Hospodárska a menová únia (Európska únia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Európska menová únia)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Krajiny eurozóny

Hospodárska a menová únia (skr. HMÚ; angl. Economic and Monetary Union, skr. EMU) je názov hospodárskej a menovej únie, ktorá vzniká vo všetkých členských štátoch Európskej únie a je dovŕšená v časti z nich (v tzv. eurozóne), a ktorej postupná realizácia sa začala 1. júla 1990 po rozhodnutí Európskej rady v júni 1989 na základe Delorsovej správy.

Ako Európska menová únia (skr. EMÚ, angl. European Monetary Union, skr. EMU) sa neformálne označuje posledná (tretia) etapa Hospodárskej a menovej únie (t. j. existencia spoločnej meny euro) resp. niekedy aj celá Hospodárska a menová únia. K nahrádzaniu správneho označenia Hospodárska a menová únia pojmom Európska menová únia zrejme dochádza preto, lebo v angličtine oba výrazy majú rovnakú skratku EMU.

Cieľom HMÚ je koordinovaná ekonomická politika a existencia jednotnej meny euro. HMÚ prešla tromi výraznými štádiami, pričom v každom mala vytýčený cieľ:

  1. zrušenie obmedzení pohybu kapitálu
  2. zriadenie Európskeho menového inštitútu a Európskej centrálnej banky
  3. zavedenie jednotnej meny Euro.

Všetci členovia participujú v HMÚ. Existujú však tri rôzne skupiny, v ktorých sú členské štáty:

  1. Štáty, ktoré prijali euro: 16 štátov z EÚ používa spoločnú menu euro.
  2. Čakajúce štáty: 9 štátov plánuje a zaviazalo sa prijať euro.
  3. Spojené kráľovstvo a Dánsko majú výnimku týkajúcu sa prijatia eura.

Vývoj menovej integrácie[upraviť | upraviť zdroj]

Rímska zmluva o založení Európskeho spoločenstva neobsahovala žiadne ustanovenia týkajúce sa menovej integrácie spoločenstva, o skutočnej menovej únii ani nehovoriac. V tom čase sa to zdalo zbytočné, pretože na rozhraní 50. a 60. rokov minulého storočia zaručoval menovú stabilitu medzinárodnej ekonomiky medzinárodný Brettonwoodsky menový systém prijatý po druhej svetovej vojne a založený na nadradenej úlohe dolára ako kľúčovej meny a jeho konvertibilite na zlato.

Rozšírenie spoločného trhu však čoskoro navodilo otázku, či štvoricu základných slobôd možno skutočne dosiahnuť, keď budú členské štáty uplatňovať svoju vlastnú a odlišnú menovú politiku. Keďže finančné transakcie medzi štátmi vyžadujú uskutočňovanie kurzových operácií, nestabilita výmenných kurzov a nepredvídateľnosť menových výkyvov znamenala, že pohyb tovaru, služieb, kapitálu a pracovných síl bol z podnikateľského hľadiska rizikovou záležitosťou. Táto nestabilita sťažuje prognózovanie zisku, čo by mohlo vážne ohrozovať fungovanie spoločného trhu. Keď si členské štáty stanovujú vlastnú menovú politiku, výmenné kurzy kolíšu v závislosti od ich vnútorných hospodárskych a menových procesov. V najhoršom prípade môžu tieto výkyvy dokonca spôsobiť trvalo nestabilnú situáciu, čo môže ohroziť väčšinu výhod vyplývajúcich z colnej únie a spoločného trhu.

Uvedomenie si týchto faktov a nevyhnutnosť eliminovať menové výkyvy podnietili členské štáty k vykonaniu prvých krokov k menovej integrácii a v konečnom dôsledku k vytvoreniu menovej únie. Cieľ – vytvoriť menovú úniu – bol podľa mnohých názorov logický, pretože integračné teórie predpokladali vytvorenie hospodárskej únie po vytvorení spoločného/jednotného trhu, pričom jedným z najdôležitejších prvkov hospodárskej únie je práve integrovaná menová politika a v jej rámci jednotná mena.

Výrazná potreba zbližovania menovej politiky členských štátov sa po prvý raz prejavila koncom 60. rokov minulého storočia, keď brettonwoodsky systém začal javiť prvé známky oslabovania. Na haagskom samite v roku 1969 bolo vytvorenie hospodárskej a menovej únie označené za oficiálny cieľ európskej integrácie. Bol založený osobitný výbor, ktorý mal vypracovať správu o možnostiach dosiahnuť tento cieľ. Táto tzv. Wernerova skupina predložila svoju správu v roku 1970. Podľa tejto správy sa v rokoch 19711980 v niekoľkých etapách mala vytvoriť hospodárska a menová únia. V prvej etape sa mali znížiť fluktuačné rozpätia medzi menami členských štátov na ± 1% a konečným cieľom bolo postupným zužovaním fluktuačného pásma neodvolateľne stanoviť výmenné kurzy medzi menami. Kolaps brettonwoodskeho systému v rokoch 19711973 a ropná kríza v roku 1973 s jej hospodárskymi aj politickými dôsledkami však spôsobili, že uskutočňovanie Wernerovho plánu sa zablokovalo už v začiatočnej fáze.

Po neúspechu Wernerovho plánu sa členské štáty znova pokúsili fixovať partity mien štátov spoločenstva, ale britská libra nemala záujem o zapojenie sa do tohto mechanizmu a slabší francúzsky frank a talianska líra zasa nesplnili podmienky. Napokon sa celý plán zredukoval na vytvorenie zóny menovej stability, ktorú tvorila permanentná stabilná nemecká marka a meny niektorých menších štátov. Táto spolupráca však nemohla v žiadnom prípade zaručiť hladké fungovanie spoločenstiev a spoločného trhu.

Pre pretrvávajúce problémy spojené so systémov plávajúcich výmenných kurzov členské štáty v 70. rokoch minulého storočia obnovili úsilie o vytvorenie spoločného menového systému. V roku 1979 na základe tzv. Giscardovho-Schmidtovho návrhu vznikol bez účasti Spojeného kráľovstva.

Európsky menový systém[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavným cieľom Európskeho menového systému (EMS) bolo dosiahnuť stabilitu výmenných kurzov v rámci spoločenstva. EMS bol založeny na troch prvkoch: mechanizme výmenných kurzov (European Exchange Rate Mechanism - ERM), európskej menovej jednotke (Eropean Currency Unit - ECU) a Fonde pre európsku menovú spoluprácu.

Európsky mechanizmus výmenných kurzov sa zakladal na centrálnych paritách zúčastnených mien stanovených národnými centrálnymi bankami. Pre všetky meny sa vyhotovovala tabuľka dvojstranných kurzov. V roku 1979 sa vyžadovalo, aby sa meny udržiavali v rámci fluktuačného pásma 2,25 %, čo znamenalo, že maximálna fluktuácia medzi ktoroukoľvek dvojicou mien bola 4,5 %. Ak sa výmenný kurz nedarilo udržať v tomto rozpätí, národná centrálna banka musela intervenovať.

Významným prvkom EMS bola menová jednotka ECU, ktorá pripravovala cestu k jednotnej mene. ECU fungovala ako kôš mien všetkých členských štátov - nielen mien zúčastnených na EMS -. vytvorený vážením hospodárskej sily členských štátov. Aj mechanizmus výmenných kurzov bol založený na ECU. Meny členských štátov mohli fluktuovať oproti dennému výmennému kurzu ECU v rozpätí +/- 2,25 %, inak musela zasiahnuť centrálna banka.

Na intervencie mohli centrálne banky čerpať krátkodobé úverové prostriedky v ECU z Fondu pre európsku menovú spoluprácu, vytvorené z rezerv členských štátov.

Keďže zavedenie EMS sa časovo zhodovalo s druhou ropnou krízou, jeho úvodnú fázu poznačila nestabilita. Druhá etapa EMS,v rámci ktorej sa stabilizoval menový systém, sa začala v roku 1983. V septembri 1987 sa prijatím Bazilejsko-nyborgskej dohody začala nová éra EMS. Podľa tejto dohody centrálne banky členských štátov zasiahli vtedy, keď ich meny dosiahli hranice fluktuačných pásiem. Nový EMS priniesol stabilitu mien, predovšetkým stabilitu výmenného kurzu medzi francúzskym frankom a nemeckou markou. O úspechu Európskeho menového systému svedčí skutočnosť, že v roku 1990 do tohto mechanizmu vstúpilo aj Spojené kráľovstvo (aj keď so 6 % fluktuačným pásmom). V roku 1989 sa k systému pripojilo aj Španielsko a v roku 1992 Portugalsko, ktoré vstúpili do ES až po vzniku EMS. Grécko, ktoré zápasilo s tvrdošijne vysokou mierou inflácie, bolo jediným z 12 členských štátov, ktoré sa do EMS nezapojilo. EMS vážne utrpel aj v dôsledku dlhotrvajúcej recesie na začiatku 90. rokoch minulého storočia. Po menovej kríze v roku 1992 z mechanizmu vystúpila britská libra a talianska líra a viacero mien bolo potrebné devalvovať. Napokon v auguste 1993 boli členské štáty nútené fluktuačné pásmo rozšíriť z +/- 2,25 % na +/- 15 %. Mnohí tento krok označovali za koniec systému, keďže pri 30 % fluktuačnom rozpätí možno sotva hovoriť o mechanizme výmenných kurzov. Koniec však nenastal, pretože po prekonaní menovej krízy sa výmenné kurzy začiatkom roku 1994 znova stabilizovali okolo pôvodného úzkeho 2,25 % pásma.

Okrem menovej krízy v rokoch 1992 až 1993 politici aj ekonómovia všeobecne vnímali EMS ako pozitívny prvok, ktorého výhody výrazne prevyšovali jeho nevýhody. Po roku 1979 sa výkyvy medzi menovými kurzami členských štátov podstatne zmiernili a zároveň sa značne zblížila miera inflácie jednotlivých štátov, ktorá sa stabilizovala na nízkej úrovni. EMS pomáhal vládam realizovať protiinflačnú politiku a položil základy koordinácie ekonomických politík členských štátov, ktorá sa považuje za základ hospodárskej a menovej únie.

Za negatívny dôsledok EMS sa všeobecne považuje spomalenie hospodárskeho rastu, nárast nezamestnanosti a zhoršenie zahraničnoochodnej bilancie, hoci ich vzájomný vzťah sa nikdy nepreukázal.

Kľúčový význam EMS spočíva v tom, že vytvorením menového koša založeného na ECU pripravil cestu jednotnej mene. ECU, ktoré sa pôvodne používalo len na transakcie medzi centrálnymi bankami a na poskytovanie úverov, začalo postupne plniť ďalšie funkcie. Hoci vždy zostalo zúčtovacou menou - nikdy neexistovalo ako legálne platidlo -, zaviedlo sa v účtoch finančných inštitúcií, a dokonca aj pri obchodných transakciách. Kľúčovú úlohu hralo na trhu s cennými papiermi a začalo sa všeobecne používať ako základná mena kreditných kariet; a značnú popularitu získalo aj ako rezervná mena, pretože vzhľadom na menový kôš si zachovávalo mimoriadne stabilnú hodnotu.

Delorsov plán[upraviť | upraviť zdroj]

Po neúspechu Wernerovho plánu sa v programe ES na dlhý čas upustilo od koncepcie menovej únie. Po roku 1987 sa však znova dostala na program vzhľadom na výsledky EMS a prijatie Jednotného európskeho aktu a s ním súvisiacu liberalizáciu kapitálového trhu. Toto odbobie sa spája s menom Francúza Jacqua Delorsa, ktorý sa v roku 1985 stal predsedom Európskej komisie. Pod dojmom úspechu Jednotného európskeho aktu bol vytvorený výbor na čele so Jacquom Delorsom. Úlohou výboru bolo vytýčiť ciele pre menovú úniu. V roku 1989 výbor predložil správu, v ktorej vyznačil program založenia hospodárskej a menovej únie (HMÚ).

Delorsova správa podobne ako Wernerov plán navrhovala úplnú liberalizáciu pohybov kapitálu, úplnú a neodvolateľnú konvertibilitu národných mien, odstránenie fluktuačných pásiem a neodvolateľné fixovanie výmenných kurzov. Ako kľúčový prvok tohto systému navrhovala zaviesť jednotnú menu.

Výhody jednotnej meny[upraviť | upraviť zdroj]

Myšlienka jednotnej meny bola na programe spoločenstva už dlhší čas aj pred uverejnením Delorsovho plánu, chýbali však potrebné podmienky na jej naplnenie. V konečnom dôsledku to bol program spoločného trhu, ktorý vytvoril potrebné základy pre zavedenie jednotnej meny. Samotná jednotná mena je kľúčovým prvkom na vytvorenie skutočne voľného jednotného trhu, pretože odstraňuje prekážky spojené s rozdielmi vo výmenných kurzoch. Na rozhraní 80. a 90. rokov minulého storočia však začala nadobúdať oveľa širšie dimenzie a okrem záruky hladkého fungovania jednotného trhu sa od nej očakávali aj ďalekosiahle hospodárske a politické výhody. Veľké výkyvy výmenných kurzov počas éry EMS viedli k nestabilite ekonomických procesov. Preto sa na rozhraní 80. a 90. rokov minulého storočia očakávalo, že medzi najvýznamnejšie prínosy jednotnej meny bude patriť úplné odstránenie kurzových výkyvov a rizík. Predpokladalo sa, že by sa tým zvýšila šanca predvídať a vyčísľovať interakcie a ekonomické procesy vo vzťahu medzi členskými štátmi, čím by sa povzbudili cezhraničné transakcie a stimuloval hospodársky rast a zamestnanosť. So zavedením jednotnej meny sa popri zvýšení hospodárskej prosperity vďaka stabilným výmenným kurzom spájal aj celý rad ďalších výhod. Očakávalo sa, že v menovej únii by odstránenie neistoty súvisiacej s kurzovými výkyvmi malo viesť k cenovej stabilite, nízkej miere inflácie a poklesu úrokových sadzieb. Výsledkom by bolo aj ľahšie financovanie štátneho dlhu a nárast investícií, čo by v konečnom dôsledku urýchlilo hospodársky rast.

Medzi najväčšie ohrozenia stability výmenných kurzov patria špekulácie na trhu. Mimoriadne ničivý účinok môžu mať pre menšie národné hospodárstva, pretože devízové špekulácie by sa mohli uskutočňovať vo väčšom rozsahu (predaj alebo kúpa). Na druhej strane sa zavedením jednotnej meny vytvorí hospodárska/menová zóna, s ktorou je porovnateľná len americká ekonomika a dolár, a podstatne sa zníži možnosť jej ohrozenia menovými špekuláciami.

Zavedenie jednotnej meny odstraňuje aj transakčné náklady spojené s kurzovými operáciami medzi členskými štátmi. Navyše umožňuje ľahké porovnanie cien v členských štátoch a identifikáciu príležitostí na ich trhoch, čo posilňuje dynamiku jednotného trhu, podporuje konkurenčné správanie a povzbudzuje hospodársky rast a zamestnanosť.

Vytvorením spoločnej centrálnej banky sa uvoľnia značné rezervy, pretože národné centrálne banky, ktoré neuplatňujú samostatnú menovú politiku, potrebujú menšie rezervy. Takto uvoľnené spoločné rezervy sa môžu použiť na plnenie rôznych cieľov hospodárskej politiky. Spoločná európska mena by sa mohla vyrovnať americkému doláru a japonskému jenu, čo by malo rozhodujúci význam pre budúcnosť Európskej únie a jej úlohu vo svetovom hospodárstve a v medzinárodnej politike. Tým sa ďalej posilňuje menová zvrchovanosť, nezávislosť a stabilita únie a zvyšuje sa jej váha a vplyv na politickej scéne. S tým súvisiaca menová autonómia a stabilita vytvára zdravé ekonomické prostredie, ktoré podporuje dynamiku hospodárskeho rastu a tvorbu pracovných príležitostí.

Menová únia uľahčuje aj vytvorenie politickej únie, pretože nie je pravdepodobné, že by krajiny s rovnakou menou mohli uskutočňovať konfliktnú zahraničnú politiku. Tento proces „prelievania" – t. j. skutočnosť, že menová únia zintenzívňuje proces integrácie a vytvára užšie prepojenia medzi členskými štátmi v ďalších oblastiach - mnohí, najmä federalisti, považujú za najväčší prínos jednotnej meny.

Maastrichtská zmluva a HMÚ[upraviť | upraviť zdroj]

Maastrichtská zmluva, podpísaná 7. februára 1992, inštitucionalizovala Delorsov plán v mierne pozmenenej podobe a zakotvila ho ako oficiálny program únie. Podľa Maastrichtskej zmluvy je tento program právne záväzný pre členské štáty okrem Spojeného kráľovstva a Dánska, ktoré dostali možnosť uplatniť štatút „opt-out" a slobodne sa rozhodnúť, či jednotnú menu zavedú, alebo nie. Maastrichtská zmluva ako konečný cieľ hospodárskej a menovej únie stanovila zavedenie jednotnej meny ako oficiálnej meny do 1. januára 1999. Zmluva vytvorila aj inštitucionálny rámec pre menovú úniu a ustanovila neskoršie zriadenie Európskej centrálnej banky (ECB) a Európskeho systému centrálnych bánk (ESCB).

Zmluva ustanovuje, že hospodárska a menová únia sa zavedie v troch na seba nadväzujúcich etapách. Prvá etapa sa zavŕšila do 1. januára 1994. Jej hlavným cieľom bola liberalizácia pohybov kapitálu, zabezpečenie nezávislosti centrálnych bánk a koordinácia hospodárskych politík členských štátov.

Po úspešnom ukončení prvej etapy sa založením Európskeho menového inštitútu (EMI), predchodcu Európskej centrálnej banky, začala 1. januára 1994 druhá etapa. Úlohou EMI bolo pripraviť zavedenie jednotnej menovej politiky, posilniť spoluprácu medzi centrálnymi bankami, monitorovať EMS a verejné financie a rozšíriť možnosti používania ECU.

V súlade s Maastrichtskou zmluvou sa mala druhá etapa skončiť do 1. januára 1999. Prechod do tretej etapy bol podmienený splnením kritérií členskými štátmi a prijatím istých rozhodnutí technickej aj praktickej povahy týkajúcich sa zavedenia jednotnej meny, Zmluva ustanovila, že tretia a posledná etapa HMÚ sa má začať 1. januára 1999 zavedením jednotnej meny. Zmluva neponechávala žiadnu voľnosť, pokiaľ ide o začiatok tretej etapy, t. j. zavedenie jednotnej meny. Stanovila, že ak sa do konca roku 1997 neprijme žiadne rozhodnutia týkajúce sa dátumu začatia tretej etapy, tato sa automaticky začne 1. januára 1999.

Podľa Maastrichtskej zmluvy musia ekonomiky členských štátov ako podmienku zavedenia jednotnej meny splniť isté kritériá, ktoré sú nevyhnutné na fungovanie menovej únie, a to stabilita ekonomiky, existencia primeraných podmienok na menovú úniu a vynikajúce menové výsledky. Tieto požiadavky boli sformulované z tohto dôvodu, že členské štáty chceli zaviesť stabilnú jednotnú menu odolnú voči inflácii, ktorá by zaručila predpovedateľnosť ekonomiky a bola schopná udržať dlhodobú cenovú stabilitu. Kritériá boli navrhnuté tak, aby sa zabezpečilo splnenie týchto cieľov. Relatívne prísne normy, ktoré musia členské štáty splniť ako podmienku na zavedenie jednotnej meny, tzv. maastrichtské konvergenčné kritériá, boli stanovené takto:

  1. Cenová stabilita: ročná úroveň spotrebiteľských cien (inflácia) nesmie presiahnuť priemernú mieru inflácie troch členských štátov s najnižšou mierou inflácie o viac ako 1,5 %.
  2. Konvergencia úrokových mier: ročné dlhodobé úrokové miery nesmú presiahnuť priemerné úrokové miery troch členských štátov s najnižšou mierou inflácie (t. j. tých istých členských štátov ako v prípade cenovej stability) o viac ako 2 %.
  3. Stabilita výmenného kurzu: národná mena nesmela byť počas predchádzajúcich dvoch rokov devalvovaná v rámci mechanizmu výmenných kurzov EMS.
  4. Udržateľnosť finančnej pozície vlády: ročný deficit vládneho rozpočtu musí zostať pod 3 % HDP a hrubý vládny dlh nesmie presiahnuť 60% HDP (teoreticky môže verejný dlh štátu prekročiť 60 % HDP pod podmienkou, že existuje klesajúci trend smerom k tejto úrovni).

Teba povedať, že podľa Maastrichtskej zmluvy členské štáty – s výnimkou Spojeného kráľovstva a Dánska - sú povinné snažiť sa o splnenie konvergenčných kritérií. Napriek tomu tie členské, nie sú vystavené žiadnym sankciám. Význam konvergenčných kritérií spočíva v tom, že sú to práve tieto ustanovenia, ktorých plnenie hlavy štátov a vlád posudzujú pri rozhodovaní o tom, ktoré členské štáty smú vstúpiť do tretej etapy menovej únie.

HMÚ po Maastrichte[upraviť | upraviť zdroj]

Ťažkosti po prijatí Maastrichtskej zmluvy[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch, ktoré nasledovali po prijatí Maastrichtskej zmluvy, sa zavedenie jednotnej meny zdalo byť odsúdené na neúspech. V rokoch 1993 a 1994 nastala ekonomická recesia a hospodárske ukazovatele, ktoré podmieňovali prechod do tretej etapy menovej únie, sa prudko zhoršili prakticky vo všetkých členských štátov únie. Hĺbku recesie ilustruje skutočnosť, že hoci pri vytvorení HMÚ mala väčšina členských štátov slušnú šancu splniť konvergenčné kritériá, v roku 1994 bolo jediným členským štátom, ktorému sa podarilo splniť všetky podmienky, Luxembursko. Recesia mala za následok zhoršenie deficitu národných rozpočtov, ktorý sa všeobecne vnímal ako najdôležitejšie kritérium. Výnimkou nebolo ani Nemecko napriek jeho povestným úsporným opatreniam, ktorého štátny rozpočet musel znášať obrovskú ťarchu spojenú so zjednotením krajiny. Mimoriadne vzrástla nezamestnanosť a v EU ako celku dosahovala až 10%. Podľa mnohých názorov bol nárast nezamestnanosti negatívnym dôsledkom prísnej menovej politiky a dôrazu EMS na cenovú stabilitu. Prehlbovalo sa presvedčenie, a to nielen v radikálnych politických kruhoch, že zavedenie jednotnej meny a tretiu etapu by bolo dobré odložiť. V období rokov 1994 až 1995 sa v EU viedla vášnivá politická diskusia o možnej zmene harmonogramu a jej dôsledkoch. Z teoretického hľadiska však zmena harmonogramu zavedenia jednotnej meny nebola možná, pretože by na to bola potrebná zmena Maastrichtskej zmluvy. Navyše by to prinieslo potenciálne riziko, že vytvorenie HMÚ by sa mohlo znova zablokovať rovnako, ako sa to stalo po zlyhaní Wernerovho plánu, čo by zabrzdilo možnosť zaviesť jednotnú menu v blízkej budúcnosti. Tým by sa ohrozil celý integračný proces, čomu sa lídri členských štátov chceli za každú cenu vyhnúť. Nakoniec sa vlády členských štátov rozhodli prijať prísne rozpočtové opatrenia v snahe splniť najnáročnejšie konvergenčné kritérium týkajúce sa rozpočtového deficitu. V roku 1995 začali členské štáty navzájom súťažiť o to, ktorý z nich čo najviac stlačí deficit svojho štátneho rozpočtu.

Rozhodnutie o eure a časový rozvrh jeho zavedenia[upraviť | upraviť zdroj]

O pevnom rozhodnutí hláv štátov a vlád svedčí skutočnosť, že napriek ťažkostiam prijali v decembri 1995 na madridskom samite scenár týkajúci sa nedoriešených otázok tretej etapy. Madridská Európska rada vytýčila 1. január 1999 ako posledný termín ustanovený zmluvou na začatie tretej etapy a dohodla sa, že krajiny, ktoré do nej vstúpia, budú vybraté začiatkom roku 1998. Hlavy štátov a vlád pokrstili európsku menovú jednotku „euro"; tento názov bol zrozumiteľný a explicitný vo všetkých 11 oficiálnych jazykoch. Bola oznámená aj časová postupnosť krokov prechodu na euro: trojročné prechodné obdobie sa začne 1. januára 1999 a vyvrcholí zavedením eura ako legálneho platidla.

Počas časového plánu na zavedenie eura prijatého v Madride museli byť výmenné kurzy mien členských štátov zúčastnených na eurozóne neodvolateľne fixované voči sebe navzájom aj voči ECU s účinnosťou od 1. januára 1999. Výmenný kurz ECU k euru bol stanovený na 1:1. Počas trojročného prechodného obdobia malo euro existovať len ako zúčtovacia jednotka, a nie v „hmotnej" podobe. Počas prechodného obdobia mali národné meny zostať v obehu a fungovať ako denominačné meny eura (s výmenným kurzom neodvolateľne fixovaným proti euru). 1. januára 2002 sa museli dať do obehu eurobankovky a euromince. Podľa časového plánu z Madridu sa národné meny mali používať ako oficiálne platidlo popri eure maximálne po dobu šiestich mesiacov. Tento dvojitý obeh mal existovať do 1.júla 2002, keď sa národné meny mali stiahnuť z obehu. V septembri 1999 však rada ministrov financií EU - ECOFIN - prijala rozhodnutie týkajúce sa presného trvania dvojitého obehu a rozhodla, že by nemalo presiahnuť dva až tri mesiace. Napokon sa členské štáty dohodli, že výmena mien a stiahnutie národných mien z obehu sa v zúčastnených členských štátoch musí skončiť do 28. februára 2002 a euro sa stane jediným oficiálnym platidlom od 1. marca 2002.

Na madridskom samite sa hlavy štátov a vlád taktiež dohodli, že po rozhodnutí o tom, ktoré členské štáty sa môžu zapojiť do tretej etapy, bude zriadená Európska centrálna banka a čo najskôr budú vymenovaní členovia jej Výkonnej rady. Rámec pre fungovanie ECB a ESCB bolo nevyhnutné vytvoriť do 1. januára 1999.

Tretia etapa a zavedenie jednotnej meny[upraviť | upraviť zdroj]

V období rokov 1996 až 1997 sa členské štáty zaviazali zaviesť prísne rozpočtové reštrikcie s cieľom stlačiť mieru inflácie a znížiť verejný dlh, aby mohli prekonať svoje hospodárske aj finančné ťažkosti. Napriek ich úsiliu mali ešte koncom roka 1996 niektoré členské štáty stále problémy so splnením kritéria rozpočtového deficitu. Patrilo k nim aj Francúzsko a Nemecko, ktorých účasť mala pre zavedenie jednotnej meny strategický význam.

Do roku 1997 bolo potrebné za každú cenu splniť kritériá, pretože o rok neskôr museli členské štáty prijať konečné rozhodnutie o tretej etape, ktorá sa mala začať v roku 1999, čo znamenalo, že rozhodnutie sa muselo urobiť na základe hospodárskych ukazovateľov z roku 1997.

Do roku 1997 sa v podstate všetkým členským štátom okrem Grécka podarilo splniť konvergenčné kritériá (hoci Švédsko a Spojené kráľovstvo sa rozhodli využiť možnosť nepripojiť sa k európskemu mechanizmu výmenných kurzov). Tento úspech bol sčasti výsledkom zvýšeného hospodárskeho rastu, sčasti výsledkom reštriktívnej hospodárskej politiky a sčasti aj istých účtovníckych trikov.

V súlade s rozhodnutiami madridského samitu mali začiatkom roku 1998 hlavy štátov a vlád na základe odporúčania komisie rozhodnúť o tom, ktoré členské štáty vstúpia v roku 1999 do eurozóny. Komisia svoju správu predložila 25. marca 1998.

Komisia - jej správa nezahŕňala Dánsko a Spojené kráľovstvo, ktoré nevstúpili do eurozóny - rozhodla, že podmienky na účasť v tretej etape splnilo 11 z 13 členských štátov. Grécko nesplnilo ani jedno kritérium. Komisia napomenula Švédsko za neúčasť v ERM. Švédsko však nemalo v úmysle vstúpiť v roku 1999 do eurozóny z podobných dôvodov ako Dánsko a Spojené kráľovstvo, čo bol v podstate aj jeden z faktorov, pre ktoré sa nezapojilo do ERM. Treba uviesť, že z pohľadu vstupu členských štátov do tretej etapy Švédsko predstavuje mimoriadny prípad. Podľa zmluvy je každý členský štát, ktorý splnil konvergenčné kritériá (s výnimkou dvoch členských štátov, ktoré zostali mimo), teoreticky povinný zaviesť jednotnú menu. Švédsko sa teda jednoznačne samo rozhodlo nepripojiť k eurozóne. Hlavy štátov a vlád 2. mája 1998 v Bruseli na základe odporúčania komisie rozhodli , že na tretej etape HMÚ, ktorá sa začne 1. januára 1999, sa zúčastní 11 krajín - Belgicko, Fínsko, Francúzsko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Španielsko a Taliansko. Rozhodli aj o neodvolateľnom fixovaní výmenných kurzov národných mien jedenástich členských štátov vstupujúcich do eurozóny a o ich výške. Hlavy štátov a vlád navrhli v Bruseli aj členov Výkonného výboru Európskej centrálnej banky, ktorý v máji vymenovala rada po konzultácii s Európskym parlamentom. Ich menovaním 1. júna 1998 Európska centrálna banka a Európsky systém centrálnych bánk. Boli tak vytvorené všetky inštitúcie potrebné na uskutočňovanie jednotnej menovej politiky. O polnoci 1. januára 1999 sa s patričnými oslavami vydal na svoju historickú cestu snáď najhmatateľnejší výsledok európskej integrácie, jednotná mena v podobe eura.

Počet zúčastnených členských štátov sa 1. januára 2001 zvýšil na 12, keď do tretej etapy po splnení všetkých konvergenčných kritérií napokon vstúpilo aj Grécko. 1. januára 2002 sa tak v 12 členských štátoch konečne uviedli do obehu eurobankovky a euromince. V súlade s plánom boli národné meny stiahnuté z obehu do 28. februára 2002 a od 1. marca 2002 sa euro stalo jediným oficiálnym platidlom vo všetkých zúčastnených krajinách. Tak sa úspešne a hladko podarilo zavŕšiť azda najväčší počin v histórii európskej integrácie. Po zavedení eura od 1. januára 1999 sa úspešne začalo aj zavádzanie jednotnej menovej politiky a prispôsobovanie platobného systému. Integrácia európskeho kapitálového trhu výrazne pokročila a euro si pri emitovaní medzinárodných cenných papierov vybudovalo podobné postavenie ako dolár. Dosiahol sa hlavný cieľ cenovej stability. ECB splnila svoj oficiálny cieľ stanovený v stratégii menovej politiky vyhlásenej 13. októbra 1998, podľa ktorého ročná miera rastu harmonizovaného indexu spotrebiteľských cien (Harmonised Index of Consumer Prices - HICP) nesmie v eurozóne v strednodobom horizonte prekročiť 2%. Hoci v lete 2000 inflácia vzrástla na 2,4%, bol to najmä dôsledok prudkého nárastu cien energií; jadrová inflácia (cenový index mimo cien energie a potravín) v rokoch 1999, 2000 a 2001 nepresiahla úroveň 2%.

Napriek tomu miera konvergencie eura nedosahovala také výsledky, ako sa očakávalo. Po dobu dvoch rokov po jej zavedení zostávala na nízkej úrovni a mnohí hovorili dokonca o depresii. Miera konvergencie eura k doláru klesla v septembri 2000 z pôvodného kurzu 1:1,17 na 1:0,85. Tento trend sa však zvrátil a po miernej recesii americkej ekonomiky v druhej polovici roku 2001 sa euro znova vrátilo k parite s dolárom v lete 2002; úspešný prechod na hotovostné platby v eurách pritom nesporne zohral významnú úlohu, keď rozptýlil obavy spojené s jednotnou menou. Ekonomickí analytici však varovali, že oslabovanie trhu nebolo výsledkom zavedenia eura ako jednotnej meny, ale skôr výsledkom nízkej výkonnosti európskej ekonomiky v porovnaní s americkou. Nízka dynamika trhu bola prejavom slabého investorského dopytu v krajinách eurozóny, ktorý na jednej strane vyvolali horšie hospodárske výsledky EU v rokoch 1999 a 2000 v porovnaní so Spojenými štátmi americkými a na druhej strane nedostatočné štrukturálne reformy v niektorých oblastiach (napr. v politike zamestnanosti, v niektorých sektoroch služieb a pri zjednodušovaní právnych predpisov)." Treba však uviesť, že Európska centrálna banka nemala v úmysle intervenovať do zabezpečenia parity eura s dolárom, pretože sa snažila zameriavať - čo sa jej v značnej miere aj darilo - na plnenie svojho primárneho cieľa, ktorým bolo udržiavanie cenovej stability a zabezpečenie vnútornej rovnováhy. Z istého pohľadu, ktorý však neslobodno preceňovať, sa devalvácia eura považovala dokonca za užitočnú pre európsku ekonomiku, pretože podporovala rast exportu.

Hospodárske a politické dimenzie HMÚ[upraviť | upraviť zdroj]

Mnohí akoby zabúdali, že HMÚ znamená hospodársku aj menovú úniu a nielen čisto menovú úniu. Popri zavedení jednotnej sa program HMÚ zameriava aj na položenie základov hospodárskej únie. Hospodárska únia, ktorej prvým krokom je koordinácia hospodárskych politík, po ktorej nasleduje ich harmonizácia a nakoniec presunutie do kompetencie spoločenstva, je nevyhnutne úzko prepojená s konceptom menovej únie a jednu bez druhej by bolo sotva možné vytvoriť.

Dvoma najdôležitejšími nástrojmi hospodárskej politiky každého štátu je menová politika a fiškálna politika, ktoré sú úzko prepojené. Po tom, ako sa menová politika presunie z národnej úrovne na úroveň spoločenstva, fiškálna politika zostáva hlavným kontrolným nástrojom štátu. V danej etape však nemožno vykonávať autonómnu fiškálnu politiku, pretože spoločná menová politika znamená, že konanie jedného členského štátu ovplyvňuje ostatné členské štáty spoločenstva a naopak. Menová únia preto so sebou prináša aj konvergenciu hospodárskych politík členských štátov. Z tohto dôvodu prijali členské štáty viacero opatrení na uľahčenie koordinácie ich hospodárskych politík, čím podporujú stabilitu eurozóny.

Predpokladom nerušeného fungovania jednotnej meny je, aby členské štáty uplatňovali hospodársku politiku, ktorá neohrozuje stabilitu menovej únie, a tým aj stabilitu ostatných členských štátov. Pri vytváraní rámca svojej hospodárskej politiky - a rozpočtu ako jej kľúčového prvku - musia členské štáty konať zodpovedne a prihliadať na záujmy ostatných členských štátov. Ani jednému členskému štátu sa nesmie dovoliť ohroziť iné členské štáty, menovú úniu a menovú stabilitu tým, že prijme potenciálne nezodpovednú fiškálnu politiku. Preto musia členské štáty zapojené do eurozóny pokračovať v plnení konvergenčných kritérií aj po vstupe do tretej etapy HMÚ. S cieľom zaručiť rozpočtovú disciplínu členské štáty prijali na amsterdamskej Európskej rade v júni 1997 Pakt stability a rastu. Podľa tohto paktu sa proti ktorémukoľvek členskému štátu zúčastnenému na tretej etape môžu uložiť sankcie za nedodržanie referenčnej hodnoty deficitu; takýto štát musí zaplatiť pokutu vo výške stanoveného percenta jeho HDP. Pakt stability a rastu je základným pilierom menovej stability eurozóny, ktorú požadovalo Nemecko ako základnú podmienku jeho pristúpenia k jednotnej mene. Pakt garantuje udržanie tesnej konvergencie členských štátov vytvorenej v rokoch 1997 a 1998.

Po zavedení eura ako oficiálnej menovej jednotky sa hlavným fórom na koordináciu hospodárskych politík stala rada ministrov hospodárstva a financií členských štátov spoločenstva – ECOFIN. V súlade s čl. 99 zmluvy ECOFIN každoročne formuluje hlavné zásady hospodárskej politiky, ktoré majú členské štáty EU uplatňovať. Za dodržiavanie týchto zásad sú zodpovedné členské štáty. Členské štáty zapojené do eurozóny si vytvorili zúžený ECOFIN, tzv. skupinu Euro-12, ako neformálne fórum na zbližovanie svojich hospodárskych politík a neoficiálne fórum ministrov financií členských štátov zóny jednotnej meny. Hlavným cieľom skupiny Euro-12 je vytvoriť výlučné fórum na koordináciu hospodárskych a menových stratégií zúčastnených členských štátov. Stretnutia skupiny sa zvolávajú pred zasadnutiami rady ECOFIN. Sú však prísne neformálne, čo znamená, že všetky oficiálne rozhodnutia musí prijať ECOFIN s účasťou všetkých 15 členských štátov únie. Napriek tomu sa predseda alebo člen Euro-12 môže zúčastniť istých medzinárodných rokovaní, napr. finančných stretnutí skupiny G7 a Medzinárodného menového fondu, na ktorých by inak eurozóna nebola zastúpená (t. j. keď zasadnutie rady ECOFIN vedie štát, ktorý nie je zapojený do tretej etapy).

Treba zdôrazniť, že zavedenie jednotnej meny - čo v podstate predznamenáva vytvorenie skupiny Euro-12 - by malo viesť k čoraz užšej spolupráci zúčastnených členských štátov v každej oblasti hospodárstva a politiky. Jednotná mena bola zaradená na program Európskej únie sčasti s cieľom povzbudiť dynamiku užšej integrácie a program zjednotenej Európy. Je zrejmé, že dnes, keď finančné dianie ovplyvňuje každý aspekt života, sa členské štáty používajúce jednotnú menu budú nevyhnutne zbližovať a bude rásť ich vzájomná závislosť. Navyše, zavedením eura sa európska integrácia, t. j. samotná Európska únia, stala hmatateľnou realitou pre všetkých občanov. Pomáha to ďalej posilňovať pocit vzájomnej závislosti a v dlhodobom horizonte sa tak môže posilniť podpora verejnosti pre proces integrácie. Menová únia sa tak môže stať kľúčom k posilneniu európskej integrácie a najmä politickej únie, pretože si ťažko možno predstaviť, ako by členské štáty s jednotnou menou a spoločnou centrálnou bankou uskutočňovali radikálne odlišnú politiku napr. v zahraničnopolitickej oblasti. Zavedenie jednotnej meny tak veľmi pravdepodobne prinesie impulzy, ktoré sa budú prenášať aj do iných oblastí integrácie - najmä do druhého a tretieho piliera - čo môže viesť k užšej spolupráci. Ďalšie vyhliadky otvoril inštitút posilnenej spolupráce, ktorý zakotvila Amsterdamská zmluva a ktorý ďalej prehĺbila Zmluva z Nice. Práve členské štáty zapojené do menovej únie sú najpravdepodobnejšími kandidátmi na posilnenú spoluprácu, ktorá garantuje tesnejšiu integráciu niektorých členských štátov v danej oblasti, pokiaľ členské štáty uprednostňujúce pomalší pokrok, ktoré sa dobrovoľne zdržali aj zavedenia jednotnej meny, nemajú záujem o nadviazanie užších stykov v určitých oblastiach.

V tomto kontexte proces prehlbovania spojený s menovou úniou nastoľuje otázku, či by niektoré členské štáty Európskej únie v dlhodobom horizonte mali mať možnosť uplatniť štatút „opt out" z eurozóny. Je to nepravdepodobné, ako o tom svedčí stratégia Spojeného kráľovstva, Dánska a Švédska. Tieto krajiny zrejme zaujali vyčkávací postoj vo vzťahu k jednotnej mene, ktorú zaviedlo ostatných 12 členských štátov. Je pomerne nepravdepodobné, že tieto nezúčastnené krajiny zostanú dlho mimo EMÚ, pretože takýto postoj by ich znevýhodnil na jednotnom trhu, ktorý je základom európskej integrácie. V konečnom dôsledku by vypadli z hlavného prúdu únie a ľahko by sa mohlo stať, že by zostali bokom aj pokiaľ ide o ostatné dôležité rozhodnutia, pretože by sa veľmi výrazne znížila ich možnosť vyjadrovať svoje postoje k niektorým rozhodujúcim záležitostiam. Znova by sa tak mohla potvrdiť platnosť hlavnej charakteristickej črty britskej politiky - že je lepšie byť neochotným účastníkom a mať možnosť aktívne ovplyvňovať vývoj znútra, než zostať mimo a snažiť sa pasívne ovplyvňovať myslenie zvonku.

Etapy budovania HMÚ[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá etapa – zrušenie obmedzení pohybu kapitálu v EÚ[upraviť | upraviť zdroj]

(1. júl 1990 až 31. december 1993)

Na základe Delorsovej správy Európska rada v júni 1989 rozhodla, že prvá etapa hospodárskej a menovej únie sa začne 1. júla 1990, t. j. v čase, keď došlo k zrušeniu prakticky všetkých obmedzení pohybu kapitálu medzi členskými štátmi. V tom čase Výbor guvernérov centrálnych bánk členských štátov Európskeho hospodárskeho spoločenstva, ktorý mal v oblasti menovej spolupráce čoraz významnejšiu úlohu, dostal úlohy stanovené rozhodnutím rady z 12. marca 1990. Patrilo k nim poskytovanie poradenských služieb členským štátom v oblasti menovej politiky a podpora spolupráce v tejto oblasti s cieľom dosiahnutia cenovej stability. Prvým krokom bolo identifikovať jednotlivé otázky, ktoré sa mali preskúmať v tejto začiatočnej etape, vypracovať pracovný program do konca roka 1993 a podľa toho definovať mandáty pracovných výborov a podvýborov zriadených pre tento účel.

Na realizáciu druhej a tretej etapy bolo potrebné novelizovať Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Rímsku zmluvu) tak, aby sa vytvorila požadovaná inštitucionálna štruktúra. Bola zvolaná medzivládna konferencia o HMÚ, ktorá sa konala v roku 1991 súčasne s medzivládnou konferenciou o politickej únii. Rokovania vyústili do Zmluvy o Európskej únii, ktorá bola podpísaná v Maastrichte dňa 7. februára 1992. V dôsledku meškania v ratifikačnom procese však zmluva (ktorá menila a dopĺňala Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, pričom menila aj jej názov na „Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva“ a jej súčasťou bol i „Protokol o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky“ a „Protokol o štatúte Európskeho menového inštitútu“) mohla vstúpiť do platnosti až 1. novembra 1993.

Druhá etapa HMÚ - zriadenie EMI a ECB[upraviť | upraviť zdroj]

(1. január 1994 až 31. december 1998)

Zriadenie Európskeho menového inštitútu (EMI) dňa 1. januára 1994 znamenal začiatok druhej etapy HMÚ. Dočasná existencia EMI bola i zrkadlom stavu menovej integrácie v európskom spoločenstve: EMI nezodpovedal za výkon menovej politiky v Európskej únii - táto zostala doménou domácich orgánov - a ani nemal kompetencie na výkon devízových intervencií.

Dvoma hlavnými úlohami EMI bolo posilniť spoluprácu medzi centrálnymi bankami v oblasti menovej politiky a urobiť prípravy potrebné na to, aby sa v tretej etape mohol zriadiť Európsky systém centrálnych bánk (ESCB), aby sa vykonávala jednotná menová politika a vytvorila jednotná mena.

Na dosiahnutie týchto cieľov EMI poskytoval fórum pre konzultácie a výmenu názorov a informácií o menovopolitických otázkach a vytvoril regulačný, organizačný a logistický rámec potrebný na výkon úloh ESCB v tretej etape.

V decembri 1995 Európska rada schválila názov európskej menovej jednotky „euro“, ktorá sa zaviedla na začiatku tretej etapy 1. januára 1999. Súčasne dostal EMI za úlohu vykonať prípravné práce v oblasti budúcich menových a kurzových vzťahov medzi euro oblasťou a ostatnými krajinami EÚ. V decembri 1996 predložil EMI Európskej rade správu, ktorá sa stala základom rezolúcie Európskej rady o zásadách a základných prvkoch nového mechanizmu výmenných kurzov (ERM II) a ktorá bola prijatá v júni 1997.

V decembri 1996 predložil EMI Európskej rade a následne i verejnosti vybranú sériu návrhov euro bankoviek, ktorá sa mala uviesť do obehu 1. januára 2002. Na doplnenie a spresnenie ustanovení Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva vo vzťahu k HMÚ prijala Európska rada v júni 1997 Pakt stability a rastu. Tento pakt tvoria dve nariadenia, ktorých cieľom je zaistiť v HMÚ rozpočtovú disciplínu.

Dňa 2. mája 1998 Európska rada, ktorá je zložená z najvyšších predstaviteľov jednotlivých členských štátov a vlád, jednomyseľne rozhodla, že 11 členských štátov (Belgicko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko a Fínsko) spĺňa podmienky pre prijatie jednotnej meny k 1. januáru 1999, a preto sa zúčastní tretej etapy HMÚ. Súčasne sa ministri financií členských štátov prijímajúcich jednotnú menu spolu s guvernérmi ich národných centrálnych bánk, Európskou komisiou a EMI dohodli, že v tom čase platné bilaterálne výmenné kurzy mien účastníckych členských štátov (hodnota stred) sa použijú na stanovenie neodvolateľných výmenných kurzov voči euru.

S platnosťou od 1. júna 1998 sa vlády jedenástich členských krajín dohodli na zložení Výkonnej rady ECB, čo fakticky znamenalo zriadenie ECB a ukončenie úlohy EMI. ECB a národné centrálne banky účastníckych členských štátov spolu vytvorili Eurosystém, ktorý v tretej etape HMÚ určuje a definuje jednotnú menovú politiku.

Tretia etapa HMÚ - stanovenie neodvolateľných výmenných kurzov[upraviť | upraviť zdroj]

(od 1. januára 1999)

Od 1. januára 2002 sa fyzicky zaviedli bankovky a mince euro ako zákonné platidlo v jedenástich členských štátoch. Od začiatku tretej etapy HMÚ bol v rámci Európskeho menového systému (EMS) nahradený pôvodný kurzový mechanizmus novým mechanizmom ERM II, v ktorom sú meny členských štátov EÚ mimo eurozóny viazané na euro so štandardným fluktuačným pásmom +/-15%. Účasť v novom kurzovom mechanizme je dobrovoľná, i keď sa predpokladalo, že v rámci tretej etapy HMÚ všetky krajiny EÚ vstúpia do ERM II. Zmluva o EÚ totiž stanovuje povinnosť dodržiavať fluktuačné pásmo kurzového mechanizmu bez značného napätia aspoň počas dvoch rokov pred vstupom do oblasti spoločnej meny, čo prakticky znamená predchádzajúcu dvojročnú účasť v ERM II. Do ERM II dosiaľ vstúpilo Dánsko (s užším fluktuačným pásmom +/-2,25%) a Grécko (k 1. 1. 2001 bolo prijaté do eurozóny).

Prechod na euro znamenal menovú konverziu a nie menovú reformu. Menovú politiku Európskej únie určuje Európska centrálna banka, ktorá je prakticky nezávislá a ktorej prvoradým cieľom je udržiavanie stability meny.

Menová únia znamená, že zúčastnené členské štáty uskutočňujú spoločnú menovú politiku a národné meny nahradili spoločnou menou. Na Európskej menovej únii sa zúčastňuje 12 krajín, novú menu euro zatiaľ nezaviedli Dánsko, Veľká Británia a Švédsko.

Slovenská integrácia do HMÚ[upraviť | upraviť zdroj]

Vstupom do EÚ sa Slovensko stalo členom Hospodárskej a menovej únie, pričom z plnenia niektorých záväzkov člena menovej únie bude mať dočasnú výnimku. Predpokladá sa, že po splnení príslušných (maastrichtských) kritérií bude táto výnimka zrušená a Slovensko sa stane členom zóny s jednotnou menou. Záväzok prijatý podpisom prístupovej zmluvy neumožňuje trvalé pôsobenie v EÚ mimo menovej únie.

Vláda SR vo svojom programovom vyhlásení vyjadrila odhodlanie vytvoriť do roku 2006 predpoklady na splnenie maastrichtských kritérií. Národná banka Slovenska viackrát deklarovala, že podporuje vstup do menovej únie v najskoršom možnom čase. Vychádza sa z toho, že plné čerpanie výhod vyplývajúcich z integračného procesu bude možné až v jeho konečnej fáze – v menovej únii. Tento názor je založený na zhodnotení súčasného stavu a perspektív vývoja reálnej a nominálnej konvergencie slovenskej ekonomiky s ekonomikou EÚ, na posúdení rôznych aspektov členstva SR v menovej únii a z toho vyplývajúcom zhodnotení pozitívnych a negatívnych dopadov prijatia spoločnej meny.

Záväzky SR a kritériá pre vstup do eurozóny[upraviť | upraviť zdroj]

Záväzok budúceho členstva SR v eurozóne[upraviť | upraviť zdroj]

Terajšia platná legislatíva EÚ neobsahuje ustanovenia, ktoré by umožňovali členským štátom EÚ vo vzťahu k menovej únii výnimočný štatút (opt-out), aký majú Dánsko a Spojené kráľovstvo. Tieto štáty podpísali Maastrichtskú zmluvu, čím sa zaviazali uplatňovať hospodárske politiky podporujúce vytvorenie menovej únie, sami však v danom čase nemali záujem o vstup do menovej únie. Akákoľvek ďalšia krajina pristupujúca do EÚ v období od podpísania Maastrichtskej zmluvy (1992) tak automaticky preberá záväzky plynúce z tejto zmluvy, teda aj budúce členstvo v menovej únii a prevzatie jednotnej meny.

Platí to aj pre SR. V článku 4 Zmluvy o pristúpení k EÚ sa uvádza: “Každý členský štát sa odo dňa pristúpenia stane účastníkom hospodárskej a menovej únie ako členský štát, pre ktorý platí výnimka v zmysle článku 122 zmluvy o ES”. Rozhodovanie SR ohľadom vstupu do menovej únie sa preto netýkalo zásadnej otázky vstupu (tzn. či vstúpiť, alebo nie), ale časového horizontu, v ktorom by sa mal vstup realizovať. To tiež znamenalo, že SR sa zaväzuje uskutočňovať hospodársku politiku, ktorá je konzistentná so zásadami hospodárskej politiky v hospodárskej a menovej únii.

Kritériá pre vstup do eurozóny[upraviť | upraviť zdroj]

Podmienkou členstva v eurozóne je, aby krajina bola pripravená prijať jednotnú menu euro a bola schopná plniť záväzky, vyplývajúce z Paktu stability a rastu. Formálnou podmienkou pripravenosti krajiny na prijatie jednotnej meny je splnenie nominálnych konvergenčných kritérií, tzv. maastrichtských kritérií.

Nominálna konvergencia (plnenie maastrichtských kritérií)[upraviť | upraviť zdroj]

Nominálna konvergencia je charakterizovaná maastrichtskými kritériami, ktoré sa týkajú inflácie, fiškálneho deficitu a dlhu, dlhodobých úrokových mier a výmenného kurzu.

Inflácia[upraviť | upraviť zdroj]

Znižovanie inflácie v SR závisí od rozsahu administratívnej nápravy cenových relácií a veľkosti zmien nepriamych daní. Vo vývoji cien hrali tieto opatrenia rozhodujúcu úlohu. Na prírastku cien od začiatku transformácie sa podieľali približne štyrmi pätinami. Podľa prepočtov NBS len jednu pätinu prírastku cien od roku 1990 do roku 2002, spôsobila systémovo zabudovaná, tzv. jadrová inflácia. Cenový rast, spôsobený administratívnymi opatreniami, sa pritom len v malej miere prenášal do jadrovej inflácie. Tá sa dnes pohybuje na úrovni tzv. referenčnej hodnoty - maastrichtského kritéria pre infláciu. Vývoj harmonizovaného indexu spotrebiteľských cien (HICP) v SR a vývoj referenčnej hodnoty inflácie v EÚ ukazuje ,že v roku 2002 došlo k podstatnému priblíženiu ich hodnôt.

Fiškálny deficit a dlh[upraviť | upraviť zdroj]

Vývoj fiškálneho deficitu a zadĺženia bol v minulosti menej priaznivý. Predbežne odsúhlasené (notifikované) odhady týchto ukazovateľov však nasvedčujú, že trend fiškálneho deficitu a verejného dlhu (podiel na HDP) je klesajúci. Podiel verejného dlhu na HDP klesol vďaka použitiu príjmov z privatizácie. Fiškálny deficit sa od r. 2000 znižuje, v roku 2002 dosahoval však ešte stále 7,2 % HDP. Od roku 2006 sa Slovensku podarilo splniť všetky kritériá na vstup do eurozóny. Vzhľadom na dôležitú pozíciu fiškálnej politiky v prístupovom procese do menovej únie, ako aj v samotnej eurozóne, je to veľmi vysoká hodnota, ktorá poukazuje na potrebu zásadných a rýchlych reforiem.

Dlhodobé úrokové miery[upraviť | upraviť zdroj]

Dlhodobé úrokové miery z vládnych dlhopisov postupne klesali, a to vďaka poklesu rizikovej prémie (zlepšujúcemu sa ratingu dlhových záväzkov SR), inflácie a tiež poklesu úrokových sadzieb na domácich a zahraničných trhoch. Pri klesajúcich nákladoch financovania dlhu na zahraničných trhoch hrá úlohu tiež stabilný alebo apreciačný výhľad kurzu SKK. Mimoriadne dôležitú úlohu má vplyv dlhodobých očakávaní – ktoré sú spájané s predpokladanou konvergenciou (poklesom) inflácie a úrokových sadzieb v súvislosti s členstvom v EÚ a v menovej únii.

Výmenný kurz[upraviť | upraviť zdroj]

Kurz slovenskej koruny v období režimu fixného kurzu (s postupne sa rozširujúcim fluktuačným pásmom) kolísal len nepatrne – s výnimkou obdobia tesne pred zmenou kurzového režimu. Do tlakov na kurz sa koncentrovali jednak vplyvy, ktoré mali základ v problémoch vo vývoji ekonomických fundamentov (najmä v akumulácii vonkajšej nerovnováhy), ale tiež vplyvy prameniace v mimoekonomických činiteľoch. Po opustení režimu fixného kurzu v októbri 1998 boli kurzové výkyvy síce väčšie, ale s výnimkou krátkodobého výkyvu tesne pred prijatím stabilizačných opatrení v máji 1999 a v lete v r. 2002, sa kurz koruny voči EUR pohyboval prevažne v pásme, ktorého šírka nepresahovala +-3 %. Treba však zdôrazniť, že toto relatívne malé kolísanie bolo podporené nielen intervenciami NBS (čo je nástroj používaný aj v ERM II), ale aj rozhodnutiami menovej politiky (zmenami úrokových sadzieb).

Od konca roku 2002 pôsobia na slovenskú korunu apreciačné tlaky. Sú dôsledkom očakávaní, ale aj reálnych procesov. Významnú úlohu hrajú programové ciele vlády, prijatý štátny rozpočet a smerovanie do EÚ a do menovej únie.

Výhody a nevýhody vstupu SR do eurozóny[upraviť | upraviť zdroj]

Jasná prístupová stratégia smerovania krajiny do menovej únie bude predstavovať v slovenskej ekonomike novú kvalitu prostredia, ktorá bude znamenať pozitívnu zmenu pre všetky subjekty. Členstvo v eurozóne bude výhodné ako pre podnikateľskú sféru, tak i pre občanov. Podniky na Slovensku nebudú vystavené kurzovému riziku voči euru, čo umožní spoľahlivejšie dlhodobé programovanie ich rozvoja. Odstránia sa tiež náklady spojené so zaisťovaním rizika (hedging), ktoré v súčasnosti tvoria významnú súčasť nákladov podnikov. To by sa malo prejaviť na zrýchlení hospodárskeho rastu, z čoho budú profitovať prostredníctvom rastu zamestnanosti a príjmov tiež občania. Prijatie eura bude pre všetky subjekty znamenať zníženie nákladov na konverziu meny. Dôveryhodná prístupová stratégia bude významným signálom pre investorov, čo sa - spolu so stabilným prostredím a tiež odstránením kurzového rizika voči euru - prejaví na zvýšení prílevu PZI s vplyvom na zrýchlenie reštrukturalizácie ekonomiky. K pozitívnym efektom vstupu do menovej únie tiež možno zarátať:

  1. tlak na štandardizáciu domácich hospodársko-politických krokov a reforiem,
  2. tlak na realizáciu rozpočtovej politiky v súlade s Paktom stability a rastu a z nej vyplývajúce dopady na finančné trhy,
  3. zvýšenie cenovej transparentnosti,
  4. zvýšenie obchodnej výmeny,
  5. výhody z neodvolateľného zafixovania kurzu pre stabilitu finančných trhov a menovú stabilitu,
  6. stabilita podmienok pre podnikanie a z toho vyplývajúce urýchlenie reálnej konvergencie
  7. účasť na formulácii spoločnej menovej a kurzovej politiky (s prihliadnutím na prijatý model hlasovacích práv).

Vstup do menovej únie je vo všeobecnosti spájaný so zásadnou zmenou režimu fungovania ekonomiky spojenou hlavne so stratou nezávislej menovej politiky. To sa zároveň považuje za najväčšiu nevýhodu členstva v eurozóne. Argumentuje sa tým, že prijatie spoločnej meny znemožní, aby sa v prípade narušenia rovnováhy na jej nastolenie použila menová politika a kurz. Analýzy zo zahraničia, ale tiež domáce praktické skúsenosti však ukazujú, že v podmienkach liberalizovaných kapitálových tokov a liberalizovaného devízového režimu sú možnosti realizovať nezávislú menovú politiku veľmi obmedzené. NBS síce môže podnikať opatrenia proti krátkodobému prílevu špekulatívneho kapitálu, výsledok tohto úsilia je však - vzhľadom na jeho potenciálnu obrovskú kapacitu - problematický. Expozícia voči globálnym kapitálovým trhom vedie k nestabilite, ktorú síce možno koordinovaným postupom politík redukovať, ale nie odstrániť. Pre malú vysoko otvorenú krajinu sa ukazuje riešenie v podobe vstupu do menovej únie.

Do inej polohy sa dostáva aj otázka vonkajšej nerovnováhy. Napriek tomu, že tento problém nemožno zľahčovať ani po vstupe do menovej únie, jeho charakter je iný ako za existencie samostatnej meny. V prípade existencie vlastnej meny je nerovnováha manifestovaná na makroekonomickej úrovni v tlaku na výmenný kurz. Pohyb kurzu môže nadobúdať – aj za prispenia špekulačných vplyvov – výraznú volatilitu a riešenie situácie si môže vyžadovať vynaloženie značných národohospodárskych nákladov (napr. intervencie CB na devízovom trhu, sterilizácia). Pri fungovaní krajiny v menovej únii sa problém transformuje do nerovnováhy na úrovni jednotlivých podnikateľských subjektov. Jeho riešenie môže byť v čase plynulejšie rozložené a celkové národohospodárske náklady sú nižšie.

Členstvo v eurozóne znamená pre jednotlivé ekonomiky fungovanie v spoločnej menovej oblasti s jednotnou menovou politikou. Prirodzená je obava, že jednotná menová politika nebude schopná reagovať na špecifické potreby jednotlivých ekonomík. To by mohol byť problém v prípade krajín, ktorých rekcie na prípadné šoky by boli výrazne asymetrické v porovnaní s prevládajúcou reakciou ekonomík v menovej zóne.

Viaceré analýzy však ukázali, že ekonomika SR reaguje voči súčasnej EÚ na dopytový šok neutrálne až mierne symetricky a ani reakcia na ponukový šok (napr. zvýšenie cien ropy) nie je asymetrická. Navyše, symetria reakcií na ponukové a dopytové šoky, rovnako ako synchronizácia ekonomických cyklov rastie práve vďaka prebiehajúcim procesom intenzívnejšej obchodnej výmeny, najmä ak sa tak deje na úrovni vnútroodvetvového obchodu. Analýzy pre krajiny, ktoré sa stali členmi menovej únie tiež ukázali, že členstvo v menovej únii tento proces (synchronizácie a symetrie reakcií) urýchľuje. Pre rast slovenskej ekonomiky potom bude výhodné, ak bude pôsobiť v spoločnom menovom priestore. Vyplýva to zo skutočnosti, že ekonomika SR je malá, veľmi otvorená ekonomika, ktorej výroba v budúcnosti nebude nahrádzať výrobu v EÚ, ale ju skôr bude dopĺňať. Vysokú otvorenosť slovenskej ekonomiky ešte zvýrazňuje skutočnosť, že hospodárske kontakty sa orientujú prevažne na oblasť EÚ (celkový obrat zahraničného obchodu SR s EÚ – vrátane pristupujúcich krajín - tvorí okolo 150 % HDP; samotný vývoz tovarov do EÚ – vrátane pristupujúcich krajín - tvorí vyše 90 % z celkového vývozu).

Napriek tomu je potrebné počítať aj s existenciou asymetrických reakcií na vonkajšie šoky a s dočasnou asynchrónnosťou ekonomických cyklov. Je preto nevyhnutné, aby úlohu stabilizátora v prípade asymetrického šoku zohrali iné politiky a trhy – fiškálna politika, trh práce a mzdová politika, kapitálový trh – ktoré svojou flexibilnou reakciu pomôžu obnoviť rovnováhu.

V tomto smere sa aj v SR vytvárajú príslušné predpoklady. Prakticky ukončená je liberalizácia pohybu kapitálu, flexibilnejším sa stáva pracovný trh, aj keď existujú určité (dočasné) obmedzenia pohybu pracovných síl do zahraničia zo strany EÚ. Ďalšie možnosti prispôsobovania ekonomiky sú dané flexibilitou cien a miezd. Potrebné je však najmä, aby sa konsolidáciou verejných financií vytvoril priestor na ich aktívnu úlohu pri stabilizácii ekonomiky. V súvislosti s cenami a mzdami treba zdôrazniť potrebu obojstrannej pružnosti a v oblasti miezd nutnosť primeranosti ich nárastu (vo vzťahu k rastu produktivity práce). Existujú príklady z minulosti (Grécko), keď v rámci prístupového procesu do menovej únie neformálne dohody o zdržanlivosti pri mzdových vyjednávaniach významne prispeli k udržateľnému hospodárskemu vývoju.

Vyskytujú sa tiež obavy, že stabilizačné úsilie, ktoré vedie k znižovaniu inflácie, môže ohroziť hospodársky rast. Skúsenosti z viacerých krajín z konvergenčného procesu do menovej únie však svedčia o tom, že v tomto procese nominálna stabilizácia ekonomiky nebola brzdou ekonomického rastu, ale naopak, pôsobila v smere jeho podpory. Ako vyplýva z tabuľky 3, platilo to aj pre krajiny s tradíciou relatívne vysokej inflácie (Grécko, Portugalsko, Španielsko, Taliansko), u ktorých došlo v priebehu 90. rokov v procese ich smerovania do menovej únie k výraznej redukcii inflácie pri súčasnom zrýchľovaní miery hospodárskeho rastu. Skúsenosti z prístupového procesu v minulosti teda ukazujú, že hospodársky rast a pokles inflácie sa navzájom nevylučujú. Naopak, bolo ukázané, že v prístupovom procese do menovej únie došlo aj v potenciálne rizikových krajinách ku kumulácii pozitívnych stabilizačných efektov (pokles inflácie) a efektov zrýchľujúceho sa hospodárskeho rastu. Možno teda konštatovať, že v procesy reálnej a nominálnej konvergencie sa navzájom dopĺňajú.

Tiež sa argumentuje, že proces zbližovania cenových hladín môže viesť k nárastu cien a k znižovaniu životnej úrovne. Vzhľadom na to, že je predpoklad, že mzdy a ďalšie dôchodky budú rásť rýchlejšie ako ceny - životná úroveň sa bude zvyšovať aj pri približovaní cenových hladín. Nevyhnutnosťou však bude rešpektovanie spomínaného predstihu rastu produktivity práce pred rastom reálnych miezd. V rámci verejnej diskusie k materiálu sa často prezentoval názor, že vstupom do eurozóny môže dôjsť k znehodnoteniu úspor, a to jednak v dôsledku predčasného zafixovania výmenného kurzu, jednak v dôsledku vyššej inflácie a nízkych úrokových sadzieb. V pozadí týchto názorov je v prvom rade predstava, že nominálny výmenný kurz koruny bude v prípade nevstupovania do eurozóny apreciovať. To však nemožno považovať za nezvratnú skutočnosť - ako ukazujú príklady zo susedných krajín v súčasnosti - najmä pri neexistencii dôveryhodnej, do budúcnosti programovo orientovanej hospodárskej politiky. Môže teda naopak dôjsť k tomu, že menový kurz by sa v prípade nedôveryhodnej politiky, ktorá by nemala pozitívne ukotvenie v budúcnosti, mohol pohybovať smerom k depreciácii. V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť, že konvertovať do eura budú nielen úspory, ale aj ceny tých komodít, na nákup ktorých sú úspory určené a vzhľadom na to, že prijatím eura sa relácia úspory/ceny významne nezmení, nie je dôvod domnievať sa, že konverzia úspor do eura by znamenala ich reálne znehodnotenie.

Druhou časťou argumentácie o nepriaznivom vplyve prijatia eura na úspory je úvaha, že v prípade vstupu do eurozóny budú v SR nižšie reálne úrokové sadzby ako v prípade scenára bez vstupu. Predpokladá sa, že to bude dané vyššou domácou infláciou a nižšími úrokovými sadzbami v prípade vstupu v porovnaní s nevstupovým scenárom. Nie je však dôvod domnievať sa, že scenár bez eura by znamenal priaznivejší vývoj reálnej hodnoty úspor ako v scenári s eurom. Je pravdepodobné, že táto veličina sa nebude v obidvoch scenároch významne líšiť. Je to dané skutočnosťou, že samotné prijatie eura nemôže podstatne narušiť systém vzťahov domácich a zahraničných úrokových sadzieb a výmenných kurzov. Navyše nie je ani vylúčené, že nevstupový scenár by mohol znamenať nepriaznivejší vývoj – to napr. v prípade, ak by hospodárska politika bez dostatočného ukotvenia na dôveryhodný cieľ, viedla k vyššej inflácii. Naopak, za predpokladu vyššieho hospodárskeho rastu v scenári so vstupom do eurozóny by sa cez vyšší rast príjmov mohli úspory vyvíjať priaznivejšie ako v scenári bez vstupu.

V čase pred vznikom menovej únie boli urobené viaceré analýzy, ktorých účelom bolo kvantifikovať prínosy členstva napr. v % zvýšenia úrovne alebo tempa rastu HDP. Kvantifikácia dopadov vstupu do menovej únie je všeobecne obtiažna a existujúce odhady sa navzájom dosť líšia. V zmysle existujúcich odhadov za rozhodujúci prínos možno považovať zrýchlenie rastu ekonomiky okolo 1 % ročne ako kumulatívny efekt zníženia transakčných nákladov, odstránenia kurzového rizika voči euru, zníženia rizikovej prémie a úrokových sadzieb. Celkovo možno konštatovať, že prevládajú pozitívne aspekty vstupu pred negatívnymi. Ukazuje sa, že najčastejšie uvádzané nevýhody vstupu do menovej únie možno buď spochybniť (neexistencia samostatnej menovej politiky, rozpor medzi reálnym rastom a nominálnou stabilizáciou), alebo zabrániť ich negatívnemu pôsobeniu uskutočnením vhodných ekonomických reforiem (napr. v prípade obáv z dôsledkov pôsobenia asymetrických šokov).

Zmena menovej politiky Národnej banky Slovenska[upraviť | upraviť zdroj]

Nová situácia na medzinárodných finančných trhoch vyústila do prirodzenej zmeny aj v politike Národnej banky Slovenska (NBS). Potom ako NBS v októbri 1998 zrušila režim fixného devízového kurzu slovenskej koruny a zaviedla riadený floating, musela od 1. januára 1999 vyriešiť aj otázku eura.

Slovenská ekonomika je prirodzene naviazaná na hospodárstvo krajín EÚ. Takmer polovicu zahraničného obchodu SR realizuje so štátmi EÚ, pričom najväčším partnerom je Nemecko. Vďaka previazanosti na nemecký trh, ale aj pre silné postavenie nemeckej meny bola marka po zavedení riadeného floatingu zo strany NBS určená ako referenčná mena pre slovenskú korunu.

Na zavedenie spoločnej európskej meny reagovala NBS zmenou referenčnej meny pre korunu. Stalo sa ňou euro. To znamená, že kurz koruny voči ostatným menám sa určuje na základe dopytu a ponuky po slovenskej mene, ale centrálna banka pozorne sleduje vývin kurzu koruny voči euru. V prípade, že sa vývoj kurzu odchýli od očakávaní NBS, je možno zo strany NBS vykonať intervenciu v prospech alebo v neprospech koruny. Pokiaľ sa NBS nazdáva, že korune voči euru príliš oslabuje, môže menu podporiť prostredníctvom nákupov slovenskej koruny. Naopak, v prípade nadmerného posilňovania by NBS mohla začať korunu predávať. V obidvoch prípadoch by sa zmenila ponuka a dopyt po mene, čo by následne spôsobilo zmenu kurzu koruny. Tieto opatrenia môže v súčasnosti vykonávať NBS autonómne, čo je dôkazom jej nezávislosti pri realizácii menovej politiky.

Okrem novej referenčnej meny sa zavedením eura zmenila aj štruktúra devízových rezerv NBS. Pôvodne držané marky, franky a meny ostatných štátov nahradila nová spoločná mena. Euro začalo tvoriť takmer polovicu slovenských devízových rezerv. Pri zavádzaní spoločnej meny sa predpokladalo, že slovenská koruna bude voči euru stabilná. Napriek jej počiatočnému oslabovaniu, ktoré bolo v roku 1999 spôsobené zhoršenou makroekonomickou situáciou v slovenskom hospodárstve, sa kurz voči euru stabilizoval.