Preskočiť na obsah

Kánonické právo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Právo
Odvetvia práva
Verejné právo:
Ústavné · Trestné · Správne · Finančné · Európske · Medzinárodné · Kánonické · Konfesné

Súkromné právo:
Občianske · Pracovné · Rodinné · Obchodné · Medzinárodné právo súkromné
Deľba moci
Výkonná moc:
Hlava štátu · Panovník · Prezident (SR· Vláda (SR· Ministerstvo

Zákonodarná moc:
Parlament · Senát · Národná rada SR


Súdna moc:
Súd · Ústavný súd (SR· Najvyšší súd · Krajský súd · Okresný súd · Súdna rada · Prokuratúra · Ombudsman · NKÚ
Právne predpisy
Ústava (SR· Ústavný zákon · Zákon · Nariadenie vlády · Uznesenie vlády · Vyhláška · Opatrenie · Výnos
Ďalšie pojmy
Právna skutočnosť · Právny akt · Právny predpis · Právna norma

Štát · Forma štátu · Občan · Politická strana · Voľby · Referendum


Medzinárodná zmluva · Medzinárodná organizácia
z  d  u

Kánonické právo (zriedkavejšie alebo staršie aj kanonické právo, lat. ius canonicum) je osobitný normatívny právny systém[1] sui generis[2]:72 niektorých kresťanských spoločenstiev (cirkví). Ide o platné právo, ktoré upravuje len určitú oblasť právnych vzťahov. Je charakteristické viacerými osobitnými právnymi inštitútmi a zásadami, ktoré ho odlišujú od sekulárnych právnych systémov. Veda skúmajúca kánonické právo sa nazýva kánonistika[3], znalec v odbore kánonista. Spolu s rímskym právom bývalo (katolícke) kánonické právo v stredoveku označované ako obojaké právo (lat. ius utrumque).[4][5]

Pojem kánonické právo sa v slovenskom prostredí najčastejšie používa v užšom zmysle, ako označenie právneho poriadku Katolíckej cirkvi (pozri kapitolu Definície).[1][3][5]

Definície

[upraviť | upraviť zdroj]
  • z hľadiska rozsahu
  • z hľadiska vzťahu objektívneho a subjektívneho práva a
    • „súhrn noriem vydaných kompetentnou cirkevnou autoritou upravujúcich inštitúty a podstatné spoločenské vzťahy“[3] cirkví, predovšetkým Katolíckej cirkvi (= kánonické právo v objektívno-právnom zmysle)[8]:7
    • súhrn oprávnení právnických a fyzických osôb vyplývajúci z objektívneho práva (=kánonické právo v subjektívno-právnom zmysle)[8]:7
    • pojem kánonické právo označuje tiež právnu vedu zaoberajúcu sa kánonickým právom, pozri kánonistika, ako aj pedagogický predmet zaoberajúci sa kánonickým právom.[3]
  • z hľadiska iurisprudencie existuje viacero definícií, ktoré sa navzájom čiastočne dopĺňajú:
    • dve definície podľa Gianfranca Ghirlanda:[9][10]
      • súhrn pozitívnych noriem vydaných zákonnou cirkevnou autoritou, ktoré spravujú medziľudské vzťahy v živote cirkevného spoločenstva (tzv. normatívna definícia)[8]:6 – 7
      • súhrn nevyhnutných vzťahov medzi veriacimi (členmi cirkvi), ktoré vznikli na základe skutočností, ktoré podstatným spôsobom podmieňujú vznik a obsah noriem právnych noriem, teda: sviatostí, chariziem, úloh a služieb (tzv. podstatná definícia)[8]:7
    • M. J. Arroba Conde: „Kánonické právo je ľudská realita, ktorá je vyjadrením aj kolektívnej vôle“[10]
    • Vincenzo del Giudice: Kánonické právo je súbor právnych noriem vydaných kompetentnou autoritou [Katolíckej cirkvi]...„na základe ktorých sa Cirke organizuje a pracuje a ktoré usmerňujú činnosť veriacich k cieľom, ktoré sú Cirkvi vlastné.“ [pozn. najvyšší cieľ = spása duší]
    • Antonín Hrdina: „Kánonické právo je právom cirkvi, ktorá je - bez ujmy práva Božieho /ius divinum/ - jeho pôvodcom alebo materiálnym prameňom...“[2]:64
  • negatívne vymedzenie:

Vzťah medzi teológiou a kánonickým právom je dodnes nejasný, resp. sporný.[3] Z hľadiska katolíckeho práva, apoštolská konštitúcia Deus scientiarum Dominus (1931) považovala kánonické právo za súčasť praktickej teológie. Dnes platná právna úprava nie je dôsledná, v dôsledku čoho sa vzťah ťažko vyvodzuje.[2]:74an Dnes značná časť kánonistov presadzuje tézu, že ide o dve odlišné vedné disciplíny[2]:72, ktoré majú isté presahy. Podľa Zenona Grocholewskeho kánonickému právu „nemožno porozumieť a ...užitočne ho študovať bez primeraného teologického poznania...“[11], či dokonca, že s ním nemožno „správne narábať bez toho, aby človek nemal dar... viery.“[11]

Pôvod termínu kánonické právo

[upraviť | upraviť zdroj]

Termín kánonický pochádza z gréckeho výrazu kánon, ktoré označovalo šnúru (canna) na meranie rovnosti uhlov pri stavbe domu (olovnica), a teda normu správnosti a želaného výsledku. V rámci kresťanstva sa termín začal používať od 4. storočia,[8]:3, keď cirkevné koncily termínom kanón ekklesiastikós označovali disciplinárne normy.[10] pozn. Obdobný vývoj mal aj latinský termín norma. Ako terminus technicus sa pojem kánonické právo vyskytuje až od 12. storočia. Prvýkrát ho pravdepodobne použil dekrétista Štefan z Tournay.[2]:64

Vnútorné členenie

[upraviť | upraviť zdroj]

V rámci kánonistiky existuje viacero členení:[3][8]:9 – 16

Kánonické právo má viacero právnych odvetví, pričom ich počet a charakter sa mení podľa jednotlivých denominácií, ku ktorým sa viaže (napr. podľa toho či v rámci konfesie existuje rehoľný život alebo či uznávajú sviatosti). Katolícke kánonické právo, ktoré je najprepracovanejšie a najrozšírenejšie pozná napr.[3]: kánonické ústavné právo, rehoľné právo, cirkevné magisteriálne právo, sakramentálne právo, kánonické majetkové právo, kánonické trestné právo a kánonické procesné právo.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Historický vývoj cirkevného práva

Z hľadiska katolíckeho kánonického práva možno hovoriť o štyroch vývojových fázach: obdobie predklasického kánonického práva (lat. ius antiquum), obdobie klasického kánonického práva (lat. ius novum medii aevi), obdobie poklasického práva (lat. ius novissimum), a obdobie kodifikovaného kánonického práva (lat. ius codificatum).[3] S pravoslávnym kánonickým právom má katolícke právo spoločnú najstaršiu vývojovú časť (ius antiquum), hoci už v rámci nej sa prejavovali viaceré odlišnosti.[12]

Kánonické právo bolo pôvodne súčasťou disciplinárnej teológie. Ako samostatná vedecká disciplína vzniklo až v 12. storočí, pričom veľkú zásluhu na tom mal taliansky kánonista Gratianus. Jeho zbierka zvaná Decretum Gratiani tvorila významný prameň poznania kánonického práva. Neskôr bola časťou oficiálnej zbierky kánonov uverejnenej v roku 1580 rímskym pápežom Gregorom XIII. Pod názvom Corpus Iuris Canonici, ktorá platila spolu s ďalšími pápežskými predpismi až do nadobudnutia účinnosti Codex iuris canonici roku 1918.[3]

V roku 1917 bol pápežom Benediktom XV. pre Rímskokatolícku cirkev promulgovaný prvý jednotný kodifikovaný právny text s názvom Codex iuris canonici, ktorý platil až do 27. novembra 1983, keď účinnosť nadobudol nový Codex iuris canonici vyhlásený pápežom Jánom Pavlom II. V roku 1990 bol promulgovaný Codex canonum ecclesiarum orientalium, prvý jednotný zákonník platný pre východné katolícke cirkvi, Účinnosť nadobudol 1. októbra 1991. Kódexy boli viackrát novelizované. Okrem nich v rámci existujú v rámci Katolíckej cirkvi aj iné, mimokódexové pramene práva.

Kanonické právo bolo ovplyvnené rímskym právom. Samo malo veľký vplyv na formovanie sekulárnych právnych oblastí kontinentálneho práva a angloamerického práva, najmä rodinného, manželského a dedičského práva. Na Slovensku pôsobí od 1995 Slovenská spoločnosť kánonického práva[3].

  1. Porovnaj s cirkevné právo. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2001. 686 s. ISBN 80-224-0671-6. Zväzok 2. (Bell – Czy), s. 554.
  2. Na rozdiel od sekulárneho (svetského) práva, kánonické právo bezvýhradne počíta s existenciou prirodzeného Božieho práva, ktoré tvorí rámec všetkých pozitívnoprávnych noriem.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c kánonické právo. In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch A-L. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915932. S. 601.
  2. a b c d e f HRDINA, Antonín. Kánonické právo. Praha : Eurolex Bohemia, 2002. 436 s. ISBN 80-86432-26-2.
  3. a b c d e f g h i j k l kánonické právo In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2021-10-17]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  4. a b kanonické právo. In: Encyklopédia Slovenska. Zväzok III. K – M. Bratislava : Veda, 1979. 652 s. S. 33.
  5. a b kanonické právo. In: Malá československá encyklopedie. Vyd. 1. Zväzok III. I – L. Praha : Academia, 1986. 903 s. S. 292.
  6. Porovnaj napr. kánonické právo a cirkevné právo In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch A-L
  7. Pozri napr. BOUMIS, Panagiotis I. Kanonické právo Pravoslávnej cirkvi. Preklad Georgios Pan Kountouris. 1. slovenské vyd. Prešov : Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 1997. Z gr. originálu Kanonikon Dikeion. ISBN 80-88885-21-3. S. 12.
  8. a b c d e f NEMEC, Matúš. Základy kánonického práva. Druhé, doplnené a prepracované vydanie Bratislava-Trnava : IURA EDITION, 2006. 249 s. (Učebnice.) ISBN 80-8078-130-3.
  9. ČUNDERLÍK ČERBOVÁ, Veronika. Základy a kazuistika kánonického manželského práva. Bratislava : Wolters Kluwer, 2020. 124 s. ISBN 978-80-571-0269-4. S. 10.
  10. a b c DUDA, Ján. Úvod do štúdia kanonického práva. Spišská Kapitula : Teologický inštitút, 1995. S. 26.
  11. a b GROCHOLEWSKI, Zenon. Špecifiká práva Katolíckej Cirkvi. Tribunál (Spišské Podhradie: Slovenská spoločnosť kánonického práva), 2005, čís. 1, s. 4 – 8. Dostupné online.
  12. HUIZING, P. J. et al. canon law In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-10-17]. Dostupné online.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Kódex kánonického práva, Kompletný text CIC 2019 [online]. kbs.sk, [cit. 2021-11-29]. Dostupné online.
  • Kódex kánonického práva na vatikánskych stránkach, Code of Canon Law: Table of Contents [online]. vatican.va, [cit. 2021-12-04]. Dostupné online. (po anglicky)