( - 1561)

  • Şehzade Murad (1521)

Máhidevrán Sultán (1500 - 1581)

  • Şehzade Mustafa (1515 - 1553)
  • Şehzade Ahmed
  • Raziye Sultan

Hürrem Sultan (Roxelana) (1504 - 1558)

  • Şehzade Mehmed (1521 - 1543)
  • Mihrimáh Sultán (1522 - 1578)
  • Şehzade Abdullah (1522 - 1523)
  • Şehzade Selim (Selim II.) (1524 - 1574)
  • Şehzade Bayezid (1525-1561)
  • Şehzade Cihangir (1531-1553)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • SPŠH Košice Zdroj, z ktorého (pôvodne) čiastočne čerpal tento článok


Süleyman I.
Vladárske tituly
Predchodca
Selim I.
sultán
15201566
Nástupca
Selim II.