ŠK Slovan Bratislava
| Slovan Bratislava | |||
| SK Slovan Ba logo with Stars | |||
| Celý názov | Športový klub Slovan Bratislava futbal, a.s. | ||
|---|---|---|---|
| Prezývka | Belasí Jastrabi z Tehelného poľa Králi Bratislavy | ||
| Založený | 3. mája 1919 ako 1. ČsŠK Bratislava | ||
| Štadión | Pasienky, Bratislava, Slovensko | ||
| Kapacita | 11 591 (11 591 na sedenie) | ||
| Majiteľ |  Ivan Kmotrík | ||
| Predseda | Ivan Kmotrík ml. | ||
| Tréner |  Nikodimos Papavasiliou | ||
| Liga | Fortuna liga | ||
| 2014/2015 | 3. miesto | ||
| |||
ŠK Slovan Bratislava (celým názvom Športový klub Slovan Bratislava futbal, a.s.), často označovaný len ako Slovan, je slovenský futbalový klub sídliaci v Bratislave. Je najúspešnejším klubom na Slovensku, s najvyšším počtom získaných trofejí. Vo federálnej lige odohral 48 ročníkov, najviac spomedzi slovenských tímov. V historickej tabuľke mu patrí tretie miesto za Spartou Praha a Slaviou Praha, ale pred Duklou Praha.
Založený bol v roku 1919 ako 1. ČsŠK Bratislava skupinou českých úradníkov. Prvým predsedom klubu sa stal policajný kapitán Richard Brunner. Premiérový titul prišiel v roku 1927, keď zvíťazil v amatérskych majstrovstvách Česko-Slovenska. Bol prvým slovenským klubom, ktorý pôsobil v profesionálnej československej súťaži. Počas takmer storočnej histórie prešiel klub viacerými zmenami názvu. Od roku 1953 nesie meno Slovan. Do sezóny 1984/85 bol posledným tímom, ktorý nikdy nevypadol z najvyššej súťaže.
Na domácej a medzinárodnej scéne získal celkovo 48 trofejí, čo predstavuje viac, ako ktorýkoľvek iný slovenský klub. Na svojom konte má 24 ligových titulov, 18 národných pohárov a 5 víťazstiev v slovenskom Superpohári. Najväčším úspechom je triumf v Pohári víťazov pohárov z roku 1969. Slovan vo finále v Bazileji porazil slávny FC Barcelona. Dodnes je jediným klubom z bývalého Česko-Slovenska, ktorý dokázal získať jednu z európskych trofejí. Zároveň sa stal prvým klubom z východnej Európy s víťazstvom v súťaži organizovanej Európskou futbalovou úniou.
Slovan mal výrazný podiel na úspechoch česko-slovenskej reprezentácie na Majstrovstvách sveta a Majstrovstvách Európy. V kádri víťazného mužstva z Majstrovstiev Európy 1976 bolo sedem slovanistov, z toho šiesti nastúpili na finále proti Nemecku. Dres Slovana obliekali najväčšie osobnosti slovenského futbalu, ktoré boli pozvané do výberov sveta a Európy pod hlavičkou FIFA a UEFA. Najviac reprezentantov Československa i Slovenska pochádzalo z tohto klubu. Hoci bol založený ako futbalový klub, od začiatku zastrešoval aj iné športy – atletiku, plávanie, hádzanú, zápasenie, turistiku, šerm, o dva roky sa pridali cyklistika a hokej, a neskôr aj tenis, stolný tenis, volejbal, basketbal, box, krasokorčuľovanie, ragby, hokejbal a bejzbal.
História klubu
Prvé roky (1919 – 1939)
Na prelome 19. a 20. storočia, v časoch Rakúsko-uhorskej monarchie, bolo na území dnešného Slovenska vytvorených viacero nemeckých a maďarských futbalových oddielov. S myšlienkou založiť prvý slovenský futbalový klub prišli českí úradníci, ktorí pomáhali budovať novú administratívu na území Slovenska. Prvá pracovná schôdzka sa uskutočnila 29. marca 1919 v Grajciarovom hostinci na Mariánskej ulici v Bratislave. Všetci prítomní súhlasili s vytvorením samostatného česko-slovenského klubu. O tri dni neskôr v kaviarni Panónia zvolili prípravný výbor a na jeho čelo futbalového rozhodcu Ing. Vávru. Na ďalších schôdzkach prerokovali stanovy a rozhodli o tom, že ustanovujúce valné zhromaždenie sa bude konať v menze Ministerstva pre správu Slovenska, neskoršej vládnej budove pri Starom moste. 3. mája 1919 bol založený Prvý Česko-slovenský športový klub Bratislava. Prvým predsedom sa stal policajný kapitán Richard Brunner, podpredsedami Ing. Vávra a Antonín Humhal.
Prvé domáce ihrisko 1. ČsŠK Bratislava sa nachádzalo pri Kuchajde. Po odchode maďarských vojsk z Petržalky sa klub presťahoval na pravý breh Dunaja. 14. septembra absolvoval víťaznú domácu premiéru proti mužstvu PULE Bratislava. Zápas sa skončil výsledkom 6:0. Hráči 1. ČsŠK postupne zlepšovali svoju výkonnosť a spoločne s PTE, najstarším klubom v meste, predstavovali najvyššiu futbalovú kvalitu v povojnovej Bratislave.
V roku 1922 prišiel prvý výraznejší úspech, keď sa hráči 1. ČsŠK stali premiérovými majstrami Slovenska v konkurencii majstrov jednotlivých žúp. Od roku 1925 sa v Česko-Slovensku pravidelne konali amatérske majstrovstvá. 20. novembra 1927 sa 1. ČsŠK prebojoval až do finále, v ktorom porazil tím Budweiss z Českých Budějovíc. Oporami víťazného mužstva boli Štefan Priboj, Pavol Šoral, Štefan Čambal, Martin Uher a brankár Jozef Hollý. V roku 1930 zaznamenali hráči 1. ČsŠK druhý triumf v tejto súťaži. Rok predtým, v máji 1929 dosiahol bratislavský klub jedno zo svojich najväčších víťazstiev. Anglický profesionálny tím Newcastle United porazil vysoko 8:1. Celoštátna liga vznikla v roku 1934, ale 1. ČsŠK Bratislava bol dlho jediným slovenským klubom, ktorý v nej pôsobil.
Hoci 1. ČsŠK bol založený ako futbalový klub, od začiatku zastrešoval aj iné športy – atletiku, plávanie, hádzanú, zápasenie, turistiku, šerm, o dva roky sa pridali cyklistika a hokej, a neskôr aj tenis, stolný tenis, volejbal, basketbal, box a krasokorčuľovanie.
Slovenská liga a povojnové obdobie (1939 – 1948)
Koncom tridsiatych rokov sa stupňovala národnostná neznášanlivosť a antisemitizmus. Protižidovské nálady prenikli aj do bratislavského klubu. Obeťou sa stal tréner József Braun, ktorý musel nedobrovoľne odísť nielen zo svojej pozície, ale aj z mesta. Po rozpade Česko-Slovenska a vzniku samostatného Slovenského štátu prišlo k nútenej zmene názvu klubu na Športový klub Bratislava. Za predsedu bol zvolený MUDr. Štefan Čongrády a tajomníkom sa stal Alois Sedláček.
Slovenské futbalové kluby museli vystúpiť z Československého svazu footballového a prihlásiť sa do novovzniknutého Slovenského futbalového zväzu. Ten rozhodol, že v doterajších ligových súťažiach sa na Slovensku už nebude ďalej pokračovať, ale 1. ČsŠK ešte dokončil štátnu ligu.
Po anexii Petržalky hitlerovským Nemeckom prišiel ŠK Bratislava aj o ihrisko na pravom brehu Dunaja. Pomocnú ruku podala mestská rada poskytnutí ihriska nachádzajúceho sa v priestoroch dnešného Národného tenisového centra. V tomto období sa zároveň začalo s výstavbou nového futbalového ihriska s atletickou dráhou na Tehelnom poli. 27. augusta 1939 odohrala svoj prvý zápas reprezentácia Slovenska. Nad Nemeckom zvíťazila 2:0 gólmi Jána Arpáša a Jozefa Luknára, hráčov ŠK Bratislava.
Prvé stretnutie na novom štadióne na Tehelnom poli sa uskutočnilo 27. apríla 1940 a ŠK Bratislava v ňom remizoval s Herthou Berlín 2:2. V období Slovenského štátu sa hrala samostatná slovenská ligová súťaž. Bratislavčanom tak konkurovali tímy z Považskej Bystrice, Trnavy, Prešova, Žiliny či Trenčína a najmä armádny celok OAP Bratislava. V rokoch 1939 – 1945 získali belasí štyri ligové tituly. Mužstvo vedené trénerom Ferdinandom Daučíkom začalo praktizovať moderný WM-systém, vďaka ktorému dosahovalo vysoké, často dvojciferné víťazstvá. Ján Arpáš, neskôr hráč Juventusu Turín, sa stal tri razy najlepším strelcom súťaže. K pilierom tímu patrili aj Teodor Reimann, Tomáš Porubský, Ivan Chodák, Jozef Luknár a Leopold Šťastný. Po vypuknutí Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 rozhodla Slovenská národná rada o zániku všetkých ligových súťaží. Posledný ročník samostatnej súťaže ostal nedohraný.
Po skončení Druhej svetovej vojny čakala na belasých znovu pravidelná konfrontácia s najlepšími českými mužstvami, pričom vrcholom boli najmä zápasy s pražskou Spartou a Slaviou. Do celoštátnej ligy sa klub kvalifikoval automaticky. Prvý povojnový zápas proti zahraničnému celku odohral ŠK Bratislava v Budapešti proti Ferencvárosu. V Maďarsku prehral 0:1, na Tehelnom poli zvíťazil pred 20 tisíc divákmi 2:1. Pred rovnakou návštevou porazil výsledkom 3:1 aj anglický profesionálny klub Derby County.
V novembri 1947 privítal ŠK Bratislava na svojom ihrisku CDKA Moskva a drese domácich zažiaril maďarský repatriant Ladislav Kubala, neskoršia hviezda FC Barcelona. V tomto období absolvoval ŠK Bratislava po prvýkrát zámorské turné. V Spojených štátoch a Mexiku odohral osem zápasov s bilanciou päť výhier, dve remízy a jedna prehra. V domácej súťaži sa mu ale nedarilo a v sezóne 1947/48 obsadil predposledné miesto.
Narušenie pražskej hegemónie a majstrovský hetrik (1948 – 1953)
Po odchode trénera Daučíka prevzal mužstvo Leopold Šťastný, ktorý doňho zaviedol prvky moderného futbalu. V roku 1949 s ním získal po prvý raz titul majstra Česko-Slovenska, ale už pod novým názvom Sokol NV Bratislava. Bolo to po prvý raz, čo súťaž vyhral iný ako pražský klub. Šťastný presadzoval útočný futbal a jeho tím nastrieľal v majstrovskej sezóne 93 gólov. Z hráčov na ňom mali najväčšiu zásluhu Gejza Šimanský, Vlastimil Preis, Arnošt Hložek, Emil Pažický, Viktor Tegelhoff, Jozef Baláži a Vladimír Venglár.
Sokol získal titul aj v dvoch nasledujúcich sezónach 1949/50 a 1950/51. Potvrdil tak svoje dominantné postavenie v česko-slovenskom futbalu v tom období.
V predvojnovom období sa slovenskí hráči objavovali v reprezentačnom mužstve Česko-Slovenska iba sporadicky. Vďaka úspechom Sokola NV Bratislava ich počet narastal a z viacerých sa stali opory národného tímu.
Pod názvom Slovan (1953 – 1961)
V roku 1953 zastupovali Bratislavu v najvyššej celoštátnej súťaži po prvýkrát tri kluby: Červená hviezda, Slávia a ÚNV Slovan. Predchádzalo tomu rozbitie Sokola NV Bratislava. Aj pod novým názvom ostalo mužstvo v hre o najvyššie priečky. Trénerom bol v tom čase Anton Bulla. Po rokoch mala Bratislava svoje veľké derby. Súboje medzi Slovanom a Červenou hviezdou sa svojou atmosférou a kvalitou dali porovnávať so zápasmi pražských „S“.
V roku 1954 sa na trénerskú lavičku vrátil Leopold „Jim“ Šťastný. Do slovenského futbalu postupne aplikoval nové poznatky zo zahraničných zdrojov, tvorivo obohacoval zastaraný WM-systém. Výsledky jeho práce sa naplno prejavili v roku 1955, keď Slovan získal štvrtý ligový titul. V rovnakej sezóne hralo v najvyššej súťaži až šesť slovenských klubov. Okrem toho vyhrali belasí prestížny Spartakiádny pohár, prebojovali sa do semifinále Stredoeurópskeho pohára a obhájili prvenstvo v pohári SNP. V júli toho istého roku odohrali na Tehelnom poli zápas proti brazílskemu Botafogu v zostave s Garrinchom, Niltonom Santosom a Gersonom. V hľadisku ho sledovalo viac než 50 tisíc divákov.
V rokoch 1956 a 1960 mal Slovan blízko k ďalším ligovým titulom, no v oboch prípadoch obsadil druhé miesto.
Zlúčenie s Dimitrovom a najväčší úspech (1961 – 1969)
Politický a ekonomický vývoj v krajine mal vplyv aj na športové dianie. 5. augusta 1961 došlo k zlúčeniu TJ ÚNV Slovan a TJ Dimitrov. Do názvu najslávnejšieho slovenského klubu sa dostalo meno veľkého chemického podniku (Chemické závody Juraja Dimitrova) a vznikol Slovan CHZJD Bratislava. Prišlo aj k celkovej zmene v členských a funkcionárskych štruktúrach klubu. Pribudli nové športoviská, roku 1961 bol zrekonštruovaný zastaraný štadión na Tehelnom poli, pričom jeho kapacita sa zvýšila na 45 tisíc miest. Vybudované bolo aj umelé osvetlenie, svetelná tabuľa či ozvučenie celého areálu.
V roku 1962 získal Slovan premiérové víťazstvo v Česko-slovenskom pohári, ktoré dokázal zopakovať aj v nasledujúcom ročníku. Na Majstrovstvách sveta v Čile sa prebojovalo Česko-Slovensko až do finále, kde prehralo s Brazíliou. Boli pri tom aj brankár Slovana Viliam Schrojf a obranca Ján Popluhár.
Sezóna 1965/66 znamenala pre belasých ťažký boj o záchranu. Už o rok neskôr ale mužstvo pod vedením trénera Jána Hucka skončilo v lige na 2. mieste. Postupne sa tvorila partia výnimočných hráčov, ktorú prevzal v roku 1968 Michal Vičan. Priniesol so sebou progresívnu a zároveň rýchlu koncepciu hry. Po víťazstve v Česko-slovenskom pohári mal Slovan právo hrať v Pohári víťazov pohárov. V prvom kole si poradil s juhoslovanským NK Bor a v druhom vyradil FC Porto. Zimnú prípravu absolvovalo Vičanovo mužstvo v Argentíne, kde malo k dispozícii kvalitné hracie plochy. Táto výhoda sa prejavila vo štvrťfinále proti AC Turín, ktorý Slovan vyradil po výsledkoch 1:0 a 2:1. V semifinále čakal na bratislavský celok škótsky Dunfermline AFC. Zrodili sa výsledky 1:1 a 1:0, ktoré Slovanu stačili na postup. Vo finále 21. mája 1969 v Bazileji o 19 hodine na Štadióne sv. Jakuba nastúpil Slovan proti FC Barcelona. Po dramatickom priebehu zvíťazil 3:2 a stal sa prvým a dodnes jediným mužstvom z bývalého Česko-Slovenska, ktorého dokázalo vyhrať jednu z európskych pohárových súťaží. Stalo sa tak pri oslavách 50. výročia založenia klubu. Po návrate sprevádzal víťazov z letiska v Ivanke pri Dunaji do bratislavských ulíc stotisícový dav. K oporám mužstva patrili Alexander Vencel, Ján Zlocha, Ľudovít Zlocha, Ján Čapkovič, Jozef Čapkovič, Ivan Hrdlička, Vladimír Hrivnák, Karol Jokl, Ľudovít Cvetler, Ladislav Móder a kapitán Alexander Horváth.
Venglošova éra a pád do druhej ligy (1969 – 1990)
Na prelome 60. a 70. rokov kulminovala rivalita medzi Slovanom a Spartakom Trnava. Anton Malatinský vybudoval v Trnave tím, ktorý získal v rokoch 1968 – 1973 päť ligových titulov. Jeho hegemóniu dokázal narušiť jedine Slovan a to v roku 1970. V tých rokoch prežíval slovenský futbal svoje zlaté obdobie. Svedčí o tom aj fakt, že na Majstrovstvá sveta do Mexika cestovalo až 17 slovenských futbalistov.
Novým trénerom Slovana sa stal na jeseň 1973 jeho bývalý hráč a uznávaný odborník Jozef Vengloš. Začal zavádzať profesionalizmus a sofistikované poznatky do praxe. Zmenila sa starostlivosť o hráčov, ich denný režim ako aj systém hry. V sezónach 1973/74 a 1974/75 získal Slovan svoj šiesty a siedmy česko-slovenský titul. Definitívne tak zosadil z trónu „Veľkú“ Trnavu. Navyše, celý kalendárny rok 1975 mužstvo neprehralo jediný zápas. O tretí titul v rade za sebou prišli belasí aj kvôli povinnostiam viacerých hráčov v reprezentačnom mužstve. Tréner Václav Ježek, ktorému Vengloš robil asistenta, pripravoval mužstvo na Majstrovstvá Európy 1976. Na nich dosiahol česko-slovenský futbal svoj najvýraznejší úspech. Vo finálovom zápase v Belehrade porazil mužstvo Nemeckej spolkovej republiky a získal titul majstra Európy. Nastúpili v ňom šiesti hráči Slovana: Koloman Gögh, Ján Pivarník, Jozef Čapkovič, Ján Švehlík, Marián Masný a kapitán Anton Ondruš. V kádri bol aj brankár Alexander Vencel.
V nasledujúcich sezónach zaznamenal Slovan ústup z pozícii. V ročníku 1976/77 obsadil až 8. miesto, skončil pred ním aj mestský rival Inter. Na poste trénera skončil Vengloš a na jeho miesto sa vrátil Michal Vičan. Pri zisku bronzových medailí na Majstrovstvách Európy 1980 boli v kádri už len traja hráča bratislavského klubu: Gögh, Masný a Ondruš. O dva roky neskôr triumfoval Slovan v Českolovenskom pohári. Na niekoľko rokov to bol jeho posledný úspech.
V poslednom zápase kvalifikácie Majstrovstiev Európy 1984 proti Rumunsku na Tehelnom poli nastúpil už len jediný slovanista – Milan Luhový, ktorý zachraňoval remízu. Slovan sa prepadal stále nižšie a v roku 1983 bojoval o záchranu v najvyššej súťaži s Brnom. Nepomohlo ani trojročné pôsobenie Antona Malatinského, strojcu trnavských úspechov. V sezóne 1984/85 Slovan pod vedením Jána Hucka po 50-tich rokoch vypadol z najvyššej súťaže. Do tej doby bol posledným tímom, ktorý z nej nikdy nezostúpil. Po troch sezónach v strávených v Slovenskej národnej lige sa belasí vrátili do celoštátnej súťaže. Postup si vybojovali v ročníku 1987/88 pod vedením trénera Jána Zachara, po ktorom prebral taktovku na dve sezóny Jozef Jankech.
Úspechy pod Galisovým vedením (1990 – 1996)
Od roku 1990 nesie klub názov ŠK Slovan Bratislava. Novým trénerom sa stal pred sezónou 1990/91 Dušan Galis, ktorý predtým viedol B-mužstvo. Na nátlak hráčov aj trénera odstúpilo v decembri toho istého roku vedenie klubu. Pod vplyvom politicko-ekonomických zmien, ktoré ešte výraznejšie nútili vedenie klubu k profesionalizmu aj mimo ihriska, dostali dôveru viesť Slovan Jaroslav Čaniga, Juraj Münczner a renomovaný kardiochirurg Viliam Fischer. Hneď v prvej sezóne pod taktovkou Dušana Galisa skončil Slovan v ligovej tabuľke na druhom mieste, o jediný bod za majstrovskou Spartou. Na Tehelné pole sa opäť začali vracať diváci. Alexander Vencel ml., Dušan Tittel, Ondrej Krištofík, Ladislav Pecko a Jaroslav Timko si vybojovali miesto v reprezentačnom tíme.
V septembri 1991 odohral Slovan V Pohári UEFA dvojzápas proti Realu Madrid. Po výsledkoch 1:2 a 1:1 síce vypadol, ale zanechal výborný dojem. V ligovom ročníku neprehrali belasí 28 zápasov a na konci sezóny sa radovali z ôsmeho a posledného federálneho titulu. Slovan naňho čakal sedemnásť rokov. Najväčšiu zásluhu na ňom mali Alexander Vencel ml., Dušan Tittel, Ondrej Krištofík, Vladimír Kinder, Miloš Glonek, Ladislav Pecko, Tomáš Stúpala, Jaroslav Timko a najlepší strelec súťaže Peter Dubovský. V tomto období prechádzal česko-slovenský futbal profesionalizáciou. Profesionálne zmluvy podpísalo 21 hráčov z kádra Slovana.
V poslednom ročníku spoločnej ligy získala titul Sparta pred Slaviou, Slovan skončil tretí. Belasým nepomohlo ani Dubovského 24 gólov, vďaka ktorým získal znovu korunu kráľa strelcov. Mladý útočník následne prestúpil do slávneho Realu Madrid. Prvý ročník samostatnej slovenskej súťaže odohralo 12 mužstiev. Slovan posilnil pred sezónou Argentínčan Fabio Nigro, považovaný za najlepšieho legionára v histórii slovenskej ligy. Belasí dominovali na všetkých frontoch. Okrem titulu v najvyššej získali aj Slovenský a Matičný pohár. Do popredia sa dostali hráči ako Róbert Tomaschek, Marián Zeman, Štefan Maixner či Pavel Gostič.
Ani v ďalšom období Slovan nenašiel zdatného konkurenta. Ligový titul získal aj v sezónach 1994/95 a 1995/96. Na jeseň 1995 nahradil Dušana Galisa na poste trénera Anton Dragúň, ktorého neskôr vymenil Karol Jokl. Od októbra ale znovu sedel na lavičke Galis. V prvých dvoch ročníkoch prehral Slovan po dva zápasy, v treťom iba jeden. Hoci mal tréner Galis k dispozícii kvalitné mužstvo, v Európe sa mu nepodarilo presadiť. Doplatil na náročné žreby, ktoré mu prisúdili AC Miláno, 1. FC Kaiserslautern či Borussiu Dortmund.
V lete roku 1996 sa dostal klub do finančných problémov a hráčom neboli vyplatené mzdy. Výsledkom bol odchod viacerých hráčov do konkurenčných klubov a odvolanie predsedu klubu Čanigu. Novým dočasným šéfom sa stal Anton Ondruš. Začalo sa obdobie trénerských rošád, pri tíme definitívne skončil Dušan Galis.
Návrat na trón a ďalšie vypadnutie (1996 – 2004)
Ekonomická situácia sa vylepšila až po príchode nového vedenia na čele s Jánom Duckým a hlavného sponzora SPP a.s.. Po dvoch sezónach, v ktorých získal titul 1. FC Košice, sa Slovan vrátil na ligový trón v ročníku 1998/99. Mužstvo vedené trénerom Stanislavom Grigom malo v kádri reprezentantov Miroslava Königa, Stanislava Vargu, Milana Timka, Róberta Tomascheka, Jozefa Majoroša, Tibora Jančulu či Zsolta Hornyáka.
Oslavy majstrovského titulu a 80. výročia založenia klubu prekazili nečakané udalosti. Predseda klubu, člen politickej strany HZDS Ján Ducký bol mafiánskym spôsobom zastrelený pred vlastným domom, čím klub prišiel o podporu Slovenského plynárenského priemylsu. Na päť rokov sa Slovan ocitol bez hlavného mecenáša. Klubu sa nedarilo ani na športovom poli. V predkole Ligy majstrov nečakane vypadol s cyperským Anorthosis Famagusta FC. Tréner Griga bol odvolaný, odišlo viacero opôr a finančná kríza sa čoraz viac prehlbovala. Predseda správnej rady Ľudovít Zlocha abdikoval na svoj post a nahradil ho Roman Dubeň.
Sezónu 2000/01 začal Slovan výborne, pod trénerom Stanislavom Jarábkom neprehral prvých pätnásť zápasov v lige a keďže predchádzajúci ročník ukončili so 17 neprehratými zápasmi vytvorili nový slovenský rekord – 32 neprehraných zápasov v rade za sebou. Ani to však na titul nestačilo, titul získal Inter. V ďalších sezónach sa Slovan boril s existenčnými problémami. Na lavičke sa menili tréneri každú chvíľu. Pozitívnu zmenu priniesol Dušan Radolský, ale titul nezískal ani vďaka 19 presným zásahom Róberta Vitteka jedenásť bodovému náskoku po jesennej časti. Neúnosná situácia vyvrcholila v sezóne 2003/04, v ktorej skončili belasí na poslednom 10. mieste a zo súťaže vypadli. Narastajúce dlhy nevyriešil ani Vittekov predaj do 1. FC Norimberg.
Rekordný titul a postup do Európskej ligy (2004 – súčasnosť)
24. januára 2005 bol Slovan predaný do rúk nového majiteľa a na čelo klubu sa postavil bývalý minister hospodárstva Ľudovít Černák. Ako jeden z prvých cieľov si stanovil vyplatenie podlžností bývalým hráčom klubu. V sezóne 2005/06 sa Slovan po dvoch rokoch vrátil do najvyššej súťaže. V úvodnej sezóne pod vedením skúseného trénera Jozefa Jankecha skončil na 3. mieste.
V ročníku 2008/09 oslavoval klub 90. výročie svojho založenia. V tejto sezóne sa po desiatich rokoch vrátil na slovenský futbalový trón. Pod vedením trénera Ladislava Pecka získal piaty titul v samostatnej slovenskej súťaži. Divácke návštevy začali narastať. Nový majiteľom klubu sa stal podnikateľ Ivan Kmotrík, bývalý vlastník Artmedie Petržalka. Do Slovana priviedol Juraja Halenara a Branislava Obžeru, hráčov jeho bývalého klubu. Kráľov strelcov sa stal Pavol Masaryk. Mužstvo okolo kapitána Samuela Slováka triumfovalo aj v zápase o Superpohár. Pri oslavách výročia prišiel na Tehelné pole SSC Neapol. V úlohe kapitána talianskeho tímu sa predstavil bývalý hráč Slovana Marek Hamšík. V 2. predkole Ligy majstrov postúpili belasí cez HŠK Zrinjski Mostar, ale následne vypadli v dvojzápase s Olympiakosom Pireus. Po jesennej časti sezóny 2009/10 Slovan po 69 rokoch opustil štadión na Tehelnom poli, na ktorom sa začali búracie práce a výstavba nového štadióna. Jeho dočasným domovom sa stali Pasienky, dlhoročné sídlo mestského rivala, Interu.
Veľmi úspešná bola sezóna 2010/11. Zverenci českého trénera Karla Jarolíma predvádzali vyrovnané výkony a po tretí raz v klubovej histórii získali double - ligu aj Slovenský pohár. V historickej tabuľke slovenskej najvyššej súťaži sa vďaka šiestemu titulu dostali pred MŠK Žilina. S 20 gólmi sa najlepším strelcom sezóny stal Filip Šebo. V 3. predkole Ligy majstrov slovan nestačil na APOEL Nikózia. Následne sa predstavil v baráži o Európskej lige, kde nečakane vyradil AS Rím. Vďaka tomu sa premiérovo prebojoval do skupinovej fázy tejto súťaže, kde ho čakali atraktívne súperiAthletic Bilbao a Paríž Saint-Germain. Podobný úspech sa Slovanu podaril v sezóne 2012/13, keď získal ďalšie double. Už po treťom kole odišiel z postu trénera bývalý kormidelník slovenskej reprezentácie Vladimír Weiss. Na jeho miesto prišiel ešte donedávna aktívny hráč, Samuel Slovák. Účinkovanie v pohárovej Európe sa pre Slovan skončilo už pri prvej prekážke v podobe bulharského Ludogoretsu Razgrad.
Zatiaľ posledný, ôsmy titul získal Slovan v sezóne 2013/14. Po nevydarenom rozbehu sa k mužstvu po sedemnástich rokoch vrátila trénerská dvojica Dušan Galis - Jozef Valovič. Ďalším navrátilcom bol kanonier a odchovanec klubu Róbert Vittek, historicky najlepší strelec slovenskej reprezentácie. Jediným sklamaním sezóny bola prehra vo finále Slovenského pohára proti Košiciam. V Lige majstrov najprv Slovan vyradil The New Saints FC a FC Sheriff Tiraspoľ. Jeho účinkovanie v najprestížnejšej klubovej súťaži ukončil bieloruský BATE Borisov. Napriek tomu sa predstavil v skupinovej fáze Európskej ligy. V zápasoch s Neapolom, Spartou Praha a Young Boys Bern neuhral ani bod a bol najslabším účastníkom súťaže.
Názvy klubu
- 1919 – I. ČsŠK Bratislava
- 1939 – ŠK Bratislava
- 1948 – Sokol NV Bratislava
- 1953 – ÚNV Slovan Bratislava
- 1961 – TJ Slovan CHZJD Bratislava
- 1990 – ŠK Slovan Bratislava
Rivalita
Najväčším súperom Slovana je Spartak Trnava. Tradičné derby je najzásadnejším a zároveň najsledovanejším zápasom v slovenskom futbale. Predstavuje nielen rivalitu dvoch futbalových klubov, ale aj susedných miest zo západného Slovenska – Bratislavy a Trnavy. Jeho história siaha až do roku 1926, kedy sa v Trnave konal prvý vzájomný zápas s víťazstvom domácich v pomere 3:1. Prvý veľký spor sa odohral v roku 1932, keď najlepší trnavský útočník František Masarovič napriek nesúhlasu klubu prestúpil do 1. ČsŠK Bratislava. Zakročiť napokon musel až riadiaci orgán Západoslovenskej futbalovej župy. Od tohto momentu platí, že každý prestup hráča Trnavy do Slovana (v ďalších rokoch Anton Malatinský, Michal Benedikovič či Jozef Adamec), alebo opačným smerom, znamená nespokojnosť a vzdor fanúšikov. Ďalším zásadným momentom v rivalite týchto dvoch mužstiev bolo prelomenie bariére na tribúne v roku 1968, kedy rivalita kulminovala. Niekoľko fanúšikov bolo zranených a zápas mal dohru za zeleným stolom. Vzájomné zápasy sú často označované ako rizikové a sprevádzané početným policajným dozorom.
Počas svojho pôsobenia v najvyššej súťaži mal Slovan postupne štyroch mestských rivalov. Prvým bol armádny klub OAP Bratislava, s ktorým sa Slovan stretával v ligových zápasoch počas existencie Slovenského štátu. Súperenie ale nemalo dlhé trvanie. OAP bol v roku 1944 z politických dôvodov zrušený. Len o málo dlhšie trvala rivalita s ČH Bratislava. Tá sa v roku 1962 zlúčila so Slovnaftom a vznikol Inter Bratislava. Hoci klub nemal širokú základňu fanúšikov, bratislavské derby vždy lákalo. V sezóne 1974/75 a o titule rozhodovalo vo vzájomnom zápase medzi Interom a Slovanom na vypredaných Pasienkoch. Rivalita pokračovala aj v samostatnej slovenskej lige. Ďalší priamy súboj o titul medzi týmito klubmi sa odohral v sezónach 1998/99 a 1999/00. Vzájomné zápasy dostali pomenovanie „derby susedov z Bajkalskej ulice“. Aktuálne sa nestretávajú, nakoľko Inter pôsobí až v III. lige. Posledným mestským rivalom Slovana bola Artmedia Petržalka. Klub z pravého brehu Dunaj sa stal stabilným účastníkom najvyššej súťaže po rozdelení Československa. Zápasy so Slovanom často prilákali na štadión za Starým mostom návštevu blížiacu sa k 10 tisíc divákom. Klub momentálne pôsobí pod názvom FC Petržalka Akadémia v V. lige.
Za ďalšieho významného rivala Slovana možno považovať VSS Košice. Zápasy s tímom z metropoly opačného konca Slovenska sú vnímané ako súboj „východu proti západu“.
Športové úspechy
- Amatérsky majster Česko-Slovenska (2x): 1927, 1930
- Majster Česko-Slovenska (8x): 1949, 1950, 1951, 1955, 1970, 1974, 1975, 1992
- Majster Slovenska (16x): 1926, 1927, 1930, 1932, 1940, 1941, 1942, 1944, 1994, 1995, 1996,1999, 2009, 2011, 2013, 2014
- Víťaz Pohára víťazov pohárov UEFA: v roku 1969 (FC Barcelona – Slovan Bratislava 2:3)
- Víťaz Česko-slovenského pohára (5x): 1962, 1963, 1968, 1974, 1982
- Víťaz Slovenského pohára (13x): 1970, 1972, 1974, 1976, 1982, 1983, 1989, 1994, 1997, 1999, 2010, 2011, 2013
- Víťaz Slovenského Superpohára/Matičného Pribinovho pohára (5x) 1994, 1995, 1996, 2009, 2014
- Víťaz Interpohára (10x): 1968, 1970, 1972, 1973, 1974, 1977, 1990, 1992, 1993, 1994
Slovan v európskych pohároch
Súčasná zostava
Aktuálne k dátumu: 18. jún 2015
|
|
Legenda: B – brankár, O – obranca, Z – záložník, Ú – útočník
Rezervný tím
Slovan Bratislava juniori je rezervný tím slovana, ktorý hrá v druhej lige
Zostava
Hlavný tréner: Jozef Majoroš
Asistent trénera: Szilárd Németh
Aktuálne k dátumu: 31. august 2014
|
|
Najvýznamnejší hráči pôsobiaci v klube
- Jozef Adamec
- Ján Arpáš
- Ľudovít Cvetler
- Štefan Čambal
- Ján Čapkovič
- Jozef Čapkovič
- Peter Dubovský
- Dušan Galis
- Koloman Gögh
- Juraj Halenár
- Alexander Horváth
- Ivan Hrdlička
- Vladimír Hrivnák
- Ivan Chodák
- Karol Jokl
- Vladimír Kinder
- Ladislav Kubala
- Božin Laskov
- Anton Malatinský
- Marián Masný
- Ladislav Móder
- Peter Mutkovič
- Anton Ondruš
- Emil Pažický
- Ladislav Pecko
- Ján Pivarník
- Ján Popluhár
- Teodor Reimann
- Viliam Schrojf
- Filip Šebo
- Pavol Šoral
- Ján Švehlík
- Viktor Tegelhoff
- Dušan Tittel
- Róbert Tomaschek
- Stanislav Varga
- Alexander Vencel ml.
- Alexander Vencel st.
- Jozef Vengloš
- Michal Vičan
- Marián Zeman
- Róbert Vittek
- Ján Zlocha
- Ľudovít Zlocha
Najvýznamnejší tréneri pôsobiaci v klube
- Ferdinand Daučík (tréner Slovana 1942 – 1946, 1948): 2x majster Slovenska (1942, 1944), tréner Slovenska (1942 – 1944) a Česko-Slovenska (1948), 3x majster Španielskej ligy (s FC Barcelona 1952, 1953 a s Atlético Bilbao 1956), 6x víťaz Španielskeho pohára (1951, 1952, 1953 – s FC Barcelona; 1955 a 1956 s Atlético Bilbao a v r. 1966 s Realom Zaragoza), tréner FC Porto (1959 – 1960), FC Barcelona (1950 – 1954), Espanyol Barcelona (1970 – 1971), Atlético Madrid (1957 – 1959), Atlético Bilbao (1954 – 1957), FC Sevilla (1964 – 1965), Real Zaragoza (1966 – 1967) atď.
- Leopold Šťastný (1949 – 1951, 1954 – 1957, 1963 – 1965): 4x majster ČSR (1949, 1950, 1951, 1955), tréner Rakúska (1968 – 1975)
- Michal Vičan (1968 – 1971, 1976 – 1977, 1982 – 1983): víťaz PVP, majster ČSSR (1970), ako tréner majster Poľska z Ruch Chorzów (1974), víťaz Poľského pohára s Ruchom Chorzów (1975)
- Jozef Vengloš (1973 – 1976): 2x majster ČSSR (1974, 1975), asistent reprezentačného trénera majstrov Európy (1976), tréner bronzových medailistov z Majstrovstiev Európy (1980), štvrťfinalista Majstrovstiev sveta (1990), tréner ČSSR (1978 – 1982, 1988 – 1990), Slovenska (1993 – 1995), Austrálie (1967 – 1969), Malajzie (1986 – 1987) a Ománu (1996 – 1997), tréner Sporting Lisabon (1983 – 1984), Aston Villa (1990 – 1991), Fenerbahce Istanbul (1991 – 1993), Celtic Glasgow (1998 – 1999) atď., prvý zahraničný manažér v klube anglickej futbalovej ligy (Aston Villa), Prezident UEFT (Únia európskych futbalových trénerov), Predseda UEFA Komisie pre technický pokrok
- Dušan Galis (1990 – 1995, 1996 – 1997): majster ČSFR (1992), 3x majster Slovenska (1994, 1995, 1996), 2x víťaz Slovenského pohára (1994, 1998), tréner Slovenska (2004 – 2006) a cyperskej Omonie Nikózia (1999)
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému ŠK Slovan Bratislava
