Železná studnička

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 48°11′21″S 17°04′55″V / 48,1893°S 17,0820°V / 48.1893; 17.0820
Železná studnička
lokalita
Železná studienka 09.jpg
Dnes sa na mieste niekdajších Ferdinandových kúpeľov nachádzajú stánky s občerstvením
Štát Slovensko Slovensko
Región Bratislavský kraj
Okres Bratislava III
Mesto Bratislava
Mestská časť Nové Mesto
Súradnice 48°11′21″S 17°04′55″V / 48,1893°S 17,0820°V / 48.1893; 17.0820
Poloha v rámci Bratislavy
Green pog.svg
Poloha v rámci Bratislavy
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Údolná stanica lanovky na Železnej studienke

Železná studnička (historicky Železná studienka, nem. Eisenbrünnl, maď. Vaskutacska) je názov prímestskej rekreačno-oddychovej lokality v Bratislavskom lesnom parku. Nachádza sa v závere Mlynskej doliny, na katastrálnom území mestskej časti Nové Mesto v okrese Bratislava III. Lokalita svoj názov dostala podľa železitej vody, ktorá na tunajšom území pramenila[1].

I keď časy najväčšej slávy Železnej studienky sú už dávno preč, jej história zanechala nezmazateľnú pečať v obraze spoločenského života starej Bratislavy.

História lokality[upraviť | upraviť zdroj]

Dnešná Železná studienka, známa predovšetkým ako obľúbené výletné miesto Bratislavčanov, má vskutku zaujímavú a nádychom romantiky pretkanú minulosť.

Prameň železitej minerálnej vody objavili začiatkom 19. storočia pravdepodobne vydrickí mlynári. Kým dovtedy vyierajúca voda odtekala bez úžitku, už v roku 1821 prišiel podnikavý muž s nápadom, ako železitý prameň využiť. Bol to stolársky majster Johann Tronner. Požiadal prešporských radných o dovolenie

...postaviť na vlastné trovy pri takzvanej Železnej studničke niekoľko doštených izbičiek a kúpacích kabín.

Podľa historických záznamov mu mestská rada na svojom zasadnutí 6. apríla uvedeného roku vyhovela a vydala rozhodnutie tohto znenia:

Keďže komisia mestského úradu už vyhradila žiadateľovi pozemok s rozlohou 24 stôp dĺžky a 17 stôp šírky, aby tam postavil štyri kúpacie kabíny a tri izbietky na vlastné trovy, nebezpečenstvo a osobnú zodpovednosť za všetky prípadné škody, ktoré by vznikli v lese z jeho viny, alebo z viny jeho ľudí, pozemok sa prideľuje bezplatne, predbežne na tri roky.

Mestskí radní, vidiac že malé drevené kúpele si získavajú čoraz väčšiu popularitu, rozhodovali, či by pre mesto nebolo výhodné aby tu samo postavilo kúpeľný dom. Prv však, v roku 1826, dali urobiť rozbor minerálnej vody a výsledky sa ukázali ako veľmi povzbudivé. Analýzou sa zistilo, že voda, ktorá tadiaľ bez úžitku pretekala a zafarbovala svoje okolie na červeno, obsahovala okrem uhličitanových solí aj oxid železitý. Lokalitu pomenovali Železná studienka.

Ešte v tom istom roku sa na magistráte objavili žiadosti viacerých prešporských mešťanov

..., ktorí by chceli v blízkosti Železnej studničky postaviť solídnu, priestrannú a komfortne vybavenú kúpeľnú budovu.

Ferdinandove kúpele[upraviť | upraviť zdroj]

Spomedzi všetkých záujemcov napokon mestská rada 13. septembra 1826 schválila zámer prešporského mešťana a podnikateľa (mal v prenájme kasíno a divadelnú reštauráciu v mestskej Redute) Jozefa Bergamenyho.

Bergameny sa po kladnom rozhodnutí mohol pustiť do výstavby kúpeľného domu. Čoskoro však zistil, že vlastné finančné prostriedky mu nebudú stačiť a tak sa obrátil so žiadosťou o pôžičku na mestský sirotský úrad. Pretože však nemohol dať dostatočné záruky, jeho žiadosť bola zamietnutá. Napokon si zadovážil súkromné peniaze.

Počas celej výstavby sa potýkal s finančnými problémami; napriek tomu 7. augusta 1827 bola hotová hrubá stavba. Podľa priložených účtovných dokladov výdavky činili 19 567 zlatých.

V polovici júna 1828 bola stavba úplne dokončená čo Bergameny 18. júna oznámil v novinách Pressburger Zeitung:

Opätovné chemické rozbory a starostlivé pozorovania viacerých pánov doktorov nesporne dokázali, že prameň známy pod nemom prešporská Železná studnička, vzhľadom na svoje zloženie a účinky, je vzácnym pomocníkom pri mnohých neduhoch. Číra, stredne silná železitá minerálna voda obsahuje toľko železa, že sa už šesť rokov osvedčuje ako vhodný liečebný prostriedok pri slabosti, po dlhých chorobách, pri nedostatočnom svalovom tonuse, pri málokrvnosti a chronickom reumatizme, preto ju môžeme vrelo odporúčať. Podpísaný majiteľ a podnikateľ preto dúfa, že si získa vďačnosť trpiacich, keď týmto dáva na všeobecnú známosť, že sa neúnavne usiloval splniť dávne želanie všetkých milovníkov kúpeľov a vybaviť tento liečivý prameň všemožným, vo všetkých kúpeľoch bežným komfortom, aký sme tu dosiaľ úplne postrádali.

Správa ďalej informuje o polohe a o možnostiach ako sa sem dostať ako aj o cenách ubytovania:

Objednávky na ubytovanie sa prijímajú od dnešného dňa, prosíme uviesť čas príchodu a odchodu. Ceny izieb sú nasledovné:

a) Veľká izba so štyrmi oknami (k dispozícii sú dve takéto izby) - 2 zlaté na deň
b) Stredne veľká izba s dvomi oknami (k dispozícii je šesť izieb) - 1 zlatý 30 grajciarov na deň
c) Menšia izba s jedným oknom (k dispozícii je osem izieb) - 1 zlatý na deň
d) Kúpeľ stojí 30 grajciarov na deň
Jedlá a nápoje sa podávajú v porciách, ceny sa zhodujú s cenami reštaurácií a kaviarní v meste.

Kúpeľný dom dostal podľa vtedy panujúceho kráľa Ferdinanda V. pomenovanie Ferdinandove kúpele (Konig Ferdinand Eisenbad, Ferdinand király vasfürdö). Poschodový dom s doširoka roztiahnutým priečelím a nápadným vchodovým rizalitom mal dvadsať miestností, nachádzali sa tu izby, kúpeľne, spoločenská miestnosť, kaplnka a reštaurácia so záhradou. Prvú liečebnú a spoločenskú sezónu slávnostne otvorili 7. júna 1830. Udalosť zaznamenal aj mestský archivár, ktorý zapísal, že slávnosť sa začala bohoslužbou v kúpeľnej kaplnke, ktorú celebroval generálny vikár trnavskej diecézy Alexius Jordanszky.

Vodu okrem toho, že sa využívala na liečbu priamo v kúpeľoch, plnili do nádob a dopravovali do mesta, kde ju záujemcom ponúkala jedna z miestnych lekární.

O liečivých účinkoch vody vyvierajúcej v lokalite Železnej studienky píše profesor filozofie a etnograf Ladislav Bielek vo svojej práci Balneografia alebo popis niektorých kúpeľov Uhorska, Chorvátska a Slavónska zostavený v abecednom poradí. Kniha vyšla v roku 1837:

Necelú hodinu od slobodného kráľovského mesta Bratislavy sa v jednej romantickej doline nachádzajú kúpele s názvom Železná studnička (Eisenbrundel). Tu v roku 1820 postavili drevenú stavbu, ktorú v roku 1828 nahradila pevná stavba z pálených tehál s viacerými obývacími izbami, kúpeľnými kabinetmi ako aj s jednou spoločenskou sálou dobrovoľníckeho požiarnického spolku. Majiteľ aj staviteľ tejto budovy potom následne získal povolenie z najvyšších miest, aby tieto kúpele niesli meno Jeho Majestátu, vtedajšieho veľkokniežaťa, korunného princa a pomazaného uhorského kráľa Ferdinanda. Tieto kúpele zväčša navštevujú obyvatelia mesta Bratislavy, niekedy ich však navštevujú aj cudzozemskí kúpeľní hostia. Voda kúpeľov sa skladá z týchto zložiek: 1. kysličník uhličitý, 2. oxid kremičitý, 3. jemný ílovitý sediment, 4. uhličitan vápenatý, 5. hydrogén uhličitan vápenatý. Účinky tejto minerálnej vody sa prejavujú pri liečení viacerých ťažkostí, ku ktorým patria: sklony k potratom, neprevidelnosti ženskej menštruácie, ktorá je veľmi silná alebo sa nedostavuje vôbec a iné gynekologické ochorenia alebo symptómy, ďalej je účinná pri anémii (Bleisucht), dokonca pomáha aj pri neplodnosti. Voda je tiež znamenitá na liečenie všetkých ťažkostí a slabostí nedostatočne fungujúcich ľudských orgánov, dalej náchylnosť k nedostatočnosti trávenia čriev, prsné zahlienenia ako aj niektoré druhy lámky.
[2].

Ďalší osud kúpeľov[upraviť | upraviť zdroj]

K malebnosti Železnej studničky prispievajú i dve umelé jazerá vybudované v druhej polovici 19. storočia

Budovu v roku 1844 odkúpil známy prešporský podnikateľ, vinár a majiteľ viacerých prešporských hostincov a hotelov Jakub Palugyay, ktorý kúpele prebudoval na hotel. Budova ešte dvakrát zmenila majiteľa než sa v roku 1894 dostala do vlastníctva mesta. V roku 1878 sa stal vlastníkom budovy Ján Meyer a v roku 1890 bola v držbe Ľudovíta Schmidta.

Lokalita sa medzitým stala obľúbeným miestom stretávania sa uhorskej šľachty a vyhľadávaným výletným cieľom Bratislavčanov. Okrem prechádzok v lesnom prostredí k najväčším lákadlám patrili jazerá, ktoré ponúkali možnosť člnkovania či rybárčenia; hotelová reštaurácia poskytovala občerstvenie a hotel sám sa častokrát stal miestom, kde sa usporadúvali rozličné spoločenské podujatia (plesy, majálesy a pod.). Začiatkom 20. storočia dal Bratislavský okrášľovací spolok postaviť za budovou bývalých kúpeľov zasklený drevený pavilón.

Rôzna stavebná činnosť a úpravy potoka Vydrica postupne narušili režim spodných vôd a liečivé pramene zanikli. Posledná rozsiahla úprava areálu sa uskutočnila v roku 1938, avšak v 60-tych rokoch bola už kúpeľná budova schátraná, a preto ju v roku 1970 asanovali.

Dopravné spojenie[upraviť | upraviť zdroj]

Vzhľadom k narastajúcej obľúbenosti Železnej studienky Bratislavčanmi, pristúpilo mesto k zriadeniu pravidelného spojenia tejto lokality s Prešporkom verejnou dopravou. Ako najvýhodnejší spôsob sa javila preprava trolejbusmi. Tie mali nahradiť už predtým jestvujúce dopravné spojenie, ktoré zabezpečovali fiakre ťahané koňmi.

Práce na výstavbe trate začali v roku 1908 montážou trolejového vedenia. Súčasne sa určila trať. Mala začínať na dnešnej Pražskej ulici (pri Palugyaovom paláci), pokračovať Brnianskou ulicou a odtiaľ pod Červený most a dolinou Vydrice na konečnú stanicu Železná studienka. Celá trať merala päťtisíc osemsto metrov.

Prevádzka na trati začala 19. júla 1909 čím sa Vydrická dolina stala prvým miestom v Bratislave kde premávala trolejbusová doprava. Štyri dni predtým noviny Nyugatmagyarországi Hiradó (Západouhorský spravodaj) nadšene informovali o skončení stavebných prác. V deň začatia pravidelnej prevádzky na trať vyrazili prvé trolejbusy. Boli to vlastne automobily prerobené na elektrický pohon. Vozidlá zn. Daimler - Stoll, štyri tzv. letné boli otvorené a v prípade nepriaznivého počasia sa zatiahli odnímateľnou plachtovou strechou, a tri uzatvorené, prevádzkované prevažne v chladnejších dňoch, dodala firma Daimler Motoren Gesselschaft z rakúskeho Wiener Neustadtu. Uviezli dvadsaťštyri sediacich cestujúcich.

Prevádzka na trati fungovala pomerne krátko. Značné technické ale aj prevádzkové ťažkosti boli hlavnou príčinou, že začiatkom roka 1915 sa prevádzka Vydrickej trolejbusovej dráhy (Pozsonyi Vödriczvölgyi Villamos Automobilvonal R.T.) zastavila. Všetky vozidlá vyradili z premávky a následne zošrotovali.

Hromadnú dopravu opäť obnovili o štrnásť rokov. V rokoch 1929 - 1941 tu zaviedli nepravidelnú dopravu autobusmi a od roku 1941 tu opäť premávali trolejbusy. 1. októbra 1941 vyrazili prvé vozidlá na pravidelnú linku s označením P. Premávali však na skrátenej trase (dĺžka 2940 metrov). Začínali pri bývalom hoteli Centrál (na terajšej Žabotovej ulici), pokračovali po Lamačskej ceste a končili na Patrónke. Odtiaľ cestujúcich na Železnú studienku prevážali autobusy.

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Sedačková lanovka na Kamzík

Rovnako ako v minulosti aj dnes patrí Železná studienka k jednej z najvyhľadávanejších a najobľúbenejších prírodných lokalít v bezprostrednom okolí Bratislavy. Okrem prírodných hodnôt ju k tomu predurčuje dobrá dostupnosť motorovou dopravou, ako aj bicyklom či pešo. Lokalita je tiež križovatkou a východiskovým bodom viacerých turistických a cyklistických chodníkov.

Romantické a malebné zákutia Železnej studienky sú však už dávno minulosťou a jej čaro nám pripomínajú iba staré fotografie, príp. spomienky najstarších obyvateľov mesta. Miesto, na ktorom sa hrdo vypínala budova Ferdinandových kúpeľov, „okupujú“ nevzhľadné stánky, ktoré ani náznakom nepripomínajú niekdajšiu noblesu tohto miesta.

Istou náplasťou bola revitalizácia priľahlej Partizánskej lúky (hoci nie je súčasťou Železnej studienky), ktorá sa tak zmenila na pekný areál s kultúrno-oddychovou funkciou.

Skutočným oživením lokality bolo po dlhých rokoch chátrania spustenie sedačkovej lanovky na Kolibu v roku 2005, ktorú môžu využiť ako peší turisti, tak aj cyklisti.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Železnú studienku pomenovali podľa prameňa [online]. [Cit. 2010-03-24]. Dostupné online.
  2. B. Klein: Balneografia Ladislava Bieleka z roku 1837 (článok v Zborníku Slovenského národného múzea, roč. XCV - 2001). Bratislava, Vydavateľstvo SNM 2001, s. 30

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • V. Obuchová, Priemyselná Bratislava, Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-89218-99-8
  • M. Kráľ, D. Habarda, 100 rokov mestskej hromadnej dopravy v Bratislave, Perfekt, Bratislava, 1995, ISBN 80-8046-005-1
  • K. Benyovszky, Železná studnička, Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2005, ISBN 80-88912-87-3
  • O. Došek, Št. Borovský, Bratislava Nové Mesto, Miestny úrad Bratislava-Nové Mesto, Bratislava, 1998
  • P. Salner a kol., Taká bola Bratislava, Veda, Bratislava, 1991, ISBN 80-2274-0252-4

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]