Tatra K5

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Tatra K5
Električka Tatra K5 v Káhire
Električka Tatra K5 v Káhire
Výrobné údaje
TypK5
VýrobcaTatra Smíchov
Prototyp(y)1967 (1968?)
Rok výroby1970 – 1973
Počet vyrobených kusov200
Technické údaje
Dĺžka (bez spriahadiel)20 400 mm
Šírka2 500 mm
Výška3 050 mm
Pohotovostná hmotnosť22 200 kg
Max. rýchlosť60 km/h
Rozchod1 000 mm
Obsaditeľnosť
Miest na sedenie56
Miest na státie92
Motory a elektrická výzbroj
MotorTE 022
Výkon4×44,5 kW
Elektrická výzbrojUA 14
Napájacie napätie600 V DC
Logo Wikimedia Commons multimediálny obsah na Commons

Tatra K5 je obojsmerná dvojčlánková električka vyrábaná česko-slovenským podnikom ČKD Praha, závod Tatra Smíchov na začiatku 70. rokov 20. storočia. Tento typ, odvodený od jednosmernej električky Tatra K2, bol dodaný výhradne prevádzkovateľovi káhirskej električkovej siete v počte 200 kusov. Kvôli náročným klimatickým podmienkam a zlej údržbe sa ale vozne v prevádzke udržali približne jedno desaťročie.

Historické pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

Za dodávkami česko-slovenských električiek Tatra K5, vyvíjaných od polovice 60. rokov 20. storočia, do Egypta na prelome 60. a 70. rokov stojí zrejme prehraná arabsko-izraelská vojna v roku 1967 a zblíženie egyptskej republiky so Sovietskym zväzom a ostatnými štátmi východného bloku.[1] Z vtedajšieho oficiálneho názvu Egypta, tzv. Zjednotenej arabskej republiky, je zrejme odvodený aj prídomok AR (označenie exportnej verzie), ktorý je v názve električky K5 často využívaný (ako Tatra K5AR).

Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

Tatra K5 je obojsmerný šesťnápravový dvojčlánkový vozeň, ktorého konštrukčné riešenie vychádzalo z jednosmerného dvojčlánkového vozňa K2, ktorý je dodnes prevádzkovaný v niektorých českých a slovenských mestách a ktorého prototyp bol vyrobený v roku 1966. Tatra K5 bol obojsmerný vozeň s kabínami vodiča na oboch koncoch. Vozová skriňa električky sa skladala z dvoch článkov, každý z nich bol usadený na vlastnom krajnom podvozku a spoločnom podvozku strednom, kde sa nachádzal aj kĺbový mechanizmus spájajúci obe časti karosérie. Krajné podvozky boli vybavené dvoma trakčnými motormi, z ktorých každý poháňal jednu nápravu (celkom teda štyri hnacie nápravy), stredný podvozok bol bežný (bezmotorový). Na každej strane karosérie sa nachádzali troje dvere: dvoje v prvom článku po smere jazdy a jedny v druhom článku. Zvláštnosťou bolo rozdelenie interiéru na triedy pre cestujúcich.[2] Prvá trieda bola od druhej oddelená retiazkou s koženým poťahom. Oproti K2 bolo možné vozy K5 spriahať do dvojíc; táto súprava sa testovala v Prahe a krátko po sprevádzkovaní aj v Káhire, ale tamojší prevádzkovateľ toho nevyužil.[3]

V interiéri boli použité v najvyššej miere diely z typov T3 a K2, oproti nim „Káhiry“ (ako sa prezýva K5AR) nemali v interiéri inštalované kúrenie a stanovište sprievodcu. Okná boli špeciálne upravené pre subtropické podnebie tým, že mala posuvnou vrchnú aj spodnú časť.[3]

Elektrická výzbroj typu UA 14 bola upravená pre ťažké klimatické podmienky subtropického pásma, vychádzala však z výzbroje vozov K2 (typ UA 12),[3] oproti typu K2 bol zvýšený výkon motorov. Elektrický prúd bol z trolejového vedenia odoberaný dvoma pantografmi; každý z nich bol umiestnený na streche jedného článku.

Dodávky a prevádzka[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasný štát Mesto Stránka Typ Roky dodávok Počet vozňov Evidenčné čísla

pri dodaní

Poznámky Zdroj
Egypt Egypt Káhira článek K5AR 1970 – 1973 200 3001–3200  

Prototyp električky typu K5 bol vyrobený v roku 1967[2] alebo 1968.[1] Sériová výroba vozňov prebiehala v rokoch 1970 až 1973, kedy bolo zároveň všetkých 200 vyrobených električiek K5AR dodaných do egyptského hlavného mesta Káhiry. Prvých 150 kusov bolo v zeleno-krémovom náteru (zelené boli bočnice a čela), posledná séria bola v klasickom červeno-krémovom náteru.[4] Výcvik káhirských vodičov prebiehal roku 1969 na električkách K2 v Brne.[4]

Väčšie množstvo vozňov typu K5 počas prevádzky v Egypte zhorelo, a aj zvyšok bol podľa zachovaných fotografií z roku 1976 v zlom stave, pretože údržba a starostlivosť o ne nebola na potrebnej úrovni.[4] Česko-slovenskí technici sa v rokoch 1975 – 1978 znovu ukázali v Káhire a začali s opravami cca 100 vozňov K5AR. Pri nich bola upravená výzbroj pre pomalú jazdu (do 30 km/h) a odstránené všetky nepotrebné funkcie podľa priania prevádzkovateľa.[4] K vyradeniu posledných električiek K5 došlo zrejme v roku 1981,[1] podľa iných zdrojov až v polovici 80. rokov 20. storočia.

Dôvodov pre ich krátku prevádzku mohlo byť niekoľko. Išlo o nedostatočnú údržbu alebo o zložité klimatické podmienky a v neposlednom rade česko-slovenským električkám nepomohla ani zmena orientácie Egypta na prelome 80. rokov a odklon od Sovietskeho zväzu, čo určite zapríčinilo nedostatok náhradných dielov pôvodne dodávaných z Česko-Slovenska.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d VOBECKÝ, Jiří. Poslední jízdy tramvají K5 v Káhiře. Městská doprava, 2001, čís. 5, s. 13.
  2. a b Tramvajov� prototypy T a K [online]. tram.rusign.com, [cit. 2020-04-24]. Dostupné online.
  3. a b c BOREK, Vladislav. Technický popis tramvaje K5 AR. Svět železnic, 2004, čís. 10.
  4. a b c d Tramvaje K5 v Brně a Káhiře. Městská doprava, 2002, čís. 1, s. 21.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tatra K5

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tatra K5 na českej Wikipédii.